ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I Manželstvo je také čosi, čo nemožno vysloviť: k vôli žene musíš tančiť, skákať, behať, i troviť; keď ti povie: „chcem mať klobúk,“ musíš jej riecť: „tu ho máš,“ síce bude patália, ktorú ťažko urovnáš, urovnáš. Manželstvo je, na môj pravdu, sladšie ako rozóliš: keď ti žienka pyštek hodí, hneď jej všetko povolíš; či chce šaty s dlhým šlepom a či bundu do módy, ak bys’ jej to nemal kúpiť, radšej skoč hneď do vody. My manželia máme radosť z našich driečnych ženičiek, ale často ešte väčšiu z naplnených skleničiek, zvlášte keď je dobré pivo, cítime sa blažene a — keď ráno niet na mäso, vŕšime sa na žene. Riekol manžel svojej žienke, vidiac, že už ide vreť: „sprav večeru; kým navaríš, idem sa prejsť; prídem hneď.“ Ženička sa ponáhľala, stôl bol skoro pokrytý a — mužíček až predo dňom prišiel domov — opitý. Náš praotec starý Noach, keď vinicu okopal, sadol k súdku a tam sa vám dešperátne oslopal; preto sme vraj my potomci verné jeho kópie, bo každému prihodí sa, že si trochu podpije. II (Ten samý nápev.) Majster Hoblík svojej žienke, keď zo sveta odchádzal; najstaršieho tovaryša za manžela narádzal; ženička sa s povďačnosťou na manžela prizrela: „Ach, mužíčko, veď som ja už dávno na to myslela!“ „Jak ďaleko si s doktorom, moja milá Anička?“ pýtala sa svojej dcéry starostlivá mamička; „nepožiadal ťa o ruku? veď vrav! — snáď už, bez mála?“ — „Bol by to už spravil, kebych zo pár tisíc v nej mala.“ „Čo si robil u notára?“ — „Bol som písať testament.“ „Ale, veď máš zajtrá svadbu! ký že je to sakrament?“ — „Veď som preto bol poslednú svoju vôľu vysloviť, bo od zajtra započne už moja Katka hovoriť.“ Pán Dobrôtka má ženičku — hotový to anjelik; ak je s niečím nie spokojný, hneď má v hlave tanierik a chudáčik musí čušať ako dudok pri stole bo ženička doň jazýčkom. strieľa, ako z pištole. „Nežeňte vy, súsed, ešte toho vášho Tomáša; je primladý, ešte veru netreba mu sobáša.“ „Práve to chcem, aby môj syn teraz svoj stav premenil, bo keď by mal lepší rozum, iste by sa neženil.“ III (Ten samý nápev.) Katka bola v „ercíhungu“ za pol roka v Bystrici a tam prišla k vzdelanosti — ku klobúku a k štici; tam slovenskú reč zabudla; vraví iba popod nos: „izí, izí, igen, igen, kon nit sláviš, vos, vos, vos?“ Preto kto tú múdru Katku za manželku dostane, bude šťastný, — dopraj že mu toho šťastia, ó Pane! — a náš národ bude mať z nej velikánsku potechu, bo nám to vraj slúži k sláve, čo je iným k posmechu.