ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Antónia Textorisová

Šťastne panoval kráľ Horomil so svojou manželkou, kráľovnou Miladou. Panoval múdre nad svojou krajinou, bol spravodlivý. Kráľovná Milada bola pani dobrotivá. Keď počula, že je dakde bieda, hneď pomáhala. Dobre sa im viedlo, poddaní ich mali radi. Ale predsa bývali často smutní a najsmutnejší vtedy, keď videli dakde, že sa deti hrajú. Tu obyčajne kráľ zhlboka vzdychol a odvrátil tvár, kráľovnu Miladu ale zalialy slzy. Či viete, prečo boli takí smutní? Preto, že nemali detí. Bolo im smutno v ich kráľovskom paláci. — Denne prosievala kráľovná Milada Pána Boha, aby im už len požehnal dediča, ale dlho prosila márne.

Raz sa išla prechádzať do kráľovskej záhrady. V rozmýšľaní zašla hodne ďaleko až ku Zelenému jazierku. Zadívala sa naň, keď tu zrazu zbadá, že na druhom brehu jazera biely holúbok trepoce krýdlami, akoby chcel vyleteť a nemôže. Poponáhľala sa kráľovná a čo vidí? Z vody trčala veliká haďacia hlava. Tá sa dívala na bieleho holuba. Chudák holub bol už taký omámený, že nevládal odleteť. Dobrá kráľovná Milada poľutovala bieleho holúbka. Zodvihla hodný kameň a praštila ním do hadovej hlavy. Rozšpľachla sa voda z jazierka, had hrozne zasipel a voda ostala červená od jeho krve. Holúbok ale zatrepotal krýdlami a sadol na blízky konár. Kráľovná sa naň usmiala a chcela kráčať ďalej. Tu sa jej postavila v cestu krásna rusalka. Mala dlhé, ohnivočervené vlasy, beluškú tvár. Jej oči ale zlostne hľadely na kráľovnu.

„Nešťastnica, čo si urobila?! Zabila si môjho najvernejšieho sluhu — neodídeš bez trestu. Vedz, že sa ti onedlho narodí syn, ale ho preklínam, aby bol taký špatný, že sa ani ty nebudeš môcť naň dívať!“

Zalomila kráľovná Milada rukami a chcela o milosť prosiť ukrutnú rusalku, keď tu z krovia vystúpila utešená víla. Jej vlasy ako ľan splývaly až po zem. Oči pekné ako nezabúdka, milo hľadely na kráľovnu Miladu a keď tá práve chcela rusalku prosiť, zodvihla víla krásnu bielu ruku na znak, aby mlčala a riekla:

„Nepros ukrutnicu! Urobila si dobre, že si moju služebnicu oslobodila od hroznej smrti. Hoc aj bude tvoj syn špatný, odo mňa dostane dobrotu a múdrosť. A to dvoje mu raz dopomôže aj ku kráse. Boh s tebou, neboj sa nič!“ S tými slovami sa víla vzniesla do výše a zmizla ako obláčok. Rusalka sa ale zachechtala a hodila sa do jazera.

Zamyslená vrátila sa kráľovná domov. Bola blažená, že sa jej má narodiť syn, ale stŕpla pri myšlienke, že má byť taký špatný, že sa ani len ona nebude chceť naň dívať. — Minul čas a očakávaný malý králevič sa narodil. Ach beda, prebeda! Dieťa bolo hodné a zdravé, ale malo veľké, odstávajúce uši, vyhrnutý, roztľapčený nos, ústa veliké, temer od ucha do ucha. Jedno oko bolo stisnuté, druhé vypúlené. Len už aspoň že mu údy boly rovné, zdravé. Smutne stál kráľ Horomil nad kolískou jedináčka. Kráľovná Milada ale bolestne nariekala. I poľutoval ju kráľ:

„Netráp, nesužuj sa! Za to ty nemôžeš, že je taký.“

„Ach veď, veď, chúďa nevinné, rada ho mám, ale keď sa naň podívam, musím nariekať. Pozri tie uši, oči, ten strašný nos. Ach ja prenešťastná mať!“ I začala kráľovná tak plakať, že až omdlela. Keď tak bolo so dňa na deň a kráľovná už začala chradnúť, rozkázal kráľ Horomil povolať múdrych lekárov svojej krajiny. Dal im ukázať dieťa a opýtal sa ich, či by mohli jeho špatnosti odpomôcť. Prezreli lekári dieťa, povedali, že je zdravé, silné, ale jeho špatnosti sa odpomôcť nedá.

„A čo si máme počať?“ opýtal sa kráľ. — Nik na chúďa vďačne nepozre, každý sa odvráti. Ešte i kráľovná chudne, chradne a čo by sa rada naň dívať, nemôže.“

„Vieš čo, najjasnejší kráľu? Daj mu spraviť čiernu masku. Tú mu pripravte na tvár. Svojim časom privyknete na to, a každý sa bude môcť naň dívať“ — poradil najstarší lekár.

