ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa na národnej synode^[1] evanjelických rád, zvolanej na nedeľu Laetare^[2] roku 1707 a slávnostne konanej sedem dní v Ružomberku, rozhodlo, že vo veci prešovského kolégia a evanjelických cirkví treba poslať ku svätému kráľovskému veličenstvu švédskemu, pruskému^[3] a k iným zahraničným mocnárom vysokourodzeného pána Mikuláša Szirmayho^[4] s jedným superintendentom, a ja som pred svätou synodou nič nevykonal so svojimi trojnásobnými výhovorkami, predsa som na spoločné prosby zhromaždených ustúpil a súhlasil som s vyslaním.

Ustanovilo sa tiež, aby sa listina bezpečného prechodu vyžiadala od najjasnejšieho kniežaťa konfederovaných stavov a rád^[5] a výprava sama aby sa podnikala s vedomím a súhlasom jeho jasnosti, aby sa vyhlo podozreniu z prípravy prevratu, a táto úloha sa zverila vysokourodzenému pánovi Jurajovi Ottlíkovi,^[6] hlavnému správcovi kniežacieho dvora. On však — pre isté príčiny na dvore neprítomný — úlohu vyzdvihnúť oné listiny dal inému, a tento konal úlohu nedbanlivejšie. Keď medzitým moskovské veľknieža, Peter Alexejevič,^[7] dostalo správu, že švédsky kráľ Karol XII. vkročil do Saska, dorazilo s početným vojskom do Poľska, trpiaceho pre šľachtické sprisahania,^[8] a poslalo skvelé posolstvo ku kniežaťu konfederovaných Uhrov a ponúklo mu poľskú korunu. A tak sa stalo, že najjasnejšie knieža konfederantov — iste ako sa svedčí pohnuté nečakaným priateľstvom takého panovníka — odkladalo vydať nám, majúcim odísť do Poľska, onú listinu, keď sa konečne uprostred leta o ňu žiadalo. Potom v mesiaci novembri, keď knieža malo košickú schôdzku s konfederantmi, prišiel som do Košíc aj ja, znepokojený listami niektorých konzistoriálov.^[9] Na hospodu ma prijal pán Adam Bachmegyey, podplukovník kniežacieho delostrelectva a veliteľ košickej zbrojnice, a podporovaný priazňou veľkomožného pána Juraja Ottlíka, našiel som u pána Ketzera,^[10] najvyššieho komisára, ako aj u pána košického richtára — inak oddaných pápežskej veci^[11] — jednomyseľnú ochotu vec vybaviť. Z príležitosti schôdzok však, ktoré mali evanjelické rady v hospode veľkomožného pána Juraja Ottlíka, pripomenul som nielen vyžiadanie onej listiny od jeho jasnosti, ale predložil som aj cirkevnú agendu,^[12] ktorej uverejnenie treba podľa rozhodnutia ružomberskej synody urýchliť. Posúdenie agendy zverili hlavne pánu Bohušovi,^[13] ktorý so svojimi pomocníkmi prezrel nielen latinský traktát, ktorý z poverenia slovensko-pravnianskej synody z roku 1635 napísali superintendenti pán Daniel Dubravius^[14] a pán Joachim Kalinka,^[15] ale prezrel aj formuly krstu, úvodu, sobáša, rozhrešenia, tiež poriadok obradov nedeľných, slávnostných a každodenných, ktoré som zostavil podľa rozhodnutí ružomberskej synody, a podrobnú správu o celom diele podali na novej schôdzke v prítomnosti početných popredných evanjelikov, medzi ktorými na poctu treba tu menovať: vysokourodzeného pána baróna Štefana Petrőcziho,^[16] pána Žigmunda Janokyho,^[17] pána Juraja Gerharda, senátorov konfederovanych stavov, pána Juraja Ottlíka, hlavného správcu dvora, pána Michala Okolicsányiho, správcu erárnych majetkov, pána Pavla Príleského,^[18] prísediaceho hospodárskej rady, pána Jána Bossányiho, košických evanjelických senátorov, vyslancov hornouhorských miest, ako aj viacerých z rozličných stolíc a tiež vyslancov zo zadunajských krajov. Na tomto zasadnutí sa uzavrelo, že treba poslať vysokourodzeného pána Juraja Gerharda s pánom Jurajom Ottlíkom k jeho jasnosti vo veci listiny bezpečného prechodu, ktorú nám treba vymôcť, a vtedy jeho jasnosť povedala, že o veci sa chce poradiť so senátom, a nech je namiesto pána Szirmayho poslaný niekto iný. Pripomenula, že nie ona má príčinu, pre ktorú nemôže súhlasiť, aby bola poslaná jeho urodzenosť.

Keď sa to evanjelické stavy dozvedeli, vymenovali inšpektora prešovského kolégia pána Michala Meltzela, pretože už predtým spolu s vysokourodzeným pánom Szirmaym bol takýmto úradom poverený.^[19] Nasledujúceho dňa však prostredníctvom pána Gerharda a pána Ottlíka opätovali svoju žiadosť ohľadne listiny bezpečného prechodu, a to aby ju milostivo dostali nie zo súhlasu slávneho senátu, ale z kniežacej moci, a dostali láskavú odpoveď nielen o vydaní listiny bezpečného prechodu, ale aj o tom, že k posolstvu sa má pripojiť vysokourodzený pán Gerhard, poslaný k jeho švédskemu veličenstvu v inej záležitosti, týkajúcej sa kráľovstva. Jeho jasnosť tiež povzbudzovala evanjelické stavy, aby si všetkými možnými poctivými prostriedkami a spôsobmi získavali priazeň evanjelických kráľov a kniežat, a mne povolila audienciu, pretože som jej chcel podať správu o krstnej formule, pre ktorú mi predtým písala.

Vojdem s veľkomožným pánom správcom dvora, pozdravím knieža vopred pripravenými slovami, želajúc, nech boh milostivo pomáha všetkým dobrým úmyslom a skutkom jeho jasnosti, nech jej dožičí dlhý život, prekvitajúci dom a všetok úspech a blaho, nech tak prevýši slávu svojich predkov a u všetkého potomstva získa sebe primerané meno otca vlasti, potom však, nech ju po dobrom skončení života a odložení rúcha smrteľnosti ozdobí korunou spravodlivosti. Jeho jasnosť odpovedá poďakovaním a so želaním, nech boh všetko obráti na slávu svojho mena. Keď bola láskavo vypočula moju obšírnejšiu žiadosť, hovorila však povzneseným štýlom.

Potom som pripomenul nariadenie jeho jasnosti o pripravovanom vyšetrovaní vo veci krstnej formuly, ktorú údajne používali niektorí evanjelickí kňazi v Liptovskej stolici proti zmyslu Kristovho ustanovenia a proti zmyslu apoštolskej praxe, zavádzajúc túto formulu: Prežehnávam ťa a udeľujem ti meno. Predložil som pod pečaťou liptovského kontubernia^[20] urobené vyšetrovanie a ponížene som prosil, aby jeho jasnosť ráčila takými donášačmi a potupovačmi udatným a hrdinským duchom pohŕdať a o evanjelikoch aby ráčila prijať bezpečný sľub, že oni s pomocou božou budú svoju vec tak konať, aby z ich učenia nevzniklo nijaké pohoršenie. Knieža odvetilo, že mu je milé, že sa o ničom takom nedozvedelo, že však to nie je potupa, keď máme žiť bez urážky katolíkov. Jeho jasnosť sa však nazdávala, že hovorím o potupe utŕženej zmýšľaním politikov a zmyslom uhorského dekrétu.^[21]

Pri tejto príležitosti som rozpovedal, že ružomberský plebán z čírej nenávisti proti nášmu náboženstvu nanovo krstil dietky pokrstené evanjelickým kňazom proti zmyslu najstarších koncilov a napodobňujúc donatistov a Cypriána,^[22] plebánov skutok však možno preskúmať na základe nie vymyslených, ale jasných svedectiev, a pokorne som prosil, nech jeho jasnosť, presvedčiac sa o pravdivosti veci, ráči tohto plebána vrátiť k poriadku, a to mi aj prisľúbila a počestne ma prepustila.

Keď som tieto vecí vybavil, vracal som sa do Žiliny, z Prešova som však odbočil do Bardejova a spolu s prešovským farárom, pánom magistrom Jánom Schwartzom,^[23] a aj so slovutným pánom Jánom Rezikom,^[24] verejným profesorom a riaditeľom prešovského kolégia, navštívil som pána superintendenta Jakuba Zabelera^[25] a poprosil som ho, aby prečítal onen latinský traktát, ktorý má byť v úvode Agendy, a aby napísal Agendu nemeckú. Vykonal oboje, aj onen traktát schválil svojím podpisom, aj nemeckú Agendu zostavil, najmä podľa prešovských agiend, v zmysle ružomberskej synody, a odovzdal mi ju na vytlačenie vo Wittenbergu, ak ta bude možno dôjsť.

Na Štedrý deň som sa vrátil do Žiliny a list vysokourodzeného pána generála Štefana Petrőcziho, pána Žigmunda Jánokyho a pána Juraja Gerharda mi naložil bez ďalšieho preťahovania ísť a dostaviť sa do Prešova dňa 6. februára. Prv než som sa vydal na cestu, postaral som sa o vytlačenie Neumannovho Nucleus omnium precandi formularum,^[26] ku ktorému som pripojil modlitbu raňajšiu, večernú a iné. Postaral som sa aj o tlač Aktov a uznesení konventu či synody žilinskej, spišskopodhradskej a našej nedávnej ružomberskej, chtiac sa zavďačiť nielen farárom cirkví vo vlasti, ale aj zahraničným ukázať verejný dôkaz našich aktov a zhody v ortodoxii.^[27]

V mene božom som sa od svojich pohol 7. februára a 12. februára som šťastne prišiel do Prešova, na hospodu ma prijali na fare, v ktorej som pri vzdychoch a rozličných starostiach musel na príchod pána Gerharda vyčkávať až do nedele Rogate.^[28] Nenašiel som tu ani písomné pokyny, ani pas od kniežaťa, ani peniaze určené na cestu, ani spoločníka na cestu. Prostredníctvom rýchleho posla som napísal pánu Gerhardovi, ale ako odpoveď som dostal, že pre chorobu a smrť svojej pani matky nemôže prísť, ale že príde v najbližších dňoch. Prišiel napokon po nedeli Jubilate,^[29] z Prešova odišiel do Košíc ku kniežaťu a vrátil sa stade, prinášajúc listinu slobodného prechodu, písomné pokyny a poverujúcu listinu a aj dvesto zlatých, určených na cestu. Odovzdal mi to všetko do rúk, vraviac, že teraz nemôže odísť so mnou, ale že za mnou predsa príde, až mu napíšem o zdare svojich vecí a o náklonnosti švédskych veľmožov.

Mne odovzdaný otvorený list znel takto:

Všetkým vospolok i jednotlivcom každého stavu, stupňa, hodnosti a postavenia, ktorí budú tento náš list vidieť, čítať, alebo počuť čítať, pozdrav a naše najponíženejšie a každému stavu, stupňu a hodnosti patričné služby.

Potvrdzujeme, že sme predkladateľov tohto listu, totiž najdôstojnejšieho pána Daniela Krmana, superintendenta evanjelických cirkví augsburského vyznania istých preddunajských stolíc uhorských, a šľachtica Samuela Pohorského^[30] v našom mene vyslali k rôznym augsburského a helvétskeho vyznania najjasnejším, najmocnejším a najpremocnejším kráľom, kurfirstom, kniežatám a republikám, tiež k urodzeným grófom a barónom, veľmožom a šľachticom rytierskeho radu, k cisárskym, kráľovským a slobodným mestám za tým účelom, aby tých, ktorých boh pohol ku zvláštnemu uctievaniu svojho mena a k rozširovaniu pravoverného evanjelického náboženstva — v našom Uhorsku predtým temer už potlačeného, teraz však z božej milosti ožívajúceho — aby tých všetkých ponížene vyhľadali vo veci obnovy u udržania kolégia evanjelických stavov v Prešove a vo veci založenia seminárov a konviktov,^[31] a aby prosili o toľkú pomoc, koľkú myseľ a horlivosť hrdinov vo svojom srdci prechováva.

O ich láskavé, milostivé a dobrožičlivé prijatie a radostné prepustenie každý stav, stupeň a hodnosť najponíženejšie a jeho vznešenosti primerane prosíme, hodlajúc sa za láskavosť, milosť a štedrosť odslúžiť svojou úctou, oddanosťou a nikdy nehynúcou pamiatkou. Vybavené 6. dňa mesiaca apríla 1707 na našej národnej synode, ohlásenej do mesta Ružomberka.

Miesto pečate.

Evanjelické stavy augsburského vyznania, predsedovia, seniori a prísediaci preddunajských, predtiských a zatiských konzistórií.

*

Pokyny však boli tohto znenia:

Pokyny pre najdôstojnejšieho pána Daniela Krmana, superintendenta cirkví augsburského vyznania v istých preddunajských stoliciach slávneho Uhorského kráľovstva, a pre urodzeného pána Samuela Pohorského, ružomberskou synodou zvolených vyslancov k najjasnejším a najmocnejším kráľom Švédska, Pruska a k iným vladárom, kniežatám a republikám evanjelického náboženstva.

1. Kamkoľvek pod vedením božím dôjdu, nech sa predovšetkým predstavia prvému ministrovi dotyčného kniežaťa a nech patričným spôsobom a s povinnou úctou krátko vyložia svoje poslanie, nech ukážu otvorený list, aby u týchto panovníkov obdržali audienciu, a keď ju obdržia,

2. nech tieto veličenstvá, kniežatá a republiky, každému stavu primerane, ponížene pozdravia v mene uhorských evanjelických stavov augsburského vyznania — kráľom však nech podajú poverujúce listiny, ostatným nech ukážu otvorený list. Prosiac o podporu, nech pohotove opíšu prekvitajúcu mládež, aj zúbožený stav slávneho prešovského kolégia a naše zámery zreštaurovať ho na zveľadenie božej slávy a pravoverného náboženstva, vystavať aj iné kolégiá, konvikty a semináre pre tých, ktorí sa majú zvlášť vzdelávať pre kňazský stav.

3. najjasnejšiemu kráľovi švédskemu nech vzdajú zvlášť pokornú vďaku za nedávnu dohodu s pánom Mikulášom Szirmaym a nech odporúčajú naše evanjelické stavy aj jeho ďalšej milosti. Či sa však nariadenie už premenilo na skutok, nech sa dozvedajú nie od kráľa, ale iba od pána Pipera,^[32] jeho najvyššieho ministra.

4. Keď prv obdržia odpoveď o týchto veciach (aby sa to už vopred nepomiešalo s týmto), nech sa až potom vyzvedajú, kde a ako najlepšie by bolo možné vybaviť aj onú zbierku, ktorá už pred mnohými rokmi bola prichystaná, ale po nasledujúcom znovuzriadení našich cirkví nevedno, kde ostala.

5. Hoci za terajšieho stavu vecí svieti lepšia nádej trvácnosti, predsa, pamätliví na ľudské premeny, nech najjasnejších kráľov, švédskeho a pruského, prosia, aby ich veličenstvá — ak by teraz alebo v budúcnosti pre nejakú netušenú okolnosť naše veci v Uhorsku upadali, aj keby sme ich pre nejakú prekážku nemohli vyhľadať, predsa pre svoju oddanosť rozširovaniu pravej bohoslužby a podľa moci a práva napomáhať svojich, v cudzích krajinách žijúcich, príbuzných vo viere, vyhradeného v osnabrückom mieri^[33] — ráčili vec uhorských evanjelikov urobiť svojou vecou a všemožne k tomu pracovať, aby sa v zmysle viedenského mieru^[34] z roku 1608 v celom Uhorsku zachovávala náboženská sloboda, a čo je súhrn všetkých našich žiadostí: aby bola vložená do budúcej všeobecnej mierovej zmluvy so Svätou ríšou rímskou. Ich veličenstvá ako pestúnov a obrancov cirkvi Pánovej preboha, pre ich tisícoraké šťastie pokorne zaprisahávame, aby sa tak stalo. Do iných politických vecí nášho najjasnejšieho kniežaťa sa nevkladáme, ale ostatne skladáme na múdrosť a aj obratnosť pánov vyslancov.

Ako im želáme šťastnú a požehnanú cestu, tak im želáme všetok zdar a tiež radostný návrat. Vybavené na našej generálnej národnej synode, ohlásenej do mesta Ružomberka, dňa 6. mesiaca apríla roku 1707.

Miesto pečate.

Predsedovia, seniori a prísediaci pred dunajských, predtiských a zátiských konzistórií evanjelických augsburského vyznania stavov Uhorského kráľovstva.

*

Konečne tu teda už boli aj tieto písomné doklady, aj na cestu potrebné peniaze, ale nebolo spoločníka na cestu. Pán Meltzel sa vyhováral na domáce veci, pán Ocherland, Bardejovčan, na nesúhlas svojich mešťanov, pán magister Ján Schwartz, zo začiatku ochotný, nakoniec robil ťažkosti a opieral sa o mienku bardejovského pána superintendenta Jakuba Zabelera, ktorú si získal Rezikovým listom, narýchlo napísaným v mene poprednejších prešovských evanjelikov. Predsa sa však našiel nepripravovaný spolucestovateľ, urodzený pán Samuel Pohorský, predtým mešťan trenčiansky, teraz spolu so svojím pánom bratom dozorca na sárospatackých majetkoch. Hľa, aký ťažký, skutočne zlovestný bol začiatok tejto cesty! Mnohí obdivovali moju, celé tri mesiace skúšanú trpezlivosť. Konečne som sa teda 14. mája s pánom Kornelom Hermnsohnom pohol z Prešova do Bardejova. Bezplatný povoz nám riadil prešovský mešťan pán Holegancz a dopravil nás až do Sącza.^[35] Pán Pohorský, nepríduc do Bardejova toho istého dňa, ale podvečer nasledujúceho dňa, spôsobil mi nemalú starosť.

Dňa 16. mája rozlúčil som sa s pánom Jakubom Zabelerom a s pánom Mikulášom Szirmaym a nasledujúceho dňa, zasväteného vstúpeniu Pána — ktorý však Rusi v poľských dedinách, cez ktoré sme šli, nesvätili — došli sme do Sącza, vzdialeného 11 míľ^[36] od Bardejova, a zabočili sme k pánu Fuchsovi, krakovskému mešťanovi, evanjelikovi, ktorý pre mor v Krakove býval tu. Náš Kornel tu dal prichystať štyri plte a u kniežaťa Lubomirského,^[37] pána tohto mesta a hradu, si prostredníctvom nejakého ku kniežaciemu dvoru patriaceho žida po mnohých úplatkoch a po celom týždni vyžiadal listinu, ktorá potvrdzovala, že všetky sudy vína, ktoré nakúpil v Uhorsku, patria tomuto kniežaťu a treba ich doviezť do Varšavy. Táto židovská rada prinášala potom Kornelovi i nám ustavičný strach, ba Kornelovi dokonca stratu. Lebo keď sa už-už približoval k svojmu domovu, piotrowinský gubernátor^[38] vyhlásil ono svedectvo za pochybné a Kornelovi násilím odňal desať sudov, aké sa mu páčili. Aj my sme mali päť súdkov vína, najlepšieho tokajského samotoku, z ktorých jeden priniesol pán podžupan Michal Roth,^[39] druhý pán Gerhard — dostal ho od pána Ketzera — tretí pán Mikuláš Szirmay, ostatné pre švédskych a brandeburských ministrov doniesli nejakí bardejovskí páni, ale tie ostali nedotknuté až do Puláw.^[40] Samo mesto sa hemží židmi viac než hnilý syr červíkmi a svoju synagógu majú neďaleko hradnej brány. Hrad však leží na kopčeku nad riekou Dunajcom, rozložitý, nádherný, vtedy ho opravovali.

A tak dňa 23. mája, vezúc sa po dobrej rieke, došli sme do dediny, vzdialenej od Sącza 3 míle, prenocovali sme na pltiach a skoro ráno, keď sa pltníci z tejto dediny poschádzali, prišli sme k spustnutému hradu nazývanému Melsztyn a odtiaľ k mestu Zaklyczin, kde sa na ľavej strane ukázal iný hrad, my sme však očakávali Kornela idúceho na koni. Vpravo ostalo mesto Tarnów, ktoré je vzdialené od Sącza 6 míľ a má reformovaný kostol. Odtiaľ sme prišli do mesta Opatowiec, kde sa rieka Dunajec, po ktorej sme sa doteraz plavili, vlieva do Visly, pritekajúcej od mesta Krakova. V tomto meste sme ešte mohli dostať uhorské víno za znesiteľnú cenu, potom však bolo jeho užívanie zriedkavejšie. Do rieky Dunajca však z pravej strany vteká rieka Poprad, potom rieka Biala a Wystok^[41] a tie všetky robia rieku Dunajec splavnou.

Dňa 26. mája, v sobotu pred Turícami, prišli sme do Nowego Miasta a na poctu toho dňa zostali sme na našich pltiach pri modlitbách a spevoch až do poludnia. Potom, keď sa naši pltníci vrátili z kostola a z jarmoku v tamto meste, odviazali sme svoje plte a došli sme do Baranówa,^[42] kde sme uvideli prekrásny zámok, iste veľmi rozľahlý a pokrytý červenými škridlicami, postavený do tvaru štvoruholníka. Odtiaľ sme sa viezli do Winár,^[43] stade do Dzikówa, do Kolczyna, kde na kopci nad Vislou leží hrad, rozdelený na tri samostatné, navzájom však súvisiace časti. Priviezli sme sa do mestečka Sandomierza, ktoré má na kopci postavený hrad a množstvo kláštorov a kostolov a je na pohľad krásne a opevnené a toho času malo nemeckú posádku, ktorá sa na predmestí pri Visle ponevierala okolo nášho vína. Keď sme si na hrade u veliteľa vybavili veci, ako sme si želali, pohli sme sa na mesto Zawichost,^[44] ktorému práve naproti stojí zborený hrad, vystavený na podobu tokajského hradu. Z tohto na kopci ležiaceho mesta prišiel k nám jeden vtipný mních, ktorý za svoje žarty od každého z nás dostal niekoľko grošov, druhý však, ktorý prísne vymáhal víno na vykonávanie omše, nevyprosil nič a s hnevom odišiel. Tu sme zakúsili veľmi prudký lejak, ale chránili sme sa pred ním v domčeku dômyselne zhotovenom z dosák a pokrytom šindľami, postavenom kvôli nám na plti, na ktorej sme sa viezli.

Podvečer sme došli k brehom mesta Kolczyn a keď sme počuli, že je v ňom veľa vojska, držali sme sa potichu a obdivovali sme krčahy a misy, ktoré tu náš Kornel veľmi lacno kúpil. Ráno sme prišli do mesta Kamien, ktorého veliteľ poslal vojakov a žiadal, aby sme mu darovali fľašu vína, a keď sme ich prepustili, dostali sme sa až do Piotrowina, kde žil gubernátor a kde bola kráľovská komora. Kornel síce vopred poslal posla k svojim bratom, ale oni, sem i tam blúdiac, bratovi neskoro pribehli na pomoc a radu. Kornel predložil list od kniežaťa Lubomirského, poslaný gubernátorovi, aby z tohto vína nič nepožadoval, ale gubernátor list vrátil s tým, že od kniežaťa Lubomirského, svojho brata, dostal opačný rozkaz. Z toho vysvitlo akési sprisahanie oboch Lubomirskovcov proti Kornelovi a lesť bola vyrovnaná ľsťou. Uvideli sme tu dievčatá i ženy príliš odvážne prevážať sa po veľmi širokej Visle ešte aj neskoro v noci. Aj predtým sme počúvali chlapcov a dievčatá, vyspevujúce na brehu tú a inú vtipnú poľskú pesničku:

^[45]

A aby dostali bochník chleba, často museli veľa bežať a spievať.

A pretože Kornel videl, že v meste Janowiec ho očakáva tvrdšia skúška, obávajúc sa, aby mi z toho nevznišlo nejaké nebezpečenstvo, postaral sa, aby mňa a môjho spoločníka zaviezli na jeho voze do Puláw. A tak sme hodili svoje drobnosti z pltí na voz a poženúc kone, šli sme cez veľmi husté lesy a poprechodili sme cez dediny preplnené nemeckými vojakmi, ale nikto z nich nás neoslovil ani jediným slovíčkom. Prišli sme do mesta Kazimierz, kde sme uvideli zrúcaný hrad, spustnuté domy a premnohé sýpky, zvané Speicher,^[46] a na blízkom vysokom kopci skvelý zámok, zvaný Janowiec.^[47] Prišli sme do Puláw, kde sme uvideli Švédmi vypálené susedné dediny a nad Vislou nádherný hrad. Mnohé veci tu boli z lešteného mramoru, najmä dvere, stĺpy, dlažba, sochy. Z jednej strany boli kamenné schody, z druhej bolo utešené miesto na prechádzky od jedného paláca k druhému a smerom k Visle vysunuté striešky. Komnata pani Sieniawskej^[48] mala miesto tehál a kameňa vzácne drevá, porezané do tvaru tehličiek, medzi ktoré boli povkladané iné tohože druhu, majúce šírku malíčka. Pod hradom bola záhrada, obklopujúca v prostriedku jednu dlhú cestu a niekoľko iných, pretínajúcich ju, a všetky mali z oboch strán lipy alebo buky, ktoré tvorili umelecké klenby a akoby steny, ťahané podľa olovnice. Na zemi boli záhonky, ktoré záhradníci ozdobili rozličnými kvetinami a rastlinami. Na celé toto miesto bol utešený pohľad, hoci ho Švédi ohňom tak spustošili, že z mnohých budov ostali len zrúcaniny. Boli tu aj dve pivnice, vybudované na niekoľko sto sudov vína, kvôli kupcom a na úžitok zemepánov. Odtiaľto sme odskočili do dediny Konskowola^[49] k bratom pána Kornela, Fridrichovi a Kazimírovi, ktorí všetci traja mali v árende sieniawské majetky a rozprávali nám, že pani Sieniawska viacej želela nad tunajším kostolom podpálenými Švédmi, než nad svojím pulawským zámkom, musel byť natoľko nádherný a vyzdobený. Blízko bolo mesto Lublin, všade ospevované.

Tretieho dňa od nášho príchodu do Puláw, totiž práve vo sviatok Kristovho tela, čiže 7. júna, keď sa najal člnok a naložilo sa naň päť súdkov, rečených „antal“,^[50] pohli sme sa smerom na Varšavu a pri dedine Goląb, blízko borowanského kláštora,^[51] dve míle od Puláw, upadli sme do rúk šľachticom, či radšej zlodejom, sieniawským vojakom, ktorí vypočúvali a pokutovali všetkých kupcov, dopravujúcich tovar po Visle. Keď nás uvideli, vykrikovali: Zabijaj, zabijaj, to znamená: k brehu, k brehu! Keď sme prišli k brehu, dvaja naši veslári šli vopred s listinou, ktorú sme dostali od pána pulawského polkorába,^[52] že súdky vína, ktoré vezieme, patria pani Sieniawskej a majú sa zložiť vo Varšave. Títo po koristi chniapajúci vojaci oborili sa na pána Pohorského, môjho spoločníka, a keď jedného veslára uderili ťažkým kyjom a jeden z nich dal pánu Pohorskému zaucho, hneď uchvátil dva súdky vína, z člna uchytil pušku pána Pohorského pod zámienkou, že všetky naše veci sú jeho, lebo vraj my, uhorskí kupci, klamársky odvádzame tridsiatky.^[53] Dá sa veriť, že sa niečo dopočuli o Kornelovom kúsku, a keď sa spytovali, kto som ja, čo sedím v člne, a pán Pohorský vo svojom ohromení povedal, že som jeho spoločník, nato aj mne rozkázali predstúpiť.

Stalo sa však z prozreteľnosti nášho boha, že nejaký dominikán,^[54] zvaný Hieronym, vidiac, že naslopaní vojaci začali ostrý výsluch, zbadajúc aj moje hneď zatým, zdvihnuté ruky a zároveň v mojej dvihnutej ruke zlatý peniaz, ostro hrešil vojakov, hovoriac, že na tomto území, ktoré patrí jemu a jeho kláštoru, nemajú oni nijaké právo, a nástojil, aby mňa — starčeka — neznepokojovali. Keď zlatý peniaz dostal, unúval sa onen Hieronym pre nás ešte bezočivejšie, a veriac, že sme rímskokatolíci, zastával sa nás ako svojich spoluvercov a dosiahol, že dva súdky, ktoré už boli naložené na voz, zložili. My sme však vraveli, že nám nezáleží, ak nebudú odovzdané všetky súdky, prosíme iba, aby nám dôstojný otec, až bude treba, pred vysokourodzenou paňou Sieniawskou vydal svedectvo, a to prisľúbil. Keď sme pristali na to, že z jedného súdka dáme 15 garniecov,^[55] neuveriteľný hurhaj sa skončil. Povšimol som si, že Hieronym, vidiac moje zdvihnuté ruky a oči uprené na seba, príliš hlboko si vzdychnúc, pozdvihol oči k nebu, bezpochyby ma tým napomínajúc, aby som si pomoc žiadal odtiaľ, ale po onej pokonávke votrel sa mi do priateľstva, ja však zasa som mu sľúbil, že ho pozdravím svojím listom a že mu s vďakou potvrdím, aké dobrodenie mi preukázal — čo aj bez svojej vôle a keď mu môj boh naklonil srdce.

Zbojníci sa čudovali, že je víno také sladké, smelo pili a už nás aj priateľsky z nášho poctili a pozývali nás k sebe do dediny, ba až nútili, ale v hlbokej už a tmavej noci radšej sme sa chceli od nich odtrhnúť a tak sme polomŕtvi došli k mestu Stężyca a pod jeho brehom sme strávili noc, velebiac božiu prozreteľnosť, že ma pomocou inak nepriateľa môjho náboženstva vyslobodila z nebezpečenstva. Lebo čo keby boli pri mne našli listovné doklady? Čo keby sa boli z písiem dozvedeli, že som superintendent? Skutočne sa domnievam, že by sa o mojom živote bolo bývalo rozhodlo, ale po celý čas tejto tragédie ma nepočastovali ani jediným hrubým slovíčkom, ba sám mních za mňa, ktorého nazval ctihodným starčekom, u opilcov zakročil, aby mňa, väziaceho v člne, neznepokojovali. Tu som skúsil ono šalamúnovské: Keď sa tvoje cesty páčia Pánovi, aj tvojich nepriateľov obracia k pokoju.^[56]

Pohnúc zavčas rána zo Stężyce, o pol hodiny sme prišli k novej poľskej stráži a nazdávali sme sa, že jej dôstojník ešte chrápe, ale vyšiel k nám a milo nás oslovil a keď dostal malú diškréciu, prepustil nás. Odtiaľ sme sa doplavili k nejakej dedine, v ktorej tiež bola poľská stráž, ale bojac sa jej, opustili sme člnok, nasledovali sme akéhosi človeka, ktorý sa s vojenskými strážami poznal, a nimi nezbadaní vyhli sme sa výsluchu a všetkému nebezpečenstvu. Len čo sme kúštik zašli, zavolal na nás iný vyslúchač, hovoriac, že je od folwarku,^[57] čiže dvorný dozorca, ktorý vraj má vyšetrovať cudzincov, či v topánkach sem alebo tam neodnášajú falšované listiny. Keď pán Pohorský počul spomínať topánky, zhodil si jednu čižmu, zabudnúc, že má zväzok rozličných listín, ktorý sa mu skĺzol niže kolien, a vyslúchač ho ľahko mohol zbadať. Ten však, zmeniac štýl, povedal, že verí našej výpovedi, ale že si prosí diškréciu od vína, a keď dostal rýnsky zlatý, prepustil nás.

Podvečer sme prišli do dediny Tarnów,^[58] kde sme na brehu uvideli zástavu s rotou vojakov, uverili však výpovedi našich veslárov, a prenocovali sme na vode bez prekážky a nasledujúceho dňa sme z Čiarnikowa^[59] došli do mestu Kalwaria.^[60] Kalwarijského vojska sme sa síce báli, neuvideli sme však nijakého vojaka, a tak rýchlou plavbou sme sa v ustavičnom strachu blížili k Varšave. Na niektorých miestach sme na Visle uvideli lesy na ryby,^[61] ktoré sa tu v určené časy chytávajú. Ryby — plávajúce, ako ich chvosty vedú, až kým sa nedostanú k lesám — narážajúc chvostmi šplechocú vodou a rybárom dávajú takto znamenie o svojej prítomností.

Dňa 9. júna, tretieho dňa po odchode z Puláw, dorazili sme do Varšavy a hospodu sme dostali u pána Ondreja Trenchiniho práve naproti radnice. Súdky vína sme uložili u pána Daniela Neumanna; priviezli sme ich ta z Visly za hlbokej noci, nie bez nebezpečenstva zo strany študentov. Nasledujúceho dňa sme počuli kázeň evanjelického farára u vyslanca pruského kráľa nie bez údivu, že sa uprostred pápežencov, lipnúcich k pápežskej stránke až do zmeravenia, luteránskym kupcom dovoľuje prebývať a verejne konať sväté služby božie. Evanjelický farár sa však predsa žaloval, že keď nedávno cestoval, napadli ho poľskí vojaci, pripravili ho o drobnosti, ktoré mal so sebou, a zbili ho. Dodal, že nie mu je radno samému vykračovať v kňazskom rúchu po uliciach a že nedávno ho na návštevu pozval nejaký poddaný, pápeženec, ktorý sa však vydával za luterána, ale on, vytušiac klam spojený s nebezpečenstvom života, svoju prítomnosť oddialil. Potom sme videli mestský zámok nad Vislou a so zámkom susediaci dom, ktorý kráľ August^[62] postavil pre ktorúsi ženu. Uvideli sme nádherné paláce poľských magnátov, medzi ktorými vynikal palác vojvodu plockého, veľmi veľkolepý, ozdobený troma poschodiami, maľbami, lešteným kameňom a rozľahlou záhradou. Videli sme aj miesto na rovine posvätené na voľby^[63] a korunovania kráľov. Našli sme veľmi vzdelaný ľud, veľmi ľúbezný poľský jazyk, bohatých kupcov, nádhernú radnicu a krásne budovy v meste i na rozľahlých predmestiach. Dozvedeli sme sa však, že sa tu nachádzajú mnohí vrahovia, ktorých neskrotili ani nijaké edikty kráľov ani vojenské stráže a tresty. Keď mali zakázané nosiť meče, nahradili ich preostrými nožmi, skrytými v čižmách; keď im aj tie zakázali nosiť, vymysleli si zabijak, ktorý má na rukoväti pripojenú retiazku, majúcu na konci železné jablko, vhodné na rozbíjanie hláv. Ak sa po večernom súmraku niekto ukázal a kráčal sám, čo aj opatrený horiacou fakľou, nebezpečenstvom života a svojich vecí musel pykať za smelosť. Ak ho teda nezabili zaraz, predsa, vopchajúc mu do hrdla šatky, aby krikom neprivolal pomoc, odvliekli ho študenti krásnych umení alebo iní, ktorých volajú „gnojkovia“,^[64] von z mesta a hodili do Visly.

Vo večernom čase bolo na uliciach počuť náramný krik chlapcov, potulujúcich sa dlho do noci. Niektorí z nich domácou rečou, iní po latinsky vyspevovali túto pieseň:

^[65]

Už vtedy pálili na uliciach mesta hnoj, aby odvrátili mor, ktorého začiatky sa už síce ukazovali, ale ich skrývali. Po našom odchode však nadobudol takú veľkú silu, že zahynulo okolo dvadsaťtisíc ľudí,^[66] keď spravodlivý boh mstil krv preliatu v meste a iné hriechy obyvateľov.

Svoje uhorské šaty sme zverili spoľahlivým rukám^[67] pána Ondreja Trenchiniho a dajúc posledné zbohom ostatným našim krajanom, vracajúcim sa do Uhorska, totiž pánu Reissingerovi, Schifflerovi a samému pánovi Danielovi Neumannovi, banskobystrickému Uhrovi, teraz však mešťanovi varšavskému, odišli sme z Varšavy 14. júna, zjednajúc si za osem rýnskych zlatých furmana menom Sobieckeho, občania wattenburského z Varmie, ľudove Armen-Landu,^[68] a najprv sme prekročili Vislu na druhú stranu, na ktorej priamo naproti Varšavy leží obec Praga.^[69] Pre množstvo vozov, koní a ľudí bol prevoz veľmi nebezpečný, ale s pomocou božou prekonali sme aj túto vodnú šíravu a bez všetkej škody a idúc cez lesy, zdolali sme toho istého dňa tri míle a došli sme k rieke Bugu, veľmi čiernej, dosť širokej a hlbokej. Keď sme prekonali rieku, vstúpili sme do mesta Przasnysz, kde nášho furmana týrali vojaci, ktorí, aby dostali niekoľko grošov, uchmatli z voza, na ktorom sme sa viezli, jedno koleso, Keď však dostali niekoľko grošov, ihneď ho vrátili, najmä preto, že tu bol dôstojník, ktorého sami menovali „rotmister“, dobre známy nášmu furmanovi.

V daždi sme sem prišli, v daždi sme odtiaľto ráno odišli a došli sme pri západe slnka do mesta Janów, preplneného vojakmi. Aby sme im však vyhli, namierili sme voz cez najpostrannejšiu uličku, a hoci sme sa priblížili k rybníku, v ktorom vo veľkom počte rybárili, predsa sme prešli bez výsluchu. Tu sme si, pravda, museli nakúpiť chleba, aby nám, keď vkročíme do hôr, stačil. Hoci sme totiž mali prechádzať dedinami, predsa — (ako v iných poľských dedinách, ktoré sme už videli — ani v týchto sme nemohli čakať ani chlieb, ani iný pokrm, ani nápoj a všade sme museli počúvať po celom Poľsku ošúchané a žalostné slovo: „Niemasz“. Mnohí obyvatelia, vyčerpaní osemročnou vojnou, aby sa už ďalej nevystavovali svojvôli vojakov, poskrývali sa všetci v horách. A pretože v tom istom čase schádzajúce sa vojsko, prislúchajúce kráľovskej korune a pod velením Jasnie-Wielmoznego Jego Mośći Pána Adama Mikolaja z Granowa, Pána Sieniawskiego, Wojewodi Belskiego, Hetmana Wielkiego Koronnego a Starosty Lwowskiego i Rohatynskiego,^[70] bojujúc proti Karolovi, švédskemu kráľovi, a proti Stanislavovi,^[71] poľskému kráľovi, Karolovmu spojencovi, obsadilo všetky dediny cez ktoré sme mali ísť, preto sme my, aby sme sa vyhli výsluchom, nechali dediny a zvolili sme si cestu nie natoľko vyvozenú, bežiacu cez samučké hory, a celú noc sme postupovali v daždi. Nasledujúceho dňa sme prešli cez akúsi vojakmi preplnenú dedinu, ale hoci sme ich zdravili, nikto z nich sa ani slovíčkom nevyzvedal, kto sme a odkiaľ sme, a tak sme sa šťastne dostali až k samému úpätiu hôr a proti zásadám múdrych cestovateľov sme prenocovali v akejsi malej dedinke. Ľahko mohli miestni obyvatelia bežať vopred a tým, ktorí by chceli vkročiť do hôr, strojiť na príhodnom mieste úklady. Tieto hory totiž, oddeľujúce Poľsko od Pruska, štyri míle široké, sú cestujúcim nebezpečné pre obyvateľov Mazovska, ktorí sa toho istého roku opovažovali zabraňovať vstup najjasnejšiemu kráľovi švédskemu, odkazujúc po istom človeku, ak si ich nebude chcieť vziať za sprievodcov, zaplatiac istú sumu peňazí, že oni chcú všetkými prostriedkami prekážať jeho prechodu cez hory, tiahnúce sa až po Vilno, ktoré ešte nijaký kráľ nezdolal. Kráľ však rozkázal tohto nešťastného vyjednávača ihneď usmrtiť^[72] a ostatných v divočine hôr vyhľadávať. Uprostred hôr sme natrafili na hrob akéhosi tam zabitého a pochovaného kupca. Na jeho pamiatku tam stál kríž s nápisom. Na široko-ďaleko sme videli vojenské zákopy, vykopané tu kedysi na obranu, uvideli sme aj niekoľko od seba vzdialených pivových krčiem.

Prišli sme do pruských hôr a uvideli sme na najvyšších jedliach vydlabané nesčíselné včelie úle, z ktorých pruský kráľ každoročne získava vraj veľkú sumu peňazí. Keď sme chceli prenocovať v týchto horách kvôli tráve, za ktorú v pruských dedinách treba platiť, avšak v poľských horách a na poliach je zadarmo, oborili sa na nás s veľkým krikom sedliaci, zakazujúc nám pašu. Prinútili nás takto vkročiť do dediny. Tieto dediny sú obohnané ohradami, pod nimi sedávajú žobráci, ktorí pocestným otvárajú bránu a za námahu prijímajú odmenu. Ak si však niekto otvorí sám, ale bránu nezavrie a môžu ho zistiť, pokutujú ho. Sprvu sme nachádzali dediny luteránske, potom vo Varmii sme prišli do pápeženských, vykonajúc medzi onými štyri míle.

V nedeľu, t. j. 17. júna, vykonajúc za tri dni nepretržitým behom 27 míľ, došli sme do Wartburgu,^[73] inak Wattenburgu, vynikajúceho murovaného mesta, vzdialeného od pruských hôr štyri míle. Vo Watttenburgu je pivo veľmi čierne, husté a na zdesenie rýchlo opíjajúce, a to pre akési opojnosť zväčšujúce prísady, primiešané do chmeľu. Obyvatelia rozprávajú po nemecky a po poľsky. Náš furman Sobiecki by nám bol povoz ochotne riadil až do Kráľovca,^[74] chtiac tam z príležitosti nastávajúceho jarmoku kúpiť soľ, ale zdržalo ho čiastočne láskanie, čiastočne nadávky jeho panovačnej ženy. Taká je moc domácej republiky!

Úbohý Sobiecki, aby dodržal svoje sľuby, musel miesto seba ustanoviť príbuzného, na ktorého voze, dajúc päť nemeckých zlatých, viezli sme sa 13 míľ až do Kráľovca, a to cez mesto Seeburg,^[75] kde sme dostali opitú kuchárku, pripravujúcu jedlá nič nerobením, odtiaľ cez mimoriadne pekné a brandeburskému kurfirstovi poddané mesto Bartenstein, Beerstein.^[76] Napokon sme prechádzali cez akési dediny v ustavičnom daždi. V týchto dedinách sme si všimli v hostincoch nad stolmi visiace železné buksy, do ktorých sa zbierajú peniaze z pokút opilcov alebo tých, čo sa pri poháriku pobili alebo povadili. Podľa nariadenia najjasnejšieho pruského kráľa má totiž každá dedina jedného prokurátora alebo advokáta chudobných, ktorého povinnosťou je bdieť nad výčinmi domácich alebo príchodzích a starať sa o chudobných.

Takto sme teda vykonali z Prešova do Varšavy 70 míľ, odtiaľto však do Kráľovca 48 míľ. Prešli sme cez malopoľské vojvodstvá: krakovské, sandomierske, lublinské, čerkaské, cez Mazovsko, cez vojvodstvo plocké, cez biskupstvo varmijské do Pruska. Pretože sa Poľsko delí na 32 vojvodstiev, susedí s niektorými krajinami celkom, s niektorými čiastočne, ako s Pruskom, Samogitskom, Livoňskom, Podolím, Volyňskom, a na prvom mieste treba menovať Litvu, o ktorej sa v nasledovnom dosť mnohé povie. Poliaci majú kroj podobný ako Litovci, ako aj mníšsku tonzúru na hlave^[77] na pamiatku kráľa Kazimíra, ktorého si od pápeža Benedikta IX.^[78] vymohli z clugnyského kláštora,^[79] posväteného rodine benediktínov, pod výslovnou podmienkou, že Poliaci si odvtedy budú strihať hlavu na mníšsky spôsob a každý z nich bude do Ríma každoročne odvádzať jeden obolus, ktorému sa hovorí groš svätého Petra, na pokánie za rozviazanie náboženského zväzku a za povolenie Kazimírovho^[80] manželstva. Kozáci však namiesto mníšskej tonzúry nosia na jeden prst dlhé vlasy, splývajúce do čela temer z temena hlavy.

V Litve, vo vlastnom zmysle tak menovanej,^[81] majú iný jazyk, zreteľne odlišný od poľského a litovského,^[82] a hovoria ním okolo Vilna a Rigy. Napríklad: „Labadia naponali!“^[83] znamená: „Dobrý deň, pane!“, „Laba strites“ — „Dobré ráno“, „Laba swakaris“ — „Dobrý večer“, „Artorit alaus“? — „Nemáte pivo?“, kým Poliaci hovoria: „Dobrý dzień Waszmość, menu mości Panu!“^[84] — „Dobrý wieczor Waszmość menu mości Paniu! — Macie piwo?“ Ale o tomto hovoriť bude miesto inde. Pokiaľ ide o varmijské biskupstvo: leží síce v Prusku, ale nepodlieha právomoci pruského kráľa, ale rímskeho pápeža, ktorý tam má biskupa,^[85] posielajúceho do Ríma každoročne istú sumu peňazí na podporu chudobných a z ostatných dôchodkov si dobre a skvele žijúceho. Je tu totiž veľmi úrodná pôda, je tu niekoľko nádherných miest, veľký počet dedín. Pruský kráľ — mysliac na varmijské biskupstvo — nie bez príčiny vraj povedal, že má síce nádherný plášť, v ktorom však je velikánska diera.

Príduc do Kráľovca, dostali sme hospodu tohože dňa, 21. júna, u Petra Preissa, pápeženca, ktorému sme za stravu a nocľah týždenne dávali 6 rýnskych zlatých. Veru, tri týždne sme tu vyčkávali v Greifswalde študujúceho pána Szirmayho,^[86] ktorý vyzvaný mojimi listami, poslanými z Varšavy a Kráľovca, prišiel až do Gdanska, ale keď ho tam priatelia dlhšie zdržali, očakával môj príchod. Ja, pravda, keď som týmto vyčkávaním stratil všetky príležitosti odísť na Litvu, musel som sa napokon uspokojiť s nejakou príležitôstkou, o čom hneď bude reč.

Najprv sa však treba vrátiť k mestu Kráľovcu, skutočne kráľovskému. Väčšie mesto som naozaj v Nemecku ešte nevidel. Jeho predmestia sa rozkladajú ďaleko k moru a k Litve a obmýva ho rieka Pregoľa, vlievajúca sa do mora, ktoré je odtiaľto vzdialené azda dve míle. Má hrad, ktorý práve vtedy veľkolepo nanovo budovali, a na tomto hrade je nádherný kostol. Mesto sa delí na tri časti, z ktorých jedna sa menuje die alte Stadt,^[87] druhá Kniphoff,^[88] tretia Lewenik.^[89] Je tu luteránska akadémia, ale niektorí na nej žičia synkretizmu.^[90] Rektorom magnifikom bol vtedy verejný profesor matematiky a tomu som odporúčal študenta, ktorého som priviedol z prešovského kolégia: syna dostojného pána Jonáša Bartholomaeidesa,^[91] hontianskeho konseniora. Bez akéhokoľvek prijímacieho obradu dostal práva akademického občianstva, ba ani neprisahal príslušnými slovami, na prísahu iba prisvedčil. Chodil potom na prednášky niektorých profesorov, ale vrátiac sa ku mne, povedal, že na akademické štúdium je nesúci, a ja som ho odporúčal do Gdanska krajanom, tamojším profesorom. Hľa, tak je to, lietať privčas na vyššie školy a nechcieť nasledovať rady rozumnejších. Veď som i otcovi i synovi^[92] radil, aby sa na akadémiu neponáhľali, ale nechceli radu počúvať.

Pri tejto príležitosti sa onen profesor pustil do rozhovoru. Medziiným povedal, že reformovaní^[93] nemusia veriť to, čo je proti rozumu, ale že veria to, čo je nad rozum. Rozprávali sme sa totiž o sviatostnej prítomnosti Kristovej, z čoho som vyrozumel, že on sám spolu s reformovanými nadŕža synkretizmu, a povedal som, že takto nemusia reformovaní veriť ani v narodenie Kristovo z panny, ani v stvorenie sveta z ničoho, lebo toto je nielen nad, ale aj proti všetkému ľudskému rozumu.

Najjasnejší kráľ pruský dal na predmestí pietistom^[94] postaviť veľmi úhľadný kostol, v ktorom si pred rokom títo luteránski pietisti spolu s reformovanými navzájom prisluhovali svätú večeru Pánovu. Keď som teda bol navštívil pána doktora von Sandeho, vyzvedal som sa na pomery na akadémii a v cirkvi, a čo sa týka onej večere Pánovej, porozumel som, že tohto synkretizmu sa nedopustilo nijaké veľké zhromaždenie, ale len niekoľko osôb, vari pätnásť z každej stránky, a viacej si cenili lásku k blížnym ako vieru. Medzitým sa vraj proti tomuto skutku postavila teologická fakulta a podchvíľou pozývala na verejné dišputy doktora teológie, mladého človeka, predstaveného onoho kostola, ale on sa vraj neukazuje, súc opatrený zvláštnym listom jeho kráľovského veličenstva pruského, aby samozrejme nemusel podliehať akadémii.

Z rozprávania spomenutého doktora von Sandeho som sa tiež dozvedel, že jeho kráľovské veličenstvo pruské odporúčalo kňazom cirkví, jestvujúcich na všetkých jeho panstvách, nech viacej nehlásajú predurčenie ľudí k večnej smrti, doložiac tato kráľovské vysvetlenie: ak sa len o jednom človeku povie, že je vyvolený a predurčený na večné zatratenie, všetci ľudia sa budú musieť báť, pretože každý o sebe môže si myslieť, či azda on sám nie je určený na zatratenie. Od iných som sa potom dozvedel, že doktor Deutsch, prvý teológ tejto akadémie, súhlasil s týmto synkretistickým prisluhovaním sviatosti večere a že doktor Pesarovič pre obranu ortodoxie upadol do nenávisti u ostatných kolegov teológov a radšej odišiel inde.

Akademické budovy sú tu nádherné, ale živobytie študentov je ťažšie. Pápeženci však majú na predmestí najpriestrannejšie kostoly. Aj reformovaní majú veľkolepý kostol neďaleko zámku. Na inom predmestí sa poľský národ teší slobodnému vykonávaniu evanjelického náboženstva, ba aj Poliaci rímskokatolíci konajú svoje bohoslužby v nejakom dome. Piatej nedele po Trojici^[95] vošli sme do kostola reformovaných, kde kňaz najprv predčítal otčenáš a verím s desatorom, potom 11., 12. a 15. kapitolu Leviticusa,^[96] potom spieval z Lobwassera a celý kostol vkladal pomedzi to 118. žalm. Zatým nasledovalo čítanie nedeľného evanjelia, konané z menšej kazateľne, postavenej pred väčšou, a keď sa skončilo čítanie evanjelia, celé zhromaždenie spievalo Wir glauben,^[97] to jest krédo,^[98] zložené doktorom Martinom Lutherom. Kňaz vyšiel na väčšiu kazateľňu a mal kázeň, nie však na prečítané evanjelium, ale na deviatu kapitolu Zachariáša^[99] o prichádzajúcom kráľovi sionskom.^[100] Napoludnie po kázni sa starostlivo vykladal katechizmus. Avšak taký bol lomoz koní a kočov, taký prepych v šatstve, že sa z tohto kostola všetko prepychové novopovýšenectvo vraj bolo utiahlo do iných kostolov.

V katedrálnom kostole, ktorého predstaveným je doktor von Sande, kaplán na kazateľnici prečítal epištolu, nedeľné evanjelium a dlhú modlitbu za všetky stavy a keď kaplán zišiel, zbor zaspieval jednu pieseň a krédo, potom mal farár kázeň z evanjelia. Pred prečítaním evanjelia odriekal modlitbu Pánovu potichu a kľačiačky, po kázni však nahlas s celým kostolom. Potom kaplán pri oltári čosi predčítal a keď to skončil, spieval slová večere Pánovej a celý kostol spieval spolu s ním. Ráno však pred službami božími pristúpil k oltáru akýsi chlapec a prečítal ktorési slová z nedeľného evanjelia.

Za oltárom tohto kostola je zoznam tu pochovaných majstrov krížovníckeho rádu.^[101] Na kazateľnici však je nápis zlatými literami: Diligite veritatem et pacem. Anno 1595.^[102] Kiežby veru všetci doktori na tento nápis pamätali, nemali by sme na tejto akadémii toľkých synkretistov, ktorých v Examen theologiae novaturientium doktor Calovius^[103] menuje a karhá.

Na samom vrchu oltára je vymaľovaný doktor Martin Luther. Na kazateľnici je zlatými písmenami napísaný tento verš: Laus sit honosque Deo, generi pax coelica nostro.^[104]

Počas každej nedeľnej a sviatočnej, raňajšej i večernej kázne pristupujú kostolníci so zvončekmi^[105] ku všetkým laviciam trikrát z toho dôvodu, že tri poľské peniažky, totiž rečené šelungy, tvoria jeden cisársky grajciar, a veru keby boli poslucháči oslovení len jediný raz, väčšina by nedala na kostol viacej ako iba jeden taký šelung. Tomuto zlu by sa však dalo vyhnúť iným spôsobom, nie toľkým cenganím zvončekmi. Nie menej pohoršujúce bolo oblečenie žien, viditeľné v kostole na deň verejného pokánia. Bolo totiž vidieť matky a dcéry, ktoré mali hlavy zavinuté závojmi vyše pol druha lakťa vysokými, vyčnievajúcimi do tvaru rohov, a vyše celého lakťa širokými, zatieňujúcimi celú hlavu. Proti tejto pýche kazateľ božieho slova tak ostro kázal, že hovoril, že také osoby sú horšie než sami diabli, pretože pohrdli toľkými otcovskými výstrahami. V týchto kostoloch zaiste sú evanjelickí kazatelia božieho slova, ktorí sa mocne stavajú i proti hriechom tohto života i proti pietizmu.

Neďaleko oltára vidieť obraz pána doktora Celestína Mislenteho,^[106] podľa svedectva doktora Calovia muža ortodoxného. Na susednej stene je náhrobný nápis Ambróza Lobwassera,^[107] doktora oboch práv, poradcu pruského kniežaťa a verejného profesora, a s ním susedí nápis magistra Jána Isrigia z rakúskeho Štajerska. Prvý znie takto:^[108]

Druhý je takýto:^[109]

Naproti kazateľnici som, pravdaže, sedával z milosti mešťanov, ktorí nie ľahko znášajú, keď im lavice zaberajú cudzinci. Sedel som však v lavici, na ktorej bolo napísané:^[110] Was vor geschmerzet, jetzt frölich herzet. Domnievam sa, že majiteľ tejto lavice, prv než ju získal, neraz musel z milosti iných stáť alebo sedieť. Najbližšie som mával muža, ktorý, len čo kantor začal nejakú pieseň, vysokým hlasom spieval všetky slová veršov prv, než ich zaspieval ktokoľvek iný, a tak predbiehal až do konca. Keď však podchvíľou oči dvíhal do neba, zdalo sa, že duchom vyletel do neba. Kiež by sa aspoň pod touto nábožnosťou neskrývalo pokrytectvo; o ňom však nech súdi boh.

V ktoromsi predmestí na severe bolo vidieť tento nápis: Die älteste Kirche,^[111] a na jeho cintoríne na náhrobnom kameni Konráda Schmida možno čítať tento nápis: Ich lebe und weiss nicht wie lange. Ich sterbe und weiss nicht wann. Ich fahre und weiss Gott Lob wohin, mich wundert, dass ich traurig bin.^[112]

Na náhrobku Abrahama von Sandeho je tu nápis: Omni momento memento.^[113]

Na mestskej veži:^[114]

Podobne:

^[115]

Sú v tomto meste domy len teraz a nádherne budované, maľované, sú veľmi mnohé ulice, sú bohatí kupci. Náš priateľ Gumisch, ktorý však ani nemá vlastný dom, ocenil si pred nami svoj nadobudnutý majetok na stotisíc. Dôchodky mesta možno posúdiť už z toho, že jediný prechod z jednej ulice do druhej, hoci jedna osoba je zaň povinná dať po jednom šelungu, predsa každoročne vynáša tisíc rýnskych zlatých.

Čo povedať o jednom pivovom hostinci mimo mesta, do ktorého sa schádza viacej ľudí než do nejakého kostola? Je tu rozkošný park, v určitom čase tu vyhráva jemná hudba, je tu vymaľovaná jaternica — MeisterStück^[116] — ktorú na žrdiach nesú štyri osoby. Ukazuje sa tu kostra „škorpióna“. Neďaleko je vodomet, ktorý svojím prúdom otáča zhora položené písmená FR, t. j. Fridericus Rex.^[117]

Najjasnejšiemu kráľovi pruskému poskytuje toto mesto každoročne osemdesiattisíc zlatých. Sú tu nádherné parky, vhodné na prechádzky a hry. Sú tu na rieke Pregoli, ktorá sa vlieva do mora, veľmi drahé, maľované, delami ozbrojené lode, ktoré odvážajú do Dánska, Švédska, Anglicka a Holandska ľan a zbožie.

Videli sme tu z príležitosti mastičkárskeho jarmoku človeka, ktorý bez nejakých bolestí aj nám povyťahoval zlomené zuby. Videli sme anglickú kobylu, ktorá:

1. Pred divákmi, z ktorých každý dal dva groše, sa poklonila.

2. Bozkávala svojho pána.

3. Dvihnutím nohy ukazovala ktorúkoľvek hodinu na ktorýchkoľvek hodinkách, ak však bola polhodina, zohla nohu.

4. Keď jej rozkázali zaniesť list na poštu, zaniesla a s poklonou priniesla nazad, ale keď jej rozkázali zaniesť list tureckému cisárovi, zdráhala sa, predstierajúc, že ju bolia nohy, a krivkala. Keď pán vysadol na ňu a chcel ju donútiť bičom, hodila sa na zem, roztiahla nohy, vyplazila jazyk z papule a robila sa zdochnutá. Ale veru keď ju pán rozkázal odrať z kože, vyskočila celkom zdravá.

5. Vedela rozoznať všetky litery abecedy a keď mala v papuli paličku, vedela každú presne ukázať.

6. Vedela tiež rozoznať hracie karty. Pred kráľom urobila tri poklony, pred kráľovnou dve, pred sedliakom však zavrtela hlavou. Vedela rozoznať čísla ostatných karát, počnúc od jednotky až po desiatku, dupnúc toľko ráz, aký počet každá karta ukazovala.

7. Vedela rozlíšiť pravú mincu od falošnej, aj jej hodnotu.

8. Predviedla vojenské cviky, otáčala sa napravo a naľavo ako vojak.

9. Čokoľvek pán, nesúc sa na nej, pustil na zem, zdvihla a podala mu do ruky.

10. Hlavu podivne vykrútila, dvihla a pobozkala svojho pána.

11. Sedí na vankúši, držiac celú váhu tela na jednej nohe.

12. Rozličným buchotom si žiada, aby jej dali víno, a vypije ho na zdravie divákov z jednej sklenice a bez akéhokoľvek vyliatia.

13. Robí sa, že je opitá.

14. Prachom a papierom nabitú pištoľ chytí do papule, nebojácne vypáli bez akejkoľvek ujmy.

15. Kto pred ňou sníme klobúk, tomu sa pokloní.

Keď to všetko dokončila, poklonila sa, odchádzala od divákov, ktorí sa každého dňa schádzali ráno od deviatej do jedenástej, popoludní od druhej do siedmej auf dem Altstädtischen Juncker-Garten in der grossen Bude.^[118]

V inom čase sme uvideli panáky, čo skákali, tancovali, predstierali hnev a veselosť, chvíľu malé, chvíľu väčšie, hneď predstavovali chlapské postavy a mrzko sa svadbili. Tance konali podľa hudobného taktu, lebo za tenučkými stenami i hore boli poskrývaní tí, ktorí ich tenučkými strunami raz nadvihovali, raz spúšťali, raz spájali. Bolo to skutočne príjemné divadlo dovtedy, kým smrtka nevyrástla na veľkú postavu a nezrazila jedného z nich, ktorý poskakoval bez hlavy, a ostatné sa s krikom rozutekali. Nechám však už tieto zábavky.

