ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Niečo zvláštneho leží v tom, že náš velikánsky národ slovanský na viac rozličných kmeňov (Rusov, Poliakov, Čechov, Slovákov, Srbov, Chorvátov, Bulharov, Slovincov, Lužičanov) rozvetvený je, z ktorých každý sám osebe zvláštne nárečie a literatúru, zvláštnu nielen národnú, ale aj politickú individualitu, zvláštny štát v histórii tvorí, alebo aspoň tvoriť sa domáha. Toto bočenie od všeobecnosti a jednoty, tento centrifugálny čiže výstredný smer jednotlivých kmeňov slovanských, toto prílišné lipnutie každého kmeňa k svojmu zvláštnemu nárečiu a snaženie o zvláštnu kmeňovitú literatúru, zvláštnu samostatnú obec, zvláštny utvoriť si svet, je charakteristický úkaz vo vývine národa nášho, ktorým delí sa tento od všetkých terajších národov európskych — úkaz, ktorý mnohí novší slavianofili za najväčšie nešťastie národa slovanského považovali, v ňom príčinu jeho literárnej i politickej rozdrobenosti a zárod jeho rozpadávania sa a konečnej záhuby hľadajúc a nesvornosť Slovanov v tomto ohľade bolestne oplakávajúc.

Ačkoľvek povedomie spoločného pôvodu a mena, u všetkých slovanských kmeňov až posiaľ žijúce, tenže vnútorný ústroj, slovosklad a duch reči vo všetkých slovanských nárečiach posiaľ zachovaný a mnohé pozostatky starých obyčají, mravov, porekadiel, povestí, národných piesní a mien i zásad bájoslovných, nachádzajúce sa u všetkých slovanských kmeňov, zjavne prezrádzajú, že ony niekedy len jednu rodinu, jeden pod spoločnou vládou sústredený pranárod tvorili, dejepis predsa mlčí o jestvovaní a dejinách takéhoto jedného pranároda slovanského. Akonáhle objavili sa Slovania v histórii, už ich vidíme na rozličné kmene podelených, rozličné kniežatstvá, vojvodstvá, slobodné obce a ríše bez všetkého medzi sebou spojenia zakladajúcich, ba často o nadvládu a panovanie medzi sebou kruté boje vedúcich a vzájomne sa podmaňujúcich alebo vykoreňujúcich.

Síce obrátenie všetkých slovanských kmeňov na vieru kresťanskú a uvedenie u nich sv. Cyrilom a Metodom zostavenej azbuky a bohoslužby neomylne bolo by muselo kmene slovanské v ich duchovnom vývine a smere výdatne zblížiť medzi sebou. Tá istá viera a bohoslužba, tie isté záujmy a ústavy náboženské a cirkevné, ten istý cirkevný, v bohoslužbe i písme užívaný jazyk starosloviensky mali stať sa duchovným ich spojivom a časom snáď aj činiteľom úplného literárneho a politického zjednotenia. Ale na nešťastie u niektorých slovanských kmeňov, rímskemu a germánskemu vplyvu viac vystavených, menovite u nás Slovákov, Čechov, Poliakov, Chorvátov a iných, slovanská, sv. Cyrilom a Metodom pôvodne uvedená bohoslužba a s ňou aj cirkevný jazyk slovanský a azbuka, cudzím vplyvom vypudené, miesto latinskému obradu i jazyku museli popustiť. Škoda večitá, že kniežatá týchto slovanských kmeňov, záujmy národa svojho i svoje vlastné v tom temnom veku pochopiť neznajúc, v prenasledovaní a vypudzovaní slovanskej bohoslužby a azbuky spojili sa s nepriateľmi Slovanstva. Slovanská bohoslužba a azbuka jedine u Rusov, Srbov a Bulharov útočište našla, kde všetkým možným útokom latiníkov a Nemcov víťazne odolávala a až posiaľ si svoje panovanie v cirkvi i v písme udržala. Tak rozpadlo sa Slovanstvo v ohľade náboženskom na rímskych katolíkov, čiže latiníkov a na pravoslávnych, a títo zase na zjednotených, nezjednotených a glagolitov. Keď slovanské kmene, kým ešte boli v mrákote pohanskej pohrúžené, aspoň jedna viera v bohov slovanských a jeden obrad modloslužobníctva ako-tak spájal, kresťanstvo ich aj tohoto jediného duchovného spojiva na večné časy pozbavilo a zástavu náboženskej neznášanlivosti a fanatickej nenávisti medzi nich vystrčilo. Poliaci, Česi, Slováci a Chorváti, priznávajúc sa k rímskokatolíckej cirkvi, nenávideli svojich pravoslávnych bratov, Rusov a Srbov, až do najnovších čias. Ale ešte horšie následky toto rozpadnutie malo na literárny vývin kmeňov slovanských. Totiž Poliaci, Česi, Slováci a Chorváti po zamietnutí a úplnom zabudnutí slovanskej azbuky za dlhé roky bez všetkého národného literného umenia biedne živorili v latinčine, ktorú z pohnútok náboženských a podľa príkladu susedných románskych a germánskych národov do obecnej správy a verejných ústavov uviedli, náhradu hľadajúc a otvárajúc bránu cudziemu živlu a duchu, ktorým nakvasil sa ich slovanský ráz a duch.

