ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povstanie roku 1830 a 1831 zatriaslo v základe s ubohým Poľskom. Slávny poľský národ preukázal prehroznú víťaznosť, ako opravdový lev bojoval za slobodu, ale na darmo, ruskí žoldnéri zaplavili poľskú zem a predsa do ruského jarma bola poľská zem a víťazný ľud vohnaný.

Krajinská víchrica so sebou hnala i rodinu Ubrik; tiranská moc skonfiškovala väčšiu čiastku ich majetkov, a čo ešte bolo hroznejšie, ruská svevoľa odsúdila udatného víťaza, Alexandra Ubrik k doživotnej sibírskej práci. Toto rozrúcalo na veky pokoj rodiny; odliekli do Siberie hlavu rodiny, jeho manželka a dcéra ale utiekli sa s malou ochránenou čiastkou ich majetku do Nemecka. Ubrik potom zomrel v Siberii a rodina sa len vtedy mohla do Varšavy navrátiť.

Teraz už ale museli, porovnajúc s predošlým ich žitím, skrovnejšie žiť. Grófka Judka smútila vždy za svojim milovaným manželom, na mladú Barboru ale tieto včasné nehody a údery losu účinkovali tak zle, že úsmev sa ztratil s jej červených úst a vpustila korene nedbalosť, potom ale proticit a zapovrhnutie v jej srdce oproti svetu cítiace. I jej spovedný otec choval toto o nej, tak že sa mladá Barbora Ubrik odhodlala, že povie svetu vále a vstúpi za mníšku do kláštora varšavských karmelitánok.

Jej matka nechcela na žiadon pád to dovoliť, Barbora by snáď i bola počúvla matku; ale z druhej strany páter jej toľko narozprával, že naposledy sa jej zmocnila tá viera, že si zadovážiť môže duševný pokoj na zemi len v tichosti mnišskeho kláštora. A poneváč jej matka to dovoliť nechcela, Barbora vždy viac ľútostila a koľkokoľvek ráz vyšly do mesta karmelitánske mníšky navštíviť, vždy prišla domov s vyplakanými očima.

Judka vidiac toto riekla, že ačpráve neschvaľuje, ale že nepostaví v cestu Barbore neprihodnosti. Mladé dievča s radosťou objať chcelo matku a ju vybozkávať. Ale matka odstránila od seba lichotivú a vnišla do svojej chyže.

Na druhý deň potom Barbora zavolala predstavenú karmelitánskeho kláštora a táto určila s grófkou nasledujúce veci. Ubriková opätovne vyslovila sa, že neschvaľuje krok dcérin a Barbora vstúpi do kláštora oproti jej vôli, ale poneváč vidí, že jej dcéra hľadá len tam na každý pád svoju blaženosť, nechce jej v ceste stáť, len to si praje, aby to neobanovala nikdy.

Tak sa stalo, že sa sriadili sotva za niekoľko dní všetky veci a Barbora Ubrik vstúpila jednu nedeľu medzi karmelitánske mníšky.

Na súmraku dve do čierneho oblečené ženy vystúpili z koča pred kláštorom zastanúceho; na cenganie sa ťažká dubová brána otvorila a dve ženy vpustili dnu. Jedna ale nemohla prestúpiť prah vnútorných obývaní: matka sa musela od dcéry v predsieni rozlúčiť, ktorú potom jedna mníška pred predstavenú viedla. Ostatné slová matkine boly: „Tvoj krok nemaj príčinu nikdy oľutovať!“, s tým sa oddialila a Barbora Ubrik patrila od tohto času k mníškam.

Predstavená jej rozpovedala jej povinnosti a potom odišla. Potom zaviedli Barboru do bývania noviciov, hlava tohto bývania jej ukázala jej úzku cellu a naložila jej, aby sa modlila celú noc, prosiac sily a vytrvanlivosti od Boha a blahoslavenej Panny Marie — a naposledy skrútila kľúč dverí a nechala ju samú.

Barbore sa stiahlo srdce. Hľa od tejto minúty je väzeň, ztratila slobodu. Plačúc kľakla na kľakadlo a počala sa modliť. Rozmýšľa o jej položení a nezodvihla sa s kľakadla až po svit, tam kľačala ponorená vo vrúcich modlitbách, len k ránu si ľahla na jej tvrdú posteľ, aby zadriemala.

Na druhý deň sa sišly všetky mníšky v káplnke kláštora a keď všetky spolu boly a i Barbora tam kľačala na studenom kameni, predstavená stala so stoličky, pristúpila k Barbore, odriekla úvodnú modlitbu, potom rozopiala obe ruky nad jej hlavou a požehnala ju. Potom jej jedna mníška podala nožnice, s ktorými predstavená odstrihla Barbore husté jej vlasy, načo sa navrátila do jej stoličky a zmrmlala svoju končiacu modlitbu. Od tohto času nebola viac Barbora Ubrik, ale dostala meno sestra Jovita medzi mníškami.

Keď sa skončily obrady, Barbora, vlastne sestra Jovita šla do svojej celly, kde ju nasledovala i jedna súdružka a podala jej domáce zákony a pravidlá kláštora, dľa ktorých sa ona musí teraz prísne spravovať.

Zvedela, že jej povinnosťou bude ťažká práca: musí chyže kláštorné rajbať a zametať. Zvedela ďalej, že jej spovedným otcom i naďalej bude páter Gratián, ktorý ju nahovoril k vstúpeniu do kláštora.

Sestra Jovita v prvom roku konala svoje veci s nadľudským sebazaprením a zaoberala sa v každom čase len prácou a modlitbou. V zime, v lete zametala, umývala dlážky, dlhé chodby, tmavé celly, upratovala si ruky do krvácania, telo jej bolo umorené, zanechala ju sila, ale ona len pracovala a sa modlila.

Naposledy sa celkom vyčerpala a opovedala sa pátrovi Gratianovi, že už nemôže ďalej túto prácu konať, prosila od neho radu, čo má robiť?

Páter Gratian hneď sa ponáhľal k predstavenej, rozprával sa s ňou a na druhý deň už oslobodili Jovitu od ťažkej práce, namiesto toho poverili ju s opatrovaním zahrady, ako zahradníčku kláštora.

Predstavená ale vyriekla, aby nechodil páter veľa do zahrady sa prechádzať, aby novú mníšku nevyrušil v práci.

Ale páter Gratian si nevšimnul tento rozkaz, lebo ver on po modlitbe odprevadil vždy Jovitu do zahrady a ostal tam s ňou, kým len bolo možné.

Pravda nerozprával sa s ňou o zaáhradníckych veciach, ale sa usiloval, aby Jovita čím viac nenávidela život mníšsky. Oznámil jej všelijaké tajemnosti, priniesol do reči najhroznejšie previnenie a docielil to s jeho rečou, že sprznil dušu Jovity a dostal ju do svojej moci. Usiloval sa nemravnou urobiť myseľ Jovity, aby ju pripravil a poslušnou urobil k vyplneniu jeho žiadostí lásky. Keď takto navravel mladej žene a ju občankal takýmito rečami, tak jej rečnil potom básne o láske, chválil lichotive jej krásu, jej červené ústa a ohnivé oči.

