ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• Druhá obrana Drotára
  
• Zmenšiť

 

Druhá obrana Drotára – stať Jána Palárika (1822 – 1870) publikovaná v časopise Pešťbudínske vedomosti v roku 1869 (roč. 10, č. 93 – 94). Bola reakciou na článok uverejnený v tom istom časopise (1869, č. 82), ktorý kritizoval usporiadanie a inscenovanie Palárikovej veselohry Drotár.

Druhá obrana Drotára – ako napovedá jej názov – je ďalším príspevkom do „diskusie“ okolo Palárikovej veselohry Drotár, ktorá prebiehala na stránkach Pešťbudínskych vedomostí v rokoch 1868 – 1869 a ktorú v nasledujúcom roku symbolicky „ukončil“ pochvalný článok tlmočiaci hlasy obecenstva. Vo faktickej rovine odborná diskusia však do značnej miery odrážala najmä osobné spory a nedorozumenia prameniace v odlišných svetonázoroch a koncepciách ich nositeľov.

Podnetom na vznik diskusie bola kritika Palárikovej hry myjavským notárom Jankovichom (Krajan, 1868, č. 72 – 73), ktorý dielo označil za nemravné, na čo autor zareagoval obšírnym článkom Ako má byť veselohra usporiadaná, čili obrana veselohry Drotár (Pešťbudínske vedomosti VIII, 1868, č. 85 – 88). „Prvá obrana“ bola fundovaným výkladom nielen dotknutej veselohry, ale predovšetkým autorovho chápania komédie a jej spoločenskej funkcie, v ktorej Palárik ukázal sčítanosť v oblasti svetovej dramatickej spisby aj literárnej a divadelnej teórie.

Zástancovia konzervatívneho krídla v napádaní veselohry pokračovali v nasledujúcom roku. V 82. čísle časopisu sa anonymný kritik (Palárikov politický protivník Jozef Miloslav Hurban) negatívne vyjadril o výkonoch trnavských ochotníkov inscenujúcich Drotára a vyčítal jeho autorovi dejovú rozvláčnosť veselohry, pričom argumentoval správou vo viedenskom časopise Zukunft. Palárik zareagoval „druhou obranou“ koncipovanou v polemickejšom, osobnejšom a otvorene „bojovnejšom“ duchu. Dôraz na teoretické aspekty drámy či umenia všeobecne – primárne v „prvej obrane“ – ustúpili do úzadia pred vecným „vyvracaním všetkých námietok p. recenzenta Zukunftu aj ostatných nejapných závierok p. recenzenta, ktoré nemajú žiaden základ, samy sebou padajú“ (dĺžka predstavenia spôsobená pridlhými prestávkami po výstupoch, nedostatok času na skrátenie vlastného textu hry, záujem ochotníkov inscenovať hru, postavy a ich funkčné kompetencie a i.).

Palárikova stať ilustruje polemiky, ktoré prebiehali na stránkach domácich časopisov a ktoré názorne ilustrujú procesy prebiehajúce v kultúrnom živote matičného obdobia. V ich pozadí za vecnou rovinou problému treba vidieť najmä osobné spory plynúce z príslušnosti k odlišným, často protikladným koncepciám (liberálne zmýšľajúci Palárik v opozícii ku konzervatívnemu Hurbanovi).