Najväčšie ale zlo pritom bolo to, že neskôr, chcejúc si nahradiť stratu slovanskej azbuky tam latinskými, tu švabachovými písmenami v národnom literárnom umení, boli akoby prinútení na označenie zvláštnych, len slovančine vlastných, ale ani v latinčine, ani v nemčine sa nenachádzajúcich hlások latinské a švabachové písmená všakovak medzi sebou skladať, alebo čiarkovať a chvostíkovať. Že si v tom Poliaci ináč, Česi ináč a Juhoslovania zase ináč, všetci bez istého nejakého pravidla a bez náležitého ohľadu na zákony a ducha slovančiny, celkom samovoľne, najvýš s jednostranným ohľadom iba na svoje vlastné, tam vplyvom latinizmu, tam germanizmu spotvorené nárečia počínali, vyvinula sa u nich hrozná rozličnosť a strakatosť abecied a národných pravopisov, opravdivá to veža babylonská slovanských kmeňov, ktoré, nerozumejúc si už ani v náboženstve, ani v písme medzi sebou, ako tí potomci Noemovi, ktorým boh jazyky pomútil, jeden napravo, druhý naľavo ťahali.

Táto náboženská a literárna rozorvanosť kmeňov slovanských bola na príčine, že odcudzili sa celkom jeden druhému, nemôžuc v tom veku duchovnej slepoty ani len pomyslieť na dajaké bratské zbližovanie medzi sebou v ohľade politickom, čoho prirodzený následok bol úplné ich osihotenie medzi sebou a konečné podľahnutie nadvláde cudzích národov, alebo úplné zmiznutie z dejišťa sveta. Jediní Rusi po strasení z krku jarma mongolsko-tatárskeho^[2] pod Ivanom I. Vasilievičom (r. 1480) udržali si nezávislosť, ba od čias Petra Veľkého v obrovskú, európskej rovnováhe povážlivú veľmoc vyrástli. Ale i tu národ pod absolutistickým systémom vlády a pod ťažším ešte jarmom stredovekého feudalizmu v nevoli až posiaľ mizerne stonal. Tu si potom básnik náš nad odrodilosťou a nevoľou národa slovanského slušne nariekať mohol:

Toto je asi kostra histórie Slovanstva až do nedávnych čias. Až počiatkom devätnásteho storočia, v ktorom duch osvety, slobody a národnosti mocne zavial celou Európou, počína sa nová, radostnejšia doba pre Slovanov. Smutnými osudmi a skúsenosťami minulých storočí poučení, cudzím jarmom, útlakom a hanou rozdráždení, vlastnou škodou zmúdrení, jazykospytom a dejepisnými bádaniami prebudení, odokrytím drahocenných starožitností a literárnych pomníkov slovanských osmelení, uverejnením krásnych národných piesní a povestí vábení, začali Slovania hlavy svoje hore dvíhať a obzerať sa po súkmeňovcoch svojich, začali seba samých, svoje kmene, nárečia a literatúry, svoje prednosti a nedostatky, svoje šťastie i nehody, svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť poznávať, čím ich predošlé udusené tušenie v to jasné povedomie prešlo, že oni všetci vlastne jednu rodinu, jeden na viac ratolestí a nárečí rozvetvený národ tvoria a jednaké národné záujmy a potreby, jednakú národnú misiu v histórii človečenstva vykonať majú. Z tohoto prebudeného citu a povedomia spoločných národných záujmov a potrieb zrodila sa u nich tzv. vzájomnosť slovanská. Slovania spočítali sa a zistili, že sú oni najpočetnejší, najväčší národ v Európe; hľadali sa na zemeguli a videli, že oni v kompaktných velikánskych masách väčšiu polovicu celej Európy obývajú, nad ich vlasťou, ako básnik spieva, slnce nikdy nezapadá; porovnali sa s druhými susednými národmi a presvedčili sa o svojej fyzickej prevahe, poznajúc pri tomto porovnaní, že len ich roztrieštenosť a neznášanlivosť náboženská, literárna a politická príčinou bola ich doterajšieho hlbokého uníženia, otroctva a slabosti fyzickej i mravnej. Toto poznanie prebudilo u nich ten ľudskému srdcu prirodzený cit, ktorý silného tajomným studom naplňuje nad tým protirečením prírody, že silnejší slabšiemu podlieha, alebo za ním zaostáva, mravne ho vyzývajúc, aby hľadel pozbaviť sa tejto uníženosti, ktorá je preňho potupná a človeka — národa nehodná. Tieto duchom času ešte viac oživované myšlienky a city naplnili ich tichou túžbou po vzájomnej láske, dôvere a zbližovaní sa jedného kmeňa s druhým, aby, keď už je raz národ zovnútorne roztrhaný a rozdrobený, aspoň v národných citoch a túžbach boli jedno.