A časté návštevy pátra neostali bez výsledku. Raz predstavená nenadále prekvapila Jovitu v zahrade a vtedy sa presvedčila, že Jovita zanedbala všetku svoju prácu, zeleniny, ba i kvety neopatrovala, všade sa rozplienila zelina a prevrátil neporiadok celú zahradu. Za to potom predstavená potrestala Jovitu. Trest pozostával z toho, že večer, keď všetky mníšky sedely vo veľkej jedálni, Jovita sa musela ostrým korbáčom trýzniť a žalmy spievať.

S týmto sa započal čas trápenia a prób Jovity.

Sám páter Gratian nemohol ju s najlepšou vôlou od každého nápadu ochrániť.

Prv ako by Jovita bola do kláštora vstúpila, mal páter Gratián mladú mníšku menom Zitta vyvolenú. Páter výminečne Zitte nedvoril, lebo on zvykol bol i predstavenú, sestru Ludvinu zabávať, pritom ale bolo srdce jeho celkom Zittino.

Od toho času ale ako Jovita vstúpila do kláštora, Gratián zanedbal docela Zittu a mimo niekoľkých pozdravov predstavenej, posvätil všetko jeho dvorenie len Jovite.

A z tejto príčiny v jej práve urazená náruživá Zitta nenávidela Jovitu a zbúrila i všetky iné mníšky oproti nej.

A zlé nechodí samé. Doterajšia predstavená, poneváč už bola staršia, uspokojila sa s tým, že jej druhé miesto bolo pri Jovite v srdci Gratiána. Ale sestra Ludvina rýchle zomrela a tak chcel prísny osud, že zaujala jej miesto zlá Zitta.

Od toho času, ako sa Zitta stala predstavenou kláštora, trápenie úbohej Jovity viac neprestalo.

Nová predstavená uviedla v najprísnejšej miere trýznenie seba. Vydala rozkaz, že od 14-ho septembra musia sa zísť všetky mníšky do refektorium každý piatok po veľkú noc ku verejnému sa trýzneniu.

Mníšky sa vyzliekly do naha až po driek, hlavu si obsypaly popolom, pod ľavou rukou držaly ťažký železný kríž, a v pravej ruke ale držaly bič.

Najstaršia mníška začala; šla po chyžách modliac sa a bijúc sa klincovým korbáčom. Ju nasledovaly druhé v rade. Predstavená sa ale dívala na toto trýznenia z jej chyžky.

Toto bolo takzvané verejné trýznenie; okrem tohto sa mohla každá mníška trýzniť koľko chcela. Jovita toto i urobila dosť často asíce v takej miere, že si uškodila zdraviu priveľkým trýznením. Toto predstavenú pohlo k myšlienke, lebo nebola by rada bývala, keby svet zle bol mienil o tomto trýznení. Sama riekla Jovite, aby nebola taká prísna oproti sebe.

Páter Gratián ale, ktorý počas toho usiloval sa u predstavenej si priazeň získať a s tým si poistiť vplyv, nahovoril Zittu, aby oslobodila Jovitu od zahradníckej práce a aby ju poslala k pomocí i tak už starej skoro sebou nevladnúcej sestre Emerencii do lekárne.

To sa i stalo a Jovita pracovala na druhý deň už v lekárni. Mnohí upotrebovali lekáreň mníšiek, tak sa pohodlnosť milujúca Emerencia veľmi zaradovala pomoci a v krátkom čase vycvičila obratnú Jovitu v lekárnických prácach, že sa nemusela ukázať ani za celý deň, ale sedávať mohla bez starosti v svojej cele.

Jovita tedy skoro sama zaobchodila s lekárňou. Prišlo a odišlo mnoho ľudí od rána do večera a Jovita mala toľko práce, že ver ani nestačila navštevovateľov lekárne pozorovať.

Raz jej ale predsa nápadné bolo, že jeden driečny mladý človek prišiel do lekárne každý deň a kúpil vždy ten istý liek, taký, za ktorým musel obyčajne čakať. Jovita už nebola nevinné dieťa, ktoré by bolo takéto čo za hru nevdojačnosti považovalo, ale známosť vedená s pátrom Gratiánom pozbudila v nej ženskú márnosť a ženské žiadosti. Ukradomky pozorovala mladého človeka a zdal sa jej byť poriadnym. Mladý človek ten sa dostavil každý deň v tú istú hodinu a kým Jovita urobila liek, on sa díval na ňu túžebnou náruživosťou, oči sa mu iskrily, tvár od ohňa sa červeňala a skoro ju prehltol, tak obdivoval jej tvár, jej krásnu postavu.

Jovita zbadala toto všetko a i jej srdce zahorelo. V akej miere riastla nemá láska mladíka v takej sa zväčšovala i žiadosť Jovity po mladíkovi. Naposledy i ona dala príležitosť k počatiu lásky pomeru — počala sa shovárať s mladým človekom, ktorý skoro spadol od blaženosti.

Od tohto času ešte riadnejšie prichodil a Jovita čakala netrpezlive jeho návštevu. Naposledy šli tak ďaleko, že si premieňali jedon s druhým listy lásky. Jovita zakrútila vždy do svojho listu liek, mladík ale, ktorý sa menoval Wolzechom, keď platil oddal mníške s banknotou i svoj list.

Darmo, láska je veľmi vymýšľavá a vždy vďačne pomáha v trápení utisnutých, plapolajúcich sŕdc. Milenec odporúčal Jovite to, aby roztrhla nenávidené sväzky, ktoré ich delia jedon od druhého, aby bola mocná, spustila sa na neho, aby ušla z kláštora, aby zanechali spolu krajinu a žili niekde ďaleko v cudzine jedon druhému v tichom hniezde, blaženej láske.

Jovita dlho bojovala s láskou a citom povinnosti; ale na ustavičné upomíname milenca predsa hotovou sa ukazovala byť, že sa dá z kláštora odviesť. Od jej vlasti lúčenie tým menej mohlo byť ľútostivejším, lebo jej matka — ako ju upovedomili — po krátkom trápení odobrala sa na večnosť, i s ostatným jej vzdychom prosiac od Hospodina z neba požehnanie na svoje úbohé, zaslepené dieťa.

Ale — hľa, divná vôla osudu! — Keď milenci určili boli všetko do podrobna, prv akoby boli vykonali uskočenie, predstavená zvedela pomer ľúbostný, že akým spôsobom, to sa nikdy nevyzvedelo.