Páčila sa rada kráľovi Horomilovi. Prepustil lekárov a dal zavolať umelého majstra, ktorý vedel robiť masky. Rozkázal mu urobiť jednu pre malého králeviča. Onedlho bola už hotová. Zakrývala králevičovi celú tvár, pritiahla uši, a na týle sa zamykala. Kľúčik mala vždy kráľovná pri sebe. Masku odomkla len v celkom tmavej izbe, kde dieťaťu tvár umyli. Akonáhle bol králevič umytý, dali mu zase masku, túto zamkli a len potom išli dieťa kúpať. Nechcela kráľovná, aby sa od neho odvracali, áno nechcela, aby sa ani on sám videl, aby nebol preto nešťastný. Preto kľúčik nikdy z rúk nedala a pri umývaní sama bola prítomná. A bolo to tak dobre. Teraz sa už nik od malého králeviča neodvracal a kráľovná sa prebavila s ním celé hodiny. Dieťa rástlo, bolo zdravé a tuhé ani kameň. Začalo chytro behať i vraveť. Tu sa ukázalo, že je dieťa veľmi múdre. Všetko chcelo vedeť a všetko si zachovalo, takže rodičia mali velikú radosť a krajina sa tiež tešila, že jej budúci panovník bude taký múdry. Ale pomaly sa aj to ukázalo, že je chlapec dobrého srdca. Pomáhal, kde komu mohol. Keď išiel so svojim učiteľom na prechádzku a videl dákeho starého človeka niesť vodu alebo inú ťarchu, hneď priskočil a pomáhal. Žiadon žobrák neprešiel popri ňom, že by nebol podarovaný. Radi ho mali všetci a že mal čiernu masku a vlasy tiež čierne, volali ho králevičom Černohlavom.

Rodičia už cele pozabudli, akú má ich syn špatnú tvár. Milovali ho veľmi, ba so dňa na deň väčšmi. Ale keď bol väčší a múdrejší, začalo ho trápiť, že prečo nosí masku a druhí nie. Začal sa vyzvedať rodičov. Tí ho len chlácholili, aby sa nespytoval, že je to preňho tak dobre, aby sa uspokojil. Za pár čias sa im dal uspokojiť, ale rozmýšľal o tom veľa a lámal si hlavu, prečo je to. A raz sa to konečne predsa dozvedel. Kráľovná Milada prechorela i nevládala ísť so synom do tej tmavej izby, kde si umývaval tvár. Zastenala len, aby si vzal kľúčik z jej šiat.

Vzal králevič kľúčik, išiel do tmavej izby, odomkol masku aj sa umyl, ale potom s nepokrytou tvárou išiel do svojej kúpacej izby, kde stálo veliké zrkadlo. S trepotajúcim srdcom sa išiel obzreť. Keď sa videl, vykrikol od strachu. Nuž, to bola naozaj jeho vlastná tvár? Neborák, prehorko zaplakal. Keď sa trochu uspokojil, rýchle si založil zase masku. Ťažko-horko ju zamkol a predsavzal si, že sa nikomu viac neukáže. Trvalo pár dní, kým zabudol na svoj žiaľ. Ale potom konal zase svoje obvyklé povinnosti. No často prosil Boha, aby mu dáko pomohol v jeho trápení.

Keď mal dvadsať rokov, išiel sa prejsť s puškou do záhrady. Tu zbadal, ako jastrab naháňa v letku bielu holubicu. Králevič ju poľutoval, schytil pušku, namieril a jastrab sa srútil mŕtvy na zem. Holub odlietol, ale ako pred dvadsaťrokmi ukázala sa krásna víla kráľovne Milade, tak sa ukázala teraz králevičovi Černohlavovi.

„Máš dobré srdce mládenče. Ja som kráľovná vtákov. Za odmenu dávam ti dar, aby si rozumel vtáčej reči! S Bohom!“ — S tými slovami víla zmizla.

Černohlav nevedel, či sa mu sníva a či je pri sebe. Aby sa presvedčil, zašiel ku jazierku, kde plávaly kačice a počúval.

„Káč, káč,“ bol by ináče počul, ale teraz už rozumel, že sa chváli jedna kačica druhej akého krásneho, tučného červíka našla v hline. Neďaleko sa zase dve klpčily a pri tom si veru aj nadávaly. Musel sa smiať na nich. Od tých čias mal králevič Černohlav zanímavú zábavu z počúvania vtáčkov. Keď mu prišly na um smutné myšlienky pre špatnosť tváre, vyšiel si do lesa a počúval, čo si vtáčky hovoria. Tak pozabudol na svoje trampoty.

Raz sedel v záhrade na lavičke a čítal. Neďaleko poskakovali vrabci. Ulomil im kedy-tedy z koláča, ktorý mu bol sluha doniesol. Vrabci sa mu veru nedali dvarazy núkať.

„Čim, čim,“ začvirikalo jedno malé vrabča „ten veľký človek je veru dobrý, lepší ako tí, čo majú biele tváre.“

„Čim, čim, otecko, či ho tá čierna tvár robí takým dobrým?“ opýtalo sa druhé.

„Horkýže, blázonko, jeho srdce je dobré,“ povedal otec.