Ako každá veľká, národy preporodzujúca myšlienka, tak i táto idea vzájomnosti slovanskej našla svojich zástupcov a zvelebovateľov, ktorí jej vo vede, v básnictve a v živote silný výraz dali a ňou jednotlivé kmene slovanské k novému životu oduševnili. Medzitým, ako náš nesmrteľný Kollár, tento nadšený zvelebovateľ vzájomnosti slovanskej, píše, duch času a pocit národných potrieb môže sa u jedného kmeňa pre rôzne okolnosti prv prebudiť a silnejšie vyraziť ako u druhého. Kto už niečo má, alebo aspoň mať sa domnieva, ten uspokojuje sa obyčajne tým, čo má, netúžiac zveličiť sa; kto ale nič nemá, ten žiada si mnoho, žiada všetko. My Slováci v Uhrách sme posiaľ nič nemali v národnej literatúre a najviac sme vystavení boli odnárodňovaniu; preto sme aj boli prví, ktorí sme ramená k objatiu všetkých ostatných Slovanov vystreli. Naše nárečie stojí v gramatickom a geografickom ohľade v stredisku všetkých slovanských nárečí, bo naše Tatry boli a sú kolískou celého Slovanstva. Preto u nás Slovákov v Uhorsku idea vzájomnosti slovanskej, jazykovednými dielami nesmrteľného Dobrovského a Kopitara prebudená, medzí všetkými kmeňmi slovanskými najprv a najvrúcnejšie objatá, vypestovaná, najhlbšie zakorenená, a najrýchlejšie rozšírená bola. Tak je, len naše Tatry mohli splodiť Kollára, Šafárika, Hollého, Štúra, Hurbana, Hodžu, Hattalu a iných; len tu, v kolíske celého Slovanstva, v ktorej stretajú sa všetky slovanské nárečia, mohla sa narodiť a vykolísať „Slávy dcera“, ktorá svojou krásou všetky slovanské kmene okúzlila a všeslovanskou láskou ich zapálila; len tu mohol spievať básnik:

Po Slovákoch nasledujú v tomto smere Rusi, Česi, Chorváti, Srbi a Slovinci, ktorí všetci majú výtečných básnikov, vzdelávateľov vedy slovanskej a politikov ideou vzájomnosti slovanskej nadchnutých.

Táto nová, svojím spôsobom pôvodná a len slovanským kmeňom vlastná idea vzájomnosti za krátky čas zázraky tvorila v národnom vývine Slovanstva. Ona jednotlivé kmene slovanské, ktoré pod tlakom cudzieho živlu a jarma už-už umierali, z tisícročnej letargie prebudila. Jej blahodarným pôsobením vznikali u všetkých kmeňov slovanských nové časopisy, zakladali sa národné literárne spolky, matice, jednoty, školy, divadlá a nastala literárna činnosť nikdy predtým nevídaná. Učenci slovanskí vzájomnosťou touto hnaní cestovali k svojim bližším i ďalším súkmeňovcom, oboznamovali sa s ich nárečím a literatúrou, nadväzovali bratské styky a literárne spojenia s nimi, svoje literárne plody, knihy, spisy, časopisy navzájom si zasielajúc. Pôsobením idey vzájomnosti slovanskej vznikali katedry reči a literatúry slovanskej na vysokých školách a všeučilištiach v Prahe, vo Viedni, v Lipsku, v Berlíne a v Paríži, a v Rusku na štyroch hlavných univerzitách, z ktorých vyšli noví vzdelávatelia vedy slovanskej, básnici, politici a apoštoli vzájomnosti slovanskej.

Následkom týchto trudov jazykovedných a literárnych čistili sa slovanské nárečia od všakových špín, prílepkov a spotvorenín cudzoživelných, snažiac sa podržať si jedine to, čo je čistoslovanské, a zbližujúc sa v slovnom spojení, v pravopise a v gramatických formách jedno s druhým; jedným slovom, medzi rôznymi kmeňmi slovanskými zjavila sa zrazu snaha nikdy predtým neslýchaná, snaha centripetálna, k jednote národnej smerujúca, snaha všeslovanská. Jedine poľský kmeň touto novou náukou vzájomnosti slovanskej, až na niektoré výnimky, zostal posiaľ nepreniknutý, ba staval sa vôbec na odpor snahám všeslovanským, spájajúc sa často aj s nepriateľmi a utlačovateľmi druhých slovanských kmeňov. Príčinu tohoto divného a mnohým Slovanom nepochopiteľného a na prvý pohľad neprirodzeného úkazu nižšie vysvetlím.