Mesto nemá nijaké bašty, ale iba plytké a do dĺžky roztiahnuté priekopy, pre množstvo obyvateľstva sa však nazýva pevnosťou. Aby kurfirst uspokojil mešťanov, na predmestí ďaleko na západ postavil násypmi a zbraňami vystrojenú citadelu.^[119] Na predmestiach by si videl nespočetné domy, menované Speichery, v ktorých sa uskladňuje zbožie a ľan. Tieto sa totiž privážajú z Poľska a Litvy a odvážajú sa do rozličných čiastok sveta.

Z mešťanov sme mali dobrého priateľa pána Gumischa, ktorý býval pri moste, a jeho zaťa Jána Kristiána Müllera, taktiež nášho Preissa. Farármi tu boli: pán Thebe, pán magister Dieterici — keď som tohto chcel navštíviť, jeho žena mi povedala: Er lässt sich nicht bewegen^[120] — a pán magister Goldbach in der Alten Stadt.^[121]

Bolo však už treba odísť z mesta. A tak sme dňa 10. júla odišli z Kráľovca s jedným markytánom,^[122] ktorý viezol do švédskeho tábora víno, a s istým ševcom, menom Vavrincom Teschnerom, ktorý mal voz naložený vojenskými topánkami a ktorému sme za povoz až do Vilna, vzdialeného 50 míľ, dali pätnásť rýnskych zlatých. Prvého dňa ešte v noci sme v daždi prekonali tri míle, nasledujúceho dňa sme prišli do mesta Topchau,^[123] kde sme kus ďalšieho dňa strávili vyčkávaním, pretože dážď zosilnel. Keď som medzitým zašiel na cintorín, uvidel som hrobku štyroch synov tamojšieho farára M. G. Neuschillingera s lapidárnym nápisom:^[124] Ach, wie elend ist unsere Zeit allhier auf dieser Erden. Okolo poludnia sme sa odtiaľto pohli a v noci sme prišli do akéhosi hostinca, kde hostinský so svojimi hosťami a manželkou vyvolal neužitočný, ale ohromný krik a bol nám všetkým odporný. V sobotu 13. júla^[125] zlomil náš furman pri dedine Wippeningen^[126] koleso, a tak sme celý deň museli stráviť pod holým nebom. V deň Pánov však, v šiestu nedeľu po Trojici,^[127] keď sme chceli napredovať, zlomil neopatrný furman oje, ale hneď ho napravil kováč, u ktorého sme prenocovali.

V deň svätého Eliáša,^[128] 16. júla, postupovali sme vo veľmi prudkom lejaku. Avšak boh, ktorý na Eliášove prosby, ako hovorí Jakub,^[129] nebo otvoril i zatvoril, na moje nehodné k nemu — podľa príkladu Gedeona,^[130] ktorý sa chcel utvrdiť vo viere a žiadal si, aby na ovčie rúno padla raz vlaha, raz zasa suchota (Judicum^[131] 6.), a podľa príkladu Eliezera,^[132] ktorý si na ubezpečenie žiadal znak (Genesis^[133] 24.) — vysielané modlitby, aby pre samú božiu slávu a pre spásu mnohých duší na znak môjho šťastného návratu do opustenej vlasti zastavil dážď a aby nás nad naše sily každého dňa dažďom nepolieval, po celý onen deň dážď od nás tak odvracal, že hoci celé nebo zatiahli mraky a vôkol nás na všetky strany bolo vidieť hustý dážď, my sme predsa onoho dňa ostali pred ním uchránení a plášte nám skropilo len niekoľko nepatrných kvapôčok. Z toho som hneď poznal a prorokoval, že na tejto ceste čosi nepriaznivé pretrpíme, ale vrátime sa domov zdraví. Predpovedal som to aj svojmu spoločníkovi a karhal som jeho netrpezlivosť a aj on sa čudoval tomuto božiemu, mne danému znameniu. Vedel som síce, že v prosbách o telesné veci nemáme bohu nič predpisovať a že si nemáme vyžadovať znamenia, ale že prosby máme vylievať s výhradou. Ale pretože mi tento spoločník cesty pre svoje pochybovanie o šťastnom návrate k svojim bol občas na ťarchu, zo srdca som volal k bohu, aby ho ako všemohúci správca neba a zeme týmto znamením posilnil, čo boh aj urobil, aby nám v našej slabosti pomohol. Ani sa veľmi nestarám, čo budú ľudia súdiť o tomto mojom čine, ak azda natrafia na tieto písma, ktoré som napísal aspoň pre seba a pre svojich domácich, a túto vec, ktorá ma potom na celej tejto veľmi nebezpečnej ceste nemálo posilňovala, spomínam tu jedine preto, aby som zvestoval božiu prozreteľnosť.

Do mesta Insterburgu^[134] sme došli v siedmu nedeľu po Trojici,^[135] keď sa z kazateľníc čítal edikt kráľovského veličenstva pruského o uzavretí všetkých priechodov do Poľska a že odteraz pod stratou života nikomu nie je dovolené pricestovať alebo vycestovať, a to pre mor, ktorý už zúril vo Varšave a inde v Poľsku. Ostali sme tu zaskočení a radu sme hľadali u akéhosi poľského veľmoža, ktorý býval v kráľovskom dome, a dostali sme prepustenie. Treba tu vložiť zmienku o interburskom pive, o ktorom sme sa z rozprávania hostiteľa a iných dozvedeli, že sa pre mimoriadny obsah liehu môže ako pálenka alebo vínovica chytiť plameňom. Keď sa teda naše štyri fľaše, nedávno v Kráľovci znova naplnené vlaňajším tokajským vínom, vždy, keď ich slnko trocha viac zahrialo, trhali, iné však vytekali, obstarali sme si toto pivo a okúsili sme jeho jemnosť i opojnosť. Je husté a tmavej farby.

Gustáv, onen markytán, pomýšľal sa odtiaľto vrátiť a nasledujúceho dňa sa vrátil smerom na Kráľovec, keď svoje víno popredal za lacnejší peniaz, lebo sa bál, aby nemusel, zaviaty do švédskeho tábora, nasledovať ponáhľajúceho sa kráľa až do vnútorných moskovských krajov. My však s naším ševcom sme o tom ani počuť nechceli, vyrazili sme v ustavičnom daždi a odbočiac z kráľovskej cesty k rieke Pregoli, prenocovali sme u nejakého urodzeného, dosť pohostinného poľovníka, ktorý nás hneď prijal na hospodu a občerstvil nás chutnými rybami. Od prírody sa zdržiavam častého požívania rýb, zato ich však skromne jedávam. Tu sme však zjedli veľkú šťuku akoby hovädzinu, a predsa nikomu z nás nezaškodila. Odvtedy som túto rybu jedol smelšie, kedykoľvek som mohol mať jej hojnosť, často som ju mával v Romnách v Kozákii, bohatej na ryby.

Odtiaľ sme došli do Stallupönen^[136] a po celom Prusku sme na rázcestiach videli Merkúrove sochy^[137] s rukami namierenými na pretínajúce sa cesty a udávajúcimi vzdialenosť obcí pre úpravu neskúsenejších cestovateľov. Tu sme už počuli evanjelického farára kázať po litovsky a obyvateľov tak sa zhovárať. Aj tu, ale najsamprv v Insterburgu sme uvideli vence na hlavách panien najmenej päť palcov vysoké a dva hrubé, obtáčajúce celú hlavu; naozaj s takými veľkými sme sa sotva inde stretli. Uvideli sme ženskú okrasu, pozostávajúcu z dvoch čiastok, popretkávaných rozličnými farbami, jedna z nich visí pred tvárou, druhá na chrbte a obe sú obvinuté opaskom, okolo bokov sa navzájom dotýkajú a visia až po členky.

Pohli sme sa odtiaľto 26. júla a došli sme k pruskej hranici a napokon po mnohých prosbách a úplatkoch dostali sme povolenie vyjsť z Pruska do Litvy, ale pod tou podmienkou, že sa z Poľska do Pruska, kým morová nákaza trvá, nevrátime. Na druhom brehu riečky na území Litvy bolo mnoho vozov, ktoré už niekoľko dní vyčkávali milostivé rozhodnutie kráľovského veličenstva pruského o slobodnom vstupe do Pruska. Zväčša to však boli ženy, ktoré najjasnejší švédsky kráľ verejným nariadením vypovedal zo svojho tábora, nechtiac v ňom trpieť nijaké ženy.

Pretože bola neskorá noc, prenocovali sme tam pod holým nebom. Zavčas rána sme pre pána Pohorského obstarali jeden pár pištolí a prišli sme do najbližšieho litovského mesta, Verbolové,^[138] kde boli dva kostoly, ruský a pápeženský, a aj colnica, v ktorej nášho ševca židia poriadne ošacovali. Potom však, keď videli, že je zbavený peňazí a clo platí topánkami, jeden z nich ho z prílišnej útrpnosti, samozrejme židovskej, obdaril jedným grošom. Ukázala sa i pochabosť ševca, pretože si na takú cestu nevzal so sebou dostatok peňazí na zaplatenie cla a uškodil si predčasným predajom topánok, ukázala sa i štedrosť žida colníka zo ševcových vlastných peňazí.

Pridal sa k nám akýsi chlapec a nedal sa odbiť nijakými hrozbami; bez klobúka, bez topánok, bez chleba sprevádzal nás veru vyše dvoch míľ a chcel nás sprevádzať až do Vilna, predstierajúc nedostatok chleba vo Verbolovom, v skutočnosti však, aby mal v nočnom čase príležitosť tým bezočivejšie sa na naše veci vrhnúť a ich uchvatnúť. Keď sme ho nakoniec odohnali, šli sme rovinou šesť míľ a v piatok alebo 27. júla sme prenocovali v nejakej dedine u žida. V Poľsku a v Litve spravujú totiž colnice židia, u kresťanov ani nie je tak ľahko obstarať niečo k jedlu ako u nich. Správne teda opísal ktosi Poľsko takto:

^[139]

Z Poľska sa totiž odváža zbožie, ľan a konope aj so semenom do Kráľovca, Gdanska, Rigy a na iné miesta. Náš žid prijal nás na hospodu, okrem slamy a mizerného piva nepodal nám nič, sám však so ženou, synmi a dcérami preťahoval nie natoľko skvelú večeru niekoľko hodín, smelo pijúc temer až do polnoci. Domnievajú sa totiž tieto nešťastné duše, že sobotu správne svätia, keď hýria a napchávajú sa v sobotnú noc a celý nasledujúci sobotný deň.

V sobotu skoro ráno sme vyrazili k onej zbojstvami ospievanej a vychýrenej hore, a pretože sme od mnohých, predovšetkým od tých, čo sa vracali zo švédskeho tábora, počuli o nej veľa zlého, náš strach vzrástol a rozhojnil slzami premiešané úpenlivé modlitby. Grünwald je meno tejto hory, päť míľ širokej, veľmi hustej a majúcej úzke cesty, v ktorej sa vraj niekoľko sto vidiečanov, ktorých vojaci pripravili o imanie, potulovalo v tlupách a nemilosrdne vraždili pocestných. My sme však už vopred dostali výstrahu, aby sme boli opatrní v rozhovore so židom, ktorý býva hneď na začiatku tejto hory, ale keď sa naši pochabí furmani, nedbajúc na túto výstrahu, okolo deviatej hodiny dostali k tomuto židovi, poskytli svojim koňom vyše dve hodiny na pašu, takže onen zbojnícky patrón mohol susedným dedinám medzi horami, poskytujúcim lotrom pohodlné útulky, zavčasu oznámiť náš príchod, keby boh nebol mal s nami lepšie úmysly. Žid mal krčmu v hore, vzdialenú od všetkých ostatných domov, a predsa nevediac o nebezpečenstve, dovolil svojej skvele oblečenej dcére panne prechádzať sa. Nad hlbokou riekou mal most náročky veľmi zlý, aby spolu s nejakým urodzeným Litvanom, ktorý si naň robil akési právo, mohol od cestujúcich vydierať na jeho opravu viac peňazí, alebo iste aby mohol zdržiavať ponáhľajúcich sa.

Napredovali sme s pištoľami v rukách a šťasne vykročiac navečer z týchto hôr, došli sme do mesta Hanušišky,^[140] kde bol zlý most. A keď jeden z našich vozov svojou váhou zlomil širokú dosku na jeho konci, naši furmani však podkladali dlhé brvná pod hlboko zapadnuté koleso a dvíhali ho, jedno brvno, skáčuc naspäť, padlo mi na nohu a ju poranilo, ale mohlo mi ju aj rozmliaždiť. Je pozoruhodné, že v Poľsku zriedka vidieť dobré mosty, takže z toho vzniklo príslovie. Poliaci totiž hovoria: Polski most,^[141] niemecki post, włoskie nabožeństvo, wszistko to błazeństwo. Keď sme zdolali tieto nebezpečné hory, radovali sme sa, pijúc pivo, predtým chválené insterburské, a tu bolo na mieste iné poľské príslovie: Na frasunek dobry trunek.^[142]

Nasledujúceho dňa, 29. júla, bola to ôsma nedeľa trojičná, zavčas rána v daždi sme sa pohli a odišli sme do Pokašovej a došli sme až k rieke Neman a prenocovali sme pri dedine Dauše v spustnutom dome na samom brehu rieky, do ktorého nám ráno priniesli pálenku a poprichádzalo veľa prievozníkov. Táto rieka je totiž veľmi hlboká a širšia než rieka Váh aj na najširšom mieste, je veľmi čierna a do mora sa vlieva na hranici Pruska a Samogitska, a hoci je na rovine, predsa sa ukazuje veľmi rýchla. Prevoz každého voza stál jeden toliar.

Odtiaľto sme cez súvislé lesy došli až do mesta Neustäde, ktoré nedávno postavili sami v ňom bývajúci židia. V našom sprievode bol zástavník, ktorý sa do švédskeho tábora ponáhľal z Hamburgu, kde sa v mene susedných kniežat a samého kráľovského veličenstva švédskeho opäť vyšetroval prípad Krumbholtza,^[143] ktorý svojimi kázňami vyvolával rozbroj, a preto ho uväznili. Tomuto zástavníkovi, nocujúcemu v blízkej dedine, nejaký žid, ako sme sa nazdávali, v nočnom čase ukradol koňa a rýchlym cvalom, ktorý ktosi z našich spozoroval, zaviedol ho do najbližšej dediny. Ale keď naň zástavník ostro udrel a zapierajúcemu zločin odňal dva voly, žid spolu s nejakým zemanom koňa priviedol, keď sme už boli v Neustädli, a oznámil, že koňa našiel s veľkou námahou, bezpochyby u zemana. Ráno, keď sme sa už mali pohnúť na Neustädl, židova žena, od nedávneho pôrodu podobná napoly mŕtvej, zapierala zločin svojho manžela s veľkým krikom, jajkaním a zaklínaním. Z toho je zjavná falošnosť židov voči kresťanom.

Z Neustädlu sme šli celý deň horami a 1. augusta sme šťastne došli do Vilna, hlavného mesta Litvy. Prv než sme vkročili do mesta, museli sme vyčkávať na gdanský voz, na ktorom sa do švédskeho tábora viezlo víno, ktoré sa napokon pre neschodnosť cesty a vzdialenosť tohto tábora zložilo vo Vilne. Kým však náš voz stál na kopčeku blízko mesta, hľa, zbadám v tráve jedného gnojeka, striehnúceho na príležitosť nám uškodiť, ale keď zbadal naše pištole, odkradol sa mi z dohľadu, a bol som vtedy osamelý, lebo pán Pohorský z túžby po novote odbehol na predmestie. Mesto leží medzi lesmi, ktoré ho obklopujú zo všetkých strán. Na východe slnka má hrad, na západe rozľahlé predmestia, obohnané je múrom, malo kedysi veľmi skvelé budovy, ale požiar roku 1703 ho veľmi znetvoril. Je v ňom akadémia Tovarišstva Ježišovho,^[144] ku ktorej je pripojená nádherná bazilika^[145] a veľmi dobre vybavená lekáreň. S touto bazilikou susedí nádherný dom litovského veľkniežaťa Sapiehu.^[146] Je to veľmi slávne kupecké mesto. Evanjelici tu majú svojho farára a kostol, ale tento farár mimo kostola a svojho príbytku je menej bezpečný a po uliciach musí chodiť preoblečený, aby ho študenti akadémie Tovarišstva nezbadali.

Hospodu sme dostali naproti kniežaciemu palácu u Fischera, ku ktorému sa náhodou poschádzalo dvadsaťpäť tatárskych vozov, majúcich do švédskeho tábora odviezť víno, pálenku a iné veci. Chcejúc sa k nim pripojiť, bez meškania sme sa zásobili kráľoveckým pivom, ktoré tu bolo dostať, aj pálenkou a suchármi, údené mäso sme si viezli z Kráľovca. Kiež by sa však bolo dalo na moje rady, boli by sme sa mohli lepšie zaopatriť aj chlebom aj inými potravinami, najmä keď sme mali príležitosť svoje veci viezť; ale spupnosť hlavatej múdrosti i v Kráľovci i tu hamovala moje rady a neprekážali jej výstrahy vojakov a kupcov zo švédskeho tábora, ktorí nás stretali a dôverne napomínali, aby sme si chlieb obstarali a priviezli do tábora, ale plané odvrávky sa im predsa vždy vysmiali, a cestou sme spotrebovali, čo sme si mali priviezť až do tábora. Predsa som obstaral nové fľaše a plné piva som ich doniesol až do tábora, zaopatril som si pol miery priam znamenitej okovitky,^[147] predvídajúc zlé veci a nedajúc sa odstrašiť nijakými posmeškami, robiac lepšieho Serváca.^[148]

Okolo poludnia sme sa od Fischera pohli s onými Tatármi a idúc popri vinárni, v ktorej sa Fischer zhováral s naším zástavníkom, nasilu sme museli dnu na hlt vína. Fischer sa ukázal ochotným ponúknuť nás vínom a keď sme vypili dobrého absintu^[149] za jeden rýnsky zlatý, prefíkaný Fischer vyšiel a my sme ho z ničoho takého neupodozrievali. Ale keď Fischer potajomky odišiel, vinárnik nám rozprával, že ten už aj predtým mnohých iných pozval na víno, podobne ich opustil a zaťažil ich výdavkami. Mrzelo nás, že tento muž, inak oddaný nášmu vyznaniu, bol zvyknutý na tieto kúsky. Bolo nám ľúto, že si Nemec navykol na grécku vieru,^[150] ktorej členovia, Rusi, menovaní schizmatici, sa tu nachádzajú.

Musím tu, pravda, doložiť, že v Litve a v iných poľských provinciách jestvujú rusínske cirkvi dvojakého druhu: jedny sa menujú uniatské, totiž tie, ktoré uznali rímskeho pápeža za viditeľnú hlavu, druhé schizmatické, ktoré ho za takého neuznávajú. Rímsky pápež totiž minulého, pred naším tretieho storočia žiadal od Rusov aspoň to, aby ho uznali za hlavu a že všetky svoje dogmy si môžu bez ujmy podržať. Vedel totiž, že formálna príčina odluky, ktorú on nazýva menom kacírstiev a schiziem, spočíva v prijatí rímskeho pápeža; keď to niektoré cirkvi urobili, nenazdajky sa dostali do jeho moci. Okolo roku 1578 sa Possevino^[151] horlivo pokúšal Moskovanov nahovoriť, aby odhodiac grécku vieru, uctievali rímskych pápežov, ale veľknieža Vasilievič^[152] na najvyššom zhromaždení šľachty vraj odpovedal, že on neverí v Grékov, ale v Krista, že všetci apoštolovia zvestovali Krista, ale ani jeden z nich nebol väčší, že Petra a iných pápežov uznáva za svätých, ale pretože tí, čo po nich nasledovali, žili nehodne, nevidí, ako by mohli byť Petrovými nástupcami, alebo ako by si mohli s tou istou vážnosťou sadnúť na Petrov stolec, že rímsky pápež nie je pastier, pretože si Kristov kríž kladie k nohám, dáva sa nosiť na nosidlách a vzývať ako boh. Takto vtedy ono veľknieža.

Ale Šeremetev,^[153] vyslanec terajšieho moskovského veľkniežaťa Petra, poslaný do Ríma k Inocentovi^[154] — aby tomuto pápežovi predostrel túžbu svojho kniežaťa a celého svojho národa po uzavretí užšieho priateľstva s pápežom, aj po dojednaní spojenectva proti Turkom, spoločným nepriateľom kresťanov, a po zjednotení moskovsko-gréckej cirkvi s rímskou — keď bol k pápežovi uvedený, ak sa má veriť rímskym správam, Inocentove nohy veľmi ochotne pobozkal,^[155] čoho sa Moskovania predtým hrozili; ba sám cár Peter pripustil do svojich provincií jezuitov a hovorí sa, že nie je mu cudzia myšlienka únie s rímskou cirkvou. A tak sú okolo Vilna uniatské cirkvi veľmi početné, nie tak v Kozákii a pod kijevským metropolitom, ako ešte bude reč.

Okolo Vilma je aj dvetisíc krymských Tatárov,^[156] ktorí všetci kedykoľvek treba a rovnako ako poľskí šľachtici sú povinní na vlastné trovy bojovať za svojho kráľa. Vo svojom pohanstve sú takí húževnatí, že keď sa nahnevajú na nejakého Tatára, majú v ústach takúto formulku nadávky: „Hej kafirim, čarna šašik!“,^[157] ktorá obsahuje zo všetkých najväčšiu kliatbu, aby sa totiž taký človek zvrhol na kresťana. Hľa, títo zbojníci si myslia, že kresťania sú z dvojnohých tvorov najničomnejší! Je však vec, v ktorej si zasluhujú pochvalu. Ospevovaná je ich vernosť pri opatrovaní peňazí alebo iných im zverených vecí, ktorou prevyšujú a zahanbujú mnohých kresťanov.

A tak sme sa z Vilna pohli s týmito vodcami, ktorí cesty veľmi dobre poznajú, a keď sme cez hory vykonali štyri míle, prenocovali sme v dedinke, v ktorej okrem kostola a krčmy bolo vidieť máličko židovských chalúpok. Tatári však, starajúci sa o pasenie, nocovali neďaleko nás pod šírym nebom, ráno však vstali včaššie a ľahko nás doháňali, ba keď sa niekde niektorému z nich zlámal voz, všetci kvôli jednému zastali, a keď ho opravili, hnali svoje kone ešte rýchlejšie. Vozy však majú veľmi jednoduché, veľké množstvo sme ich boli videli v Kráľovci a vyzvedeli sme, že jeden si možno zaopatriť za jediný toliar. Kolesá týchto vozov boli urobené ohnutím dlhých driev, do ktorých sa zarazili tenké lúče, podopierané hlavicou, a pretože nemali bahry ani obruče, drali sa a podchvíľou lámali. A tak obyvatelia týchto miest, chtiac konať cestu bez zdržiavania, musia so sebou voziť piate alebo šieste koleso, alebo keď sa im to nechce, zabehnúť do dediny a obstarať si nové koleso, ktoré majú obyvatelia v zásobe. Oja týchto vozov nie sú na prostriedku, ale po oboch stranách, kôň stojí medzi nimi, majúc na krku zakrivené drevo, ktoré drží obe oja. Pretože však tieto oja sotva presahujú dĺžku koni, stáva sa, že kedykoľvek sa rútia dolu nejakým kopcom, zdierajú koňom chvost až do krvi. Preto bolo u týchto Tatárov a iných Litovcov vídať konské chvosty zakrvavené a zachrastavené.

Zavčas rána 3. augusta prišli sme do mesta Slobodka, kde bol karmelitánsky kláštor,^[158] okolo poludnia sme prišli do mesta Soly, večer však do Smorgoňa, kde židia slávili sobotu, sediac v skupinkách na uliciach. Museli sme sa uchýliť do hostinca, v ktorom bola chorá židovka, a kým sme večerali, začal pán Pohorský rozprávať o tu vládnucej morovej nákaze a o našej nebezpečne chorej gazdinej a tým vyvolal vo mne taký hnus, že som už nič nemohol zjesť, ale vyšiel som k vozom, stojacim na smradľavom mieste a do nášho som sa uložil spať.

V tomto meste bol kostol uniatských Rusov, ako som sa dozvedel od jeho kňaza, keď som prišiel na jeho večiereň, na ktorej však okrem neho a kostolníka sa nikto neukázal. Sám vyholený pristúpil k oltáru a pred namaľovaným tam svätým sa viackrát poklonil, opustiac ho, pristúpil k inému namaľovanému naľavo a tomu preukázal takú istú poctu a potichu čosi mrmlúc, bohoslužbu skončil.

Deviatej trojičnej nedele^[159] ráno pokročili sme cez lesy do Markova, kde sa stavia dominikánsky kláštor a za suseda má ruský kostol.

Pán Pohorský, vkročiac do nejakého domu, uvidel diežu, a keď ju chcel použiť, pohol ju z miesta a tým prevrhol velikánsky hrniec s kyslým mliekom. Nad touto nečakanou škodou začala matka vykrikovať a lamentovať, jej deti však pribehli s veľkou radosťou, lízali mlieko alebo ho nalievali do úst plnými dlaňami, ale matka ich zaháňala, vraviac, že Švédi spotrebovali všetko, že jej okrem tej trochy mlieka neostalo nič, s ňou sa mali niekoľko dní uspokojiť jej vyhladované deti. Keď som škodu nahradil niekoľkými polturákmi,^[160] obrátil sa jej zármutok na radosť, my sme však z matkinho kriku a z hltavosti detí, hltajúcich mlieko so špinavou hlinou, poznali veľkú biedu týchto obyvateľov, ktorú zapríčinilo švédske vojsko, majúce tu svoj zimný tábor.

Z Markova sme nasledujúceho dňa, 6. augusta, prišli k Lebedevu a prenocovali sme v daždi pod holým nebom. Pretože sme sa od Tatárov oddelili, dlho do noci postupujúc a neznajúc cesty, napokon sme boli vyčerpaní a nevediac, že Lebedevo je blízko, zastali sme v horách v nádeji i strachu. Strach zväčšil akýsi krik dedinčanov a nejaká žena, prichádzajúca vo tme a prosiaca, aby sme jej blúdiacej ukázali cestu. Naši však, domnievajúc sa, že je špehúnka, odohnali ju s vyhrážkami. Takejto odmeny sa dostalo pochabému náhleniu niektorých kupcov, ktorí nechceli čakať na Tatárov, hoci som ich podchvíľou prosil, aby sa ponáhľali pomaly.^[161]

Okolo deviatej hodiny nasledujúceho dňa dostali sme sa do Radoškovíč, kde vojdúc do židovskej synagógy, pozoroval som jedného žida na vyvýšenom mieste dosť dlho tichým spevom recitujúceho, iného však stojaceho pri stene, klátiaceho sa počas tichého spevu celým telom, a konečne iných, pomalšie alebo rýchlejšie pristupujúcich a ustupujúcich, z ktorých každý si najprv na čelo a ruky priviazal desatoro, zatvorené v koženej schránke, a tak vylievali modlitby. Počas modlenia besedovali, ba sa aj smiali, hneď za jedným predspevujúcim spievali amen, chvíľami s nárekom, chvíľami jeden, časom dvaja ticho spievali, častejšie všetci dvíhali hlas, rovnako akoby boli pomätení alebo zúfalí. Ich synagógam Poliaci hovoria božnice. Pozostávajú zo siení, z ktorých jedna vonkajšia je pre ženy, ktoré od mužov oddeľujú steny vystrojené mriežkami alebo priehradami, druhá vnútorná má na prostriedku akési vyvýšenejšie miesto, opatrené stupňami, steny však ozdobené rozličnými listami, potlačenými hebrejskými písmenami, takže sa tieto synagógy dosť málo líšia od ruských kostolov. Aj tieto majú zo všetkých strán vonkajšie siene, vnútorné sú rozdelené na dve časti, z ktorých jedna je pre ľud, druhá, rozdelená záclonou, na význačnejších miestach má väčší a menší oltár a je prístupná kňazom a kostolníkom alebo tým, čo majú prijímať sviatosti. Ale židovské synagógy nie sú vežaté ako tieto kostoly, ktoré všade majú tri veže, jednu nad sieňou žobrákov, druhú nad sieňou ľudu, tretiu nad sieňou kňazskou. Tieto veže sú však z dreva, dosť umelecky klenuté, vypínajúce sa do výšky, vystrojené oblokmi, cez ktoré sa vlieva svetlo do vnútorných siení, nemajúcich svetlo pre okolostojacu vonkajšiu sieň, keby neprúdilo zhora.

Celá vnútorná sieň je pomaľovaná rozličnými postavami zo Svätého písma. Možno tam vidieť Adama s Evou, Abraháma s Izákom, prichystaným na obeť, Mojžiša, Krista, Petra a Pavla a z Jánovho Zjavenia draka zrážajúceho svojím chvostom hviezdy, šelmu vychádzajúcu z mora, majúcu sedem hláv a desať rohov a rúhavé meno, taktiež ženu menom Babylon, matku smilstva, sediacu na šelme. Možno vidieť ku každej postave pripojené nejaké slová zo Svätého písma. Predovšetkým však možno vidieť v ruských kostoloch svatého Mikuláša, svatého Michala, blahoslavenú Pannu Máriu a Krista, majúceho vo všetkých kostoloch, ktoré som videl, na prsiach pripísané slová,^[162] tieto ruské slová majú sa slovenským písmom správne písať takto: Prygdjte blahoslawéniy Otca mójeho, nasliduyte uhotowánnoje wam carstwije ot slossénija mýra, to jest: Poďte, požehnaní môjho Otca, dedičským právom zaujmite vám od založenia sveta pripravené kráľovstvo. Kde nasljduyte neznamená sequimini, tak ako u nás značí nasledujte, ale: dedičským právom zaujmite, lebo Rusom наслҍдіe nasljdije znamená dedičstvo a наслҍдник znamená dediča. Tak мíрь mir znamená svet, ale мѝрь mýr znamená mier. Ale poďme ďalej.

Keď sme zjedli u žida pripravený obed, vyrazili sme na tri míle do mesta Beloručie, do ktorého sme došli neskoro v noci, a prenocovali sme v krčme pri rybníku, ktorej pánom bol žid. Jeho družka hromžila na svoju dcéru, že sa vydala za kresťana, preklínajúc ju všetkými kliatbami a hroziac jej smrťou. Z tohto vysvitá πλεονεςια και φιλαργνρια^[163] poľských a litovských vrchností, pre mrzký zisk postúpili židom colnice temer všade, dovolili im stavať synagógy a nestarajúc sa o nebezpečenstvo zvedenia, beztrestne povoľujú manželstvo kresťanských detí so židmi, aj keď sa to inde, totiž v ríšskom občianskom práve, pod trestom smrti zakazuje.

Ráno, pretože naši furmani nechceli čakať na príchod Tatárov, nocujúcich pod holým nebom kvôli paši, slobodnej v celom poľskom kráľovstve, dva razy sme poblúdili, zabočiac najprv vpravo, potom vľavo, aj voz, na ktorom sme sa viezli, neopatrný furman na úzkom mieste prevrhol. Ani jeden z nás dvoch vtedy na ňom nesedel, inakšie by to bol býval nebezpečný pád. Furman nehamoval kone, ktoré strhli voz na kopec mimo cesty, takže keď sa dvihli kolesá ľavej strany, kolesá pravej strany nemohli udržať takúto váhu a voz sa prevrhol cez skalu, sud vína vypadol do blata a všetko sa poprevracalo čím hore tým dolu nie bez škody pre naše fľaše. Potom sme sa dostali na močaristé miesto, z ktorého náš voz vyviazol šťastne, ale voz jedného kupca len po dlhej námahe, pretože vpredu idúci spoločníci nechceli ho čakať a pomáhať mu, ale opustili ho osamelého pod strmým kopcom a trčiaceho v blate, nie bez ohromného strachu a hrôzy pred smrťou. Keď sme zdolali hrebene vrchov, prenocovali sme na nich, lebo tu bolo niekoľko opustených chatrčí a veľmi bohatá tráva. Naši kupci však, cítiac sa mimo všetkého nebezpečenstva, vystrieľali svoje pušky a oddali sa bezstarostnosti.

Nasledujúceho dňa sme do deviatej hodiny rannej prekonali dve míle a zdraví sme zostúpili z horských hrebeňov do mesta Smoleviči, nakazeného morom, o čom však nevediac, vošiel som do jedného domu, v ktorom bol chlieb ešte v peci a musel som naň hodnú chvíľu čakať, a keď som už jedol, zasa ma môj pán Pohorský upovedomil, že tu zúri mor, a len čo som to slovo počul, onen chlieb mi nechcel viacej chutiť, keď chuť vystriedala hrôza. Tu by sa bolo malo zachovať ono ľudové: Nehovor všetko, čo počuješ. Ustarostenosť mnohým veľmi uškodila.

Za mestom sme uvideli obeseného vojaka-zbeha. Nešťastník visel na jednom brvne zapustenom do zeme, do ktorého bol zarazený klin na zavesenie povrazu, ktorým sa zakosílilo hrdlo zbeha; zaškrtený bol podtrhnutím stolčeka, na ktorom stál, majúc nohy dvihnuté nie nad dve piade. Švédi totiž nepoužívajú tri brvná, ani šibenice zhotovené z dvoch brvien, ale iba jedno, na ktorom sa zločinci musia obesiť sami.

Odtiaľto sme prišli do iného mesta, rovnako nakazeného, menom Upereviči, kde sme v hostinci, pod strechou plnučkou dier, v daždi strávili noc, a pretože som chcel nakupovať bezpečnejšie, spytoval som sa obyvateľov, či u nich nezúri mor, a dozvedel som sa, že v dome vedľa nášho hostinca všetci ležia na smrť chorí a že jeho majiteľa toho istého dňa pochovali. Hneď som sa obzeral, kdeže by bol môj spolucestovateľ, ktorý keď začul moje volanie, vyšiel práve z tohto domu. Pobral sa doň, chtiac niečo variť, a keď počul moju správu, vezmúc si svoj hrniec, zamýšľal potajomky vojsť do iného domu, ale keď som mu v tom zabránil, hrniec odhodil a ostal v hostinci pri ohni.

Ráno v daždi opäť cez lesy sme postúpili viacej ako dve míle k rieke Berezine. Keď sme sa k nej priblížili, uvideli sme na kopci štvorcovú planinu, ktorá nedávno poskytovala miesto moskovanskému vojsku. Bol by si tu uvidel tisícky stromov, postínaných na prekazenie švédskeho vpádu, bol by si uvidel stanoviská pre jednu rotu a pre stotinu, ako aj búdy urobené z prútia, ktorými sa chránili pred útokom dažďov, na oboch stranách rieky zasa veľmi široké priekopy s baštami, na ktorých boli rozostavené vojnové delá, aby nepriateľovi prekazili prechod. Ale prv, než by Švédi boli tu, Rusi tieto dômyselné násypy a priekopy hanebne opustili a zhodili dvoje mostov…

Keď sme chceli prejsť cez dosť hlbokú a širokú rieku,^[164] museli sme svoje vozy naložiť na loďku, Rusmi dolámanú a veľmi deravú, ktorá naberala toľko vody, že prievozníci nestačili vylievať, a tak sa ponárala, že sa jej okraje sotva ukazovali. Radšej sme teda chceli svoje osoby zveriť malému člnku, než vystaviť sa takému nebezpečenstvu, ale predsa nikto z nás neutrpel nijakú škodu, lebo nás boh ochraňoval. Vkročiac do mesta Borisova, uvideli sme obyvateľov podľa cigánskeho mravu sediacich spolu pod holým nebom a pripravujúcich si z otrúb neviem aké pokrmy. Toto mesto však bolo veľmi dlhé a vystrojené dosť peknými domčekmi, čo bolo zjavné zo zrúcanín židovských domov a z niekoľkých pozostalých domov kresťanských, ktoré moskovania veľmi nepoškodili. Od našich Tatárov opäť oddelení a neznalí ciest prenocovali sme pod holým nebom neďaleko kúpeľa, v ktorom sa niektorí z našich nebáli vypotiť. Bola to chalúpka veľmi čierna, majúca malý kotlík a niekoľko kameňov, ktoré, pokropené vodou, zapríčiňovali horúčosť, ktorou sa chalúpka napĺňala, a toto bol ten chýrny parný kúpeľ.

Nasledujúceho dňa zatým sme sa priblížili k mostu položenému ponad rieku, nie síce širokú, ale hlbokú. Krajné brvná tohto mosta, na ktorých spočívala ostatná váha brvien, boli napoly zlámané a starobou zničené, ba veľmi do vody ponorené, ale ani dosky položené naprieč neboli tak pospájané, aby sa koňom nohy nemohli zaboriť a uviaznuť; ale naše naložené vozy predsa poprechádzali nad naše očakávanie šťastne a spolu s mostom sa raz dvíhali, raz klesali, do istej miery sa ponárali, ale sa neponorili. Veru aj tu som prijímal božiu prozreteľnosť veľmi vďačne, obdivujúc ju.

Cez lesy sme potom nasledovali našich sprievodcov Tatárov a dohonili sme ich v dedine Lošnica, kde sme u žida dostali zapáchajúce pivo a jemu podobnú pálenku a mali sme to za nektár.^[165] Čím viacej sme sa totiž približovali k švédskemu táboru, tým väčší nedostatok týchto vecí sme zakúšali. Ja, vzdialený od Tatárov na dostrel pušky a nevšimnúc si, že sa odtiaľto chcú náhle pohnúť, pretože krikom som nemohol, musel som ich doháňať zrýchleným behom, kým som ich nedohonil. Ale tí, čo sa viezli so mnou na jednom voze, mysliac si, že som šiel napred, rýchlym krokom sa hnali krovinami, v ktorých ich nebolo možné zbadať. Také nebezpečné je oddeliť sa od spoločníkov cesty aj na malú chvíľu.

Vo štvrtok, čiže … augusta^[166] sme prenocovali v Nači, tráviac celú noc v daždi. Ja však som musel počúvať chorľavejúceho, a čo mu na jazyk prišlo hovoriaceho Burgermeistra, rižského občana, ktorému som možno pomohol, koľko som mohol, potom som v ňom poznal dobrého priateľa. Onoho nešťastníka, podobného mŕtvole, naložili niekedy aj na náš voz a jeho ľudia, ktorí sa viac starali o jeho majetok než o zdravie, ho opustili, ale napokon sa predsa uzdravil.

Pohnúc skoro ráno z Nače, uviazli sme na moste, ale keď nám Tatári pomohli, vyviazli sme. Skúsili sme, že títo spoločníci, keď sa im dajú peniaze, sú pripravení k službám každého druhu. Prednedávnom dvaja z nich, nevedno z akej príležitosti rozvadení, naraz priskočili k sekerám a ohlušujúc sa navzájom krikom, dobili a doráňali sa ako zúrivé zvery.

Uvideli sme tu vojakmi vypálené mlyny a švédskym vojskom do dĺžky natiahnuté mosty. Na ktorýchsi močaristých miestach sa iste vyše štvrť míle tiahli švédske mosty, z najvyšších jedlí nedávno tak zhotovené, aby sa vozy mohli najpohodlnejšie stretať. Vraj s neuveriteľnou rýchlosťou a námahou boli zhotovené mosty týchto stojatých miest s trvalou pamiatkou Karola XII. Skôr však sme došli do akejsi opustenej dediny, ale pretože sme pre dážď radšej chceli nocovať v hostinci ako moknúť s Tatármi pod šírošírym nebom, preto sme zo strachu pred dedinčanmi museli po poriadku mať stráž. A tak som aj ja od polnoci robil strážcu s nejakým švédskym zástavníkom, nosiac v rukách zbraň.

Na desiatu nedeľu trojičnú sme ráno došli do mesta Krupky, kde som prvý raz videl ruské služby božie a rozprával som sa s kňazom, ktorého tu menujú pop, inde püp. Bol to človek neveľmi vzdelaný, takže ani ruské litery nevedel poriadne čítať, a žaloval sa na ťažkosť ruského čítania; latinsky nevedel ani čítať ani hovoriť, ale tešil sa odevu neodlišujúcemu sa od vidieckeho. Stojac pri oltári za záclonou, čosi vyspevoval a zbor mu odpovedal: Hospodi, pomiluj.^[167] A vezmúc kadidelnicu, rozdúchaval príjemnú vôňu, nakláňajúc sa k jednotlivým obrazom svätých, napokon vyniesol paténu^[168] s kalichom. Ľudia prinášali nejaké malé sviece a zapaľovali ich na počesť svätým. Aj toto však bola uniatská cirkev,^[169] lebo sa v nej konala procesia s vyzváňaním zvonov, kým sa posvätený chlieb vynášal z kostola k chorému a keď sa od neho kňaz vracal do kostola.

Z Krupiek sme prišli do Veľkého Bobra,^[170] mesta dosť úhľadného, v ktorom sme si ťažko mohli zaopatriť chlieb, ale zaopatrili sme si hojnosť čučoriedok (slovensky: čičoretky, nemecky: die Heydelbeere) a hovädzie mäso u žida, ktorý zrejme práve vtedy zabíjal. Akýsi kapitán, ktorý doteraz vždy svojím vozom ostatné predbiehal, ani Tatárov sa nepridržiaval, vkročiac na menej správnu cestu, pol míle sa nadarmo moril a vidiac, že je osamotený, vrátil sa do mesta a nasledoval naše vozy inou cestou, pykajúc za svoju nerozvážnosť a vysmievaný všetkymi.

Tri míle od Veľkého Bobra prechádzali sme cez dedinu Sloveny, v ktorej sme prvý raz uvideli litovské jablone a jablká, a hoci boli kyslé, predsa ich Tatári a naši furmani pažravo hltali. Pozoruhodné je, že odvtedy, čo sme prišli do Litvy, neuvideli sme v takých veľkých horách nijakého vtáka ani nijakého zajaca ani nijaké záhradné stromy v dedinách a mestách, z čoho možno poznať lenivosť obyvateľov. Ich domy stoja od seba dobrý kus vzdialené, nemali v tom čase nijaké ploty a strechy mali posypané pieskom, niekde pokryté dlhými doskami, niekde však slamou, povaly boli tiež klenuté, z dosák rozložených v troch radoch, z ktorých prostredný bol vyvýšený a ostatné po oboch stranách boli oveľa nižšie.

Toho istého dňa sme došli k dedine Pavloviči a prenocovali sme pod holým nebom blízko cintorína, na ktorom ktosi nedávno pochovaný, ale pokrytý tenkou vrstvou navŕšenej zeme, odháňal nás svojím zápachom od briez, pod ktorými sme sa rozhodli odpočívať. Spozorovali sme v Litve, ako aj potom v Kozákii, že cintoríny sú za dedinami na nejakom vyvýšenejšom alebo oddelenom mieste, ozdobenom veľmi vysokými brezami, bezpochyby podľa vzoru židov, ktorých kedysi pochovávali v záhradách pod stromami. Uvideli sme na ktorýchsi miestach aj urodzenejšie osoby pochované v lesoch blízko verejnej cesty, v stavbičke podobnej hrobke, postavenej z trámov. Menej urodzeným sa na povrchu zeme k hlave a nohám prikladajú dva väčšie kamene, niektorým sa nad hrobľu postaví malý drevený kríž a v čase pohrebu sa ozdobí kvietkami.

Nasledujúceho dňa sme prišli do Teterina cez hory naháňajúce strach svojou pustotou. Dopočuli sme sa totiž najnovšie v Slovenoch, že v týchto dňoch zajali valašského generála^[171] rečeného Kanifer a priviedli ho k cárovi zo susednej dediny, v ktorej onen vykonával popravu…

A už sme zazreli švédske vojsko, ktorého stanoviská a stany, urobené z tŕstia a prútia, sme boli zazreli na niekoľkých miestach. Stráže mali čulé, ale jazdou na koňoch spôsobovali veľké škody na zboží, ktoré šliapali, kosili a znášali zo všetkých strán.

Náš švec, uvidiac Švédov, vyložil svoje topánky na predaj, a keď príduc raz ten, raz onen, žiadal si ukázať tieto, iné a iné topánky, neobozretný, pripravený o niekoľko párov, napokon predsa jedného zlodeja prichytil a vyhrešeného odviedol k plukovníkovi, ktorý naložil so zlodejom podľa zásluhy.

Aký veľký bol môj strach, nedá sa povedať. Tatári už predtým boli odišli, vojaci nám rozprávali, že cesta je nebezpečná, nastávala noc. Prišiel však nečakane onen kapitán, sprievodca našej cesty, a keď predal lepšie súdky rýnskeho vína, chcel k nášmu prázdnemu vozu pripojiť svoj prázdny a nasledovať Tatárov. Samotný švec sa rozhodol čakať na peniaze, ktoré mu mal za topánky zaplatiť ktorýsi pluk, a ráno nás nasledovať. Spravujúc sa nepripravovaným rozhodnutím, vydali sme sa na cestu — päť osôb — a cez pusté hory vo veľmi tmavej noci sme aj došli do mesta Golovčina,^[172] slávneho nedávnou porážkou Moskovanov, ležiaceho pri rieke Vabiči. Moskovania túto rieku obkolesili priekopami a násypmi zo všetkých strán, na vyvýšenejších uhloch porozostavovali vojnové delá, líniu natiahli na dĺžku pol druha míle, boli v najväčšom počte. Ale Karol XII., priberúc čo najmenej najmä zo svojej kráľovskej stráže a vydajúc rozkaz, aby sa nikto neopovážil vystreliť z pušky a nepriateľa aby napadli s vytasenými šabľami, prvý skočil do močaristej Vabiče, celý blatom zamazaný stade vyšiel, nebojazlivo napadol nepriateľa, jeho tranšeje^[173] hneď obsadil, prenasledoval ho, zahnal a najslávnejšie porazil. Uvideli sme tieto veľmi dômyselné tranšeje a hodný kus od nich postúpiac, zastali sme cez noc popri ceste a ja som temer celú noc robil strážcu okolo vozov. Aj tu sme skúsili božiu otcovskú stráž. Iste keby nás boli napadli dvaja ozbrojenci, bolo by bývalo po nás. Ráno sme šli prostriedkom mŕtvol a doháňali sme našich Tatárov, ktorí sa zdržali pašou.

V dnešnom sprievode boli prítomní kráľovskí židia,^[174] ktorí, chtiac predbehnúť ostatné vozy, znížili sa k zvade a preklínaniu. Ale jeden z kupcov, ktorému žid ublížil rečami i rukami, veľmi dlho skrýval bolesť, v príhodnom čase sa však vrhne na žida, palicou udrie, ale tak, že sa žid hneď vystrel na zem, predstierajúc nebezpečný úder. Keď sa neprotiví, pridá onen úderov a budí polomŕtveho a tento ho hneď aj obviňuje, ale onen sa ospravedlní, ako sa patrí, a bez trestu. Príliš nebezpečné bolo na tejto ceste predstieranie prednosti, keď nikto nechcel byť nižší ako druhý. Zakrátko potom iný primúdry kupec nedovolil inému kupcovi predísť a ihneď uviazol v blate a všetci ho opustili, potom ho však kráľovský fiškus^[175] pre zlorečenie a ublíženie, spôsobené blížnemu, pokutoval stratou všetkého jeho tovaru. Taká drahá bola nežičlivá a skrivodlivá svojvôľa.

Kým som sa nemohol viezť na voze, musel som vkročiť do neschodných hôr a naďabil som na zabitého Rusa, majúceho nemecké červené čižmy. Nemecký odev totiž museli Moskovania nosiť ma rozkaz cárskeho veličenstva, ale nebolo im dovolené nosiť podľa starého moskovanského zvyku dlhú bradu. Bol by si tu uvidel mnohé dolámané vozy a množstvo mŕtvych koní, ktorých zápach nás ovaľoval vyše celej míle, takmer až do Mogileva. Cesta tu bolia taká široká, že na jednom a tom istom mieste sa mohlo stretať veľa vozov, a taká uvozená, že nebolo vidieť nijakú hrudku zeme.

Uzrúc Mogilev, prenocovali sme pod šírym nebom bez vody, bez sena, ale nie bez najprítomnejšieho nebezpečenstva života.

Kalmykovia^[176] obkolesovali nás zo všetkých strán, my, nevediac o nebezpečenstvách, zastali sme na šírom, otvorenom poli, keď predsa ten istý nedostatok všetkých vecí by sme boli mohli vydržať aj na predmestí. Aj na tomto mieste za nás neobozretných bdelo božie oko. Kiežby sme len boli bývali ostali s Tatármi v susednom lese, ale pomútené hlavy v nádeji, že zaopatria pivo, leteli vpred k obci, chtiac sa — s ohrozením seba a svojich — postarať aspoň o svoje brucho.

Nasledujúceho dňa, 16. augusta, sme vstúpili do mesta Mogileva, vystrojeného vysokými násypmi a baštami a majúceho veľmi rozľahlé predmestia, hoci samo nie je také rozľahlé. Mestská brána bola dostatočne pevná a mala namaľovaných dvoch tovarišov Ježišových s týmto nápisom: „Vos estis lux mundi.“^[177] Zdesil som sa a vlasy sa mi postavili dupkom, keď som uvidel tento chvastavý nápis.^[178] V meste je krásne jezuitské kolégium, patriace k vilnianskej akadémii. Vidieť tam nápis: Johannes Zdanowics, fundator residentiae Mohiloviensis.^[179] Mestský kostol je nádherný a veľmi svetlý, pýšiaci sa trojitou vežou. U „svetiel sveta“ sme pýtali pivo, ale títo tmári nám ho odopreli, použijúc plané výhovorky.

Tak veľmi sme sa veru ponáhľali do tábora, ktorý rozložil kráľ na druhej strane Dnepra, že som nemohol zaopatriť nijaké potraviny, hoci chlieb bolo možné dostať, aj keď trochu drahý. Hlúpa príroda, žiadostivá novoty, náhli so sebazáhubou. Most cez Borysthenes,^[180] ľudove Dneper, postavil najjasnejší kráľ Karol XII., a pretože ho mali ešte zdolávať ktorési pluky, bol dôkladne opevnený vojnovými delami. Keď sme zdolali rieku, prišli sme okolo poludnia do kráľovského tábora, položeného na najbližšom kopci medzi zbožím. Len čo sme ta došli, hľa, stretli sme Švéda menom Magnusa, kováča kráľovského veličenstva, ktorý mal stan vedľa Malmbergovho,^[181] a hneď nás odporúčal a odviedol k najslovutnejšiemu pánovi doktorovi Malmbergovi, spovedníkovi svätého kráľovského veličenstva a predsedovi vojensko-cirkevného konzistória, ktorý nás chcel zaviesť k najosvietenejšiemu pánu grófovi Piperovi, najvyššiemu kráľovskému ministrovi, tajomníkovi kancelárie, senátorovi kráľovstva a kancelárovi greifswaldskej akadémie, ale môj spoločník, neznášajúc odkladanie a mysliac, že treba sa na niečo odvážiť, nahovoril ma, aby sme predstúpili sami. Ohlásil som pánu grófovi náš príchod, ale sluha povedal, že pán gróf sa oddal obvyklému poludňajšiemu spánku a odporúčanie nášho príchodu odložil, až sa gróf prebudí. Predstúpili sme teda pred grófa, pohrúženého do najhlbších myšlienok, ktorý dva razy prerušil môj pozdravný príhovor a súril, aby som záležitosť vyložil krátko.

Preľaknutý touto nečakanou pripomienkou, zanechajúc svoj vopred premyslený príhovor, krátko, asi týmto spôsobom prihovoril som sa grófovi: „Najosvietenejší pán gróf, evanjelické stavy Uhorska skrze nás najponíženejšie pozdravujú vašu osvietenosť a najponíženejšie prosia, aby sme na sprostredkovanie vašej osvietenosti dostali audienciu u svätého kráľovského veličenstva.“ „Dobre,“ hovorí gróf, „zajtra budete mať audienciu.“ A hneď s veselšou tvárou: „Čo sa robí v Uhorsku?“, hovorí. „Aký úspech majú vaše veci?“ Po mojej odpovedi, že kým sme boli v Uhorsku, boli úspešné, ale že od onoho času sme nedostali z vlasti nijaké listy, rozkázal nám ísť k pánu Hermelinovi^[182] a poslal s nami svojho sluhu, ktorý nás viedol k stanu jeho osvietenosti, a rozkázal, aby sme tam vyložili naše žiadosti. Toto bol dôsledok nerozvážnosti môjho spoločníka, oľutoval som, že som súhlasil, ale už sa stalo.

Najosvietenejší pán Olof Hermelin prijal nás priateľsky, odviedol do stanu, láskavo vypočul, hneď priložil svoju mienku a sľúbil všetku pomoc. Nasledujúci deň, 17. august, svätil sa v celom švédskom vojsku pôstom. Tohto kajúceho dňa^[183] sme navštívili raňajšie služby božie jeho veličenstva, v prítomnosti ktorého dôstojný pán Karol Sternell,^[184] kňaz kráľovskej telesnej stráže, vysvetľoval text zo Siracha^[185] 4,33: Až do smrti bor sa za pravdu a Pán bude bojovať za teba. Texty kajúcich dní doteraz posielaval kráľovi upsalský arcibiskup,^[186] z ktorých kráľ vyberal jeden na raňajšiu, druhý na večernú kázeň.

Keď sa raňajšie služby božie skončili, najjasnejšiemu kráľovi, vykročivšiemu zo stanu určeného na služby božie, pán gróf Piper oznámil náš príchod, kráľ však, obzrúc sa, ihneď ako ma zazrel, vraj zdvihol oči k nebu a hlboko vzdychol, bezpochyby pamätajúc na predloženú kázeň zo Siracha. Pán Hermelin však pristúpil ku mne a zdvorile oznámil, že audienciu dostaneme popoludní, pretože nechcú jeho sväté veličenstvo rušiť v pobožnosti.

Keď sa konali nešporné služby božie, prišiel som do stanu zasväteného službám božím, a keď ma pán Hermelin zazrel stáť, s pomocou pána doktora Malmberga mi vlastnou rukou podal stolicu. Keď sa skončili služby božie, vošlo jeho veličenstvo do stanu určeného na dávanie audiencií. Onen stan bol malý, sotva sedem krokov do dĺžky, a mal jedno jasné okienko, urobené z rohoviny, ale nejavila sa v ňom nijaká nádhera. Plátno totiž bolo lacné a stĺpy, ktoré podopierali steny, boli bez zlata, hlavice boli kedysi pozlátené, ale teraz už ošúchané. Prítomný v ňom bol najjasnejší kráľ, blízko okienka, napravo pri dverách stál pán gróf Piper a pán jasnejšie knieža würtemberské^[187] a kráľovský dvormajster menovaný Hofintendent.^[188] Maličký stan obkolesovali mnohí generáli, celý dvor a kráľovská telesná stráž. Uviedli nás bez ceremónií, ktoré kráľovské veličenstvo vraj nemá rado, ja však použijúc príležitosť kajúceho dňa, oslovil som jeho najsvätejšie veličenstvo týmito slovami:

Najjasnejší a najmocnejší kráľu, pane, pane najmilostivejší!

Šťastný a večnej pamäti hoden tento deň, ktorého — medzitým čo sa vaše najsvätejšie veličenstvo s celým svojím vojskom skrze vážne pokánie približuje pánu bohu — aj mňa ráči najmilostivejšie pripustiť k bližšiemu videniu svojej najjasnejšej tvári s možnosťou príhovoru.

Aby sa však nezdalo, že som, zabudnúc na túto kráľovskú milosť a na svoj cirkevný úrad a bez znaku najhlbšej úcty predstúpil pred zrak vášho veličenstva, predovšetkým vzdávam povinnú vďaku nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, že — chtiac svoje poklesnuté uctievanie na okršleku zemskom obnoviť — vaše veličenstvo sťaby nábožného Dávida^[189] vzbudil pod osudným menom najudatnejšieho Karola, jeho kráľovskému srdcu mocne vštepil leviu veľkodušnosť a — aj medzi toľkými nepriateľmi na ich závisť a obdiv zachovanú — korunoval toľkými a takými veľkými víťazstvami. A najpokornejšie sa modlím, nech tenže náš Pán touže svojou milosťou vaše veličenstvo sťaby drahocennú zrenicu svojho oka naďalej obklopuje, nech sa otcovsky zastáva všetkých jeho nábožných zámerov a skutkov, nech vypočuje jeho dnešnú modlitbu, nech mu najhodnejšie uštedrí dlhý život, prekvitajúci dom, vznešené kraľovanie, najšťastnejšie panovanie, vždy hrdinského ducha, najpriaznivejší zdar prospešných úmyslov, verný národ, mocné vojsko, hrdinskú stráž anjelskú, neprestajné triumfy nad všetkými nepriateľmi a šťastie i blaho, aké len môže jestvovať, nech sa tak pod najšťastnejším panovaním vášho najsvätejšieho veličenstva nielen v jeho kráľovstvách a provinciách spravodlivosť a milosrdenstvo pobozkajú,^[190] ale nech si aj v celom kresťanskom svete v ústrety vyjdú pokoj a pravda, nech sa kráľovstvo Kristovo rozširuje, nech sa všetko dobré prestiera na všetku budúcnosť, vaše najsvätejšie veličenstvo však nech šťastne pokračuje v diele, ku ktorému na zvláštne božie vnuknutie v Pánovom mene prikročilo, nech ho, za pravdu ustavične bojujúce, obraňuje boh pravdy, nech postupuje od víťazstva k víťazstvu, prevýši všetku slávu svojich predkov, obdrží lásky najhodnejšie meno otca vlasti, obrancu ortodoxie, klenotu celého evanjelického Siona,^[191] ba celého kresťanského sveta, a napokon po skončení bojov Pánových, odložiac rúcho tejto smrteľnosti, nech je na triumfálnom voze prevezené z tejto bojujúcej cirkvi do triumfujúcej a nech ho kráľ kráľov korunuje nevädnúcim vencom spravodlivosti!

Naposledy, najnepremoženejší kráľu, najmilostivejší pane, evanjelické stavy v Uhorsku vediac, že Pán Kristus predovšetkým na severe založil stánok svojho evanjelia a že tento pól aj teraz obživuje všetky strany tajuplného neba a priťahuje ich silou väčšou než magnetickou k vášmu veličenstvu, najväčší zo severských kráľov, určili posolstvo na svojej krajinskej pred rokom konanej synode a mne rozkázali ísť aj do prostriedku týchto nepriateľských krajov ako tlmočníkovi svojej nevýslovnej radosti, čerpanej zo šťastných úspechov zbraní vášho veličenstva a svojej najhlbšej úcty a vďačnosti voči vášmu kráľovskému veličenstvu, ako aj zo svojho úbohého údelu.

A keď vidia, že na bezpečnú hruď vášho najsvätejšieho veličenstva sa vrhajú všetci evanjelici a že pod znamenitými politickými zámienkami doznieva znamenie svätej vojny, z toho usudzujúc, že aj im platia všetky minulé, z neba dožičené víťazstvá vášho najsvätejšieho veličenstva, z celého srdca vášmu veličenstvu blahoželajú a najžičlivejšie želajú omnoho viacej budúcich víťazstiev, nábožne ho porúčajú súkromným vzdychom i verejným modlitbám cirkví, povzbudení nielen bezúhonnosťou pohnútky, ale aj kráľovskou priazňou vášho veličenstva, ktorou ráčilo blaho našich cirkví urobiť dôverne svojím, niekoľkých mladíkov na svoje trovy vydržiavať na slávnej akadémii greifswaldskej a potrebám nášho prešovského kolégia darom svojej kráľovskej štedrosti najmilostivejšie vyjsť v ústrety.

A tak ako toto všetko s povinnou vďakou veľmi pokorne a vďačne prijímajú, tak boha, darcu všetkého dobrého, ustavične vzývajú horlivými modlitbami, aby všetky i jednotlivé dôkazy tejto kráľovskej láskavosti ráčil odplatiť svojím tisícnásobným požehnaním tak, aby celému okršleku sveta bolo známe, že vaše najsvätejšie veličenstvo, mučeným údom Kristovým štedre dávajúce a ich modlitbami podporované, oplýva bohatstvami všetkého druhu.