„A prečo má takú čiernu tvár?“

„Lebo je chudák veľmi špatný — musí si svoju tvár zakryť.“

„A nemohol by si dáko pomôcť? Škoda ho je, veru je k nám veľmi dobrý“ — povedala matka vrabcová.

„Hm, mohol by si pomôcť, ale keď mu nemá kto poradiť,“ odvetil otec-vrabec.

„A ako?“ — opytovaly sa deti.

„Keby sa umyl krvou draka, čo býva v striebornej jaskyni.“

„Jaj draka?! To je však strašný tvor? A kde že býva?“

„Len toľko som počul, keď tadeto bociany letely, že sa musí ísť vždy na poludnie, viete, tade, kde je slnko na obed“ — povedal starý.

„Ej, ej, škoda že mu to nemá kto povedať!“ ľutovala matka-vrabčeková. Ale hneď za tým odbŕkli všetci, lebo počuli, že sa kdesi druhé vrabce hostia na čerešniach.

Králevič Černohlav sa veľmi potešil tomu, čo od vrabcov počul. Nevedel síce, kde je tá strieborná jaskyňa, ale ju chcel hľadať, kým ju nenajde. Ó, keby bol tak šťastlivý, že by mal poriadnú tvár!

Hneď sa zobral ku rodičom a vyrozprával im, čo všetko počul. Prosil ich, aby ho vystrojili na cestu, že si pôjde pomoc hľadať. — Kráľ Horomil a královná Milada nechceli o tom zprvu ani počuť. Keď ale im vypovedal, aký je nešťastný pre svoju špatnosť a že s božou pomocou snáď toho draka premôže, nuž len konečne privolili. Dali mu šiť pekné, ale i mocné šaty a obuv. Keď počuli jeho kamaráti, že ide králevič Černohlav na cesty, hneď boli hotoví ísť s ním. O týždeň sa už aj dali na cestu. S králevičom ich bolo dvanásť. Jazdili na pekných koňoch a boli dobre opatrení grošom a jedlom.

Veselo sa cestovalo našim dvanástim šuhajom. Boli dobrej vôle a tešili sa, že vidia veliký kus sveta. Tu raz prišli do krajiny kráľa Ľubomíra. Bola to krajina pekná, ale ľudia v nej boli smutní. Naši dvanásti nepočuli tam spevu ani zažartovania. Bolo im to veľmi divné. I opýtal sa králevič jednoho človeka, čo je tomu príčina.

„My sme boli pred tým ľudia veselí“ — hovoril starec. „Tu sa narodila nášmu kráľovi dcéra a pri jej narodení bolo prorokované, že ak na ňu slnko zasvieti, stane sa veliké nešťastie. Dieťa bolo krásné, nazvali ho Krasoslavou, ale slnko na ňu nezasvietilo. Vždy bola len v izbe, von nesmela, len keď bolo pošmúrno. Raz ju tiež pustili von. Bola celá šťastná, že si môže pobehať. Zrazu z čista jasna sa oblak pretrhol a na kňažnu Krasoslavu zasvietil slnečný lúč…“

„A stalo sa nešťastie?“ opýtal sa králevič Černohlav.

„Veru stalo. Keď kňažna vstúpila do paláca, mala tam, kde čelo začínajú pokrývať vlasy, dva malé rohy!“ Veliký bol žiaľ rodičov i celej krajiny, tým väčšmi, že rožky rástly. Teraz si ich musí neborka dať každý polrok odpilovať, ale to ju veľmi bolí. Od tých čias ju nevidel nikto sa usmiať; neusmeje sa ani kráľ, ani kráľovná a my sme odvykli smiechu tiež.“

Zavzdychol králevič Černohlav:

„Neborká, tedy aj ona má trápenia dosť, tak ako ja“ — i zažiadalo sa mu ju videť.

Odobrali sa od starkého a ubierali sa ku sídelnému mestu kráľa Ľubomíra. Tam sa dali ohlásiť v kráľovskom paláci.

Kráľ Ľubomír ich veľmi vľúdne prijal, bo už bol počul o kráľovi Horomilovi i o nešťastí králeviča Černohlava. Hneď mu povedal, že si u neho musia pár dní oddýchnuť. Pristali ná to vďačne, lebo už pár týždňov ustavične cestovali. — Ukázali im hneď izby, kde majú bývať.

Ku obedu sa sišli všetci. Keď Černohlav a jeho družina sedeli za stolmi, otvorily sa dvere. Nimi vstúpil kráľ Ľubomír, kráľovná Drahomíra a medzi nimi kňažna Krasoslava. — Bola krásna, ale veľmi smutná. Kto nevedel, čo ju trápi, nebol by uhádol, čo jej je. Čelo mala obviazané bielou stuhou a tak sa nevidelo, že sú pod stuhou opílené rožky. Králevič Černohlav ju veľmi ľutoval; vedel ako človeka bolí, keď má na sebe dáku chybu.