Predstavená samo sebou sa rozumie hneď vypočula Jovitu: ale Jovita vyšmykla sa, upotrebiac všetku obratnosť zamilovanej ženy, z jej ruk, tajila vec a odhodlane odvrhla od seba žalobu, žeby ona mala milenca. Predstavená ale neodstúpila, teraz sa pomstiť chcela na každý pád na Jovite a keď videla, že neosožia rozličné tresty, s ktorými ona strašila Jovitu obrátila sa k ostatnému prostriedku. Zčervenená od žiadosti pomsty, zavolala s ukrutnou škodoľúbosťou štyri mníšky do svojej celly. Rozkázala Jovitu do naha vysliecť a aby ju bily, kým jej krv nepôjde z tela. Tie ju potom bily, bičovali, kopali do tých čias, kým nezamdlela. Aby ale nikto nepočul jej jajkanie zapchaly jej ústa a na hlavu vstrčily hrubé vrece. Jovita spadla, zamdlela, potom ju tak nachaly v celle. Za tri dni sa neobzrely o ňu, nedbaly, či žije a či zomrela. Len na tretí deň vstúpila dnu predstavená a keď ju obliecť dala skrze jednu mníšku, dala jej na známosť, že jej ešte raz odpustí z milosti Božej, nehodí ju do ťažkého väzenia; ale že sa musí zaprísahať, že o tom, čo sa stalo s ňou, nikdy nepovie nikomu nič. Čo že mala urobiť Jovita? Zaprisahala sa, aby ju netrýznili k smrti, brutálnou, zvieracou násilnosťou! Oproti tomu ale našla spôsob a príležitosť, aby svojmu milencovi, Wolzechovi opísala dôverne všetko, prosiac ho, aby ju teraz už oslobodil z tohto väzenia čím skôr, lebo že ona nepretrpí už dlho toto trýznenie a duševné trápenie.

Opísala čiastočne, s akou hroznou ukrutnosťou ju trápili, bili, korbáčovali, aby sa tedy ponáhľal k jej oslobodeniu, lebo že je jej postavenie už nesnesiteľné, tým viac ale, lebo predstavená vydala oproti nej taký rozkaz, že nesmie sa s ňou v celom kláštore nikto schodiť, a tak tedy nielen, že je vytvorená zo sveta, ale ešte i od jej súdružiek, slovom od celého sveta, od každej bytnosti, takže sa musí od hrozných trpkostí trápenia a od strašnej samotnosti zblázniť, jestli toto ešte dlho bude trvať. Ona môže mníšky len v kláštornej kaplnke vidieť. V tomto stave nielen že jej telo, ale zhynie i duša.

Jediným tešiteľom v týchto nebezpečných dňoch Jovity bola jedine nádeja. Táto ju oslobodila od zúfalosti. Keď písala svojmu milencovi, srdce jej obľahčelo a čakala s dôverou osloboditeľa, ktorý by ju vyrval z tohto hrozného väzenia a oblažil by ju na poli lásky.

Ale úbohá Jovita nemala šťastia. V jednom nepozornom, okamžiku prekvapila ju jedna staršia mníška, práve keď čítala list od milenca. Ano, schovala list hneď za ňadra, ale z iskriacich sa očí ju nenávidiacej mníšky mohla hneď vidieť, že búra vypukne nezadlho nad jej hlavou. A z tej pričiny, keď klakla v kaplnke, pritiahla sa k jednej mladej mníške; toto bola jediná v celom kláštore, ktorej sa mohla sveriť a predpokladala, že ju neprezradí. Tejto potom obratne podala otázny list a túžobne jej naložila, aby ten čím skôr, keď len bude môci, spálila.

Jovita sa ani nesklamala v mladej mníške; ale sa ani nesklamala v tom, že víchrica vypukne. Lebo sotva že dokončila svoju riadnu modlitbu, keď jej predstavená položila na plece ruku a pokynula jej, aby ju nasledovala.

Predstavená viedla Jovitu do svojej celly. Tu ju potom oslovila, aby oddala ten tajomný list, ktorý do ňádra schovala. Ba i to jej oznámila predstavená, že musí terajšie miesto zanechať, že ale kde musí isť, a čo sa s ňou stane, o tom neprehovorila ani slova. Na miesto toho ale, keď Jovita nič nechcela vedieť o liste, rozkázala jej, aby sa zo všetkých hábov ešte i z košele hneď tam vyzliekla, lebo že kde pôjde, ta musí docela v iných háboch isť. Čože mala urobiť Jovita? Prinútená bola poslúchnuť; počas toho ale pozorovali na každý najmenší pohyb, aby neukryla list.

Keď toto nepriviedlo k cieľu, predstavená rozlobená vystrkala Jovitu do jej celly a tam poprehadzovala všetko s dvoma mníškami, aby mohla ľúbostný list najsť, — ale darmo, nenašli nikde ani riadka.

Toto ale ešte vždy neuspokojilo predstavenú. Vzala ju do výsluchu a spytovala sa jej, aby vyznala, kde dala list a od koho ho dostala, ako prišla ku nemu, a čo bolo v ňom? Jovita prirodzene ostala stále pri tom, že ona nedostala nikdy a ani nevidela žiaden list.

Hľadanie ostalo bez výsledku; ale vec sa skončila pre Jovitu predsa veľmi nepríjemne, lebo od tohto dňa nemohla ani dýchnuť bez toho, aby to každý nebol vedel, tak veľká bola nedôvera oproti nej, že mníšky boly pri nej ešte i v noci a striehly, či nebude hlasno vo sne rozprávať a či sa neprezradí.

A tejto nedôvere zaplatila i skoro životom. Lebo jedna prinábožná súdružka, ktorá sa zriekla docela svetských radostí a nenávidela Jovitu z celého srdca, oproti nej spáchala zlomyselný nápad. Asíce, raz, keď Jovita šla cez dvor popod chodbu, jedna mníška veľkú kvetovú nádobu hodila na ňu s poschodia. Nádoba ju nedostihla na šťastie, spadla jej pred nohami na skalu, rozbijúc sa na tisíc a tisíc kusov, a mníška to tvrdila, že sa to stalo len z nevdojakosti; ale Jovita bola presvedčená, že prinábožná sestra strojila jej nápady oproti životu, chcela ju zabiť.

Tento pád natoľko ju popúdil, že spadla zomdletá, tak ju museli do celly odniesť. A čo bolo najhroznejšie v jej položení, nikto jej nechcel uveriť, že onezdravela ale to tvrdili, že je to všetko len hra, s ktorou by ona rada zaviedla jej súdružky.

A v tomto smutnom položení oproti nej sa obrátila ešte i z neprijatej lásky povstalá nenávisť. Páter Gratián stal sa jej najhnevlivejším nepriateľom a pri tom ale bol predstavenej najdôvernejším radcom. On odporúčal, aby Jovite dali nejaký prášek, asíce taký, skrze ktorý sa ľahko zvie, či je Jovita iste nezdravá a či sa len tak stavia? S týmto ale páter mal inakšiu myšlienku, lebo ten prášek, ktorý on chcel dať nešťastnej, bol najškodlivejší, čuvy kaziaci a rozum prevracajúci prostriedok. Takto sa chcel tento neľudský človek pomstiť. Predstavená toto netušila a počúvnuc Gratiána dovolila, aby urobili s práškom pri Jovite pokus.

