Zlatý fond > Diela > Druhá obrana Drotára


E-mail (povinné):

Ján Palárik:
Druhá obrana Drotára

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov


 

Druhá obrana Drotára

Divný osud stretáva moju veselohru „Drotár“. Lanského roku, práve v tom čase brániť som ju musel proti nápadom od nepriateľa vonkajšieho (maďarónstva v Myjave) proti nej učineným, že vraj, ona „k nemravnosti vedie“; a teraz, hľa, brániť mi ju zase prichodí proti nepriateľom z vlastného nášho tábora národného, teda proti nepriateľovi domácemu. Takýto domáci nepriateľ vyskytol sa v nerozvážlivom pôvodcovi dopisu od Trnavy v č. 82. Pešťbudínskych vedomostí, proti veselohre „Drotár“ uverejneného s podpisom „tiež jedon, čo tam bol“, v ktorom tvrdí sa, že veselohra „Drotár“ je nepraktická, k divadelnému predstaveniu nesúca, že má „ťažko pohybujúcu sa mašinériu, chybnú scenériu“, kopenie na scénu zbytočných osôb, dialógy rozvlačité, sloh nemotorný, že „nie ochotníci ale básnik zasluhuje pokárania“, že „básnik ani pochopu nemá, čo treba veselohre provodzovať sa majúcej“, a že „čo tyče sa toho Zalevského, toho pán Cyril H. lepšie predstavil, než bol namyslený pôvodcom“, že úloha Zalevského nemá nič zaujímavého, že je to len „z pera vyhryzená neskutočná figúrka“ atď. —

Každý vidí, že obviňovanie toto, a síce v „orgáne národa slovenského“, je také, že ono až veľmi spôsobné je k odstrašovaniu národovcov a ochotníkov slovenských od hrávania veselohry „Drotár“, čím či Beskydov, alebo vec naša národná väčšiu škodu by utrpela, to nech rozsúdi samo obecenstvo slovenské, ktoré vie, že Beskydov svojimi veselohrami „Inkognito“, „Drotár“ a „Zmierenie pri obžinkoch“ žiadneho ani chosna, [1], s akou sa ten dopis tuná v Trnave a v okolí trnavskom stretol; ba že aj sám p. Cyril H, ku ktorého obrane vlastne uverejnený bol tenže dopis, v liste na mňa písanom nasledovne sa mi osvedčil.

„Osvedčujem sa vám, … že ja s neznámym pôvodcom dopisu tohto, s ktorým čo do obsahu a menovite do formy, oproti Vám ako spisovateľovi istotne urážlivej, vonkoncom nesúhlasím, v žiadnom spojení nestojím; ba keby som len bol mohol domnievať sa, že niekto ku obrane mojej spôsobom upotrebeným oproti Vám mieni vystúpiť, bol by som sa všetkými možnými silami snažil to zamedziť… Ja som si Vás, pane vždycky ctil a ctím úprimne ako muža, ktorý o národ náš veľké, o pozdvihnutie ako slovenskej divadelnej múzy neodškriepiteľne najväčšie zásluhy má …

Vy ste boli prvý, ktorý ste si vzali tú prácu písať kusy divadelné slovenské také, ktoré možno každému ochotníckemu divadlu predstaviť. Skrze to máte väčšiu zásluhu, ako keby ste boli celé tucty klasických diel popísali, ktoré pre samu klasičnosť svoju vedeli by teda len bibliotéku zdobiť! Kritiku nad kusmi Vašimi vyslovilo celé slovenské obecenstvo, ktoré, vidiac ich prvý raz predstavené, bolo často až uchvátené, a ktoré vzdor tomu, že kusy vaše na každom ochotníckom divadle nespočetné razy predstavené boli, sa ešte vždy pri nich výborne baví, trebárs ich už takrečeno spamäti zná, atď.“