Zatiaľ nie je cieľom tohoto pojednania históriu vzájomnosti slovanskej nakresliť, dokázať význam, obsahujúci v sebe zárod duchovného preporodenia celého Slovanstva, a na objasnenie, čiže radšej na opravenie teórie vzájomnosti slovanskej, naším nesmrteľným Kollárom v „Slávy dcere“, menovite ale v jeho vedeckom spise „Über die literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen Stämmen der slavischen Nation“, vystavenej, zdelením svojich skromných náhľadov prispieť.^[3]

Ján Kollár v uvedenom spise ohraničuje vzájomnosť slovanskú iba na literatúru s vytvorením všelikej politiky. Ale aj túto čisto literárnu vzájomnosť obmedzuje zase iba na štyti hlavné nárečia slovanské, totiž ruské, poľské, české a ilýrske, v ktorých sťa v hlavných riekach Slovanstva všetky ostatné menšie kmene a nárečia utonúť by mali. Podľa môjho náhľadu obidve tieto ohraničenia boli hlavnou príčinou mnohých nedorozumení, zmätkov a nesvárov medzi rozličnými kmeňmi slovanskými.

Prehovoriť chcem najprv o ohraničení vzájomnosti slovanskej na literatúru. Možno, že Kollár ešte netrúfal si otvorene vysloviť, čo v srdci cítil, a za dobré uznal obmedziť vzájomnosť slovanskú iba na literatúru rozličných kmeňov slovanských.

Podľa teórie jeho vzájomnosť slovanská záleží „vo vzájomnom kupovaní a čítaní spisov a kníh vo všetkých (rozumej štyroch) nárečiach slovanských vydávaných“, t. j. vo vzájomnom podporovaní a zvelebovaní literatúry štyroch hlavných slovanských kmeňov. „Nezáleží ona teda — tak píše Kollár — v snažení slovanských kmeňov o nejaké politické zjednotenie, z čoho by iba rozbroje, zmätky a nešťastia mohli vzniknúť. Literárna vzájomnosť Slovanov môže aj tam byť, kde sú oni pod rozličnými berlami, na viac štátov, krajín, kniežatstiev a slobodných obcí rozdelení. Ona nie je svetským vrchnostiam, zemepánom a kráľom nebezpečná, hranice a krajiny, závislosť poddaných od toho alebo iného mocnára a iné podobné politické okolnosti v pokoji nechávajúc; ona je s prítomným postavením vecí spokojná, práv a zákonov krajín netýka sa; slovom, s každým pánom v pokoji a s každým susedom v priateľstve žije. Ona je tichá, nevinná ovečka, ktorá síce k veľkému stádu prináleží, ale pasie sa na svojej zvláštnej literárnej paši“. Tak Kollár. Že ale táto jeho „tichá, nevinná ovečka“ aj do inej paše rada zabehuje, toho dôkaz podávajú mnohé jeho znelky v „Slávy dcere“. Čože znamená tá velikánska socha, o ktorej spieva:

Že vzájomnosť slovanská nezáleží len v „kupovaní a čítaní spisov a kníh slovanských“, ako to Kollár učí, toho živý dôkaz bol Slovanský sjazd v Prahe r. 1848 a iné politické udalosti, menovite u Slovanov uhorských. Od toho času je ona oživujúcim duchom politických časopisov slovanských a ozýva sa už aj v národných zhromaždeniach, v snemovniach a inde.

Z toho vidieť, že ohraničenie vzájomnosti slovanskej iba na literatúru je mystifikácia akási, ktorá snáď spočiatku potrebná bola, teraz však zbytočná, ba v mnohých ohľadoch nám samým škodlivá je. Zbytočná preto, lebo už celý svet vie, že vzájomnosť slovanská nielen na reč a literatúru, ale aj na politiku sa rozprestiera; škodlivá preto, lebo práve utajovaním našich opravdivých, prirodzených a nasledovne spravodlivých národných snáh podozrenie na seba uvaľujeme, akoby sme niečo hriešneho, nesprávneho, všeobecnej slobode a civilizácii záhubou hroziaceho zamýšľali. Z tej príčiny vidí svet v našej nevinnej vzájomnosti hroznú mátohu politického panslavizmu, ktorý celú Európu panickým strachom napĺňa. „Ty si pansláv“ — pri tomto slove tanie na mysli každému Neslovanovi testament Petra Veľkého^[6] a ruská kančuka, pod ktorou by sme vraj všetky slovanské kmene s úplným prevratom prítomného poriadku vecí zjednotiť a jednu všeslovanskú, celej Európe nebezpečnú ríšu založiť chceli. Ale škodlivá po druhé aj preto, lebo mystifikujúc pred sebou i pred svetom, v čom vlastne vzájomnosť slovanská záleží, sami potom nevieme, čo vlastne chceme, a v nedostatku jasného povedomia spoločného nášho cieľa a vedúcich k nemu prostriedkov, v nedostatku spoločného dorozumenia, len tak v tmách kdesi-čosi mátame a často na krivé cesty uchvátení bývame.