Páter Gratián hneď šiel do lekárne a nie celý prášek, ale rozkázal len jednotlivé čiastky prášku. Ale lekárnik nechcel ani takto tieto čiastky vydať, lebo tieto patrily medzi najškodlivejšie a vyslovil sa, že on z tých môže na dovolenie predstaveného úradu dať. Ale páter vedel dobre slovo krútiť. Tvrdil, že je prášek nie chorému, ale na vedecké próby potrebný; odvolával sa na stav kňazský a naposledy sa i vyslovil, že prevezme na seba všetku zodpovednosť, ba že i písomne uzná prijatie prášku. Teraz lekárnik už viac neodporoval.

Páter Gratián sa ponáhľal so škodlivými práškami do kláštora.

Počas toho predstavená navštívila nezdravú Jovitu a videla, že opravdove trpí. Sľúbila jej, že ju navštívi večer zas.

V tom prišiel duševný otec s práškami, oddal ich predstavenej s tým poznamenaním, aby tieže dala Jovite na tri razy.

Večer tedy opät predstavená navštívila Jovitu a dala jej jednu mierku prášku. Keď ale odišla, nariadila k Jovite sestru Kordulu za opatrovníčku a i špehúňa.

Že aká bola toto opatrovníčka táto Kordula, vysvitá z toho, že ako predstavená odišla, Kordula nahnevaná, takto skríkla na úbohú nezdravú:

— Prečo ťa už čert nevezme, ty trhan! Nazdáš sa snáď, že som sa ja na to narodila, aby som tu hore bola k vôli tebe, cez celé noci? Klameš svet klamlivou a predstavujúcou chorobou, a ver sa ti len hlava pomútala!

Na šťastie Jovita nepočula z týchto hrubých rečí ani slova; lebo prášek účinkoval hneď; Jovita upadla do hlbokého sna. Jej sen trval za 24 hodín. Teraz jej Kordula dala i druhú čiastku, načo zaspala zas Jovita hneď.

Na tretí deň potom prišiel páter Gratián s predstavenou, aby sa dozvedeli o výsledku. Kordula dala to objasnenie, že je Jovita snáď blázon, lebo len samé bláznovstvá, miešané slová vraví, neškodilo by oproti týmto hanebným rečiam na miesto práškov trocha oloveného korbáča užiť.

Kým zlá Kordula tieto slová vravela, úbohá nezdravá prišla k sebe, sadla si na posteľ a dívala sa rovno na pátra Gratiána, potom na predstavenú.

Duševný otec dal jej rozličné otázky, ale Jovita neodpovedala dlho nič, len sa dívala rovno. Zrazu z nej vypuklo, ústa sa jej triasly a počuť bolo opravdové hrešenie. Pomenovala ho podlým svodcom, ktorý ju podviedol ulisnými, nemravnýmí rečami, potom hnevlive ukázala na neho a vykríkla, že je on otcom toho dieťaťa, ktoré ona nosí pod srdcom.

Predstavená s hrúzou sa potácala, čudujúc sa a dívala sa na zbľadnutého duševného otca nevediac, že čo má veriť a čo nie z tejto prehroznej reči.

Kordula, sestra mníška prelomila prvá túto tichosť a uchopiac korbáč začala ju ako rozslobená fúria úbohú biť.

— Tak, ty naničhodná handra, ty si v takom položení, stave? Tedy to je tvoja nemoc? Kričala od hnevu peniacimi sa ústami a počala nešťastnú zas korbáčom a päsťou biť.

Počas toho sa páter Gratián pohol a lapil Kordulu.

— Netrápte ju úbohú, — riekol, — ona nevie čo vraví, čo robí, lebo ju čert zaujal.

— Čert ju zaujal? — mrmlala predstavená naľákaná.

Páter tvrdil, že je ver tak, ona je nie bláznivá, ani nie telesne nemocná, úbohá Jovita ale upadla do moci diabla, ktorý ju zaujal. Predstavená povolajte všetky mníšky, nech sú svedkami ťažkej úlohy, ako vyženie on z nešťastného tvoru diabla.

Strach a hrúza zaujala všetky pobožné mníšky na tento chýr, že zlý duch zaujal Jovitu. Kordula utekala z celly preklínajúc. I mníšky prišly jedine ku prahu. Samotný páter Gratián ostal pri nezdravej, aby pokračoval vo vyhnaní diabla.

Rušiaci prostriedok účinkoval hrozne. Prirodzene ale žiadal si Gratián, aby toto utajiť mohol, a z tej príčiny vymyslel to, že je Jovita nie bláznivá, ale že ju diabol zaujal a ona je nešťastná.

Úbohá Jovita sadla si v posteli, ruky rozopiac, hrozným smiechom, krčovite sa trhajúc prijala mníšky; plakala, smiala sa, modlila sa, preklínala… žiadnej pochybnosti, následkom účinku tohto prášku se zbláznila, nešťastná blúznila! Mníšky ustupovaly zhrozené, úžasly nad nešťastím, ktoré podkopať môže dobrú povesť kláštora svätej Terézie — a zostrašené navrátily sa do svojich cell.

Rozčulenosť Jovitina sa zväčšovala z minúty na minútu, hrozné jej výkriky ohlasovali sa v celom kláštore, mníšky sa počaly modliť, páter Gratián ale upotrebil položenie obratne a tvrdil pred každým, že diabol robí nezdoby s úbohou Jovitou.

A práve z tej príčiny odporoval i to, aby zavolali lekára k nešťastnej, lebo by lekár hneď bol poznal chybu, následok omamujúceho, jedovatého prostriedku. Gratián odhovoril predstavenú od jej úmyslu s tým, že v tomto nešťastí by neosožila i tak mudrosť lekára, takéto nemoce sa môžu len pôstom a modlitbou vyhojiť. (Mat. 17. 21.)

Bájkam pátrovým uveril celý kláštor, tak že od tohto času i prísna, bezsrdcá Kordula sa opovážila len v spoločnosti iných do celly diablom zaujatej Jovity vstúpiť.

Kordula vedela každý večer iné a iné predstavenie opísať, ktoré prežila s Jovitou; pravda že zväčšila všetko, ba i sama vymyslela. Predstavená, sestra Zitta sa tak nastrachovala týchto rečí, že vyriekla i oproti Gratiánovi, že ona neberie zodpovednosť viac v tejto veci, ale že sa obráti k vyšším vrchnosťam.

Duchovný otec nerátal na toto; a z tej príčiny sa usiloval na každý pád predstavenú od tohto úmyslu odhovoriť, dokazujúc to, že k odohnaniu diabla nevie i tak iný, ako on posvätený kňaz, lebo len tento má moc k tomu, a on je jediný len ten, nad ktorým ani pekelné brány nevíťazia. (Mat. 16. 18.)