Medzitým od tej doby prišlo viacej prípisov na mňa aj od vzdialenejších priateľov mojich, dôrazne ma vyzývajúcich s ponúkaním sa mi za „sekundantov“, abych ten zlostný paškvil bez odpovede nenechal, lebo že niektorí páni národovci recenzenta „Zukunftu“, o ktorého paškvilant svoje nerozvážlivé výpovede opiera, za autoritu a za kompetentného sudcu v tej veci držia. A toto mňa pohlo k písaniu prítomnej repliky, aj to len v poťahu na tie námietky, ktoré paškvilant zo straníckeho recenzenta „Zukunftu“ naslepo prevzal. Takéto námietky sú tá „nepraktičnost kusu“, kopenie na scénu zbytočných osôb, ťažko pohybujúca sa mašinéria a scenéria, rozvlačitosť dialógu a sloh nemotorný, na ktorýchžto holých, ale nedokázaných tvrdeniach recenzenta „Zukunftu“ paškvilant tú svoju výpoveď bazíruje: že „Drotára“ ratovalo iba ochotníctvo a trpezlivé obecenstvo“, a že „básnik ani pochopu nemá o tom, čo treba veselohre, predstavovať sa majúcej“. No ja sa to síce od vás, pán paškvilant, učiť nebudem; ale keď sa vy na recenzenta „Zukunftu“, sťa na autoritu odvolávate, povedať vám musím, že je veľký rozdiel medzi ním a vami, taký asi, aký je medzi otcom a synom: „Quod licet Jovi, non licet bovi.“ [2]Recenzent „Zukunftu“ ani to tak zle nemyslel. Ako z celej jeho recenzie vysvitá, úmysel jeho bol, ochotníkov dávavších v Trnave „Drotára“, tým väčšmi vyvýšiť, čím s väčšími ťažkosťami samého kusu bojovať mali, a preto pozhľadával, vlastne namyslel si on tie všakové ťažkosti a nepraktickosti kusu, aby tak zásluha ochotníkov, že im hra predsa výborne vypadla, tým väčšia bola. Nechcem síce tajiť, že sa on díval na „Drotára“ cez doktorské svoje okuliare, hádam politickou straníckosťou trošku zamazané, ale pri tom všetkom, že on to tak zle nemyslel, vysvitá z toho, že on tú svoju kritiku takto zakončil: „Herr Beskydov sollte die letzte Hand und Schere auf dieses sonst gut kombinierte Lustspiel anlegen, und es bühnengerecht herstellen; — reduziert aut die Hälfte der Zeit und Szenen, würde ,Drotár' ein dankbares Dilettantenstück für unsere Theatervorstellungen werden.“ Čím, ako vidíte, len to chcel povedať, že by veselohra Drotár pre mladých ochotníkov slovenských oveľa praktickejšia a ľahšia bola na predstavovanie, keby nebola tak obšírna; čili ináč: „Drotár“ (pre mladých ochotníkov slovenských oveľa praktickejšia a ľahšia) je síce dobrá veselohra (gut kombiniertes Lustspiel), ale k želaniu je, aby ju Beskydov kvôli ochotníkom slovenským náležité skrátil, vtedy by bola „ein dankbares Dilettantenstück“. A toto už potom scela inší zmysel má, nežli keď paškvilant celkom kategoricky tvrdí, že veselohru ,Drotár' ratovalo iba ochotníctvo a trpezlivé obecenstvo a že básnik ani pochopu nemá o tom, čo treba veselohre, predstavovať sa majúcej.“ I ja sám to dopúšťam, že by veselohra „Drotár“ pre ochotníkov slovenských bol ľahšia na predstavovanie, keby bola kratšia: ale ja pri jej spracovaní nemal som na mysli práve len naše mladé ochotníctvo, tým menej lenivosť jedného alebo druhého v naučení sa úlohy svojej, lež hlavne to, abych vystavil dobrú veselohru, abych utvoril dramatické umodielo. Že mi z toho vyrástla trojaktová dosť obšírna veselohra, kto za to môže? Ale kto ju môže preto z nepraktickosti obviňovať? Aj Angličania, Francúzi, Nemci, ba aj bratia naši Česi majú dosť práve tak veľkých, ako je „Drotár“, ba veru ešte aj väčších a obšírnejších veselohier, ktoré predsa od celého sveta za dramatické umodiela uznané sú: či azda aj tie p. recenzent „Zuk“ za „nepraktické“ vyhlási? Veru svet by sa mu vysmial! Akého zovnútorného objemu má byť veselohra a vôbec dramatické, na predstavovanie určené dielo, či väčšieho alebo menšieho, to neni síce zákonmi dramatického umenia určené, ale už Aristoteles v poťahu na toto dobre poznamenal, že „väčšie umodielo vždy je krajšie, nežli malé“. — Že vraj predstavenie „Drotára“ trvalo vyše štyroch hodín; ale pýtam sa vás, či aj napr. „Beňovský“ netrval dobre vyše štyroch hodín? Či teda aj o tom poviete, že „Beňovského“ ratovalo iba ochotníctvo? Že je to nepraktický kus? Z toho vidno, pánovia, aki ste vy logici! No, darmo je, veselohry „Drotár“ pôvodcom je Beskydov: ergo — Carthago est delenda.