Je teda najvyššia potreba, aby sme jasný pochop vzájomnosti slovanskej mali. Ja by som ho asi takto určil:

Vzájomnosť slovanská je spoločné (vzájomné) podielubranie všetkých kmeňov slovanských v ich opravdivých národných záujmoch a snahách. Záleží ona vo vzájomnom podporovaní všetkého toho, čo k národnému vývinu a vôbec k hmotnému a duchovnému blahu každého jednotlivého kmeňa dopomáha. Ako teda opravdivá láska neobmedzuje sa na predmety a spôsoby, tak ani vzájomnosť slovanská, ktorej matkou je vzájomná láska Slovanov, nemôže obmedzená byť iba na nárečia, knihy a literatúru, ale hľadí ona všetkými možnými a mravne dobrými spôsobmi národný vývin a blahobyt slovanských kmeňov a tým celého Slovanstva napomáhať. Vzájomnosť slovanská, v tomto širšom zmysle vzatá, nevytvára teda politiku, nakoľko táto medze mravnosti a prirodzeného práva neprekračujúc, k napomáhaniu národného blaha všetkých slovanských kmeňov smeruje. Je ona práve tak „tichá a nevinná ovečka“, ako tá Kollárova, bo milovať sa vzájomne, vzájomne si všetko dobré priať, vzájomne si pomáhať ako jednotlivcom, tak ani rodinám, národom zakázané byť nemôže. Vzájomnosť slovanská v pokoji necháva cudzie národy a vlády, neruší právo druhých, nežiada, čo cudzieho je, ale len to chce, aby aj právo slovanských národov druhými, menovite panujúcimi vládami šetrené a národný Slovanov vývin a blahobyt v štátoch, v ktorých bývajú, zabezpečený bol.

Nie teda k zjednoteniu všetkých slovanských kmeňov pod jednou vládou, nie k založeniu jednej velikánskej ríše, ako nám to protivníci naši nadhadzujú, ale len k tomu smeruje vzájomnosť slovanská, aby každý jednotlivý kmeň pod svojou zvláštnou vládou čím väčšej národnej samostatnosti, samosprávy a slobody si dobýval alebo zvláštnu samostatnú a slobodnú obec s druhými rovnako samostatnými a slobodnými obcami slovanskými nijakým iným, iba dobrovoľným zväzkom vzájomnej lásky, potrebu najvýš národného spolčovania obsahujúcim, spojenú tvoril. Smer politiky tejto zjavne z vyššie uvedeného pojmu vzájomnosti slovanskej vyplýva. Bo vzájomná láska, táto matka vzájomnosti slovanskej, začína sa od „Ja“ — „Amor incipit ab ego“.^[7] Každý kmeň slovanský, milujúc ostatné kmene slovanské, miluje napred sám seba. Ba láska jeho k druhým kmeňom nie je vonkoncom nezištná — ona žiada od nich vzájomnosť lásky, vzájomnosť dobrých služieb. Milujúc teda ostatné kmene a podporovať chcejúc ich národné záujmy a snahy, nechce sa tým svojej vlastnej kmeňovitosti a svojich zvláštnych národných záujmov zrieknuť, t. j. nechce z lásky k nim umrieť, ale rovno s nimi žiť; nechce z lásky stať sa ich otrokom, ale chce byť ich rovnoprávnym bratom. Žiada teda lásku za lásku, podporu za podporu, život za život, slobodu za slobodu.

Tejto náuke vzájomnosti a vyplývajúcej z nej politike slovanskej nič neprieči sa tak, ako panovitosť jedného kmeňa nad druhým, alebo všetkých pod jednou ústrednou, národnú samostatnosť a slobodu jednotlivých kmeňov ničiacou vládou násilné zjednotenie. Ak v rodine brat nenávidí brata, ak tento osobuje si právo panovania nad ním, tak v národe slovanskom jeden kmeň skôr znesie jarmo cudzie, skôr zmieri sa s podmaňujúcim národom cudzím, ale jarmo druhého kmeňa slovanského netrpí, k tomu je neznášanlivý, nezmierlivý. Stade tá žiarlivosť každého kmeňa na udržanie a slobodný vývin svojej kmeňovitosti, svojej národnej, občianskej a politickej samostatnosti a slobody. Stade tá historická nesvornosť a nenávisť medzi starodávnymi Milcami a Obodritmi, Circipánmi a Ratarmi a neskôr medzi Čechmi a Lechmi, od nepamäti ale až posiaľ medzi Poliakmi a Rusmi. Násilným spôsobom prevedené zjednotenie Poliakov s Rusmi pod jednou vládou cárov moskovských túto vzájomnú nenávisť ešte zväčšilo. Táto nenávisť Poliakov oproti Rusom je síce poľutovaniahodná a každého Slovana bolesťou naplňuje, ale je ona celkom prirodzená, pokiaľ Rus Poliaka nie za poddaného, ale za rovnoprávneho, slobodného a samostatného brata svojho neuzná. Dokiaľ teda Poľsko pod tlakom absolutistickej vlády petrohradskej postavené bude, naša náuka vzájomnosti slovanskej prsia Poliaka neobmäkčí, ani jeho nenávisť k Rusom neprelomí. Ba tou istou nenávisťou k Rusom zanevrel by iste aj druhý, ktorýkoľvek kmeň slovanský, keby ho podobný osud stihol ako Poliaka. Nie, žiaden kmeň slovanský nechce stratiť svoju samostatnosť, nechce byť od druhého kmeňa slovanského pohltnutý alebo ujarmený a len natoľko chce mať spolky s druhým kmeňom, nakoľko tieto jeho zvláštnej kmeňovitosti a národnej samostatnosti nielen nebezpečenstvom nehrozia, ale takú aj vzájomne napomáhať a proti vnútorným i vonkajším nepriateľom garantovať súce sú. Nie teda centralizácia, ale spolčovanie možné je medzi Slovanmi a len toto posledné kmene slovanské zosilniť a oblažiť môže. Nie jeden sústredený veľký štát slovanský, ale toľko samostatných a slobodných štátov slovanských, koľko vyvinutých kmeňov, je cieľom politiky z náuky o vzájomnosti slovanskej vyplývajúcej. A týchto samostatných a slobodných štátov slovanských spojivo jedine možné a prospešné podľa môjho náhľadu je: jeden za všetkých a všetci za jedného, čiže národné spolčovanie.

