ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozprávala Mária Slabejová

V ďalekej krajine, za skleneným vrchom, žil dobrý kráľ Dušan. Miloval svojich poddaných, staral sa o nich a oni ho tiež milovali. Bol už vdovcom; jeho celou radosťou bola jediná krásna jeho dcéra Zlatuša. Mala čierne vlasy až po päty, oči ako nevädza, líca ako ruže. A hlavné bolo to, že mala dobré, milosrdné srdce. Nebolo chudobného človeka, ktorému by nebola pomohla. I mali ju všetci radi, ale najväčšmi miloval ju predsa len jej otec, kráľ Dušan.

Išla sa raz kňažna Zlatuša prechodiť do kráľovskej záhrady. Prechodila sa dlho, až sa jej zachcelo zaisť až von, za múr. Prišla ku vrátkam, v ktorých trčal kľúč. Po dlhšom namáhaní sa jej podarilo zámku otvoriť a vystúpila zo záhrady. Chvíľu kráčala popri záhradnom múre, až tu pod jedným stromom našla sedeť vetchého, belovlasého starčeka. Bol slabý, ruky sa mu triasly.

„Dobrý deň, starček, čo tu robíš?“ opýta sa ho Zlatuša.

„Pán Boh daj aj tebe, milé dieťa, oddychujem, nevládzem ďalej“ — povie starec.

„Čo ti je, si nemocný?“

„Nie nemocný, ale veľmi hladný,“ povedal on.

„Čakaj chvíľku,“ riekla kňažna Zlatuša a ponáhľala sa do neďalekej horárne, odkiaľ o chvíľku doniesla mlieka a chleba.

„Tu máš, občerstvi sa,“ a podala mu krčiaštek s mliekom. „Prečo si si nepýtal niečo v horárni, horárka je dobrá žena, dá každému núdznemu.“

„Dvere boly zamknuté a na dvore brechali psi,“ riekol starček a s chuťou sa pribral ku jedeniu. — Po jedení sa poďakoval kňažne a rečie jej:

„Ďakujem ti za občerstvenie. Ja by som ti chcel tiež dačo príjemného preukázať, ale som človek biedny, nemám sa ti čím zavďačiť. Ale ťa aspoň pobavím dačím. — Pozri sa len sem!“ pri tých slovách starček vytiahol z kapsy krásny červený kalich a kázal Zlatuši, aby pozrela doň. Poslúchla ho kňažna, pozrela do kalicha a nevedela sa prenadiviť na tom, čo tam videla.

„Čo sú to za nebotyčné vrchy, čo tu vidím?“ opýtala sa kňažna Zlatuša.

„To sú najvyššie vrchy krajiny tvojho otca,“ odvetil starec. Zlatuša hľadela do kalicha ďalej.

„Čo je to za strieborný pás, čo sa vinie prostriedkom obrazu?“

„To je hlavná rieka tvojej otčiny,“ odvetil starec. Kňažna nemohla odtrhnúť oči od toho, čo v kalichu videla.

„Ach, starče, aká som ti vďačná za to, že toto všetko videť môžem. Vidím lesy, lúčiny, vidím polia, vidím kvetúce mestá a dediny. Ležia ony všetky v zemi môjho otca?“

„Všetky,“ odpovedal starec.

„Či nemohla by som videť aj do cudzích zemí, čo len troška?“ opýtala sa kňažna.

„Môžeš, len zodvihni kalich vyššie!“ Zlatuša zodvihla kalich vyššie a zadívala sa do neho uprene.

„Starče, čo sú to za dlhé hýbajúce sa rady ľudí, zbraňou opatrených?“ opýtala sa po chvíli. Starec sa zadivil.

„Podaj že mi kalich sem, dievka moja, nech vidím!“ I vzal starec kalich, pozrel do neho a riekol:

„Dieťa moje, zle je! Bež k otcovi a povedz mu, nech svoláva vojsko, lebo jeho dávny nepriateľ, kráľ Hrúzovlád tiahne proti vašej ríši. Ponáhľaj sa a Boh nech vám pomáha!“

Kňažna Zlatuša len čo sa poďakovala starcovi a už aj utekala zpäť do kráľovského paláca.