Hoci však s povinným uctievaním podivných božích súdov uznávajú — a položenie stavov tak prikazuje — že im skrze priateľskú dohodu^[192] obyvateľov kráľovstva, ba aj skrze samy pápeženské stavy bola prinavrátená sloboda ich svedomia, a hoci sa preveľmi radujú z každodenného pribúdania nespočetných duší, odvedených k odpadlíctvu nedávno pretrpeným tridsaťročným prenasledovaním,^[193] predsa však sú dlhotrvajúcou vojnou tureckou,^[194] aj terajšou občianskou^[195] a toľkým utláčaním natoľko zgniavené, že vo svojich materinských jazykoch, maďarskom a slovensko-českom, nemôžu mať ani svätú bibliu, ani uverejniť cirkevnú agendu, ani vydržiavať profesorov svojho kolégia, ani najväčšie jeho nedostatky tak rýchlo opraviť, ani si nemôžu sľubovať všestrannú bezpečnosť pred prenasledovateľmi. A preto jednomyseľne volajú o pomoc a radu vášho najsvätejšieho kráľovského veličenstva a s nekonečným nárekom a slzami zaprisahávajú a prosia, nech sa ráči otcovsky zmilovať nad týmto údelom akoby podľa práva návratu z prachu smrti k životu naspäť povolaných cirkví a nech pred budúcim príchodom Krista Pána dva národy, maďarský a slovensko-český, pozostávajúce z niekoľko stotisíc duší, majú svätú bibliu Lutherovu,^[196] vidia svoje prešovské kolégium navrátené k jeho bývalému rozkvetu, a čo je vrchol našich želaní, nech sa sloboda náboženstva povolí po celom Uhorsku a nech sa vnesie do budúcej všeobecnej mierovej zmluvy svätej ríše rímskej; mocou, ktorú vaše veličenstvo prijalo od boha, pre onú slobodu nech ráči pracovať, alebo — ak sa bude bohu páčiť navštíviť nás neočakávaným prevratom našich vecí a opäť preosiať pápeženským prenasledovaním — poskytnúť nám nejaké miesto na svojich šírych územiach, chtiac urobiť vec bohu najmilšiu, evanjelickej cirkvi nanajvýš prospešnú a dokonale primeranú v osnabrückom mieri vyhradenej možnosti podporovať pokrvných svojho vyznania v cudzích krajinách a vášho kráľovského veličenstva najdôstojnejšiu, ani nie nižšiu od jeho hrdinských skutkov, pamätných pre všetku budúcnosť.

Sme pevne presvedčení, že vaše veličenstvo má takého kráľovského ducha, že spolu s cisárom Augustom^[197] ničomu neblahorečí viacej ako tomu, že dosiahlo onen stupeň, z ktorého má možnosť dobre robiť všetkým, predovšetkým však oddaným svojmu evanjelickému vyznaniu, s Aureliánom^[198] však riadieva svoje panovanie nielen železom, ale aj zlatom, totiž udatnou i štedrou rukou, a že dobrodenia vášho veličenstva sú také bezpečné, že prijaté sa vidia už vtedy, keď sú sľubované. Pojali sme teda dôveru v dobrotu vášho veličenstva, že aspoň poznajúc naše biedy, na našu pokornú prosbu je ochotné povstať, s bohom a úsvitom urobiť nášmu nešťastiu koniec a keď doteraz nikomu, ani samým orientálcom nerozkázalo od svojho majestátneho zraku odísť smutným^[199] a nenechalo uplynúť nijaký deň, v ktorom by sužovaným neurobilo dobre, ani dnešného dňa nie je ochotné od svojej majestátnej tváre smutné prepustiť evanjelické stavy Uhorska, ktoré onen svoj najväčší poklad, prešovské kolégium, a seba celých dávajú, venujú a posväcujú do ochrany vášho veličenstva, hotové svoje šťastie a svoju krv vyliať pre blaho vášho veličenstva v každej danej príležitosti, a osvedčujú sa a najsvätejšie sľubujú, že v modlitbách, službách a v úcte voči švédskemu veličenstvu nezaostanú za nijakým cudzím národom pod slnkom.

Túto reč, trocha vari obšírnejšiu, počúvalo jeho kráľovské veličenstvo veľmi pozorne s očami láskavo na mňa upretými a s usmievavou tvárou. Stálo však vzdialené odo mňa sotva na jediný krok, s telom ku mne hodne nakloneným, keď však vyrozumelo, že sa moja reč chýli ku koncu, obrátilo sa k pánu Hermelinovi.

Tento najosvietenejší muž, dôverný radca jeho veličenstva a tajomník kancelárie, ktorým sa stal z profesora rečníctva a rektora … akadémie,^[200] odpovedal v mene jeho kráľovského veličenstva, vzdávajúc patričnú vďaku za pokorné jeho veličenstvu mnou venované želanie a aj evanjelickým stavom Uhorska za srdečný cit voči jeho veličenstvu, ktorý jeho najsvätejšie veličenstvo z takého namáhavého posolstva dostatočne poznáva a vyzdvihuje, týmže stavom svoju kráľovskú milosť láskavo venuje a keď od nás žiadosti prijme písomne, sľubuje, že na všetky chce dať svoju najmilostivejšiu rezolúciu. Toto bolo jadro inak obšírnejšej, v kráľovom mene danej odpovede.

Hneď som podal jeho veličenstvu poverujúcu listinu, napísanú^[201] jeho veličenstvu uhorskými evanjelickými stavmi, hovoriac, že naše stavy sa jeho veličenstvu nimi srdečne porúčajú. Prijal ich veľmi priateľsky a s tvárou rozjasnenou k samej radosti, odchádzajúceho prepustil.

Vyšli sme teda radujúc sa a hneď nás oslovili kráľovskí úradníci, zapálení novosťou veci, aj oni čudujúci sa nad zdĺhavosťou cesty. Večer však sme sa prizerali na večerajúceho kráľa. Prísediaci kráľovskej komory pán Klingenstierna^[202] nás pozval k tabuli, ktorú po kráľovskom odchode zaujali niekoľkí ministri. Prinajmenej raz priniesli jedlá na šiestich misách, z ktorých kráľ radom jedol, zo strieborného pohára však pil vodu, aká bola naporúdzi, lebo víno nepije, ani pivo, ani medovinu, ani pálenku. Jedlo požíva s chuťou, ale po celý čas obeda alebo večere nič nehovorí, ba mlčia všetci, koľkí len sedia pri tabuli, a každý pije zo svojho pohára. Je tu človek, ktorý krája,^[203] podáva kráľovi, ale sám pri tejto tabuli nič neje. Táto večera trvala vyše štvrť hodiny. Niet tu trubačov, niet hudby. Kráľovské páža^[204] odriekalo modlitby pred jedlom a po jedle. Ale ku každodenným raňajším a večerným modlitbám zvolávajú dvoranstvo kráľovskí trubači, iné pluky sa zvolávajú rachotom bubnov.

Ja medzitým, nemajúc ani atrament ani stan, namiesto stolíka použijúc kolená, asi tretieho dňa spísal som túto poníženú prosbu:

Najjasnejší a najnepremožiteľnejší kráľu, pane, pane nám najmilostivejší!

Záchrana našich evanjelických cirkví spôsobila, že nestarajúc sa o nijaké ťažkosti zdĺhavej a nebezpečnej cesty, zaumienili sme si vaše najsvätejšie veličenstvo, teraz azda veľmi obťažené tvrdými vojnovými starosťami, obťažovať svojimi prosebnými žiadosťami, ako pokorne však prosíme o odpustenie tohto skutku, tak aj celkom dôverujeme, že dosiahneme aj z toho dôvodu, pretože vieme, že vaše najsvätejšie veličenstvo je už od narodenia božsky vyvolené na to, aby sa k nemu ako ochrannému oltáru alebo k spoločnému útočišťu zo všetkých strán mohli utiekať mučené údy Kristove.

Keď teda podľa vôle nášho boha sme občanmi Uhorska, ktorého znak vraj hneď na začiatku jeho obrátenia sa ku Kristu pápežská štedrosť^[205] zväčšila dvojitým krížom, preto s tým väčšou dôverou úprimne a čo najkratšie pred vaším najsvätejším veličenstvom vyložíme naše, neúnavným úsilím pápežencov zdvojnásobené kríže a terajší stav evanjelických cirkví.

Teda po uzavretí mieru s Turkami^[206] protivníci bezodkladne obrátili svoju myseľ na vypovedanie vojny evanjelickým radám Uhorska, zmučeným už predtým, ako je celému kresťanskému svetu známe,^[207] ukrutnosťou všetkého druhu, a s akou veľkou ukrutnosťou toto splnili, poľahky možno porozumieť už z jediného procesu najjasnejšieho kniežaťa palatína, čiže uhorského miestokráľa, proti vlastným poddaným Žilinčanom,^[208] ktorý sa uvádza pod písmenom A.^[209]

Ale zmiloval sa náš Pán Ježiš Kristus nad svojím mučeným ľudom, ktorý protivníci už aj zo zeme vypovedúvali, chtiac bohu preukázať milšiu službu, a dopustiac neočakávaný prevrat uhorských vecí, skrze samotných pápeženských veľmožov, chtiacich pred dvoma rokmi znova získať svoju politickú slobodu s pomocou evanjelikov, v kráľovstve hádam sto ráz početnejších,^[210] aj slobodu svedomia akoby právom návratu prinavrátil, a to pomocou priateľskej, ihneď nasledujúcou prísahou potvrdenej dohody konfederovaných obyvateľov kráľovstva, nikdy predtým nehľadanej, ktorou sa uskutočnilo, že vo všetkých slobodných a kráľovských obciach, mestách a dedinách, uznávajúcich moc najjasnejšieho svätej ríše rímskej kniežaťa a pána Františka Rákócziho, kniežaťa konfederovaných, boli komisármi jeho kniežacej jasnosti vrátené školy a kostoly s príslušenstvom podľa výsledku sčítania osôb, pridŕžajúcich sa troch náboženstiev, uznaných v Uhorsku^[211] pragmatickou sankciou^[212] viedenského mieru z r. 1608, tak ako sa onen spôsob okolo prinavrátenia kostolov, fár a škôl podrobnejšie vykladá pod písmenom B.

Ale pretože sa mnohí obyvatelia kráľovstva pre fígle pápežencov na sečianskom sneme konfederovaných alebo neukázali, alebo nedôverujúc šťastnému napredovaniu zbraní svojho kniežaťa už vtedy sa zdráhali vrátiť do spoločenstva evanjelikov, preto väčšina evanjelických cirkví musela utrpieť stratu svojich kostolov, ostatné však, ktoré sú pod mocou svätého veličenstva cisárskeho, nemohli znovu získať užívanie svojich kostolov, hoci boli postavené zo štedrosti zahraničných kráľov a kniežat.

Prvé miesto medzi nimi zaujíma evanjelická cirkev slobodného a kráľovského mesta Prešporka,^[213] ktorá si zo štedrosti svätého veličenstva švédskeho a iných zahraničných mocnárstiev v predošlom storočí postavila naozaj nádherný kostol, aj cirkev günská,^[214] ležiaca v zadunajskom kraji, ktorej najsvätejšie veličenstvo švédske blahej pamäti obetovalo predošlého storočia dvadsaťtisíc toliarov, ktoré predsa do dnešného dňa nijakým spôsobom nemohli získať naspäť zo zlodejských rúk tovarišov Ježišových, hoci sa o to u jeho cisárskeho veličenstva dlho a veľa ponížene prosilo.

Čo však v trinástich mestách Spišskej stolice,^[215] daných kedysi skrze uhorského kráľa za určitú sumu peňazí do zálohu, vystrája najjasnejšie knieža Teodor Konštantín Lubomirski, kapitán spišský, proti vôli svojho pána otca,^[216] vyjadrenej pod písmenom C, s evanjelickými kostolmi, kňazmi a obyvateľmi, bude zjavné z verného odpisu listu jeho jasnosti, predostretého pod písmenom D. Ani nespomenieme akýsi list^[217] veliteľa ľubovnianskeho hradu, spísaný v prospech evanjelikov, a preto na rozkaz tohto kniežaťa katom na hranici spálený, ani už nepripomenieme dôstojného muža Samuela Plataniho,^[218] pre ďalšie kázanie božieho slova na rozkaz jeho jasnosti katom vyvedeného z mesta Spiš. Podhradia a prútmi ukrutne zbitého na najväčšiu potupu evanjelických stavov.

K týmto našim biedam sa pripája, že z toľkých vysokourodzených evanjelických grófskych a barónskych rodín, nepoctivými fígľami Tovarišstva Ježišovho vohnaných do nevýslovných úzkostí, sotva štyri zostali na ochranu evanjelického kňažstva; toto však, v národe maďarskom a slovensko-českom celkom zbavené biblií podľa Lutherovho znenia, musí používať alebo pápeženské alebo kalvínske.

A hoci sa naše evanjelické stavy predošlého roku na svojej národnej synode, konanej v Ružomberku, aj inak doteraz dosť starali o nápravu našich vonkajších i vnútorných bied, predovšetkým však o svoje prešovské kolégium, od záchrany ktorého závisí záchrana našich cirkví, predsa však sú dvadsaťročnou vojnou tureckou a terajšou občianskou a nedávno pominuvším tridsaťročným prenasledovaním až natoľko zgniavené a vysilené, že nemôžu ani primerane pozdvihnúť tlačiareň, dostatočne súcu na biblie a cirkevné agendy, ani vydržovať profesorov kolégia, ani jeho najväčšie zboreniny dostatočne opraviť, ani žiakov dosť zaopatriť, ani si nemôžu sľubovať všestrannú bezpečnosť pred obvyklým prenasledovaním, skúsili viac než dosť, že protivníci podľa toho, aké veci im samým plynú, či priaznivé, či nepriaznivé, či ako rozmar prináša, raz voľnejšími, raz prísnejšími formulami povoľujú slobodu náboženstva, aj tú len ako z milosti danú a podľa ľubovôle odvolateľnú, a k moci, danej od boha, pripájajú ukrutnosť zo svojho, nie bez zjavného prekrútenia zákonov božích a otcovských. A preto vaše najsvätejšie veličenstvo ako spoločného pestúna a ochrancu pravoverných cirkví pre milosrdenstvo božie a kresťanskú spoluútrpnosť a pre slávne úspechy víťazných zbraní vášho veličenstva a tisícoraké šťastie zaprisahávajú, nech ráči podľa svojho vrodeného a toľko ráz preukázaného a obetovaného pocitu povinnosti pomáhať porazeným silám pokrvných svojho náboženstva, otcovsky uvažovať o lieku na odstránenie alebo určité zmenšenie týchto bied, a pri každej príhodnej, bohom poskytnutej príležitosti najmilostivejšie pracovať, nech naše prešovské kolégium pod zvláštnou ochranou a štedrosťou vášho svätého veličenstva opäť rozkvitne, greifswaldské dobrodenie nech naďalej trvá, a čo je vrchol našich želaní, nech sa sloboda nášho náboženstva v Uhorsku rozšíri aj na cirkvi podliehajúce doteraz právomoci jeho cisárskeho veličenstva, ba, podľa možnosti, napomáhať zahraničných evanjelikov, v oblasti vyhradenej svätému veličenstvu švédskemu v osnabrückom mieri, nech sa vloží do budúcej mierovej zmluvy Svätej ríše rímskej, a predstierané právo zemských pánov, na sečianskom sneme konfederovaných stavov a rád Uhorska už síce vyzdvihnuté, nech je celkom zničené a umŕtvené, okrem toho nech ono dobrodenie, obetované günskej cirkvi kráľovským veličenstvom švédskym, nech sa tejže cirkvi časom prinavráti a lubomirskovské prenasledovanie nech už ďalej nezúri.

A pretože nedávnym mierom cisársko-tureckým^[219] a bez Uhrov pre Uhorsko uzavretým bol z uhorského kráľovstva celkom vylúčený a na prebývanie do tureckých provincií odoslaný gróf Imrich Thököly so všetkými svojimi prívržencami a medzi nimi aj vysokourodzený barón a generál pán Štefan Petrőczi, vynikajúci zásluhami o evanjelickú cirkev a celú vlasť, vrátiac sa konečne pred troma rokmi^[220] z Turecka — v ktorom po celých dvadsať rokov musel žiť a bez verejného vykonávania služieb božích — k svojej milovanej manželke a k svojim majetkom, pokorne padá k nohám vášho najsvätejšieho veličenstva, najponíženejšie prosiac, nech na jeho účinné zakročenie u svätého cisárskeho veličenstva — ak by sa mu podarilo opäť sa zmocniť vlády v Uhorsku — dostane milosť a nech je pripočítaný k ostatným občanom vlasti. Ak sa to však nedá celkom dosiahnuť, a bohu, spravodlivému sudcovi, by sa videlo naše hriechy cisárskym hnevom naďalej trestať, nech spolu s inými veľmožmi, s urodzenými i neurodzenými, s duchovnými i svetskými dostane v šírych provinciách vášho najsvätejšieho veličenstva miesto na prebývanie, ochotne pripravený spolu s nimi alebo nasledovať zástavy vášho svätého kráľovského veličenstva, alebo poskytovať iné služby. Pretože však sa ešte nedošlo k tomu bodu zúfalstva a máme najistejšiu nádej, že vaše najsvätejšie veličenstvo ono jedinečné dielo, ku ktorému je božsky vyvolené, s pomocou pána boha na závisť a obdiv protivníkov a s neuveriteľnou radosťou a ziskom utrýznených údov Kristových najšťastnejšie vykoná, preto sa aj vyhnanci českí a sliezski, ktorí sa uchýlili do Uhorska, stratiac počas českého prenasledovania otcovské majetky, rozprestierajúce sa na veľkých plochách porúčajú vášmu svätému veličenstvu a najponíženejšie prosia, ak teda pomery a časy dovolia, o napomáhanie a prinavrátenie.

Uznávame, sú to veľké veci, ktoré od vášho najsvätejšieho veličenstva žiadame. Ale vediac, že sú také, ktoré ozdobujú pomazaných a veľkých božích a pre rozmnožovanie svätej biblie a obnovu kostolov i škôl robia ich živému a vidiacemu bohu najmilšími a pripočítateľnými k samému Dávidovi, Joziášovi,^[221] Ezechiášovi,^[222] Ptolemaiovi Filadelfskému,^[223] Konštantínovi Veľkému^[224] a iným kresťanským kráľom, ako aj všetkým potomstvom neprestajne zvelebovanými, preto nič nepochybujeme, že vaše najsvätejšie veličenstvo týmto preslávnym podporovaním úcty božej medzi cudzincami bude chcieť zveľadiť veľkosť svojich skutkov, za ktorú sa srdečne a jednomyseľne všetky evanjelické stavy Uhorska verejnými modlitbami všetkých svojich cirkví najpokornejšie modlia.

Ježiš Kristus, ktorý z času na čas, vzdychajúc, plačúc, súc vyhnancom a žalostným hlasom žalujúc na ukrutnosť prenasledovateľov, obchodí a tiež prosí, aby údy jeho tela neboli opustené, ale radšej aby boli ošetrené radou a pomocou a ozdobené evanjeliom, prijatý ochotnou a trvácnou ochranou vášho najsvätejšieho veličenstva, zaujme sa svojou zvláštnou milosťou všetkých jeho zbožných úmyslov a skutkov, najbezpečnejšie a najhojnejšie odplatí túto láskavosť dĺžkou života, veľkosťou víťazstiev, množstvom pokladov, naše evanjelické stavy Uhorska však neúnavnými modlitbami, v každej danej príležitosti najvernejšie konanými službami a večnou úctou švédskeho veličenstva budú sa všemožne usilovať za túto kráľovskú milosť sa odslúžiť, čo najsvätejšie sľubujú

vášho najsvätejšieho veličenstva najponíženejší chránenci Daniel Krman, kňaz žilinskej evanjelickej cirkvi a tiež superintendent slávnych stolíc prešporskej, nitrianskej, taktiež stolíc trenčianskej, liptovskej a oravskej,

Samuel Pohorský, šľachtic,

vyslanci evanjelických stavov z Uhorska.

*

Túto poníženú žiadosť sme zaniesli najosvietenejšiemu pánovi Olofovi Hermelinovi spolu s dodatkami, ktoré sa v poníženej žiadosti spomínajú pod písmenami A, B, C, D, a ústne sme ešte podrobnejšie informovali nábožného muža, ktorý nám sľúbil všetku svoju pomoc.

Medzitým, totiž 18. augusta, sme postupovali územím Kalmykov, ktorí sa ukrývali po horách a vyrútili sa na niekoľko osôb, čo sa od iných vzdialili na dohodenie kameňom. Kráľovskí vojaci obklopovali vozy z oboch strán. Dňa 19. augusta, totiž v jedenástu nedeľu trojičnú, odpočívali sme pod šírym nebom. Mali sme už veru nie dážď, ale letnú horúčosť.

*

Dňa 20. augusta nás cesta doviedla cez dedinu Bogotec do mesta Stalka, päľ míľ od mesta Mogileva, a celý týždeň sme odpočívali medzi zrelým zbožím, kým vojsko zbieralo obilie z polí, na úrodu veľmi bohatých. Tu sa v hojnosti, ale za veľkú cenu predávalo ono víno, ktoré priviezli Tatári a iní naši sprievodcovia. Miera „štof“^[225] za dva ríšske toliare, garnec však za štyri ríšske toliare.

Stretol nás tu náš krajan, hudobník Ján Klüber, rodom zo Štiavnice, a poskytol nám víno za šesť toliarov, ktoré sme my traja bez ťažkostí vypili.

Tu ma prijal na obed pán barón generálmajor Kreutz^[226] a poskytol mi bezplatnú stravu. Prítomný bol pán doktor Malmberg, dvaja dvorní kňazi a dvaja baróni a pili sme tokajské víno, ale mierne. Jedál, pripravených z hovädzieho a baranieho mäsa, bola hojnosť, ale kým ostatní jedli čierny, na pohľad hrozný chlieb, v ktorom bolo vidieť celé zrná a šupiny s čiastočkami ostín, doktorovi a mne na miske predložili pšeničný chlieb, podplamenník, nesolený, hrubý ako malíček, ktorý sme brali ako marcipán končekmi prstov. Už sa totiž začínali belieť zuby^[227] tohto vojska, keď boh lámal peceň chleba.

Odtiaľto odišiel náš kráľovecký furman a my sme sa pridali k rižskému kupcovi Petrovi Grundovi, ktorého sme najali za tri rýnske zlaté na každý týždeň. Trvali sme ma tom, aby sa nášmu vozu vyznačilo miesto, a dostali sme ho medzi kráľovskými vozmi, inak by sme vždy boli museli zaujímať posledné. Lebo iní by nášmu vozu neboli dovolili porušovať poriadok svojich vozov. Dokonca aj keď sme už mali pevné miesto, keď furman len máličko zaostal, alebo sme si museli mnohými prosbami vymodlikať iné miesto, alebo však, poženúc kone, tak dlho bežať, kým sme svoje miesto nedostihli. V každom pluku boli vozmajstri, nie ľahko dovoľujúci rušiť poriadok vozov. Jedny kráľovské vozy viezli kuchynské veci, iné zbrane, iné šatstvo, iné liečivá, iné stany, iné mlyny, iné kováčske nástroje, iné písomné dokumenty, iné ovos atď., a zotrvávali vo svojom poriadku, ustanovenom číslicami I, II, III, IV, V, VI, ani vozy určené pre jeden druh vecí sa nemiešali s vozmi iného druhu. Jednotlivé vozy mali na prostriedku takýto znak:^[228] XII, čo značilo Karola XII., okolo neho však bolo meno s číslom voza.

Ja som si všimol tieto napísané názvy:^[229]

KÖKS W., KELL W., SKATE W., APOTHEC W., POST W., BAGAS W., TILT W., ZELT W., ARTOLLERIE W., MÜHL W., SCHMIEDE W., FUTTER W., STALL W., GEWER W., HAF: WAGEN.

Zo Stalky sme dňa 27. augusta cez riečku preklenutú novým mostom pokročili cez vrch do dediny Golovenčici, vzdialenej jednu míľu; približujúc sa k nej, uvideli sme jedného Švédmi zabitého Moskovana, vyzvedača. Keď sme boli v tejto dedine, úctivo sa nás ujal dôstojný pán Michal Eneman,^[230] hostil nás dobrým vínom a odviedol nás na obed svojich kolegov. Spolu obedovávali dôstojný pán Juraj Nordberg,^[231] najvýrečnejší dvorný kazateľ, dôstojný pán Magnus Aurivillius^[232] a pán Karol Sternell, kňazi kráľovskej telesnej stráže, a aj pán Michal Eneman, notár dvorného konzistória, a títo všetci dostávali jedlo z kráľovskej kuchyne.^[233] Lebo veru keby každý z nich jedol zvlášť, každý by dostal len z jedného a toho istého jedla, radšej chceli jesť spolu, aby mohli byť účastní aj na iných jedlách, pripravených pre kráľovský stôl. Čo som už nedávno spozoroval pri stole pána generála Kreutza, to som skúsil aj tu, že totiž všetci Švédi do radu, pozvaní na obed alebo večeru, prvé poháre pijú na zdravie hostiteľa, ani jeden ma neoslovil prv, kým neochutnal prvý pohár vína. Na kráľovo zdravie venujú pohár naposledy, a to od iných omnoho väčší.

Na samom brieždení akýsi zúfale smelý poľský paholok pristúpil k vozu, v ktorom som spával, ale keď ho ktosi z našich zbadal a keď sa strhol krik, dal sa na útek. Uvidel som utekajúceho a mal som dojem, že sa vznáša. Zriedkavá bola noc, v ktorú by takí Poliaci niekomu niečo potajomky neuchmatli.

Dňa 18./29. augusta^[234] nás cesta doviedla do mesta roztrateného po kopcoch, rečeného Čausy, v ktorom sme mali dobrú pramenitú vodu a v záhradách strukoviny. Jeho veličenstvo však, keďže bolo v dedine Vysokoje, vydalo toho istého dňa rezolúciu na našu poníženú žiadosť.

Dňa 30. augusta sme cez široké lesy prišli k mestu Čerikov, plnému židov, zastali sme v daždi na úpätí hôr, ráno však sme sa radšej chceli pridružiť so svojimi troma vozmi k táboru, rozloženému na kopci, než zostať v nebezpečenstve života oddelení od iných. Bola trinásta nedeľa trojičná,^[235] v ktorú, ako aj predošlého dňa, Moskovania streľbou diel zdržiavali prechod cez rieku. Kráľov stan bol rozostretý v čele, neďaleko od nepriateľov.

Tu mi bola daná príležitosť zoznámiť sa s pánom generálmajorom Meijerfeltom.^[236] Po raňajších službách božích pohli sme sa cez riečku,^[237] preklenutú švédskym mostom, zanechajúc les osemnásť míľ široký a vopred obsadený nepriateľmi, na ktorého úzkych cestách sa domnievali, že nám budú veľmi škodiť, ale kráľ namieril pochod nie na Kozákiu, lež na Smolensk, a prišli sme do dediny Zory, vzdialenej od mesta Kričeva tri míle, a odpočívali sme medzi konopami, ktorých je v týchto krajinách ohromná hojnosť a prevyšujú svojou výškou človeka akokoľvek dlhého a nejedny dosahujú hrúbku prsta. Švédi tu podľa starého kalendára svätili sviatok Bartolomeja^[238] a keď sa ich služby božie skončili, pokračovali sme v známosti s pánom generálom Meijerfeltom, ktorý nám vďačne poskytol pomoc pri príprave prístupu k pánovi Rehnsköldovi.^[239]

Dňa 5. septembra sme cez divé lesy šli do mesta Batvinovci, naši vojaci si sami robili cestu, postupujúc do neskorej noci, odpočívali sme na kraji mesta v záhradke pri domčeku. Nasledujúceho dňa sme navštívili pána Hermelina a dostali sme odpísanú rezolúciu najsvätejšieho veličenstva.

Hodno zaznamenať, čo sa včera prihodilo. Sväté kráľovské veličenstvo, včaššie prijdúc na určené miesto, nechcelo tam odpočívať, ale ponáhľajúc sa od jedného pluku k druhému, stretlo nás, vezúcich sa na jednom voze, a keď zbadalo mňa snímajúceho klobúk, poctilo ma sňatím kráľovského klobúka, postúpiac ďalej, stretlo rižského kupca menom Deflo, a žiadalo si s ním vymeniť koňa, pretože kráľovský, vyčerpaný prílišným sem i tam behaním, zrejme nevládal napredovať. Kráľovské veličenstvo totiž obyčajne plným behom navštevovalo svoje pluky, rozmiestené neraz po niekoľkých navzájom vzdialenejších dedinách, takže veru v niektoré dni prekonalo 6, 8, 10, 12 ba i 15 míľ v sprievode dvoch-troch alebo málo početnejších svojich telesných strážcov, a tak mu boli známe cesty týchto súvislých hôr, ako keby v týchto krajoch bolo bývalo vychované, a bezpečne konalo svoju cestu s takým malým sprievodom, ako keby nemalo nijakého nepriateľa, hoci nás predsa zo všetkých strán obkolesovali Kalmykovia.

Najosvietenejší pán Hermelin, chtiac nám odovzdať kráľovskú rezolúciu, najprv prosil, aby sme odpustili, že kancelária nemohla jasnejšie vyjadriť kráľovské zmýšľanie, že ona totiž má dôvody, pre ktoré musela ostať len pri všeobecných výrazoch. Potom vyzval, aby som si prečítal a ak niekde bude treba, aby som si od jeho osvietenosti vyžiadal ústne vysvetlenie. Keď som prišiel k bodu prešovského kolégia, usmejúc sa, riekol, že Uhorsko má zlaté bane, bohaté na zlato, ja však som odvetil, že my musíme používať medenú mincu, a keď si ju žiadal vidieť, predložil som z mešca jeden libertáš,^[240] s ktorým oboznámil kráľovské veličenstvo.

Odpoveď svätého kráľovského veličenstva švédskeho na želanie evanjelických stavov v Uhorsku, odovzdané ich vyslancami, veľadôstojnými a urodzenými mužmi, pánom Danielom Krmanom, superintendentom cirkví augsburského vyznania, a Samuelom Pohorským, daná v tábore pri dedine Vysokoje na Bielej Rusi dňa 18. aug. roku 1708.

Tak ako je jeho kráľovskému veličenstvu milé rozumieť, že evanjelické stavy v Uhorsku skladajú v jeho zakročenie takú veľkú dôveru, tak jemu samotnému nič nie je želateľnejšie, než aby pomery tak vyzerali, žeby mohlo ich žiadostiam vyhovieť.

Ale okrem toho, že doteraz je neistý výsledok vojny, ktorá sa vedie medzi cisárstvom s jeho spojencami a Francúzskom, stoja v ceste nemalé ťažkosti, že tým menej jeho kráľovské veličenstvo, ktoré samo zdržiava ťažká a zdĺhavá vojna, nemôže obracať myseľ k budúcemu uzavretiu mieru.

Predsa preto nezamieta starosť o mučené náboženstvo, ale, nie inak ako jeho predkovia najjasnejší králi švédski, na jeho upevnenie v sile vždy bude najnáklonnejšie prispieť všetkou pomocou.

A ako jeho kráľovské veličenstvo usudzuje, že toto je známe z predošlých skutkov, tak i naďalej, až sa naskytne príležitosť, nezamešká verejne vyhlásiť a prejaviť ochotnú náklonnosť voči bratom augsburského vyznania. Tak ako ani nepochybuje, že ako cisár, tak i jeho spojenci budú takí jednomyseľní, že po konečne urovnaných nepokojoch, ktoré vyčerpávajú Uhorsko, budú chcieť mať spravodlivé postavenie evanjelikov.

Čo sa týka prešovského kolégia, jestvuje už predtým urobené vyhlásenie jeho kráľovského veličenstva o tejto veci. A dobrodenie, ktoré bolo študentom uhorskej národnosti povolené na greifswaldskej akadémii, nebude obťažné im udržovať.

Ďalej, pretože sa tá krivda, na ktorú sa sťažujú, že ju evanjelikom spišskej stolice spôsobuje knieža Lubomirski, protiví najnovšej zmluve, ktorá bola uzavretá vo Varšave, ponecháva si jeho kráľovské veličenstvo na svoju starosť, aby sa priniesla náprava, až budú v Poľsku pokojnejšie časy.

Ak sa napokon proti očakávaniu prihodí, že sa niektorí z Uhrov pre náboženstvo budú musieť vysťahovať a opustiac vlasť, hľadať si domov v cudzine, ako jeho kráľovské veličenstvo za neľudské pokladá takýmto spôsobom trýzneným odoprieť útočište, tak im vo svojom kráľovstve a provinciách nie nerado povolí slobodné prebývanie právom rovnakým s domácimi obyvateľmi.

Nakoniec pánom vyslancom želá šťastný návrat a praje si, aby oni spolu s celým spoločenstvom evanjelikov boli ubezpečení o jeho milosti a kráľovskej dobroprajnosti. Dané ako hore.

Na rozkaz jeho kráľovského veličenstva švédskeho

gróf Piper vlastnou rukou.

Miesto pečate.

Keď sme prijali túto rezolúciu, navštívili sme pána grófa Pipera, žiadajúc si sprievodnú listinu, ktorú nám už s veselšou tvárou sľúbil a ubezpečil nás o náklonosti jeho veličenstva. On však doteraz dával takéto listiny pod svojím menom, ale nám dal s pečaťou a podpisom jeho veličenstva, keď sme boli v dedine Zabolotie dňa 10. septembra.

Pána Hermelina som však bol prosil, aby sa v tejto listine nerobila zmienka o mojom kňazskom alebo superintendentskom úrade, akže nám príde ísť cez Poľsko, aby nás protivníci nášho náboženstva azda nenapádali. Znie skutočne takto:

My, Karol, z božej milosti kráľ Sveov, Götov a Vendov,^[241] veľknieža Fínska,^[242] vojvoda Skanie,^[243] Estónska,^[244] Livonska,^[245] Karelie,^[246] Brém, Verdy,^[247] Štetína,^[248] Pomoranska,^[249] Kašubie a Vendie,^[250] knieža Rujany,^[251] pán Ingermanlandu^[252] a Wismaru,^[253] tiež gróf-palatín^[254] rýnsky, bavorský, jülichský, klevský a vojvoda bergský^[255] atď., atď.

Oznamujeme a potvrdzujeme, že nakoľko si predkladatelia prítomnej listiny, Daniel Krman a Samuel Pohorský, uhorskej národnosti,^[256] od nás najponíženejšie vyžiadali, aby sme ich na tým bezpečnejšie pokračovanie v ich ceste ráčili obdariť listinou bezpečnosti a slobodného sprievodu, my tomuto ich želaniu láskavo privoľujúc, žiadame od vojenských i civilných úradníkov zahraničných kráľov, kniežat a stavov, našim však vážne nakladáme, nech oným s ich batožinou nielen slobodné a bezpečné cestovanie povolia, ale aj všetky služby ľudskosti a láskavosti nech im poskytujú. Ako toto pri danej príležitosti takou istou snahou a priazňou voči cudzincom odplatíme, tak našinci, poslúchajúc náš rozkaz, urobia vec nám milú. Ktorým na väčšiu dôveru rozkázali sme toto písmo, podpísané našou rukou, potvrdiť našou kráľovskou pečaťou. Dané v našom tábore pri dedine Budišinová^[257] na Bielej Rusi dňa 26. mesiaca augusta roku 1708.

Karol

gróf Piper vlastnou rukou.

Miesto pečate.

Dúfali sme aspoň, že všetko už bude vybavené; keď nás predsa sklamala príležitosť návratu a Kalmykovia robili cesty menej bezpečnými, museli sme tábor nasledovať ďalej. Z dediny Batvinovci, ktorú po našom odchode nejakí poľskí paholci zapálili, prišli sme dňa 7. septembra do dediny blízko mesta Moľatiči, a pretože naše zásoby boli zo dňa na deň skromnejšie, ja, ktorý som pred troma dňami zjedol veľa nie dosť zrelého hrachu a včerajšieho dňa v čase doručenia nám kráľovskej rezolúcie som bol veľmi rozčúlený, dnešnú večeru však, pozostávajúcu z trochy kaše, dokončil som väčším glgom vody a rozhovorom s akýmsi nepriateľom Uhrov, ráno dňa 8. septembra cítil som sa chorý, pretože hneď tohože dňa ma ukrutne vytrápila dyzentéria a zo dňa na deň mi uberala síl, vytiahla mi všetku tučnosť hladom zúriacim v útrobách tela. Ale nielen mňa samého morila táto veľká a nebezpečná choroba, lež mal som nespočetných druhov v nešťastí, ktorí hodný kus za táborom — pri jamách blízko tábora na každom stanovisku zriaďovaných a skrytých za dvoma-troma zelenými konármi — spôsobovali neznesiteľný smrad a súcitu hoden rachot… Z tejto dediny sme dňa 7. septembra došli do mesta Moľatíč, vypáleného Rusmi,^[258] ktorých tu pred dvoma-troma dňami bolo množstvo, a v pondelok po štrnástej nedeli trojičnej, to jest 10. septembra, sa ich dvadsaťtisíc oborilo na štyri švédske pluky, ale nenašli Švédov ospanlivých.

Ešte nebol celkom deň,^[259] keď sme, vzdialení na štvrť míle, počuli ohromný, štvrť hodiny trvajúci hrmot a najprv sme si mysleli, že sa zrútili strechy niekoľkých domov, zo vzrastajúceho hneď zatým hrmotu sme poznali nepriateľský vpád a všetci sme sa čudovali, odkiaľ by tí vzali toľkú odvahu, keď doteraz obyčajne utekali. Kráľ Karol priniesol svojim pomoc dosť zavčasu. Z Rusov padlo vyše tisíc,^[260] zo Švédov dvestoštyridsať. Náš kráľ sa postaral, aby sa oní i títo spočítali a pochovali. Teraz som, pravda, prvý raz začul zrážku.

Za kopcom rozložilo tábor jeho cárske veličenstvo a navečer toho istého dňa mnohými, vo vzduchu lietajúcimi raketami oznamovalo Švédom svoju prítomnosť,^[261] alebo skorej ústup. Pomedzi tiekla riečka^[262] preklenutá Švédmi obsadeným mostom, ku ktorému pribiehali Kalmykovia a celý deň sa preháňali po poliach, ale len čo zbadali Švédov, kľučkujúc ustupovali. Priamo naproti kráľovskému stanu bol les, v ktorom boli Moskovania rozostavili delá proti stanom kráľovského dvora, ktorého sa pridržiavajúc, rozostreli sme stan na samom čele, vzdialený od vôkol sa potulujúcich Kalmykov na dostrel pušky. Ale kráľ Karol sa pomocou vyzvedačov dozvedel, že v susednom lese sú rozostavené delá, a keď sme sa začali ukladať na nočný odpočinok, rozkázal všetky stany okamžite odstrániť, kúsok ustúpiť a rozložiť ohne. Celú noc sme dlhou okľukou postupovali, ale došli sme len k dedine rečenej Zabolotie, pol míle vzdialenej od Moľatíč, v ktorej včera malo svoje stanovište cárske veličenstvo. V tejto dedine sa moja choroba zhoršila, ale zmiernila ju trocha červeného vína a pálenky, ktorú poslal pán Hermelin. Tu nám zároveň poslali sprievodnú listinu a pán Hermelin, stretnúc nás, vyslovil radosť z vydanej glosy proti Tovarišstvu Ježišovmu,^[263] ktorú sme mu venovali, ako aj z ružomberských aktov a proskribovaného pietizmu, ktorú proskribciu jeho veličenstvo prečítalo a schválilo. V Kráľovci som totiž bol dal zviazať jeden exemplár Aktov žilinských,^[264] spišsko-podhradských a ružomberských a ten som prostredníctvom pána doktora Malmberga venoval jeho veličenstvu spolu s glosou vydanou proti Tovarišstvu Ježišovmu.

*

Zo Zabolotia sme po dvoch míľach prišli do Bezvodíč^[265] a tam sme odpočívali v sobotu, nedeľu a v pondelok, a či — nech hovorím podľa chvályhodnej obyčaje Poliakov a Litovcov, osvojenej dlhým používaním — sviatku siedmeho, prvého, druhého. Tu mi Krištof Haas, jeden z našej družiny, proti hladu daroval lesné hrušky, ktoré keď som predsa zjedol, zbadal som, že sa moja choroba lieči. Častejšie sme jedávali reďkovku, tiež kvôli zahnaniu hladu, ktorou sa však bez môjho vedomia liečila tá istá choroba, ako som sa potom dozvedel od doktora medicíny. Používal som pomoc kráľovského doktora menom Skraggeho,^[266] ktorého recept tu pripojím. Vezmi jednu drachmu masy protidyzenterických piluliek, nech sa sformujú pilulky počtom štyri, nech sa posypú diaforetickým antimónovým práškom.^[267] Doktor Skragge.^[268] Z toho brať dve pilulky večer a dve zavčas rána. — Vezmi jednu drachmu^[269] čaju, po troch dieloch kvetov ruže a vlčieho maku. Jednu drachmu posekaného sassafrasu.^[270] Doktor medicíny Skragge. — Zelinky užívať na pitie miesto čaju.

V tomto čase bolo možné u markytánov dostať mäso, ale mnohí ho museli jesť bez chleba. Šestinka prostrednej pálenky^[271] sa kupovala za jeden rýnsky zlatý a desať grošov.

Odišli sme odtiaľto 18. septembra a postupovali sme dedinami a poliami, z ktorých sa ešte dymilo. Cár totiž ohňom nivočil všetko, aby Švédi nemali obživu. Prišli sme do Packova, kde bol kláštor, ktorého doštené ploty, tak isto ako v Moľatičiach, boli zborené a ustúpili oprave mostov. Za Packovom sme sa zastavili na otvorených kopcoch, mnohí však spolu s kráľom mali stanovište v dedine, ostatné pluky sa rozložili zôkol-vôkol. Tu sa na dva švédske pluky, pozostávajúce zo šesťsto osôb, vyrútilo osemtisíc Moskovanov, a keď stratili päťsto svojich, stiahli sa. Moskovania totiž spozorovali, že Dückerov a Taubeho pluk^[272] sú pre rozličné príčiny stenčené, a preto ich častejšie ohrozovali.

Odtiaľ sme sa pohli do Milejkova 18. septembra, kde nepriateľ svoj tábor opustil. Bola to však veľmi veľká dedina a až doteraz dymiaca. Blízko nej najjasnejší kráľ Karol rozmiestil všetky svoje pluky, na ktoré nám, prechádzajúcim prostriedkom nich, bolo potešením hľadieť. Pripojím ich mená a počet.^[273]

Národné pluky pešiacke boli: 1. Garda, pozostávajúca z tritisíc vojakov, ktorí boli silou a po bohu poslednou ochranou kráľa. 2. Upplandský.^[274] 3. Dalarnský.^[275] 4. Västmanlandský.^[276] 5. Värmlandský.^[277] 6. Oplenský.^[278] 7. Västerbottenský.^[279] 8. Södermanlandský.^[280] 9. Östergötlandský.^[281] 10. Västergötlandský.^[282] 11. Kronoberský.^[283] 11. Jönköpinský.^[284] 12. Kalmarský.^[285]

Pluky kavalérie^[286] však boli: 1. Telesní dragúni,^[287] ktorých hlavou bol gróf Rehnsköld, najvyšší poľný maršal celého vojska. 2. Telesný pluk s generálmajorom Kreutzom, ktorý mi sám chválil svoj pluk, hovoriac, že ten ešte nikdy svojmu nepriateľovi neukázal chrbát. 3. Östgötlandská kavaléria. 4. Smålandská kavaléria.^[288] 5. Skånska kavaléria, pozostávajúca z dvoch plukov. 6. Nylandská kavaléria^[289] a najmä 7. Adelsfahne.^[290]

Boli tu aj nemecké pluky:^[291] 1. Meijerfeltov, 2. Dückerov,^[292] 3. Taubeho,^[293] 4. Hjelmov,^[294] 5. Kruseho,^[295] 6. Buchwaldov,^[296] 7. Gyllenstiernov,^[297] 8. Albedilov.^[298]

Títo všetci boli dragúni. Ale onen pluk, ktorý sa menuje Dalarnský,^[299] má svoje meno vo švédskom kráľovstve.

Celé švédske vojsko má dvoch generálov: najosvietenejšieho pána grófa Rehnskölda a najosvietenejšieho pána Lewenhaupta.^[300] Po nich nasledujú generálmajori: Kreutz, Sparre,^[301] Roos,^[302] Stackelberg,^[303] Meijerfelt, Kruse a volontér^[304] generálmajor Schlippenbach.^[305]

Kráľ sám však má telesnú stráž, rečených drabantov,^[306] ktorým je sám plukovníkom a má podplukovníka pána Hårda.

Mal aj jeden pluk Valachov, čiže ľudí poprichodených z Moldavska a Valašska, ľahkej zbrane, ktorých plukovníkom bol Sandul. Títo vojaci veľmi trápili Moskovanov, od prírody tiež vojakov ľahkej zbrane.

A hoci ostatné pluky mali vyberané vystrojenie, predsa kráľ svojej telesnej stráži — z ktorej každý dostával od kráľa na každý mesiac tridsať hrubých ríšskych toliarov, avšak kňazom ostatných plukov sa dávala mesačná mzda päť hrubých toliarov — predpísal ešte vyberanejšie, len im samým známe vojenské pravidlá.

Dňa 20. septembra sme z Milejkova po pohrebe jedného kráľovského drabanta^[307] postupovali už nie cez lesy, ale po rovine, na ktorej sa jednako hodne dymilo. Tento pohreb poctilo svojou prítomnosťou jeho kráľovské veličenstvo a pozorne počúvalo pohrebnú kázeň, stojac a hlavu majúc odkrytú. Tomuto drabantovi zaobstarali truhlu z dosák, aké boli naporúdzi, a pochovali ho pod nejakou hruškou, ktorá osamele stála na šírom otvorenom poli. Ale ostatných vojakov pochovávali bez truhiel, do jám sa, pravda, hodilo niekoľko zelených konárov a k hlave a k nohám nebohého sa zasadili zelené haluze. Kňaz, pristúpiac, vzal lopatu a trikrát hodil na nebohého hlinu, potom, odložiac lopatu, odriekal z Genesis 3.^[308] božie rozhodnutie: „Zem si a v zem sa navrátiš“, pridal pohrebnú modlitbu a predspieval spev.

Toho istého dňa sme sa dostali až po samé hranice Moskovie, k moskovanskému mestu Mignoviči, ležiacemu medzi Smolenskom a Mstislavľom. Tu sme počuli, že cisár Mstislavľ vypochodoval. Keď sme však zišli na otvorené polia, hľa, všetko naše vojsko zastalo. Bola tu rieka,^[309] prechod cez ktorú chceli Moskovania prekaziť, ale nadarmo. Kráľ Karol, pribehnúc k svojim plukom, čo najrýchlejšie si pribral z niektorej stotiny jedného, z inej dvoch vojakov a majúc po svojom boku tridsať vojakov,^[310] napadol niekoľko moskovanských plukov. Ostro sa bojovalo. Kráľovho koňa postrelili, králi skočil na nohy a veľký kus zeme prebehol smelým behom, a pretože hlavný poľný sudca Hård^[311] a Rosenstierna tu boli zabití, kráľ Hårdovho koňa, už bez jazdca, obratne chytil a unikol.

Najjasnejšie knieža würtemberské, bodnúc koňa, dostalo sa až do prostriedku nepriateľov, odvlečené rýchlejším behom svojho koňa, aby ho však nepoznali, začalo konať úlohu veliteľa a keď riadny moskovanský veliteľ priletel a mal ho v podozrení, knieža, zraziac ho vytaseným mečom, ktorý nosilo, navrátilo sa k svojim.

Bola noc, keď niektorí, majúci byť zajtra pochovaní, naložení na kone, boli zo zrážky donesení k nám. Zavčas rána boli pre pána Hårda a Rosenstiernu, ktorých mŕtvoly si kráľ obzrel, prichystané dve truhly. Aj mňa ta zaviedol kňaz Magnius Aurivillius, ktorý ma bol navštívil, a uvidel som pána baróna Hårda smrteľne raneného na hlave. Hlboké rany boli na čele a ústach, utŕžil aj viaceré na prsiach a zmytý z krvi a oblečený do bieleho, odnesený bol v truhle na najbližšie stanovište, na ktorom pripravili dva hroby, hlboké dve siahy^[312] a jednu široké, a pohreb sa konal^[313] v prítomnosti kráľa, ktorý sám, obďaleč od svojich ministrov, stál pri hrobe a podľa svojho zvyku pozorne počúval kázeň, ktorú predniesol pán doktor Malmberg zo 73. žalmu: „Mne však pridŕžať sa boha je dobré“ atď., kým gróf Piper sedel kráľovi za chrbtom a ostatní všetci stáli.

Pre veľký nedostatok miesta museli naše vozy cez noc ostať na močaristej lúke, z ktorej mnohé kone ťažko vybŕdli, tak hlboko boli zabŕdli.

Toho istého sobotného dňa, to jest 22. septembra, boli sme pozvaní na obed k majstrovi kováčovi menom Magnusovi, a keď sme sa zjavili, predložili polievočku s hovädzím mäsom a pečienkou, pripili sme dúškom vody a než sme sa nazdali, obed sa skončil. Celé vojsko sa riadi príkladom kráľa, rýchlo prijímajúceho potravu a nesediaceho dlho pri stole.

Keď sa tu minul deň 16. nedele trojičnej,^[314] upustiac od ďalšieho prenasledovania nepriateľov, proti všetkému očakávaniu nasledujúceho dňa už za svetla^[315] na trúbou dané znamenie odviedol kráľ Karol svoje celého tohto leta vyčerpávané vojsko z územia Moskovie naspäť smerom na Mogilev. Keby bol pre nedostatok zbožia mohol, bol by síce nepriateľa chcel napádať, kdekoľvek by bol, ale radšej sa chcel od utekajúceho a všetko plameňmi nivočiaceho nepriateľa^[316] odpútať, než vidieť všetko svoje a svojich zo dňa na deň biednejších.

Pravdivá bola povesť, že ku grófovi Piperovi priniesli list kozáckeho vojvodu Mazepu,^[317] v ktorom kráľa Karola pozývali do Kozákie, a že gróf Piper na túto cestu kráľa nahováral s dôvodom, že ak by ku kráľovi pristúpila celá Kozákia a jeho hladom zmoreným vojakom zaopatrila hojnosť potravy, poskytla by aj dostatočné vojsko, ľahko zverbovateľné za žold, po ktorom kozáci túžia. Ale gróf Rehnsköld vraj od tejto cesty odrádzal^[318] závažnejšími dôvodmi a vraj navrhoval cestu na Smolensk k rieke Dvine akiste preto, že po oslobodení Dviny od moskovanských posádok kráľovské vojsko by malo dostatok zbožia zo Švédom poddaného mesta Rigy. Rozprávali, že mesto Smolensk natoľko vraj zachvátil panický strach, že by o vzdaní sa rozmýšľalo prv, než by Švédov zbadalo. Vskutku však ducha zachvátila túžba získať kozákov a Kozákiu, veľmi úrodnú a aj veľmi bojovnú, a dostať do moci. Verili, že sa ku kráľovi Karolovi pridá dvestotisíc vojakov.

Ponáhľali sme sa teda celý deň a celú noc až do úmoru koní. Bol by si uvidel, že mnohé ušľachtilé kone, zmorené nevhodným behom sa zrútili na zem a urobili z jazdcov pešiakov, bol by si spozoroval, že mnohé vozy boli dolámané, a bol by si počul rozličné mienky vojakov o tomto náhlivom návrate. Naposledy sa hýbalo kráľovské delostrelectvo, kryté sprevádzajúcou ho a šíky uzatvárajúcou jazdou. Oborili sa naň Kalmykovia, viac náporom pokriku než pušiek, ale nebolo medzi nimi nikoho, kto by sa bol odvážil zadržať výstrel švédskej pušky. My sme však prešli cez Kolodžin,^[319] kde bol na kopčeku kostol a susedilo s ním niekoľko Moskovanmi vypálených domov. Navrátili sme sa do Packova, a pretože pluk telesnej stráže, v ktorom mal náš voz vyznačené miesto, postupoval veľmi rýchlo, my sme však museli vyčerpaným koňom vyjsť na pomoc skromným krmom, stalo sa, že sme, odtrhnutí od tohto pluku, blúdili po horách a museli sme sa pridŕžať Mayerovho.^[320] S ním sme došli do dediny Hlubiky,^[321] kde som od detí nejakej matky, chorľavej azda zo strachu pred Švédmi, obstaral mnoho reďkovky za niekoľko kopejok. Je to druh moskovanskej striebornej mince, rovnajúcej sa hodnotou poľskému polturáku. Tunajšia reďkovka iste bola priamo pôžitkom a sýtili aj tie najlacnejšie jedlá, ktorých sme sa teraz i potom mohli zmocniť.

Dolinami a lesmi sme sa navrátili do Moľatíč, odtiaľ cez kopce, oplývajúce hrachom a inými zrelými strukovinami, dostali sme sa až k rieke preklenutej novým mostom a pošťastilo sa nám prejsť medzi prvými. V hlbokej noci sme sa dostali až do nejakej dlhej dediny, na ktorú po našom odchode zaútočilo niekoľko moskovanských plukov, ale menej početní Švédi ich zahnali. Hovorí sa, že z Hjelmovho pluku padlo v tejto bitke dvesto a Moskovanov tisíc.

Dňa 29. septembra, totiž práve na sviatok svätého Michala, došli sme až do veľmi veľkého mesta rečeného Kričev, rozdeleného na tri časti, z ktorých v jednej na vyvýšenom mieste stojí radzivilovský hrad,^[322] celý drevený, je tu viacero ruských kostolov. Tu ma jeden kňaz naučil čítať ruské písmená. Prenocovali sme tu v nejakej záhrade, s ktorou susediaci dom naši paholci vyplienili, ale ráno s plačom a ujúkaním prichádzajúcim ženám museli zlodeji na moje dôrazné pobádanie všetko priniesť a vrátiť. Boli totiž obyvateľmi Rigy a vlastnej Litvy, ktorým je vlastné kradnúť a kliať a aj nenásytne žrať. Sám národ sa posmešne nazýva Undeutsch.^[323] Keď jedna zo žien zbadala svoju plachtu, zmáčala ju slzami a vyňala ju s plačlivým spevom, ale jej spola prehĺtaným slovám sa nedalo rozumieť, potom predo mnou niekoľkokrát sklonila hlavu až po zem, ktorú ceremóniu som vtedy prvý raz bol spoznal.

Dňa 30. septembra, totiž v 17. nedeľu trojičnú, prešli sme cez rieku Sož, preklenutú dvoma novými mostmi a tečúcu ku Kričevu, a tak sme vkročili do osemnásť míľ širokých hôr a predpoludním sme došli do malej dedinky zvanej Kosťukoviči, a hoci pluk, ktorý kráčal vopred, odišiel a iný ešte neprišiel, predsa sme, zo všetkých strán obkolesení tmavými horami, presedeli uprostred dediny vyše hodiny, nazdávajúc sa, že sme mimo všetkého nebezpečenstva. Uprostred hôr je ešte iná, od prvšej menšia dedina zvaná Kaniči, v ktorej ma pán gróf Piper, pošlúc ku mne dôstojného pána Juraja Nordberga, dvorného kazateľa, pozval, aby som často prichádzal k tabuli jeho osvietenosti. Na konci lesa bola tretia dedina, do ktorej nám kozáci z hôr, kam sa boli utiahli, priniesli chlieb, syr a jablká, dostali sme aj syr zvaný tvaroh a jeden veľký chlieb, ktorým sme sa živili veľa dní. Obstarali sme si tu hus, pri šklbaní ktorej pán Pohorský strávil mnoho hodín, napokon ju opálil podložiac oheň, a predložil ju čiernu a smradľavú, predsa nám však chutila 3. októbra.

Nasledujúceho dňa sme vkročili na rašelinisko, v ktorom ostalo trčať mnoho vozov, naše sa predsa nad naše očakávanie dosť rýchlo prebrodili. Sobotného dňa, totiž 6. októbra, sme zdolali tieto hory, ktorých divokosť sa nedá vystihnúť nijakým perom. Všetky pluky sa nedržali jednej cesty, ale troma cestami vkročili do Kozákie. Na mnohých miestach museli vyhladovaní vojaci stínať stromy a na dlhom kuse robiť si cestu. Z času na čas bola cesta taká úzka, že voz nemohol pohodlne prejsť pre pováľané stromy, ktoré bolo treba odvliecť alebo prerúbať. Mnohí mali zmordované kone, ktoré sotva vládali kráčať vpred, a nie ešte aj ťahať naložené vozy. Keď uviazol jeden voz, museli ostatné zastať, lebo ak sa pokúšali obchádzať, ešte väčšmi zapadli a dlhšie sa zdržali. Jazdci však predsa hnali kone aj cez najhustejšie kroviny popri vozoch. Vznikali neprestajné kriky, zvady, preklínanie, keď jeden nechcel alebo nemohol ustúpiť druhému. Vozmajstri hromžili, kedykoľvek niekto ostatných zdržiaval. Kone častovali palicami bez všetkého milosrdenstva. Bol by si uvidel, že za tých štrnásť dní^[324] podochlo niekoľko sto koní, iné by si bol uvidel zmorené niekde inde stáť, čo ani žrať nevládali. Z času na čas sme sa zhrozili nad ukrutnosťou Švédov a Litovcov, ktorej sa dopúšťali na koňoch.

Z týchto hôr sa stromy odvážajú až do Rigy, lebo sú veľmi vysoké a hrubé a sú súce niesť aj najväčšie lode. Také vysoké a rovné mi doteraz nebolo dopriate vidieť. V prímorských ústiach zhotovujú z nich stožiare a jeden taký stožiar vyšiel v Rige aj na stopäťdesiat ríšskych toliarov.

Vybojujúc sa z hôr, dostali sme sa k veľkej rieke, preklenutej mostom, blízko dedín Vysokoje, Simonovka a Ševerdy a prišli sme do dosť veľkej dediny Drokov, v ktorej sme pochovali majstra Magnusa, nedávno v horách ochorevšieho. Bol to muž milý, hovorný a pre svoj jazyk stal sa známy veľmožom i samému kráľovi a dopisoval si s rozličnými ľuďmi. Bol však nehanblivec a horlivý čitateľ „Šalamúnovej holubičky“, magickej, rúhavej knihy.

V Drokove sme ostali štrnásť dní a my, pravda, sme rozostreli stan pod holým nebom a pretrpeli sme veľmi silný mráz. Nemalý zmätok spôsobil vo švédskych záležitostiach ganerálmajor Lagercrona,^[325] keď mu kráľ rozkázal ísť priamo na mesto Starodub, na Mazepov rozkaz pripravené vzdať sa, z priamej cesty zblúdil a prišiel k nemu vyše práva neskoro, keď už mesto prijalo novú moskovanskú posádku.^[326] Pridalo sa kráľovo náhlenie cez spomenuté hory, lebo keby bol kráľ na druhej strane hôr zastal aspoň na dva dni,^[327] bol by sa mohol spojiť s generálom Lewenhauptom, už už prichádzajúcim s dvanásťtisíc vojakmi a s vozmi naloženými rozličným tovarom, a keďže sa to nestalo preto, aby Moskovania nevnikli do Kozákie prv ako Švédi, cár sa 18. októbra s celou svojou armádou oboril na grófa Lewenhaupta,^[328] ktorý pri meste Šklove bol prešiel cez Dneper a dostal sa už až k rieke Soži. Gróf cárovmu náporu tri dni udatne odolával, ale pretože nemal všetky pluky pospolu, vari dva odrezané pluky sa vrátili do Rigy, všetko vozatajstvo, pozostávajúce zo sedemtisíc vozov, padlo do rúk Moskovanom, delá boli pohádzané do vody, väčšia časť vojakov v boji padla, sám gróf Lewenhaupt so šiestimi plukmi, zdolajúc dve hlboké a široké rieky,^[329] zbavené mostov, spomenutými horami sa ponáhľal k nám, ale ani kde je kráľ so svojím vojskom nemohol sa dozvedieť prv, kým nedošiel až k nemu. Dúfali sme, že s ním príde potrava, nápoj, šatstvo, ale prišiel nešťastný, s prázdnymi rukami a veľmi zronený nečakaným obratom vecí. Rozprávali, že on sám v tejto zrážke utrpel stratu šesťdesiattisíc rýnskych zlatých. Akú však utrpeli ostatní dôstojníci, kupci, markytáni?