Každý nahliadne, že takéto zriadenie, štátov slovanských, aké si ja tuná v duchu, svetlom náuky vzájomnosti slovanskej osvietenom, predstavujem, jedine na základe zásad slobodomyseľných možné je. Aj v histórii dávnominulých storočí nachádzame temné stopy tohoto smeru politiky slovanskej. Tak už Svätopluk, kráľ veľkomoravský, pomyslel kedysi na slobodný zväzok slovanských kmeňov,^[8] keď s Borivojom, vodcom českým, priateľské vzťahy uzavrel proti nadvláde cisára Arnulfa. Podobne Boleslav Veľký, kráľ poľský, jeden z najväčších politikov národa slovanského, pozorujúc strašnú záhubu, ktorú naplodil cudzinec v mene kresťanstva a civilizácie v slovanských zemiach,^[9] písal kniežatám českým, „aby pamätliví boli rovnakej krvi svojej a spoločne odporovali všetkým nepriateľom Slovanstva“. Jasnejšie ale myšlienku politiky slovanskej pochopil iba slobodomyseľný cár ruský Alexander I.^[10] a slávny štátnik poľský knieža Adam Czartoryski.^[11] Keď totiž uzavretím zmluvy viedenskej Poliaci poslednú nádej stratili na možnosť obnovenia celistvosti a nezávislosti svojej otčiny, za ktorú pod Napoleonom proti Svätej aliancii bojovali, jediný knieža Adam Czartoryski, ktorý bol vtedy osobným priateľom a miláčikom cára Alexandra, nádej nestratil. On totižto, podobne ako Kościuszko v Amerike žijúci, nikdy nedôveroval klamným sľubom Napoleona, chcejúceho Poliakov iba za nástroj proti Rusom použiť; naproti tomu pre Poľsko viac docieliť dúfal od slobodných zásad cára Alexandra, ktorým tento za viac rokov panovania svojho s celou úprimnosťou oddaný súc, všakové reformy zamýšľal. A preto Adam Czartoryski dal sa do súkromného vyjednávania s oddaným sebe cárom. Základom ich dorozumenia bola slobodomyseľná ústava z r. 1815,^[12] ktorú cár Alexander z vlastných pohnútok kráľovstvu poľskému udelil. Podľa tejto ústavy poľské kráľovstvo malo svoju vlastnú národnú vládu (senát), reprezentatívny systém (zákonodarný snem vo Varšave s právom verejných zasadaní), samosprávu, slobodnejšiu tlač, malo svoje vlastné národné vojsko a financie, jedným slovom, bolo štátom opravdivo samostatným, ústavným a slobodným a k veľkému cárstvu ruskému radšej personálnou úniou v osobe cára, ktorý bol spolu ústavným kráľom poľským, než takrečenou reálnou prináležiacim. Adam Czartoryski v takýchto pre budúcnosť Poľska mnohosľubných výhľadoch milerád zostal ministrom cára Alexandra, v tomto svojom postavení odhodlane vystúpil a pôsobil za tú i cárom Alexandrom schválenú ideu, aby mimo Poliakov aj ostatné ratolesti Slovanstva, menovite pod tlakom polmesiaca stonajúceho, pokroviteľstvom cára ruského a kráľa poľského napomáhané, podobnej národnej a politickej samostatnosti a slobody dosiahli a časom sťa samostatné obce do spolku samostatných štátov rusko-poľských vstúpili. Toto bola idea velikánska, opravdivo slovanská, lebo nie k centralizácii, ale k federácii slovanských kmeňov smerovala. — Medzitým nemám úmyslu príčiny tuná skúmať, pre ktoré idea táto vtedy prepadnúť musela. Hlavná však príčina bola hrozný ten kontrast medzi cárstvom a kráľovstvom: vo velikánskom cárstve ruskom nevoľa a absolutizmus, v maličkom kráľovstve poľskom sloboda a ústavnosť! Aká to ohromná disproporcia a disharmónia! Cár, ktorý vo velikánskom Rusku celkom s neobmedzenou mocou vladáril, nemohol sa zdržať, aby sa v maličkom kráľovstve poľskom proti ústave kedy-tedy neprehrešil. Samovládny cár všetkých Rusov nemôže byť spolu dobrým ústavným kráľom slobodných občanov v maličkom štáte — to sa nezrovnáva! Tak sa stalo, že už sám cár Alexander často prehrešil sa proti svojmu vlastnému dieťaťu — ústave poľskej, zvlášť keď ho neskôr reakcia zo všetkých strán obkľúčila, takže naposledy i Adam Czartoryski z jeho priazne i z ministerstva vypadol a žil od tej doby ako súkromník vo Varšave. Ale ešte horšie bolo, keď po smrti Alexandra Mikuláš I., osobný nepriateľ všetkého konštitucionalizmu, na trón nastúpil, ktorý mnohonásobne skracoval práva a slobody Poliakov, ústavou im zaručené. Pravdaže, aj Poliaci dopustili sa veľkých chýb; hrešené z jednej, hrešené i z druhej strany. Následok však bol krvavé povstanie Poliakov r. 1830 proti Rusom, ktorú to hroznú katastrofu ďalekozraký Adam Czartoryski a jeho strana (aristokratická) namáhala sa prekaziť, vystríhajúc vždy národ pred nerozvážnym prenáhlením; ale keď napriek tomu nastúpila, i on sám prinútený sa videl v osudnej dobe s národom svojím držať a dokončil život svoj sťa hlava emigrácie poľskej nedávno v Paríži. Jeho obavy vyplnili sa navlas: Poľsko následkom toho nešťastného povstania stratilo svoju samostatnosť a ústavu, stanúc sa podmanenou provinciou ruskou, v ktorej od tej doby ruskí cári celkom ľubovoľne panujú. Osudné toto povstanie bolo veľkým nešťastím nielen pre Poliakov, ale iste i pre celé Slovanstvo, bo ním na mnohé roky — bárs by nie aj storočia — pretrhnutá je niť politiky, opravdive slovanskej u dvoch najväčších kmeňov slovanských. Či konečne zmúdrejú v niečom Poliaci, a či terajší cár ruský Alexander II. bude chcieť a vedieť nadpriasť niť tam, kde pretrhnutá bola, to najbližšia budúcnosť dokáže.