Po obede sa všetci išli preísť po záhrade. Králevič Černohlav šiel s kňažnou Krasoslavou; opýtal sa jej:

„Povedz mi kňažna, či si ešte nikdy nepočula, čím by to mohlo byť odpomožené? Ja chodím teraz po svete, hádam by som aj tebe mohol dakde dáky liek najsť.“

Krasoslave sa zťažka vzdychlo a povedala:

„Ďakujem ti za tvoju dobrú vôľu, ale to sa ti sotva podarí. Raz sme počuli od jednoho starého veštca, že keby sme natreli rožky krvou draka, čo býva v striebornej jaskyni, nuž by mi odpadly. Ale kde je tá jaskyňa, to nevedel povedať. Moji rodičia rozoslali poslov, ale keď sa im nevedelo povedať, kade majú ísť, netrafili ta a povracali sa nazad.“

Vidíš, ako je dobre, že sme sa poshovárali!

Ja idem tiež pre krv draka, čo býva v striebornej jaskyni. Ak mi Pán Boh pomôže k nemu sa dostať a jeho krve zadovážiť, donesiem aj tebe,“ riekol králevič.

Potešila sa tým slovám kňažna Krasoslava. Veľmi sa jej ľúbil králevič Černohlav, že mal také dobré srdce a že chcel jej pomôcť. — O pár dní ale už odchodil aj so svojou družinou. Kráľ Ľubomír ich zaopatril všetkým možným a vyprevadil ich. Bolo im hodne veselo. Len tu veru na dvanásty deň prišli ku širému moru. Dľa slnca videli, že musia cezeň. Neďaleko stály lode pri brehu. Králevič Černohlav išiel k nim. Jednu si kúpil a najal si na ňu aj mužstvo. Tu sa mu prišiel ponúknuť aj jeden starý človiečik.

„Ale čo si budeš takého hlucháňa brať!“ povedali mu kamaráti. „Nepomôže nič, len čo darmo jesť bude.“

„Že hlucháň? A vari je naozaj hluchý chudák?“ opýtal sa králevič s ľútosťou.

„Pravda že je, pozri že!“ — a začali sa človiečiku obyčajným hlasom prihovárať ale veru márne. Nepočul ten nič, len keď mu poriadne zakričali do uší.

„Práve preto ho vezmem, že ho nik brať nechce. Kdeže sa chudák podie?“ povedal králevič Černohlav a hneď sa s ním aj pojednal. Tešil sa chudák hluchý človek a sľuboval novému svojmu pánovi, že mu vernou službou odplatí milosrdenstvo.

Onedlho už loď s nimi plávala po šírom mori. Plávali dlho, veľmi dlho. Už boli veľmi zunovaní, keď tu zazreli odrazu krásny, zelený breh. Veľmi sa mu potešili a boli by hneď loď k nemu obrátili, ale už bol blízko večer. Nuž spustili kotvy ďalej od brehu. Všetci ostatní si šli ľahnúť, len králevič Černohlav chodil po palube a rozmýšľal. Tu priletelo dvoje rackov a sadlo si na sťažeň. Či viete, čo sú rackovia? Pekné biele vtáky, ktoré sa za hodiny vedia vznášať nad morom a neustanú.

Začali sa shovárať. Černohlav ich pilne počúval. Začne prvý:

„Keby títo vedeli, čo ich čaká, išli by ďalej s touto loďou.“

„Máš pravdu. Škoda šuhajov, akí driečni a musia tam všetci zhynúť,“ hovorí druhý.

„Či naozaj všetci?“

„Len ten nie, čo nepočne s tými pannami tancovať. Ak raz počne, už mu je veta, utancujú ho k smrti. Veď si hádam videl tie biele kosti, rozhádzané po brehu! To sú všetko kosti tých, ktorí ustatí, vymorení od tanca, biedne zhynuli.“

„Ej, tak veru, nech neidú.“

„Ale pôjdu. Zajtrá na svitaní začnú panny spievať a kto ich počuje na ostrov Veselov ísť musí. No a keď je raz tam, už mu je koniec. Ktorý že by sa zadržal veselej zábavy? Ale poďme, už sa mi žiada do hniezda.“ — Vtáky uletely.

Sdesený stál králevič Černohlav a nevedel, čo má robiť.

„Všetko im vyrozprávam a pustíme sa preč ešte pred svitaním. Či je len dobre, že tých vtákov rozumiem. Veru by sme pekne obišli zajtrá na tom Veselove.“

S tými slovami králevič Černohlav išiel pobudiť kamarátov. Keď sa všetci sišli, vyrozprával im, čo rackovia hovorili a dokončil:

„Tak kamaráti moji, nedočkajme svitu ale poďme preč, kým je čas.“

Ale milí kamaráti o odchode ani počuť. Oni že sú už nasýtení lode; im sa vraj chce prejsť po suchej zemi. A čo by trochu tanca malo zaškodiť!? Nie a nie, že oni veru neodídu.

Čo mal králevič robiť, jeden proti dvanástim. Sobral sa ku svojmu vernému starému Ondrejovi a vyrozprával mu všetko.