Ba vysvetlil predstavenej, že netreba za pravdu považovať, čo v Jovite skrytý diabol vykrikuje, lebo že veď i ona má dobre vedieť, že zlý duch je duchom klamu a klamstvom otcom (Ján. 8. 44.); ba že sa ani to na predok nemôže vedieť, že kedy on bude môcť z Jovity diabla vyhnať. Na každý pád zadržať treba obrady vyhnania diabla. Kostolné obrady, posvätená voda, kadenie je treba k tomu, satana treba vykliať a ešte i vtedy sa môže minúť čas, kým sa úbohá duša oznove oslobodí od diabla.

On tedy posvätil celý kláštor a potom započal vyháňanie diabla s processiou. Všetky mníšky vzaly podiel v processii, na čele s predstavenou a duchovným otcom. Kňaz vykadil a posvätenou vodou posvätil cellu, ba i na nemocnú pofŕkal posvätenou vodou. Potom ju oslovil, aby vstala hore z postele a aby si sadla na stoličku. Jovita trochu k sebe prišla, slabnul účinok nebezpečného prostriedku, — poslúchla tedy bez slova. Ale sotva že sa jej počal zpytovať, rozčulenosť vzala zas prevahu nad ňou a zlý duch — ako Gratián riekol s úsmevom — zas zaujal úbohú.

Na tú otázku, že či ho pozná, to odpovedala Gratiánovi, že ho na každý pád dobre pozná, veď je on jej milencom, mužom, ktorý sa sosobášil s ňou potajomne, teraz ju ale chce opustiť, lebo vyhasla jeho láska… chce ju jedovatými prostriedkami zničiť!

Duchovný otec usiloval sa k uspokojeniu mníšiek poznamenať, že zlý duch by rád takýmito obveselujúcimi bájkami jeho čistú, dobrú povesť zničiť; veď ale že on vyženie tohto žartujúceho diabla!

Stav Jovitin bol pravdove tajomný. Na chvíľku bola jej mysel celkom čistá, zrejmé, dobré odpovede dala; ale blúznila zas v nasledujúcom okamžíku.

Naposledy docela umorená spadla a od toho času nadarme ju trápili, neodpovedala nič. Sestra Kordula sa ponúkla k tomu že ona preberie k rozprávaniu hlavatú Jovitu. A počala ju nemilosrdne biť, kopať, ako nejaké zdivené zviera.

Nešťastný tvor sa zobudil na hrozné trápenia, a zas odpoveď dala na otázky; neskoršie ale zas upadla v necitný sen. Teraz Gratián sa tiež osmelil a riekol že prelomiť treba odporujúceho diabla! Viac nepotrebovala Kordula, ako opitý zbojník, tak napadla obeť a do toho času ju bila, kopala, bičom udierala úbohú, až tiekla krv z jej tela.

Toto už i predstavenej bolo mnoho a rozkázala položiť zomdlenú Jovitu na posteľ. Mníšky sa ale oddialily.

Toto zmäkčenie predstavenej nastrašilo prátra Gratiána. Teraz už nesmie vec tak nechať, ináč hrá so svojou hlavou. Bolo treba len tú vieru a myseľ udržovať, že je Jovite nič iné, len že ju diabol obsadol.

A od tohto času zlý duch robil nedobizeň nielen v Jovite, ale i v celom kláštore. V kostole všetko poprevracal, poprevrhával ľavice, shodil kríž; potom prišiel rad na celly a i tam porozhadzoval všetko sem a ta.

Strach a hrúza zaujala i najsmelšie mníšky, lebo kdekoľvek kročily, našly všade najväčší neporiadok, tak že sa neopovážili z cellov ani vyjsť, ale sa modlili, celý deň kľačiac, prosiac Pána, aby oslobodil ich kláštor od tohto diabla. A poneváč i predstavená videla, že tento stav dlhšie tak nemôže byť, odhodlala sa, že ju preložiť dá do iného kláštora. Hneď porobila pokroky v tejto záležitosti a nezadlho prišiel rozkaz opátkin, s ktorým je sestra Jovita preložená do krakovského kláštora karmelitánskych mníšiek.

Veľká bola radosť, upokojenie medzi k smrti ustrašenými mníškami. Každý prial Jovite šťastlivú cestu a doložil, keby ju čert vzal!

Páter Gratián a sestra Kordula odprevádzali ťažko nemocnú v ceste; a aby podiveniu ušli, všetci traja sa obliekli do občianskych šiat a vsadli do veľkého koča. Duchovný otec a Kordula rozprávali sa vesele celou cestou, cítiac túto slobodu; Jovita ale mlčala a ani len von nepozrela z koča.

Neskoro do večera vždy cestovali; keď sa ale zmrkalo, poneváč i kone už zunovali, museli zastať a ubytovali sa u jednoho kočišovho dávneho známeho, pri ceste osamotne stojacom dome bývajúceho starého sedliaka.

Sedliacka rodina ich obsluhovala s najväčšou vďačnosťou, oddala im chyže, a sama ale utiahla sa do maštale, gazdiná ale prihotovila dobrú večeru. Páter Gratián a sestra Kordula dobre si ujedali; ale Jovita sa ani nedotka ničoho, len mlčala a smútila. Keď si ale mali ľahnuť spať, Jovitu nemohli ani za svet nahovoriť, aby sa vyzliekla, ale si ľahla len tak v hábach!

Nezadlho celý dom spal, zvlášte Gratián a Kordula spali hlboko. Oproti tomu Jovita nezažmúrila ani oka a ležala nepohnuteľne do pol noci na posteli a dozieral v jej mysli tajomný plán.

Keď jej strážci spali v loktách Morpheusa, Jovita vstala opatrne, sobrala Gratiánove a sestry Korduline všetky háby a vyšmykla sa na prstoch z domu. Prejdúc cez dvor zazrela v špatnej močare plávajúce smetisko, ta hodila šaty Gratiánove a Korduline, potom vystúpila cez malé dverká do slobodného poľa a ponáhľajúc sa z celej sily usilovala sa ujsť.

Čeľaď domu už hore bola na svitaní, ale poneváč hostia tuho spali, nechceli ich búriť. Keď ale slnce už svietilo, vnišli do chyž, aby vyniesly háby cestovateľov k prečisteniu, vtedy videli, že šiat niet a ani Jovitu nevidno.

Duchovný otec vyskočil naľakaný, mníška sa prebudila nahnevane; ale čo mali urobiť? Nemohli prenasledovať hneď uprchlíka, lebo nemali háby. A kade žeby i boli šli za ňou? Veď ani netušili, že kde, v ktorom smere ušla. Starý gazda našiel po dlhom hľadaní háby, peniaze, hodinky tam boly, ale čo že osožilo toto, keď sa háby nemohly v tomto stave upotrebiť! Úbohí ľudia ale nemali také háby, v ktorých by duchovný otec a Kordula pokračovať boli mohli v svojej ceste; prinútení boli teda tam celý deň ostať v osamotnenom dome a len druhého dňa pokračovali cestu ku Krakovu, keď ím uschli háby.