Poznamenať ešte musím, že predstavenie „Drotára“ jedine preto trvalo vyše štyroch hodín, lebo počas hrania pri každej premene javiska toho istého aktu so spustením kortíny držali dlhú prestávku a nechali muziku hrať dakedy aj za celú polhodinu, ako sa to napr. hneď po prvom výstupe (I. jednania) stalo, kdežto takéto dlhšie prestávky len medzi jedným a druhým aktom dovolené sú; tak sa stalo, že namiesto dvoch interaktových prestávok držalo sa ich šesť, čím vyše jednej hodiny času skrátené bolo. Keby sa len dve medziaktové prestávky boli držali a k tomu opakovanie spevov bolo vystalo, hra by istotne nebola trvala dlhšie od troch hodín.

A okrem toho, ako to patričným známe je, ja som chcel, nakoľko len možno, skrátiť „Drotára“, ale času k tomu nebolo, pretože ochotníctvo tak váhavo, ťažko a pozde odhodlalo sa hrať „Drotára“ 27. októbra, že už sotva mali dosť času na prepisovanie a podelenie úloh, takže už vtedy inšieho im nezbývalo, iba prepisovať úlohy tak, ako sú, bez všelijakých premien. — Ostatne, že by veselohra „Drotár“ tak nepraktická a nesúca bola na predstavovanie, tomu odporuje skúsenosť, lebo už toľko ráz na rozličných miestach, a síce často slabými začiatočnými ochotníkmi dávaný bol „Drotár“, a vždy s dobrým výsledkom: či teda len v Trnave ratovalo ho od prepadnutia ochotníctvo a trpezlivé obecenstvo?

Ale podívajmeže sa tým domnelým vadám (Mängel) „Drotára“, aké v ňom doktorský pán recenzent „Zukunftu“ odokryl, bližšie do očí! Či v nich niečo pravdy? Sú to len prázdne frázy, aby aspoň niečo proti „Drotárovi“ namietnuť mohol. Takáto prvá fráza je to „kopenie na scénu zbytočných osôb“. Že by v „Drotárovi“ prichádzali na scénu osoby zbytočné, t. j. také, ktorých sa dialóg naskrze netýka, ktoré tam k spoludejstvovaniu naskrze nič nemajú, k vysvetleniu, k postupu, k zapleteniu a k rozuzleniu deja alebo k napomoženiu komickosti, pikantnosti, zaujímavosti a krásy scény a celého kusu ničím neprispievajú, t. j. že by tam boli iba sťa bezživotné, ničím neinteresované, neangažované, scela bezčinné, trpné, nepotrebné osoby, tak asi ako piate koleso na voze, to, „ugyan csak“ recenzent nedokáže, dokázať nie je vstave. Ale tejto chyby v „Drotárovi“ posiaľ ešte nik nezbadal, ačpráve táto veselohra už toľko ráz na rozličných miestach hraná bola a aj cez oheň kritiky nielen slovenskej, lež aj českej a chorvátskej šťastlive prešla. Ani len tá kuchárka (vo výstupe 1.) nemôže sa považovať za osobu zbytočnú, ačpráve rolku malinkú a malichernú má, že som ja už dávno zamýšľal pri novom vydaní „Drotára“ jej rolu s cleľuprimeranou premenou preniesť radšej na komického sluhu Johana. Druhá prázdna fráza je „ten nemotorný sloh“ a „rozvlačitosť dialógu“. Čo sa slohu tyče, poznamenávam len to, že sa vo veselohre nepožaduje sloh bohvieaký — klasický, elegantný, vznešený. Veselohra neškrupuľuje tak úzkostné vo výbere slov a viet, ako činohra alebo delikátna tragédia, nestará sa natoľko o korektnosť, poriadnosť a krásu slohu ako radšej o komickosť a dramaticko—komický efekt. Jej cieľ je vlastne komické, a čo k tomu dopomáha, všetko je jej vítané. Ostatne, že by bol v „Drotárovi“ sloh natoľko buď triviálny, buď nemotorný, ja myslím, že kto „Drotára“ čítal, tento námietky mu iste robiť nebude.