„Tak vieš, Ondrejko, čo, ty ma priviaž mocne o stĺp, aby som dáko ešte aj ja s nimi nešiel, keď tie panny začnú spievať. Prísahaj mi, že ma neodviažeš, čo by som ťa ako prosil.“

Zaprísahal sa Ondrej a priviazal o stĺp svojho pána. Keď bol priviazaný radil aj kamarátom, aby sa aj oni dali priviazať. Ale tí sa len zasmiali, že oni veru vďačne pôjdu na ostrov.

„Ako dobre, že je Ondrej hluchý; čo by som si počal sám?“ Teraz už len čakal, či sa spev ozaj začne. A veru sa počal, ledva začalo svitať. Bol krásny, utešený. Kamaráti chytro odväzovali člnok a už aj skákali do neho. Králevič Černohlav, ako spev prvý raz počul, zapchal si obe uši a hľadel za kamarátmi, kým ich len videť mohol. Keď spev prestal, kázal sa Ondrejovi odviazať. Rozmýšľal, čo robia jeho kamaráti.

A veru tí, keď posadali do člnka, veslovali k ostrovu, odkiaľ zaznieval krásny spev. Keď ich panny zazrely, išly im oproti. Pekne ich privítaly a viedly ich ďalej na ostrov. Potom prišli k jednému krásnemu palácu, z ktorého sa ozývala hudba. Panny ich voviedly dnu. Bolo tam plno prikrytých stolov s jedlami od výmyslu sveta. Posadali si kamaráti za stoly, aby sa najedli; ale sa s jedlom veľmi náhlili, aby len čím skôr mohli do tanca. Tam, kde sa tancovalo, bolo na oko veselo. Všetko sa točilo, vrtilo a naši dvanásti začali sa tiež vykrúcať. Keď ale vo vykrúcaní míňala sa hodina za hodinou, začalo im toho byť primoc. Ale aká pomoc? Panny nič neustávaly a mládenci, či chceli či nechceli, museli sa vykrúcať.

Teraz sa už aj na ostatných tanečníkov začali prizerať. Videli, aké tí mali vyblednuté tváre a boli smutní. Ba zbadali aj to, že tu v jednom, tu v druhom kúte daktorý tanečník spadol. Tu hneď priskočilo niekoľko tanečníc, vyvliekli ho von, hodily ho dakde medzi kríky a šly tancovať ďalej. V noci potom vyvliekly mrtvoly na breh morský, kde ich divé zvery obhrýzly. — Tak to išlo dňom a nocou. Dosť už banovali, že králeviča Černohlava neposlúchli, ale bolo všetko márne.

Prišiel podvečer a králevič sa zase prechodil po palube. Zase prileteli rackovia na sťažeň.

„Vidíš, či som nehovoril, že všetci tam zahynú? Zaletel som dnes k palácu a videl som ich na smrť ustatých sa krútiť v tanci. Škoda ich je chudákov.“

„A nedá sa im pomôcť?“ opýtal sa druhý.

„Hádam, keby ich dakto šiel odtiaľ vyviesť — ale ten sám by si musel dať pozor, aby sa nepustil do tanca, lebo mu bude koniec. Myslím ale, že im nič nepomôže, ešte sa nik z ostrova Veselova nevyslobodil.“

Králevičovi Černohlavovi bolo veľmi ľúto dobrých kamarátov. Či by naozaj mali zhynúť všetci? Ej nie, aspoň len oprobuje, či by ich mohol oslobodiť. Zavolal verného Ondreja a vraví mu:

„Ondrejko, s našimi šuhaji je zle — idem na ostrov, či by som im dáko pomôcť nemohol. Ty ma vyzeraj pri brehu s člnkom; keď ti dám ručníkom znak, prídi k brehu — ale nezabudni!“

Prisľúbil Ondrej, že to vykoná a odviezol králeviča ku brehu. — Vyskočil králevič na suchú zem, zavolal Ondrejovi „S Bohom“ a poberal sa na ostrov. Hneď zbadal plno bielych kostí na piesku. Už vedel, čo znamenajú. Onedlho bol už pri paláci. Akonáhle ho panny zazrely, bežaly mu v ústrety a viedly ho dnu, k pripraveným stolom. On sa ale len obzeral, kde sú jeho kamaráti. Konečne ich zazrel bledých, smutných, ale sa len ešte vždy vrtili. Šiel k nim a volal ich preč. Len smutne pokrútili hlavami a tancovali ďalej.

„Počkám do rána, hádam potom pôjdu.“ Sadol si za stôl, aby sa navečeral. Panny už čakaly, že ho schytia do kola, ale on sa ani nehol. — Ráno zase len darmo volal kamarátov. Nešli ale ich už načítal len osem. Na poludnie ich bolo len štvoro. — Videl králevič Černohlav, že darmo prišiel. Chcel ísť nazad na loď, ale panny o tom ani počuť; nechcely ho pustiť. Niako sa mu to nepáčilo i vyšiel do záhrady, lebo mu bolo podivné, ako sa to tam dnu všetko vrtilo, natriaslo. Sadol si na lavičku v záhrade a rozmýšľal. Tu počuje, ako si na streche štebocú lastovičky.