Nechajme osudu úbohú Jovitu a nasledujme do Krakova pátra Gratiána a sestru Kordulu.

Celou cestou rozmýšľali prirodzene o tom, čo povedia v Krakove opátke o Jovite? To nemôžu vyznať, že Jovita ušla, lebo by potrestali ich; bolo treba teda niečo iného vynájsť. Kordula nemohla nič vynájsť, nenapadla jej ani jedna dobrá myšlienka; ale Gratián uspokojil ju, že on skončí vec s predstavenou opátkou.

Takto prišli v najveselšom rozmare do Krakova a tam rovno poháňali pred karmelitánsky kláštor po Marii nazvaný.

Zaviedli ich do prijímacej siene, kde prišla nezadlho i opátka. Gratián jej oddal päťpečaťový veľký list, opátka otvorila a prečítala ho, ztiahnúc obrvami po prečítaní tohože. Potom pozrela spytujúcim sa pohľadom na Gratiána, že kde je diablom zaujatá, nedobrého rozumu mníška, ktorú ona ma prijať?

Duchovný otec teraz rozpoviedal jeho hroznu bájku, že prvú noc oni ztrávili v jednom na strane stojacom domčeku. O pol noci nenadále sa rozniesol po dome huk, lárma, sirková vôňa, všetci nastrašení videli, ako diabol lapil Jovitu a držiac ju medzi pazúrami prepadol sa s ňou do pekla.

Mníška predstavená sa smiala sama v sebe po tejto k nevereniu bájke; ale sa radovala predsa, že sa oslobodila tak ľahko od tejto bláznivej mníšky, o ktorú ona mala starosť snášať. Dala si vystaviť výpoveď, že predstavená prijala vyslovenie o skapaní diablom zaujatej mníšky Jovite.

Potom vyslanci varšavskí ztrávili ešte jedon deň v Krakove, Kordula v kláštore, Gratián ale v meste. Odobrali sa po odpočinutí od mníšiek a ako by boli skončili dobre vec, pekne, pokojne odobrali sa domov.

Kordula sa trocha strachovala, ba zlej vôle bola i za to, lebo si zamilovala v ceste slobodnejší život a jajkala, že ako jej bude zle zas privyknúť k jednoduchému kláštornému životu. Ale páter Gratián ju uspokojil a potešil. Veď Zitta je nie taká prísna predstavená! Krakovská je tvrdšia a rozmýšľajúca. Hľa, veď ani neuverila bájku o skapaní Jovity. Páter Gratián to spozoroval, že nedôveruje vo veci, ačpráve neodporovala.

— Lebo nemohla! — riekla Kordula pobožne.

— Veď to! — usmial sa Gratián; a vyriekol, že veru ani on neverí také bláznovstvá, žeby diabol zaujal Jovitu on vie najlepšie čo jej bolo!

Na to Kordula otvorila veľké oči a poznamenala podivene, že keď je všetko to len bájka a nie pravda, že ako vysvetlí páter tie nepokoje, ktoré rozzlobený diabol zapríčinil vo varšavskej káplnke a v celly?

— Ako? Veľmi jednoducho! Veď som to ja bol ten zlý duch, ja sám, nikto druhý!

A porozprával udivenej Kordule, že jemu záležalo na tom rozchýriť o Jovite, že ju diabol zaujal; a z tej príčiny, keď videl, že niektoré pochybujú, ba predstavená mieni lekára dať doviesť, tak on sa stal zlým duchom. Keď mníšky vnišly do cellov v kostole a v chodbách prevracal, keď ale do kostola, vtedy konal v cellách vec zlého ducha.

Páter Gratián všetko toto tak pokojne vyrozprával, že sa Kordula nestačila nad tým diviť.

Po čas toho prišli domov do kláštora po svätej Terézii menovaného. Ako vnišli do prijímacej siene, predstavená Zitta hneď povolať rozkázala mníšky a keď spolu boli, oslovila pátra Gratiána, aby vydal počet o vyslaní pred všetkými.

Možno si pomyslieť, že aké bolo prekvapenie, strach a hrúza, keď duchovný otec ešte rozdielnejšími čiastkami predniesol strašný pád, že ako v noci odniesol Jovitu a ako sa prepadol s ňou medzi sirkovým ohňom do pekla.

Mníšky si ani dobre nevydýchly po hroznej rozprávke, keď vrátnička pribehla s premenenou tvárou a oznámila predstavenej, že ozbrojení vojaci búchajú a pýtajú vpustenie v mene zákona na bráne kláštora.

Ako blesk z jasného neba, tak účinkovala táto povesť medzi mníškami. Ale páter Gratián sa naľakal najviac, ktorý by bol rád odísť, lebo sa nazdal, že Barbora Ubrik ujdená mníška oznámila jeho pre rozum búriace a kaziace prostriedky a že teraz vojaci idú pre neho, aby ho železom okuvali.

Predstavená vydala rozkaz, bľadá ako smrť, aby hneď otvorily bránu.

To sa stalo, načo sa húf vojakov vrútil do kláštora a rozkazujúci officier oslovil mníšky, aby sa všetky zišly v refektoriume. To sa i stalo a mníšky očakávali udivene, že čo bude nasledovať? Officier vyňal úradnú listinu a tú prečítajúc, oznámil mníškam, že milostivý cisár zničil najvyšším cisárskvm úkazom všetky mníchske a mníšske kláštore Poľska. Mníšky sú tedy prinútené za 24 hodín opustiť a vrchnosti oddať kláštor. Každá mníška môže ísť, kde chce.

Účinok tohto úkazu, rozkazu bol neopísateľný. Ale sa nedalo vo veci nič premeniť. Na druhý deň mmíšky sa rozlučovaly plačom, citedlne jedna od druhej a i od kláštora, predstavená oddala kľúče vojenskej vrchnosti a mníšky varšavského karmelitánskeho kláštora sa rozptýlily v štyri kraje sveta.

*

Navráťme sa k ušlej mníške, aby sme ju neztratili z pred očí.

Nešťastná Jovita nedostala zas dobrý rozum, ale ušla len z myšlienky. Prirodzene nevedela, kde, kade ide, ale len šla vo slep na predok. Tak došla k jednomu mestečku na hranici, ktoré ležalo medzi Poľskom a Rakúskom pri jednej rieke. Tu ju cez rieku previezol jeden chlap a keď sa ho spýtala, že kade by prišla najskôr do najbližšieho mesta, on jej vysvetlil cestu, ktorá viedla cez jednu veľkú horu.