Čo sa ale „rozvlačitosti dialógu“ tyče, odpovedám mu: že v dráme, teda aj vo veselohre, musia byť náruživosti i charaktery a činy z nich vyplývajúce psychologicky motivované: a tým krajšia a dokonalejšia je dráma, čím viac vyvinuje sa v nej všetko z pohnútok, z náruživosti, teda z charakterov. A v takomto básnickom vytvorení a idealizovaní charakterov spočíva, rozumie sa, najdôležitejšia, ale i najťažšia úloha básnika. Všetky, aspoň hlavnejšie osoby musia tu vystupovať dostatočne a dôsledne charakterizované. Tu nestačí predstavovať v osobách iba púhe kresby zostávajúc len na obecných, vonkajších, všeobecných obrysoch: tu musí byť plnosť a sviežosť maľby ktorá ich vo všetkých ich zvláštnostiach, vášniach, cnostiach i vadách, krásnych alebo smiešnych stránkach, v najrozmanitejších črtách charakteru, často sebe naoko odporujúcich, a predsa v celku sa zrovnávajúcich, ako živé, psychologicky pravdivé, skutočné, zo všetkých strán v životnej a plnej sile a zvláštnosti sa ukazujúce osoby, individuality predstavuje. Že toto charakterizovanie osôb, taká plnosť a sviežosť maľby, toto živé líčenie vád a cností, krásneho a škaredého, vážneho a smiešneho, nízkeho a vznešeného nedá sa príliš krátkou rečou v dialógoch odbaviť, to len každý do veci sa rozumejúci mi pripustí. Básnik nesmie byť skúpy na slová tam, kde tieto k cieľu tomu nevyhnutne potrebné sú. Nesmie byť prikrátkym, priskúpym v reči na úkor charakterizovania osôb, na úkor plnosti a sviežosti maľby, na úkor vznešenosti v tragédii a komickosti vo veselohre. Skráťte, obstrihajte, poobrezujte, stiahnite ten „rozvlačitý sloh“ v „Drotárovi“, urobte, aby drotár, Zalevski, Ernest, žid Maušl, Rozumný, Doboši, Ľudmila, Marína, Johan menej hovorili, než hovoria, a pozbavíte túto veselohru jej najkrajšej vlastnosti, totiž charakterizovania osôb, živého líčenia vád a cností, plnosti a sviežosti maľby. Zostanú vám z osôb iba obecné schémy, z deja iba skelet a celý kus stratí aj zo svojej komickosti a dramaticko—etického efektu väčšiu polovicu. Rozvlačitosť slohu a dialógu len vtedy by sa mohla vytýkať „Drotárovi“, keby v ňom básnik nechával osoby vystupovať bez akéhokoľvek konania, čiže spoludejstvovania ktoré by sa totiž medzi sebou iba zhovárali, dohadovali, politizovali, napr o politike, o vedách, o náboženstve, o slobode, o tyranstve, o vláde, o vojne, o národnosti atď., rozličné vynášali, trebárs jak krásne, poučlivé, zaujímavé, zábavné diskusie, diskurzy viedli, bo v dráme každá osoba má byť hlavne jednajúcou (dej sám buď činne napomáhajúcou, buď odpormi prekážajúcou) osobou. Dialóg (v dráme cieľ je nie rozmluva, poučovanie alebo zabávanie, lež vysvetľovanie deja, alebo pokračovanie v deji) nesmie sa teda rozvláčať širšie, než k dosaženiu účelu toho je potrebné. Lež že dialógom v „Drotárovi“ táto námietka „rozvláčnosti“ nemôže byť robená, to z toho vysvitá, že v nich rozmluvy osôb nikdy nerozvlačujú sa širšie kvôli rozmluve samej, lež jedine kvôli charakterizovaniu osôb, potrebnej plnosti a sviežosti maľby a kvôli postupu zapletávania atď. deja činne alebo odpormi.