„Pozri — hovorí jedna — tento jediný sa nedal do tanca. Chcel by ísť preč a nepustia ho, chudáka.“

„A on by si veru ľahko pomôcť mohol; nech len složí svoju masku a panny-tanečnice sa rozpŕchnu, keď mu vidia tvár.“

„Tedy si on môže pomôcť, ale tie stá mládencov, ktorým kosti sú roztrúsené po morskom brehu, sa už nikdy domov nevrátia,“ ľutovala prvá.

„Ba by ešte ožili, keby ích dakto pokropil krvou šarkana, čo býva v striebornej jaskyni,“ hovorí druhá.

„No, to je odtiaľto nie ďaleko. Treba sa plaviť popri brehu a kde vteká žltá voda do mora, pristať s loďou. Len sa je ťažko do jaskyne dostať, keď je na sklenenom vrchu. Ale komu sa neťaží niesť sebou vedro morskej vody a za vrece morských mušiel, ten si môže spraviť schodíky, ktorými ľahko hore výnde“ — poučovala prvá.

„Ale ako draka zabiť, keď je strašný a hneď by sa hodil na každého, ktorý ta hore príde?“ nadhodila prvá.

„Tento králevič by mal pri jaskyni shodiť masku. Drak by sa naň za okamih prekvapene zadíval, králevič ale nech nemešká a nech vopchá doň šablu“ — poučovala druhá.

„A čo s krvou, do čoho ju načre?“

„Nuž, veď bude mať sebou vedro, ktoré vzal na morskú vodu. Nech si krve doň nacedí. Keby sa mu len podarilo hodne jej nabrať. Lebo keby ňou prefŕkol tieto panny tanečnice, zhynuly by a viac by nekántrily nikoho.“

„Veď, veď, ale ktože mu to všetko povie. Škoda ho, ak ho to dračisko sožerie,“ zaštebotala ešte kamarátka a potom ulietly preč.

Králevič Černohlav vyskočil, išiel do tanečnej siene a zastal si do prostriedku. Panny sa nazdaly, že už dostal chuť do tanca a priskočily k nemu. Tu on soberie s tváre masku. Musel sa usmiať, ako to začalo všetko utekať. O pár okamihov ostal v sieni sám, okrem pár tanečníkov, nešťastníkov, ktorí nevládali utekať. Keď ich teraz hudba nemámila, popadali ustatí na zem. Králevič si chytro založil masku, popadaným ponalieval do úst po troche vína a keď prišli k sebe, volal ich sebou. Ponáhľali sa ako mohli na breh, kde Černohlav pokýval na Ondreja ručníčkom. Hneď videli, ako verný námorník odopína čln a ide pre svojho pána. Dobre, že sa sponáhľal. Panny tanečnice sa už hrnuly ku brehu, aby zachránených do svojej moci dostaly. Ale králevič obrátil sa k nim a složil masku. Tu ony zase v nohy.

„Zapchajte si chytro uši, ak vám je život drahý,“ povedal mládencom, lebo už vedel, čo bude nasledovať.

Od ostrova sa už aj ozýval spev. Panny chcely nazad privábiť uprchlíkov. Králevič Černohlav si tiež chytro zapchal uši a verný Ondrej už tu bol s člnom. Šuhaji povchodili doň a plavili sa k lodi. Prvé, čo na lodi urobili, bolo, že poshadzovali obuv, aby si obzreli ubolené nohy. Veru im biedne vyzeraly; samá odrenina, samý krvavý otlak. Ondrej hneď nahrial vody, nohy si vykúpali, pomastili a šli spať. Králevič Černohlav ale ďakoval Pánu Bohu, že pre kamarátov išiel. Keby to nebol urobil, nebol by sa dozvedel, ako sa ku drakovi dostať.

Onedlho sa loď plavila popri brehu a na druhý deň už prišli na miesto, kde vtekala do mora žltá voda. Králevič a Ondrej pristavili loď. Králevič kázal zachráneným mládencom sbierať mušle na brehu. Keď ich mal za vrece, vzal ostrú šabľu, vedro morskej vody a odobral sa od súdruhov. Kázal im čakať, kým sa nevráti. V mene Božom sa pustil hľadať sklenený vrch. — Dlho musel kráčať, kým k nemu došiel a keď si pod ním zastal, videl, že veru bez dobrej rady lastovičiek by si tu nebol pomohol, lebo vrch bol hladký ani ľad.

No takto len nalial trochu vody a sklo začalo šumeť. Králevič priložil na sklo mušľu, tá sa hneď prilepila a schodík bol hotový. Tak to išlo až hore ku jaskyni. Tíško, tichúčko kráčal králevič hore a keď sa mal priblížiť ku jaskyni, trepotalo mu srdce hrozne. Veď ak sa mu podarí dostať krve zo šarkana, bude koniec jeho útrapám, áno aj útrapám kňažny Krasoslavy. Ak sa mu ale nepodarí, zhynie tu biedne v cudzom svete. Vzdychol k Bohu o pomoc, sobral s hlavy masku a vystúpil na najvyšší schodík.