Najjasnejšie ale objavuje sa smer politiky slovanskej, z náuky vzájomnosti vyplývajúcej, u Slovanov rakúskych počínajúc r. 1848, keď majú už teraz svoje verejné orgány, federalistické časopisy nielen v českom, poľskom a chorvátskom, ale aj v nemeckom jazyku. To istá vec je, že ak kedy v diplomacii európskej príde rad na otázku slovanskú, táto celkom ináč vyrovnaná bude, než sme to videli pri rozuzlení otázky talianskej. Slovanské kmene dobrovoľne nikdy neprivolia, tým menej spolupôsobiť budú k centralizácii, ako to Taliani učinili. Slovanské kmene, na svoju kmeňovitosť, na svoju zvláštnu národnú samostatnosť a slobodu žiarlivé, dobre vedia, že pri takej centralizácii i kmeňovitosť i slobodu svoju žertvovať by museli, dobre vedia, že čím by viac v takom veľkom sústredenom štáte od spoločného strediska vlády vzdialené boli, tým menej svetla osvety, vzdelanosti, slobody a slávy by ich osvecovať, zohrievať a blažiť mohlo. A konečne veľký sústredený štát — aspoň história to dokazuje — jedine pri absolutizme udržať sa môže. Preto podľa môjho náhľadu ústavná sloboda ani u Francúzov, ani u Talianov, ani u Germánov budúcnosti nemá práve preto, lebo národy tieto alebo už sústredené alebo aspoň k sústredeniu svojmu sú náchylné. Naproti tomu velikánsky národ slovanský už mocou svojho rozvetvenia na rozličné vyvinuté kmene pravdepodobne nie k centralizácii, ale najvýš k federácii smeruje, a práve preto on jedine zdá sa byť povolaný rovnoprávnosť a slobodu národov v Európe zachrániť a ustáliť. A v tomto spočíva veľkosť a vznešenosť historickej úlohy, ktorú Slovania v dejinách človečenstva vykonať majú:

Z týchto krátko načrtnutých zásad, ktoré podľa môjho presvedčenia z pojmu vzájomnosti slovanskej vyplývajú, každý jednotlivý kmeň slovanský odvodiť si môže spôsob politiky, akú má sledovať. Každá politika, ktorá protiví sa týmto zásadám, je podľa môjho náhľadu neslovanská, nenárodná. Keďže ale posiaľ, následkom obmedzenia vzájomnosti slovanskej iba na literatúru, zásady tieto nie sú dosť vysvetlené a Slovanom viacej-menej neznáme boli, stalo sa, že často všakové poblúdenia v ich národných a politických snahách nastali. Také poblúdenie bolo napríklad tých Slovanov, ktorí sympatie k ruskej vláde u súkmeňovcov svojich oživovať a rozširovať za slovanskosť považovali. Chyby tejto dopustili sa mnohí, ináč vysokoučení a národu svojmu dobre prajúci mužovia nielen u Rusínov v Haliči, ale aj u nás Slovákov, Čechov, Srbov, Chorvátov a Slovincov. Prirodzená vec, že Poliaci, o takomto panslavizme nič vedieť nechcejúci, od strany tejto za nepriateľov vzájomnosti slovanskej, za separatistov, za egoistov boli pokladaní. Naproti tomu Poliaci, v takom panslavizme svoju skazu vidiac, hotoví boli priateliť sa radšej s Maďarmi, s Turkami a Francúzmi, ako so Slovanmi, ba r. 1848 a 1854 proti týmto na strane Maďarov, Turkov a Francúzov bojovali.^[13] Ako poľské časopisectvo kmeňov slovanských v najnovších časoch vystupovalo a s nepriateľmi Slovanstva do jedného mecha dulo, je vôbec známe. Poliaci totiž pod panslavizmom nič iného iba zjednotenie všetkých slovanských kmeňov pod protektorstvom, respektíve pod absolutistickou berlou cárov moskovských rozumeli. Tak vinou niektorých, vzájomnosť slovanskú nesprávne ponímajúcich Slovanov, rozšírila sa po celej Európe chybná mienka o politickom panslavizme v tom zmysle, akoby snahy Slovanov skutočne k centralizácii ruskej smerovali. Ako mnoho škodilo Slovanom takéto bludné ponímanie vzájomnosti slovanskej, ani opísať sa nedá. Ono 1. celú náuku o vzájomnosti slovanskej u Poliakov do úplného miskreditu^[14] priviedlo, ba nahnalo ich do tábora protislovanského; 2. ono upevnilo mnohých Rusov v tej pyšnej mienke, akoby skutočne oni boli tá „gens electa“,^[15] ktorej povolanie je nad všetkými kmeňmi slovanskými panovať, čo v nich splodilo nie vzájomnosť v opravdivom, mnou vyššie uvedenom zmysle, ale, pravda, panovitosť a vládychtivosť slovanskú, mocou ktorej aj zo stanoviska slovanského cítili sa byť oprávnenými svoje násilné, ľubovoľné panovanie nad Poliakmi všemožne udržiavať; 3. ono vzbúrilo proti nám verejnú mienku celej civilizovanej Európy, akoby sme my oproti záujmom všeobecnej vzdelanosti a slobody absolutizmus ruský podporovať a taký na všetky kmene slovanské rozšírený mať chceli. Tak stalo sa, že druhé, menovite s nami susediace národy aj v tých slobodomyseľnejších a najnevinnejších národných snahách strašidlo domnelého panslavizmu vetriac, všemožné, často nepremožiteľné prekážky nám v cestu kládli.

A predsa toto nedorozumenie, ktoré nám tak veľmi škodilo, niektorí prihorliví apoštolovia vzájomnosti slovanskej zapríčinili tým, že o sympatiách k Rusom ohnivo hovoriac, často nerozvážnych, alebo nie dosť určitých výrazov užívali, ako oni tie sympatie v politickom zmysle rozumejú. Lebo to nemôžeme tajiť pred svetom, že naša vzájomnosť slovanská aj ruský kmeň sťa najväčšiu ratolesť Slovanstva v sebe zaviera, ba z ohľadu literárneho obzvláštnu našu pozornosť a náklonnosť ruský kmeň zasluhuje; v ohľade však politickom má sa rozdiel robiť medzi národom, rovno nám k slobode stvoreným a za ňou bažiacim, a medzi doterajším systémom vlády, vzájomnosti slovanskej najvýš odporným. Národ ruský láskou všeslovanskou objímame a jeho národnému vývinu a šľachetným snahám o občiansku a politickú slobodu zdaru prajeme a také v duchu opravdivej vzájomnosti slovanskej podporovať chceme. V tomto záležia sympatie naše k Rusom.

Neľakaj sa teda, svete, nášho panslavizmu! Nie je on nič iného, iba požadovanie toho, aby sa aj vzhľadom na Slovanov plnil ten zákon prirodzený, Kristom vyslovený: „Čo nechceš, aby ti iní činili, ani ty nečiň im.“ Proti tomuto panslavizmu inej pomoci niet, iba — spravodlivosť. Prislúžte teda Slovanom spravodlivosť, aby chránené boli práva civilizácie; doprajte Slovanom národný život a slobodu, a panslavizmu nášho nemáte sa čo obávať, lebo on, práva národov slovanských reklamujúc, také aj u druhých národov ctí a zabezpečené mať chce. Panslavizmus nie je nepriateľom druhých národov a ich slobody, ale, pravda, ich nadvlády, ktorú si nad národmi slovanskými osobujú. Opravdivého panslavizmu smer je čisto liberálny, bo každá nadvláda či fyzickej, či mravnej osoby nad druhou je účinok násilia a nasledovne bezprávie, utláčanie, otročenie, ktoré v ríši opravdivej slobody miesta mať nemôže!