Zľakol sa kráľ Dušan a rýchle rozposlal zvesti po celej krajine, aby sa vojsko sobralo. Na druhý deň už sa mal hýbať s nim proti kráľovi Hrúzovládovi. Keď sa odoberal od dcéry, opýtal sa jej:

„Dievka moja, ak mi Boh pomôže poraziť nepriateľa, čo ti mám doniesť na pamiatku?“

„Otec môj, len sa ty vráť zdravý, to je hlavné. Ale ak ti príde na um a budeš môcť dostať, kúp mi taký divotvorný kalich, aký ten starček mal, aby som mohla ním videť, čo sa kde robí.“

Prisľúbil kráľ Dušan dcére, že splní jej žiadosť. Odobral sa a išiel so svojimi vojami do boja.

Minulo pár ťažkých mesiacov. Po mnohých bojoch podarilo sa chrabrým vojskám Dušanovým zničiť voje Hrúzovládove a kráľ Dušan sa sberal k návratu do svojho kráľovského hradu. Ale napadol mu sľub, daný dcére. I rozposlal poslov na všetky strany sveta, aby kúpili divotvorný kalich. Rozišli sa poslovia, hľadali, opytovali sa, všetko márne, o takom divotvornom kalichu nebolo ani chýru, ani slychu. — Čo bolo robiť; sobral sa kráľ Dušan domov, ale jeho radosť nad víťazstvom nebola úplná, lebo neniesol svojej dcére dar, aký si žiadala. Ako sa tak vezie vo svojom kočiari a rozmýšľa, vidí ísť popri ceste chodníčkom chudobného ale čisto oblečeného človeka. Obuv mal zaprášenú, na jeho chode bolo vidno, že je ustatý. Zbadal to hneď kráľ Dušan, kázal zastať paholkovi a zavolá:

„Si ustatý človeče, poď sem, sadni si ku mne!“ Pútnik sa zprvu zdráhal, ale keď ho kráľ len volal a volal, vstúpil do kočiara a sadol si ku kráľovi. Kráľ sa pustil s ním hneď do rozhovoru. Z reči do reči, povie konečne kráľ, ako mu je ľúto, že svojej dcére nemôže doniesť, čo si žiadala.

„A čo si žiadala tvoja dcéra najjasnejší kráľu?“ opýtal sa pútnik. — Tu mu vyrozprával kráľ Dušan všetko, ako videla kňažna Zlatuša divotvorný kalich a ako si ho žiadala mať. Pútnik neriekol nič, len prikyvoval hlavou. Po pár hodinovej ceste ale poprosil kráľa, aby dal zastaviť kone, lebo že sa on tu musí odraziť inou cestou. Kráľ kázal paholkovi zastať. Pútnik siahol do koženej kapsy, ktorú mal prevesenú cez plece a vytiahol z nej pekný, červený kalich a podal ho kráľovi.

„Najjasnejší kráľu, obráť sa proti východu a pozri do tohoto kalicha! Bude patriť tvojej dcéri!“

Kráľ Dušan sa zahľadel do kalicha a od divu až vykrikol:

„Moje dieťa, moja Zlatuša!“ a skutočne, na dne pohára videl kráľ Dušan svoju dcéru, ako kľačí vo svojej izbe a sa modlí. Dlhú chvíľu sa díval otec na svoje dieťa a keď odvrátil oči od kalicha, aby sa poďakoval pútnikovi, toho nebolo ani v kočiari, ani nikde naokolo — zmizol. — Kráľ Dušan sa ale ponáhľal domov, plný radosti, že nesie dcéri, čoho si žiadala.

Na Svetlohrade bola veliká radosť, keď sa kráľ Dušan vrátil a to ešte ako víťaz. So všetkých strán prichodili poslovia opýtať sa, s akým výsledkom sa vojna skončila. Kráľ Dušan si ani poriadne oddýchnuť nemohol. Až večer sa mohol pokojne poshovárať so svojou dcérou. Veľmi sa tešila kňažna Zlatuša, že otec zdravý došiel, ale sa tešila aj krásnemu, divotvornému kalichu.