Pred ním bol otvor striebornej jaskyne a v jaskyni odpočíval drak-potvora. Zareval hrozne, keď videl pred sebou zastať človeka, ale tvár toho človeka bola taká ošklivá, že drak v zadivení otvoril papuľu a vypúlil oči. Králevič Černohlav priskočil a vrazil mu meč do otvoreného pysku až po rukoväť. — Drak zachrčal a z pysku vyvalilo sa mu plno krve. Černohlav nastavil vedro a kým sa horúca dračia krv liala doň, králevič naberal z nej rukou a umýval oči, nos, ústa, čelo líca, bradu, uši. Ba ešte sa aj vysvliekol a poumýval celé telo. — Keď bol s tým hotový, odrezal si na pamiatku hlavu z draka. Pokľaknul a ďakoval Bohu, že draka premohol. Zatým kráčal dolu s ľahkým srdcom. Len na vedro dával pozor, aby sa mu krv nevyliala.

Keď prišiel k moru, vykúpal sa, potom zašiel na miesto, kde voda bola tichá a pozrel do nej. Neveril svojím vlastným očiam. Či je to naozaj on? Kde sa podely ohromné ústa, kam odstávajúce uši, kam oči, jedno stisnuté, druhé vypúlené? Zmizlo to všetko, nad vodu sa skláňala milá, pekná tvár. Zavýskal králevič od radosti. Počuli ho súdruhovia, prišli preň a divili sa jeho kráse.

„Chlapci“ — riekol — „ak máte vôľu, ponáhľajte sa; v drakovi bude ešte krve. Namažte sa, ja sa cítim desaťráz silnejší, ako kým som sa natrel. Aj drahých kameňov si môžete tam nabrať, mne nie sú treba.“

Kamaráti odišli a králevič vypravil aj Ondreja:

„Ondrejko, choď; čo keby ti tá krv pomohla od hluchoty?“ Tak sa milý Ondrej vybral a králevič Černohlav ostal sám so svojou veľkou radosťou.

O pár hodín sa kamaráti vrátili veselí a s vreckami, naplnenými drahokameňmi. Všetci ďakovali králevičovi, že ich do jaskyne poslal. Ale Ondrej sa mu hodil k nohám:

„Šťastná hodina, ktorú som sa ku tebe dostal, králeviču! Dostal som nazad svoj sluch! Večne ti budem verne slúžiť!“

Potešil sa králevič, ale náhlil sa k odchodu. Už sa mu žiadalo videť vzkriesených nešťastníkov na ostrove Veselove a zničiť nebezpečné panny.

Tak plávala loď a o pár hodín zastala pri Veselove. Králevič naplnil viac skleníc dračou krvou, aby, ak by sa aj jedna-dve zabily, mal čím potreť kňažne Krasoslave čelo. Potom vzal vedro a kázal Ondrejovi, aby odopäl čln. Kamaráti šli s ním aby videli, čo sa bude robiť. Už sa nemuseli báť panien-tanečníc, dračia krv ich chránila pred nimi.

Doplával člnok až ku brehu. Mládenci povyskakovali a krem Ondreja kráčali všetci na ostrov. Zbadali to panny a už sa im hrnuly v ústrety. Králevič Černohlav im dal prísť celkom blízko. Potom načrel krve a fŕkol na ne. Na ktorúkoľvek striekla kvapka krve, zvrieskla, premenila sa na sovu a ulietla preč. Tak došli až ku palácu. Černohlav otvoril dvere a fŕkal a fŕkal. Bolo kriku, vresku — sovy až obloky povytĺkaly, čo ich toľko bolo a chcely odleteť od králeviča, lebo sa ho bály. — Tanečníci ale, ktorí už ledva dýchali, očerstveli a ďakovali svojmu osloboditeľovi.

Keď bol ostrov očistený od panien-tanečníc, kráčal králevič na breh morský a kropil biele ľudské kosti. Všetko ožívalo, tešilo sa a ďakovalo mu. Vzkriesili sa aj jeho kamaráti, ktorí ho boli sprevádzali z rodnej zeme. — Tí, čo boli i v striebornej jaskyni, sa im chválili, ako im zmocnelo telo a koľko drahokamov si nabrali.

Keď boli všetci vzkriesení, králevič ich pobral daktorých sebou, ostatní ostali na ostrove, že si spravia loď a porozchodia sa domov.

Černohlav sa ale plavil na svojej lodi ďalej, potom cestoval so svojimi dvanástimi a verným Ondrejom suchou zemou, až dorazili do sídelného mesta kráľa Ľubomíra. Tam ich vítali s veľkou radosťou s tým väčšou, keď počuli, že králevič Černohlav nesie pre kňažnu Krasoslavu zázračnú dračiu krv.