Dňa 9. októbra, ktorého Švédi svätili sviatok svätého Michala, po službách božích povolal nás pán gróf Piper na obed, na ktorom sa zúčastnil pán Hermelin, pán generálmajor Meijerfelt, grófov príbuzný, a aj doktor Malmberg, pán Klingenstierna, hlavný poľný sudca Lilienstierna^[330] a ja so spoločníkom cesty. I miestom i rozličným druhom služieb vyznačoval ma gróf, pripíjajúc mi na konci obeda dobrým tokajským vínom na norimberské zdravie, keď som, pravda, hádanke nerozumel, doktor Malmberg a Klingenstierna, sediaci pri mne, mi vysvetlili, že norimberskí kupci, keď sú na cestách, majú vo zvyku piť na zdravie svojich manželiek, a napomenuli ma, aby som na jeden dúšok vypil pohár — obsahujúci však sotva dve-tri lyžice — lebo inak by sa pán gróf domnieval, že nesprevádza svoju manželku srdečným citom, kto na jeden dúšok nevyprázdni pohár venovaný mu na zdravie jeho manželky.

Budúceho dňa sme počuli, že medzi pánom Piperom a pánom Rehnsköldom bola ťažká σύῤῥαζιν,^[331] pretože gróf Piper navádzal kráľa k vstupu do Kozákie, spojenému s takými veľkými útrapami vojska, ba aj so zahynutím veľmi mnohých. Kráľ medzitým priblížil vojsko k susednému mestu Mgliň a hoci sa obyvatelia zo začiatku kráľovi udatne bránili, vidiac však, že vec je vážna, ušli jednej noci všetci do hôr, kráľ tu však získal rozličné potraviny a pálené a na pamiatku dal zboriť mestské veže. Tu sme dostali do daru jeden voz riadne okutý železom a dva kone od pána Martiniho, Uhra z Modry,^[332] ktorý bol u Švédov zástavníkom, a používali sme tento voz veľmi pohodlne cez celú zimu.

Po ubehnutí štrnástich dní pohli sme sa v tuhom mraze v 20. nedeľu trojičnú, to jest 21. októbra, a prekonajúc pol míle, zastavili sme na akejsi rovine, obklopenej zo všetkých strán horami. Bol tu pri lese jeden dom a viacerí, čo doň vkročili, boli okolo polnoci znepokojovaní dedinčanmi, skrývajúcimi sa po lesoch, my sme však pri domčeku určenom pre vtáčnikov odpočívali pod vozmi, prikrytí roztiahnutým stanom. Ale ako nás mohlo plátno uchrániť pred takým veľkým mrazom?

Ráno som chcel kúpiť fľaštičku páleného a bol som trikrát oklamaný. Bol tu rižský občan, ktorý sa sám ponúkol doniesť pálenku od ktoréhosi susedného markytána. Ten použil mieru omnoho menšiu, onen občan si pre seba zadržal aspoň tretinu a keď mi vracal zvyšok peňazí, prítomný bol jeho priateľ, ktorý si medzi prsty skryl niekoľko kopejok alebo polturákov, pozoroval som to, ale obišiel som to mlčaním. Za tri rýnske zlaté som obstaral fľaštičku, do ktorej sa nezmestilo ani pol miery, akú používajú v trenčianskej stolici.

Dňa 22. októbra sme vykonali štvrť míle cez hory, ktoré si stínaním stromov schodnými museli robiť sami vojaci. Opäť sme prenocovali v hustejších horách. Bol tu nejaký kapitán rečený Gewaltiger, vtedy však zbavený svojej hodnosti, ktorý na svoj voz vzal jedného, zomrieť majúceho mládenca, hoci sám nemal paholka a niekoľko nocí ho ohrozovali zlodeji. Pre ňu bol svojím zlorečením a rúhaním nespravodlivý voči bohu, o ktorom hovoril, že vládne nespravodlivo, alebo skorej, že sa všetko nevyhnutne deje podľa absolútneho určenia osudu, lebo on vraj vždy žil nábožným životom, a predsa nemôže mať ani jediného sluhu a je odsúdený k paholskému postaveniu. Tento svätuškár, ktorého som niekoľkokrát z toho dôvodu ostro pokarhal, onomu mládencovi, zomrevšiemu neskoro v noci, postaral sa o akúsi jamu, a ja som ho preto pochválil, ale všetci ostatní hovorili, že onen kapitán preukázal chorému a mŕtvemu milosrdenstvo nie z úprimného a kresťanského citu, ale v nádeji, že sa zmocní jeho peňazí a iných drobností. Hovorili, že taký cit sa menuje švédskym vojenským milosrdenstvom.

Dňa 23. októbra po zdolaní divokého trojmíľového lesa prišli sme do Kosteníč, odtiaľ do dediny Bielan,^[333] kde sme zbadali okolo sto mohýľ po oboch stranách cesty, nie tak ako inde: ďaleko od kráľovskej cesty. Bezpochyby v minulých storočiach v tomto bojovnom národe boli práve tu pochované hromady v boji padlých ľudí. Podobné mohyly sme spozorovali aj okolo riek, kde býva prievoz. Pán gróf Piper riekol, že spozoroval tie isté, dodávajúc, že vojenský prechod cez tieto osemnásť míľ široké hory je nebezpečný a že ich bez ujmy nezdolali ani vojská iných kráľov, len kráľa Žigmunda,^[334] Štefana Báthoryho^[335] a nášho Karola.

Mesto Kosteniči bolo Moskovanmi vypálené, okrem kostola, kláštora a niekoľkých domov, pri ktorých sme vo veľmi silnom mraze strávili noc, vyvolaní z lesov kráľovským rozkazom a konajúci cestu až do dvanástej hodiny nočnej. Tu sme počuli, že štetínskemu kupcovi Henrikovi Rintelnovi poľskí sluhovia v noci uniesli tristo ríšskych toliarov a ušli k nepriateľovi.

Z Bielan sme rýchlo došli do dediny Jurkoviče^[336] a odpočívali sme v záhrade nejakeho šľachtica, ale pre neznesiteľný mráz sme nástojili, aby nám bol vyznačený kvartír.^[337] Generálkvartírmajster,^[338] už predtým napomenutý pánmi dvornými kňazmi, vyznačil nám kvartír spolu s generálvozmajstrom,^[339] ale nechtiac tomuto zlorečivému človeku byť na ťarchu, radšej sme chceli zaujať nejaky prázdny, ale teplý domček. Čo znamená prísť z tuhého mrazu do teplého domu sme poznali vtedy, keď sme cítili, akoby sa všetky naše údy znova dávali dokopy.

Budúceho dňa sme cez dedinu Ponurovku prišli do Meženiek,^[340] kde nám už bol vyznačený dobrý kvartír. Tretieho dňa sme odtiaľto postupovali na mesto Starodub, ktoré vopred obsadiť, ako bolo už povedané, bol vopred poslaný generálmajor Lagercrona, a došli sme do veľmi veľkej dediny Piatovska, v ktorej v jednej časti dostal kvartír najjasnejší kráľ, v druhej poľný maršal, v tretej iní veľmoži spolu s nami.

Nám urobila miesto škola, z ktorej sme sa v 21. nedeľu trojičnú, to jest 28. októbra pohli na mesto Starodub. Ešte sme nevykonali pol míle, keď náš paholok, vezúc voz dolu strmým kopcom, prevrhol ho a ja, zakrútený do plášťa, celou váhou tela som sa rútil dolu hlavou a pri tom páde som zacítil srdce ťažko udreté rukami zloženými práve oproti srdcu a tá bolesť trvala niekoľko týždňov.

Pod kopcom bolo močaristé miesto a na druhej strane bolo vidieť pobiehajúcich Kalmykov, ktorí v nastavšej hmle, pre ich zámery dosť priaznivej, sliedili po švédskych vozoch. Mesto je dlhšie ako štvrť míle, ozdobené kostolmi. Akýsi švédsky jazdec, chtiac vyskúšať udatnosť Kalmykov, vykročil im pomalým krokom oproti, ale oni pri napádaní všelijako kľučkovali a koľko ráz mieril jeden na druhého, toľko ráz onen, bodnúc koňa, ustupoval.

Zanechajúc mesto vľavo, ideme cez horičku v pätách kráľovského dvora, ale len čo sme vyšli na otvorené pole, spozorovali sme, že vpredu idúce vozy sa veľmi ponáhľajú, ale za nimi nasledujúce kráľovské vozy sa na hodnú chvíľu zastavili. Postupujeme s jediným naším vozom a oddelení od idúcich vpredu i od nasledujúcich vzadu nečakane zbadáme, že priamym behom proti nám mieri okolo dvadsať Kalmykov. Čo sa dalo robiť? Dohoniť iných by sme neboli mohli, bežať naspäť k zadným bolo by bývalo nebezpečné, náš paholok nebol zvyknutý poháňať do voza zapriahnuté kone, nepriateľ nebol vzdialený na dostrel pušky. V slabosti pracoval boh. On dodal paholkovi síl, že proti nášmu očakávaniu hnal kone najrýchlejšie, ja však namiesto pušky dvihnutou palicou som sa usiloval nahnať nepriateľovi strach, povzbudený spoločníkom cesty, aby som zachoval ducha. Nepriatelia však, zbadajúc, že zavčasu prichádzajú na pomoc kráľovskí vojaci, pripojení ku kráľovským vozom, povzniesli sa nad prenasledovanie. Títo kráľovskí vojaci sa nazývajú Einspänniger zur Bedeckung^[341] postavení. Vytrhnutí z nebezpečenstva života, zaspievali sme večernú pieseň: Dĕkujemeť, obránce náš, že jsi nás opatroval, v tento den mĕls péči o nás, od nepřátel zachoval atď.^[342]

Ale toto ešte nebol koniec denných útrap. Bolo nám treba zdolať močaristé miesto, ktoré navrch nahádzanými, starobou dolámanými a pod váhou vozov hlboko zaborenými brvnami zdŕžalo jeden voz vyše dvoch hodín a my všetci ostatní sme museli byť vystavení drsnosti vetrov, kým napokon onen voz, keď sa koňmi nedal vytiahnuť, vojaci odstránili do hlbšieho blata. Niekoľkí jazdci, nechtiac čakať, keď urobili dva alebo tri kroky mimo onej úboho dláždenej cesty, ostali trčať hlboko v blate a dlhý čas nemohli postúpiť ani dopredu ani dozadu.

Okolo desiatej hodiny nočnej sme došli do nejakej dediny, v ktorej sme si obstarali dostatok slamy a od rižského kapitána menom Fedor, bochník nedopečeného a veľmi čierneho chleba, ktorý však vyhladovaným najlepšie chutil. Mne, pravda, keď som po nedávnej chorobe schudol a bol som nadmieru slabý, chutilo čokoľvek sa naskytlo na zjedenie, kým však predtým keby som bol zjedol trochu viac kapusty, hrachu, repy, reďkovky, rýb a aj bravčoviny, bol by som musel utišovať bolesť žalúdka. Naozaj som skúsil, že božia dobrota nadnáša slabosť prírody.

Ráno 29. októbra sme postupovali do dlhej dediny Bielaruča,^[343] v ktorej sme dostali dobrý kvartír, v dome sme našli mnoho oviec, hrach, zeleninu, múku a vôbec strukoviny, ktorými sme sa, ostanúc tu dva dni, zotavovali a čiastočku hrachu sme si vzali so sebou. Dňa 1. novembra sme museli prenocovať uprostred hôr bez ohňa pre zľadovatené drevo, ktoré sa nemohlo chytiť plameňom. Vystavení vetru nevydržali sme dlho ani stáť ani ležať, lebo nám šľahal tváre a prenikal všetky vnútornosti a chlad nedal sa zahnať ani častejším glgom pálenky. Mráz veľmi uškodil nášmu zdraviu.

Za jasného dňa sme sa pohli cez horu a mostík, ktorý nás tu bol zadržal, a zdolajúc trojmíľový vrch, došli sme 2. novembra do Uhrodka,^[344] rozsiahlej dediny, a prijali sme v nej kvartír s generálvozmajstrom.

Večer dňa 2. novembra venovali sa moji spoločníci hre v karty, chtiac sa zapáčiť generálvozmajstrovi, ktorý im vyhadzoval na oči ubytovanie. Ku mne sa totiž pripojili viacerí, z ktorých predsa onen veľmi skúsený hráč rozličným klamárstvom vyžmýkal vyše tridsať zlatých, a potom hovorili, že nabudúce sa budú jeho spoločnosti strániť, aby nemuseli teplý odpočinok tak draho kupovať. Dňa 3. novembra sme cez dedinu Chmelinka prišli do Larinovky, kde sme v nejakom šľachtickom dome natrafili na veľký sud menej síce hodnej pálenky, a preto za dosť lacnú cenu predávanej, a naplnili sme si ňou všetky naše fľaše, neskoro v noci sme však prišili do nejakej dediny, kde dedinčania napadli švédske vozy^[345] a Švédi ich doráňali a nám pripadla hospoda u jedného z nich.

Najprv sa nám pred oči ukázali dve ženy a keď od nás prijali peniaze, priniesli nám niekoľko slepačích vajec, aké naše oči nevideli už päť mesiacov. A pretože sme sa už predtým naučili, že toto pokolenie smrteľníkov priveľmi ovláda túžba po striebre, vložili sme do rúk ustrašených žien a ich detí ešte viacej peňazí a prikázali sme im, aby boli dobrej mysle, a tak sa stalo, že sa nám ukázal gazda, majúci obviazanú hlavu a zakrvavenú tvár, ktorý — keď mal takým prívetivým hosťom priniesť trocha páleného — prijmúc podaný peniaz, odišiel a nasledovali ho oné dve ženy, zanechajúc nám svoje útlejšie deti, keď sme ich predtým poučili, že my s takými deťmi nemáme nič do činenia, len že ich nežne povarujeme. Nazdávali sa totiž, že budeme s nimi hrubo nakladať, alebo že aj ich odvedieme do nášho tábora. Ktorí sa ma pridŕžali, vidiac, že boli obohraní, vyplienili budúceho dňa jamu susediacu s domom, v ktorej mal onen gazda plátno, košele, jednu kozácku čiapku, ktorú potom Haasovi predal pán…,^[346] chtiac mať podiel na egyptskej koristi.^[347]

Po východe slnka v 22. nedeľu trojičnú,^[348] keď všetci ostatní postupovali, my sme ešte veľkú časť dňa ostali na našej hospode, nechtiac nič vedieť o nebezpečenstve, ktoré by nám boli mohli spôsobiť čo len dvaja ozbrojení dedinčania. Jeden z našej družiny menom Mayer, opustený svojím spoločníkom Grundom kvôli nákupu páleného — ktorého na tomto mieste bola hojnosť — sa k nám viacej nevrátil, bezpochyby ho kozáci zabili. Mal šaty lemované zlatými šnúrami a nevyhovujúce ani jeho stavu ani ceste. Bol to totiž chudobný človek, tieto šaty však s čižmami, vyzdobenými trblietavým zlatom, kúpil nie za veľkú cenu a aby jeho vznešenosť bola zjavná na jeho šatách, denne ich používal a nič mu neprekážalo ani naše odhováranie ani živé príklady švédskych veľmožov. Tí totiž, ak vyjmeš málo vyskytujúce sa prípady, ktorými chceli pamätať na počesť svojho kráľa, obliekali sa v nepriateľskej zemi, najmä majúc cestovať v najlacnejšom odeve, riadiac sa podľa príkladu svojho kráľa.

Toho istého dňa sme došli k mestu Novgorod Severskij, hlavnému mestu severčinského vojvodstva. Okrem miernej šarvátky s moskovanskou posádkou nemohli sme vôkol neho nič spozorovať. Máličko sa od neho vzdialivším, ukázala sa hradská, zbiehajúca z príliš strmého kopca na dolu rozloženú rovinu. Keď sme zbadali, že vpredu idúce vozy sa na nej nedali zadržať nijakým hamovaním, s viacerými inými sme si vyvolili cesty, ktoré sa videli menej nebezpečné. Vyhýbaním Skylle upadli sme do Charybdy.^[349] Keď sme totiž probovali spustiť voz hustou krovinou, strhol kone a jedného z nich, zrazeného na zem, zatisol medzi husté stromy, z ktorých sme ho s veľkou námahou nás všetkých ledva mohli vytiahnuť. Keď sme ho odtiaľ vypratali a hľadeli ovládať ho bez koní, iba ručným riadením, vrazil do svojho riadiča a napokon mu ojom poranil nohu. Niektorí furmani, zbadajúc, že sa iné vozy prudko ženú a naostatok prevrhávajú, zhadzovali veci, ktoré viezli, na zem, aby ich nestrhávala ich váha, ale ani tak neboli ušetrení pred nebezpečným prevrhnutím. Keď sa deň už skláňal, každý chcel prísť na kvartír medzi prvými.

Najjasnejší kráľ, zanechajúc šarvátku s posádkou, dohonil náš voz a na hodnú chvíľu zastanúc, dlhšie na mňa uprel svoje oči, ale nebolo ho možno poznať pre čiapku, ktorú si teraz prvý raz posadil na hlavu, napokon predsa poznaný a uctený sňatím našich klobúkov, usmejúc sa, odišiel, my však, zdolajúc toto prevrhnutie, v hlbokej a tmavej noci sme sa dostali až do dediny Gorky, ale pretože sme nemohli zdolať úzku cestu, zaujatú množstvom vozov, prenocovali sme pod holým nebom na začiatku dediny, neďaleko stodoly plnej slamy. Ráno sme obsadili nám vyznačený domček a ostali sme tu od 5. do 10. novembra, každodenne počúvajúc výbuchy diel, ktorými sa Moskovania pokúšali zadržať prechod Švédov cez rieku Desnu.

V tom čase prišlo vysokourodzené knieža kozákov, Ján Mazepa,^[350] s malou hŕstkou svojho ľahkého vojska, bolo odvedené ku kráľovi Karolovi, malo u neho audienciu a obedovalo vo svojom kaštieli, ktorý tu vlastnilo. Bol deň 8. novembra, pamätný jeho príchodom^[351] a prijatím. Vložím tu históriu, ktorú som potom prijal o ňom z podobných správ rozličných ľudí.

Ján Mazepa vo svojej mladosti slúžil na dvore poľského kráľa u ktoréhosi popredného kráľovského ministra, ktorým však prichytený pri čine cudzoložstva^[352] s jeho ženou, vhodený bol do veľkého suda plného tekutej smoly a odtiaľ vytiahnutého hodili do peria a keď sa mu perie na celé telo pevne prilepilo, vyložili ho na koňa s tvárou obrátenou k chvostu a s nohami zviazanými pod konským bruchom a tak, podobný ošklivej oblude, niesol sa na koni deväť míľ a bol zanesený k nejakému šľachticovi, svojmu známemu, od ktorého si vyžiadal šaty a vedený hanbou odobral sa nie do Poľska, ktorému vďačil za svoje rodisko, ale do Kozákie… A pretože v sebe nosil urodzeného ducha, urobilo ho cárske veličenstvo po smrti jeho predchodcu…^[353] vojvodom kozákov.

Muž je viacej ako sedemdesiatročný,^[354] hroznej tváre, stvorenej podľa kozáckeho génia,^[355] popritom učený v latinčine, poľštine a ruštine, majiteľ mnohého bohatstva,^[356] ktoré nazhŕňal z ročných platov cárskeho a poľského veličenstva, ako aj zo svojich ohromných dôchodkov a z ročnej dane svojich poddaných. Lebo celá Kozákia patrí svojmu vojvodovi po celý jeho život. Vojvoda si však do počtu svojich dvoranov vyberá, ktorých zo svojich poddaných pokladá za súcejších, a podľa svojho vlastného rozhodnutia im do užívania prepúšťa mestá a dediny,^[357] od ostatných však on sám prijíma výťažok z užívania a od každého želiara podľa možností namiesto ročnej dane dostáva jeden, dva alebo viacej poľských zlatých. Má ďalej vo všetkých mestách a významnejších dedinách svoje kúrie, hospodárstva, krčmy.

Keď kozáci pred polstoročím^[358] všetky svoje vrchnosti a zemských pánov, ako aj nimi privedených židov a kňazov Tovarišstva Ježišovho, ktorí im postupne odoberali kostoly, pozabíjali a seba vyhlásili za slobodných, ba keď po sťatí ich vojvodu vo Varšave^[359] rukou katovou poľská republika s nimi tvrdšie nakladala, utiekali sa k cárovi a na ustanoveného vojvodu preniesli všetko právo pobitých pánov. Tento však ustanovil plukovníkov, ktorým sa hovorí „polkovnici“ a z nich jedni sú „gorodovi“,^[360] nazvaní tak podľa pevností, ako: starodubský, černigovský, sumský, nežinský, achtyrský, lubniansky, perejaslavský, prilucký, haďačský, poltavský čiže ukrajinský, mirgorodský, čigirinský, umanský, torgovický, braclavský, bielocerkovský, pavoločský, kaľnický, mogilevský blízko Tatárska. Iní sú dobrovoľnícki, ako Chvedkovský, Kožuchovskij, Sinica, Tanskij a Galagan, ktorý bol predtým vojvodom záporožských kozákov, človek veľmi bohatý, ktorý sa utiahol do Čigirina, keď dostal terajšieho nástupcu, menovaného Košový.^[361]

Z tohto je zjavná rozloha Kozákie, začína sa totiž na Volyňsku a Podolí a prestiera sa cez obe tieto provincie až k rieke Dnepru, čiže Borysthenu, a od neho zabieha až k smolenskému vojvodstvu cez severčinské, obsahujúc v dĺžke vyše 180 poľských míľ.^[362] Jej hlavou a metropolou je Kyjev, sídlo metropolitu, ktorý zápasí o prvenstvo^[363] s metropolitom moskovským a býva potvrdzovaný konštantínopolským, alexandrijským a jeruzalemským.^[364] Po Barlaamovi Jasinskom^[365] nastúpil roku 1708 Joasaf Krokovskij,^[366] metropolita kyjevský.

Kozáci sa však delia na ukrajinských, na takrečených záporožských, pretože bývajú „za porogi“,^[367] za tak menovanými miestami, na ktorých musia na prechod cez rieku Dneper používať svoje člny. Títo Záporožci vlastnia vyše tridsať míľ a bývajú na brehoch Dnepra, tvoriaceho tam najviacej ostrovov. Ich metropola je Seč, vydrancovaná a vypálená Moskovanmi^[368] po ich odpadnutí ku kráľovi švédskemu. Delia sa aj na „boguminských“,^[369] susedov rieky Bugu, na donských, bývajúcich okolo Donu, podobných Tatárom. Keďže Záporožci sami nemajú manželky, nie je im ani dovolené zdržať nejakú utečenú ženu vyše jedného alebo dvoch dní, aby, pravdaže, mohli byť tým pohotovejší a udatnejší na vedenie vojen. Toto majú od Amazoniek, ktoré kedysi mali svoje kráľovstvo neďaleko týchto krajov. Je im však dovolené navštevovať manželky, ak ich niektorí majú mimo Záporožia, ale doň priviesť nie je dovolené. Ani pre nedostatok manželiek nehrozí tomuto rodu nebezpečenstvo, pretože prítok všetkých možných pocestných zo susedných krajov ustavične vzrastá. Tí, ktorí pre rôzne príčiny nemôžu užívať otcovskú zem, tých Záporožie prijíma s otvoreným náručím. Ich jazykom si títo bratia hovoria: „Kozaki ukráinsči, zapórosči, boguminsči, dünski“, ktorých vojvoda sa menuje Nekrasov.^[370] Kozácki vojaci sa však menujú „serďuki“.^[371]

Ale vráťme sa k Mazepovi. Prišiel ku kráľovi s málo vojakmi, čo miesto zástavy niesli dlhú žrď,^[372] ktorej vrch bol ozdobený pozlátenou hlavicou a obrovskou konskou hrivou. Toto bola vojvodská zástava, ostatné boli menšie, sčasti s hlavicami, sčasti z hodvábu, ktorý bol poznačený znakom kríža, ale títo hrivy nemali. Po audiencii sedel pri stole s najjasnejším kráľom,^[373] ktorý sám zaujal jednu stranu podlhovastého stola, na druhej strane stola, od kráľa vpravo sedel Mazepa so svojimi veľmožmi, asi desiatimi, medzi ktorými Mazepov sestrenec poľný maršal Vojnarovskyj^[374] zaujímal ľavú stranu naproti Mazepovi. Počas sotva hodinu trvajúceho obeda kráľovské veličenstvo neprehovorilo ani slovíčko, oni však medzi sebou raz i druhý raz spôsobili slabý hluk. Prítomné bolo množstvo švédskych ministrov, ktorým sa žiadalo vidieť Mazepu.

Keď sa obed skončil, kráľ, zlákaný novinkou, dal si priniesť tú mazepovskú zástavu.^[375] Mazepa však odišiel ku svojim oddielom do susedných Švédmi preplnených miest. Lebo s veľkým nebezpečenstvom vyviazol z rúk Moskovanov, hoci túto prefíkanú líšku nebolo možné ľahko chytiť do pasce. Nosiac v sebe poľského ducha, viacej žičil Poliakom a Švédom než Moskovanom, ale to čo najlepšie zakrýval. Po nedávnom víťazstve dobytom nad grófom Lewenhauptom, predstierajúc radosť, dal na počesť cárskeho veličenstva svojim delám strieľať, koľko ráz vyprázdnil pohár vína na zdravie cárskeho domu. Mal však medzi svojimi domácimi jedného Švéda, ktorého skúšal mnohými žartmi, a keď potom zistil, že je svojmu kráľovi verný, veľmi ho poctil pohárom na zdravie švédskeho kráľa, vyšetril, či mu chce verne slúžiť, a zaviazaného prísahou vystrojil ku kráľovi Karolovi.

Aby však cára zbavil všetkého podozrenia proti sebe — ktoré sa už bolo roztrúsilo medzi ľud — predoslal na cársky dvor svojho sestrenca, poľného maršala Vojnarovského, ktorý, ohlásený u Šeremeteva,^[376] prijatý bol ostrejšie a z jeho úst počul, že preňho samého a pre vojvodu Mazepu a jeho prívržencov sú už prichystané putá, a ten, len čo mu odišiel z očí, pustil sa v hlbokej noci na útek a šťastne dorazil do švédskeho tábora. Mazepa, ospravedlňujúc tento mladícky skutok svojho sestrenca, ihneď poslal cárovi list. Mazepa medzitým zvolaným asi tridsiatim polkovníkom, ktorých pokladal za spoľahlivejších, predložil: čo vraj treba urobiť a ku komu sa chcú pripojiť? Cár vraj viaceré ich slobody porušil: umiestením moskovanského vojska v pevnostiach na Kozákii, každoročným vymáhaním určitého počtu koní, odopieraním zvyčajného kozákom dávaného platu, pred troma rokmi odtrhnutím troch polkov, ktoré bol ku Kozákii pripojil z vojvodstva vorotinského.^[377] Naopak, od švédskeho kráľa, ako od veľmi ďaleko bývajúceho, nehrozí ich slobodám nijaké nebezpečenstvo, možno vraj dúfať v ich rozšírenie, Karol prísne trvá na svojom kráľovskom slove, ani ich nebude chcieť opustiť, ak sa odovzdajú do jeho moci, doteraz víťazí a pre spravodlivosť veci a pre božiu pomoc získava ustavičné víťazstvá, že on, Mazepa, je už blízky smrti, medzitým chce svoje sily i svoju krv obetovať na záchranu svojej Kozákie. Po tomto všetci s veľkou jednomyseľnosťou pristúpili na vôľu svojho vojvodu a zložiac prísahu mlčanlivosti, odišli.

Bol však medzi nimi jeden,^[378] ktorý bez všetkého meškania potajomky odchádza k cárovi, chtiac odhaliť vec, ako sa stala. Mazepa, chtiac predísť jeho prvú správu, píše cárovi list plný úslužnosti, prosí, aby dostal príkaz, či ďalej vyčkávať, alebo či sa má proti Švédom hýbať, a tento list odovzdáva ktorémusi vernému sluhovi s príkazom, nech sa zo všetkých síl usiluje zradcu predísť. A tak kým zradca horlivo pracuje na spísaní mazepovských aktov, predstihnú ho a keď ho posotia pred cárovu tvár, je po odhalení na rozkaz palicovaný a keď po skončení palicovania tvrdil, že zrada sa stala, druhý raz ho podrobili palicovaniu a veru prv, než by sa jeho pravda bola vyskúšala tretím palicovaním, zapiera a popiera všetko, čo prv tvrdil, podozrivý samému cárovi, ktorý o ňom už predtým vedel, že je rozhnevaný na svojho vojvodu Mazepu pre manželku, s ktorou sa vojvoda dôvernejšie stýkal.

A tak nešťastného zradcu posielajú naspäť k vojvodovi a na jeho rozkaz ho pripravia o hlavu. Ale keď sa po Mazepovom odpadnutí poznala nevina, prijíma cárske veličenstvo udavačovu manželku s jeho dietkami na milosť, Mazepovo sídlo však rozkáže cár vyplieniť a aj iné mestá vojskom obkľúčiť, najmä Bielu Cerkev, v ktorej boli opatrované poklady Mazepove^[379] a mnohých kozákov. Rozkaz sa splnil rýchlejšie, než sa čakalo, a Mazepove mestá pripadli cárskej moci. Jeho samého nahradil cár starodubským polkovníkom Skoropadským^[380] a Mazepovo meno, katom pribité na šibenice,^[381] bolo zbavené cti v celej Moskovii a Kozákii, ak možno veriť verejnému chýru.

My sme sa medzitým 10. novembra pohli z dediny Gorky cez dedinu Ignatovku,^[382] v ktorej sme zbadali množstvo mazepovských vojakov, majúcich oči upreté na Švédov, prechádzajúcich prostriedkom, zbadali sme na susednom kopčeku drevený kostol a kláštor, ozdobený niekoľkými krásnymi vežami, ktorému podobný, ak hľadíš na zovňajší vzhľad, sme v týchto krajoch ešte nevideli. Toho istého dňa sme cez močariny a hory došli do nejakej dediny, kde sme museli ostať celých šesť dní. Ale pretože švédske kráľovské veličenstvo sem stiahlo svoje oddiely, nemohli sme sa dožadovať kvartíru, a tak sme si podľa vojenského zvyku urobili slamené búdky, podobné svinským.

Tu sme vyhľadali pána Siltmana,^[383] vyslanca pruského kráľovského veličenstva pri švédskom tábore, ktorý, súc pokrvný vysokourodzeného pána grófa Rehnskölda, poľného maršala, zaviedol nás k tomuto najosvietenejšiemu mužovi, s ktorým sme doteraz ešte nestretli. Čudoval sa a pripisoval zvláštnej božej prozreteľnosti, že v takom nedostatku všetkých vecí a v takej tuhej zime a nebezpečenstvách boli sme zachovaní zdraví a celí, a vediac, že zaopatrenie našej kuchyne je nepatrné, pozval nás ku svojej tabuli.

Do tejto dediny prišiel utečenec od Moskovanov, Hoffmann, rižský mešťan, nedávno zajatý a ktorýmsi ruským generálom postavený na čelo kuchyne, rozprával, že do mesta Starodub prišlo cárske veličenstvo. Kráľa medzitým zamestnával prechod cez rieku Desnu a odrážanie nepriateľov, brániacich jej druhý breh.

Ak veru kde, tak iste tu sa zaskvela Karolova vojenská zmužilosť. Kopec sa k Desne silne zvažoval, bolo treba pustiť sa do stavania mosta cez rieku. Na kopci sa zjavil kráľ so svojimi veľmožmi, skúmajúc polohu miesta. Tu, hľa, priletela ohnivá delostrelecká guľa z mažiara vyslaná moskovanským delostrelcom, a dopadla pred samého kráľa,^[384] ale keď sa všetci ostatní hodili na zem, kráľ sa nepohnuto pozrel na guľu, nič sa nebojac o svoj život pred jej výbuchom, ktorý ani nenasledoval, keď boh kráľa ochraňoval.

Kráľ potom určil niekoľkých Švédov, ktorí sa spustili do rieky stavať most, a to so šťastným výsledkom vykonali, podporovaní kráľovskými delostrelcami, bijúcimi nepriateľa z mažiarov rozostavených na kopci za opevňovacími košmi.^[385] Tak za málo hodín postavili cez rieku most, kráľ však s malou hŕstkou svojich napadol a zahnal prestrašeného nepriateľa, keď na samom brehu ich prekvapil a dvesto zabil.

My sme sa však 15. novembra z oných slamených búd pohli a cez kopce sme sa dostali do dediny Mezin, susediacej so spomenutou riekou. Cestou sme uvideli kráľovské ručné mlyny, ktorých kolesá, uložené medzi osami, poháňajú z každej strany voza dvaja chlapi a múka vychádza trasákom umiesteným na zadku voza. A tak, kedykoľvek sa vozy museli zastaviť, mohli vojaci začať mlieť.

V dedine Mezin sme temer do polnoci museli ostať pod holým nebom, potom keď nejaké stotiny poodchádzali, obsadili sme domček, zanechajúc pred domom naše vozy so skromným imaním, z ktorého niečo potajomky uchmatli paholci našich rižských kupcov, dokonca aj uhorskú fľašu, v ktorej bolo trocha uhorského octu, sucháre a soľ, ktorá až do dnešného dňa bola v tábore najvzácnejšia.

Za jasného rána sme prekročili rieku a uvidiac mŕtvoly Moskovanov, prišli sme na roviny, široko otvorené a pozoruhodné nespočetnými kopami sena. Naše vojsko používalo seno miesto dreva, zapaľujúc veľké kopy. Vojvoda Mazepa, ktorému všetko toto seno patrilo, postupoval za kráľom s tritisíc kozákmi, nápadný svojou zástavou, vystrojenou konskou hrivou, a obklopený Švédmi, ktorých dostal ako telesnú stráž.

Toho istého dňa, prejdúc tri míle, došli sme v hlbokej noci do dediny dlhej pol míle, menovanej Čeplejevka,^[386] v ktorej kráľovskí Valasi zapaľovali nespočetné slamené ohne, takže nám, približujúcim sa, poskytovali zábavné divadlo.

Mali sme síce vyznačený kvartír, ale náš človek, ktorý kvôli vymáhaniu kvartíra chodieval vopred,^[387] zabudol nám prísť v ústrety, my sme ho však nemohli v tme hľadať. A tak sme vkročili do jednej stodoly, bohatej na úrodu, a pohodlne sme si odpočinuli. V tých končinách bolo veľmi veľké bohatstvo slamy, ktorú však neopatrní vojaci, ponevierajúci sa po humnách, často zapaľovali a keď tu nebol nikto z dedinčanov, kto by tomu zabránil, chytali sa aj susedné domy. Ráno sme sa dopočuli, že 13. novembra bol obsadený Baturin a že Moskovania, ktorí sa odtiaľ vracali, obťažení korisťou, strávili predošlú noc v tej istej dedine.

Po východe slnka sme postupovali ďalej, sprevádzaní Mazepom, a došli sme do dediny Rajgorod, odtiaľ otvorenými rovinami do veľmi dlhej dediny, menovanej Luknov. Na území tejto dediny predložili miestni obyvatelia svojmu vojvodovi, ako aj kráľovi jeden chlieb^[388] a na ňom položenú soľ s priloženou rybou, medom a syrom. Kráľ Karol, obdivujúc národný zvyk, vľúdne prijal tieto dary a pred očami tých, čo to priniesli, odlomil chlieb a jedol, ochutnajúc aj ostatné lahôdky tejto krajiny.

Bol deň 17. novembra, v ktorého hlbokej noci sme vkročili do dediny Luknov, a pretože sa náš kvartírmajster Haas zasa urobil neviditeľný, po rýchlej porade, prinútení najväčšou nevyhnutnosťou, zaujali sme jeden prázdny dom, chcejúc ustúpiť vojakom, o ktorých sme si mysleli, že ešte pribehnú.

Našli sme tu však jedného túlajúceho sa vola, aj ovce, múku, kohúty a chlieb. Temer celú noc sme piekli chlieb, vypekali sme ovčie a hovädzie mäso a pripravovali sme si na cestu potrebnú potravu. Predošlého dňa sme si za ríšsky toliar obstarali aj hrniec medu, z ktorého rižský kupec pripravil medovinu. Tak včerajší omyl, ktorý nás sem zaniesol, ustúpil šťastiu. Postúpili sme totiž ďalej, do inej dediny, vzdialenej pol míle, ale počujúc, že kvartír máme vyznačený tu, vrátili sme sa, túžiac zotaviť sa v teplom dome.

Ráno dňa 18. novembra, na ktorý pripadla 24. nedeľa trojičná, pohli sme sa z našej hospody a vkročili sme do dediny Krasnopolie, v ktorej hodili do voza jedného pálenkou opitého Mazepovho dvorana, poskytujúceho žalostné divadlo. Postihnutého záchvatom padúcnice viezli kone cvalom, jeho hlava sa dotĺkla až do krvi, ústa pľuli krv. Aj samo toto dotlčenie tela mohlo stačiť na chorobu a na smrť. Či prišiel k sebe a či podstúpil smrť, sme sa nedozvedeli. Neskoro v noci sme sa dostali do akejsi dediny, kde nášho Grunda, rižského kupca, keď chcel spať, vyhnali o polnoci prichádzajúci Švédi a spolu s nami sa musel uchýliť do stodoly a platiť pokutu za svoju nerozvážnosť, že sa oddelil od iných, ktorých sme sa držali. Cestovali sme totiž s kráľovskými dvoranmi, čiže s plukom menovaným Hof-Staat,^[389] a medzi jeho kvartírmi sme dostávali náš.

*

Nasledujúceho dňa sme daždivou a zablatenou cestou predpoludním došli do veľmi roztiahnutej dediny menom Aťuša a po mnohom zhone sme prijali kvartír, ktorý obsadil tajomník pána grófa Rehnskölda, ale keď som stretol samého grófa a poprosil som ho o kvartír, onen tajomník dostal rozkaz vyjsť a nám ustúpiť.

Tu však sme už uvideli obyvateľov, ktorí sa domáhali pláce nielen za všetky veci, čo sme žiadali, ale aj za svoje najmenšie služby a nemali v ústach nič iné len samé kopejky. Je to druh najdrobnejšej podlhovastej moskovanskej mince, majúcej hodnotu jedného poľského polturáka. Moskovania majú aj mincu menovanú rubeľ, hodnoty nášho hrubého ríšskeho toliara a ešte oveľa viac. Majú pol rubľa, čiže pol ríšskeho toliara, ktorého jedna strana predstavuje cára s týmto nápisom: ЦРЬ ПЕТРЪ АЛЕѮІЕВИЧЪ:В.Р.П. to je: Car Petr Alexievič vsja Rosii povelitel, kráľ Peter Alexievič, celého Ruska pán, alebo lepšie: veliteľ. Druhá strana predstavuje dvojhlavého orla s týmto nápisom: ПОЛТИННИКЪ МОСКОВСКИІ, to jest: Poltinnik^[390] moskovský. Majú mincu i od tejto o polovicu menšiu, ktorej jedna strana obsahuje to isté cárovo meno, druhá má nad dvojhlavým orlom tento nápis: ВСЕА РОСІИ ПОВЕЛІТЕЛЬ vsea Rosii povelitel. Majú mincu ešte menšiu, ktorá obsahuje na jednej strane písmená: Ц.П.А.В.Р.П. znamenajúce to isté, čo už bolo povedané: na druhej strane je: АѰЕ ГРИВНА, to je: 1705 — hrivna.^[391] Majú aj od tejto menšiu v hodnote troch kopejok s nápisom: АѰД АЛТЫН to je: 1704 — altyn.^[392] Sama dostala také meno.

Stráviac tu dva dni,^[393] pohli sme sa na Baturin a došli sme doň pri západe slnka. Toto mesto má hrad na nepatrnom kopci, obkolesený valmi, násypmi. Založil ho Štefan Báthory, najbojovnejší poľský kráľ, od ktorého dostalo aj meno. Bolo sídlom vojvodu Mazepu, ktorý mal v ňom zakopané poklady, ale podvodom svojho sluhu ich stratil.^[394] Ten mal prázdne listiny, potvrdené rukou a pečaťou svojho pána. Vyhotovil teda list, ktorý mu rozkazoval vstúpiť do mestečka a vykonať rozkazy svojho pána. Vpustený dnu útočil na hrad, dobyl ho, poklady uniesol, mestečko mečom a ohňom spustošil. Asi tristo ľudí síce utieklo cez prielom hradu, ale väčšina bola pobitá. Uvideli sme tu dymiace mlyny, rozborené domy, ľudské mŕtvoly spálené, napoly zhorené, dokrvavené.

Opustiac Baturin, museli sme postupovať až do dediny Gorodišče, kde sme u miestneho pastiera oviec dostali pohodlný kvartír a na deň Kataríny, čiže v 25. nedeľu trojičnú,^[395] sme pili víno, aké sme ešte v živote nepili. Nebola to voda, ani medovina, ani víno, ani víno rozriedené vodou, ale nazdávali sme sa, že do šťavy vytlačenej z jabĺk bolo priliate trošičku najobyčajnejšieho vína, lebo oná tekutina mala veľmi slabunkú vínovú chuť a bola svieža. Tu sa nám dva razy dostala príležitosť rozprávať sa s najosvietenejším pánom Olofom Hermelinom.

Dňa 27. novembra sme sa odtiaľto odobrali a došli sme do dediny Golenky, kde sa neprihodilo nič iné, ibaže tu sme si už mohli obstarať husi za znesiteľnú cenu a načerpali sme nádej na lepšie časy.

Dňa 28. (novembra) sme sa odtiaľto odobral a v mraze sme sa rovinami doviezli do dediny Rubanka, neďaleko mesta Krasnyj Koľadin, v ktorej, dostanúc dobrý kvartír, dali sme si gazdom z tohto mesta doniesť pivo, lebo veľa dní sme nijaké nevideli.

Za bieleho rána dňa 29. (novembra) sme sa pohli a ustavičným behom po rovinách, prekonajúc päť míľ, prišli sme do nejakej dediny, v ktorej sme tiež mali vyznačený kvartír. Ale kým si tu blahoželáme, že sme premohli ukrutnosť mrazu a cesty a že máme aj pohostinného gazdu a pritom teraz prvý raz jeme husacinu a kapustu pripravenú na uhorský spôsob, priletí zvesť, že sa kráľ s celým dvorom pohol na mesto Romny^[396] a že sú tu iní kvartírmajstri, ktorí náš kvartír vyznačil kapitánovi. Od tohto kapitána sme nijakými prosbami nemohli vymôcť jedno prenocovanie v tomto dome. Najmúc si teda gazdu, človeka veľmi úslužného, museli sme v tuhom mraze otvorenými rovinami nasledovať iné pluky a uvideli sme nemálo vojakov pre priveľkú vyčerpanosť dobytka drepieť pod šírym nebom bez ohňa, iných vystretých na zemi polomŕtvych a mŕtvych, iných žalostne nariekajúcich pre vozy dolámané takou veľkou rýchlosťou, iných postupujúcich pomalým krokom.

Prekonajúc ustavičným behom koní dve míle, prišli sme na romnianske predmestie, a pretože brána mestečka bola zatvorená a nádej na oslovenie kvartírmajstrov zhasla, na radu nášho sprievodcu sme teda zaujali opustenú školu a s jeho pričinením sme si zazaopatrili krm pre kone, slamu na spanie a pivo. Nasledujúceho dňa, 30. novembra, boli nám blízko valu vyznačené dva domčeky, pre ktoré mi toho istého dňa a 2. decembra mnohí spôsobili protiveň.

Najprv pribehol pán doktor Below,^[397] kráľovský lekár, hovoriac, že jeden z týchto domčekov bol vyznačený jemu, ja však že môžem zaujať iný, do ktorého, zdalo sa, že chce vojsť. Ochotne som mužovi ustúpil a obsadil som dva susedné domy. Rižský kupec Grund, ktorému na znak vďaky, že nám poskytol povoz z mesta Mogileva až do Drokova, boli doteraz moje kvartíry otvorené, chcel si sám podržať dom, do ktorého som vkročil; lebo dajúc pánu Lilienstiernovi, generálnemu sudcovi, sto ríšskych toliarov, vymohol si povolenie čapovať medovinu, pivo a pálenku, ale predvídal, že nebudem pokojne znášať kriky popíjajúcich a hrajúcich vojakov; pobádal teda kvartírmajstra, aby ma nahováral nasťahovať sa do iného domu; pretože však bolo povážlivé, opustiac už raz vyznačený kvartír, potajomky prejsť do iného, nechcel som súhlasiť, obávajúc sa, aby ma potom z nového nevyhnali a z prvšieho by som vypadol.

Prvej nedele adventnej^[398] boli tu nejakí vojaci, ktorí hovorili, že oni majú mať susediace domy na úspešnejšie vykonávanie kráľových rozkazov, bol tu aj mazepovský kapitán, ktorý na Grundov popud chcel vojsť do tohto domu, mne však ukazoval iný, ale protivný; ale pán generálkvartírmajster Gyllenkrook, ku ktorému som sa odvolal, mi odkázal, že mám ostať vo vyznačených kvartíroch, ak ma však niektorí naďalej budú znepokojovať škriepkou, môžem schytiť palicu a krivdu trestať.

A tak som ostal pokojne používať svoj kvartír. Mali sme úslužnú gazdinú, ktorá nám dosť dobre pripravovala ryby a mäsá. Kone však museli ostať pod holým nebom. Starali sme sa, aby im krm prinášali zo susedných polí. Rýb, najmä šťúk bola tu hojnosť. Červená pálenka sa zo začiatku dala zaopatriť za lacnú cenu, po troch týždňoch sme ju však neobstarali ani za vysokú cenu. Spôsob výroby je vraj takýto: Na čerešne sa naleje pálenka a keď nasiakne ich chuťou a farbou, pije sa; čerešne však, zbavené svojej prirodzenej dobroty, idú do jedla.

Chleba a soli sme mali dostatok, ale nemohli sme dostať kožušiny potrebné na podloženie našich letných šiat. S veľkou ťažkosťou sme si obstarali ovčie, ale nemajúc kožušníka, museli sme si sami zhotoviť náprsníky, sáry a rukavice obávajúc sa ďalšej zimy. Núdza nás naučila remeselníckej robote. A iste by nás bol býval skántril mráz, keby sme si neboli týmto spôsobom zavčasu poradili. Zotrvajúc tu štyri týždne, pokrmom a nápojom sme sa hodne zotavili, zabudnúť však na pretrpený hlad sme nemohli.

Ja som tu našiel cirkevného kantora, ktorý sa tu nazýva diak, a za dva dni ma naučil po rusky čítať. Od romnianskeho kňaza Teodora Janovského som si zaobstaral žaltár, Novú zmluvu a cirkevný rituál^[399] v jednom zväzku za sedem rýnskych zlatých a jeho čítaniu som venoval noci a dni a spozoroval som, že dcéry slovenskej reči, reč poľská a ruská, ani navzájom nie sú si ďaleké, ani matke-rodičke nie sú neužitočné.

Vsuniem tu, čo som, týkajúce sa náboženstva Rusov, spozoroval z rozhovoru. Oznámil mi Janovský, ako aj haďačský mešťan Teodor Chominský a mnohí iní, že kyjevský metropolita prijíma potvrdenie^[400] a požehnanie od patriarchov konštantinopolského, jeruzalemského a antiochijského; že v Kyjeve patriarcha každoročne exkomunikuje^[401] rímskeho pápeža; že do ruského jazyka sú preložení a tlačou vydaní grécki otcovia: Chrysostomus,…^[402] Theofylaktus,^[403] bulharský biskup, taktiež historici: Eusebius,^[404] Theodoretus^[405] a iní: že v ruskom jazyku majú celú bibliu a môžu ju čítať všetci napospol; majú aj veľký zväzok kázní na všetky nedele a sviatky celého roka; kázne sú u nich len na Vianoce, Veľkú noc a na Turíce, aby kňazi nepoužili príležitosť hromžiť na svojich poslucháčov a aby sa neoddávali citom. V nedeľné dni sa najprv spievajú litánie,^[406] potom sa prečíta epištola a evanjelium, slúži sa omša, sviatosť večere Pánovej sa vykonáva pod obojím; omša sa slúži každý deň; deti sa na prijímanie pripúšťajú; ustanovuje sa počet siedmich sviatostí; verí sa v potrebu dobrých skutkov na ospravedlnenie pred bohom; svätí, predovšetkým blahoslavená Panna Mária, svätý Michal archanjel a Mikuláš sa sväte uctievajú pre zázraky, ktoré konali a konajú; uznesenia ekumenických koncilov^[407] sa majú vo veľkej úcte, ako aj vierovyznanie athanaziovské;^[408] ustanovujú sa dve miesta pre duše zomrelých,^[409] totiž najvyššie a najnižšie a aj toľko prostredných; nepripúšťa sa očistec, vysvetľovaný v rímskom zmysle; kňazom sa povoľuje manželstvo, ale nie druhá ženba, pretože svätý Pavel učí, že biskup má byť jednej manželky muž. Kňazstvo sa môže získať úplatkami a peniazmi danými svetskej vrchnosti; kňazi sú z privolenia kyjevského metropolitu podriadení občianskym právam; farské domy a polia nemajú; živnosť a odev sa musí obstarávať nielen zo skromných štolárnych vedľajších príjmov, ale aj z vlastných polí a kupčenia. Štvortýždňové pôsty v Kristovom advente,^[410] v kvadragézime^[411] a v lete sa sväto zachovávajú a dodržiavajú jedením rýb, kapusty, chleba a oleja, ale užívanie mäsa, mlieka, syra a masla je v tie časy zakázané; katechizmus sa vyučuje v školách a v kostoloch sa vysvetľuje; vo zvyku je osobné vyznávanie hriechov spolu s uložením zadosťučinenia; niektorí kňazi nevedia čítať ani ruský jazyk, a predsa u vrchnosti dostali kňazské úrady. Sám romniansky hlavný kňaz, ktorého nazývajú „protopüp“,^[412] je taký a kňazský úrad takto dostal, keď predtým bol iba občanom, aj to nie z poprednejších, ale bol veľmi bohatý; ak niekto z ktoréhokoľvek iného náboženstva prechádza do ich cirkvi, treba ho znovu pokrstiť podľa ich obradu; v nedeľné dni sa rozdávajú proskury,^[413] ktoré musí piecť sám kňaz, používajúc na to riečnu, v isté časy a na istých miestach čerpanú vodu, múku však prinášajú obyvatelia, ktorí chcú mať takéto koláčiky, a často bijú kňaza palicami, ak ich nepodáva tak často, ako oni sami chcú. Tieto proskury niektorí zjedia v kostole, iní si ich odnášajú domov a pred jedlom ich po kúsku rozdávajú domácim; na večerných modlitbách isté čiastky zo Svätého písma odspieva kňaz, raz ten, raz onen, ba aj sám kantor, s povkladanými významnejšími a dôležitejšími výrokmi svätých otcov, ktoré prenáša chlapec od jedného kňaza k druhému a aj k samému zboru. Pri speve textov Svätého písma sa zachováva vo všetkých kostoloch jednotný nápev. V Moskovii^[414] sa deti v čase krstu ponárajú, u Rusov sa kropia alebo polievajú, preto tamtí týchto menujú polievancami a naopak títo tamtých nazývajú pohrúžencami.

Tieto veci som tu chcel zaznačiť tak, ako mi pri písaní prichádzali na myseľ, nedbajúc na poriadok…

*

Vyššie rečený Teodor, keď som ho ktorýsi raz zastihol okolo druhej hodiny popoludňajšej v čase adventného pôstu obedujúceho, takto ma prijal: Čas jedla chce byť v pokoji. Zatým zmeneným štýlom:^[415] „пρεвέлεбній ώчε, сѣдѣтε ό дέсную мεнὲ, velebný otče, sadnite sa mi po pravici, prosím vás, sadnite si k môjmu stolu a jedzte môj pôst.“ Odpovedal som, že sa dnes postím. „Aj my dnes zachovávame pôst,“ vraví on, „a predsa jeme.“ Odvetil som, že môj súkromný pôst pozostáva z modlitieb a zdržania sa všetkého jedla a nápoja na povzbudenie vrúcnejšej nábožnosti. „My však,“ vraví on, „držíme pôst všetci po štyri adventné nedele, pretože tak nariadila naša grécka cirkev.“ Odpovedal som, že aj naša cirkev zachováva verejné pôsty, ale ich neviaže na určité dni, obrady a výber jedál. „Ale vy,“ vravel on, „večer veľa jete a pijete, my však lačnieme o chlebe, rybe, kapuste a vode, a preto náš pán Ježiš nám všetkým dá sedieť na pravici božej.“ Odpovedal som, že my sa postíme nie výberom jedál ani zaväzovaním ľudského svedomia cirkevnými zákonmi na isté časy, lebo taký pôst sa nám v Písme svätom nikde neprikazuje, ale svätý Pavel ho skôr výslovne odsudzuje^[416] ako prehnaný. Najlepší že je pôst duchovný, keď sa každý postí zároveň od hriechov, podľa svedectva Izaiáša… Že sú síce v našej cirkvi vojaci, ktorí azda niekedy výdatnejšie večerajú, ako sú aj medzi Rusmi veľmi mnohí práve v samé dni verejného pôstu, a že aj kňazi na verejnom námestí pijú pálenku až do opilosti, potom kupčia, prisahajú, kľajú sebe a iným, to sa predsa deje de facto a nie de jure.^[417] Ak sa však niekto z našich na podporenie nábožnosti premáhaním svojho tela celý deň postí od všetkého pokrmu a nápoja, aby bol duch vrúcnejší, o tom iste treba povedať, že po svojom celodennom pôste od hriechov nedosiahol cieľ pravého pôstu, ak sa večer vedome a chtiac nažerie. Ostatne, že aj my pevne veríme, že — nie síce pre pôst alebo pre inú našu zásluhu, ale pre najdokonalejšiu zásluhu Krista Pána, dosiahnutú konečnou vierou — zastaneme raz nie síce na pravici božej, ktorú zaujal sám Kristus, ale na pravici Krista Pána, sľúbenej všetkým veriacim.

Na toto rozpajedený Teodor: „Čo,“ vraví, „na pravici Kristovej? My nebudeme na pravici Kristovej, ale v nebeskom kráľovstve, v domoch nášho Otca a budeme bývať v mnohých, mnohých domoch, nie však na pravici Kristovej, lebo Kristus nám takto hovorí: Poďte, požehnaní môjho Otca,^[418] zaujmite kráľovstvo nebeské, vám od večnosti pripravené. A toto kráľovstvo dá len nám, ktorí sme sa postili po štyri ročné pôsty, ktorí držíme sedem sviatostí našej pravoslávnej cirkvi, ktorí sme vzývali a modlili sa k blahoslavenej Panne Márii a svätým, kacírske knihy sme nečítali, ani sme kacírov nepočúvali, lebo kacírov dá do pekla, pretože toto všetko nechceli zachovávať.“ Odpovedal som, že na pravici božej sedí iba Kristus, podľa žalmu 110., kde miesto „sedieť“ sa podľa svätého Pavla 1. Kor. 15. vykladá pomocou „kráľovať“, podľa Efez. 4. pomocou „napĺňať všetko“, podľa Efez. 1. pomocou panovníctva nad všetkým kniežatstvom, panstvom a nad všetkým stvorením, a tak pod pravicou božou sa rozumie velebnosť rovná velebnosti Otcovej, ku ktorej pobožní, ktorých raz Kristus postaví na svoju pravicu, nebudú povýšení, lebo nedosiahnu velebnosť rovnú bohu Otcu. Ďalej, že sa na teológii zo Svätého písma učí, v akom význame treba ponímať slová kráľovstvo božie, Otcove domy a prebývanie v nich, a že sa istotne učí, že objektívnym cieľom teológie je boh, v podstate jeden, v osobách trojitý, a tak aj Kristus ϑεάνϑρωπος^[419] až po samú ľudskú prirodzenosť; formálnym cieľom však je sama blaženosť, čo do umu a vôle, a jej radosť z poznania a milovania boha v druhom živote, ktorý sa prirovnáva kráľovstvu a veľkému domu, nie však v zmysle svetskom, tým menej v hmotnom, akoby snáď v ňom boli hmotné, nejaké veľké a početné príbytky.

*

Kým som toto hovoril, prv než by som pokračoval a aplikoval, môj Teodor podchvíľu mocným hlasom vykríkol: „Ja nechcem, nechcem, nechcem vaše vysvetľovanie, ja mám vysvetľovania svätých otcov, ja som nikdy nepočúval teológiu, dosť mám katechizmu,“ a prstami si zapchával uši, opakujúc slová: „Ja nechcem, nechcem, nechcem vaše vysvetľovania, vy ste veľmi učení teológovia, ale ja nechcem počúvať vaše učenie.“ Ja, vidiac zvrátenosť tohto človeka, vstávam, ďakujem, že tak zdvorile prijal mňa a môjho sprievodcu, a dodávam, že som už skúsil a že budem iným rozprávať, akí učení a zdvorilí sú ruskí kňazi, predovšetkým romniansky Teodor, ktorý sa priznal, že nemá bibliu, ale že si ju, ak treba, požičiava od svojich poslucháčov, že v školách nepočúval nijaké články teológie, že o sebe vysoko zmýšľa, že iných zatracuje do pekla, že sa zatiaľ celý deň potuluje po verejnom námestí, so svojimi poslucháčmi hýri, vyvoláva kriky, pestuje kupčenie, nemá nijaké knihy, ani len samú bibliu, že však iných počúva so zapchatými ušami a takou obrovskou opovážlivosťou napodobňuje správanie pokorného Krista. Mal však strach, aby nevyšli na svetlo akési jeho slová, ktorými urazil švédske kráľovské veličenstvo, kráľovské úradníctvo a evanjelickú cirkev, a preto nás začal zdŕžať a aj prosiť, aby sme o tom s vojakmi, ktorí ho nedávno dobre zbili, nehovorili; my však, súdiac, že nie je hoden ďalšieho rozhovoru, sme odišli a viac sme sa k nemu ani nevrátili.

*

Druhý raz som sa o vzývaní svätých zhováral s mníchom, mazepovským dvorným kňazom, ktorý ma po mnohých neslaných slovách prepustil s týmto záverom: „Aj keď vzývanie svätých nič neosoží, predsa nám nemôže ani škodiť.“ Odpovedal som, že škodí aj ich spáse aj božej sláve.

Pripojím drobnosti o pobožnosti našej gazdinej. Každé ráno, keď vstávala, alebo večer, keď chcela ísť na lôžko, vždy zastala pri dverách oproti obrázkom svätého Michala a svätého Mikuláša a skloniac hlavu až ku kolenám, potom ju dvihnúc, pravou rukou robila znamenie kríža, dotýkajúc sa najprv čela, potom pravej strany brucha, zatým pravej strany srdca, nakoniec ľavej strany žalúdka a také posunky opakovala niekedy trikrát, niekedy deväťkrát, mrmlúc pritom potichu zvyčajnú modlitbu svojho národa: Стый Бжε, стый крѣпкїй, стый бεсмртный, помилуй насъ to je: Sviatýj bóže, sviatýj kripkij, sviatýj bezsmertnyj, pomiluj nás. Svätý bože, svätý mocný, svätý nesmrteľný, zmiluj sa nad nami. Keď túto modlitbu trikrát opakovala, trikrát sa križovala. Kým hovorila: V mene Otca, Syna i Ducha svätého, robila jeden kríž. Keď používala publikánov vzdych:^[420] Bože, milostiv búdi mnie hrišnomu, trikrát sa poklonila a prekrižovala. Potom tri razy hovorila: Hospodi, pomiluj. Pridávala: Sláva bohu jedínomu vo Tróici sviatoj slavímomu, Otcu i Synu i sviatomu Duchu, nyni i prísno i vo viky vikov. Amiň. Taktiež: Molítov rády, prečistia ty mátre, i všich sviatych tvojích, Hospodi Isuse Christe, bože náš, pomíluj nás. Amiň. To je: Pre prosby prečistej Matky a všetkých tvojich svätých, Pane Ježišu Kriste, bože náš, zmiluj sa nad nami. Amen. Pridávala otčenáš, raňajšiu modlitbu a dvanásťkrát opakovala Hospodi, pomiluj medzi tiež toľkými poklonami a krížmi. Keď sa však klaňajú, odriekavajú zo žalmu^[421] 95. 6: Prijdite, poklonim sia Carévi, nášomu bohu. Prijdite, poklonim sia Christu Carévi i bohu nášomu. Prijdite, poklonim sia i pripadim samómu Hospodu Isusu Christu, Carévi i bohu nášomu. To je: Poďte, pokloňme sa nášmu kráľovi. Poďte, pokloňme sa Kristovi, kráľovi a bohu nášmu, poďte a pokloňme sa a padnime na tvár pred samým Pánom Ježišom Kristom, kráľom a bohom naším.