Často, prečasto chodila na cimburie hradu a vlastnými očami videla celú otcovskú ríšu. Neraz videla, ako bohatí potlačujú chudobných a kráľ Dušan potom vždy zakročil prísne, tak že sa zlí ľudia ostýchali zlé páchať a bolo v krajine dobre.

Tu raz pribehli pastieri na Svetlohrad, že na polnočnom nebi vidno akéhosi divného vtáka. Je zlatý, lebo sa celý jagal, keď zasvietilo naň ranné slnce. Ale že musí byť veľmi ďaleko, lebo že už temer poludnie a on ako čo by stál len na jednom mieste. Keď to počula kňažna Zlatuša, hneď vzala do ruky divotvorný kalich, vyšla na cimburie hradu a pozrela cezeň ku polnočnému nebu.

„Otče,“ riekla ku kráľovi, stojacemu pri nej, „to je nie vták, ale krásny zlatý kôň s dlhou hrivou a ide bližšie a bližšie.“

Pozrel cez kalich aj kráľ a videl, že dcéra má pravdu.

„Skutočne, krásny, nevídaný kôň, a ide k nám, čo to má byť?“

O chvíľu ho bolo vidno už jasne aj slobodným okom. Ľud, bývajúci pod Svetlohradom vybehával na ulice, aby ho lepšie videť mohol. Kôň bol krásny, zlatá lesklá hriva siahala mu až k nohám, na ktorých boly strieborné kopytá. Úzda, sedlo, strmene vyšité drahým kamením. Vznášal sa na mohutných, bielych krýdlach. Kráľ s dcérou ešte ani neprišli k sebe z údivu, keď kôň priletel až k cimburiu. Hlboko sa uklonil pred kňažnou Zlatušou, pozrel na ňu, múdrym, smutným pohľadom a obracal hlavu, ako by ju bol zval sadnúť si na krásne sedlo. No kňažna nemala k tomu ani vôle, ani smelosti a povrtila hlavou. Kôň zatriasol hrivou, zakrúžil pár ráz okolo mesta a zase sa len poklonil pred ňou a zase ju len zval svojím zpôsobom, aby si naň sadla. Ale kňažna len nemala vôle sadnúť si naň. Tu priskočila jedna z jej kamarátok, veselé, smelé dievča a rečie:

„Keď neideš ty, kňažno, idem ja. Či nevidíš, ako smutne hľadí na teba? Za mnou aj tak nik banovať nebude, keď som sirota.“ I vyšvihla sa na cimburie a odtiaľ do sedla; ostatní sa len dívali, čo sa to robí a čo sa bude diať.

Kôň zatriasol hlavou, pritisol sa ku cimburiu, ako čo by chcel dievčaťu povedať, aby išlo s neho. Keď to ale dievča neurobilo, nahýňal sa na bok väčšmi a väčšmi. Dievča sa nevedelo na ňom ďalej udržať, vykriklo, spadlo, a o pár okamihov ležalo zabité pod hradbami. Kôň pozrel dolu, uklonil sa zasa pred kráľovou dcérou a zasa ju len volal svojím spôsobom. Kňažna Zlatuša nevedela, čo má robiť, ale kráľ ju chytil za ruku:

„Nepustím ťa, len teba jedinú mám, čo si počnem bez teba?“ Tu vystúpila druhá zpomedzi kamarátok kňažniných.

„Idem ja miesto teba, Zlatuška moja. Moji rodičia majú ešte päť dcér, tvoj otec má len teba, jedinú. Daj mi svoje šaty, snáď sa nám dá kôň dáko oklamať.“

Potešil sa kráľ, ale kňažna Zlatuša len nerada uposlúchla priateľku.

„Videla si, čo sa stalo so Zoricou. Aj ty chceš zle obstáť?“ — Ale priateľka stála len na svojom. I svliekla kňažna Zlatuša svoje rúcho a obliekla si ho Hvezdoňka. Vyšla na cimburie závojom pokrytá a vysadla si na tátoša. Ten ale zase len pokrútil hlavou a keď to nič neosožilo, shodil aj Hvezdoňku. Plač ozýval sa na cimburí, plač ozýval sa aj pod hradbami. A keď sa kôň zase len pred kňažnou Zlatušou uklonil a zasa sa smutne na ňu zadíval, riekla kňažna:

„Otče, nezdržiavaj ma! Už dva nevinné životy zhynuly, preto že som koňa neuposlúchla. Kôň musí mať svoje príčiny, prečo ma volá. Idem!“ A odišla do svojej izby, obliekla čierné šaty a vzala si modliacu knižtičku. Odobrala sa od zarmúteného otca a šla na cimburie.