Konečne prichádzam na tú ťažko pohybujúcu sa mašinériu a scenériu. Čo pod tým rozumie paškvilant, snáď ani sám nevie. Ale myslím, že on tým povedať chce to, čo recenzent „Zukunftu“ tvrdí: „dass der Dichter jede Kleinigkeit in die Szene setzt“. [3]Na to odpovedám, že aj to je len prázdna fráza, v ktorej ani za mak pravdy niet. Cieľ veselohry je komickosť a nasledovne umenie básnika práve v tom záleží, aby utvoril alebo vynašiel také momenty a situácie v deji, ktoré buď samy v sebe smiešne, komické sú, buď k napomoženiu komickosti v jednotlivých scénach alebo v celku súce sú.

A tak nič sa nemôže vo veselohre maličkosťou menovať, čo tento hlavný cieľ napomáha, iba jestli by to v prirodzenej spojitosti s dejom nebolo; to vtedy sťa zbytočné a tam nepatriace odrezať by sa to muselo. Ale takúto zbytočnú scénu ani jednu nenájde paškvilant v „Drotárovi“. Jestli ale paškvilant tým povedať chce, že sa dej vo veselohre „Drotár“ ťažko kupredu pohybuje, vtedy naskrze nemá pravdu. Dej v dráme započína sa tzv. expozíciou, čili výkladom, od výkladu potom tak má postupovať, aby sa vždy viac a viac zapletával prekážkami, odpormi a rastúcou ich mocou, aby tým nielen pozornosť pútal, ale i očakávanie a súcit napínal, ale len potom, keď zapletenie deja najvyššieho vrcholu dosiahlo, rozpoltenie nastúpi, z ktorého potom prirodzene vyvinuje sa rozhoda, čili tzv. katastrofa, buď šťastná, buď nešťastná ako v tragédii. Tento postup a čiastky deja musí mať každé dramatické umodielo. A dľa toho pravidla dramatického zostavený a spracovaný je dej v „Drotárovi“ tak prísne, že postupujúc od expozície v I. jednaní, ktoré sťaby jadro a zárodok budúceho vývinu deja v sebe obsahuje, dej vyvinuje a pohybuje sa v II. jednaní vždy viac a viac zapletávajúc sa hrnúcimi sa prekážkami, odpormi a tým aj najvyššieho stupňa napnutosti a súcitu na výstupe 7. a 8. jednania III. (v opilosti Zalevského a vyhnaní z domu drotára), kým sa potom dej prirodzene a tak rýchle zapletáva vo výstupe 9., 10., 11., že šťastná rozhoda v poslednom výstupe 12. a 13. akoby sama od seba nasledovala. Aspoň čo sa tyče zapletenia a rozpletenia deja, ako i rozmanitého a dôsledného charakterizovania osôb, v tom umení ma jeden z kritikov českých, čo som si ani nezaslúžil, k boku samého Shakespeara postavil. A tak vyvrátené sú všetky námietky p. recenzenta „Zukunftu“, čím aj tie ostatné nejapné závierky p. recenzenta, nemajúc žiadneho základu, samy sebou padajú.



[1] Z lat., roztrpčení, pohoršení.

[2] Lat., čo je dovolené Juppiterovi, nie je dovolené volovi, čo smie jeden, nesmie druhý.

[3] Nem., že básnik vkladá každú maličkosť do scény.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.