Odstupujúcu matku nasledovali po poriadku deti s tými istými posunkami, jedny sa modlia viac, druhé menej. Jedlo so znamením kríža začínali, so znamením kríža pokračovali, pridávajúc nejaký vzdych.

Keď vošli do kostola, niektorí stojačky urobili niekoľko znamení kríža, iní, padnúc na kolená, dotýkali sa hlavou zeme, hneď sa dvihli na rovné nohy, opäť padali na kolená a dotkli sa zeme hlavou a niekoľkokrát to opakovali.

Na sviatok svätého Mikuláša po vyzváňaní všetkých zvonov schádzali sa do kostolov, ktoré ozdobovali čím väčším počtom horiacich sviec. Vyložený bol obraz svätého Mikuláša, ktorý oni, zachovávajúc poriadok medzi mužmi a ženami, bozkávali; keď sa skončila omša, jedli svoje proskury, alebo si ich odnášali domov. Na tejto pobožnosti sa zúčastnilo sväté kráľovské veličenstvo so svojimi ministrami.

Pravdu zaznačili dejepisci, ktorí napísali, že je málo prostých Rusov a Moskovanov,^[422] ktorí by vedeli otčenáš, lebo vedieť ho treba pánom a kňazom, ktorí nie sú zaujatí nijakými prácami, im však že stačí jednoducho veriť v boha a jeho syna Ježiša Krista a v Ducha svätého, taktiež sväté vyznanie svedčí kniežatám a najlepšie že sa týka veľmožov a šľachticov.

V Romnách sme počuli o nečistom živote kňazov, o ich pijatikách v pivových krčmách, o škriepkach a bitkách, aj nimi aj im nadelených. Uvideli sme tu, keď nedávno pokrstené dieťa, avšak choré, priniesli k prijímaniu svätej večere, ktorému chlieb s posvatným vínom dával kňaz do úst z kalicha striebornou lyžičkou.

Uvideli sme tu pohreb jedného Mazepovho ministra, ktorý — vystretý pred oltárom — mal na truhle meč a na prsiach odpustky a list, odoslaný kyjevským metropolitom svätému Michalovi archanjelovi a Petrovi,^[423] aby ho vpustili do neba. Hoci kňaz mi povedal, že je to svedectvo vydané jeho pobožnosti. Kňazi obklopovali truhlu a jeden po druhom, berúc kadidelnicu, obchádzali truhlu, zalievajúc ľúbeznou vôňou všetky kúty kostola, okolie samej truhly a aj vznešenejšie osoby a odriekajúc veľa výrokov zo Svätého písma o ľudskej smrteľnosti a rozličné modlitby. Ich kostoly sa na všetky sviatočné a robotné dni napĺňajú takým kadením, kňaz však koná službu za oponou, raz jeden prikročí k čítaniu, raz dvaja i viacerí naraz odriekajú iné a iné texty, jeden vysokým, druhý basovým hlasom, kantori k tomu nespočetnekrát spievajú ono zvyčajné Hospodi, pomíluj, a to raz bez modulácie, raz s nejakou moduláciou, častejšie trikrát, niekedy dvanásťkrát i viackrát. Tí však, ktorí odriekajú žalmy a iné sväté písma, odriekajú ich tak rýchlo, že rýchlejšie nemôžu,^[424] ukazujúc tak, ako bezchybne vedia čítať. Naozaj som počul jedného, ktorý odriekal 51. žalm sotva na tri vdychy, aj to temer nebadateľné, a keď sa odriekajúcemu míňal všetok dych, naberal dych s mohutným prednesom poslednej slabiky.

Niektorí, uvidiac podobizeň cárskeho veličenstva, spustiac hlavu až po zem a križujúc sa, niekoľkokrát sa poklonia a vkročia do domu. Nieto domu bez obrazu. Vznešenejšie domy sú ozdobené rozličnými obrazmi. Taktiež dišputy, konané v Kyjeve^[425] a inde, ozdobujú sa rozličnými obrazmi rozličných svätých. Často sme uvideli Tézy panického tovarišstva,^[426] ktorými sa ustanovuje, že Duch svätý pochádza iba od Otca a nie od jeho Syna. Ale napokon Romny zanechám.

Dúfali sme, že zimné kvartíry tu budeme mať dlhší čas, ale pretože sa Moskovania vrútili do zimných kvartírov našich, kráľ Karol sa odtiaľto pohol na mesto Haďač,^[427] chtiac svojim priniesť pomoc, a keď Moskovanov premohol, za najtuhšieho mrazu prikročil k dobývaniu mesta Veprik.^[428] Prvý útok Švédov bol nešťastný, lebo padlo z nich okolo päťsto, medzi nimi istý gróf Lewenhaupt^[429] a iní preslávni plukovníci a dôstojníci. Pri druhom útoku však kráľ vystúpil na rebríky, mesto zaujal a v ňom dvetisíc moskovanských vojakov^[430] a aj toľko kozáckych obyvateľov. Kráľ všetkým udelil milosť,^[431] ale vojvoda Mazepa niekoľkých svojich poddaných, uvrhnutých do jám,^[432] usmrtil hladom. Aj na ženy, ktoré liali na nabiehajúcich Švédov vriacu vodu^[433] a kamene, ktorísi víťazi útočili mečmi.

Kráľ Karol postupoval za víťazstvom vyše pätnásť míľ do diaľky a aj toľko do šírky, nivočiac Moskoviu.^[434] So štyristo vojakmi napadol pri meste Zeňkove^[435] tisíc, pri meste Opošni^[436] s tristo vojakmi napadol päťtisíc a šťastne ich zahnal. Dediny a mestá nariadil páliť^[437] a domy rúcať až do základov, kde natrafili na obyvateľov, zabíjali ich; tým, ktorí sa ta boli utiahli z Kozákie, darovali život a pod stratou hrdla prikázali, aby sa vrátili k svojim a aby proti Švédom nepodnikali viacej nič nepriateľské. Mnoho tisíc kusov dobytka a lichvy zhorelo.

Ale prv než sa Karol vrátil^[438] k svojim do Kozákie, ľad sa roztopil a ktorási rieka zatopila veľa víťazných Švédov, potopili sa aj s peniazmi naložené vozy vojvodu Mazepu,^[439] ktorý bol s kráľom. Na druhom brehu rieky museli spolu s delami v najtuhšom mraze pod holým nebom ostať mnohí, ktorých by bol nepriateľ mohol zničiť s malou námahou, keby bol vyzvedel, že nemohli postupovať. Keď sa voda zmenšila, šťastne rieku prekonali a niekoľko vozov povyťahovali.

Keď tam bol kráľ Karol, nemecký pluk…, vidiac množstvo nepriateľa, začal nepriateľovi obracať chrbát^[440] a ani svojmu kráľovi neposkytol pomoc, a preto ho kráľov rozkaz na istý čas s veľkou potupou zbavil zástav a bubnov. Kráľ Karol totiž, bodnúc koňa, bežal napred a napadol nepriateľa sám, domnievajúc sa, že ho jeho drabanti nasledujú, oni však boli oveľa vzdialenejší. A hoci na kráľa z pušiek vystrelilo niekoľko stotín, predsa vyviazol zdravý. Potom, keď poprichádzali jeho drabanti, zahnal nepriateľa na útek a keď nepriateľ, vchádzajúc do svojich miest, opevňoval ich vozovou hradbou, kráľ, zastúpiac z koňa, vlastnými rukami začal vozy rozhadzovať a pripravovať cestu do tých miest, podporovaný svojimi, robiacimi to isté. Ale počujúc, že blízko je Šeremetev so zálohou 50 tisíc vojakov, vrátil sa kráľ so svojimi drabantmi,^[441] ale ani taký početný nepriateľ si netrúfal vracajúceho sa prenasledovať.

Toto nám rozprával pán Hermelin, hovoriac, že rozpráva svätú pravdu a obdivuje božiu prozreteľnosť, ochraňujúcu jeho kráľa. Kráľ, vracajúc sa do Haďača zdravý, dáva rozkazy, nech sa jeho romnianske vojsko hýbe^[442] na Haďač, a tak 28. decembra, na sviatok Neviniatok, sme sa pohli. Nepriateľ vyzvedel náš odchod a niektorých, ktorí tam jednu alebo dve hodiny ostali sami, po vtrhnutí zajal, my však sme otvorenými rovinami postupovali spolu s vojvodom Mazepom, obklopeným dvoma plukmi kozákov, lebo všetci ostatní nedávno ušli od neho k Moskovanom.

Premerajúc tri míle, došli sme v hlbokej a tmavej noci do dediny Lipové,^[443] a pretože sme na jej konci zbadali väčší oddiel vojska vchádzať do dediny, pomysleli sme si, že tam prenocuje náš dvorný pluk, a opustiac cestu, ktorá nás mala priviesť k nemu, zahli sme naľavo k lipovskému kostolu, a pretože nám nikto nevedel nič povedať o kvartíre, ktorý nám obstarával Haas, ostali sme celú noc pod holým nebom pri ohni, rozloženom z plotov. Ukrutná zima však tak veľmi zúrila, že hoci časť tela odvrátenú od ohňa chránil na šaty prehodený plášť, predsa nemohol celkom udržať teplo, ale nedalo sa pri ohni ani jesť, ani žalúdok zahriať pálenkou. Ja, dobre poukrývaný do povoza nahádzanou slamou, som si ľahol, ale keby ma bol premohol hlbší spánok, iste by som bol musel zmrznúť; o dve hodiny som sa skutočne prebudil a vystreté nohy som si už sotva cítil a vládal skrčiť.

Keď sa pominula noc, skoro ráno sme sa pohli cez kopce, prikryté hlbokým snehom, raziac si cestu a každú chvíľu sa obávajúc stretnutia s nepriateľom, lebo kráľ Karol sa tu zrazil s Moskovanmi a pobil ich okolo tristo a my, vykročiac z Lipového, museli sme ísť pomedzi ich mŕtvoly,^[444] ale s pomocou božou sme šťastne došli ku kráľovskému dvoru, odpočívajúcemu v dedine Rusanovka,^[445] kde ustarostene hľadajúc kvartírmajstra, nenazdajky sme vošli do domčeka vyznačeného pre pána poštmajstra a pre nás, skúsiac aj tu otcovskú starostlivosť božiu, oslobodzujúcu nás v pravý čas od zúriacej zimy.

Tu sme zakľúčili starý rok, slávili sme nový — podľa gregoriánskeho kalendára — a stráviac v teplom kvartíre štyri dni, museli sme sa dňa 2. januára roku 1709 nečakane pohnúť na mesto „Hadiač“, nenávidené nami pre samo meno, ak sme verili, že meno je odvodené od hadov, a už sme sa dopočuli, že Moskovania jeho predmestia zničili požiarom^[446] a že trpí nedostatkom chleba a iných potravín. Naše šťastie bolo, že akýsi priateľ kráľovského poštmajstra, príduc z Haďača, podľa úpravy spomenutého poštmajstra, už vtedy zdržujúceho sa v Haďači, obohatil naše raňajky dobrou pálenkou a ja som vložil do povoza jednu vyhriatu tehlu na zahriatie rúk a nôh; tak totiž, majúc teplo zdnu i zvonku, mohol som vykonať vyše pol cesty. Prekonať síce bolo treba len dve míle, ale cez širokánske polia, ktorými fúkal barbarský, najdivší a najľadovejší vietor tak prenikavo, že niektorí z našich furmanov zmrzli, nesúc sa na koni, iných, najmä tých, čo od nemiernych dúškov pálenky zaspali, našli vo vozoch a povozoch nebohých, iným za nechty zašlý vražedný mráz pomaly prišiel do pŕs a uzavrel životné cesty, iným ľadový mráz napadol mihalnice, iným postihol prsty na rukách a na nohách, ktorýmsi od dotyku so železom, obťahujúcim a spevňujúcim sedlo, opálil pohlavie. Povšimnutiahodné bolo, že nejaký muž, vezúci sa spolu so ženou na jednom a tom istom voze a dlho sa s ňou zhovárajúci, vypustil dušu prv, než by to bola zbadala, keď mu mráz prenikol do vnútorností.

Keď však ani plášť tvári, ani teplá tehla nohám, ani rukavice prstom pomôcť nevládali, budil som prirodzené teplo dlhým a častým behom, ale náš sluha, vystrojený poľským letným odevom a už osinutý a podobný mŕtvole, ale na mráz zvyknutý, viedol kone, hneď sa nesúc na koni, hneď bežiac, a hoci sa podľa ľudského úsudku dalo povedať, že je obeťou smrti, predsa ostal nažive.

Za takého veľkého a ukrutného mrazu došli sme popoludní do Haďača a hoci ohromný priestor pred bránou bol preplnený vozmi a saňami, predsa sme vnikli do mesta, nadarmo však márniac dve hodiny hľadaním kvartírmajstra, vojdeme do nejakého domu bez vojakov a zotavujeme sa skromným pokrmom a teplom. Ale hľa, pribehne jazdec, oznamujúci príchod jedného plukovníka do tohto domu jemu vyznačeného, a my že musíme vyjsť. Zveriac sa na plukovníkovu milosť a nemilosť, rozhodli sme sa vyčkať jeho príchod a ťažko sme si vyprosili nočný odpočinok v druhej chyži, určenej jeho stráži. Tak medzi strážnymi, ktorým boli zverení veľmi mnohí zajatci a pre rozličné priestupky uväznení, dokonali sme noc temer bez spánku, ale zato mierne teplú.

Nasledujúceho dňa, zasväteného v gregoriánskom kalendári menu Daniela,^[447] privedie nás kvartírmajster, menom Mörling,^[448] do nejakého domu, vyznačeného dvom kapitánom, ale naša radosť netrvala dlho, lebo sotva sme tam strávili dve hodiny, Mörling sa vrátil, oznamujúc kapitánom prechod do iného domu, pretože tento má zaujať kráľovská kancelária. Oni si zbierali svoje batohy, ja však som Mörlinga pre Ježišove rany prosil, sľubujúc mu slušnú odmenu, aby ma dlhšie nenechával trčať na mraze bez kvartíra. Napokon ma zaviedol do domčeka, položeného pod haďačským hradom, vystaveného zlobám vetrov, a ženúc z neho vojakov, napísal na stenu moje meno, kážuc, aby sme, ak by nás ktokoľvek obťažoval, prosili o pomoc kapitána, ktorý je v najbližšom domčeku.

Zložiac v tomto kvartíre plášť, vyjdem naproti nášmu vozu, ale vracajúc sa, nájdem dvoch kňazov, ako aj toľkých ránhojičov vnášajúcich si veci do môjho kvartíra. Po mnohých rokovačkách súhlasím, aby tu kňazi ostali, ale ránhojiči nechcú odísť nijakým činom a poprichádzajú sluhovia oných ránhojičov a kňazov a domček, desať stôp dlhý a šesť stôp široký, musí pojať dvadsaťjeden osôb, rátajúc v to aj gazdovu rodinu.

Nasledujúceho dňa začali naši ránhojiči ktorýmsi vojakom, prichádzajúcim do tohto nášho kvartírika, z prstov na rukách a nohách zmrznuté a zahnívajúce mäso odrezávať^[449] svojimi nožíkmi a medzi sebou sa hádať o kvartír. Smutné boli moje meniny včerajšieho dňa, smutný bol aj pohľad na prsty, ktoré bolo treba odrezať, aby sa nenakazila zdravá časť.

Sviatok narodenia Pána^[450] slávili Švédi toho istého dňa, ktorý naši ránhojiči tráviac bez pobožnosti zakľúčili zvadou a bitkou. Predmetom zvady bolo miesto nočného odpočinku. Ránhojiči Adam Jacobi, Vilhelm Kaltenbach a Budenburgh^[451] s dôstojným mužom Jánom Biurbäckom^[452] včerajšej noci zaujali niekoľko dosák pripevnených na stenu, ktorá susedila s pecou, ja a pán Samuel Pohorský sme sa utiahli na obe lavice pri stole a potom sme si ich držali. Dnes si dôstojný Karol Strandbeck^[453] zavčasu poukladal svoje veci na onú lavicu a oddal sa odpočinku, lebo keď včerajšej noci ležal na zemi, drvil ho ukrutný mráz. Dvere totiž mali veľkú škáru, čo vpúšťala vietor a rozháňala teplo.

Drevo tu nebolo nijaké, iba to, čo sa strhávalo zo strechy. Preto sa okienka domu z oboch strán pokryli ľadom a snehom a voda, koľko jej len v chyži bolo, premieňala sa na ľad. Pec na istý čas teplo udržala, ale pretože bola úzka, nemohla poskytnúť miesto na odpočinok domácim i príchodzím. Domáci, odtiaľ zahnaní, museli potom líhať sčiastky pod doskami, susediacimi s pecou, sčiastky mimo domu v komôrke, zriadenej podľa obyčaje ľudu kozáckej zeme na kapustu a iné potraviny a čadiacej. Ostatok podlahy v chyži pripadal prichádzajúcim vojakom.

Kaltenbach, vytisnutý zo včerajšej lavice a obávajúc sa odpočinku na zemi, pustil sa do sporu so Strandbeckom, hovoriac, že v pluku sú si ránhojiči a kňazi rovni, čo Strandbeck popieral, unížiac sa od ostrejších slov k bitke, keď sa mu dostalo rozličných nadávok a keď bol pomenovaný somárom, zbojníkom a hundsfutom.^[454] Kým si tí dvaja bystro skákali do vlasov a získavali menlivé víťazstvo a nikto neprichádzal ani jedinému na pomoc, ja som im skromne vyčítal, že vidím kňaza tak pohaneného a sviatok Narodenia tak znesvätený. Hurhaj utíchol a Kaltenbach musel ísť na zem a prenocoval na nej, stráviac celú noc v triaške údov a drkotaní zubov a nariekajúc, ak niekto, chtiac vyjsť kvôli potrebe, otvoril dvere, lebo vpustený vietor zväčšoval a zdvojnásoboval jeho nepohodu.

Namrzený na svoj údel odišiel zakrátko do teplých domčekov pre chorých,^[455] ale aj tu pre zápach údov a nárek chorých užil málo slasti. Odišiel aj Adam Jacobi, pridelený za ránhojiča inému pluku. A pretože naše kone museli stáť bez krmu pod holým nebom, preto sa aj kňazskí paholci s koňmi museli pobrať do susednej dediny. A tak sme ostali s dôstojným Jánom Biurbäckom sami, ktorý, pretože sedával pri našom stole, usiloval sa u počestného muža, svojho kapitána pána Ljungfelta,^[456] aby sa náš kvartír vyprázdnil.

Na miesto odchádzajúcich nastúpil gazda so svojou rodinou, ale všetkých jeho domácich, jedného po druhom, postihla tá istá choroba, obsadili pec, cítili bolenie hlavy, nič nemohli jesť, celú noc a deň pili. Všetci spolu sme mali jediný hrnček, obsahujúci jednu šestinku, a tento ponárajúc do kanvy, museli sme zdraví i chorí používať na svoje každodenné potreby.

Voda sa prinášala z rieky Psiola, ktorá tiekla pod hradným kopcom naproti nášmu kvartíru. Vysekávali sa na nej diery na čerpanie vody na kuchynskú potrebu a na napájanie koní. Ľad na rieke bol hrubý a dlho vládal udržať ohromnú váhu mŕtvol privlečených sem z mesta. Ležalo tu okolo dvesto zdochlín koní, oviec, kráv, volov, umorených čiastočne cestami, čiastočne hladom, ale riečna voda niekoľko týždňov nenasiakla smradom, napokon však, keď sa sneh a ľad rozpustil, ostávala smradľavá. Chceli sme vodu napraviť, variac v nej aníz, ale ani tak nebolo možné jej smrad odstrániť. Zriedka sme si mohli obstarať pivo, medovinu častejšie, a to za vysokú cenu, pálené nám však nechýbalo a slúžilo nám ako univerzálny liek.

Na nedávnej ceste a v tomto kvartíre sme skúsili mráz pamätný na celý život. Z úst vypustená slina stuhla na ľad prv, než dopadla na zem, zamrznuté vrabce padali zo striech^[457] na zem. Bol by si tu uvidel jedných okyptených na rukách,^[458] druhých na rukách i nohách, ktorýchsi pozbavených prstov, tu zmrznuté uši, nosy, tvár, veľmi mnohých plaziť sa štvornožky, druhých ťažko našľapujúcich pre pohlavie postihnuté mrazom. Všetky domy boli nakazené, pomrelo vyše tristo domorodých, postihnutých rozličnými chorobami.

Ale ani kráľ Karol, naučený inak prestáť všetku protiveň, nebol vyňatý z nebezpečenstva mrazu.^[459] Tvár mu od mrazu začínala belieť, ale keď ju pán gróf Rehnsköld vyšúchal snehom, získala predošlú čerstvosť.

Hovorilo sa, že v najbližšom lese zamrzlo sedemtisíc Moskovanov, strojacich úklady kráľovi Karolovi. Zistilo sa, že od takého silného mrazu vysychajú stromy od koreňa. Čo Tomáš Lansius^[460] tvrdí o Podolí, omnoho viacej je pravda o Kozákii. Tento veľký muž hovorí: Sila mrazu je tam niekedy taká veľká, že stromy vysychajú od koreňa a voda, vyliata z vyššieho miesta, tuhne na ľad prv, než sa dotkne zeme.

Predsa však táto nemiernosť podnebia bola raz Poliakom k dobru. Keď totiž roku 1418^[461] do Ruska vniklo sedemdesiat tisíc Turkov, nenazdajky udrel na nich nesmierny mráz so záľahou snehu s takou veľkou prudkosťou, že ich pomrzlo vyše štyridsaťtisíc a mnohých našli skrytých v ešte teplých útrobách zabitých koní. Táto vec vnukla Turkom nábožnosť, takže si nahovárali, že Rusov a Poliakov chráni boh.

Hodno spomenúť, že narodenie Kristovo sme oslávili tri razy, prvý raz dňa 25. decembra, podľa gregoriánskeho, opraveného kalendára, prijatého v Uhorsku; druhý raz podľa švédskeho zvyku o desať dní, to jest 4. januára roku 1709; tretí raz podľa zvyku Rusov a gréckej cirkvi jedenásteho dňa od vyššie udaného dňa 25. decembra gregoriánskeho rátania, čiže 5. januára roku 1709. Základ rozdielu medzi Švédmi a Grékmi^[462] spočíva v tom, že Gréci neopravili jedenásť dní, ktoré od čias nicejského koncilu vznikli z opomenutia minút^[463] patriacich k 365 dňom a 6 hodinám; švédsky kráľ Karol však neprijal kalendár ríšskych evanjelikov, reformovaný roku 1700; aby sa však oných jedenásť dní vypúšťalo nebadateľne — nie hneď a naraz, ako sa stalo vo februári roku 1700 — aby sa kalendár mohol presne zladiť s nebeskými pohybmi, nariadil, aby sa jeden deň, pozostávajúci zo štyrikrát za sebou idúcich šiestich hodín, vynechal každého štvrtého roku okolo sviatku svätého Mateja, a tak sa za štyridsať rokov odstránia všetky tie dni. A tak vynechaný už jeden deň spôsobil rozdiel vo svätení pamiatky narodenia Pána.

Trikrát sme aj oslávili Nový rok, čiže Prvý január. Tu sme sa dopočuli, že kráľ Karol priblížil svoje vojsko k mestu Vepriku a keď stratil okolo päťsto svojich — ako sme vyššie uviedli — v druhom útoku podriadil svojej moci polohou i opevnením vynikajúce mesto okolo 15. januára, keď dymilo vari najviacej, avšak pešie vojsko švédske, posunujúc svoj tábor, donútilo Lebedin a Zeňkov, aby sa ihneď podrobili kráľovi Karolovi.

V meste Haďači, skúsiac, že krátka je radosť sveta, dňa 20. januára odišiel zo života rižský kapitán Fedor, ktorý kráľovi Karolovi — čo padol blízko Varšavy do vody — bez ohľadu na nebezpečenstvo života skočiac do vody, pomohol a bol mu veľmi milý,^[464] opustila ho unavená Fortúna a keď nevedel pomôcť ani svojej veľmi zadĺženej a šialenej manželke, ani sebe samému, od nej vzdialenému a zápasiacemu s najväčším nedostatkom všetkého, vysokourodzený pán Hård, plukovník telesnej stráže kráľovskej, ho neočakávane ustanovil za správcu dvora s poskytnutým ročným platom sto zlatých. Ale sotvaže vystúpil na tento stupeň šťastia, ku ktorému si nesmierne blahoželal, už musel zostúpiť až do hrobu, pochovaný dňa 20. januára.

Na tomto mieste aj mäsiar Hans Jacob, ktorý sa držiaval s nami, keď sa kedysi opil, stratil všetky peniaze, ktoré si v Kozákii, vykonávajúc mäsiarstvo, nadobudol dovoleným i nedovoleným spôsobom, a pre nedávne omrznutie okyptený o obe nohy, vydýchol dušu v hlade a smrade. Niektorí rozprávali o jeho nepoctivom živote v Rige a možno preto musel okúsiť boží hnev. Hovorí sa, že aj Fedor, zdržujúc sa v Rige, niekedy za jednu noc hrou v karty utratil bez nejakého značného znepokojenia mysle sto zlatých, a to dokonca v zlate, ale keď mal umrieť, bol majiteľom sotva sto grajciarov.

V tomto meste bol na popravné miesto vyvedený a sám sa musel obesiť jeden Mazepov Moskovanmi najatý sluha, ktorého prichytili, že strojil úklady o Mazepov život.

V Haďači bol muž, v latinčine prostredné učený, Teodor Chominský, o ktorom jeho svokor, haďačský protopop Štefan Tiškovič, hovoril, že má titul doktora teológie, ale on v našej prítomnosti odmietal prijať titul doktora, keď sme predtým viedli rozličné rozhovory o hlavných veciach náboženstva a sám videl, že nestačí na obranu vzývania svätých a ospravedlnenie z dobrých skutkov. Ján Borzovský však opustil kostol blahoslavenej Panny Márie pred príchodom Švédov, ktorí preto zabrali klenoty tohto kostola, knihy, kalichy a všetok kňazský výstroj. Zástupcom v tomto kostole bol Juraj Jerostasovič, ktorý keď bol zamestnaný pochovávaním dieťaťa nášho gazdu a vykonával obrady čítaním a spievaním, vmiešal sa do hlúčiku žien obklopujúcich truhlu a pred zrakom mojím a všetkých prítomných objímal akúsi ženu. Domáci muži a ženy sa usmievali, nás však zachvátil úžas, že sa tohto činu odvážil pri pohrebnom smútku, a to bez odvracania sa, rovno pred očami. Povahu ostatných prezradila opovážlivosť jedného.

Olearius^[465] v tretej knihe Cestopisu a z neho Andrej Carolus^[466] v Memorabilia ecclesiastica seculi decimi septimi na 106. strane rozpráva, že sa nejaká panna zahraničnej národnosti a dotiaľ cudzej, nie ruskej viery dala nahovoriť, aby prešla do moskovanskej cirkvi. Keď si teda, znova podľa národného zvyku pokrstená, žiadala požehnanie od ekleziarchu,^[467] ktorý sa menoval Nikon,^[468] moskovský patriarcha, veľmi krásny, pozrúc sa na krásne dievča, vraví: „Som v rozpakoch, či ťa mám prv bozkať, a či ti mám prv udeliť požehnanie.“ U Moskovanov je totiž taký zvyk, že majúc prijať prestúpencov, želajú im všetko dobré a dávajú im lahodné bozky.

V hlavnom kostole sme tu uvideli ku svätej večeri prinesené a pripustené dieťa. Kňaz striebornou lyžičkou z kalicha nabral posvätené víno, do ktorého bol nadrobený chlieb, toto všetko vložil do úst^[469] chorého dieťaťa. Zo správ kňazov som sa potom dozvedel, že deti prijímajú ojedinele, ale sedemroční chlapci aj dievčatá, čo vedia hrešiť, riadne. Modlitby za zomrelých, či sú dospelí, či maloletí, sa konajú.

Deťom sa dávajú rozličné mená, z nich významnejšie sú tieto: Fteodor, to jest Teodor, Fteodos, to jest Teodosius, Vasil, to jest Basilius, Marko, Teresko, Demian, Fedor, Ivan, Michail, taktiež ženské: Chviestka, Teodora, Harazdka, to jest Pulcheria, Motre, to jest Matrona, Nasčia, to jest Anastázia, Holena, Mária, Žinka, Habka, Palastka, Prüstka, Dokija, a kto by vypočítal všetky ostatné, drsné samým zvukom?

Kňaz, chtiac prečítať evanjelium, spevavo volá: Premudrost, čo majú od Grékov, ktorí, chtiac prečítať evanjelium, hovoria: σοφία ορθοι,^[470] to jest „Múdrosťou praví“. Grécki Rusi však, chtiac počuť evanjelium, stoja, a zriedka sedia; času však, v ktorom sedia, sa hovorí καθισμαλος, ktorý Rusi menujú кȃоȋсма. Toto καθισμα^[471] je však veršík, ktorý sa má spievať po sediačky. Evanjelium na omši vykladá diakon, na raňajšej kňaz. Nočné modlitby Εν τῶ μεσονυκτῶ menujú Gréci μεσονυκτοì òρθοι, ktoré sa rovnajú našim Laudes, po rusky sa im hovorí полǒношница. Прокииень dvojveršie, predchádzajúce pred čítaním svätého biblického alebo iného textu alebo legendy, sa po grécky menuje προκείμενον διστιχον a τὰ στιχιρὰ sa menujú Dávidove verše, alebo dlhšie citáty zo Svätého písma, spojené do jedného celku; preto by si v ruských knihách často čítal tento nadpis: Nă стйχώвнăχъ стиχӣριь προκειμενα, sa tiež menujú dva verše, uvádzajúce celé služby božie, vzaté z Dávidových žalmov a z iných svätých kníh, ktoré sa čítavajú hneď po uvedených veršoch. Po grécky sa hovorí ὰκολονθία, po latinsky sequentia, čiže celé služby, na ktorých po poriadku za sebou nasledujú modlitby, spevy, žalmy a iné. Ďalej Sláva na výsostiach Bohu sa po grécky menuje Δοξολογία. Chrámový štvornohý stolček sa volá: Τετραπόδιον, Ἂнтιфῶнъ antifóna, Литӧρгιа liturgia, Ψаλόмъ žalm, Исповҍданïε гρҍχοвъ vyznanie hriechov, aké možno vidieť všade vo všetkých rusínskych kostoloch. Z gréckeho τροπαριον^[472] si Rusi utvorili slovo тροπăρъ, čo je spoločný názov všetkých kostolných spevov a označuje akýkoľvek veršík a je podobný našim antifónam. Tak slovo кондăкъ kondak, z gréckeho κοντακιον,^[473] pochádzajúceho od slova κοντός, čo znamená krátku vec, alebo ἀπὀ τοῠ κοντου, čo znamená oštep, akoby si povedal: krátky modlitebný vzdych, podobný našim antifónam; naopak, grécke συναπτη značí modlitby za rozličné osoby alebo veci, zhrnuté do jedného celku, ktorým sa u nás hovorí kolekty. Grécke ειρμόι však, po rusky Іρмосъ sa menujú ťahy, pretože nasledujúce veršíky ťahajú do svojej hudobnej tóniny podľa rozličnosti ôsmich tónov, používanej v rusínskych kostoloch. Kostolná kniha sa však menuje ειρμολογιον. Grécke ήχος po rusínsky глảсъ znamená hlas. Nápev ôsmich hlasov sa menuje Οκτωηχον. Rad viacerých τροπαρίων Gréci menujú κανωνα po rusky sa menuje кӑнонъ. Ale ὁ οïκος po rusínsky ίкосъ je druh hymnu, zostrojeného a vystavaného ako fontanž na chválu boha alebo niektorého svätého a je protivou ku κονταρίω. Naopak, ἡ ἡπακοη sú nemnohé hymny, po rusky menované Νпӑкон. A tak už bude jasné, čo znamená стихъ, поклóнъ, междочӑсїс, пѣснь, сѣдаленъ, глӑсъ. Majú aj druh služieb božích свѣтйлень tiež параклисъ. ἀχίαδῶρα sa však hovorí svätej večeri, a ἀντίδωρον,^[474] eulogicus,^[475] čiže požehnaný svätý chlieb, náhrada svätej večere, ktorý sa dáva tým, ktorí nie sú pripravení prijať sväté tajomstvo, a dáva sa im po omši a je kvasený. Súkromný však kedysi posielal biskup veriacim súkromne. Onen sa nazýva menom προσφορας^[476] po rusky proskury, o ktorých inde. Кӑтӑвӑсїд znamená opakovanie, Акӑѳсъ.^[477]

Zomrelých svätých vzývajú, ich obrazy nábožne uctievajú. Popierajú, že by duše pobožných požívali blažené videnie pred vzkriesením. Na Zelený štvrtok skrze moskovského patriarchu v cárovej prítomnosti vyobcúvajú všetkých ľudí ostatných cirkví. Očistec popierajú. Veria, že ospravedlnenie sa dostáva z Kristovej zásluhy pre vieru, ale podporované a odiate dobrými skutkami. Schopnostiam vôle pripisujú veľa. Mníšsky život oslavujú ako dokonalý a anjelský. Mnohými spôsobmi dokazujú, že život v bezženstve je vznešenejší ako manželstvo, dovoľujúc rozvody pre nepatrné príčiny.

Výroky otcov a uznesenia siedmich koncilov stavajú temer naroveň Písmu svätému, ba v praxi ich uprednostňujú. Pred kázňami utekajú, domnievajúc sa, že stačí holé čítanie božieho slova a že takto sa dá uniknúť pred kacírstvom a rozličnými mienkami o viere.

Všetkých ich náboženstvu cudzích pokladajú za barbarov, k nim však prestupujúcich krstia znovu. Pri svatej večeri neprisluhujú telo a krv Pánovu oddelenými výkonmi; do vína v kalichu vhadzujú lámaný chlieb a takto rozmočený súčasne podávajú, používajúc lyžičku. Chcejúc v kostoloch čítať prorocké knihy, nedotknú sa ich rukami prv, kým veľa ráz skláňajúc hlavu, neposilnia sa krížom. Synkretizmus zavrhujú, hovoria, že mimo ich cirkvi nieto spásy. Rímsky pápež že nie je hlava cirkvi, ani že rímska cirkev nemá nijaké prvenstvo pred ostatnými. Vyžadujú pokánie; cirkevnú službu majú za svätú a stupne medzi služobníkmi pripúšťajú.^[478] Vrchnosť, predovšetkým cára Moskovie, najvyššie uctievajú a vidiac jeho obraz, hlboko sa klaňajú a prežehnávajú.

Rusi a Moskovania^[479] patrili kedysi pod konštantinopolského patriarchu, teraz majú vlastného patriarchu, ktorého vyvolí cár, potvrdzujú ho svätiaci biskupi, čo začal knieža Vasilievič Veľký,^[480] ktorý konštantinopolským predstaveným poslaného metropolitu, ostro karhajúceho jeho neresti, uvrhol do väzenia a držal ho v ňom až do smrti, odložiac stranou zakročenie samého tureckého cisára. Odvtedy počnúc aj iné moskovanské kniežatá ustanovili predstaveného svojich cirkví, ktorého biskupi ordinovali a potvrdili. Moskovanské veľknieža však na znak dávneho zvyku a podriadenosti posiela konštantinopolskému patriarchovi každoročne odmenu päťsto zlatých…

Haďač má drevený, valmi opevnený hrad, aj samo mesto je celé obkolesené valmi a násypmi a nemálo opevnené Švédmi, aby boli pred nepriateľským vpádom bezpečnejší. Švédi, chcejúc z neho odísť, zborili opevnenejšie miesta^[481] a zapálili niektoré domy, ktorých páni držali s moskovanskými stranami. Pod hradom mal vojvoda Mazepa ohromne veľké pivnice, vhodné na uloženie medoviny, piva a vosku, na hrade však, položenom na vyššom mieste, opatrenom baštami, strážnymi vežami a delami, mal ohromnú zásobu železa, zbožia a iných vecí.

Švédska garda sa odtiaľto pohla 21. februára,^[482] my však sme sa pohli 18. marca a o hodinu sme došli ku kláštoru obkolesenému priekopami a valmi, odtiaľ sme však vo veľmi tuhom mraze po dvoch míľach zišli do mesta Ľuteňky, vystrojeného priekopami a valmi, a od miestneho veliteľa pána Sparreho sme dostali pohodlný kvartír.

Tu sme uvideli najnádhernejší, nie dávno z kameňa postavený kostol,^[483] ktorého oltár vraj stál dvadsaťtisíc, celá stavba však stotisíc kozáckych zlatých, z ktorých každý obsahuje desať cisárskych grošov. V živote som podobný oltár ešte nevidel a nebol by som sa tak čudoval, keby som bol v Kozákii mohol uvidieť aspoň niekoľko kameňov. Rozprestieral sa od jednej steny až po druhú, dvíhal sa ku klenbe a mal rozličné sochy ozdobené zlatom a pestrými farbami. Blízko oltára ukazovali mŕtvolu akéhosi staručkého, pred storočím pochovaného kňaza, ktorý — ako sa verilo — pre veľkú svätosť až doteraz si uchoval tvár a vlasy. Večer nás traja mužovia uctili trojhlasným spevom, to jest basom a dvaja diskantom,^[484] hovoriac, že k verejnému spevu zriedka priberajú chlapcov.

Dňa 20. marca sme prišli do mesta Borky a našli sme tam dvoch našich krajanov, pána Martiniho a pána Matthaeidesa. Skoro ráno dňa 21. marca prebehli sme otvorenými rovinami v mraze, nie bez strachu pred nepriateľmi, držiacimi všetky susedné miesta, štyri míle do Opošne a odtiaľ jednu míľu do Budíšč.^[485] V Opošni bola početná švédska posádka, aj dvetisíc Moskovanov, ktorí sa pri nedávnom dobývaní mesta Veprika podrobili kráľovi Karolovi. Opošnianske predmestia sa ťahajú viac ako na pol míle. V Budiščiach mal stanovište kráľ Karol, vojvoda Mazepa a celý kráľovský a vojvodský dvor. Boli nám tu vyznačené dva domčeky, z ktorých pohodlnejší som venoval nášmu Grundovi, rižskému kupcovi, dbajúcemu o zväčšenie svojho pohodlia. Mesto samo síce uzatváral malý obvod, ale malo rozľahlé predmestia.

Využili sme v ňom príležitosť na návrat do Nemecka. Vyhľadali sme tu pána grófa Lewenhaupta, ktorý poctu návštevy prijal s vďačnou mysľou a obetoval svoju službu na podporenie vecí našej otcovskej cirkvi i nás. Častejšie sme navštívili pána Hermelina, nám zvlášť oddaného, ktorý s našou žiadosťou oboznámil pána grófa Pipera. Mienil však, že sa bez urážky kráľovského dvora môžeme utiekať k cárskemu veličenstvu v záležitosti obstarania slobodného prechodu, ale predsa prv chcel počuť mienku pána grófa Pipera a konať podľa súhlasu kráľovského veličenstva. Oslovili sme aj vojvodu Mazepu, ktorý nám v Romnách sľúbil nielen listinu na prechod, ale aj sprievod a pomoc svojich kozákov.

V deň svätého Pavla,^[486] na kázni konanej u pána Rehnskölda v Haďači, zoznámil som sa s pánom generálmajorom Schlippenbachom, s kráľovským komisárom Soldanom,^[487] s pánom Neugebauerom,^[488] ktorý pred niekoľkými rokmi bol vychovávateľom cároviča, to jest cárovho dediča, potom bol volontérom vo švédskom tábore a dopisoval si aj s doktorom medicíny Kortholdom,^[489] žijúcim v Gdansku a starajúcim sa o podporenie záležitosti kniežaťa konfederovaných Uhrov za ročný plat sto zlatých.

V Haďači som sa zoznámil s pánom Gyllenkrookom, generálkvartírmajstrom, ktorý sa vyznal v obojom staviteľstve, a podplukovníkom kráľovskej gardy; aj s haďačským veliteľom pánom Fockom,^[490] ako aj s pánom Borre, ktorý bol kráľovským „šprachmajstrom“,^[491] s pánom Dübenom, ktorý bol dvorným intendantom, čiže hlavným majstrom kráľovského dvora, s pánom Cederhjelmom,^[492] tajomníkom kráľovskej kancelárie, a s inými, o ktorých sme dúfali, že ich služba nás tu napomôže.

Zo susedných miest sa sem schádzali^[493] mnohí kráľovskí služobníci, aj mňa vyhľadávali veľmi mnohí dôstojníci a kupci, chcejúci, aby boli prijatí na spoločnú cestu do cudziny, ktorých som však podľa rady pána Hermelina upravoval na kráľovskú kanceláriu kvôli žiadosti o prepustenie. Pán Harder, Lewenhauptov tajomník, muž učený a vystrojený znalosťou geometrie, dúfal, že ho s pánom generálom Lewenhauptom pošlú na súpis vojska v Livonsku.

Z mazepovcov zoznámil som sa s pánom Vojnarovským, sestrencom vojvodu Mazepu, ktorý bol s paňou Obydovskou, Mazepovou neterou,^[494] u generálneho jesaula Mazepovho menom Maximoviča,^[495] keď sme si žiadali listinu prechodu, a preukázal sa voči nám dosť vľúdny, sám Maximovič však úslužný a pohostinný. Manžel tejto ženy, rečený Ján Obydovskyj, muž veľmi vážený, bol kedysi stolníkom jeho cárskeho veličenstva.

Vojvoda Mazepa, ktorý nám v Romnách venoval svoje city,^[496] hovoriac, že priateľstvo s naším kniežaťom sväte zachová, už ich menil, tvrdiac, že nám nemôže vydať listinu bezpečného prechodu prv, kým si nevyžiadame prepustenie od najjasnejšieho kráľa Karola, pána jeho zemí, a keď sme predkladali jeho veličenstvom nám predtým milostivo vydanú listinu prechodu, hovoril, že v tomto bode ho musí poučiť kráľovský dvor. V tej istej chvíli prišiel pán Hermelin, ktorý vojvodu o našom prepustení podrobnejšie poučil a odstránil všetko podozrenie obozretného muža.

Keď sa pri pohároch vína spomenuli záporožskí kozáci, už — už prichádzajúcich na pomoc kráľovi a svojmu vojvodovi, ja som natešený povedal, že z ich príchodu nám vyplynie mnoho dobrého, ale vojvoda Mazepa, mysliac, že hovorím o švédskom vojsku, opravil moju reč týmito slovami: „Najosvietenejší pane, jeho kráľovské veličenstvo prv, než malo tieto pomocné vojská, vždy bolo šťastlivé, pretože má spravodlivú príčinu vojny a ponechávalo ju jedine na boha, správcu vojen a podporovateľa spravodlivej veci, a boh ho neopustí, hoci by nikto zo Záporožcov neprišiel na pomoc.“ Obdivovali sme túto jeho dôveru. Ten istý, keď ho prvý raz navštívil gróf Lewenhaupt, vraj povedal, že jemu, váhajúcemu, hrdinská udatnosť tohto grófa — ktorá tak veľmi vynikla v nedávnej bitke medzi riekami Dneper a Sož pri dedine Lesnej — dodala podnet urýchliť prechod ku švédskemu kráľovskému veličenstvu, pretože tento gróf s takou malou hŕstkou svojich vedel celú váhu nepriateľa udatne vydržať až do tretieho dňa a s väčšou časťou svojho vojska prejsť prostriedkom nepriateľov a na koňoch sa preplaviť cez nebezpečné rieky, ba že vedel samého nepriateľa, pristúpivšieho so všetkými silami k rozhodnej bitke, tak veľmi ničiť. Uverili sme, že pán Hermelin zasiahol do nášho rozhovoru, konaného dňa 27. marca, zo zvláštnej božej prozreteľnosti. Najbližšie predchádzajúceho dňa, 26. marca, Moskovania znenazdania prepadli Albedilov pluk^[497] a spôsobili mu značnú porážku, zajmúc samého plukovníka, ktorý vzdorujúc nepriateľovi s veľkou udatnosťou, keď ďalej odbiehal, bol odrezaný od telesa svojho vojska.

Dňa 6. apríla sa približoval vojvoda záporožských kozákov Košový.^[498] Keď som aj ja, zamiešajúc sa medzi kráľovských ministrov, vyčkával jeho príchod, mal som príležitosť hovoriť s mojím pánom Hermelinom, ktorý sa o mne už bol zhováral s najjasnejším kráľom a s grófom Piperom, a odviedol ma k oknu, ktoré zaujali kráľ s pánom Piperom, a to urobil s tým úmyslom, aby som im, ukážuc sa obom na oči, mohol priviesť na myseľ svoju žiadosť o listinu bezpečného prechodu.

Že som sa im ukázal, malo veľký účinok. Lebo od kráľovského veličenstva hneď vyšiel pán gróf Piper, hovoriac mi do ucha: „Najjasnejší kráľ mi dal poverenie, aby som vo veci listiny bezpečného prechodu hovoril s pánom Mazepom, a ja to bez všetkého odkladu ochotne urobím.“ Keď sa gróf odo mňa vzdialil, nadišiel gróf Lewenhaupt, vyjdúc od kráľa, a mňa, pánom Hermelinom vyzvaného, aby som nasledoval pána Pipera, odviedol inou stranou na obed pána grófa, ktorý povedal, že mu je moja prítomnosť milá. Vyše hodiny sme sa rozprávali sami traja, prv než prichystali obed. Najosvietenejší gróf okrem iného hovoril, že najjasnejší kráľ už od samého začiatku panovania verne napomáha evanjelickú vec. Keď bol v Sasku,^[499] raz vraj celé tri dni bol pohrúžený do hlbokých starostí a zrejme sa odťahoval od rozhovoru s ministrami, nakoniec po predchádzajúcich modlitbách a úvahách vzal papier a vlastnou rukou nakrátko vyznačil niekoľko bodov a poslal do Viedne v Rakúsku, doložiac výzvu, nech dostane do troch dní na všetko priamu odpoveď. Okrem iného bol vraj bod o vrátení všetkých kostolov v Sliezsku, odňatých proti zneniu osnabrückého mieru, ktorého záruku ako obranca náboženstva na seba vzalo švédske kráľovské veličenstvo. Cisárske veličenstvo vraj odpovedalo, sľubujúc peniaze a kniežatstvo N.^[500] Jeho kráľovské veličenstvo však svojmu na cisárskom dvore sa zdržujúcemu rezidentovi vraj hneď odpísalo, že osnabrückou dohodou povolenú slobodu náboženstva nechce predávať, ani že sa nechce pripraviť o peniaze, že sa chce prieť, komu väčším právom patrí. A tak poslali ku kráľovi pána Kolovrata,^[501] ktorý prichádzajúc ku grófovi Piperovi, sa spytoval, prečo sa švédske veličenstvo, nespokojné so svojimi víťazstvami, vydobytými nad kráľom Augustom a moskovanským veľkniežaťom, chce zapliesť do novej vojny cisárskej. Ale pán gróf Piper vraj odpovedal, že švédske veličenstvo nehľadá príčinu novej vojny, ale zachovanie osnabrückej mnohým spôsobom ohrozenej dohody.

Potom pán Piper rozprával, ako sa uzavrela dohoda o záruke osnabrückého mieru a o podpise pána Kolovrata v mene jeho cisárskeho veličenstva, aj o záruke Angličanov, Holanďanov a kráľovského veličenstva pruského, a o tom, že nie je ani uveriteľné, že sa uzavreté dohody, ako sa povráva, nezachovávajú.

Pán Gróf Piper sa zmienil aj o litovskom kniežatstve, ktoré by si cárske veličenstvo bolo chcelo podržať, keby ho neboli zdržali Karolove víťazné zbrane. Preto si kráľ Karol zasluhuje veľa vďaky, že s pomocou božou pokoril také mocné knieža. Rozprával tiež, že by si nebol myslel, že sa kráľ tak vyzná vo Svätých písmach, ako sa presvedčil. Knieža Lubomirski^[502] sa totiž skrze kráľovo poučenie a získanie stal luteránom, teraz však žije v Štokholme; starší Sapieha^[503] však, litovské veľknieža, sa po rozhovore s kráľom stalo úplne iným človekom a lepšie zmýšľa o evanjelickom náboženstve. Medzitým nám dva razy priniesli niekoľko jedál, každý z nás vypil tri poháre krymského vína a než sa obed skončil, odvolali pána grófa Pipera ku kráľovskému veličenstvu, aby sa zúčastnil na audiencii, ktorú mali poskytnúť Záporožcom. Kráľa z jednej strany obklopovali: gróf Piper, knieža würtemberské a iní ministri, z druhej strany: pán Hermelin, Cederhjelm a iní vo veľkom počte. Záporožský vojvoda bol so svojimi privedený pred kráľa, oslovil ho a vykonal prísahu vernosti. Kráľ odpovedal prostredníctvom svojho komisára Soldana,^[504] znalého kozáckeho jazyka, z nich však každý po poriadku sa pred kráľovským veličenstvom hlboko klaňal a akoby padali k jeho nohám a po hodine odchádzali spred kráľovho zraku k vojvodovi Mazepovi, ktorého žičlivosť až do tretieho dňa zaopatrovala dôstojníkov, ostatných však kráľovská štedrosť.

Keď Záporožci odchádzali, vyšiel pán Hermelin a upovedomil ma o cestovnom, milostivo mi venovanom kráľovským veličenstvom. Tak, potešený touto novinkou, osviežený jedlom a nápojom, rozhovormi s veľkými mužmi a nečakane venovanou kráľovskou priazňou, vrátil som sa na svoju hospodu a pánu Sumelovi Pohorskému som rozprával, čo som toho dňa videl a zažil. Dňa 7. apríla, na ktorý pripadla nedeľa Quasimodogeniti,^[505] po skončených službách božích — na ktorých som s údivom spozoroval oči jeho kráľovského veličenstva niekoľkokrát príliš dlho upreté na mňa, stojaceho oproti — prišiel na moju hospodu najosvietenejší pán Hermelin, oznamujúc, že s nami budú vyslaní kráľovskí Valasi s dostatočným sprievodom a cestu treba podnikať cez pusté roviny a bude treba plávať cez hlboké rieky, ale pretože vyrozumel, že budem hotový a pripravený na všetko, čo bude treba cestovateľom vystáť, želajúc šťastie, odišiel.

Dňa 10. apríla popoludní odkazuje pán Hermelin, že podľa rozkazov kráľovského veličenstva máme cestu začať tejto noci a chce vedieť, či som si vyhliadol na takú veľkú cestu súce kone. Za hlbokého nočného súmraku priniesli mi od pána grófa poslaných sto hrubých ríšskych toliarov s veľkým zväzkom listov, ktoré som mal odniesť ku…^[506] Prílišné náhlenie zabraňovalo privolať tých, ktorí túžili byť prijatí na spoločnú cestu. Sotva sme mohli povedať posledné zbohom pánu Hermelinovi a od Mazepovho tajomníka^[507] priniesť listinu, zaručujúcu bezpečný prechod cez Kozákiu.

Popoludní sme navštívili vojvodu Mazepu, oznamujúc mu, že je už známa najmilostivejšia rezolúcia kráľovského veličenstva vo veci listiny prechodu, ktorá nám má byť vydaná jeho jasnosťou. Ležal celý chorý od trojdňového hodovania so Záporožcami a keď počul zmienku o listine slobodného prechodu, podľa zvyku kozákov strašne zazerajúc, vraví: „Či som ja boh, aby som vám sľuboval slobodný prechod? Treba vám ísť cez pusté miesta, cez veľké vody a cez prostriedok nepriateľov, ako vás však ja môžem ubezpečiť o slobodnom napredovaní, ktoré je v rukách samého boha?“ — Ja, ohromený novou výhovorkou, som odpovedal, že my si od jeho osvietenosti nežiadame taký prechod, ktorý môže dať sám boh, vzývaný našimi oddanými modlitbami, ale my žiadame nám už dávno sľúbenú listinu slobodného prechodu cez zeme jeho osvietenosti. — „Dám,“ vraví on, „dám vám takú listinu,“ a dvíhajúc svoje ruky k nebu: „Budem,“ vraví, „prosiť boha, nech vás cez všetky nebezpečenstvá sprevádza bezpečných.“ Zaďakoval som vojvodovi, pripájajúc modlitby o jeho blaho, a odišiel som.

Znenie tejto listiny,^[508] obdržanej s takou mnohou námahou a bolesťou, slovo za slovom bolo toto:

Dobre je toto, zaznačené písmenom a vlastnou rečou moskovansko-ruskou,^[509] verne vyjadriť písmenami slovenského jazyka,^[510] podržaným ruským nárečím, nech je na mnohých slovách zjavná zhoda reči matky-rodičky. Znelo by to naozaj takto:^[511]

Joann Mazepa, Hetman Voysk Zaporošských s oboych storon Dnepra, Slavnoho [čina] Sviatoho Apostola Andreja y bjloho orla Kavaler.

Oznaýmujem sým podorossnym Lystom Nassym, koždomu komu kólvek o tom vjdatý nalessyt, a osoblýve v Panstvj Najasnjssoý Porty Ottomanskoý, Ych Mylostem Panom Vlastelynom y vsjakoy kondycyý y Dostoýnestva Ljudem; Tursse y Panom Starostýnam y vsemu Starssomu y menssomu Voýsk Zaporosskych, Horodovoho y Nyzovoho Reýmentu Násseho Tovarýstvu: Yš Ych Mylost, Pan Danjel Kermann y Samuyl Pohorskyý s prosiýmý svoýmy liudmý, poslannýmy z Panstva Vengerskoho, ot Naiasnjýssoho Xionssencja Jeho Mylósty Sedmyhrodskoho, bily v pevnych tohoš Panstva Vengerskoho Interesach u dvoru Najasnjýssoho Korolja, Jeho Mylosty Ssvedskoho, kotoriý teper z naslessitoju otpravoju, čerez Panstva Najasnjýssoý Po ty Ottomanskoý vo svojasý povoročajut. Začym aby vsjuda onych z Panstva Vengerskoho Poslannykov dobrovolne bez zaderssanija propussčáno y yakoýbi potrebovalý učinnostý toěy visvjdcátý nečotmovljáno, velce Ich Milosty, Panov Vlastelýnov v Panstvj Najasnjýssoy Porty Ottomanskoý, ssadajem, y prosým, obecugucý susjdstvennoju prijazniju toě vzajemstvovatý. Starssýnam zas Reýmentu Nasseho Voýsk Zaporosskych, Horodovoho y Nyzovoho, pýlno prykazujem. Dan v Hlavnich Kvaterach v Budysscy, Marta 30-ho Roku 1709.

Ivan Mennovan Hetman a Kavaler O…ov lasny mp

Erb pečate predstavuje človeka opásaného mečom a vystrojeného šípmi, znázorňujúceho pravého kozáka, s týmto nápisom: Peča Maloý Rossiý Vovska Pecerskoho Presvjtloho — to jest Pečať Malej Rusie,^[515] vojska pečerského Najjasnejšieho.

Prijmúc túto listinu a aj tie listy,^[516] ktoré pán de Siltman, generáladjutant kráľovského veličenstva pruského a podplukovník, toho času vyslanec pri švédskej armáde atď., poslal kráľovi a aj pánu Fehrovi, prvému ministrovi a iným, majúce sa zaniesť do Berlína, pohli sme sa z mesta Budíšč v hlbokej noci, ale pre tmu sme museli ostať na predmestí až do tretej hodiny pred svitaním, okolo ktorej plukovník kráľovských Valachov, zvaný Sandul^[517] — pre svoje hrdinské skutky a najnovšiu šťastne vykonanú výpravu k tatárskemu chánovi a kráľovi Stanislavovi muž veľkého mena — vyspiac sa zo včerajšej opilosti, vychystal sa na túto cestu. Vo svojom sprievode mal pätnásť kozákov a medzi nimi jedného Mazepovho plukovníka, vyslaného k chánovi, aj nás spolu so sluhami bolo pätnásť.

V mene božom sme sa pohli a 11. apríla sme napredovali veľmi rýchlo a chvíľami plným cvalom. Cez dediny Rybcy a Ivančicy sme prišli do dediny Petrovka,^[518] kde Sandul odbočil k pánu Hamiltonovi,^[519] generálovi, a keď som sa od tohto vyzvedal, ktože je ten, ktorý má s nami podľa rozkazu jeho kráľovského veličenstva cestovať, zaprel, že ním je on, a stratil sa prv, než sme spozorovali. Ledva sme ho mohli vypátrať a dobehnúť. Potom zastal v dedine Chvederky u pána Trautwettera, majora Hjelmovho pluku, v prítomnosti ktorého som mu ukázal listiny slávnej kancelárie, ktoré vidiac, priznal, že o nich vedel.

Do Nových Senžiar sme došli okolo tretej popoludňajšej, letiac podľa tatárskeho a kozáckeho zvyku cez kopce, cez doliny, cez priekopy a cez rieky plným cvalom, a to mi bolo namáhavé, ale láskou k návratu do vlasti sme s pomocou božou prekonali i ťažkosť.

Záporožci nás prijali veľmi úctivo. Náš plukovník Sandul navštívil ich vojvodu, menovaného Košový, a vrátiac sa od neho, oznamoval mi, že so mnou a s mojimi spoločníkmi nemôže napredovať, a hoci by sme mu boli darovali sto zlatých, predsa zotrval na svojej mienke, vyhovárajúc sa na veľké roviny, hlboké rieky, množstvo nepriateľov a na naše kone, nesúce prestáť takú veľkú jazdu. Zmienil som sa o kráľovskej pošte, ktorú má zaniesť kráľovi Stanislavovi, ale ani tú nechcel prijať a keď, dohnaný mojimi slovami, ju prijal, predsa sa pokúšal vrátiť ju, namietajúc, že pre prenášku takých listín sa ľahko môže vbehnúť do hrdelného nebezpečenstva. Ak by sme sa však tvrdohlavo chceli jeho pridŕžať, uisťoval, že sa stratí pri prvom nebezpečenstve, alebo len čo uvidí, že sú naše kone vyčerpané.

Radšej sme sa chceli od neho odlúčiť, než byť s ním v nebezpečenstve. Po jeho odchode sme 12. apríla vyhľadali vojvodu Košového,^[520] prosiac, aby aj nám pridelil niekoľkých sprievodcov na cestu. Sľúbil sprievodcov naspäť ku kráľovskému veličenstvu švédskemu, od ktorého vraj už má rozkazy, nech z tábora jeho veličenstva nikomu nedovoľuje odísť poza Dneper. Predložili sme listinu slobodného prechodu od jeho veličenstva, aj od vojvodu Mazepu; tamtú pre neznalosť latinčiny čítať nevedel, túto dal prečítať v prítomnosti starších ľudu. Keď jeho tajomník túto listinu preberal, uvidiac jej pečať, prijal ju s bozkom a hlasne prečítal. Museli sme predložiť aj náš uhorský pas, aj pruský. Napokon po mnohom uvažovaní uveril našej poctivej priepustke, o sprievodcoch však, majúcich sa k nám pripojiť na naše trovy, sľúbil, že pouvažuje so svojou obcou. Tento vojvoda nemôže totiž nič robiť bez vedomia a súhlasu celej obce.

Záporožskí kozáci tvoria vlastnú republiku, sú však závislí od vojvodu Mazepu a ich vojvoda sa v Mazepovej prítomnosti neodvažuje používať titul vojvodu, ale len vo svojej záporožskej krajine. Mazepa však nosí titul vojvodu vojsk záporožských a obývajúcich oba brehy Dnepra. Viacej som o nich uviedol inde.