Jovita ustala od veľa chodenia a keď už práve bola vyšla z hory, pod jedným stromom zamdlela. Tu ju našli práve tade idúci ľudia, ktorí ju zaniesli do kaštieľa, ku ktorému patrila i táto veľká hora.

Divný osud, kaštieľ patril tiež grófovi Satorin, tedy rodine Barbory Ubrik. Ale nešťastná Barbora ztratila pamäť a keď ju zaviedli ku grófke, len toľko vedela povedať, že ju menujú Jovitou. Grófka sa rozprávala s ňou veľmi mile, ačpráve ju jej držanie trocha zarazilo, a keď zvedela, že je ona ujdená mníška, nechcela ju pri sebe držať.

A teraz osud zapríčinil ešte divnejší prípad. Jeden, mladý muž vstúpil do chyže grófkinej, ktorý keď zazrel Jovitu, hneď utekal k nej a počal jej háby, ruky bozkávať a riekol z radosti:

— Že som ťa len našiel!… Ó moja ztratená nádeja!

Ten mladý človek bol milenec Jovitin, bol to zamilovaný Wolzech, ktorý sa bol poznal s ňou vo varšavskej mníšskej lekárni. I Jovita poznala svojho milenca a sklonila sa blažene na jeho prse. Ale neočakávaná radosť zmátala ešte viac rozum úbohej, natoľko, že počala spievať, smiať sa, tancovať, menovala udeseného Wolzecha s hrozným prevracaním tváre svojím holúbkom, otcom jej dieťaťa, neskoršie ale i svojím vrahom. Wolzech bol na ten čas ako tajomník u grófa Satorin.

Po tomto Jovita zamdlela.

Medzi takýmito okolnosťami ani gróf, ani grófka nechceli dovoliť, aby toto nešťastné stvorenie zostalo v kaštieli. Uznal to i sám tajomník, od grófa si žiadal oslobodenie, a odhodlal sa, že zavezie Jovitu do Krakova a že ju tam oddá do niektorého ústavu, aby ju uzdravili z jej zlej nemoci.

Na druhý deň ráno pustil sa s ňou na cestu a radostne sa presvedčil, že Jovita teraz prišla celkom k sebe, ľúbostne hľadela na neho, ďakovala za jeho opateru a lichotive opierajúc sa o neho sľúbila, že mu vernou ostane do smrti.

Ale na prvej oddýchujúcej stanici sa nové nešťastie prihodilo. Kým Wolzech sa staral o opateru koní, v chyži sama ostalá Jovita zas upadla do predošlého bláznivého stavu a teraz nazdajúc sa, že ju mníšky prenasledujú horúcim železom, vybehla vrieskajúc na hradskú a ušla.

Poriadny Wolzech zúfale poprehladúval celý vidiek, ale ju najsť nemohol nikde. Jovita zmizla!

Hmlisté, studené jasenné ráno bolo, ako jedon dedinský farár šiel peší do susednej obce omšu slúžiť. Zrazu počul boľastné vzdychanie. Poobzeral sa, ale nikde nič a nikto. Ale do toho času hľadal, skúmal až našiel do poly zahádzanú studňu a zazrel v nej čierne oblečenú ženskú.

Sodvihnúc ju videl, že je nezdravá a slabá, obrátil sa, nešiel omšu slúžiť, ale zaviedol úbohú do svojej fary. Tu potom zvedel, že oslobodená žena je uskočená mníška, ktorá už mala byť v Krakove v kláštore tamejších karmelitánok.

Keď zvedel toto tajomstvo, riekol, že akonáhle Jovita lepšie bude, zavezie ju do Krakova, lebo že on ako posvätený kňaz nemôže trpeť, aby vysvätená mníška uprchla z kláštora a svetu slúžila na pohoršenie svojím slobodným životom.

Barbora Ubrik nadarme prosila, farár zaviezol ju do Krakova a oddal ju predstavenej po svätej Marii pomenovaných mníšiek. Táto predstavená bola nemilosrdné, ukrutné stvorenie. Ako zazrela Barboru Ubrik oči sa jej zablisly od hnevu. Jej radca, páter Hiácius, zpovedník kláštora jej odporúčal, áno to, aby pustila úbohú na slobodu, lebo že je i tak v tele zničená, slabá, duševne nezdravá a málomocná, s ktorou si vezme na seba iba veľké trápenie; ale predstavená nechcela o tomto ani počuť a dala zaviesť Barboru hneď do súdnej siene, kde predstavená zvykla súdiť a trestať.

Tu potom vyriekla na Barboru Ubrik ten najprísnejší trest. Rozkázala sa jej po driek vyzliecť a rozkázala 36 úderami bičom najmocnejšou a najsurovejšou mníškou biť na jej nahý, nezdravý chrbát. Opravdu div, že úbohá nezomrela v tom. Ale predstavená sa nesmilovala nad ňou, ba vyriekla, že za dvanásť dní každý deň budú upomínať Barboru 36 úderami na jej mníšske povinnosti.

Počas toho Wolzech vykonal všetko, aby mohol najsť bez stopy zmiznutú Barboru. A jeho vytrvalosť výsledkom bola korunovaná. Teraz podkúpil zaľúbený mladík jednu do kláštora prať chodievajúcu práčku a pomocou tejto počal si s jeho milenkou dopisovať.

Wolzech dozvedel sa zhrozene o ukrutnom zachodení, s čím trápili úbohú jeho milenku, nebolo teda iného oslobodenia, ako len uprchnutie.

A on toto i napomáhal. Barbora Ubrik prijala s radosťou návrh, písala svojmu milému, že je hotová ku všetkému, služiť že mu bude do smrti, len aby ju oslobodil.

Mladý človek jednoho rána, už vo vopred určenom čase, nadstavil ku vonkajšej stene kláštora rebrík, potom prehodil na druhú stranu múru mocný povraz. Na tomto vytiahol povraza lapenú Barboru a mnoho trpiace úbohé dievča o niekoľko minút bolo už na slobode medzi náručiami svojho milenca.

Ale mníšky zbadaly zmiznutie Barbory Ubrik a splašili celý kláštor.

Úskok si už chcel sadnúť do čakajúceho koča, keď pribehol kláštorný zpovedný otec, páter Hiácius a lapil ju. Barbora zamdlela od strachu, Wolzech chcel oslobodiť svoju milenku z rúk kňaza; ale tento urobil lármu, ľudia prišli, Wolzech musel uprchnúť a prijdúce mníšky zaniesli zamdlenú Barboru do kláštora. Toto sa stalo 25-ho mája 1848. roku.

Mníšky si hneď zasadly a držaly súd nad Barborou. Dvaráz uskočila, zrušila svoj sľub, nekonala povinnosti, hrešila oproti Bohu, spojčila sa s čertom, držala milenca a viedla s ním nemravný život; toto boly žaloby a úbohá malomyselná sa nemohla ani brániť, veď na jej rozum zas sa tma zatiahla, a ani by ju neboly vypočuly. Jednoducho vyriekly na ňu súd: je vinná, veľmi vinná, teda musí trpeť.