Veselo zarehotal kôň, keď ju zbadal, prišiel cele blízko ku cimburiu, aby si mohla naň pohodlne sadnúť a keď si sadla, najprv tri razy oblietol s ňou okolo mesta a hradu. Nárek sa ozýval po krajine, všetok národ plakal a kráľ Dušan stál ako zkamenelý, dívajúc sa na odchádzajúcu jedináčku. Kôň sa vznášal vyššie a vyššie, kňažna Zlatuša nevidela už ani mesta, ani hradu, len čo sa zem tmavela pod ňou a obloha sa svetlila nad ňou. A oni leteli ďalej a ďalej. Slnko zapadalo, prichodilo a kôň sa len nespúšťa. Kňažne začalo byť teskno.

„Tátošík, či ma ani teraz nesnesieš dolu medzi ľudí?“ opýtala sa — „bojím sa tmy a zima je“ — ale kôň len pokrútil hlavou a letel ďalej. — I prišla noc, vyšiel mesiac a hviezdy a kňažna v tých výšinách sama a sama. Bolo jej hrozne, ale zavzdychla k Bohu a modlila sa vrúcne, aby ju chránil. Tak leteli hodinu, dve, tri, áno aj sedem, osem, až sa konečne začalo brieždiť, ale kňažna Zlatuša už bola taká premrznutá, že nevládala úzdu držať.

„Tátošík, ak nesídeš, spadnem, úzdu držať neviem už,“ povedala mu smutným hlasom a začala prosiť Boha, aby ju k sebe vzal, keď sa srúti na zem. Kôň sa pustil ešte do rýchlejšieho letu a keď kňažna už-už úzdu držať nevládala, spúšťal sa tátoš vždy nižšie a nižšie. Letel níž a níž, kňažna už nevedela ale, čo sa robí, úzda jej vypadla zo skrehlých rúk. — Ako vo snách sa jej videlo, že kôň sišiel na zem. Spadla na mach a omdlela. Ako dlho ležala, nevedela sama. Keď sa prebudila, bol už deň. Obzerá sa dookola a nevidí inšie, ako pustý, smutný les.

Nebolo tam pod stromami trávičky, nebolo kvietka, na stromoch ani lístka, ani zelenej vetvičky; celý les bol mŕtvy. Márne sa obzerala Zlatuša po tátošovi, nebolo ho nikde. Vstala neborká, čože mala robiť, a kráčala len tak, nazdarboh medzi suchými stromami. Dlho tak chodila, hľadajúc nejaký východ, ale márne. Mnohým chodením sa síce zohriala, ale ju už začal trápiť hlad i smäd. Konečne po mnohom chodení, dakedy na poludnie, prišla ku akémusi múru. Išla všade popri ňom, lebo sa úfala, že vari už len dôjde raz ku dákym dvierkam. A naozaj; zrazu zastala pri železných, zhrdzavelých dveroch. Na šťastie boly len pritiahnuté a nie zavreté a tak po nedlhej chvíli sa jej podarilo otvoriť ich natoľko, že sa mohla vkĺznuť do záhrady.

Ale to bola smutná záhrada! Burina na všetky strany, žihlava po bradu siahajúca. Kňažna Zlatuša by ani nebola vedela, kade má kráčať. Ale ponad tú mnohú burinu videla tmavé múry dákeho kaštieľa. Nuž si razila cestu k nemu. Bolo to ťažké kráčanie tou húštinou. Kňažna bola celá dopichaná bodliakmi, popálená žihlavou, kým sa dostala ku kaštieľu. Kráčala dobre, zastala práve pri starých mramorových schodoch. Tu ale počuje dáky milý hlas:

„Vítaj kňažna Zlatuša! Ó, ako dobre, že si prišla! Len vstúp, už ťa čakáme túžobne. Poď, si ustatá a hladná.“ Kňažna sa obzerala na všetky strany, kto ju to víta, ale nebolo nikoho vidno. Bola taká ustatá a vyhladnutá, že bez dlhého rozmýšľania vstúpila do kaštieľa. Z dlhej chodby viedlo viacero dverí. Prvé boly otvorené, vstúpila nimi. Izba bola pekná, útulná, záclony modré ako nebo, na posteli tiež také prikrývadlo, a na ňom bolo vyšité: „Vítaj!“ Na stole kytica nezabúdok. — Kňažna sa poumývala, učesala a tu sa zrazu otvorily dvere, ale nik nevstúpil dnu, len zase ten hlas povedal: „Nech sa ti páči, jedz, si iste hladná a potom si odpočiň!“ A už aj bol stôl prikrytý; na ňom pripravený dobrý obed. Nedala sa Zlatuška núkať, ale sa chutne najedla. Potom si ľahla na pohovku a zaspala. Spala dlho. Keď sa prebudila, bol už skoro večer. Zase sa otvorily dvere, zase ju pozdravil ten milý hlas a kde sa vzala, tam sa vzala, už bola večera na stole.

Po večeri sa kňažna dlho modlila a potom šla spať. V noci sa ale prebudila, lebo pred dvermi počula hlasy. Zľakla sa, ale čochvíľu zbadala, že sú tie hlasy milé, shováraly sa: „Je ozaj tu?“ — „Je.“ — „Kedy došla?“ — „Dnes predpoludním.“ — „A pomôže nám?“ — „Myslím, že pomôže.“ — „Či sa nebude báť?“ — „Má Pána Boha rada, pomôže jej.“ — „Chceli by sme ju videť.“ — „Nemôžete, až potom, keď všetko skončí.“ — „Škoda!“ — Potom nastalo ticho a Zlatuška zaspala.

Ráno vstala občerstvená. Ten milý hlas ju pozdravil, riekol, aby sa obriadila a prešla do druhej izby. Ona poslúchla, obriadila sa a šla do druhej izby. Tam bolo všetko barvy fialovej. Na stole, ktorý mal pozlátené nohy, stály kytičky fijaliek. Na posteľnom prikrývadle boly však zlatom vyšité slová: „Neboj sa!“

Tých slov sa kňažna zľakla a keď jej boly donesené raňajky, opýtala sa, že prečo sa nemá báť. Ten hlas jej riekol:

„Tej noci budeš všeličo počuť, ale ostaň len pokojne ležať. Kto miluje Boha, nemá sa čoho báť!“

Prišiel večer. Po večeri sa Zlatuška zase dlho modlila a potom si išla ľahnúť. Keď už zaspala, strhla sa, lebo predo dvermi bolo počuť hlasy:

„Čo tu chce? Nechceme ju tu! Musí ísť preč! Nesmie tu ostať!“ — a zabúchali jej na dvere. Ale hneď bolo počuť iný hlas:

„Dajte pokoj, berte sa preč! Čo jej urobíte, keď ju Pán Boh chráni?“ Ešte bolo počuť šomranie, hundranie, potom nastalo ticho a Zlatuška zaspala a spala do bieleho rána. Ráno ju ten hlas poslal do tretej izby. Tam bolo všetko jasnozelené, na stole stála kytica konvaliniek a na prikrývadle bolo vyšité: „Buď zmužilá!“ — Zlatuška už so strachom čakala noc. Hrmot ozýval sa teraz už v izbe, okolo jej postele:

„Zabijeme ju, budeme mať od nej pokoj! Čo tu len chce? Preč s ňou!“ a zatriaslo jej posteľou, ako by ju bolo chcelo vysypať z nej. Ale Zlatuška ležala len tichúčko a ustavične prosila Boha o pomoc. Konečne nastalo ticho, kňažna zaspala a prebudila sa až keď bol biely deň.

„Ako si spala kňažna?“ — opýtal sa jej ten milý hlas.

Zprvu veľmi zle, potom už dobre. Či tu nikdy pokojnej noci mať nebudem?" opýta sa Zlatuška.