Keď v tomto nebezpečnom čase — v prvom rade pre potulujúce sa vojská čigirinského veliteľa Galagana pustými rovinami, povestného nedávnym zničením Košového sídla, menovaného Seč^[521] — nebol nikto, kto by nám chcel robiť sprievodcu, museli sme sa 13. apríla vrátiť. Nevrátili sme sa však až na náš budiščiansky kvartír, ale zastali sme v dedine Chvederky,^[522] v ktorej nám pán Trautwetter ochotne vyznačil tri prázdne domčeky. Ďakovali sme bohu, všetko otcovsky riadiacemu, že sme boli vyslobodení z takej dlhej cesty, nedúfali sme ani, že by sily naše, či koní, stačili ma každodenné zdolanie pätnástich alebo dvadsiatich míľ, na čo však — počúvali sme — plukovník Sandul a kozáci i Valasi sú zvyknutí. Naozaj sme nedávno premeranými ôsmimi veľkými míľami z Budíšč do Nových Senžiar boli natoľko vyčerpaní, že sme nevládali stáť, sedieť, ani jesť.

Vo Chvederkách sme ostali preto, lebo neustával chýr, že Mazepa s kráľom príde obliehať Poltavu, vzdialenú odtiaľto slabú míľu, a tak sme dúfali, že po obľahnutí a zaujatí Poltavy bude švédske vojsko robiť svoje vojenské operácie pred Dneprom i za Dneprom a otvorí nám cestu.

Pán major Trautwetter ma po celý čas tohto spoločného pobytu sprevádzal zvláštnou priazňou. Veľa ráz ma pozval na obed a veľmi prosil, aby som prišiel na stravu každodenne bez všetkého pozývania. To isté urobil jeho brat kapitán.^[523] Mal som tu dobrých priateľov. Plukovník Hjelm okrem slov neposkytol nič, ale jeho kapitán, pán Waldau,^[524] človek bohatý — neskoršie, chtiac utiecť pred Moskovanmi, utopil sa aj s koňom vo vodách Dnepra — aj mi venoval svoj stôl, aj ma niekoľkokrát prijal na obed. Aj pán plukovník Gyllenstierna ma opätovne prijal na obed. Náš krajan však, pán Ján Karol Carlowitz, uhorský Sas, spriatelil ma so svojím kapitánom, niekoľkokrát nás navštívil a obdaril ma párom výborných pištolí. Zvláštnu priazeň mi prejavil pán kapitán Gotfrid Ján Salmis. Zoznámil som sa tu s pánom Lewenhauptom, podplukovníkom,^[525] aj s pánom barónom Falkenbergom,^[526] ktorý bol našu najjasnejšiu kňažnú vyslobodil z väzenia, a preto ho švédske kráľovské veličenstvo dlho držalo vo väzení, pred mnou sa mnohými slovami žaloval, že si neodniesol nijakú vďaku.

Dňa 23. apríla vtrhli do novosenžiarskych predmestí Maskovania a po márne skúšanom útoku sa vrátili, zapáliac predmestia, ktorých dymom prestrašení dôstojníci Hjelmovho pluku ustupovali k Poltave a my sme spolu s nimi utiekli do dediny Suprunovky, ale nasledujúceho dňa sme sa vrátili do nášho chvederčianskeho kvartíru a počúvali sme o kozáckej akcii pri Senžaroch.

Dňa 28. a 29. apríla a 1. mája sme oslávili švédsku Veľkú noc a vyrozumeli sme, že vo Švédsku sa tretí veľkonočný deň neslávi, ale prekladá sa na štvrtý deň. Keď sa teda tretí veľkonočný sviatok neoslavoval, pán kapitán Waldau dňa 30. apríla prijal na vyberanú hostinu dvoch plukovníkov, Hjelma a Gyllenstiernu, a viacerých iných dôstojníkov, aj mňa a medzi nimi, pokrmom, nápojom a hudbou nás rozveselil. Nadviazal som tu mnohú známosť, keďže nebolo nikoho, kto by neprejavil priateľskú náklonnosť.

V nedeľu Exaudi,^[527] keď sa skončili služby božie a obed u pána plukovníka Gyllenstiernu, dôstojný farár tohto pluku, Ján Stappenbeck,^[528] nám vysvetlil bitku švédsko-kozácko-moskovanskú,^[529] ktorá sa odohrala pri kobeľackom moste, lebo Švédi tu mali vo svojich rukách uzavretých Moskovanov, ale keď veliteľ, generál Kruse, neveľmi plnil úlohy a Košového kozáci na nepriateľa bezstarostne pozerali, nepriateľ s hrozným rachotom zbraní prerazil prostriedkom Švédov, zabijúc šesť kapitánov Gyllenstiernovho pluku a zajmúc podplukovníka, alebo skorej ten sám prebehol. Biedy Švédov totiž boli také veľké, že dosť mnohí si želali radšej byť zajatí nepriateľom, než dlhšie ich znášať. Najjasnejší kráľ, počujúc, že tohto podplukovníka zajali, dopytoval sa vraj na jeho rany a keď počul, že nebol ranený, ale zajatý, vraj povedal: „Už vieme, akým spôsobom ho zajali.“

Dňa 29. apríla, čiže na druhý sviatok švédskej Veľkej noci, vtrhli Moskovania do mesta Opošne, blízko Budíšč, a pobili celú stráž, pozostávajúcu z dvesto osôb, hodili do mesta oheň, ale bez jeho ujmy. Vidiac však približovať sa kráľa s niekoľkými plukmi, utiahli sa za rieku. Jeden utekajúci Švéd tu spadol do jamy prikrytej slamou a skrývajúc sa v nej, začul tieto slová najvyššieho moskovanského generála: „Generálmarš,^[530] marš,“ a prichádzajúcim svojim Švédom ich oznámil, oni však za most nepostupovali.

Najjasnejší kráľ, vyvedúc vojakov z Opošne a Budíšč, vrátil sa k Poltave, ktorú pred týždňom, čiže okolo 22. apríla, na Mazepovo súrenie obľahol,^[531] ale pretože za kráľovej neprítomnosti pušný prach, vložený do podkopov, odstránili^[532] obľahnutí práve v tej chvíli, v ktorej dúfali, že do povetria vyletí brána s baštou, začal rozhorčený kráľ Karol 30. apríla večer spoza najbližších opevňovacích košov biť mesto delovými guľami, ani neprestal prv, kým nesvitol deň 1. mája. Mestu spôsobili veľké škody, bolo zapálených niekoľko domov a posádka zahnaná do vnútornejšej časti.

Odvtedy uplynulo niekoľko dní bez pozoruhodnej vojnovej operácie. Mazepovskí kozáci totiž prosili, aby kráľ neničil ohňom mestečko,^[533] v ktorom vraj Mazepa má rodnú sestru, oni však domy a svojich domácich, a uložené je tam bohatstvo zo všetkých najväčšieho „polka“, že môže mestskú posádku hladom nútiť, aby stratiac nádej na pomoc a vidiac, že jej zo dňa na deň hrozia horšie veci, musela sa podriadiť kráľovi.

Dňa 3. mája som odbehol s pánom Pohorským pozrieť obľahnutie Poltavy. Uvideli sme nepatrné mestečko, stojace na kopci a z oboch strán obklopené nepatrnými vŕškami, opevnené dvoma násypmi^[534] aj toľkými valmi. Pod bližším kopcom dal kráľ Karol urobiť opevňovacie koše — (:aproše z košín:),^[535] z protiľahlého kopca, na ktorom bol vybudovaný nádherný kláštor, bil nepriateľa hrubšími delovými guľami.

Cárske veličenstvo totiž už prišlo^[536] s celým svojím vojskom a dalo s neuveriteľnou námahou urobiť veľmi dlhé tranšeje, opevnilo ich veľmi početnými delami, naplniac vôkol rozložené roviny a priľahlé lesy stanmi a rozličným vojskom. Nepatrná riečka oddeľovala kláštor a Poltavu, to jest švédsky tábor od moskovanského. Naproti moskovanskému táboru mali mešťania dôkladne opevnenú bránu^[537] a tak chránený vchod. Kráľ Karol dal urobiť opevňovacie koše, položené oproti moskovanským, obsadil vojskom a na najnebezpečnejšom mieste zriadil stráže, aby sa obľahnutým nijakým spôsobom nedovážali potraviny. Na protiľahlej strane bola iná brána, majúca pred sebou stráže a okolo nich valy zabezpečené švédskou posádkou. Zábavné bolo vidieť nepriateľa,^[538] rozkladajúceho tábor na jeden dostrel guľky od Švédov, a všetko toto vyzvedieť.

Potom nastal švédsky kajúci deň,^[539] ktorý sme my oslávili vo Chvederkách. Pretože však upsalský arcibiskup, doteraz zvyknutý predpisovať biblické texty, pre znemožnený beh pošty to urobiť nemohol, najjasnejší kráľ, chcejúc ho zastúpiť, sám predpísal štyri kajúce dni, pripojac texty Svätého písma, ktoré mali roku 1709 vykladať u všetkých plukov. Sú teda tieto:^[540]

Roku 1709. Prvý kajúci deň, dňa 14./24. mája starého/nového kalendára. Prvý text: zo žalmu 143, 2: Nevchádzaj, Pane, do súdu so svojím služobníkom, lebo pred tvojím zrakom nebude ospravedlnený nikto živý. — Druhý text: z Jeremiáša 4., 4: Obrežte sa Pánu a odstráňte predkožky vášho srdca, laby nevyšiel jeho hnev ako oheň a nebolo by toho, kto by ho uhasil, pre zlobu vašich skutkov. — Tretí text: z Daniela 9, 8: Tebe, Pane, prislúcha spravodlivosť, ale kráľom, kniežatám a otcom našim začervenanie tvári, lebo sme zhrešili proti tebe.

Druhý deň kajúci, 11./21. júna starého/nového kalendára. Prvý text: žalm 143, 9: Vytrhni ma, Pane, spomedzi mojich nepriateľov, lebo som sa utiekal k tebe. — Druhý text: II. kniha kronická 16, 9: Oči Pánove pozorujú a prebiehajú celú zem, aby sa ukázal silným voči tým, ktorých duch je voči nemu nepoškvrnený. — Tretí text: II. kniha kronická 32, 7, 8: Posilnite sa a zmužilo konajte, nebojte sa, ani sa neľakajte tváre kráľa Asýrie a jeho množstva, s ním totiž je sila človeka, s nami však je náš boh, aby nás podporoval a bojoval za nás.

Tretí deň kajúci, 29. júna starého kalendára/9. júla nového kalendára. Prvý text; Jeremiáš 18, 7, 8: Ľahko by som povedal proti národu a proti kráľovstvu, že ho sklátim, znivočím a skazím, ale ak sa onen národ odvráti od svojho zla, oľutujem zlo, ktoré som bol vyslovil proti onomu ľudu a kráľovstvu. — Druhý text: Ozeáš 7, 15, 16: Keď som ich potrestal, posilnil som ich ramená, vtedy myslia proti mne zlé. Vracajú sa nie k Najvyššiemu, sú ako zradný luk. Padajú mečom ich kniežatá od pohoršenia ich jazyka, čo im slúži na posmech v zemi Egypťanov. — Tretí text: Izaiáš 5, verš 3, 4: Teraz, obyvatelia Jeruzalema a mužovia Judey, všetci súďte medzi mnou a mojou vinicou. Čo ešte bolo treba urobiť na mojej vinici, čo som na nej neurobil? Ale keď som očakával jej hrozno, priniesla divý vinič.

Štvrtý deň kajúci, 6./16. augusta starého/nového kalendára. Prvý text: Jeremiáša 50, 18, 19: Ja učiním, že sa navráti Izrael ku svojmu košiaru a spasie Karmel a Bazan, a ma vrchu Efraim a Galad sa nasýti jeho duša. Skáram kráľa Babylónie a jeho zem, ako som skáral kráľa Asýrie. —

Druhý text: žalm 80, 18 — 20: Nech je prítomná tvoja ruka mužovi tvojej pravice, synovi človeka, ktorého si si urobil mocným, a neodstúpime od teba. Zachovaj nás nažive, aby sme tvoje meno vzývali. Jehova, boh zástupov, obnov nás, urob, aby svietila tvár, tak budeme zachovaní. — Tretí text: zo Siracha 51, 15, 16, 17: Ustavične budem chváliť tvoje meno a budem ťa ospevovať oslavou, že bola vypočutá moja modlitba. Lebo uchoval si ma pred záhubou a sprostil si ma zlého času. Preto ťa budem oslavovať a chváliť ťa a dobrorečiť menu tvojmu, Pane.

Koľko tajomstva sa veru skrýva v týchto vybraných textoch, ukáže sa z nasledujúcich udalostí. Treba, pravda, sa domnievať, že jeho kráľovské veličenstvo zvláštnym božím vnuknutím vybralo tieto a nie iné texty, predovšetkým však Jeremiáša 18, Ozeáša 7, Jeremiáša 50, 80. žalm a Siracha 51, a predpovedalo pád svojich kniežat a návrat zvyšného ľudu do košiara.

Pohľad na Švédov bol čoraz smutnejší a zo dňa na deň sme zakúšali horšie veci. Kozáci, švédski spojenci, kde len mohli, oberali Švédov o peniaze a neraz aj o život. Po horách sa ukrývajúci vidiečania využívali každú príležitosť na zbíjanie, Švédov však, chcejúcich Poltavu pokoriť hladom, umáral pomalý hlad.^[541]

Z Nových a Starých Senžiar a z niekoľkých susedných dedín sa síce privážali chlieb, pivo, braha,^[542] medovina,^[543] iné potraviny, ale veru naozaj čo to bolo pre toľkých, a či všetci radoví vojaci mali čím zaplatiť? Rozprávalo sa, že v kráľovskom kvartíre sa garniec pálenky predával za šestnásť toliarov.

Najosvietenejší pán generálmajor Meijerfelt vydal za jeden garniec pálenky dvanásť tvrdých toliarov, čo mi neskôr sám povedal. Jeden pár čižiem súcich pre jazdca za dvadsať rýnskych zlatých, jeden široký nemecký klobúk ozdobený tenkými striebornými strapcami za tridsať zlatých, jeden sud piva obsahujúci sedem a pol vedra za štyridsať rýnskych zlatých.^[544] Jeden garniec obsahuje skoro tri pôlky uhorské, nie však budínske, ale ktoré používajú na pohraničí Rakúska, Moravy, Sliezska a Poľska uhorskí obyvatelia. Ďalej 20 garniecov tvorí jednu deviatku a 150 garniecov tvorí jeden kozácky sud. Jedno sedlo sa predávalo za dvanásť hrubých ríšskych toliarov, ba aj za dvadsať.

Náš Haas kupoval jedno vedro páleného za osem hrubých zlatých, ktorých hodnota bola šesť rýnskych zlatých, spolu za 48 zlatých, zdražil ho o 22 rýnskych zlatých a tak zarobil za jedno vedro obyčajného páleného 70 rýnskych zlatých, a to na začiatku poltavského obľahnutia, keď samozrejme všetkého bol väčší dostatok. Na nejakej dražbe sa päť košieľ vydražilo za 60 hrubých toliarov. Trvaním obľahnutia vzrástla aj cena chleba. Kozáci okrem zlatých a hrubých toliarov iné peniaze odmietali, Švédi cenu zlatých a toliarov dvíhali, saská minca sa zamietala, kopejky bolo možno získať veľmi zriedka. Mäso síce občas bolo možno dostať, ale pre veľkú horúčavu nebolo možné udržať ho bez zápachu viac ako dva dni.

Boh poslal také veľké množstvo múch, že lietali v rojoch, podobné vojskám zamorili všetky domy a hory preplnené zdochlinami, i sám tábor. Keď som navštívil svoju starú hospodu v dedine Chvederkách, sám som uvidel všetky steny, povalu, pec a samú zem a všetko náčinie tak husto pokryté muchami, že na dĺžku jedného prsta voľné miesto sotva by si bol uvidel. Chorľavejúci obyvatelia domu si proti náporu múch všetky údy dôkladne chránili plachtami. Uprostred domu bolo vidieť niekoľko rojov múch, visiacich od povaly až po zem, držiacich sa spolu podobne ako včely. Kto vkročil do domu, musel sa prebíjať prostriedkom rojov múch, ale pokryli ho naskrz celého a sotva mohol otvoriť ústa, aby mu nebolo potrebné dnu sa rútiace muchy odháňať. Ja, zdržujúc sa v inom dome, dôkladne som pozapchával všetky škáry a vezmúc konáriky líp — ktoré tam rastú v hojnosti — muchy som zaháňal, ale s márnym úsilím. Niekedy sme skúsili jesť vonku pod stromami, ale ani tam sa taniere, hrnce, ani naše ústa nemohli zbaviť ich veľmi dotieravých rojov. Obsadili okraje tanierov, valili sa na lyžice dvihnuté z taniera a vlietali do úst, čo len máličko otvorených.

Keď malo pršať, vždy sa zhŕcili dnu do budov a obsadzovali ich pitvory hustými rojmi. Uvidel som, keď ktorýsi nám priaznivo naklonený markytán, v tábore, ležiacom pri Poltave, pripravoval medovinu, že jeho náčinie, ktoré obsahovalo med alebo aj medovú vodu, napadlo také veľké množstvo múch, že sa to sotva dá povedať, a veriť, a pretože fľaše, do ktorých bolo treba ponalievať onú nešťastnú, za pár hodín pripravenú medovinu, stáli pod holým nebom v najväčšom slnečnom úpale, obsahovali roje múch, ku ktorým pribudli tie, ktoré sa dnu vlievali spolu s medovou vodou a ktoré naliezli dnu otvoreným hrdlom. A predsa táto napoly uvarená medová voda, v ktorej zahynuli toľké tisíce múch, dobre chutnala, dobre platili. Miera „štof“ prišla na päť cisárskych grošov.

Pre dlhý zvyk sa mnohí o muchy ani nestarali, hoci si ich lyžicou spúšťali do hrdla, alebo plávajúce v tanieroch mohli vyvolať dávenie. U majora Trautwettera som však uvidel muchy obkľúčené obľahnutím. Naprostred stola tento dobrý a pekný muž nalial hodne medoviny alebo aj mlieka, a keď sa protivní hostia, muchy, v kŕdľoch zleteli zahasiť smäd, on, vytiahnuc z prachovnice pušný prach, nasypal ho do skrúteného papiera a zapáliac konce papiera, neobsahujúceho pušný prach, na mieste, ktoré sa videlo naj príhodnejšie, muchy prepadol a porazil, nie bez smiechu divákov.

Naozaj sa tieto muchy dobre mohli nazvať predzvesťou pohromy od vôkol rozloženého nepriateľa, ktorým však temer všetci pohŕdali.

Dňa 21. mája viedli z Opošne a Budíšč veprických zajatých Moskovanov do mesta Starých Senžiar, potom boli tieto Švédmi opustené mestá podpálené,^[545] aby nepriateľom nemohli byť útočišťom. Blízko nášho kvartíra viedli ich odzbrojený zástup, pozostávajúci z deväťsto osôb, a keď v Starých Senžaroch niečo vyše jedného mesiaca ostal, bol stade ľsťou svojich dňa 25. júna nového kalendára vyslobodený.^[546] Svital deň, keď sme na pol míle vzdialení počuli hukot diel a vyše dvoch hodín trvajúce vojenské salvy. Na toto mesto, v ktorom mal pre nedávnu kobeľackú bitku nešťastný generálmajor Kruse rozmiestený pluk svoj aj iný, sa oborilo osemtisíc Moskovanov.

Z rozličných správ iste počul, že mu hrozí nepriateľ, a predsa ani vozy a batožinu nedal odviezť na bezpečnejšie miesta.

Nepriatelia, oboriac sa, pohŕdnuc hrôzou smrti, na vhodnom mieste zrúbu múr zo surovej tehly, Moskovania, (ktorých tu strážili majúc dovolené slobodnejšie chodiť vôkol,^[547] napadnú Švédov puškami, ktoré si všelijakým spôsobom obstarali, mnohí zahynú, ale keď Švédi z mesta ustupujú, odchádzajú nie bez straty.

Aj tu Švédom uškodila na spojencov zložená bezpečnosť^[548] a dôverčivosť, o ktorých neostražití predsa vedeli, že sa ich prefíkanosť stala príslovečná.

Akýsi klamár, nastrojený poľskými Tovarišmi Ježišovými, sa minulého storočia vydával za Dimitrija,^[549] Vasilievičovho syna, ktorého však už v detstve zabili, a onen klamár túto bájku podával s takým veľkým majstrovstvom, že ho urobili moskovanským veľkniežaťom, podporovali ho tiež poľské vojská a za manželku si vzal dcéru sandomierskeho palatína. Keď sa však ukázal menej znalý mravov a náboženstva Moskovanov, keď sa odkryl podvod, ono divadelné knieža, potupené všetkou potupou, dobodali. Thuanus^[550] rozpráva, že tento Dimitrij pred bitkou, ktorú bojoval o získanie Moskovie, roztiahnuc ramená, oči uprúc k nebu, boha takto oslovil: „Najspravodlivejší sudca, prv mňa bleskami zahub, mňa prvého znič, krv týchto kresťanských vojakov šetri, ak to, čo vidíš, podnikám nespravodlivo alebo lakomo alebo bezbožne; ty vidíš moju nevinu, podporuj spravodlivú vec. Tebe, kráľovná nebies, porúčam seba a toto svoje vojsko. — Ak sa toto pravdivo podáva, onen skutočne nebol Dimitrijom; alebo by to bol musel byť ťažko nehanebný podvodník, že s takou pokojnou tvárou klamal, keď vedel, že nie je pravda, čo hovorí; alebo ak zle zvedený veril, že je tým, ktorým nebol, potom skutočne osud, ako iným nadieľal, tak jemu — ako jedinečnému príkladu sprvu šťastného, potom smutného napredovania a napokon tragického konca — podivne nadelil,“ ako vraví Thuanus.

Keď senžiarsky hukot utíchol, skočili sme na kone a bodnúc ich, prileteli sme do mesta. Dymilo na niekoľkých miestach, v ňom i mimo neho ležalo nemálo moskovanských mŕtvol. Zbadali sme, že jeden Moskovan, chcejúc odísť s veľkým vrecom ku bráne z miesta, na ktorom ostatní boli strážení, zatvorení v slamených chatrčiach, klesol na kolená, držiac vrece na pleciach. Bezduchý ležal bývalý plukovník týchto zajatcov,^[551] ktorý, vkročiac ku švédskemu generálovi, ktorého dôveru požíval, obliekol si dvoje jeho šiat a svoje si natiahol navrch a odnesúc aj iné veci, vytratil sa. Uvideli sme tu švédske vozy dolámané, truhlice vyprázdnené. Stratilo sa dvadsaťtisíc toliarov, tvoriacich pokladnicu kruseovského pluku.

Odvedených bolo deväťsto Moskovanov, z ktorých však okolo osemdesiat padlo. Hovorilo sa, že to sa nestalo bez skrytej súhry s Moskovanmi. Kruse bol totiž dostatočne poučený o príchode Moskovanov, a predsa neodpravil batožinu inam, ani nepožiadal zo susedných miest švédsku pomoc, ani uväzneným nevenoval väčšiu pozornosť. Z našej dediny potom poprichodilo niekoľko stotín vojakov, ale nepriateľ už postúpil za rieku susediacu s mestom. To bola naozaj nie malá strata. Lebo hoci zo Švédov padli sotva traja-štyria,^[552] predsa odvedení boli Moskovania, kvôli ktorým kráľ Karol, chtiac pod svoju moc podriadiť mesto Veprik, ako sme vyššie uviedli, stratil okolo päťsto svojich.

Dňa 26. mája vošlo vraj do Poltavy okolo tisíc Moskovanov, stratili však dvesto svojich. Aj iného dňa sa Moskovania pokúšali o to isté,^[553] ale boli udatne odrazení, stratiac šesťsto svojich, a Švédi zajali brigadíra,^[554] ktorý bol príbuzný Menšikova,^[555] hlavného ministra cárskeho veličenstva.

Dňa 15. júna vyrazili poltavskí obrancovia a vezmúc nádoby namazané smolou, podpálili švédske aproše.

Dňa 21. júna nového kalendára sme v dedine Chvederky oslávili druhý deň kajúci a počuli sme farára Hjelmovho pluku,^[556] kážúceho z II. knihy kronickej, 16, o povinne a s úžitkom uzavrieť sa majúcom spojenectve s bohom. Príležitosť mu dal príchod Tatárov ku kráľovi a Mazepovi^[557] vo veci spojenectva proti Moskovanom. Tatársky chán^[558] poslal istého murzu,^[559] to jest kapitána, s ktorým sme sa potom aj my po maďarsky zhovárali. Bol totiž kedysi jágerským kapitánom,^[560] ale v nedávnej turecko-cisárskej vojne bol odvedený do Viedne, odkiaľ však utiekol. S pánom grófom Piperom sa zhováral po nemecky a nakoľko sme vyrozumeli, nástojil, aby boli Tatári pripustení do zväzku so Švédmi a kozákmi s tou podmienkou, že švédske kráľovské veličenstvo neuzavrie raz mier s Moskovanmi, ich vylúčiac, nech však dovolí Tatárom, chcejúcim vkročiť do Moskovie, odvádzať ľudí, odháňať dobytok, oni že budú spokojní s týmto žoldom a že budú pripravení vykonávať vojenské rozkazy, ktoré im má dať kráľ Karol. Prepustenie týchto vyslancov sa odkladalo na tretí týždeň azda preto, že kráľ Karol nechcel pristúpiť k rozhodujúcemu boju s podporou tatárskych vojsk.

Murza však — keď sme si žiadali byť prijatí na spoločnú cestu, chcejúc s ním navštíviť Krym — sa pred nami žaloval, že odkladanie jeho návratu k chánovi môže byť obom stranám škodlivé, Tatári však budú pripravení vpadnúť do Moskovie, len čo sa dozvedia, že kráľ Karol na ich požiadavky privolil.

Tatári sa tiež čudovali, že kráľ Karol dobýva Poltavu,^[561] pretože cárske veličenstvo im prostredníctvom svojho zvláštneho posla oznámilo, že vojna moskovansko-švédska sa už skončila s početnými podmienkami a daním jeho sestry za manželku kráľovi Karolovi. Týmito výmyslami chcelo Tatárov odvrátiť od zväzku mazepovsko-švédskeho, na ktorého uzavretie vojvoda Mazepa celkom nedávno vypravil na Krym svojho človeka s valašským plukovníkom. Kozáci totiž majú nejakú starú dohodu, ktorú sami ctia menom bratstva, na základe ktorej sa jedna stránka zaväzuje poskytnúť druhej, zápasiacej s ťažkosťami, pomoc.

Celé dni sa šírili chýry o príchode Tatárov a do švédskeho tábora sa už aj dovážali krymské vína, hrozienka, mandle, figy a iné veci.

Náš kajúci kazateľ dôrazne napomínal, aby sa nedôverovalo tatárskemu spojenectvu, ale treba sa opierať o božie prostredníctvom pokračovania vážneho pokánia.

Treba sa však vrátiť k našim súkromným veciam. V dedine Chvederky sme dostali hospodu v posledných domčekoch medzi mazepovskými kozákmi veľmi vzdialených od švédskych stráží. Museli sme sa báť nielen nepriateľa, ale aj samých kozákov, ktorých duch sa proti nám rozpaľoval, dráždený nami samými.

V mojej družine totiž bol doktor medicíny Ján Faber, chcejúci sa vrátiť do Rigy, ľubovniansky občan Šalang,^[562] ktorý pred rokom priviezol do švédskeho tábora uhorské vína, bol tu jeho priateľ, rodom Angličan, a nejaký krajčír, ktorý, prepustený pánom Siltmanom, chcel sa držať pri mne, aby nemusel vstúpiť do vojska.

Títo neopatrní ľudia nielenže pred prizerajúcimi sa kozákmi každodenne až do polnoci hrávali karty a niekedy niektorý z nich na jeden raz utrpel stratu 20, 30, 50 i viacerých ríšskych toliarov, ale aj, vyjdúc von z domu, na verejnej ceste vykopanú jamku triafali z čiary, vzdialenej sedem alebo osem krokov, hádzaním hrubých zlatých a toliarov kvôli telesnému pohybu, či skôr kvôli rozhadzovaniu peňazí a strate zlatého času.

A tak, bojac sa vonkajšieho i vnútorného nepriateľa, zaujali sme iné domčeky, bližšie k švédskym strážam. Zakúsil som tu neslýchanú lesť od prijatých za spoločníkov cesty. Lebo Šalang spolu s Angličanom, svojím priateľom, nepamätliví, že som ich prijal na hospodu, vopred obsadili pohodlnejší dom, mne však s doktorom zanechali rozborený a začadený domček, o ktorom sme sa potom od Švédov dopočuli, že v ňom pre vystrájanie strašidiel nemohol bývať nijaký vojak. Z nás však v ňom nikto nespozoroval nič, čo by bolo mohlo nahnať strach. Keď však Šalangov sluha pred domom, ktorý mi predchytili, našiel jamu a v nej lúpaný hrach, dva hrnce masla, pšenicu a rozličné strukoviny a nám poslal aspoň malú čiastku masla, tí, čo sa držali pri mne, postavili sa proti nemu a keď som ich odrádzal, poslali mu maslo naspäť, pridajúc jeho cenu, a hoci túto neprijal, maslo však poslal späť, predsa doktor Faber zaniesol ho Trautwetterovi, ktorý maslo zhabal, akoby patrilo jeho pluku.

Keď sa zistilo, že Šalang na plné ústa viacej žičí strane cárskeho veličenstva a švédske veci haní a zjavne napáda, vzrastalo aj skryté nepriateľstvo. Odišli sme od tohto človeka a zaujali sme v samej dedine pohodlný dom blízko pána plukovníka Hjelma, aj blízko pána Trautwettera, pána kapitána Waldaua a pána Carlowitza, ale keď nevedel, kam sa má obrátiť, nasledoval nás a bez hanby obsadil pitvor nášho domu. Mali sme už síce pohodlný kvartír, ale krutá a tvrdá nevyhnutnosť nás naučila skoro každého dňa opakovať smutné a Kristom zavrhnuté slovo pohanov a veľmi ustarostených kresťanov. Nemáme, čo jesť ani piť.^[563]

Dokiaľ sme nepredali voz, mohli sme si údené mäso a fľaše, vhodné na uchovanie piva a páleného, aj taniere a iné kuchynské veci voziť z miesta na miesto; pretože však spolucestovateľ proti môjmu odporu voz predal, domnievajúc sa, že s valašským plukovníkom, ktorého som spomenul vyššie, budeme cestovať koňmo, preto sa stalo, že po tom, čo nás opustil, neponechali sme si okrem koní a šatstva nič. K tomuto zlu sa ešte pridala strata všetkých koní. Keď totiž 29. mája pán Pohorský chcel odbehnúť do Senžiar zaopatriť si čižmy, svojho koňa o plot zle priviazal, tento, uvoľniac si opraty, vybehnúc na zvyčajné miesto paše, všetky ostatné kone odviedol so sebou, stratil sa nám spred očí a na sebe priviazaným a sem i tam poletujúcim plášťom splašil všetky kone, ani sa ho nepodarilo nájsť. Utrpeli sme stratu prinajmenej šesťdesiatich toliarov. A pretože v tom istom čase Kalmykovia ukradli kone celého švédskeho dvora,^[564] cena koní príliš vzrástla.

Nijakým perom nemôžem vystihnúť našu núdzu, ktorú sme pretrpeli mimo tejto dediny za šesť týždňov a práve toľko v nej. Štyri týždne, kým trval kozácky pôst, mohli sme si obstarať jahnence a mlieko. Zdŕžajú sa totiž aj mlieka, spokojní s rybami, kapustou, repou, jablkami, kašou a so stravou tohto druhu; ale keď sa čas verejného pôstu skončil, nechávali si mäso, mlieko, syr pre seba. Bolo aj mnoho Švédov, čo celý deň skupovali jahňatá, mlieko a iné potraviny. Ak sme si niekedy obstarali mäso, viacej ako dva dni sa nemohlo uchovať, lebo v rojoch poletujúce muchy ho znečisťovali a ostávalo plné červíkov a smradľavé. Ak sa však malo čerstvé mäso variť, nebolo petržlenu, soli, cibule, múky, masla a iných vecí tohto druhu, všetko museli nahrádzať jednomesačné lesné jabĺčka, ktoré, dlhšie varené, nadobudli akúsi chuť, od ktorej mohli dostať horúčky. Mlieko dostávali temer každý deň, ale podľa spôsobu kozákov, lačných na peniaze, zriedené vodou a veľmi drahé, keď predsa celá táto zem mliekom oplýva. Syr sotva bolo možno uvidieť a bol tekutý, alebo keď trošku vyschol, ostával ako rezina. Pálené vôbec nebolo možné dostať, hoci tu by bolo bývalo iste veľmi potrebné pre neprestajné pitie vody. O jeho cene sa povedalo vyššie.

Ak som si niekedy niečo obstaral, chlieb alebo nápoj, bol tu nejeden, čo dychtil po mojich veciach, len čo som nohu vytiahol z domu. Ak sme niekedy tu alebo inde v predošlých časoch nášho pobytu v tábore poctili pozvaním niekoho, kto prišiel v čase obeda, aby jedol s nami, nič neváhal; ba ani ďalej nezvaní vrhali sa do mís. Akísi ľudia, keď mi chceli dobre urobiť, pohostili ma k sebe pozvaného sladkým mliekom, do ktorého boli vhodené jahody. Pán Trautwetter a Waldau mávali však stôl vystrojený niekoľkými dobre pripravenými jedlami a medovinou alebo pivom a hocikedy ma k sebe pozývali. Ja, vyčerpaný hladom a starosťami, sotva som vládal kráčať, iným však som nechcel byť často na ťarchu.

Že som však unikol chorobám, to prijímam ako príjemné celkom zvláštnej božskej prozreteľnosti. V záhrade pri dome, ktorú môžem volať záhradou môjho potýkania sa s bohom, som sa utešoval čítaním rozličných knižočiek, modlitbami a spevmi vysielanými k bohu. Moja bieda — silne rozmnožená posmechmi mojich rúhavo hrešiacich spoločníkov z božskej prozreteľnosti a z mojich každodenných útech, vyberaných z Písma svätého — mi hromadila so slzami zmiešané žaloby, ktorými som unúval najdobrotivejšieho boha. Na roveň všetkým útechám mi bolo moje povolanie, učinené v mene celej evanjelickej cirkvi na ružomberskej synode, a môj — najlepšie samému bohu známy — zámer pomáhať mučenej cirkvi, ktorú som postavil nad vlasť, priateľov, deti, ženu a čokoľvek, čo mohlo byť drahé.

Tu som sa naučil veľmi ťažké čítanie francúzskeho jazyka od nášho doktora Fabera, ktorého som zasa naučil šesťdesiatkovej aritmetike^[565] a medikom nie neužitočnej astrológii. Uvideli sme tu jedného vojaka, zbeha, rodom Nemca, ktorý mal byť na rozkaz kráľovského veličenstva obesený, ale pre výdavky požadované pre kata, na ktoré pokutovaný pluk nemal, bol prestrelený guľami jednej roty.

Dopočuli sme sa tu, že nejaký núdzny vojak v nočnom čase uchytil z čižiem obeseného kozáckeho lotra trčiaci ručníček, v ktorom bolo zaviazaných niekoľko peňazí. Tak veľmi sa opovážila vyhladovaná chudoba.

Dňa 27. júna sme s dvoma plukmi utekali k Poltave, lebo chýr prinášal, že na svitaní chce do našej dediny vpadnúť početný nepriateľ. Navečer predchádzajúceho dňa sme počúvali ohromný rachot švédskych diel,^[566] ktoré zaháňali nepriateľa od vstupu do mesta. Horlivosť nepriateľa bola taká veľká, že zahádzal premnohými delovými guľami nielen Švédov, ktorých mohol vidieť, ale aj dolinu obklopenú kopcami, chtiac škodiť tam ležiacemu kráľovi Karolovi, jeho však aj tu ustrážila božská prozreteľnosť. Na tejto ceste sme uvideli jedného dedinčana, vyskočivšieho z lesa, oboriť sa na Švéda sediaceho s mnohými vojakmi na voze, ale keď tohto vojaka udrel, na strhnuvší sa krik ho chytili, dobre zbili a odviedli. Už z tohto skutku sa mohlo odhadnúť nebezpečenstvo pre Švédov. Toho istého dňa, súc v akejsi chalúpke, stojacej temer na vrchole kopca ležiaceho pri meste, počuli sme celú štvrť hodinu výstrely z pušiek. Mešťania totiž urobili výpad, ale Švédi a kozáci, ktorí boli v aprošiach a v lese, ich chlapsky zahnali.

Najjasnejší kráľ mal tento deň nešťastný.^[567] Keď totiž počul, že niekoľko Kalmykov prešlo za vodu, priberúc niekoľkých drabantov, vyšiel im naproti, niekoľkých nepriateľov zrazil, ostatných zahnal na útek a keď sa už vracal ku svojmu táboru, nečakaným výstrelom moskovanskej pušky ho zasiahli do nohy, ktorú si v Poľsku zlomil.^[568] Guľka vniknuvšia cez šľapu, zaviazla pod prstami. Zvolali poradu ránhojičov a ustanovili prehliadku rany a vyhľadanie guľky. Po celú hodinu trvalo toto rezanie, pretiahnuté preto, aby sa hádam neporanili nervy a žily prstov, ale kráľ nedal ani najmenší znak bolesti a súc veselej tváre, každú chvíľu napomenul ránhojičov, žeby vzali nožíky a nebojácne rezali,^[569] a aj dobre a dostatočne rezali mäso ranenej nohy. To isté vraj robil, keď si v Poľsku zlomil holennú kosť. Lebo bez strachu sa ránhojiča spýtal, za koľko dní dúfa, že sa môže tá holenná kosť zrásť? A keď od neho počul, že sa noha môže uzdraviť za šesť týždňov, starostlivo počítal dni a keď nastal posledný deň šiesteho týždňa, rozkázal si priviesť koňa na jazdenie, ministrom však, odrádzajúcim ho od tejto jazdy, odpovedal, že ránhojič sľúbil uzdravenie za šesť týždov, že naozaj už šesť týždňov celkom vypršalo, a tak chce skúsiť, ako vládze jazdiť.

My sme sa medzitým toho istého dňa vrátili do svojho kvartíru a zostali sme v ňom nie bez strachu pred nepriateľmi a obyvateľmi až do 1. júla. Lebo v dedine ostalo veľmi málo vojakov a náš dom bol pri samom vchode do dediny.

Moskovania medzitým rozkladali tábor^[570] pri dedine, v ktorej bol kráľovský dvor s Mazepom, a našli sa Kalmykovia, ktorí odhodiac strach pred smrťou, vbehli až do domu obývaného Mazepom^[571] a chceli ho odviesť, ale Švédi, strážcovia Mazepovho tela, ich udatne zahnali a toho istého dňa, 29. júna, sa kráľovský dvor s pripojenými plukmi odtiaľ pohol a prišiel za kráľom, ale naše chvederčianske vojsko odtiahlo k Poltave 1. júla. Po tom, čo sa kôň pána Pohorského u kapitána Funcka^[572] v Gyllenstiernovom pluku našiel a bez ospravedlnenia prinavrátil, mali sme už dva kone. Tento povedal, že keď nemal koňa, daroval mu nášho koňa zástavník Hjelmovho pluku, menom Eck,^[573] ktorý však zapieral, že by o iných našich koňoch niečo vedel.

Toho istého dňa cárske veličenstvo, o ktorom sa myslelo, že nás chce napadnúť, pomýšľalo na útek^[574] a opustiac svoje tranšeje, ustúpilo v hlbokej noci, Švédi však, vrútiac sa do oných tranšejí, zmocnili sa delových gúľ, pušného prachu, múky, masla a niekoľkých sudov pálenky a tranšeje zapálil a tie horeli celé dva dni. Ale v najbližšom lese zabili číhajúci Moskovania neopatrných markytánov, poľských sluhov a niekoľkých pálenkou omámených švédskych vojakov, spolu asi šesťdesiat osôb.

Nasledujúceho dňa, 2. júla, kráľ Karol, vyzvaný cárskym veličenstvom, vyviedol všetko svoje vojsko do poľa,^[575] batožinu nechajúc blízko Poltavy. Roztiahla sa jedna línia o dĺžke nemeckej míle, ktorej stred držal kráľ so svojou gardou a delami, záporožskí kozáci zaujali konce krídel. Jazdci boli rozmiestení po stotinách a mali pripojených pešiakov, rozložených do stotín, každý pluk však od chrbta dopĺňal menší počet vojakov. Medzi všetkými plukmi a stotinami boli vynechané prázdne priestranstvá. Nebolo možno vidieť nikoho, kto by nevyzeral nepriateľa s radosťou, domnievajúc sa, že tento deň bude rozhodujúci a že sa Švédi už konečne oslobodia od hladu a iných bied, ktoré ich morili ako pomalá smrť. Ja s pánom Pohorským sme na koňoch prešli od jedného konca tejto línie po druhý a uvideli sme, s akým hrdinským duchom sa chcú Švédi chopiť zbrane.

Zazreli sme aj mračno vtákov, poletujúcich nad moskovanským táborom, a mnohí starí vojaci, rozpomínajúc sa, že to isté pozorovali pred minulými bitkami, mali to za priaznivé znamenie. A naozaj, cárske veličenstvo, ktoré včera vyzvalo k rozhodnému boju, keď vyskúmalo švédske sily postavené pred oči, odrieklo rozhodný boj, a švédske pešie i jazdecké vojsko muselo sa vrátiť na svoje stanovištia, nevykonajúc nič. Rozchýrilo sa, že Šeremetev vraj neradil, aby cárske veličenstvo v dnešnej bitke vyskúšalo všetky švédske sily. Aj my sme sa vrátili k vozatajstvu, postavenému na otvorených poliach pred severnou poltavskou bránou^[576] a viditeľnému očiam vlastného vojska, a tam sme našli vojvodu Mazepu, ktorý sa ráno nádherne oblečený niesol na najčistokrvnejšom koni do vojny, ale kráľ Karol ho pochválil a rozkázal mu ísť k vozatajstvu kvôli zachovaniu života, pretože aj tak bol slabého zdravia.

Ja som sa dostal do rozhovoru s mníchom, Mazepovým kňazom, o pravosti náboženstiev a dopytovaný na povinnosti evanjelických farárov, poučil som človeka, ktoré, aké a aké veľké sú. On, zdržiac ma hltom medoviny, začal rozprávať o pokuse zjednotiť ruské cirkvi s luteránskymi a predložil nejaký rukopisný spisok, odoslaný kráľoveckým teológom, napísaný otcom Feofanom Prokopovičom,^[577] keď predtým mních, otec Michal Polčin, schizmatik,^[578] napísal Ernestovi,^[579] a keď tento nebol prítomný, odpovedali kráľoveckí teológovia sami. Vtedy teda napísal Prokopovič túto apológiu,^[580] z ktorej možno vyrozumieť, že túto svätú úniu si viacej možno želať, než sa dá v ňu dúfať, najmä keď luteránski kňazi nechcú okrem dvoch sviatostí a častého zvestovania božieho slova konať v kostoloch nič a hrozia sa omšovej obete, vzývania svätých a obrazov a nádhernejších obradov. K nám takto besedujúcim prišiel šľachtic, príslušník rusínskeho bratstva,^[581] ktorý dozvediac sa od kňaza, že som švédskeho náboženstva — tak totiž oni nazývali evanjelikov — mňa, úctivo hovoriaceho o svätých, hodnú chvíľu trpezlivo počúval, potom však, bodnúc koňa, obrátený ku mne vraví: „Ja nechcem vaše akokoľvek chvályhodné náboženstvo, ale radšej chcem s ostatnými, čo nábožne vzývajú najblahoslavenejšiu Pannu Máriu, našu veľkú bohyňu, umrieť, umrieť, umrieť!“

Nasledujúceho dňa, 4. júla, som sa prihovoril Klinckowströmovi,^[582] vyslancovi kráľa Stanislava, prosiac, aby ma prijal do svojej cestovnej družiny. Ten odpovedal, že bude v tejto veci povoľný, ak mu to pán gróf Piper rozkáže; hneď som teda navštívil pána grófa, úpenlivo prosiac, aby ráčil tomuto vyslancovi vydať rozkaz vzhľadom na môj návrat, gróf mi to zasa veľmi výrečnými slovami prisľúbil, neznajúc budúce osudy.

Dňa 5. júla sa blízko samého stanu kráľa Karola potýkali eskadróny Kalmykov s niekoľkými kráľovskými Valachmi, ale boli udatne zahnaní. Kým sa diali takéto každodenné šarvátky, aj ja som zatúžil byť ich pozorovateľom, a tak dňa 6. júla som s pánom Pohorským vyšiel von zo švédskeho tábora. Sotva však sme pokročili na dostrel guľky, keď sme zbadali z každej strany proti nám letieť dvoch Kalmykov, a tak sme boli nútení uskočiť do najbližšieho lesa.

Nasledujúceho dňa, na ktorý pripadla šiesta trojičná nedeľa,^[583] po raňajších službách božích sme s pánom Pohorským a niekoľkými radovými švédskymi vojakmi opäť vyšli pozrieť moskovanské stráže. Oba tábory boli od seba na malú štvrť míle,^[584] Švédi však blízko stanu svojho kráľa rozmiestili vojnové delá, rozložili malé stany,^[585] z ktorých každý pojal štyri alebo päť osôb pešiackeho stavu, a predsa kráľovský tábor ani tu ani inde nebol obohnaný priekopou, že by si sa bol mohol čudovať nad bezpečnosťou vojakov vyskúšanej udatnosti, aj kvôli obstaraniu pokrmu niekedy ďaleko vybiehajúcich. Posledné stráže mali pod najbližším kopčekom, ktorý Moskovania opevnili troma násypimi, a to dôkladnými.^[586] Z ľavej strany sa ukázal kopec^[587] zaplavený moskovanskými šíkmi, ale deliaci nás od nich hlbokou dolinou a potôčikom. Sem i tam pobiehajúc, vyzývali našich, sľubovali pálenku a pivo, ak k nim prídu, a keď len dvaja pešiaci s toľkými jazdcami vychádzali od seba navzájom vzdialení na kopec, ktorý zaberali, hľa, smelí vyzývači, zazrúc Švédov, plným cvalom sa rozutekali. My, vyše hodiny obveseľovaní rýchlym pobiehaním na vzdialenosť bojujúcich nepriateľov a aj Švédmi — ktorých rota tu bola na posilu najkrajnejšej stráže — veľmi obozretne pozorujúcimi nepriateľské snahy, vrátili sme sa na švédske večerné služby božie, počas ktorých sme spozorovali kŕdle havranov a kaviek, napĺňajúce pustým škrekom a hlasitým krákanim naše uši a lietajúce vôkol nášho tábora, ba nad kráľovským stanom, v ktorom sme boli zhromaždení. Dopočuli sme sa tiež, že sväté kráľovské veličenstvo švédske ustanovilo na budúci deň útok na nepriateľské násypy a dávno vytúženú bitku.

Toto kráľovské ustanovenie mnohí rozlične vysvetľovali, a najmä cudzinci až doteraz vysvetľujú. Väčšina obviňuje najvíťaznejšieho kráľa z veľkej odvážnosti, nech nepoviem: z mladíckej pochabosti, iní zo spupnosti voči pohŕdaným takým veľkým nepriateľským silám, niektorí z netrpezlivosti, ktorá vznikla z bolesti nedávno ranenej nohy; nechcem byť pôvodcom ničoho, čo by poškvrňovalo majestát takého veľkého kráľa týmto alebo iným podobným osočovaním. Radšej tvrdím, že kráľ Karol sa musel chopiť tejto rady pre samú tvrdú a krutú nevyhnutnosť.^[588] Lebo videl, že nepriateľ vo svojej zemi na výživu potrebnými vecami oplýva, ale jeho Švédi majú zo dňa na deň o všetko väčšiu biedu, že tie nepočetné dediny, ktoré až doteraz dodávali proviant za veľké peniaze, sú už vyčerpané a ani samy sebe nestačia, že sa míňa chlieb, čo si jednotlivé pluky zo všetkých strán samy obstarali, a sklad už ďalej nemožno zabezpečovať. Dospelo k tomu, že po vyčerpaní potravín dlhým obliehaním Poltavy a po zoslabení síl radových vojakov barbarským mrazom minulej zimy, jarnou neschodnosťou ciest a letným hladom, mnohí, aj keď sa utvrdzujú nádejou, že sa osud na lepšie obráti, dajú prednosť čestnej smrti pred biednym životom; a predsa, keď si v mysli opakujú všetko nešťastie, ktorým sa vidia zaskočení, preklínajú zaplakaniahodné úspechy svojich zbraní, rozmýšľajú o prebehnutí k nepriateľom a v krajnom nedostatku potravín a v nastávajúcej núdzi o všetky veci sotva možno pochybovať o vojenskej vzbure, najmä keď pre tento nedostatok vojaci, vyučení rozličným strojníckym umeniam, sú nútení vyrábať vojenské mlyny, okúvať vozy železom, opravovať vozové kolesá, jedni namáhavo obstarávať krmivo, druhí však konať veľmi prísne stráže, a sotva majú za celý deň jednu zvyšnú hodinu, potrebnú na vyčistenie stajní, opatrenie koní alebo naplnenie žalúdka. Naopak, cárske veličenstvo otvorene hovorí, že chce Švédov oslabovať odďaľovaním spravodlivej bitky, vyčerpávať Švédov častejšími výpadmi kozáckej a kalmyckej ľahkej jazdy a prekazením zásobovania vohnať do hladu a k myšlienkam mieru. Myslím si, že kráľovi Karolovi bolo ľúto údelu svojich vojakov a že chcel na otvorenom bojisku brániť svoju spravodlivú vec. Predsa však vnútorná rozhodujúca príčina tohto dňa najlepšie bola známa bohu a Karolovi.

A tak v hlbokej noci boli na kráľov rozkaz všetky kráľovské vozy, vozy kráľovského dvora a susedných plukov odvezené^[589] z kráľovského tábora k hore pol míle vzdialenej, medzi vozmi aj nám bolo rozkázané ustúpiť, a keď sme sa niesli na koňoch, stretli sme sa s niekoľkými švédskymi eskadrónami, ktoré sa schádzali ku kráľovi bez akéhokoľvek hluku.

Túto noc sme strávili pod holým nebom, bez ohňa, bez slamy, bez sena, bez jedla a nápoja, nevediac, že vozov z bitevného poľa — aby niektoré neboli azda vydané napospas opovážlivej lúpeživosti Kalmykov — je tu také veľké množstvo, ktoré však proti nepriateľským nájazdom od chrbta chránili hory, od čela vojnové delá spolu s dvoma alebo troma tisícmi vojakov.

Keď potom svitol deň 8. júl, na nosidlá upútaný kráľ Karol postavil na čelo svojho vojska dvoch najvyšších generálov, grófa Rehnskölda a grófa Lewenhaupta, a keď sa prišlo potiaľ, odkiaľ sa nesmelo bez víťazstva ani ustúpiť späť ani postúpiť vpred, rozkázal im potýkať sa s udatnou mysľou a do posledných síl, porúčajúc výsledok bitky najvyššiemu vládcovi, bohu, a dôverujúc v spravodlivosť zbraní, v osvedčenú obratnosť svojich generálov a v udatnosť vojakov, prikázal im postaviť bitevné postavenie a na svojich miestach urobiť poriadok. Generál Rehnsköld zaujal pravé krídlo,^[590] rozložené smerom k riečke, Lewenhaupt však ľavé, kráľ na spoločnú podporu oboch držal stred. Pomedzi jazdcov pomiešali pešiakov, zhromaždiac kozákov a Valachov na koncoch oboch krídel a na protiľahlom vozovom postavení, zanechanom za chrbtom, ktorým by sa v prípade nečakaného nebezpečenstva všetci chránili.

Potom títo generáli povzbudzovali každý svojich vojakov, aby sa pustili do bitky za blaho kráľovo a svoje s väčšou odvahou ako kedykoľvek doteraz, aby sa nebáli množstva nepriateľov viacej ako treba, lebo už dávno sa menej početní naučili bojovať proti veľmi mnohým a vždy podporovaní ochrancom spravodlivej veci, bohom, pomstili vierolomnosť. Vec je vraj na dobrej ceste a nech sa stane akokoľvek, im sa dobre stane. Ak zvíťazia, čoskoro bude nasledovať mier, ak padnú, zomrú pre blaho vlasti. Treba teda tak bojovať, aby zvíťazili, alebo, ak sa bude bohu inak páčiť, aby čestne zomreli. Aj svojich najochablejších vojakov môže dostatočne povzbudiť sám kráľ, nesený do boja chorý na tele.

Z oboch strán bolo veľa hôr, ktoré pretínala k mestu tečúca rieka. Moskovania však boli šťastnejší ako Švédi, lebo svoje valy upevnili na vyvýšenejšom mieste a mohli na približujúcich sa Švédov posielať mračná gúľ. Okrem toho počtom prevyšovali Švédov šesťnásobne a keby bolo bývalo treba, mohli sa utiahnuť na bezpečnejšie miesta, posilnené ich posádkami. Švédi však, majúc už dávno vyskúšanú, božskú múdrosť svojho kráľa, vysokosť predsavzatia, nábožnosť a nerozlučného druha nábožnosti: šťastie, okrem toho dôverujúc dobru veci a svojej vojenskej udatnosti, nadobudnutej za toľké roky pod vedením neporazeného kráľa, a dosť vyzbrojení na duchu i na tele, boli povzbudzovaní rečou svojich vodcov a rozkazy boli hotoví vykonať prv, než budú vyslovené, nemajúc život za nič, kým by konali rozkázané. Svedok je celý svet,^[591] že nikde na zemi by si nebol mohol uvidieť vojakov lepšie znášajúcich horúčosť i mráz, námahu i hlad, ktorí by horlivejšie boli vykonávali rozkazy, ochotnejšie boli šli na daný znak do boja, pripravenejšie sa vystavovali smrti, aj ktorí by sa boli viacej stránili vojenskej vzbury, pokojnejšie žili v tábore, nábožnejšie si počínali, ktorí by sa, meniac bojové postavenie, obratnejšie vedeli obracať v klin, hneď v kruh, hneď do trojuholníka a štvoruholníka alebo do nožníc a píly.

Kráľ Karol mal také veľké množstvo vynikajúcich mužov, že hoci celé jeho vojsko, ktoré priviedol na Ukrajinu, pozostávalo z osemnástich tisícov, predsa by si bol mohol — ako v gréckom vojsku pred Trójou — vidieť v Rehnsköldovi Odysea, v Lewenhauptovi Aianta, v Kreutzovi Nestora, v Meijerfeltovi Agamemnona, v Sparrem Dioméda, v Hamiltonovi Palaméda, v kráľovi Karolovi Achilla,^[592] ktorý teraz pre svoju veľkodušnosť neukázal všetko svoje vojsko, ale dosť mal s hŕstkou dvanástich plukov napadnúť stotisíc^[593] riadneho vojska a päťdesiattisíc ľahkej nepriateľskej zbroje, zanechajúc dvetisíc mužov v poltavských aprošiach a Meijerfeltov pluk, pozostávajúci z dvetisíc mužov, v senžiarskych ubytovniach a toľkých pri vozatajstve. Dva delové výstrely dajú nastúpenému počtu vojsk znamenie do boja.^[594] Nevie sa však, akým nešťastným osudom sa stalo, že sa opomenuli modlitby,^[595] ktorým veľmi nábožný kráľ vždy dával prvé miesto, či už nimi otváral počiatok dní či bitiek.

Keď dali znamenie bitky, odviezli kráľovské delá k vozatajstvu, gróf Lewenhaupt, rozvinúc kráľovské zástavy, z ľavého rohu zaútočil na nepriateľské tranšeje a bez akejkoľvek značnejšej straty svojich ich obsadil, do moci svojho kráľa dostal vojnové delá, počtom dvadsať, rozostavené na dvoch násypoch.^[596] Aj Rehnsköld z pravého rohu veľmi úspešne dorážal na nepriateľa, kráľ Karol, sediac vo svojich nosidlách, celú moskovanskú jazdu, rozohnanú na útek, prenasledoval na pol míle,^[597] zanechajúc tristo svojich na obranu dvoch násypov, dobytých Lewenhauptovým útokom.

Na osudné nešťastie Švédov sa prihodilo, že generálmajor…,^[598] odrezaný od ostatného telesa švédskeho vojska, prešiel s pätnástimi zástavami do moci nepriateľov. O ňom teda kráľ Karol nemohol vedieť nič bezpečné, cár však uňho našiel zoznam všetkých plukov,^[599] aj do boja vyvedených, aj inde rozložených, a viacej posmelený počtom nastúpených švédskych vojsk pustil na tristo Švédov, postavených na obranu násypov, dvadsaťtisíc Moskovanov a do jedného ich pobil, svoje tranšeje a delá dobyl naspäť a potom kráľovi, vracajúcemu sa z prenasledovania moskovskej jazdy, tak mocne vzdoroval, že cestu k svojim si kráľ musel otvoriť krvavým mečom.

Ja s pánom Pohorským a s naším sluhom, keď sme počuli rachot diel a aj streľbu z pušiek menovanú „salve“,^[600] častejšie trvajúcu celú štvrťhodinu, povzbudení novosťou veci, spolu s mnohými inými, opustiac vozatajstvo, bodnúc kone, ponáhľal som sa vidieť švédsku akciu; a túžiac dôjsť k pechote a práve k tomu vojenskému telesu, ktoré obklopovalo kráľa Karola — a ktoré mi zvlášť odporúčali starí dôstojníci, moji dobrí priatelia, keď som sa s ním radil — bol som zanesený na koniec ľavého krídla, ktoré zatvárali záporožskí kozáci a ktoré bolo skutočne najnebezpečnejšie, lebo ho ohrozovali nepriatelia v ľahkej zbroji. Sotva sme k nemu dorazili, keď tu mnoho tisíc Kalmykov, pozdvihnúc k nebu strašný krik, tak ho preľakalo, že začalo ukazovať chrbát, ale niekoľkí s vytasenými mečmi a utekajúcim smrťou hroziaci nadbehnuvší Švédi ho privolali naspäť a znovu uviedli do poriadku.

Pán Pohorský, ktorý keď sa ponáhľal na miesto bitky, dal si na klobúk slamené znamenie, aby ho bolo od Moskovanov rozoznať, a prišiel so zámerom získať korisť, to jest lapať kone, vidiac zmätok spôsobený Záporožcami a čujúc onen ohavný krik Kalmykov — okrem ustavičného i, i, i sa však nedalo počuť nič — pozorujúc aj nad našimi hlavami letiace guľky, zahodil všetku odvahu a nijakým mojím zaprisahávaním sa nedal naviesť, aby aspoň na chvíľu v tábore zotrval. Skutočne zvláštna prozreteľnosť božia spôsobila, že sme odišli hneď, len čo nastal medzi Záporožcami nový zmätok a útek, lebo inak by sme boli natrafili na nepriateľské eskadróny, ktoré vyrazili z mesta, chtiac pomôcť svojim z tiesne, a ani naše už hodne vyčerpané kone neboli by mohli utiecť rýchlym kozáckym koňom a neboli by mohli stačiť zaniesť nás ku vzdialenejšiemu vozatajstvu.

Kým trvala zrážka, vypočuli sme taký veľký treskot pušiek a hukot diel, aký si sotva v duši predstavia, ktorí ho vlastnými ušami nevnímali. Prvé salve bolo počuť pri útoku,^[601] druhé na začiatku zrážky ostatných, tretie pri znovudobytí tranšejí, štvrté pri kráľovom návrate, piate, zo všetkých najväčšie, pri popoludňajšom obnovení zrážky, šieste pri vyhnaní Švédov z aprôš, každé z nich trvalo celú štvrťhodinu.

Medzitým sa pri vozatajstve našli šialene smelí a bezbožní zbojníci, poľskí paholci, ktorí, nedbajúc na taký veľký a toľko ráz opakovaný hukot zbraní a na nepriateľský vpád — ktorý hrozil vozatajstvu — a za ohromného úžasu všetkých, čo strážili batožinu, skrytí v hustejších horách, hrali karty.