Súd oproti Barbore Ubrik znel nasledovne: „Svätolomný úskok musí cez tri dni v chráme sa modliť. Potom bude korbáčovaná všetkými sestrami, pozbavená mníšskych znakov, vyhlásená za mrtvú a na veky vymazaná z rádu. Potom musí vypočuť svätú omšu, ozpovedať sa a bude hodená do večitého väzenia.“

Po obede sa hneď chytily k prevedeniu súdu.

Predstavená priorka prišla v sprievode jednej mníšky do celly Barbory Ubrik. Mníška trhala s Barbory šaty a dala na ňu modliaci plášť; na hrdlo jej priviazala hrubý povraz. Mníška na rozkaz priorky viedla Barboru po dlhom chode, kde všetky mníšky stály v dvoch radoch s klincovým korbáčom v ruke.

Ako Barbora šla pomedzi ne, s prava a s ľava bily ju. Tak došla do modlitebnice. Tu sa musela modliť, prosiť Boha, aby jej odpustil hrozné viny, s ktorými obrazila Boha a ľudí. Keď sa skončil tento čas, previedly vyhladovenú Barboru s processiou do umrlčej komory, kde si nešťastná musela do tam postavenej truhly kľaknúť. Ako tam kľačala, zosňali s nej háby a prišli mnišky radom a každá udrela tri ráz korbáčom na holé telo Barbori.

Po tejto nemilosrdnosti obliekly ju zas, a to do krásnych mníšskych šiat a zaviedli ju nazad do domášnej káplnky kostola. Tu postavily ju na vyvýšené miesto, a dovolila predstavená, ba rozkázala, aby každá mníška slobodne preukázala svoje opovrhnutie oproti vinnej Barbore Ubrik.

Mníšky toto i urobily. Opľuly ju, kopaly, päsťami bily do tváre a na telo a medzi tým ju klialy, preklínaly, poneváč zabudla na seba, ušla dvaráz, žila nemravne, držala milenca a hanbu doniesla na mníšsky rád.

Ztadeto viedly Barboru na chór, kde stála otvorená truhla. Okolo nej mníšky kľačaly v laviciach.

Chytily a vložily Barboru do truhly, mníšky spievaly smutné pesničky a páter Hiácius ale čítal smrtnú omšu (requiem) počas čoho sa ozval hlas zvonku, každý kľakol na kolená a s týmto sa dalo svetu na známosť, že Barbora Ubrik prestala žiť.

Mníšky šly po jednej popri Barbore a fŕkaly na ňu posvätnú vodu.

Potom sa každý oddialil, len predstavená jedna mníška kľúčiarka ostala tam pri Barbore. Barbora musela z truhly vstať a nasledovať svojich vodcov všade po chodbách, dolu schodami, do podzemných miestností.

Hrozný strach zaujal na tejto ostatnej ceste Barboru Ubrik. Počala sa triasť a hrozne, srdcelomne plakať. Ale nikto ju nemohol počuť, lebo predstavená zavrela všetky mníšky do refektoriumu, aby nemaly ani tušenie, kde zavre Barboru.

Šly cez mnohé podzemné chodby, kým zastaly pred jednými ťažkými, železom obitými dubovými dvermi.

Predstavená sama otvorila dvere, druha mníška ale vstrčila do úzkej diery od strachu už teraz polomrtvú Barboru Ubrik.

Blesk slnca sem neprišiel nikdy, ležala na vlhkej slame, tam mala za džbán vody a kus chleba položené.

Barbora spadla zamdletá na studenú zem; nepočula zavrenie ťažkých dvier, nie štrkot kľúčov a ani odchodiacich kroky. Keď prišla k sebe, bola sama, celkom sama v tejto tmavej diere. Búchala, kričala ale na darme, nikto neprišiel jej ku pomoci, bola pochovaná, za živa ju zamurovaly, vyvrely zo sveta, a i od dobrého povetria. Toto bol najstrašnejší deň Barbory Ubrik: 30. mája 1848. roku.

Nechajme tú nešťastnú, veď noc pre ňu viac nejestvovala, nebol deň, vo väčitej jednoduchosti, žila medzi trápením a hroznými myšlienkami duševnými v tom tmavom väzení.

Mnoho rozličného sa stalo na svete od 30-ho mája 1848. do 21-ho júla 1869. roku: z Francúzska sa stala republika, potom zas cisárstvo; revolúcia zatriasla Nemeckom a Rakúskom, Uhorsko bojovalo za slobodu, padlo, potom znove povstalo, vyrovnalo sa po smutných dňoch s kráľom a videlo krásnu korunáciu; malé Prusko sa vyvinulo vo veľký, mocný štát, užilo pri časý Sadovej vydobitého víťazstva, Taliansko sa spojčilo v kráľovstvo a rimského pápeža pozbavilo svetskej moci; trpely národy, upadly krajiny, padli kniežatá, Európu hrozné veci zastihly ba i národy; ale Barbora Ubrik nevedala o tomto nič; svet prestal pre ňu v samotnosti hrozného väzenia, jej duša vždy viac a viac sa zatupila, ničila, jeden deň sa tak minul, ako druhý medzi hroznými úzkosťami tela a duševným trápením.

Predstavená, ktorá ju odsúdila a uvrhla do žalára, zomrela v druhom roku jej väzenia. Podpriorka zaujala jej miesto; ale s týmto sa stav Barbory Ubrik nepolepšil, ostalo všetko pri starom. Potom neskoršie i táto predstavená zomrela, a prišla tretia, ktorá bola trochu milosrdnejšia, lebo táto Barbore Ubrik, ktorá žila posiaľ len pri vode a chlebe, rozkázala týždenne dvarazy teplé jedlo, polievku a iný lepší pokrm dať. A snáď toto zapríčinilo, že táto ináč slabého tela veľa trpiaca, nešťastná Barbora Ubrik previesť mohla jedenadvadsaťročné hrozné väzenie.

Zazrieť mohla ešte raz slobodné nebo a drahé slnce Boha, ako ty to už drahý čitateľu vieš zo začiatku tejto histórie; a vtedy obdržiac slobodu, v jej duši sa svetlo prinavrátilo. Ale toto trvalo len za krátky čas; ako plameň vyhasnúcej sviece ešte ostatný raz zabĺkne, aby potom zhasol, tak i v živote Barbory Ubrik bola táto sloboda, toto pomyslenie, tento pocit ostatné blknutie, a nešťastná žena zas upadla do hroznej tmavej noci jej predošlej nemoci.

Smrť tedy jej požehnaním bola, oslobodila ju od zemského trápenia a pozdvihla pred Večného sudcu, ktorý doista prislúžil pravdu nešťastnej, a prijal do nekonečnej milosti Božskej dobroty dušu jedenadvadsať rokov väzenia prežitú úbohej Barbory Ubrik tam vo večnej radosti.