ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávno, veľmi dávno panoval jedon mocný cisár, menom Poncián, v cisárstve rimanskom; on bol veľmi múdry a opatrný, vzal si za manželku veľmi prívetivú a krásnu princeznu. Pán Boh obdaroval cisára a jeho manželku jedným krásnym chlapcom, ktorý sa Diokleciánom volal. Chlapec, keď mal sedem rokov, dobrá matka jeho do ťažkej nemoce upadla.

Keď cisárovna cítila, že nemoc jej je smrteľná a že viac lepšie nebude: dala si zavolať muža svojho cisára a povedala mu: „Milovaný pán môj, dobre vieš že ja z nemoci viacej nepovstanem; a preto som ťa dala zavolať aby si posledniu prosbu moju vyslyšať ráčil.“ Cisár na to odpovedal: „Milá žena, čokoľvek pýtať budeš, vyplním.“ — Na to povedala cisárovna: „Dobre viem, že po smrti mojej si drahý muž môj, inú, ktorá sa mu ľúbiť bude, za ženu pôjme. Preto s hlbokosti srdca môjho prosím, aby si Diokleciána, syna môjho nezveril na macochu, ale aby si ho poslal do ďalekej krajiny a zanechal ho na múdrych majstrov, ktorí by ho vycvičili v bázni Božej a v múdrosti, aby potom po smrti tvojej spravodlivý a dobrosrdcí cisár byť mohol. Cisár na to riekol: „Milá žena, prosbu tvoju vyplním.“ — Keď cisárovná ujistená bola, k stene sa obrátila a ducha svojho vypustila.

Cisár dal svoju zomretú manželku s veľkou pompou pochovať, a smútil za ňou. — Cisára jeho radcovia nemohli k tomu priviesť, aby sa znovu oženil.

Keď jednúc v noci na posteli ležal a spať nemohol, prišlo mu na rozum, čo žene svojej prisľúbil. V čas ráno, keď stal, zvolal radcov svojich a predložil im úmysel svoj; títo riekli: „Mocný cisáru! V Ríme je sedem múdrych majstrov, ktorí všetkých mudrcov sveta tohoto prevýšia v múdrosti a učenosti; odovzdaj jednomu z nich syna tvojho.

Cisár prijal radu túto a poslal vyslancov k siedmim múdrym majstrom, aby k nemu prišli. Sedem majstrov obdržiac povolanie, hneď k cisárovi cestovali, ktorý ich veľmi vďačne prijal a takto k nim hovoril: „Ctení majstri, mám jednoho syna, ktorému matka zomrela. Tohoto syna môjho chcel by som na vás zveriť, aby ho niektorý z vás vychoval a vyučil, aby v ríši mojej otcovsky a blažene panovať mohol.“

Na to povedal prvý mudrc Bancillas: „Jasnosť vaša cisárska, ja za sedem rokov tak ďaleko ho privediem v múdrosti, že toľko bude vedeť čo ja a jako moji súdruhovia.“

Potom hovoril drahý mudrc Lentulus: „Cisáre a pane! Najväčšou odplatou bude pre mňa, jestli Jasnosť vaša syna svojho na mňa sverí, a ja za šesť rokov tak ho vyučím, že bude vedeť to, čo ja.“

Tretí majster volal sa Kátó; aj tento vstal a povedal: „Jasnosť vaša cisárska, ja za päť rokov vyučím ho ku všetkej vedomosti, ktorú ja a súdruhovia moji známe.“

Na to vstal štvrtý mudrc, majster Waldach, a povedal: „Jasnosť vaša, najväčšia odmena pre mňa bude, aby Jasnosť vaša syna svojho jediného na mňa zverila a ja ho za štyri roky vyučím tak, že toľko bude vedeť, čo ja a súdruhovia moji.“

Jozefus, piaty majster, tiež preriekol: „Jasnosť vaša, ja za tri roky k všetkému ho vyučím, čo ja a súdruhovia moji vieme.“

Na to šiesty majster, Kleofáš, povstal a povedal: „Milostivý pane, už som starý, ale celý život môj obetoval som Jasnosti vašej; ja za dva roky k všetkým vedomosťam ho vyučím, ktoré my dohromady známe.“

Naposledy vstal siedmy mudrc, Joachim, a povedal: „Jasnosť vaša cisárska! Ja za jedon rok takého mudrca z nebo spravím, jaký som ja, a moji kamaráti.“

Keď cisár sedem týchto múdrych majstrov po jednom vypočúval a žiadosťam ich porozumel, takto k ním prehovoril: „Statoční majstri, vás všetkých prosím, aby ste syna môjho k sebe vzali a ho spoločne vyučovali k všetkým poriadným vedomosťam, a potrebným umeniam.“

Keď počulo týchto sedem múdrych majstrov túto zprávu cisárovu, veľmi sa radovali, a kolená i hlavu kloniac, ďakovali za toto jeho tak múdre usporiadanie. — I vzali potom Diokleciána k sebe a z veľkou parádou odprevadili ho do Rímu. Keď už blízko boli k mestu, takto hovoril múdry Kátó ku kamarátom svojim: „Ctení majstri, neveďme syna cisárovho do mesta, mestský hlučný život prekážku bude robiť mladíkovi v jeho učení. Viem ja o jednej peknej zahrade pri Ríme na vrchu sv. Martina; vystavme tam pre syna cisárovho jednu sklepenú vežu a v nej jednu peknú izbu, po ktorej stenách popíšeme všetky krásne umenia a vedomosti, aby pred očami chlapcovýma vždycky jako nejaké otvorené knihy stály.“ — Majstri prijali túto múdru radu. Sedem týchto majstrov celých sedem rokov z najväčšou usilovnosťou vyučovali mládenca tohoto; mladý Dioklecián nápadné pokroky robil vo vedomosťach.

Keď sa celých sedem rokov minulo, Kátó riekol ku kamarátom svojim: „Dobre by bolo, skúsme tohoto mladíka, či sedemročné vyučovanie naše prinieslo zodpovedajúci prospech?“ — „Veľmi dobrá je to myšlienka,“ povedali ostatní mudrci. — Múdry Kátó na to takto odpovedal: „Dokiaľ spí, položme pod každú nohu postele jeho jedon bobkový list, keď sa prebudí, buďme okolo neho. Jestli to zbadá, vtedy práca naša nebola daromná.“ — Tento plán sa všetkým ľúbil, a keď syn cisárov usnul, položili pod každú nohu postele jeho bobkový list.

Keď sa mladík prebudil, hľadel na sklepenie. Mudrci pýtali sa ho: „Povedz nám, prečo sa dívaš na sklepenie?“ — Mladík odpovedal: „Toto sa nestalo bez príčiny, lebo keď som spal, alebo sklepenie znížilo sa, alebo sa zem podo mnou zdvihla, — ja aspoň tak cítim.“