Kráľ Karol, majúc až do poludnia v rukách úplné víťazstvo, keď mu jeho generáli pripomínali, aby sa s dosiahnutým víťazstvom uspokojil, vraj povedal: Marš!^[602] Potom, keď si obe príliš vyčerpané vojská na hodinu odpočinuli, kráľ Karol bitku obnovil,^[603] ale zaskočila ho ani nie tak nepriateľská udatnosť vojakov, ako skôr neočakávaná lesť. Jeho nepriatelia totiž roztiahli krídla do tvaru polkruhu a nielen v tranšejach, ale aj na koncoch krídel rozostavili delá, väčšie i menšie, mnohé z nich boli prenosné, zhotovené z koží, natiahnutých na tenké železo,^[604] vyrobené francúzskym inžinierom Le Maitrom^[605] podľa nového spôsobu, vynájdeného, ako rozprával, ním samým. A tak týmito a inými väčšími, ktorých spolu bolo vraj sto, ustavične nabíjanými už nie guľami, ale mnohými kúskami železa, ľudove menovanými…^[606] a vystrelenými na Švédov päťdesiat ráz, náhle zrazil celú gardu kráľa Karola, ktorá bola srdcom a dušou celého švédskeho vojska, takže títo starí a najlepšie vycvičení vojaci, akoby zasypaní železným krupobitím, ležali prv, než sa chopili zbrane, ostatní však, najpočetnejší, tak udatne zdŕžali nápor nepriateľa, že nebojujúc už o česť, ale o život, keď im bola vyrazená zbraň, zápasili holými rukami, napokon však aj títo sčiastky padli do moci víťazov, sčiastky boli ukrutne pobití, sčiastky sa dali na útek.

Kráľ Karol bol v takom veľkom nebezpečenstve života,^[607] že nielen z nosidiel, rozlámaných väčšou guľou, padol na zem, ale aj keď ho preniesli na koňa, keď bol tento kôň zabitý, na druhého keď bol opäť aj ten zrazený, odnesený bol na tretieho dvoma svojimi drabantmi, ktorí obaja, pri prenášaní trafení guľami, zrútili sa na zem, kráľ však — keď mu tiekla krv z nedávno ranenej a teraz nejaký úraz utrpevšej nohy — zo všetkých strán obkľúčený nepriateľom už-už temer bol v nepriateľských rukách spolu s nespočetnými drabantmi, ktorí stáli vôkol neho, keby ho pomoc samého boha a ktorýchsi kapitánov, rútiacich sa prostriedkom nepriateľov, nebola bývala vytrhla.

Hrdina, doteraz nevediaci ustupovať, súdiac, že pred takouto veľkou nevyhnutnosťou treba ustúpiť, uchýlil sa k vozatajstvu, teraz prvý raz sa priúčajúc, že nevyhnutnosť — nemilosrdný šíp — nedopúšťa mať niekedy rozum cnostného človeka. Veru keby bol mohol ako vždy predtým sám vykonávať úlohu najvyššieho veliteľa, švédske veci by iste boli — podľa tvrdenia jeho pozostalých vojakov a iných rozumných — zastali na lepšom mieste!

Keď cárske veličenstvo zmietlo Švédov z poľa, vpustilo niekoľko plukov na dvetisíc Švédov, ktorí boli v poltavských aprošiach a z ktorých, hoci sa každý udatné bránil, predsa všetci do jedného zahynuli opustení svojimi, zasypaní mešťanmi z násypu a ostatným množstvom nepriateľov, napĺňajúcich kopce a doliny. Už len zo samého dlhšieho treskotu pušiek sa dalo domnievať, s akým duchom vzdorovali svojmu nepriateľovi. Keď sa moskovanská záľaha obrátila ku koristi a lúpeži, získala také veľké množstvo zlatých, že veľmi mnohí vojaci zamieňali zlaté mince za niekoľko kopejok, to jest polturákov, veľmi mnohí rozpredali za niekoľko kozáckych zlatých, platiacich desať cisárskych grošov, najmajstrovskejšími rukami anglických a holandských hodinárov zhotovené hodinky.

Cárske veličenstvo, dosiahnuc nečakané víťazstvo, s nádherným sprievodom vkročilo do Poltavy,^[608] Poltavania však, vyslobodení z obľahnutia, vyložili na znak oddanosti z vyššej veže bielu zástavu a dali nespočetné znaky svojej nevýslovnej radosti.

Niekoľkí síce vypátrali polohu nášho vozatajstva, ale keď počuli výstrel našich väčších diel a keď videli vhodnosť miesta na obranu a množstvo vozov a ľudí, obávali sa napadnúť nás, ktorým sa už okrem smrtiek v takomto zmätku vecí neukazovalo nič. Koľkokrát sa k nám približovali z bitky odbiehajúci kozáci alebo sem i tam roztrúsení Švédi, a pre veľký prach, zahaľujúci povetrie, ich naši nemohli rozoznať, toľkokrát sme zmeravení očakávali nepriateľský útok a konečný zánik. Ale keď sme sa potom dozvedeli o kráľovom príchode, boli sme ako naspäť zavolaní zo smrti do života. Pušný prach však tak hlboko vnikol do tvárí predovšetkým kráľovským drabantom a iným, kráľovi v zrážke najbližším, a od vetra, čo vial od moskovanského tábora ku švédskemu, tak pevne na nich nasadal strelný dym a zemský prach, rozvírený z prašnej zeme v najväčšej horúčave takým veľkým množstvom vojska, že ani mnohých najznámejších, akoby sadzami pokrytých, sme nemohli poznať a po niekoľko nasledujúcich dní si ho nedokázali zotrieť nijakým umývaním.

Kráľ Karol, oddychujúc za hodinku pri vozatajstve, predoslal generála Poniatowského^[609] k benderskému bašovi,^[610] aby vyžiadal kráľovi priechod cez otomanské zeme, a to aj vykonal, prekonajúc denné i nočné cesty. Poniatowski bol rezident litovského veľkniežaťa Sapiehu, kráľovi Karolovi verne oddaného, muž skvelého umu a plynnej výrečnosti, znalý rečí a podľa úsudku všetkých najvyššie súci na vyslanecký úrad. Lebo aj jeho vzhľad bol taký príjemný, že divákov si získaval na prvý pohľad, a odporúčala ho aj akási vrodená úprimnosť, spojená s neuveriteľnou ľudskosťou, ktorou alebo neochotných vábil k láske a obdivu, alebo neúprosných zmieroval, okrem toho najlepšie poznal cesty, ktorými bolo treba ísť. Ku kráľovi sa vrátil o osem dní, keď kráľ pri rieke Bugu vyčkával bašovu odpoveď. Poniatowski však preputoval z Poltavy do Bendier osemdesiat, potom z Bendier k Bugu štyridsať, spolu stodvadsať míľ, ktoré rozdelené na osem dní, pridelili každému dňu pätnásť. Taká veľká bola jeho vernosť pri vykonávaní zvereného úradu.

Ďalej kráľ Karol, na duchu sotva nejako zdesený, v takom veľkom nebezpečenstve poradil sa so ľsťou, pošlúc k cárskemu veličenstvu generála Meijerfelta,^[611] ktorý by v mene svojho kráľa chválil cárovu mužnosť, že priviedol myseľ kráľovu k začatiu bitky a že zaujal bojisko, a zároveň by prosil o smutné dobrodenie pohrebu v boji padlých, ako aj o zoznam zajatých a zabitých, v skutočnosti však za tým cieľom, aby víťaza zmiatol a aby ho, uchváteného nečakaným víťazstvom, od prenasledovania porazených veľmi zdržal. Ani Karola jeho lesť nesklamala, lebo cár, rozplývajúc sa samou radosťou a spokojný s dosiahnutým víťazstvom, prijal generála Meijerfelta^[612] s výstrelmi niekoľkých diel a pripusteného pred svoj zrak oslovil: „Čo sa deje,“ vraviac, „že predtým chtiac vstúpiť do Poltavy, ste nemohli, dnes však nechtiac vstupujete?“ — „Deje sa to,“ vraví tento, „nevyhnutnosťou osudu a hrou nestáleho šťastia, predovšetkým z vôle všetko spravujúceho boha“. Potom pohostil Meijerfelta veľkolepou hostinou a žiadostiam vyhovel, ale zadržal ho pri sebe nad očakávanie veľa dní a prepustil ho od seba iba na daný reverz^[613] — že alebo sa sám vráti do väzenia, alebo že miesto seba pošle iného generála — predstierajúc dôvod, že aj kráľ Karol, ktorého vždy menúval svojím bratom, u seba zadržal nejakých Švédov,^[614] vyslaných k nemu s vyslanstvom. Meijerfelt kvôli liečbe svojej minulej zimy zlomenej nohy v niektorých kúpeľoch žiadal od cárskeho veličenstva slobodný prechod cez panstvá jeho veličenstva a keď ho dostal, došiel s náležitým sprievodom, ktorý mu ustanovilo cárske veličenstvo, na turecké panstvá a k samému kráľovi, keď už bol na benderskom území.

Inak, keby cárske veličenstvo bolo vedelo vo svojom víťazstve pokračovať, nie je nijaká pochybnosť, že by bolo zväčšilo biedy na útek rozohnatých Švédov. Ale inak sa páčilo bohu, majúcemu vo svojej ruke srdcia kráľov.

A tak Karol ihneď vydal rozkazy odviezť všetky vozy smerom k Dnepru, s ktorými sme sa aj my rútili kade ľahšie a premerajúc dve míle, strávili sme noc na senžiarskych poliach, ktoré goltviansky plukovník^[615] častejšími výpadmi urobil nebezpečnými, zástup utekajúcich však uzatváral kráľ s hŕstkou svojich jazdcov, pozbiehavších sa k nemu z hôr, do ktorých ušli, ale pretože chceli neblahý útek utajiť, z polí dotýkajúcich sa Poltavy sa pohol, až keď sa slnko skláňalo a do Nových Senžiar k Meijerfeltovmu pluku došiel v hlbokej noci.

Toto bola poltavská bitka a onen deň ôsmeho júla Švédom osudný, iným po všetky pokolenia pamätihodný, na ktorý, pravdaže, keď si spomeniem, vždy sa mi vlasy dupkom postavia a celá myseľ sa predesí. Vidí sa, že švédske kráľovské veličenstvo začiatkom tohto roku tento pád predvídalo, predpisuje na deň 9. júla na vysvetľovanie kajúci text Ozeáša 7, 16: Padajú mečom ich kniežatá od pohoršenia ich jazyka, čo im slúži na posmech v zemi Egypťanov. Skutočne totiž padol kvet švédskeho vojska. Zajatý bol gróf Piper, prvý minister a tajomník stavov, zajatý Olof Hermelin, tajomník stavov, kráľov najdôvernejší, muž nábožný, povýšený na túto hodnosť z rektora dorpatskej akadémie, priaznivec môj a môjho evanjelického rodu, ktorého treba rátať medzi prvých, zajatý tajomník Cederhjelm, zajatý pán gróf Rehnsköld, najvyšší poľný maršal, zajatí boli generáli Hamilton, Stackelberg, Schlippenbach, zajatí boli veľmi mnohí dôstojníci vyšší a nižší, zajatí boli aj veľmi mnohí farári a medzi nimi najvýrečnejší Nordberg, dvorný kazateľ, zajatá bola rota vybraných radových vojakov, na mieste bitky však padli oveľa početnejší muži rozličného stavu. Spolu okolo desaťtisíc sčasti bolo pobitých, sčasti zajatých.^[616]

Túto porážku vraj predpovedala nejaká žena-veštica,^[617] ktorá, nedlho pred zrážkou smelo predstúpiac pred zrak svojho vojvodu Mazepu, vraj povedala, že ani vojvoda ani kráľ neobsadí Poltavu, naopak, blízko obkľúčenej Poltavy bude nasledovať veľké krviprelievanie. Keď v tejto hodine navštívil Mazepu kráľ a toto od neho počul, ale odmietnuc takéto veštecké predpovede, povedal, že on dôveruje svojmu bohu a spravodlivej veci; ona vraj na Mazepovu otázku, akýže koniec očakáva ju samu, smelo odpovedala, že v pitvore domu je ten, ktorý ju čoskoro skráti o hlavu; pochválená, že povedala pravdu, bola vraj pripravená o hlavu.

Kráľ však vraj s takou mrzutou mysľou znášal tú porážku, že vrátiac sa z bitky k vozatajstvu, povedal, že sa chce vrátiť až do Švédska a keď čo najrýchlejšie posťahuje vojská, pohne sa do Moskovie a všetko znivočí ohňom a mečom. Ukázala sa tu však zmužilosť kráľa Karola, napadnuvšieho s takou malou hŕstkou také veľké množstvo a bojujúceho z nosidiel. Ukázala sa vernosť Švédov, udatne bojujúcich za blaho svojho kráľa a prinášajúcich kráľovi pomoc v prostriedku nepriateľov. Ukázala sa nestálosť Fortúny, keď sa z víťazov stali porazení, takže utekajúcim neostávalo ani miesto na útek, a pripomenula sa im ľudská krehkosť, na ktorú sa v úspechoch príliš zabúda. Vedel to uhorský kráľ Matej,^[618] lebo keď cisár Fridrich porazil jeho vojsko, svojich vojakov, žiadajúcich si od veľkej hanby zahynúť, takto potešil: Toto je najlepšia veštba budúceho víťazstva. Šťastné knieža, ktorému sa na začiatku dostane mrzutej Fortúny, lebo tá je nestála a vrtkavá, ak prinesie priaznivý začiatok, koniec donesie najtrpkejší, ak bude od začiatku nepriaznivá, pre svoju nestálosť prinesie bezpochyby šťastné skončenie. Alexander Veľký^[619] v nepretržitom rade víťazstiev vraj bohov vždy prosil, aby doň vložili nejaký nezdar, aby ho po skončení reťaze šťastia nemuselo zgniaviť hrozivé bremeno bied. Polykrates,^[620] od začiatku dlho najšťastnejší, predsa vraj mal najbiednejší koniec. Preto kráľ Matej prosil všetkých svojich, aby pre tento útek nič nepopustili z bývalej udatnosti a smelosti, lebo nepriateľ ich prevyšoval počtom i silou. O to sa vraj treba v budúcnosti usilovať, aby sa usilovali túto hanbu zmyť slávnym víťazstvom. Iste aj nášmu Karolovi táto panovačná, teraz už zmorená pani ľudských osudov pripomenula nestálosť a skúsením zlých vecí ho naučila znášať dobré. Ukázala sa aj božia otcovská prozreteľnosť v ochrane kráľa Karola, ktorého symbol bol na minciach vyjadrený týmito slovami: Pán môj ochranca.

Tento ochranca vopred oznámil kráľovo nešťastie na nebeskej oblohe vkročením Marsa dňa 14. mája do znamenia Leva a 10. júla prešiel do Panny, kedy vchádzali do znamenia Leva Venuša a Merkúr, ale iné, priaznivejšie postavenia potlačili zloprajnosť Marsa.

Karolov príklad svedčí, že králi sú skutočne pod božou ochranou. Často preputoval neznáme a nebezpečné miesta s dvoma-troma vojakmi, často sa sám rozbehol na zhŕknutých nepriateľov, niekoľkokrát prešiel prostriedkom nepriateľov; skúmajúc Toruň, stratil veľkou guľou zasiahnutého sprievodcu,^[621] ktorému sa opieral o rameno, niekoľkokrát si našiel v šatách guľky bez zranenia tela, teraz však unikol, zachovaný v najväčšej prítomnosti smrti. Vedel to uhorský kráľ Imrich,^[622] prechádzajúci medzi vojakmi svojho nepriateľa Ondreja a takto ich smele oslovil: „Pod ochranou,“ vraví, „všemohúceho boha sú králi. Aj ja bez zbrane kráčam medzi nepriateľskou zbrojou, lebo medzi snahami zúrivcov ma dostatočne bezpečným robí táto koruna, bohom mi daná, a toto žezlo, ktoré nosím.“

Ukázala sa konečne aj priaznivejšia Fortúna cárskeho veličenstva, kráľom Karolom doteraz dosť utláčaného a sotvaže nie potlačeného. Samo cárske veličenstvo vyjadrilo túto sebe prajnejšiu Fortúnu, bohom povolenú, listom pánu vojvodovi belzskému,^[623] veľkniežaťu poľskej koruny, písaným z tábora pri Poltave 29. júna starého juliánsko-rusínskeho kalendára, to jest 10. júla nového kalendára, tohto znenia:

Oznamujeme vášmu panstvu^[624] veľké a neočakávané víťazstvo, ktoré nám boh udelil pre nevýslovnú udatnosť našich vojakov, a to s malým preliatím krvi našich. Včera totiž za včasného rána^[625] spurný a najohnivejší nepriateľ so všetkým svojím peším a jazdeckým vojskom napadol našu jazdu, ktorá, hoci tak zastala, akoby sa oň bola opierala, predsa musela ustúpiť, a to s veľkou svojou stratou. Potom sa nepriateľ opäť položil oproti čelu nášho tábora. My, vyvedúc mu ihneď v ústrety z tranšeje všetky naše pešiacke zbory, zoradili sme sa pred ich očami. Naša jazda však zastala na oboch krídlach. Keď to nepriateľ uvidel, tým činom sa pohol a položil sa pod horou. Ktorého sme my, prikročiac mu v ústrety, ihneď zahnali z bojiska a ukoristili sme mnoho zástav a diel, pritom sme do zajatia odviedli pána generálplukovníka, poľného maršala-poručíka Rehnskölda, okrem toho štyroch iných generálov, menovite: Schlippenbacha, Stackelberga, Hamiltona a Roosa, taktiež najvyššieho ministra, grófa de Pipera s dvoma tajomníkmi stavov, Hermelinom a Cederhjelmom, okrem toho niekoľko tisíc dôstojníkov a radových vojakov, o čom v krátkom čase napíšeme podrobnejšie, čo teraz pre krátkosť času nespomíname. Jedným slovom predsa hovoriac, všetky nepriateľské zbory boli zničené a to bol ich koniec. O kráľovi doteraz nevieme nič isté,^[626] či sa tu nájde medzi živými, alebo medzi mŕtvymi. Pozostalých rozprášených nepriateľov však prenasleduje knieža generálporučík Golicyn a generál Baur.^[627] Týmto listom a novinkou o veľkom víťazstve vaše panstvo pozdravujem.

P. S. Priviedli okrem toho zajatca, knieža würtemberské, pokrvného príbuzného švédskeho kráľa.

Potiaľto list, pri ktorom treba poznamenať, že cárske veličenstvo nebolo dobre informované o celom švédskom jazdeckom i pešom vojsku,^[628] vyvedenom do bitky, opak totiž vysvitá z povedaného hore. Ďalej, že jeho cárske veličenstvo priznáva, že jeho jazda utrpela veľkú stratu, že krvavá obeť jeho vojakov bola malá, udáva sa totiž, že padlo aspoň štyri alebo päťtisíc moskovanskýoh vojakov.^[629] Ďalej keď sa udáva, že zajatých bolo niekoľko tisíc Švédov,^[630] prirodzene nasleduje, že v bitke ich padlo málo. Všetky zbory však nemohli byť zničené, lebo cez Dneper uniklo dvetisíc Švédov a práve toľko záporožských kozákov, niekoľko nemeckých plukov sa však vzdalo až 30. júna juliánskeho kalendára, to jest 11. júla nášho kalendára.

Cárske veličenstvo oznámilo toto svoje víťazstvo aj cisárskemu veličenstvu^[631] viedenskému, dánskemu, saskému, pruskému a iným kniežacím dvorom, na ktorých sa prostredníctvom moskovanských rezidentov dávali rozličné znaky radosti, stavali sa víťazné oblúky, slávili sa hostiny.^[632] Moskovanský rezident na pruskom dvore postavil víťaznú bránu medziiným s takýmito nápismi: Šetriť pokorených a zrážať pyšných. — Jeden deň nahradil všetky roky. — V noci predvádzal z vôd a zeme vyletujúce rakety a aj písmená P. A., znamenajúce Peter Alexejevič a horiace vo vzduchu s mnohonásobným rachotom. Nech sa však toto rozprávanie vráti, odkiaľ odbočilo.

Keď sa pominula noc na senžiarskych lúkach, pohli sme sa na svite dňa 9. júla — na ktorý pripadol deň všeobecného pokánia s oným pamätným textom Ozeáša 7, 16, ale keď náhly útek postihol verejné pokánie, ponáhľali sme sa do dediny Beliky, odtiaľ dve míle do mesta Kobeľaky, odtiaľ ďalej do Sokolky,^[633] vzdialenej druhé dve míle a položenej na kopci pri rieke Vorskle a význačnej opevneným kaštieľom, za večerného súmraku však sme sa dostali až k rieke Dnepru, preputujúc toho dňa zväčša poľami osem míľ.

Medzi Belikami a Kobeľakmi sme zazreli lietajúce zlovestné kŕdle havranov, kaviek a vrán a v nás, utekajúcich, budiace rozličným krikom obdiv zmiešaný s hrôzou. V rozľahlom meste Kobeľakoch trošičku sa zabaviac, naspäť sme získali jedného z našich koní, stratených nedávno vo Chvederkách. Namrzel som sa však, pretože pán Pohorský bez náhrady za tohto koňa vydaných peňazí, chtiac použiť prísne vojenské právo — pravdaže, neznajúc osudy, ktoré mali očakávať tohto a iné naše kone po troch dňoch — nám menej potrebného koňa odňal dobrému človeku, ktorý nám prednedávnom prisľúbil svoju pomoc, majúc nás zaviesť až do Bendier, teraz však, keby bol mal koňa, opustiac svoj dom, bol by chcel ísť so Švédmi.

Keď sa minula noc pod holým nebom, dňa 10. júla sme vkročili do dediny Perevoločna, vypálenej pred málo dňami Moskovanmi, a domnievajúc sa, že na tomto mieste, známom podľa prievozu, nájdeme nejaký most alebo loď alebo čln, okrem jednej-dvoch rybárskych čajok nenašli sme nič.^[634] Celý tento deň sme premárnili nádejou, že sa predsa bez meškania bude chystať most.

Šalang, náš spoločník, miesto páleného — v Kobeľakoch bez nášho vedomia obstaraného, mne však prisľúbeného — mne, dosť inak zmätenému, dal vypiť zveličenie mojej márnej, v boha a švédskeho kráľa zloženej dôvery;^[635] keď som nemohol znášať jeho nadávky, vzdialil som sa, predpovedajúc, že ja z moskovanských rúk vyviaznem, on sa však pre túto nedôverčivosť a pre rúhanie sa stvoriteľovi, predtým i teraz vydávané, spolu so svojimi druhmi do nich dostane. Povedané, nasledujúceho dňa uskutočnené. Lebo hoci za veľké peniaze hľadal prevoz cez rieku, predsa ho nemohol nájsť.

Keby sme toho dňa boli chceli zveriť život oným rybárskym čajkám, do ktorých sa zmestili dve osoby, boli by nás na protiľahlý breh zaviezli, ale báli sme sa nielen deravých čajok, veru aj kozákov pobiehajúcich na protiľahlom brehu,^[636] a obávali sme sa byť medzi nimi prví.

Rieka Dneper, veľmi dobre známa najstarším dejepiscom a zemepiscom, pramení nad Smolenskom v končinách Čiernej Rusi, menovanej teraz Moskoviou, bohatá na počiatočné pramene, potom vzrastajúc mnohými vtekajúcimi riekami, pri Očakove sa valí do Čierneho mora. Samu severskú drsnosť niektorí vysvetľujú tým, že veď stade priteká, obmýva Smolensk, Mogilev, Rogačev, Kyjev a Kodak, je spôsobilý na plavbu a obdarený sladkou vodou a dobrými rybami, a keď sa roztápajú snehy, alebo keď dažde trvajú niekoľko dní, zaplavuje polia pri Perevoločnej. A hoci v našom júli nemal nijaké prírastky od dažďov, predsa bol svojou šírkou strašný a vytváral akýsi polostrov; keď sme ten šťastne prekonali, stratili sme všetku nádej na prekonanie rieky. Jediné plavidlo, schopné pojať okolo päťdesiat osôb, mazepovskí kozáci síce toho dňa obstarali, ale dostať sa naň by sme neboli mohli ani za sto zlatých, pretože bolo určené pre významnejších kráľovských a mazepovských vojakov. Medzitým sme videli kozákov zostrojovať dve siahy dlhé loďky a hoci sme niekoľké z nich videli šťastne napredovať, predsa sme nevideli ani jednu vracať sa.

A tak dňa 11. júla zavčas rána dodali sme si odvahy vytvoriť takú loďku, privezúc zo zničeného perevoločnianskeho kostola preťažké štvorhranné drevá^[637] a dovedúc robotníkov, ktorí ju za dve hodiny zhotovili, ale proti reči zdravého rozumu. Veď kto by veril, že taká veľká hromada najťažších driev môže plávať na povrchu? Ako základ položili dve drevá, tri siahy dlhé, naprieč nimi pripevnili iné tri, presahujúce trošičku cez dve siahy, na tieto však popribíjali najmenej prst hrubé latky z dolámaných švédskych vozov. Na takú veľkú ťarchu sa naložil voz^[638] s rozličnou batožinou po samý vrch, ktorý, len čo sa dostal na hlbinu, ponáral sa celý, ako bol. Naši štyria veslári, opatrení práve toľkými, sotva na päť palcov širokými veslami, len čo uvideli loďku roztvárajúcu sa pod bremenom, na náš rozkaz prevrhli voz so všetkou batožinou do vody a dvaja z nich sa vrátili na breh.

Ja s pánom Pohorským a rižským kupcom Burgermeistrom aj s dvoma veslármi sme zotrvali na loďke, veľmi sa vynárajúcej, a odhodiac okrem môjho plášťa a koša, naplneného ruskými knižkami i bielizňou a bochníkom chleba, všetky veci, pokúšali sme sa prekonať rieku. A pretože Švédi, priložiac všetko umenie, svoje čistokrvnejšie kone nútili preplávať rieku, aj my sme rozkázali Haasovi, aby naše kone bez všetkého meškania zveril vode.

Keď sme sa od brehu odviezli na dohodenie kameňom, hľadiac nazad, uvideli sme, že početný nepriateľ obsadzuje kopce^[639] vzdialené od rieky štvrť míle, a sotva sme našich veslárov mnohým naším prehováraním vedeli zdržať od návratu. Pán Pohorský, vidiac záchranu v plávaní, zaujal zadnejšiu časť loďky, pohrúžený do vody až po krk, jeden z veslárov držal prednejšiu pravú, druhý ľavú stranu, kým ja som sa postavil na prostriedok. Koľkokrát sa však niektorý z nás váhou svojho tela zo svojho miesta len máličko odkláňal, toľkokrát sa on síce trošku ponáral do vody a klesal, protiľahlá strana sa však s krikom všetkých dvíhala.

Zakiaľ sme sa však viezli na stojatých alebo pokojne tečúcich vodách, zatiaľ sme sa od brehu vzďaľovali, ale keď sme zišli k prostriedku rieky, kde beží plným korytom a tým rýchlejšie, hľa, naša loďka sa navaľovala naprieč, takže sme, priložiac všetku silu až do vyčerpania, nemohli ani postupovať, ani ustupovať, ani plávať dolu. Zápasíme dlhší čas uprostred vĺn nie tak s loďkou, ale s okamžitou smrťou, s nárekmi a slzami prosebne voláme jeden o pomoc druhého, všetci spomoženie božie, pána Pohorského začala chytať zima a začal sa žalovať, že mu od zimy meravejú ruky, my sme sa chvíľami ponárali po kolená, chvíľami po bedrá a vyššie, čím viacej sme loďku hýbali, tým menej sme sa pohýňali vpred, rovno najhlúpejší na riadenie lodí, lebo čo chvíľami tento pohol vpred, to druhý svojím veslom pohol späť. Nikto z nás si nemyslel, že sa s nami dobre vodí, pretože sa nehýbeme vpred k rýchlym vodám, ktoré by nás všetkých boli iste strhli.

Kým tak zápasíme s naším zúfalým položením, prozreteľný otec nebeský zakročuje, pohýňajúc k zľutovaniu dvoch kozákov, bežiacich nám naproti v rybárskych čajkách, ktorých sme sa predtým ľakali. Pre nekonečné milosrdenstvo božie a pre Ježišove rany plačlivým krikom všetkých pozývaní a dvoma zlatými peniazmi, ktoré sme držali v rukách, privábení, sa k nám síce priblížili, ale zapochybujúc o našom šťastnom prechode z loďky do čajok, ktorých okraje ani polovičku palca nevyčnievali z veľmi hlbokej vody, hneď sa od nás vzďaľovali, napokon predsa pohnutí prosbami, ustavičným krikom a našimi slzami, pridružili sa k nám v našom nebezpečenstve a prijmúc k sebe môj plášť a vyše hodiny zatopený kôš, vzali — jeden z nich len mňa, druhý pána Pohorského a onoho rižského kupca — šťastne do svojich čajok a zaviezli nás k brehu.

Zavčas rána som za dva hrubé ríšske toliare nie bez námahy a prosieb obstaral fľašku páleného, ktorá však neprevyšovala ani mieru našej alebo nemeckej pôlky, a pána Pohorského som naliehavo prosil, aby ju vzal so sebou do čajky, ale on — či chtiac, či nechtiac — zanechal ju na loďke, tak sa stalo, že niekoľko za sebou nasledujúcich dní sme boli zbavení všetkých životných prostriedkov.

Z brehu sme uvideli mnohých, ktorých niesli podobné loďky,^[640] žalostným hlasom úpenlivo prosiacich pomoc iných, chvíľami ponorených po plecia a samú hlavu, chvíľami vodou úplne prikrytých, zatým vydvihujúcich hlavy z vody, uvideli sme niekoľkých potopených, uvideli sme aj kone, jedny bez jazdcov plávajúce a preplávavšie, iné pohltené vírom spolu s jazdcami, medzi ktorými bol kapitán z Hjelmovho pluku menom Waldau, človek bohatý na zlato a pohostinný, ako sa povedalo vyššie. Aký však údel zakúsili naši naspäť plávajúci veslári, je známe samému bohu.

My, hoci sme sa videli pripravení o päť koní s paholkom a o veľa vecí, predsa sme poďakovali bohu, nášmu ochrancovi, za podivné vyslobodenie.

Najsmutnejšie divadlo to bolo, keď mnohí, chtiac si spasiť život, boli nútení všetky svoje veci okrem peňazí alebo popáliť,^[641] alebo potopiť do vody, alebo zahodiť. Bol by si tu uvidel tisíce vozov, stá kočov a drahých hintovov, naložených rozličnými truhlicami alebo lámať na kusy, alebo zahadzovať, alebo podloženým ohňom obracať sa na popol. Každý si pocvičil svoj dôvtip, ako má prepraviť svoje veci,^[642] niektorí vyhľadávali dlhé povrazy na prevezenie prázdnych kočov, iní na zahodených kočov. Zmocňovali a premýšľali na čo ich použijú. Nejaká žena, rodom Sedmohradčianka, majúca manžela menom Borell a dieťa pri prsiach, ukazovala dvetisíc ríšskych toliarov s vrecom, v ktorom boli zatvorené, že ich daruje tomu, kto ju s dieťaťom a s jej manželom prevezie na protiľahlý breh. Veliteľ kráľovského jednosťažníka, zamiešajúc medzi kráľovských vojakov jedného i druhého kupca, zozbieral si na daroch nie malé peniaze. Švédski dôstojníci totiž vedia, každý podľa svojej hodnosti, pestovať vojenské hospodárstvo a z každej príležitosti vyťažiť pre seba čo najviac. Väčšia časť kráľovského delostrelectva vraj je pochovaná medzi Kobeľakmi a Sokolkou. Kráľovská kancelária, vyjmúc akési protokoly, sa zverila ohňu. Taký istý osud podstúpili kráľovské vozy.

Generál Lewenhaupt, dostanúc rozkaz prejsť s kráľom, ustavične prosil kráľa, aby mu dovolil vrátiť sa^[643] k niekoľkým nemeckým plukom, sľubujúc, že ich chce odviesť do Tatárska; kráľ zbavený iných generálov, nerád ho od seba prepúšťal, ale predsa premožený prosbami napokon súhlasil s jeho návratom. Ale keď tento generál došiel k oným plukom a vyložil kráľove rozkazy, oni, prestrašení nielen pohľadom na nepriateľov, ale aj veľkosťou rieky, ktorú by mali prejsť, keď sa rozpomenuli aj na toľké a také veľké útrapy minulej zimy a samej jari, a uvažujúc, že ktorí ušli nepriateľovi, alebo ich odniesli prúdy rieky, alebo zamotali víry, alebo pozbavení všetkej batožiny na tureckej a tatárskej pôde budú žiť biedny život, odmietli odísť s Lewenhauptom a vyvolili si kapituláciu pred nepriateľmi, samými nepriateľmi ponúknutú, s ktorou voľky-nevoľky musel Lewenhaupt súhlasiť, pozbavený možnosti prejsť cez rieku a bojac sa útoku takého veľkého nepriateľa, ak by nesúhlasil. Dôverčivcom sa sľubovalo mnoho, dodržalo sa potom málo, s dôstojníkmi zaobchádzali ako s radovými vojakmi, keď im odňali zbrane a cennejšiu batožinu. Ktorí sa však pripájali do služieb cárskeho veličenstva, boli odosielaní do posádok najvzdialenejších provincií, aby v budúcich vojnách nezapríčinili zmätok.

Boli však v nemeckých plukoch (inak kráľovi Karolovi pre toľké vyššie vyrozprávané útrapy nie rovnako oddaných) takí, ktorí — zvážiac vojenskú skúsenosť, čo čerpali u najvíťaznejšieho Karola, a budúce natoľko veľké uznanie u kresťanských kniežat, že predtým veľmi mnohí, ktorí boli u Karola kapitánmi a zástavníkmi, boli povyšovaní na hodnosť plukovníkov, podplukovníkov a iných dôstojníkov najvyššieho radu — sa zapaľovali za pohŕdanie všetkým nebezpečenstvom a význační veľkou smelosťou v toľkých rozhodovaniach radšej chceli nasledovať kráľa. A keby samého prvého a nasledujúceho dňa nášho príchodu nebol prechodu prekážal protivný vietor, budiaci najprudšie vlnobitie, do moci nepriateľa by bolo prešlo menej tých, ktorí nasledovali karolovské zástavy. Lebo veru ako predtým všetky živly, tak aj teraz proti nám sprisahané vetry bojovali s božím dopustením.

Významnejší, ktorí s kráľom prešli cez rieku, sú títo: vojvoda Mazepa, Vojnarovskyj, jeho sestrenec, najvyšší kozácky poľný maršal, Mazepov tajomník^[644] spolu s manželkou, ktorý ponúkal tristo hrubých ríšskych toliarov, ak niekto prepraví jeho voz na protiľahlý breh; zo zajatcov Menšikovov príbuzný a moskovanský brigadír,^[645] zo Švédov generálmajor Lagercrona, o ktorom Švédi hovorili, že po odňatí všetkých ostatných generálov boh zanechal tohto jediného pozostalého zo všetkých najhoršieho. Býval predtým u kráľa Karola v takej veľkej vážnosti, že ak niekto chcel svoju žiadosť u kráľa priaznivo vybaviť, kázalo sa mu ísť k Lagercronovi, ale po strate príležitosti dobyť Starodub kráľovskú priazeň stratil; taktiež generál Sparre, barón Falckenberg, vysloboditeľ našej kňažnej z cisárskych rúk, a preto dlho väznený; taktiež Klingenstierna, prísediaci kráľovskej komory, Müller,^[646] povýšený potom na tajomníka, Dűben, dvorný intendant, čiže najvyšší veliteľ dvora, Neugebauer, celé kráľovské drabantstvo, doktor Malmberg, biskup, Magnus Aurivillius, Eneman, kňazi kráľovského drabantstva, aj Wűrffel,^[647] kazateľ niektorého nemeckého pluku, keď ostatných vynechám. Švédov bolo okolo dvetisíc a práve toľko mazepovcov a Záporožcov, ktorých vojvoda bol tiež prítomný, totiž Košový.^[648]

Náš spolubývajúci Peter Grund rieku síce prešiel, ale odoprúc ísť s nami smerom vľavo, padol medzi kozákov a zbavený všetkého svojho majetku radšej sa chcel vrátiť k nemeckým plukom, vtedy úplne nakláňajúcim sa ku kapitulácii. Veľmi nestálemu človeku, okrem toho veľmi hnevlivému, veľmi nadávajúcemu a veľmi hašterivému — ktorý nám často spôsoboval veľa ťažkostí, hneď chtiac vstúpiť do spoločenstva pred štvrťrokom podniknutej cesty, hneď od nej odstrašujúc a iných odvracajúc — som predpovedal tento osud v dedine Chvederky, keď sa pred mojimi priateľmi pokúšal mnohými výhovorkami zmyť žlč vyliatu na mňa a mojich spoločníkov. „Ak sa ty,“ vravel som, „zdravý, bez pohromy a bez straty — ako si sľubuješ — s toľkými krivými prísahami a kliatbami vrátiš k svojim domácim a neurobíš zavčasu vážne pokánie zo svojich ohromných zločinov, ktoré si pred mnohými sám vyznal, nože povedz, že som znamenite luhal. Vyzývam ťa, aby si na túto moju predpoveď pamätal.“

Tatársky vyslanec, murza, z nešťastnej bitky zavčasu odišiel a potom, keď prekonal Dneper, dostal od kráľa Karola odpoveď a bol prepustený k svojim.

Kým trvala moskovansko-nemecká kapitulácia,^[649] Kalmykovia niekoľkokrát zaútočili na Švédov a Nemcov a čo mohli vzdávajúcim sa odoberali, odporujúcim pridávali údery i slová, hrozili smrťou.

My sme na kopci nad brehom vyše dvoch hodín vystavovali naše zmáčané šaty a drobnosti pripekajúcemu slnku, ktorého nemiernym a sotva znesiteľným teplom šaty a mnohé papiere síce vysychali, ale moje obnažené nohy dostávali račiu farbu a hneď väčšmi a väčšmi zapuchali, toto zlo postretlo aj veľmi mnohých iných. Nedávno do koša vložené dva bochníky chleba sa vo vodách Dnepra tak zlepili, že by si bol povedal, že je to nasilu zmiesené cesto, ktoré sme pre akúsi horkosť ani my nezjedli, ani kone sa ho nechceli dotknúť.

Kým so vzdychmi ďakujeme bohu, spomožiteľovi, a uvažujeme o biednom a poľutovaniahodnom stave Švédov, hľa, rozkríkne sa, že nám Kalmykovia pomocou svojich tatárskych koní, zvyknutých plávať cez rieky, hrozia prechodom cez Dneper, a počujeme švédskou trúbou daný znak nastávajúcej cesty. Chytro zbierame svoje batôžky a na záchranu trpkého života pokúšame sa kráčať vpred poľnou cestou. Náhle však pribehne náš Burgermeister, hovoriac, že za znesiteľnú cenu obstaral dva kone, z ktorých jedného určil pre moju potrebu. Bola to najmilšia zvesť najmä pre naloženie šatstva a drobností na koňa. Postupujeme kúsok okolo brehu Dnepra, ja však pre vzrastajúce opuchnutie nôh už krívajúc. Doháňajú nás dvaja kráľovskí trubači a vypytujú sa, ako sa mám, a pochopiac a uvidiac náš kríž, požičajú môjmu spoločníkovi veľkého koňa, krívajúceho síce, ale výborného kročiaka,^[650] a kážu nám ísť s nimi. Kráčame vpred, ale ani nevieme, ktorou cestou máme nasledovať kráľa. Práve keď sme sa dostali k niekoľkým sedlám, vystrojeným priviazanými plášťami a zahodeným o kone prišlými Švédmi, opäť nás doháňa jeden plukovník. Káže mi vziať si a dať si na koňa, čokoľvek sa mi zapáči.

Ako veľmi sa táto božia prozreteľnosť časom mne a spoločníkovi mojej cesty — svojou neuváženou rečou predtým častejšie hrešiacemu proti zvláštnej božej prozreteľnosti — naozaj stala povzbudzujúcou a povznášajúcou, nemôžem vystihnúť nijakými slovami. A keď teraz vravel, že kone a sedlá sú už síce tu, ale chýba nám chlieb, ozaj ani počuť som nemohol človeka, ktorého nepriviedli ešte toľké najjasnejšie dôkazy k uznaniu a vďačnému prijímaniu otcovskej prozreteľnosti božej, rozkázal som však dúfať v dobro a kríž niesť udatnejšie.

Aj zo zemepisnej mapy poľského kráľovstva, ktorú som nosil so sebou, aj zo správ dosť mnohých som vedel, že vstupujeme na tridsaťmíľové polia,^[651] menované pusté, po poľsky Dzike pole, to jest slovensky Divé pole, kde sme zdesení pozorovali všetko pusté a bez všetkej stopy ľudského obrábania a ľakala nás nehostinnosť miest a pustatín bez ciest. Pohorský, keby nebol inak poučený, bol by veril, že vidí koniec sveta.

Držali sme sa cesty, ktorá našim zrakom poskytovala dve hlbšie, ale trávou zarastené brázdy a obklopovala ju hojná, a to rozličná a vysoká tráva. Bojazliví a na všetky strany dvíhajúc hlavy, preputujeme zo dve míle, keď z ľavej strany uvidíme malú hŕstku vojakov, prichádzajúcich na pohnaných koňoch oproti nám, a domnievajúc sa, že sú to Kalmykovia, trasieme sa, ale keď nás spoznali, rovnako ako my sme ich poznali podľa odevu, opustiac svoju cestu, ponáhľame sa k nim prostriedkom tráv a v hlbokej noci doháňame kráľa, ktorý zastal pri stojatých vodách. Keď sme prešli pomimo stanovísk kozákov, prejdeme ku bezpečnejším švédskym, ale vediac, že kozáci sú zvyknutí na krádeže a že sa celú noc budú potulovať medzi švédskymi stanovišťami, starostlivo si naše kone strážime.

Keď dávno pred svitaním bolo dané znamenie cesty,^[652] vysadáme na kone a napredujeme rovinami nie síce behom, ale bez všetkého oddychu koní až do druhej hodiny popoludňajšej; tak dlho sme veru museli ísť, aby sa mohlo dôjsť k vode. Keď sa kone občerstvili trávou a vodou, opäť pokračujeme v ceste cez pusté roviny až do neskorej noci, kým sa nedošlo k podobným vodám, ktoré nám vopred vytyčovali a určovali naše stanovištia.

Na samom úsvite dňa 13. júla na obvyklé znamenie trúby vstaneme a obvyklým spôsobom pokračujeme v ceste. Nohy mi tak zapuchli až po kolená, že sa vrchné sáry už nedali obuť. Na nasledujúci deň pripadla siedma nedeľa po Trojici^[653] s evanjeliom o Kristovi, sýtiacom štyritisíc svojich poslucháčov na púšti siedmimi chlebmi a niekoľkými rybami.

Ja, pamätlivý na toto evanjelium na našich pustatinách, povzbudzoval som seba a svojich útechou, že tenže Pán Kristus aj naše, už tri dni hlad znášajúce štyri tisíce ľudí nachová svojou všemohúcou a ešte neskrátenou pravicou. A iste aj mňa tak choval — už od jedenásteho júlového dňa, ktorého sme sa vrhli do týchto pustatín, až do 16. júla, ktorého sme si obstarali Turkami privezený chlieb — že za tých najdlhších letných dní, hoci ma nepretržité cestovanie dosť vyčerpávalo, predsa som nikdy po jedle nezatúžil, ani sme my dvaja celý ten čas nemali nič okrem štyroch kúštikov, dĺžkou i šírkou rovnajúcich sa palcu, darovaných nejakým mne oddaným židom a rovnako toľkých nejakým Valachom podaných, ktorého sme ktorýsi raz prijali na hospodu a večeru; k nim sa pripájalo baranie pliecko, poslané mi Sirmannom, ktorý bol majstrom kráľovskej kuchyne, čiže „contuleurom“,^[654] také však slané, že sa nijakým spôsobom nedalo pre prílišnú slanosť ochutnať, pre tvrdosť však hrýzť a skoro celé, ktoré sa však spolu s kosťami svojou váhou nerovnalo jednej libre,^[655] sme museli rozdať medzi priateľov a zahodiť. Toto bolo naše jedlo, ktorého miesto v nesmiernej horúčave zastávalo nesmierne pitie vody z močiara, zaopatrené však nie koľkokrát by sme boli chceli, ale len počas našich zastávok.

Prichádzali sme, pravda, k nejakým močiarom, predstavujúcim tvar dlhých rybníkov, raz veľmi skoro pred, raz veľmi neskoro po poludní, okolo i po západe slnka. A pretože sme nemohli so sebou vziať, ani cestou si zaobstarať nejaký riad, v ktorom by sme boli mohli nosiť vodu so sebou, preto sa stalo, že sme hneď a jedenkrát museli načerpať takú veľkú zásobu vody, aká veľká sa pokladala za postačujúcu na preputovanie cesty. Môj žalúdok od týchto vôd, bohato čerpaných, krátko potom napuchol a táto opuchlina sa okolo 24. júla mohutne zväčšovala.^[656] Ku siedmej nedeli trojičnej môj kôň váhou sedla a tela na chrbte opuchol a tak veľmi sa vyčerpal, že nasledujúceho dňa ostal vo vojsku temer posledný.

A pretože kozáci, naši spojenci a spolucestovatelia, okrádali Švédov, ktorí boli medzi poslednými, kedykoľvek bola príležitosť, jedných o imanie, druhých aj o život, preto som sa musel postarať o iného koňa. Dozvedel sa to jeden zo židov, mne oddaný, a keď priviedol dobrého koňa, vyzval ma, aby som ho kúpil za päť dukátov, ktoré som človeku na mieste dal, keď ma ubezpečil, že tohto koňa nikomu neukradol. Len čo som sa začal niesť na koni, videl som sa nie kráčať vpred, ale letieť.

Ale krátka bola moja radosť, lebo pri rieke Bug som ho stratil, pretože nemohol preplávať, keď nepriateľ napádal Švédov. Kráľ Karol urobil z pešiakov čo najviac jazdcov, predsa nie málo bolo takých, ktorí boli nútení cestu od Dnepra až po Bug robiť na vlastných nohách,^[657] a keď sa rozodrali topánky, kráčať bosí. Kráľ zaujal nosidlá, vystrojené hrubšou plachtou, a opierajúc sa o podloženú skvostnejšiu podhlavnicu, bol dvoma mocnými koňmi, z ktorých jeden kráčal pred nimi, druhý ich nasledoval, nesený až k rieke Bugu a niekoľkokrát som ho zazrel. Mazepa sa vozil na koči s päť miliónmi v zlatej minci a s väčšími striebornými nádobami, ktoré sme tu a predtým inde uvideli.

Konečne dňa 16. júla sme naše pusté polia prekonali,^[658] kde boli kratšie a k Tatársku bližšie, ktorých podobu najkratšie pripojím. Sú položené medzi Dneprom, kde nám poskytol priechod, na severe majú slávne mesto Čigirin a vyššie Kyjev, na západe Čierny les, poľsky Czarny las, na východe Kodak a zem záporožskú, na juhu Bug a Očakov a od nášho Dnepra po Bug ich delí vzdialenosť tridsaťtri míľ, od zeme Záporožcov k Čiernemu lesu a Čigirinu omnoho početnejších míľ. Meno „pusté“ dostali preto,^[659] že keď pred storočím boli obrábané a obývané kozákmi, tých však trápili ustavičné nájazdy Tatárov a naopak, ani Tatárom neposkytovali bezpečné prebývanie, po dohode oboch národov boli zanechané pusté a zbavené všetkého obrábania, aby pre nárokované na ne právo tohto alebo onoho národa nemuseli sa obyvatelia vystaviť toľkým biedam a nebezpečenstvám.

Keď sa od Dnepra odišlo na vzdialenosť dvoch míľ, uprostred ktorých vidieť mierne kopce a doliny, ukázali sa zrakom najširšie otvorené polia, na všetky strany spravodlivým poriadkom kopčekmi podelené, opustené obyvateľmi, vyhľadávajúcimi sanitru, a nejedny z týchto kopčekov, od iných omnoho vyššie, ukazujú zrúcaniny starých bášt, ktoré terajší Záporožci používajú ako pozorovateľne, z ktorých starostlivo pozorujú cestovateľov a neopatrných napádajú, potom však, dosiahnuc korisť, uťahujú sa k rybníkom, či radšej k jazerám zavlažujúcim tieto polia, kde sú dosť prehĺbené.

Majú totiž zvyk, opustiac svoje tesnejšie hlavné sídlo, zvané Seč, a zanechajúc svoje polostrovy, ktorých tu Dneper tvorí veľa, v zimnom čase prebývať pri týchto rybníkoch kvôli poľovačke na zvery, po ktorých sliedia, vychádzajúc, rovní zverom, zo svojich dier, urobených okolo vôd pod zemou. Sami sme uvideli dve srnčatá, najrýchlejším behom dlho unavujúce kone Švédov, nakoniec predsa zabité. Dopočuli sme sa, že je tu hojnosť zajacov, sŕn, byvolov, ba aj divých oslov, líšok, vlkov a iných zverov, ku ktorým by si nie neprávom pripočítali záporožských lovcov, divokejších než samé zvery.

Ich kňaz zo Seče, keď sa so mnou zoznámil práve na týchto poliach, vytrúbil ich nábožnosť, že totižto veľmi mnohí vo dne v noci majú čas na službu božiu, dlhými pôstmi si nad všetkých ostatných kozákov a Rusov márnia svoje sily, veľkým návalom sa zúčastňujú na každodenných službách božích, všetci do jedného postrádajú manželky; synov, zrodených mimo územia svojej vlasti, od útlej mladosti privykajú vojenskému umeniu a disciplíne, k tomu hladu, horúčave i chladu, miernosti a čistote, a tak preto sa stáva, že hoci za treskúceho mrazu mnohým neraz omrznú údy, predsa všetko napospol znášajú s nezlomenou mysľou, ani na prísnosť sa nežalujú; okrem toho, kedykoľvek treba, berúc spravodlivú odmenu, vojenčia na suchu i na vode, Turkom, Poliakom, Moskovanom a svojimi nájazdmi niekoľko ráz aj samému Konštantinopolu nahnali panický strach a spôsobili ohromné škody, spojené s porážkami.

Je pravdepodobné, že títo Záporožci majú nejedno od Amazoniek,^[660] ktoré neslýchane udatné a šialene smelé ženy, sláve mužov sa rovnajúce, ba ju prevyšujúce, obývali údajne Skýtiu, susediacu s Dneprom. Ale o tom všetkom sa viacej povedalo vyššie, nech sa teda rozprávanie vráti k našej ceste.

Približujúc sa k rieke Bug, od ktorého sa obyvateľom hovorí „boguminskí kozáci“, uvideli sme najťažšiu kobylkovú pliagu,^[661] zatemňujúcu celé povetrie a napádajúcu naše telá, zo zbožia a trávy nenechávajúcu temer nič a proti mienke mnohých zvestujúcu príchod nám hroziacich Moskovanov, ktorá potom, pokročivšia ponad a poza Bug, s rovnakou divosťou plienila polia a lúky.

Keď kráľ Karol obsadil vyvýšenejšie brehy Bugu a keď od samého času svojho príchodu, ktorý pripadol na 15. júl, prostredníctvom vyzvedačov, znalých ciest a týchto miest, starostlivo vyzvedal príchod nepriateľov, prišiel od benderského bašu sa vracajúci Poniatowski^[662] a popleteného kráľa upovedomil o povolení prechodu.

Toho istého dňa, 16. júla, prišli Turci, obdariac kráľa konštantinopolským vínom a na nádhernom koberci uloženými suchármi; baša, obklopený šiestimi agmi,^[663] tak sa prihováral kráľovi, odpočívajúcemu v koči: „Veľký kráľu,“ vraví, „keď sa náš nepremožiteľný cisár dozvedel o poltavskej porážke tvojho vojska, z úprimného srdca poľutoval, že ty, ktorý si doteraz bol najvíťaznejší a slávou svojho mena si naplnil aj náš Orient, týmto nečakaným pádom musel si ustúpiť víťazovi. Naostatok, ó kráľu, nech ťa toto tvoje nešťastie neznepokojuje, radšej pamätaj, že aj ty si človek podriadený ľudským premenám. Aj my sme často museli podstúpiť podobný osud, ale vždy sme opäť nadobudli sily. Ty, pretože si taký veľký kráľ; vojsko vždy budeš mať. Náš cisár však ti sväte sľubuje všetku svoju moc.“

Toto, prednesené tureckou rečou, kráľovi vysvetľoval Klingenstierna a jeho menom vzdal povinnú vďaku cisárovi a jeho tlmočníkovi, bašovi, za sústrasť a za ponúknutú pomoc, sľubujúc opätované služby. Kráľ, pretože u bašu videl umelecké hodinky, rozdelené na dvadsaťštyri hodín, požiadal si ich ukázať a všetku bolesť svojej nohy a porážky zakrývajúc svojou veselou tvárou, pochválil ich, prepustil od svojej tváre bašu, obdareného dvoma tisícmi ríšskych toliarov, a každého agu taktiež päťsto ríšskymi toliarmi. Krčah vína však rozkázal najvyššiemu majstrovi svojho dvora odniesť, ktorý ma, stojaceho pri voze, pozval a obveselil dobrým pohárom vína.^[664]

Medzitým sa priviezli sucháre^[665] s melónmi, hrozienkami a inými plodmi zeme a potravinami, ku ktorým keď sa Švédi zbiehali, pribehol som aj ja. A pretože pán Dűben prisľúbil, že ja budem medzi prvými, ktorí budú mať prístup k suchárom, švédski dôstojníci — daní Turkom na pomoc, aby ich valiaci sa hladní Švédi nezhodili do vody — mne pribiehajúcemu ihneď urobili prístup; a podajúc jeden hrubý ríšsky toliar, prijal som z tureckej ruky šesť kusov suchárov, z ktorých každý sa svojou váhou rovnal jednej libre, zo Švédov však mnohí, strápení sedemdňovým hladom, za zlaté peniaze a hrubé toliare, dobrovoľne hádzané na turecké plavidlo, dostávali sotva dva či tri kusy suchárov, dávajúc prednosť tejto strate zlata a striebra^[666] na nasýtenie svojich škvrčiacich žalúdkov. Tak sa míňa deň 17. júl.

Nasledujúceho 18. júla kráľ, uvedomený o približujúcom sa početnom nepriateľovi, konečne podvečer káže dať znamenie na zrýchlenie prechodu.^[667] Ja, ktorý som už bol o tomto prechode upovedomený, napomenutý nedávnym nebezpečenstvom a nemajúc nádej na ochotu švédskych dôstojníkov,^[668] navštívil som kráľa, nakrátko pred jeho veličenstvom vyrozprávajúc, v akom veľkom nebezpečenstve smrti som bol, chtiac prekročiť Dneper, a najponíženejšie prosiac, aby jeho najposvätenejšie veličenstvo ráčilo dať mi miesto medzi svojimi vojakmi, majúcimi prejsť cez rieku. Odpovedalo s najochotnejšou tvárou, že to prikáže, a silnejším svojím hlasom privolanému pánovi dvormajstrovi menom Dűbenovi prísne prikázalo, že mi treba vyznačiť miesto medzi prvými. Vzdajúc vďaky, odstúpil som k pánu Dűbenovi, ktorý, obrátený ku mne, povedal, že toto je veľká milosť jeho veličenstva voči mne.

Veselí sa teda ponáhľame z kopca,^[669] na ktorom sme blízko kráľovského voza pod šírym nebom bez všetkej tône odpočívali už tretí deň. Ešte totiž nebolo vidieť stromy alebo nejaké drevá, okrem drobných, zo všetkých strán znášaných pre potrebu kráľovskej kuchyne. Ani celou našou cestou cez pusté polia sme nemohli zazrieť stromy, iba ak na dvoch miestach tri-štyri vŕby, stojace pri močaristých miestach, o ktorých sa už hovorilo. Tadiaľto cestujúci musia drevo voziť so sebou, alebo na uvarenie vody potrebný oheň rozkladať z vysušeného tŕstia, hojne rastúceho pri vodách často spomenutých.

Keď sme zostupovali k vodám rieky Bug, stretli sme takých, ktorí oznamovali, že sa za malú cenu dáva dobré víno. Ním osviežení do sýtosti bez meškania máme dovolené vkročiť na plavidlo riadené asi pätnástimi osobami a berúce tridsať alebo štyridsať našich vojakov, a na ňom sa vezieme najmenej celú hodinu, až sa dovezieme k protiľahlému brehu. V čase hlbokej a temnej noci sme prijali radu vystúpiť na kopec, aby sme pri vode pohrúžení do spánku neutrpeli nejakú nehodu. A tak na pomoc privolanými rukami a nohami sa napokon dostávame až na hrebeň kopca a oddávame sa odpočinku.

Zavčas rána rozhliadajúc sa z nášho kopca na švédsky tábor a vojsko, zaberajúce miesto prievozu, okrem akejsi čierňavy sme nemohli ostrosťou našich očí v takej veľkej šírke rieky nič zreteľne poznať. Svoj počiatok má rieka Bug v susednom Podolí, ktorého aj nejakou časťou preteká, ale bystrinami a inými veľmi mnohými vtekajúcimi a rovinu kraja husto rozdeľujúcimi potokmi sa tak veľmi zväčšuje, že ak sa inde ukazuje, že je taký veľký, aký veľký bol v tomto morskom vchode, treba ho hodnotiť, že svojou šírkou ďaleko prevyšuje Dunaj a Dneper, zmiešaný však s koncom Dnepra vteká do Čierneho mora.

My, zbavení koní, z ktorých jedného, požičaného, sme vrátili, druhého však, nedávno pre mňa zaopatreného, sme zverili verným rukám osvedčeného priateľa Burgermeistra, kráčame na vlastných nohách a máličko pokročivší dostávame od nejakého tureckého jazdca rozkaz vrátiť sa; keď sme veru nechceli, chytal šípy a hrozil násilím. Len čo sa od nás dozvedel, že aj kráľ prekonal vodu, prepustil nás síce, ale s ťažkou vyhrážkou, ak sa dozvie, že sa vec má inak.

Nesúc naše bremená, zazreli sme neďaleko stáť voz, ktorý sa po rozpredaní potravín mal z nášho prístavu vrátiť do mesta Očakova, a keď sme od janičiara vyrozumeli, že toto mesto je od prístavu vzdialené tri míle,^[670] zaplatiac po jednom hrubom ríšskom toliari od každej osoby, prudkým cvalom sa dovezieme na určené miesto. Hovoriť sme s človekom nemohli, ten však, keď uvidel jeden hrubý nemecký zlatý, po spočítaní na prstoch ukázal, koľko podobných musíme dať my traja, a zo svojho slova raz vysloveného nič nespustil.

Približujúcich sa k mestu stretol nás zjavom úctyhodný mestský baša s niekoľkými sprevádzajúcimi poprednejšími vojakmi a zdraviacich sňatím našich klobúkov, naspäť pozdravil sklonenou hlavou, prikrytou červeným — najbelším plátnom obvinutým — turbanom a pravou rukou priloženou na srdce, potom však ukazujúcou cestu do mesta. Podobné posunky použil deň predtým, zdraviac kráľa,^[671] to jest sklonenou hlavou a pravicou niekoľkokrát ladne priloženou na srdcovú krajinu.

Príduc do Očakova, zaviedli nás do domu, v ktorom bolo na predaj jedlo a pitie, a ochotne prijatí kážeme úslužnému hostinskému priniesť niečo na jedenie. On hneď prináša dobre uvarenú hovädzinu a iné jedlá a moldavské víno, taktiež zákusky.

Jedlom a nápojom a obojím dobre a chutne občerstvení hľadáme voz a kone. Lebo kôň, ktorého sme zverili Burgermeistrovi, keď nemohol preplávať rieku, ani sme ho nemohli predať pre nebezpečenstvo pochádzajúce od Moskovanov, vraj zdochol. Hoci Burgermeister podľa svojej povinnosti chcel mi dať päť dukátov, predsa som ich — použijúc jeho koňa cestou cez pusté polia až do vyčerpania a zničenia — nechcel prijať, ale dva zlaté, dané za sedlo, som prijal. Nový voz, podobný poštovému koču, nie však okutý železom, sme obstarali za šesť rýnskych zlatých a jednu tatársku kobylu ohromnej veľkosti za jeden pár pištolí, venovaných mi, združujúcemu sa v Kozákii, pánom Carlowitzom, Uhrom, hodných desať toliarov, ku ktorým sme museli pridať šesť rýnskych zlatých.