„Len potrp, prosím ťa, od tvojej vytrvalosti veľa závisí. Nebude to už dlho trvať, ale ľahké ti to nebude, no šťastie mnohých máš v rukách!“

Prešla do štvrtej izby, tá bola celá červená. Na stole kytka červených tulipánov, na prikrývadle však zlatom vyšité: „Dúfaj v Boha!“

Zlatuška si tej noci už ani neľahla. Ako bola cez deň oblečená, tak ostala sedieť. Konečne zdriemla. Tu sa odrazu rozletely dvere a nimi vbehol dnu ten istý tátoš, ktorý Zlatušku doniesol do mŕtveho lesa. Ona sa mu usmiala, ako dávnemu dobrému známemu, ale on špatne zazeral na ňu a chcel ju dostať pod svoje kopytá. No kňažna nebola lenivá, vyskočila a chytila ho za úzdu a mocne ňou potrhla. V tom okamihu sa tátoš premenil na krásneho králeviča. Ten sa hodil pred Zlatuškou na kolená, složil ruky a začal ju prosiť:

„Odpusť, ach odpusť, kňažno, že som ti pred pár okamihmi išiel o život! Som zakliaty aj s mojim národom, vysloboď nás!“ Zlatuška vybadala, že je to ten istý hlas, ktorý sa s ňou shovára. — Bez strachu sa opýtala:

„A ako vám mám pomôcť, čo mám robiť? Vďačne urobím všetko, len keby tých strachov všeliakých nebolo!“

„Len buď poslušná, čokoľvek sa od teba žiadať bude, urob, ó urob! Na veky ti vďační budeme! A neboj sa! Pán Boh ťa bude chrániť, čokoľvek sa okolo teba diať bude. Teraz ale už s Bohom, prichodia moje smutné chvíle“ — a králevič sa zase premenil na tátoša a vyšiel z izby von. Až teraz mohla kňažna myslieť na spánok a o chvíľu už aj spala. Prebudila sa na druhý deň, veľmi pozde. Prebudila sa veselá, ale keď vstúpila do piatej izby, jej veselosť prestala. Izba bola celá čierna, smutná, len na prikrývadle stálo bielym vyšité: „Smrť podstúpiš!“ — To boly strašné slová, ale či jej nepovedal králevič, že sa nemá čoho báť, lebo ju Pán Boh bude chrániť.

Keď prišiel večer, zase si neľahla, ale čakala, čo sa bude robiť. — Tu sa ozval na chodbe veliký hurt, lomoz, ako čo by hŕba divých zverov bola tam revala, zavýjala, kňučala. Tak to trvalo dlho. Odrazu sa roztvorily dvere a do izby sa vovalila hrozná obluda. Hlava jej bola ako medvedia, nohy ako vtáčie s velikými pazúrmi, chvostisko ako z dákej ohromnej jašterice. Zarevala obluda, keď kňažnu zazrela.

„Hotuj sa k smrti! Načo si sem prišla?“

Zľakla sa Zlatuška, ale jej hneď prišlo na rozum, že ju Pán Boh bude chrániť a že má byť poslušná. I pozrela smelo oblude do očú a povedala:

„Nesmieš ma zničiť, lebo ma Pán Boh chráni. A ak mi chceš niečo, povedz, poslúchnem ťa.“

„Tak ma chceš poslúchnuť? Dobre. Do rána budem tu v izbe. Keď bude svitať, ukážem ti, čo máš robiť.“

Po tomto si obluda ľahla na dlážku, složila hlavu na prednie dlapy a čakala. Zlatuška si sadla na stoličku a čakala svitanie. Videlo sa jej, že veľmi pozde svitá. Ale to bolo len preto, že jej bolo strašné byť pod jednou strechou s tou obludou. Konečne ale začalo brieždiť. Zodvihla sa obluda a kázala kňažne ísť von. Potom sa aj ona sama vyvalila do záhrady. Tam pri schodoch zastala a povedala Zlatuške:

„Sľúbila si, že počúvneš, čo ti budem kázať. Tak vieš čo, budeš pleť túto záhradu. Motyku najdeš v kaštieli, jedenie a nocľah budeš mať tiež v kaštieli. Všetku burinu vytrháš aj s koreňom, ale daj pozor, aby si dáky kvet nevytrhla! Pracuj pilne, čas nemárni, od tvojej pilnosti veľa závisí! Keď vyjde slnko, začneš prácu, keď zapadne, pôjdeš na oddych. — Daj sa do práce!“ — S tým obluda odišla. Zlatuška ale šla do kaštieľa motyku hľadať. Zo dverí ju už vítal milý hlas:

„Chceš pracovať Zlatuška? Motyka je tu, ale najskôr sa choď občerstviť do šiestej izby! Teraz už v nej budeš bývať, kým dielo neskončíš.“

Kráčala Zlatuška do šiestej izby, otvorila dvere a zhýkla radosťou. Izba bola celá biela, len nohy na náradí pozlátené. Na prikrývadle stalo vyšité: „Modli sa a pracuj!“ Pri izbe bola ešte jedna malá izbička, v nej nádržka na kúpanie, tiež celá biela. Na stole už stály raňajky. Zlatuša sa najedla a potom sa ale už poberala za motykou a do práce. Dala sa s chuťou do nej. Ej ale to bola veliká a krvopotná práca! Burina vysoká, korene hlboko vrastené, a k tomu bolo treba pozorovať, aby nezničila kvietky, čo pod burinou boly skryté. Do večera mala už krvou podbehnuté mozole na rukách a zo záhrady očístený len maličký kus. Ale sa Zlatuška veľmi tešila aj tomu malému očistenému kúsku, veď tie vybiedené, slabé kvietky už veselšie dvíhaly hlavičky ako ráno. Umorená, do krve podriapaná, ale predsa spokojná, vracala sa kňažna večer do kaštieľa.

„Si však ustatá, Zlatuška“ — ohlásil sa jej známy hlas. „Len poď, kúpeľ ti je už prichystaný a večera tiež.“

Okúpala sa Zlatuška, pomastila zranené ruky, navečerala, pomodlila sa a išla spať. Ale keď slnko vychádzalo, už znova začala svoju prácu. A tak to išlo deň po deň. Jej ruky ztvrdly, už jej neboly každý večer doráňané, dokrvavené, ona sama bola o mnoho silnejšia, otužilejšia. Zo záhrady mala veľkú radosť. Kde pred tým burina riastla, riastly teraz pekné kvety a nevypletého bolo zo dňa na deň menej. Ale raz sa Zlatuške prihodila nehoda. Zlomila dve malé ružičky a tam, kde boly zlomené, vytryskla krv. Zľakla sa kňažna a chcela zlomené ružičky poviazať, že sa hádam zrastú, ale sa v tom už aj dovalila tá strašná obluda a zarevala na ňu:

„Nešťastnica, čo si to urobila?! Pozoruj, lebo obanuješ! Táto nepozornosť ťa bude stáť veľa práce!“

Zaplakala Zlatuška, veď jej aj tak ľúto bolo ružičiek a hľa, ešte si i práce prisporila. No dala sa len ďalej do roboty. Po celoročnej práci bola záhrada celá vyčistená, chybel len kúsok. — Zlatuška sa ponáhľala, aby bol aj ten čím skôr hotový. Tu keď vytrhla poslednú burinku, zblyslo sa nad záhradou, zrachotilo, až sa celá záhrada triasla a Zlatuška dobre s nôh nespadla. Z každého kvietka vyrástol človek, bolo ich moc, už sa nespratali do zahrady. Museli aj von ísť — lebo vždy ich pribúdalo a každé to kričalo: „Sláva kňažne Zlatuške, vyslobodila nás! Sláva! Na zdar!“ A keď bol odkliaty aj ostatný človek, otvorily sa na kaštieli dvere, a nimi vystúpil ten istý králevič, ktorý bol zakliaty na koňa. — Bol krásny, rúcho mal zlatom vyšívané. Kráčal rovno k Zlatuške, ktorá stála v prostried záhrady vo vyblednutých, sodratých šatoch. Ale králevič nedbal na to nič, kľakol si pred ňu a bozkal jej ruku.

