ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Malé, trhané obláčky vznášajú sa nad vidiekom. Tej noci musela byť veľká búrka s dažďom, hromobitím a blýskaním sa. Stopy jej badať všade, konáre stromov sú obráňané, na listoch a na tráve skvejú za kvapky dažďa a v jarku hučí voda. Pred vrátami Jána Vőnekiho stoja celé mláky a v zahrade Michala Zákóva — práve teraz rozprával Magdalene Mihók — zápor sniesol ešte len aj vtáčie hniezda so stromov.

Nad blatom sa vznáša mhla, priezračná a biela, jako bicie muzlinové šaty, z komínov vznáša sa dym do hora, všetko toto znaky toho, že už nebude pršať, ačkoľvek je nebo ešte pochmúrné, oblačné, jako tvár strýca Biziho, ktorý išiel nahrbený, neistým krokom dolu dlhou ulicou so Števom Sűčom murárom.

Jako sa sostarnul strýc Bizi! A neni ani zázrak, však za sype naňho nešťastie. Dcéra mu zomrela, voly sa mu zduly, stodola a stohy mu shorely, kone mu ukradli.

Ale aj cíti tiažu „lavej“ ruky p. Boha, keď si nevedel uctiť „pravú“. Veru by sa teraz už koril pred Všemohúcim; odkedy aj syn jeho zápasí so smrťou, prisľúbil, že majetok svoj len k tomu upotrebí, aby dobre činil.

Nebesá ho ale chladne prijímajú. Skutočný zázrak sa stal. Keď doviezli obraz Preblahoslavenej Panny Márie, čo kúpil pre kostol, — most sa prelomil pod vozom, kone zahynuly, obraz a voz sa dolámaly na drobné kúsky.

Ľudia sa dívajú naňho zo dvorov a zpoza plotov, jako ide v dlhom kepeni a s hlavou do pliec vtiahnutou.

— Ale idete — začne Anna Böngér — aspoň mu už vy dajte pokoj. Dosť ho tresce pán Boh. Duša moja nože polož jedon-dva kúsky pod kotál, pokiaľ pomiešam.

— Jakési je mokré to drevo — pokračovala žena Mateja Čupora. - Za môjho času ešte len aj drevo lepšie horelo. Ale čo je to s tým Bizim! Či vieš, čo sa stalo zase tejto noci?

— Myslíš snáď ten kamenný kríž v cmiteri?

— Duša moja, hrom udrel doňho. Zlomil ho. A len včera ho postavili a veru mnoho stál.

— Óh, óh! — čuduje sa Anna Böngér. — Tí dozaista ta idú. Nože malý Ondriško, choďže za nimi a pozri a dávaj pozor, kam pôjdu od studne?

Malý Ondriško, tichého vzozrenia sirota bez otca a matky, tam kľačal na prostred dvora pri kotáli, v ktorom varili lekvár; toto bol k zavideniu stav, lebo si pri ohni nielen bosé nohy ohrieval (bolo trochu chladno), lež dobrosrdečná Anna Böngér dovolila mu aj koštovať.

A teraz takto musí opustiť túto blaženosť pre starého Bizi.

S nechuťou išiel za nimi. Skutočne išli do cmitera.

Ženy pravdu hovorily, utešený kríž z červeného kameňa tam ležal vo dvoch kusoch na žlknúcej pažiti. Nini a kam že sa podely zlaté litery: K oslave Božej dal postaviť Josef Bizi? Práve kde boly litery, na prostriedku prelomil hrom kríž, jakoby pán Boh bol chcel povedať: „Nepotrebujem tvoju oslavu Jozef Bizi, ani obraz Panny Marie som nepotreboval, nechcem ani tento kríž.“

Starý človek pozdvihol zrak so zeme, kde dar jeho prelomený ležal a nemal smelosti ani k nebesiam uprieť zrak, kde sa tak veľmi hnevajú naňho. Blúdiaci pohľad jeho zastavil sa na chlapcovi, jako keby jeho strapatá hlava bola práve medzi nebom a zemou.