Majúc voz, začali sme bezpečnejšie konať a zaujmúc lavice, oddali sme sa spánku. Nedali sme sa vyrušovať ani naším hostinským, ktorý predsa, keby bol chcel, bol by nás mohol pripraviť aj o naše imanie aj o život, alebo bezpečne zatvoriť do robotárne domu a potajomky zaviesť na susedné lode a predať Konštantinopolitáncom, ako by boli vraj iní urobili našim neopatrným kozákom, ktorých správou napomenutí, zanechajúc turecký hostinec,^[672] prešli sme k nejakému Valachovi.

Tento nás prijal v jedálni svojho domu, vyloženej kobercami, keď sme sa ho spýtali, akého bol vyznania, ukázal, tepúc si znamením dlhšieho kríža svoje čelo a prsia. Ostatne, toto valašské ľudské plemeno jazyk má spoločný s Valachmi, náboženstvo s Rusmi a Grékmi, mravy však s pohanmi. Hovoria, že sú kresťania, ale svoje kresťanstvo vôbec nepoznajú, spokojní sú so znalosťou kupectva, ktoré podvodne vykonávajú na zemi i na mori.

V Očakove mali nápoj zvaný nardenky,^[673] ktorý som veru vypil žiadostivejšie než víno, víno totiž bolo ohnivo červené a lepkavé, tento nápoj však — mierne riediaci stolicu — bol urobený z trochy vína, rozriedenej vodou, a z nejakého primiešaného výťažku. Ja, neznajúc túto zmiešaninu, častejšie som ju pijával a potom aj proti dyzentérii, čiže hnačke, ktorú nesmierna horúčava a požívanie zákuskov tak zväčšovali, že ma morila šesť týždňov, to jest celou touto cestou odtiaľto až do Uhorska. Tak, kým som sa vyhladovaný nazdal, že si rozličným pokrmom a nápojom obnovím sily, a chcel som si v neznesiteľnej horúčave osrdie ochladiť nejakým občerstvením, svojmu zdraviu, aké veľké mi len ostávalo, som nastrojil nástrahy a potom som hnačku mohol veľmi ťažko zastaviť. Kiež by som sa veru hneď od začiatku bol zdržal tohto tureckého nápoja a najchutnejších melónov a kiež by sa nebola častejšie vyskytovala príležitosť dráždiť si žlč!

Nasledujúceho dňa, 21. júla, na ktorý pripadla ôsma nedeľa trojičná, ponáhľali sme sa z mesta do tábora, ktorý kráľ Karol rozložil na morskom brehu na jeden míľový kameň odtiaľto, a pri prvom priblížení sme sa dopočuli, že kráľ Karol, ktorý sa doteraz zveroval strážcovi svojho zdravia Skragemu, doktorovi medicíny — podľa tajného posudku pykajúc za silu choroby, zväčšenú nedávnou nevyhnutnou jazdou na koni pri Poltave a prechádzajúcu do horúčkového záchvatu — sa už pripravoval na smrť^[674] prijatím sviatosti svätej večere na spásu duše a útechu svojho svedomia.

A naozaj okrem telesnej choroby mohla kráľovskú myseľ ťažiť spomienka na poltavskú porážku, a taktiež pochybná vernosť Turkov a za žold kúpiť sa dajúca zrada. Očakovský baša totiž, uctený darmi kráľa Karola a všetkou poctou, bol udaný, že ho peniazmi podplatil nepriateľ, ohrozujúci karolovcov zboku, aby Švédom na čas nepovoľoval prechod. Preto títo až do tretieho večeria očakávajúc loď, keď nemohli všetci počas jednej noci a polovice dňa prejsť Bug, na štvrtý deň po svojom príchode k prievozu, to jest 19. júla, boli zničení prichádzajúcimi moskovanskými zbormi,^[675] stanúc sa sčasti obeťou smrti, sčasti korisťou nepriateľov. Hovorí sa, že ich tu zahynulo asi päťsto, medzi ktorými kozáci, najlepšie vediac, že nedostanú nijakú milosť, odporovali všetkým umením a bránili sa až do povraždenia. Zradného očakovského bašu nasledovala pokuta nie krívajúcou nohou, lebo benderský baša, menovaný seraskier,^[676] zistiac a do Konštantinopola písomne oznámiac túto zradu, dal onoho zradného bašu s piatimi agmi, spoločníkmi, zaškrtiť.^[677]

Kráľ Karol, prevaľujúc v mysli sem i tam bolesť oboch porážok, dopočul sa o smrti svojej najmilšej sestry,^[678] vdovy kniežaťa Holsteinského, zabitého v poľskej bitke pri…, ktorej osudy ho tak zaboleli, že hovoril, viacej bolesti že mu vyplýva zo smrti jeho sestry než z nedávnej porážky jeho vojska, pretože strata tamtej je nenapraviteľná, strata tohto však s pomocou božou môže sa napraviť.

Švédi a kozáci touto porážkou slávnejšou urobili rieku Limon,^[679] ktorá sa spolu so svojím druhom Vieprom vlieva do Bugu blízko prievozu.

My, keď sme už mali voz — ktorý by sme boli mohli hneď predať za dvojnásobne viacej peňazí v najväčšom nedostatku dreva, ktoré sa sem priváža po mori — aj súdky vína a páleného, vystrojení aj chlebom a syrom, po uplynutí prvej noci v tábore stratili sme našu kobylu. Keď totiž — ako sme už od Dnepra pokračovali v striedavých nočných strážach — pán Pohorský, robiac strážcu od polnoci, nad ránom hrdo zaspal, Tatári alebo kozáci, potulujúci sa celú noc, kobylu odviedli, ani sme ju viac nemohli nájsť. Vynaložili sme všetku starosť, aby nás znamenie, dávané obyčajne trúbou, nenašlo na cestu nepripravených a zbavených koňa.

Konečne 25. júla, keď slnko vyšlo, pokročili sme smerom na Očakov, ťažší už o hŕbu kupcov a batožiny. Očakov leží pri Čiernom mori a iným menom sa nazýva Džiar a od severu má hrad, opevnený násypom, obklopený vypínajúcimi sa vežami, práve v tom čase však opevňovaný novým valom, urobeným zo surovej tehly. Priekopu má naplnenú z mora vedenou vodou, kam sa schádzajú obyvatelia, chtiac si vyprázdniť črevá, nemajúci iné miesta, ktoré by poslúžili tejto potrebe.

Mesto obývajú Valasi, Tatári, Gréci a najmä Turci, predávajúci rozličný tovar, hlavne však zázvor, korenie, figy, jemné hrozienka, gaštany, vyberané lieskovce, tabak a turecké ľanové plátna. Uvideli sme tu Turkov zarábajúcich cesto, pečúcich chlieb a vykonávajúcich iné domáce práce. Klobúky majú červené, spevnené vloženou bavlnou, ktoré temer až po samý vrch obtáča najbelšia stuha. Vznešenejší nosia tuniky,^[680] siahajúce až po päty, a poldruhastopové čižmy, nad ktorými visia pásikmi obtočené krivé šable. Janičiari^[681] však nosia krátke odevy, niektorí majú celé ruky holé až po plecia, niektorí až po lakte, ako aj nohy majú holé až po kolená, používajúc pri jazde čižmy, na prechádzku sandále alebo črievice, vystrojené podošvou a remencom a dajúce sa zhodiť z nôh bez všetkej námahy, kedykoľvek sa zapáči. Uvideli sme aj jedných nahých na celom tele, druhých, zakrývajúcich si aspoň ohanbie podviazaním, ale aj títo aj tamtí boli podobní Abesínčanom.

Kráľ Karol, obíduc mesto, podnikol cestu smerom na Bendery^[682] a po siedmich táboroch sa dostal až na benderské územie, totiž 31. júla, preputujúc štyridsať míľ. Táto cesta sa konala cez najvlastnejšiu pustatinu, na ktorej sa najprv ukazoval morský záliv, široko rozliaty, nie však hlboký, a po jeho prekonaní bolo treba priblížiť sa k moru zalievajúcemu rovinu a takému slanému, že ani ľudia ani ťažný dobytok nevládali jeho slanosť jazykom zdržať, okrem toho tu bez prílivov a najpokojnejšiemu, ktorého okraja sme sa museli držať vyše míle. Dvadsať alebo tridsať krokov od neho ustúpiac nazad, robili jamy, v ktorých sa opäť vyskytovala sladká voda. Morské dno však bolo pri brehoch podobné piesku, zrastenému v jeden celok.

Kráľovo vojsko nasledovalo nespočetné vozy, jedny naložené vínom, ktoré oni menujú čerep,^[683] iné nardenkami, iné jablkami, hruškami, melónmi, iné páleným a inými vecami, ktoré, keď sa rozložil tábor, Turci, potom však obyvatelia týchto pustatín, Tatári, rozvážali s ohromným huriavkom, lebo jeden kričal: „Čerep, čerep, čerep!“, druhý: „Horilka dóbro, horilka dóbro!“,^[684] to jest: dobrá pálenka, iný, chtiac predávať mlieko, pozdvihoval ozývajúci sa hlas: „Moloko, moloko, moloko!“, iný: „Nardenky dóbro, dóbro!“, a tak napospol.

Aj cesty, na ktoré sme chceli vkročiť, obklopovali z oboch strán a uši okoloidúcich zavaľovali rozličným krikom. Privádzali aj najčistokrvnejšie tatárske kone, z ktorých niektoré vydražovali na sto zlatých, iné predávali za menšiu cenu a pridelili viacej sľubujúcemu.

Pramene tu boli veľmi zriedkavé. Len na jednom mieste sme natrafili na žriedlo pramenistej vody, na inom mieste však pod malým kopcom sme videli predávať vodu čerpanú z hlbšej studne. Blízko Očakova sme prešli cez jednu dedinu,^[685] druhú sme našli pod nejakým kopcom pri rybníku, pozostávajúcu z domov urobených pod zemou, tretiu, Žaómrzu, sme uvideli kúsok vyššie, totiž blízko Bendier, určenú kráľovským drabantom a ozdobenú lesom, po sedemdesiatich míľach teraz prvý raz s radosťou zazreným. Tatársky národ totiž až doteraz má za domy vozy a stáda lichvy, koní a volov tak dlho pasie na svojich najpustejších rovinách blízko vodnatých miest, kým sa tráva nespasie alebo voda neminie, potom prechádza spolu so svojou lichvou a dobytkom na iné vodnaté miesta.

Pre zmienku o Tatároch podám tu stručné dejiny národa. Tatári, skýtsky národ, vykročiac zo svojich sídiel, obsadili Arménsko, spustošili Áziu, prekonavší Ural, spustošili Sarmatsko^[686] a dosiahli kraj Getov a Dákov.^[687] Zavraždiac kráľa, podmanili si Indiu; Saladinom^[688] povolaní temer zničili kresťanov, zaujatých svätou vojnou, a Jeruzalem vydobyli naspäť; za kráľa Belu IV. po tri roky za nevýslovných strát obyvateľov držali Uhorsko. Niektorí myslia, že sú to Mongoli, iní ich menujú nomádmi, potomkami Roxolanov.^[689] V zime pred mrazom zostupujú k Azovskému moru, v lete putujú vnútrozemskými rovinami, majú stany utkané zo srsti, život trávia vo vozoch, dobytok vodia so sebou, aby z neho mali potravu, lebo sa živia aj konským mliekom a takým istým syrom a podobne aj konským mäsom.

Obývajú Veľké Tatársko^[690] i toto Malé,^[691] čiže Perekopské. Pánom onoho je Veľký Mogul,^[692] pán najbohatší na zlato a dobytok. Toto drží chán,^[693] obývajúci Krym, a je zaprisahaný nepriateľ Moskovanov, ktorých časom napáda cestou, ktorá sa menuje Muravský šľach.^[694] Tento chán, ako som oznámil vyššie, hľadel dosiahnuť zväzok so zbraňami švédsko-kozáckymi.

Toto krymské Tatársko má z väčšej časti ľudí nevľúdneho vzhľadu, nízkej postavy, vyčnievajúcich a hrubých očí, plochého nosa a širokej tváre, hlavy okrem temena oholenej do tvaru konskej podkovy. Od chlapčenstva sa učia jazdiť na koni, zriedka chodia pešo, aj na voly vysadajú ako na kone, vozy majú prikryté kožušinami a používajú ich za domy, postupujú alebo pomaly, alebo najrýchlejšie, letujú na vrchoch, zimujú však na vodnatých rovinách. Chlapcov učia zasiahnuť šípmi cieľ, inak kým ho netrafia, nedovolia im jesť. Chovajú síce čriedy lichvy a dobytka, ale z nich nepripravujú — len ak v tábore, alebo dohnaní hroznou potrebou — na jedlo nič živé alebo zdravé, ale mŕtve, alebo umrieť majúce, alebo dokaličené.

Misky a hrnce nečistia nikdy, špinu však a nečistotu vyhľadávajú viacej, než sa jej stránia. Kone majú čistokrvné, nie také vysoké, ale podlhovasté a veľmi rýchle. Manželky, prv než neporodia, manželia ani za manželky neuznávajú, ani im rodičia nedávajú veno. Ich ženy sú veľmi mrzké, podobné cigánkam. Tieto si hlavy prikrývajú vysokým okrúhlym klobúkom, na vrchu širším, na podobu koša. Urodzenejšie z tamtých si klobúky obvíňajú nie obyčajným, ale jemným plátnom a ozdobujú cennejšími kamienkami a pávími okami.

Okrem krymských Tatárov jestvujú Čerkesovia,^[695] aj Čeremisovia,^[696] aj Kalmykovia, o ktorých rozprával pán generálmajor Meijerfelt, s ktorým som putoval z Bendier do Uhorska, že keď bol u cárskeho veličenstva, uvidel ich dvetisíc, práve vtedy prichádzajúcich zo svojich krajín, ktorí vraj mali jednu a tú istú tvár, takže sa sotva mohli jeden od druhého rozoznať. Že majú vieru v jedného boha, ale vzývajú z rozličných látok zhotovené a napredku vozov upevnené sošky, ba aj slnko, mesiac, hviezdy a rozličné tvory a živly a pred jedlom im obetujú prvotiny pokrmu a nápoja, okolo východu slnka sa schádzajú, sediac na zemi strávia temer dve hodiny a divými slovami tvorenými v hrdle vykonávajú svoju bohoslužbu, spevom vyjadrujú bučanie turov alebo zavýjanie vlkov a dýcha z nich také veľké barbarstvo, že cárske veličenstvo nechcelo použiť ich pomoc proti Švédom a iným kresťanom.

Pravdaže aj Kalmykovia, ktorých som uvidel, boli si podobní, malej postavy, hrubí a širokej tváre a nosa, ale malých očí. Bol by si sa nazdal, že pochodia z jednej matere. Ale Tatári, ktorých zeme sme precestovali, používajú po kolená dlhé rúcho, a to tmavé a hrubé, ktorým si však nezakrývajú ani plecia, ani prsia, ani boky, pretože je priviazané na krku a pri jazde na koni sa hádže sem i tam. Majú alebo bosé nohy, alebo kožou dosť obvinuté. Nosia luk a šípy, bitkám sa vraj vyhýbajú a bojujú viacej ľsťou než silou, predsa sú obdarení zatrateniahodnou smelosťou.

Uvideli sme niekoľko žien, predávajúcich kobylie mlieko a tekuté maslo i mäkký, nechutný syr. Nič sme medzi týmito Tatármi nepočuli tak často ako obvyklú formulu kliatby: Hana sana siti^[697] — ako aj slovo hajde, aj hajdite,^[698] ktoré používali, či už niekoho k sebe volali, či kázali od seba odstúpiť, či prikazovali vystúpiť na koňa, alebo ho odviesť, alebo aj utekať.

Kým sme prechádzali krajinami týchto barbarov, nepostupovali sme rýchlejšie, zachovávajúc poriadok švédskych vojakov, ale podľa tatárskeho zvyku, a tak sa stalo, že kráľ Karol vkročil na jednu, vojvoda Mazepa však na druhú cestu a kráľ so svojimi dohonil vojvodu až nasledujúceho dňa; my však, pridŕžajúc sa vojvodu postupujúceho pred kráľom, nepostupovali sme rovnakou rýchlosťou, ani sme nemohli rozoznať, ktorej cesty sa držal, ale hľa, stretneme tatárskeho jazdca, ktorý nás ochotne napravil, aby sme odbočili naľavo, pretože tam je vraj hojnosť vody, pri ktorej musel Mazepa s kozákmi určiť stanovište.

Opustiac vyvozenú cestu, vrhneme sa do trávnatých polí a preputujúc pol míle, došli sme k malému močiaru a keď sme nevideli nasledovať ani Švédov ani kozákov, ale naopak, schádzať sa niekoľkých Tatárov, bez ďalšieho meškania sme sa vracali ku kozákom smerom napravo, a pravdaže, nemajúc nijakú cestu ani vedomosť o stanovišti a slnko už na západe. Jeden markytán so svojou manželkou a dvoma paholkami začal smelo kupovať kone od oných Tatárov, schádzajúcich sa z rozličných miest, a bezpečne im ukazovať striebornú i zlatú mincu. Či však odtiaľ vyviazol zdravý, nemohli sme potom vypátrať, ale my sme ho iste nikdy viacej neuvideli, mnohými naliehavými prosbami sme nemohli odviesť ho odtiaľ a od zamýšľaného kupovania koní.

Kráľ Karol sa z dediny Žaómrza konečne priblížil 3. augusta Benderom a prijal ho baša a jeho skvelý sprievod aj salvou tridsiatich stredných diel, ani však do mesta nevkročil, ale ani cez rieku Dnester nepostúpil. Tábor mal na brehoch Dnestru, vzdialený jedinú štvrť míle od mesta. Nielen však onú dedinu, ale aj tieto brehy Turci a Tatári svojimi naloženými vozmi rozdelili do tvaru ulíc a z príchodu Švédov si zriadili nie zavrhnuteľný výhradný obchod.^[699]

Benderský baša dal švédskemu kráľovskému veličenstvu nádherný stan, okolo ktorého stáli viaceré iné, sčasti tureckých dôstojníkov, sčasti kupcov. Ostatní prichádzajúci vojaci si proti nepriazni povetria pripravovali príbytky vo vozoch, pozvážajúc sem trávu zo všetkých strán, nemohli sa však zbaviť slnečnej páľavy, už od začiatku júna ustavične pražiacej zeme a obyvateľov týchto zemí.

Touto nepríjemnosťou donútený, keď som videl, že niektorí, najmä chorí Švédi, dostanúc od kráľovskej kancelárie odporúčanie, púšťajú sa do mesta, aj ja, domnievajúc sa, že v meste sa lepšie môže liečiť dlhotrvajúca dyzentéria, vyžiadal som si od kráľovskej kancelárie písmo pre benderských dôstojníkov, ktorí velili prievozu, a keď som ho predostrel, zložiac však najprv jeden toliar, ihneď som dostal prechod cez Dnester a v meste bezplatnú hospodu u nejakého žida, ku ktorému ma zaviedli na rozkaz tureckých dôstojníkov, veliteľov prievozu, keď som predtým celý týždeň trčal pod holým nebom a každej noci počúval spev tureckých strážcov,^[700] trvajúci vyše štvrť hodiny a sprevádzaný akýmisi zvuk vydávajúcimi vojenskými nástrojmi, do ktorého udierali oboma rukami.

Bol v meste nejaký lekár, z kresťana urobený muzulman,^[701] ktorý chcel liečiť moju dyzentériu, pošlúc po svojom synovi buksičku, rovnajúcu sa tretine jednej šestinky, do ktorej vložil výťažok, ktorého tri čiastky pozostávali z čistého medu a štvrtá z puškvorca, cicvára a iných prísad, ktoré sa chuťou nedali rozoznať, a chcel, aby som mu hneď poslal tri ríšske toliare. Čudoval som sa nehanebnosti tohto človeka a platenie som odložil do príchodu jeho samého, ktorý sa však viacej neukázal. Rozprávali, že pre preceňovanie najlacnejších liekov bol udaný u bašu a zatvorený do väzenia.

Medzi tým časom kráľ Karol, keď prepravil svoje zbory cez rieku Dnester,^[702] rozložil tábor pri samom vchode do predmestia a 6. augusta švédskeho kalendára, 16. augusta nášho kalendára oslávil kajúci deň počúvajúc vo svojom stane dôstojného muža Michala Enemana, kazateľa kráľovského drabantstva, kážúceho z 51. kapitoly Siracha. Keď vysvetlil text, prikročiac k aplikácii, poukázal, že treba chváliť boha, pretože v nedávnej poltavskej bitke zachoval kráľa s pozostalým vojskom, potom pátral po príčinách utrpenej porážky a ponechajúc politické a vojenské politickým a vojenským mužom, predniesol podľa svojho chápania tieto nasledujúce:

1. Neviazaný život Švédov v Sasku, luteránov u luteránov, radujúcich sa z príchodu Švédov, a takú veľkú svojvôľu, aká sa nemôže hodiť ani na Turkov a Tatárov. 2. Bezočivú spupnosť Švédov, pretože nechceli s cárom, pripraveným na všetky požiadavky, uzavrieť mier, uzavrúc ho s kráľom Augustom, ba čo viac, vykonajúc jedno zosadenie z trónu, pomýšľali na druhé. 3. Ukrutnosť Švédov v Poľsku, ich sa pridŕžajúcom, ktorá bola taká veľká, že mnohí — o ktorých sa súdilo, že pri vyšetrovaní vyzradia niečo o svojom inde ukrytom majetku, a predsa nevyzradili nič, hádam preto, že už nič viacej nemali — museli podstúpiť posledné chvíle života alebo ujmu na zdraví pre údery, vykrúcanie hláv až do vyvrátenia očí z prirodzenej polohy. 4. Nesmiernu povýšenosť Švédov, pretože radšej chceli bojovať bez spojencov, Poliakov a Litovcov, aby nejaká maličká sláva víťazstva neodplávala k iným, ktorých všetky činy obyčajne znevažovali. 5. Starodávny zvyk Švédov podceňovať, čo aj najmocnejšieho nepriateľa. 6. Nesmiernu dôveru Švédov vo svoje sily, ktorá mnoho odňala bohu, darcovi víťazstiev. 7. Nesmierne, božej sláve uberajúce dôverovanie veľmi mnohých cudzincov vo švédske sily. 8. Obrovské hriechy niektorých Švédov, vykonané v tábore, ktorým nebolo možné zamedziť nijakými kráľovskými nariadeniami a medzi ktorými boli rúhania, kliatby, smilstvá, čarovania, spolky s diablom konané na zmeravenie tela, ako aj sodomitstvo niektorých, priznavších sa v smrteľnom zápase. 9. Nesmiernu snahu podporovať politickú slobodu Poliakov, dožadovanú pomocou rozširovania hraníc kráľovstva, čiže prinavrátenia Ukrajiny. 10. Zvrátenú starosť, aby sa Slezanom obnovila náboženská sloboda, čo podľa osnabrückého mieru prislúchalo Švédom, ale títo, zabudnúc, že na jej navrátenie ich vzbudil a mnohými víťazstvami obdaril boh, predložili si iný cieľ, a tak boli potrestaní spravodlivým božím súdom. Spomenutý kazateľ potom nadhodil, že iné príčiny ponecháva bohu, vševedúcemu a spravodlivému sudcovi, Švédov však povzbudzuje k uznaniu hriechov a k polepšeniu života, taktiež k dôvere v boha, ktorý, uvidiac pokánie švédskeho národa, bude hotový prejaviť mu svoju milosť.

*

Keď sa skončila svätá kázeň, spýtal sa kráľ Karol okolostojacich ministrov, ako sa im táto kázeň páčila, keď mlčali, kráľ pochválil kazateľa, hovoriac, že on povedal pravdu, inak ani robiť nemohol, ba čo viac, že musel karhať hriechy malých i veľkých, podobný múdremu drevorubačovi, ktorý, keď sekerou stína nejaký veľký strom, spôsobuje, že sa z neho odsekávajú nielen prekážajúce konáre, ale dolu na zem padajú aj väčšie i menšie triesky a rezina, tak aj tento kazateľ tohto kajúceho dňa musel vyzdvihnúť hriechy svojich nielen menších, ale aj väčších poslucháčov, sami že sa musia rozpamätať na jeho kráľovskú výstrahu a predpoveď božej pomsty v príhodný čas, ktorá raz bude musieť byť vykonaná, že však boh, spravodlivý sudca, mieniac vyliať svoj hnev na bezbožných, predsa uprostred svojho hnevu pobožných a svojich verných, ktokoľvek oni budú, zázračne zachová a vytrhne z okamžitých nebezpečenstiev tak, ako už urobil. Toto vraj bola ὲπίκρισις^[703] kráľovského veličenstva o kajúcej kázni.

Treba priznať, že švédske vojsko, ak by si hľadel na vojenskú disciplínu a kresťanský život, porovnané s inými vojskami iných mocnárov, bolo by mohlo mať prvenstvo; ale diabol bol predsa zasial v takom nábožnom, vojsku takú veľkú bezbožnosť, že niektorí boli uznaní vinnými najťažšími a krikľavými hriechmi a ich dôstojníci proti výslovným božím slovám a ediktom svojho kráľa nechali ich žiť medzi sebou, a tak privolali hnev boží na celé vojsko; čo, prosím, bude treba súdiť o iných vojakoch iných kniežat, beztrestne hrešiacich a svojimi hriechmi sa vystatujúcich? Preto sa stáva, že sa počuje, že veľkú porážku utrpelo zajačieho srdca a vždy utekajúce vojsko onoho kniežaťa, tamtoho zasa od nevyzbrojeného alebo sebe nerovného nepriateľa, konečne tohto muselo trpieť hlad, smäd, mráz, horúčavu, stratu svojich posádok a majetku. Lebo keď teda podľa svedectva Deuteronomia^[704] 23, 12 — 14 nemohol Jehova prechodiť uprostred izraelského tábora, poškvrneného zápachom výkalov, ale sa pre mrzkosť vecí odvrátil od tábora svojho národa, ktorý tábor chcel mať svätý, tým menej bude prechodiť prostriedkom tábora, znesväteného ťažšími hriechmi. Ale treba pokročiť k iným veciam.

Keď kráľ nábožne vykonal tieto služby božie, nečakane prišiel pán generálmajor Meijerfelt^[705] a priniesol od cárskeho veličenstva body želaného mieru, prišli aj poslovia cárskeho veličenstva a medzi nimi Skoropadskyj, starodubský polkovník, nástupca vojvodu Mazepu, odpadnuvšieho k Švédom. Tamten sa vraj u Mazepu ospravedlňoval, že prijal cárskym veličenstvom mu ponúknutý titul vojvodu, a vraj prisľúbil, že Mazepovi, svojmu vojvodovi bude verný a že privedie vzbúrencov kozákov, len čo sa naskytne vhodná príležitosť. Švédske kráľovské veličenstvo však vraj odpovedalo, že teraz je premožené, že s cárom nechce o mieri rokovať porazený, ale víťaz.

V tom čase kráľ Karol počítal vojsko švédsko-kozácke a dával žold, vidiac dosť mnohých vohnaných do šachmatu,^[706] niektorých aj vyvolil na miesta tajomníkov a iných ministrov, stratených pri Poltave.^[707]

My sme sa medzitým prechádzali v meste Benderoch a obzerali sme si hrad, turecký chrám, kupecké domy a mravy obyvateľov. Toto mesto je položené na vyššom brehu rieky Dnester. Ten však pramení v haličskej zemi, priamo z karpatských vrchov, tečie dolu blízko Kamenca^[708] a Jampoľa a zväčšuje sa veľmi mnohými a aj veľkými riekami Podolia. Je veľmi hlboký a medzi svojimi vysokými brehmi pomaly tečie k Benderom, svojou šírkou neprevyšuje vrhnutie kameňa vyslaného z praku, a napokon sa pri meste Akiermane, inak Belgorode,^[709] niekoľkými ústiami vlieva do Čierneho mora. Od východu slnka sa nad riekou týči hrad, slávny vežami a budovami, na západ má mestečko vystrojené skvelejšími domčekmi, dvoma dobre opevnenými bránami a múrom. Na jeho prostriedku je vežatý chrám, ktorého arkiere obchádza kňaz, zvolávajúc zmäteným krikom ľud na svoje pobožnosti. Majúc vkročiť do chrámu, zhadzujú si v jeho predsieni zo svojich nôh obuv, potom si bosí posadajú na zem pokrytú kobercami, mrmlú nejaké modlitby, častejšie sa klaňajú a počúvajú predčítanie kapitol alkoránu,^[710] ktorého výťah, najkrajšie písaný a za veľkú cenu zaopatrený, údajne majú v každom tureckom dome a ctia s obdivuhodnou nábožnosťou.

Pod hradom sú murované kúpele, ktoré majú dlhú šatňu a sú vystrojené dlažbou z červených štvorhranných kameňov a kanálmi, cez ktoré na hlavy a telá kúpajúcich sa príjemne vyteká teplá voda. V šatni dávajú čiapočky a zásterky, šaty však tam odložené sväto strážia. Kúpeľník veľmi starostlivo vydrhne telá mydlom a prikrývkou zo srsti. Každý týždeň raz alebo dva razy navštevujú tieto kúpele mužovia a ženy, usilovne pestujúc čistotu tela. Holiči preostrými britvami holia nielen hlavy Turkov, ale aj krky, prsia a priehlbiny tela pod pazuchami, fúzy však a bradu šetria, lebo tie má turecký národ v najväčšej úcte. Muzulmani koľkokrát vyprázdňujú mechúr alebo uľahčujú črevám, toľkokrát si umývajú ohanbie a ruky, za tým cieľom sa uberajú k vodám, hodlajúc vykonať tieto prirodzené veci, ale ani sa nečistého nedotýkajú, že by si potom neumyli ruky. V rozhovore zachovávajú dôstojnosť, hovoria málo, i to premyslene a s vážnosťou. Turecké ženy sa neukazujú na verejnosti, alebo ak sa musia ukázať, idú so zahalenými hlavami. Majú aj tu školu, v ktorej sa mládež učí čítať a písať. Prepustím však Turkov s celou ich zovňajšou svätosťou a pristúpim k našej ceste.

Kým sme sa zotavovali na našej hospode,^[711] jeho kráľovské veličenstvo, hodlajúc vyslať pána Meijerfelta do Švédska cez Uhorsko a susedné provincie, rozpomenulo sa na mňa a vyzvedalo sa od ministrov, akéhože druhu blahosklonnosť prejavili voči mne, kým som sa zdržoval v tábore. A keď oni odpovedali, že som pre zlobu oných čias nebol obdarovaný nijakou blahosklonnosťou zvláštneho druhu, kráľovské veličenstvo nadhodilo, že to nie je dobre urobené, že totiž ja — ktorého nazývalo nábožným, učeným, skromným a všetku protiveň radšej trpezlivo nesúcim, než spôsobujúcim dakomu nejakú ťažkosť — som hoden väčších služieb. Tento úsudok jeho veličenstva o mne mi práve toľkými slovami vyjavil — stretnúc ma tej istej hodiny — pán Klingenstierna, prísediaci kráľovskej komory a pre znalosť tureckého jazyka kráľovi vtedy iste veľmi cenný, a prikázal mi byť dobrej mysle.

Nasledujúceho dňa, 19. augusta, dal ma pán Meijerfelt hľadať a keď ma našli, pozval ma k sebe. Len čo som sa k mužovi dostanovil, vraví: „Azda šťastne prišla vaša urodzenosť, je mi najvzácnejším hosťom.“ Prítomný tu bol aj pán Klingenstierna a obaja ma oboznamujú s nastávajúcou cestou do Uhorska, kážu mi, aby som bol na zajtra pripravený, a napomínajú, nech neodídem, nepozdraviac kráľa, lebo jeho veličenstvu bude moja odobierka milá. Pán Meijerfelt však prerušil, že on o tom, že sa k nemu ja mám pripojiť, už s kráľom hovoril a že hneď navštívi kráľa a bude mi žiadať audienciu. Vstávame od stola a nasledujem pána Meijerfelta, krívajúc pre napuchlinu nôh, od ktorej som ešte nebol celkom oslobodený.

Kým sa pán Meijerfelt vyše hodiny zhovára s kráľom, ja som u pána Dűbena, veliteľa kráľovského dvora, a zhováram sa s ním o rozličných veciach, poctený rozličnými prejavmi blahovôle. Potom keď pán Meijerfelt vyjde od kráľa, som zavolaný a vovedený ku kráľovi, v tureckom stane odpočívajúcemu, ku ktorému som asi na tento spôsob prehovoril:

Najjasnejší a najmocnejší kráľu, pane, pane najmilostivejší! Bude známe vášmu najposvätenejšiemu veličenstvu, že teraz bol uplynul práve celý rok, počas ktorého som sa zdržoval v tábore vášho posväteného veličenstva. A hoci ma dôverní ministri vášho veličenstva napomenuli, aby som sa odobral k Moskovanom, hodlajúc si vyžiadať listinu bezpečného prechodu, to som predsa nechcel urobiť len preto, aby som ukázal stálu úctu a najpokornejšiu úctivosť svoju a uhorského národa voči vášmu veličenstvu.

Pretože však som dnes vyrozumel, že najmilostivejšia vôľa vášho najposvätenejšieho veličenstva je táto: nech sprevádzam pána generála Meijerfelta až do Uhorska, nechcel som sa vzdialiť, nepozdraviac vaše veličenstvo. Preto vzdávam najpokornejšie vďaky vášmu veličenstvu za najmilostivejšie rozhodnutie našich žiadostí, za poskytnutie tejto príležitosti navrátenia sa k mojim predstaveným a aj za sto toliarov, nedávno mne, pripravujúcemu návrat do vlasti, udelených pánom grófom Piperom.^[712] Nech najdobrotivejší boh ráči najštedrejšie odplatiť túto takú veľkú milosť vášho kráľovského veličenstva, prinavrátiť vášmu veličenstvu bývalé zdravie a urobiť takým šťastným, aby mohlo svoju terajšiu nehodu znášať svojím udatným a hrdinským duchom, spočívať v milostivej vôli božej, ktorá všetko nepriaznivé obracia na dobro, a pevne súdiť, že táto nehoda, vsunutá po nepretržitej následnosti víťazstiev, bude tým slávnejšou príležitosťou na rozvinutie hrdinskej cnosti, že aj všetkých najväčších biedny osud robí tým slávnejšími, čím viacej sú trýznení, čo aby vaše veličenstvo zakrátko spoznalo, ja s našimi evanjelickými stavmi neomeškám nábožnými modlitbami žiadať.

Teraz vaše veličenstvo porúčam božej milosti, opäť a opäť prosiac, nech sa vaše veličenstvo ráči milostivo rozpomenúť na naše zmučené evanjelické stavy a ak je niečo, čo by im mohlo byť odkázané, milostivo odkázať; iste tak sú oduševnené za vaše veličenstvo, že viem, že si budú pokladať za úlohy svojho najväčšieho šťastia, ak by pri každej príležitosti, ktorá sa naskytne, mohli vášmu veličenstvu prejaviť vďačnosť ducha.

Jeho kráľovské veličenstvo na to odpovedalo, že ďakuje za moje nábožné želanie a preukázané služby, nie je vraj nič, čo viacej by mohlo našim stavom odkázať, svoju milosť im však sľubuje.

Keď som toto vypočul, začal som predkladať svoju žiadosť o urýchlenie vyslobodenia pána Hermelina a chcel som pre jeho záchranu padnúť k nohám jeho veličenstva. Keď jeho veličenstvo počulo spomenúť žiadosť, opýtalo sa, za kohože zakročujem. A keď počulo spomenúť Hermelina, chcelo vedieť, prečo zaňho ponížene prosím.

Odpovedal som, že preto zakročujem za tohto muža, lebo bezpečne viem, že je nábožný a horlivý za zabezpečenie evanjelického náboženstva, a nielen jeho najposvätenejšiemu veličenstvu zvlášť potrebný, ale aj nám, cudzincom, srdečne oddaný. Jeho veličenstvo odvetilo: „Ak žije, ak žije, bezpečne ho čo najrýchlejšie vyslobodíme.“ Keď som potom zaďakoval aj za túto milosť, jeho veličenstvo, podopreté svojimi rukami, dvíhajúc telo, prepustilo ma od svojej k veselosti naladenej tváre.

Vrátil som sa na hospodu s pánom Pohorským — ktorý, neviem pre akú príčinu, nevystúpil z predsiene pred kráľov zrak — a s akou veľkou rýchlosťou sa mohlo vykonať, zaopatrili sme potreby na cestu a žid nám nečakane priviedol tatársku kobylu, nášmu vozu zvlášť užitočnú, ktorú sme získali, zaplatiac dvanásť toliarov a bez dlhých a planých slov.

Okolo polnoci sa dostavil tajomník pána Meijerfelta, zvaný Bardili a odkazujúc mi od pána Dűbena, majstra kráľovského dvora, veľmi veľa zdravia, vložil do mojich rúk meštek peňazí, určených na moju cestu z rozkazu kráľovského veličenstva. Užasol som nad poslom neočakávanej veci, ani som v hustej tme človeka nemohol poznať, ten však, keď vypočul poďakovanie, ihneď odišiel.

Len čo svitol deň, začal som pánu Pohorskému, zamestnanému okolo voza a koní, rozprávať o božej prozreteľnosti, ktorá sa dokonale zjavila mne, teraz spiacemu a predtým častejšie ju zvestujúcemu nedôverčivcom i jemu s jeho filozofujúcim rozumom, a kým sa nazdával, že rozprávam sny, predložil som meštek naplnený hrubými toliarmi a dal som ho ohmatať; keď ho uvidel, užasnutý začal veštiť, ako mnoho v sebe obsahuje, ale vrátil som ho naspäť k povinnému uváženiu božej prozreteľnosti a vzdaniu vďaky. Uvidiac sluhov pána Meijerfelta, dávajúcich sa na cestu, bez meškania aj my v mene Pánovom s nekonečnou radosťou podnikáme cestu do sladkej vlasti, podobní židom navracajúcim sa z babylonského zajatia^[713] s takou veľkou radosťou, že sa im samým zdalo, že svoju radosť len snívajú.

Bol deň 20. augusta, na úsvite ktorého sme odišli,^[714] a 22. augusta sme došli okolo štvrtej popoludňajšej do mesta Jasy, minúc počas putovania dvadsaťpäť hodín a vykonajúc práve toľko míľ. Také veľké bolo náhlenie pána generála Meijerfelta. Temer vyše dve míle od mesta Jasy vzdialenú splavnú rieku, nazvanú Prut, sme museli prekonať pomocou loďky. Pramení z karpatských vrchov priamo naproti Marmarošskej stolici, prechádza cez zem haličskú a zväčšuje sa riekou Čeremoš a Moldava,^[715] hĺbkou prevyšuje oštep, medzi brehmi plynie rýchlo a zavlažuje Moldavsko.

Jasy je mesto položené medzi kopcami, na susednom kopci má neobyčajný a dobre opevnený kláštor,^[716] ktorý predstavuje podobu hradu, mesto samo však je podlhovasté, obsahuje malé drevené domy, medzi ktorými sa ukazuje sídlo vojvodu, neodlišujúce sa krásou od ostatných. Moldavský vojvoda, obyvateľmi zvaný „hospodár“, mal meno Michal Voda Rakovica,^[717] ktorý keď dostal list benderského bašu, poslal pánu Meijerfeltovi súdok vína a veci osožné kuchyni a na sprievod ustanovil dvoch kapitánov s dvadsiatimi štyrmi vojakmi^[718] a odkázal, že už sa neskrýva nijaké nebezpečenstvo, pretože nedávno očistil moldavské vrchy od zbojníkov. Okrem týchto dvadsaťšesť osôb sme v Benderoch kvôli bezpečnosti dostali jedného tureckého kapitána, zvaného aga, ktorý celou touto cestou obstarával po dedinách pokrm, nápoj a čerstvé kone.

Dňa 23. augusta sme sa odtiaľto pohli a dňa 25. sme došli do Sučavy, vzdialenej okolo pätnásť míľ. Na celej tejto ceste sme uvideli dve alebo tri dediny, naopak najpustejšie pustatiny, zbavené kameňov a dreva. Obce a dediny Poľska, Litovska a Ukrajiny, čiže Kozákie, sú totiž temer všetky z dreva a od mála ľahko môžu zhorieť všetky vybudované miesta a taká veľká je núdza všetkých týchto zemí aj o kamene, že v severčianskom kniežatstve ani za niekoľko zlatých sa nedostane ani jedna skalka, ani vtedy, ak preputuješ dvadsať alebo tridsať míľ. Aj pálené tehly sme tam veľmi zriedka zazreli. V Moldavsku však, ktoré je vrchom bližšie, nie bez obdivu sme zazreli kamenné mosty, ktorými boli podľa nariadenia Turkov preklenuté aj tie najmenšie riečky.

Z Jasov je Sučava vzdialená pätnásť míľ, od východu má hrad, ktorý bol kedysi dobre opevnený, ale keď potom padol pod turecké právo, bol zo všetkých strán rozborený. Tešila sa aj kostolom, vari pätnástim, z najväčšej časti spustnutým a zboreným, ako aj kaštieľu postavenému z kameňa. Temer všetky ostatné domy sú drevené, alebo ktoré boli kedysi kamenné, ležia v rozvalinách. Turci totiž zo strachu pred vzburou nechcú mať v tomto kraji nijaké hrady. Postavenie samého moldavského vojvodu však je biedne, lebo nijaký deň nemá bezpečný pred spolunápadníkmi. Ak ktorýkoľvek z nich prisľúbi Jasnej Otomanskej Porte oveľa viac nad stanovený poplatok, dosiahne hodnosť a práva vojvodu a keď v prítomnosti svojho predchodcu predloží písmo, dané mu od Jasnej Porty, vyženie ho a zaberie všetok jeho majetok.

Zo Sučavy sme sa pohli do Kimpulungu a došli sme tam nasledujúceho dňa, 26. augusta.^[719] Je to mesto položené na úpätí Moldavských vrchov, ktoré sa začínajú v Uhorsku a rozkladajú sa k Čiernemu moru, ale tam nie sú rovnako vysoké ako tu. Nám však, prechádzajúcim moldavskou pustatinou, zďaleka sa ukázali pozoruhodné a podŕžajú si meno Karpát. Čím sme boli k Sučave bližšie, tým početnejšie sa ukazovali, a pretože sa rozkladajú aj do šírky, mohli sme k nim prísť vari dvoma smermi, a poskytovali nám nocľahy trávnaté, a tomu sa čuduj: bezpečné. Medzi vrchmi sa nachádzajú aj niekoľké hostince, kvôli cestujúcim postavené blízko hradskej cesty, v ktorých sa našlo víno, pálenka, chlieb, syr a stromové ovocie. Kimpulung však má veľa domov, umelecky zhotovených z jedlí, a aj kupcov Rusínov, dovážajúcich sem rozličný tovar z Poľska a Sedmohradska.

Pán Meijerfelt sa doteraz veľa radil,^[720] či by mal svoju cestu pohnúť cez Sedmohradsko, alebo či cez Moldavské vrchy; bojac sa však, aby ho cisárski, ktorí držali Sedmohradsko svojimi posádkami, nezadržali, kým z Viedne nedostane povolenie slobodného prechodu, vyvolil si cestu cez vrchy. V tom samom čase sem prišiel nejaký študent, Samuel Meiss, Sedmohradčan z Hermanštadtu,^[721] vracajúci sa z akadémií do vlasti cez Poľsko, a bol pôvodcom a radcom, aby sme sa nepúšťali veľmi úzkymi a strmými cestami, vedúcimi do Sedmohradska, ktoré by jazdci ťažko mohli prekonať. Hoci ani cez Moldavské vrchy sa ďalej už nedalo postupovať na vozoch a museli sme tu naše vozy sčiastky za nepatrnú cenu predať, sčiastky zahodiť. Za náš, obstaraný za šesť rýnskych zlatých, sme sotva mohli dosiahnuť viac ako len jedno sedlo, a to drevené a holé a pravda, s mnohými prosbami.

Keď sa teraz konečne poschádzalo všetkých dvadsaťšesť osôb,^[722] ustanovených nám na sprievod, a onen turecký aga nariadil priviesť z kimpulunských pašienkov čerstvé kone, prepustiac prvšie, odvedené veliteľskou mocou kdekoľvek sa mohli chytiť, nastupujeme našu cestu a rieku Moldavu musíme prechádzať o veľa ráz viacej než deň predtým, nachádzajú sa medzi Sučavou a Kimpulungom, kde sa nám desaťkrát ponúkala na prejdenie. A aby sme častejšie nemuseli bojovať proti bystrine,^[723] museli sme si vyvoliť chodníky a prte, vyšliapané cez strmý kopec viacej kozami než koňmi.

Čoskoro sme vystúpili na vysoký vrch, z ktorého sa začínal iný, vyšší, ktorého hrebeň keď sme prekonávali, môj kôň, inak veľmi silný, dva alebo tri razy sa sám od seba dokola zatočiac, pre veľkú vyčerpanosť padol. Keď sme našim koňom dali za hodinu odpočinok, škriabeme sa na najvyšší vrch a po západe slnka odpočívame pod jedľovými konármi,^[724] ktoré sme proti sile najprudkejších, celé dva dni trvajúcich lejakov opevnili plášťami a kobercami, ale márna snaha, lebo všetky naše odevy sa týmito dennými a nočnými lejakmi premočili a vyčerpané kone ťažili oveľa viac.

S prvým úsvitom pristupujeme k vrchu vyššiemu od všetkých ostatných a kým sa nazdávame, že po jeho prekonaní neostáva už nijaký, hľa, zazrieme iný, od prvšieho strmší, a už sme sa nazdali, že sa dotkneme hranice oblakov.

Okrem nepretržitého lejaku pristupovali iné ťažkosti. Kde boli naše kopce najvyššie, báli sme sa zbojníkov,^[725] o ktorých sme však verili, že boli odstrašení množstvom cestovateľov a že sa vzdialili do tienistých hôr, keď sa na ktoromsi mieste ukázali, aby ich prední strážcovia, naši sprievodcovia videli. Na týchto vysokých vrchoch bol náš chodník zahataný^[726] postínanými najvyššími stromami, aby sa zdržoval útok nepriateľov; nohy koní, ktoré chodili na jednú i druhú stranu vyhĺbili jamy, vtedy naplnené vodou, a kone, niekde inde do nich až po kolená zaborené, boli vedené, aby stúpali do nich, lebo veru ak tieto jamy, vyhĺbené v rovnakej vzdialenosti, prekračovali, alebo ich chceli obchádzať, museli preskakovať naprieč zvalené a hrubé stromy, alebo vchádzali do tienistých krovín. Kde však nebola ani jama, ani zvalený strom, tam iste bol nejaký najťažšie prekonateľný balvan. Keď sa naši sprievodcovia nemohli vyškriabať, nesúc sa na koni, boli viacej vlečení, než kráčali, používajúc na pomoc konské chvosty; ale ani bez ohrozenia života nebolo bezpečné vzdialiť sa od ostatných na dlhšiu vzdialenosť.

Na hrebeňoch týchto hôr sme stretli niekoľkých kurucov,^[727] vyslaných k moldavskému hospodárovi, ktorí nás poučili o stave vecí vo vlasti.

Kde sme však museli zostupovať do marmarošských dolín,^[728] tieto tak strmo klesali ako sotva niektoré strechy domov; aby sme to prekonali, museli sme ísť sem i tam a keď sa v takom veľkom náhlení nesmelo zosadať z koní, ja veru, zoslabený dlhšie trvajúcou dyzentériou a príkrosťou cesty, by som bez vonkajšej pomoci zriedka mohol sám vysadnúť na koňa, niekoľkokrát som sa aj so svojím švédskym sedlom, postrádajúcim chvostový remeň, zviezol až celkom ku konskej hlave, hoci som mal sedlo opaskom dobre opásané. Pomáhali mi však niekoľkí mužovia, povzbudení vopred odčítanými grošmi.

Keď sme prekonali všetky tieto ťažkosti, bežala nám v ústrety do šírky rozliata a dosť hlboká bystrina,^[729] ktorú keď sme veľmi často prešli, dostali sme sa až na marmarošskú pôdu, kde sme našli stráž rákócziovských vojakov,^[730] z ktorých jeden jazdec vopred oznamoval náš príchod, ponáhľajúc sa do dediny Borše, v ktorej som s Pohorským a našimi štyrmi Valachmi musel robiť prednú stráž.

A tak toto sú Moldavské vrchy, oddeľujúce Poľsko od Sedmohradska, uzavretého súvislými veľmi vysokými a veľmi príkrymi hrebeňmi, ktoré sa dvíhajú temer od samého Čierneho mora a ohnuté rozličnými ohybmi zabiehajú až do Uhorska, medzitým čo ich doliny obživujú početnejšie bystriny, ktoré sú pamätné nielen chladnejšou vodou, ale aj tokom vôd, vlečúcich so sebou väčšie kamene a stromy a bežiacich medzi veľmi vysokými kopcami — a tie sú pamätné cestami, príkrymi a obsiatymi hustejšou krovinou, a preto, kde sú priechody vôd, nie ľahko padnúcimi do očí.

Udáva sa, že hrebene týchto hôr sú až natoľko studené, že niektorého roku sotva počas dvoch mesiacov dovoľujú, prosté snehu, pastierom oviec na sebe letovať. Nemôžem ich dostatočne vykresliť nijakým perom a nijakým jazykom, a na ich prekonanie, želám si, nech sú radšej než kresťanskí ľudia určené kozy, ale divé kozy alebo psi, Turci a Tatári, alebo na potupnú smrť odsúdení; svojmu bohu veru vzdávam vďaky, lebo s pomocou jeho samého som ich prekonal za dva celé dni, a to samého dňa svojich telesných narodenín, 28. augusta,^[731] ktorého som zakľúčil štyridsiaty šiesty rok svojho veku, štyridsiaty siedmy som však začal. Iste tak ako deň onoho môjho narodenia bol pre tatársky výpad r. 1663^[732] a pustošenie Trenčianskej stolice ohňom a mečom mne, narodenému na samom úteku, veľmi nebezpečný a temer osudný, tak aj tento deň bol pre toľké nehody nebezpečný a na celý život pamätihodný.

V dedine Borši nám kapitán miesta pridelil niekoľko domov, v ktorých sme vyčkávali ďalšie nariadenia pána podžupana,^[733] ku ktorému bol zatým poslaný pán Pohorský. Nasledujúceho dňa priletel slúžny,^[734] prinášajúc dve fľaše dobrého vína, ktorého hlt, spojený s uhorskými jedlami a so zdravším vzduchom, ma úplne sprostil a oslobodil od mojej dyzentérie na mimoriadny údiv pána generála Meijerfelta, lebo kyslejšie jedlá, potom syr varený v mlieku a uhorská bryndza zahnali silu choroby, o ktorej sa on nazdával, že sa dá zahnať opačnou metódou, priberajúc vždy, podľa svojho benderského sľubu, mňa s mojím spoločníkom k svojmu stolu, vystrojenému sladkou omáčkou, cukrom a hrozienkami, a nútiac aj odporujúceho brať si sladšie veci.

Dňa 30. augusta podľa nariadenia pána podžupana, zdržujúceho sa vtedy v slúžnovskom sídle, a preto ospravedlňujúceho svoju neprítomnosť, bol naším sprievodcom onen slúžny^[735] po prepustení prvších vodcov, z ktorých benderský aga ako náhradu za svoje ustávanie a verné služby dostal dvadsať dukátov,^[736] jeden pár pištolí a jedny umelecky urobené anglické hodinky, moldavský murza však dostal od toho istého pána Meijerfelta desať dukátov, žid, pre znalosť jazykov sprevádzajúci benderského agu, dostal osem zlatých mincí,^[737] ostatní dvadsiati štyria muži^[738] dostali každý po tri hrubé toliare a tak všetci dostali okolo tristo rýnskych zlatých okrem hodiniek, ktoré stáli najmenej štyridsať toliarov, a pištolí, ktoré by sa sotva mohli obstarať za desať toliarov. Slúžny, keď nás sprevádzal pol dňa, dostal dva zlaté, na svoje miesto však ustanovil jedného zo sprisahaných prísediacich slávnej stolice Marmarošskej, ktorý nás doviedol k vysokourodzenému pánovi podžupanovi, vyčkávajúcemu na príchod pána Meijerfelta v meste Siget, vzdialenom od Borše päť míľ.

Také veľké boli tieto míle,^[739] že hoci sme sa dňa 31. augusta pohli za skorého úsvitu a postupovali do hlbokej noci,^[740] predsa sme, bodajúc kone, nemohli vykonať tri míle a do Sigeta sme došli až nasledujúceho dňa, 1. septembra, okolo deviatej hodiny predpoludňajšej. Pán podžupan František Darvay nás tam veľmi počestne prijal a tento deň sme strávili tu. Pripadla naň štrnásta nedeľa trojičná, v ktorú mládež reformovaného náboženstva uctila obedujúceho pána Meijerfelta spevom a krátkym vinšom a dostala od neho šesť toliarov. V maďarskej reči predniesla len dva veršíky z Dávidovho žaltára, zvýšenejším a pomalším hlasom, u reformovaných obvyklým, s pridaním niekoľkých latinských slov, na ktoré pán Meijerfelt odpovedal mojím tlmočením.

Dňa 2. septembra^[741] vzal pán podžupan pána Meijerfelta na svoj koč a doviezol ho do svojej šľachtickej kúrie, ktorú má v dedine Vajnag,^[742] keď sme pomocou kompy prešli najslávnejšiu uhorskú rieku Tisu, po latinsky Tibiscus. V tejto dedine sme boli pohostení obedom podžupana najdôstojnejším, na ktorého odslúženie venoval pán Meijerfelt pani Darvayčke zlatý prstienok, puncovaný podobizňou^[743] svojho kráľa Karola.

Prítomní tu boli niekoľkí sedmohradskí vyhnanci,^[744] medzi ktorými bol pán Ján Areltt, sedmohradský Sas, mešťan bystrický,^[745] dôverný poradca najjasnejšieho kniežaťa sedmohradského, pána Františka Rákócziho. S pánom Meijerfeltom sme pozdravili aj pána grófa Michala Mikeša de Záboľa, rodom Sikula^[746] a generála, a zoznámil som sa s pánom grófom Jánom Bethlenom, ktorý pochádzal zo starodávneho bethlenovského rodu a rovnako ako Areltt je muž vážny, učený a jeho starecký vek ozdobuje cnosť. Areltt sa môjmu príchodu a správe nadmieru tešil a prosil, aby som v začatom priateľstve pokračoval listami.

Dňa 3. septembra, keď sme dostali komisára,^[747] odišli sme od pána podžupana a obedovali sme v meste Chust, ktoré má na vyššom kopci mestu vládnuci hrad a je spolu s celou Marmarošskou stolicou pod sedmohradským právom, lebo sadmohradské kniežatá túto a iné stolice odtrhli od Uhorska^[748] právom zbrane a až do tohto dňa sa tešia titulu: páni čiastok uhorského kráľovstva.

Dejepisci nazývajú túto stolicu Marmatiou, poskytujúcou počiatok Tise a tešiacou sa soľným baniam, v ktorých sa doluje soľ^[749] podobná mramoru, a to v takom množstve, že by stačilo celej Skýtii.^[750] Hovorí sa aj, že v týchto baniach soľ tvrdne na najumeleckejší tvar amfor, misiek, soľničiek a iných užitočných nádob. Dnes sa po Tise odváža marmarošská soľ do Tokaja a do krajov uznávajúcich tureckú správu, odváža sa aj do rôznych častí Uhorska, z čoho si možno urobiť úsudok o ročných príjmoch, plynúcich z týchto baní sedmohradskému kniežaťu.

V tom istom čase cisárski vtrhli do sedmohradského mesta rečeného Nagy Bánya,^[751] tešiaceho sa baniam na najvýbornejšie zlato, a keď odviedli miestneho richtára a farára reformovaného náboženstva, vrátili sa k svojim do Bystrice, a keď potom z mešťanov vyžmýkali niekoľko tisíc na vykúpenie zajatých, prepustili ich, nám však, vzdialeným od Bánye sotva štyri míle, nahnali strach.

Došli sme však dňa 3. septembra do nejakej dediny,^[752] vzdialenej od Chustu dve míle, obyvateľmi opustenej pre každodenné výdavky na ochabujúce vojsko. Dňa 4. septembra sme nečakali na pokročilý deň a prišli sme najprv do Királyházy,^[753] kde sme zazreli spustnutý hrad Nyaláb,^[754] odtiaľ sme prišli do mesta Nagy Szölös,^[755] ktorého obyvatelia, domnievajúc sa, že sme cisárski vojaci, držiaci Sedmohradsko, zbierali svoje batohy a usilovali sa utiecť do susedných hôr. Tu sme sa naobedovali so stoličným notárom a občerstvili sme sa od nejakej vdovy Perényičky^[756] poslanými dvoma fľašami jemného vína, aj najsladším hroznom, taktiež malinami a broskyňami, aké náš pán Meijerfelt ešte nikdy nevidel.

V tomto meste sú vzácne kaštiele veľkomožných pánov Perényiovcov, potomkov onoho Petra Perényiho,^[757] ktorý bol prvým patronom evanjelikov v Uhorsku a svojou palatínskou vážnosťou v prvých začiatkoch Lutherovej reformácie veľmi hojne podporoval evanjelickú záležitosť na svojich panstvách, ktoré mal veľmi rozľahlé.

Už na pôde Nagy Szölösu sme uvideli mnohé vinice, ktorým však mráz pominulej zimy tak veľmi uškodil, že mnohé viniče vyschli a na mnohých miestach sa nemohlo urodiť alebo nič, alebo málo hrozna. Okolo západu slnka sme došli do nejakej dediny,^[758] položenej pod kopcom, a keď sa minula noc na úsvite dňa 5. septembra bol som ja s pánom Pohorským a Meijerfeltovým tajomníkom, zvanými Bardili, poslaný vopred do Mukačeva ku kniežaťu, majúc žiadať od jeho jasnosti listinu bezpečného [prechodu].

*

Preklad Olofom Hermelinom vlastnoručne písaného listu, adresovaného Danielovi Krmanovi, zaviazaného medzi 412. a 413. stranu Itineraria.

*

Najdôstojnejší a najurodzenejší pane!

Nie ľahko nachádzam príčinu, prečo by Vás, pripravených a ochotných všetko zároveň znášať, do cestovnej družiny náš plukovník^[759] nebol pripustil. Podozrievam, že sa skrýva niečo, čo sa doteraz nedalo zavetriť. Zatiaľ ľutujem Váš údel: a kiež by som ho mohol zmierniť! Tu Vám totiž bude ťažko dostať sprievod prv, než sa plukovník vráti. Domnievajú sa, že keď sa takto vyskúma, Vy nastúpite cestu bezpečnejšie. Pravda, bude mrzuté vyčkávať onen čas: ale vidím, že sotva ostáva iná rada. Pokým budú breh Dnepra svojimi posádkami držať Záporožci, dúfam, prechod bude vždy voľný; ale pustiť sa do pustatiny rovín bez náležitého sprievodu bude silne neobozretné. Tieto sa totiž prestierajú na tridsať míľ okolo, kým sa dôjde k rieke Bugu, odtiaľ do Moldavska je cesta troch dní. Iste obrovská vzdialenosť, aj ak sa ide priamou cestou. Od ktorej keď sa bude treba častejšie odkloniť, aby sa vyhlo neistým alebo menej spoľahlivým miestam, námaha sa zdvojnásobí. Chcel by som Vás však ubezpečiť, že poskytnem všetku pomoc, aby sa Vašim želaniam stalo zadosť; hoci ešte nevidím, čo by som v tejto veci mohol vykonať. Buďte zdravý.

Najdôstojnejšieho Vášho mena najúctivejší služobník Olof Hermelin

V Budišíne dňa 17. apríla roku 1709.

Adresa na rube listu:

Najdôstojnejšiemu a najurodzenejšiemu mužovi pánovi Danielovi Kermannovi, superintendentovi evanjelických cirkví v Uhorsku najváženejšiemu.