„Kňažna Zlatuška, ako ti ďakovať za to, čo si nám vykonala! Odkliala si aj mňa, aj celý národ. Pretrpela si strachu, hrúzy, pracovala si ťažko. Ó, dokonči ešte svoje veľké dielo, staň sa mojou ženou a tomuto národu dobrotivou kráľovnou!“

„Dobre, stanem sa, ale mňa čaká ešte práca! V nepozornosti zlomila som dve ružičky, tie neprišly ku životu, ako ich vzkriesiť?“

Zarmútil sa králevič a riekol:

„Škoda, preškoda! Musíš hľadať tu v záhrade kamienok, pod ktorým je skrytá voda života a tou vodou postriekaš tie zlomené ružičky. A to je smutné, že tú prácu zase len sama vykonať musíš.“

„Vďačne to urobím. Nebola by som šťastná, keby som vedela, že dakto pre mňa zahynul. Hneď sa dám do toho.“ I sohýnala sa Zlatuška a dvíhala kamienok za kamienkom. Králevič každú chvíľu prišiel pozreť, či ešte nenašla vodu života. Konečne pred večerom, ako zodvihla jeden kamienok, žblnkla pod ním voda. Králevič jej podal zlatý pohár, ona načrela vody a šli ku zlomeným ružiam. Ledva že ich Zlatuška pokropila, vyskočili dvaja švárni, hodní junáci.

„Dobrý večer, kráľu Radomíre, i tebe naša drahá, budúca kráľovna! Ďakujeme ti, že si nás vyslobodila.“ Potešil sa tým králevič veľmi, boli to jeho dobrí kamaráti z dávnych čias.

„No, Zlatuška, poď! Odpočinieš si, už ťa v kaštieli čakajú tvoje panny, aby ti slúžily. Zajtrá sa dáme na cestu k tvojmu otcovi, aby som si ťa od neho vypýtal.“

„Radomíre,“ — riekla — „či voda života vzkriesi z mŕtvych aj tých, ktorí inde zahynuli?“

„Áno, Zlatuška! Ale zo záhrady slobodno jej vyniesť len za pohár.“

„Tak dovoľ, aby som si z nej vzala. Prv, kým som si sadla na zlatého tátoša, dve moje družky prišly o život, Zorica a Hvezdoňka. Tie by som rada vzkriesiť!“

Zarmútil sa králevič Radomír a riekol:

„A to som ja ich doniesol o život. Odpusť, Zlatuška. Ja som len tebou chcel byť odkliaty; lebo som vedel, že len ty máš také dobré srdce, ktoré všetko pretrpí pre druhých. Preto som ich shodil, ale budem veľmi rád, keď im pomôžeš.“

I nabrala Zlatuška vody života a potom si už išla oddýchnuť. Na druhý deň sa ale už brali s velikým sprievodom ku kráľovi Dušanovi. Zlatuška sedela v pozlátenom kočiari, králevič Radomír jazdil na krásnom koni popri nej.

Cestou jej vyrozprával, ako ho jeden čarodej bol zaklial na koňa a jeho národ na záhradu kvetov, a ako povedal, že len vtedy budú oslobodení, keď dáka panna pretrpí všetky strachy a prekoná všetku prácu v záhrade. — Ako mu ale ten čarodejník dovolil, ísť hľadať osloboditeľku. Na ten čas, kým hľadal, smel složiť podobu koňa, ale nesmel vziať podobu králeviča. On bol ten starček, ktorý jej ukázal ten divotvorný kalich, on bol ten pútnik, čo dal kalich kráľovi Dušanovi, aby ju len dáko dostal do svojho zakliatého kráľovstva. — On ju zaopatroval jedením v kaštieli, ale nesmel sa jej ukázať.

Kňažna Zlatuša ho počúvala a bola rada, že mu spomohla a vyslobodila zo zakliatia všetkých zakliatych.

Konečne došli ku kráľovi Dušanovi. Bolo že to radosti, keď uvidel svoju dávno oplakanú dcéru! Králevič Radomír si ju hneď vypýtal od otca a kráľ Dušan dal ustrojiť krásnu svatbu. Zlatuška ešte pred sobášom dala vykopať telá Zorice i Hvezdoňky, pofŕkala ich vodou života; ony ožily a boly zdravé a pekné. — Po sobáši bola veliká hostina a po hostine si viezol králevič Radomír domov svoju milú Zlatušku. — V jeho kráľovskom paláci bola bohatá hostina, ktorá trvala celý týždeň.

Kráľ Radomír a kráľovná Zlatuša žili dlho, boli šťastní, a ich poddaní tiež. —