Nemal králevič pokoja, kým ho kráľ Ľubomír aj s kráľovnou Drahomírou neodviedli do osobitnej izby. Tu dal zavolať i kňažnu Krasoslavu a povedal jej, aby složila pásku s čela. Ona ju složila, ale sa hanbila ukázať mu, čo ju špatilo — tie dva rožky. Králevič hneď nabral na ruku s dračej krve, potrel jej čelo, rožky, ba aj celú tvár. Rožky odpadly hneď na zem. Kňažna sa išla umyť. Keď sa vrátila, chcela sa králevičovi hodiť k nohám. Ledva mal času ju zachytiť. Keď rodičia videli dcérine hladké čelo, nevedeli sa králevičovi dosť naďakovať.

„Ako sa ti len odslúžime, králeviči, za tvoju lásku? Žiadaj čo chceš, všetko ti dáme!“

„Či ozaj všetko, kráľu?“ opýtal sa Černohlav.

„Všetko, čo je dobré a je v našej moci,“ riekol kráľ.

„Tak vás prosím, dajte mi kňažnu Krasoslavu za manželku, ak aj ona privolí,“ riekol králevič.

Usmial sa kráľ Ľubomír.

„No, dievka moja, čo ty na to povieš? Či privolíme?“ opýtal sa jej.

„Áno otče, privolíme,“ riekla ona a hneď bolo zadržané zasnúbenie.

Milerád by bol ostal králevič pri svojej neveste, ale ho ťahala túha, potešiť rodičov, že už má poriadnu tvár. Preto sa na druhý deň už odoberal, ale povedal, aby kňažna Krasoslava bola o mesiac pripravená, lebo že si príde pre ňu.

Ledva vedel vyčkať, aby došiel domov. Keď sa priblížil ku kráľovskému mestu, nechal pri sebe len verného Ondreja. Kamarátov pustil do ich domovov, lebo chcel rodičov prekvapiť. Tu zbadá, že je mesto obtiahnuté čiernym súknom. Zľakol sa, že mu daktorý z rodičov umrel i opýta sa najbližšieho človeka:

„Čo sa stalo človeče, že je mesto obtiahnuté čiernym súknom?“

„Veľký je náš smútok, cudzí pane! Mali sme králeviča, bol dobrý, múdry, len že — vraj — bol veľmi špatný. Ta šiel si on krásu hľadať, už je tomu pol roka a ešte sa nevrátil. Ani chýru o ňom nevieme. Myslíme, že zahynul a ľúto nám je. Keby len nebol išiel! Čo by nás bolo po tom, ak by bol aj špatný, keď len bol dobrý a múdry“ — riekol človek.

Usmial sa králevič a povedal:

„No, nesmúťte, človiečku! Ja nesiem o vašom králevičovi dobré chýry. Váš žiaľ sa onedlho premení v radosť.“

Keď prišli k palácu, odkázal Černohlav kráľovi Horomilovi, že prišiel jeden človek z cudziny a nesie kráľovi vážne zvesti.

Hneď ho predviedli pred kráľa, ktorý bol strápený, smutný. Kráľovná Milada bola schudnutá, sbiednená na nepoznanie. Králevič by sa im bol najradšej hodil do náručia, ale aby ich príliš neprekvapil, nepovedal im hneď, kto je.

„Čo nám nesieš za zvesti, cudzinče?“ opýtal sa kráľ a zadíval sa na krásnu tvár cudzinca, ktorej ešte nevidel.

„Dobré zvesti, najjasnejší kráľu! Váš syn žije a uvidíte ho o krátky čas,“ riekol Černohlav a hlas sa mu triasol.

„Ale, či je to pravda? Je tomu už pol roka, čo odišiel, zvesť o ňom neprišla dosiaľ žiadna. Bojíme sa, že nežije“ — riekol kráľ a kráľovná horko zaplakala.

Tu nemohol sa králevič ďalej zadržať. Hodil sa k nohám svojich rodičov a zvolal:

„Rodičia moji, ja som váš syn! Či ma nepoznáte?“

Kráľovci nechceli vlastným očiam veriť.

„Nenie možné! Tá krásna tvár že by bola tvárou nášho nešťastného dieťaťa?“

„Áno je! Pozrite, tu je maska a tu na tyle ešte malá jamka, čo mi vtisla doň zámka“ — i sklonil hlavu ku kráľovne Milade. Tá mu chytila hlavu a prešla rukou po nej.

Áno, áno, je to hlava jej syna, ale špatná tvár zmizla, miesto nej bola tu tvár krásna a milá.

„Ach synu, či je možné, či je len možné?“ objala ho, vybozkávala a zaplakala radosťou. Plakal i uradostený kráľ.

V tú noc nešli kráľovci ani spať, musel im syn rozprávať, čo všetko zažil, čo zkúsil. Všetci traja boli blažení a Pánu Bohu vďační. Na druhý deň sa ale zaradovala celá ríša, keď sa národ dozvedel, že sa im králevič vrátil a nemusí chodiť v maske.

O mesiac si ale išiel pre svoju nevestu. I bola svatba krásna, nevídaná, s velikánskou hostinou.

Keby ma boli na ňu zavolali, bola by som vám vyrozprávala, čo sa tam všeličo jedlo. Ale čože! „Všetkých ľudí povolali, len mňa samú vynechali.“ A tak čo jedli, neviem vám povedať, viem len to, že žili šťastne, kým nepomreli…