Ondriško oprel sa o vŕbu a zamieňave pozdvihujúc do premoknutej tučnej zeme cmitera zaviaznuté bosé nožičky, udivene díval sa na Biziho a jeho sprievodčího Sűča murára.

— Poďme preč — hovori Sűč.

— Nuž a s krížom čo bude — spytuje se Bizi utlumeným hlasom. — Slepíš ho?

— Nie veru! — odpovedal tupe Sűč. — Čo prst Boží rozdrtil, to ľudské prsty nesmú slepiť. Vás veru pán Boh navštívil.

Starcovi zuby drkotaly.

— Veď keby ma len navštevoval! — zvolal trpko — pán Boh už u mňa býva; stále u mňa býva.

— Trpeť musíme, strýčko Bizi!

— A ver mi Štefan, nie som zlý človek.

— Skúpy ste bol, tvrdosrdcí, pyšný. Držal ste sa za prvého na svete. A potom povedzme si pravdu, úžerou ste si nadobudol majetok.

— Nemám viac za nič celý majetok — hovoril tupe. — Zima mi je, trasiem sa. Mám zlé tušenie. Jako čoby mi niekto v hrsti stískal srdce. Uvidíš, zase čaká nejaké nešťastie na mňa… O nevyčerpateľný Bože, čím ťa mám smieriť?

Opustili cmiter.

— Nini! — zvolal Sűč — a toto chlapčisko nám je vždy za pätami! Jaké má červené nohy od zimy! Ale sa praceš odtialto, ty naničhodník!

— Nezaháňaj ho, Števo. Tak mi dobre padne, že ho tu vidím pri nás. Poď sem sem bližšie syn môj!

Starec si myslel, že z neba môže ešte jedon hrom udrieť, ale len vtedy, keď chlapec už tu nebude.

— No poďže bližšie!

— Nech len ide domov — hovoril Števo Sűč, však mu nohy odmrznú od zimy!

— No a prečože si si neobul čižmy — spytuje sa ho prívetive Bizi.

— Nemám čižiem — odpovedal chlapec smutne.

— Nuž a prečože ti otec nedá spraviť?

— Nemám otca — odpovedal chlapec.

Táto odpoveď sa dotkla Biziho. Jakože vyrastie toto chlapča, keď ani len lásku nepozná?

Nič nehovoriac, za ruku chytil malého chlapca a sebou ho viedol cez dlhú ulicu až ta ku kostolu.

Tu ho voviedol do jednoho domu, na ktorom boly vymalované dve čižmy so zlatými rojtami a kde bolo čítať nápis: „Štefan Filčík, čižmár“.

— Pán majster, spravte tomuto chlapcovi čižmičky na moje konto! prehovoril k Filčíkovi Bizi.

Filčík si obzrel chlapca a hovorí:

— Práve mám hotové jedny také malé čižmičky. Stavil bych sa o čokoľvek, že mu budú dobré.

Majster priniesol malé čižmičky, a boly dobré, ani čoby ich bol ulial.

Chlapec sa im potešil, blažene sa usmieval a vesele išiel za starým do pitvora.

Vonku sa medzitým oblaky rozišly. Keď Bizi vyšiel na dvor, slnečné papršleky ožiarily jeho tvár, nebo sa usmievalo. Jako čoby bol iné povetrie dýchal, o moc lepšie sa cítil.

— Daj sem ruku syn môj! Také chladné ruky máš. Či pôjdeš ku mne?

Chlapec s radosťou díval sa na nové čižmy a hovoril:

— Rád by som isť ta k lekváru!

— Nie, so mnou pôjdeš. Vidíš už sme doma, tu bývame v tomto škridlicou pokrytom dome.

V bráne ho čakal kočiš s tým chýrom, že sa kone našly a tu dnu prijal ho lekár s uradostenou tvárou, že syn jeho je už von z nebezpečia smrti.

Bizi vďakyplne pozrel k nebesiam.

Jak ďaleko sú tie nebesá a predsa jak blízko…

Pomocou jedných malých čižmičiek možno cestu k ním prekonať za hodinu…