ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva Fordinálová: Literárna mozaika Senice

Vydal Arkus, 905 01 Senica, Ul. L. Svobodu 1359/10 ako svoju 54. publikáciu.

Edícia Jazero, zv. 20

Redigovali Jela Mlčochová a Peter Andruška

Technický redaktor Tomáš Mečíř

Vydanie prvé

Rok vydania 1998

Vytlačila Tlačiareň Vladimír Durlák, Senica

Kniha vychádza s finančnou podporou Mestského úradu v Senici a MO MS Senica z nadácie Prebudená pieseň.

Otcovi, ktorý mi už nestačil povedať o Senici všetko, čo vedel. Autorka

Príhovor

Senicu už opísali historici aj literáti. Zmienku o nej nájdeme v Notíciách Mateja Bela, v Dejinách superintendencie nitrianskej od Ladislava Paulinyho, vo vlastivednom zborníku Senica či v monografii Senica — dejiny mesta.

Celkový obraz je potešiteľný, vzbudzuje hrdosť a úctu k tomuto mestu. Senica mala bohatú kultúru, významných učiteľov, vzácnych kazateľov i rodákov, ktorých práca a tvorba boli prínosom nielen pre toto mesto, ale pre celý národ najmä v najťažších obdobiach od 16. storočia až po súčasnosť.

Máloktoré mestečko malo toľko vynikajúcich, obetavých u činorodých mužov nadšencov, ktorí hovoreným i písaným slovom rozvíjali hlboko zakorenené kultúrne vedomie a tradície v srdciach našich ľudí.

Literárna mozaika Senice je pohľadom do kultúrnej a literárnej minulosti tohto mesta. Vraciame sa k prameňom tvojho rodu, odhaľujeme veľa dosiaľ nepoznaného, vzdávame úctu všetkým tým, ktorí vytvárali hodnoty. Všetci si zaslúžia pozornosť a vďaku za omrvinku, skyvu, ba i celý peceň duchovného chleba, ktorý zanechali pri rozvoji kultúry, vzdelanosti a duchovného života.

Musíme poznať korene nášho bytia, preto som za Mestský úradv Senici požiadal PhDr. Evu Fordinálovú, CSc. o napísanie tejto mozaiky. Za láskyplný vzťah k Senici a za dôkladne vykonanú prácu jej úprimne ďakujem nielen vo svojom mene, ale aj za občanov nášho mesta.

Poďakovanie patrí vydavateľstvu Arkus a spisovateľke JUDr. Jele Mlčochovej za to, že sa ujala realizácie tohto projektu, spisovateľovi Petrovi Andruškovi za edičnú prípravu rukopisu, ako aj sponzorom Matici slovenskej, Hornozáhorskej knižnici a Mestskému úradu v Senici.

Literárnu mozaiku predkladáme širokej verejnosti. Som presvedčený, že bude vítanou pomôckou na rozšírenie vedomostí nielen pre žiakov a študentov stredných škôl, ale siahnu po nej aj učitelia, pracovníci kultúrnych zariadení a všetci tí, ktorým literatúra a kultúra prirástli k srdcu.

Na cestu za čitateľom vyprevádzame túto zaujímavú a užitočnú knihu veršami básnika Miroslava Válka zo zbierky Dotyky:

Odkazujem vám,
vy, sladkí, tušení, prichádzajúci z našej krvi:
Myslite na nás,
my sme boli váš osud,
práve tak, ako vy ste osud tých,
ktorí prídu prekročiť po vás
hraničnú čiaru života.

Senickej literárnej mozaike želám, aby si ju pozorne prečítalo čo najviac ľudí a aby sa to dobré, ušľachtilé a krásne z nej prenášalo do každodenného života.

Senica, december 1997

Mgr. Pavol Grimm, primátor mesta Senica

Slovo na úvod

Na regionálnu historiografiu sa kladie dôraz najmä preto, lebo z výsledkov jej výskumov možno čerpať dôležité pramenné materiály na ďalšie vedecké spracovávanie, popritom nemenej dôležité je aj to, že lepšie poznanie minulosti regiónov, ich miesta v hospodárskom či kultúrnom kontexte krajiny prispieva k rastu sebavedomia i k prehlbovaniu uvedomelého prístupu človeka k domovu, ba možno podnecuje aj jeho túžbu po vlastnej tvorivosti.

Z poznania faktov o rodnom kraji sa obyčajne spriadajú nitky väzieb, ktoré človeku nedovoľujú konať nekultúrne. Jestvuje u nás veľa literatúry o jednotlivých regiónoch, väčšinou sú to však všeobecné, súhrnne koncipované práce, častejšie sa hovorí o význame regiónov z hľadiska celoslovenského, zriedkavejšie sú pohľady takpovediac dovnútra a orientácia na jednotlivé čiastkové prejavy tvorivosti v regiónoch je ešte vzácnejšia, o to cennejší je každý projekt, ktorý odkrýva región, špecializujúc sa na špecifické oblasti duchovnej aktivity.

S vlastným literárnym dejepisom sa môže pochváliť vari len horný Liptov, a to zásluhou knihy Branislava Chomu Hornoliptovský panteon (1993). Iniciátorom tejto knihy, písanej ako slovník spisovateľov, popri autorovi bolo mesto Liptovský Hrádok, jej záber však je oveľa širší a nesústreďuje sa len na toto mesto.

Svoju literárnu históriu v podobe pestrej a bohatej mozaiky má v tejto chvíli mesto Senica, a to vďaka literárnej vedkyni Eve Fordinálovej. O úzkom vzťahu tejto autorky k Záhoriu sme sa mohli nedávno presvedčiť aj prostredníctvom jej básnickej zbierky Vôňa Záhoria (Senica, Arkus 1997). Ak však v tejto knižke ide o vyrovnávanie sa s intímnymi stránkami života, „Literárna mozaika Senice“ prekračuje horizonty súkromia. Už povahou spracovávanej látky si autorka stanovila povinnosť objektivizácie. Eva Fordinálová ako skúsený literárny historik zvládla svoje predsavzatie, a tak môžeme čitateľom ponúknuť knihu cennú z niekoľkých hľadísk. Po prvé preto, lebo potvrdila, že Senica žičí kultúre, po druhé preto, lebo materiál, ktorý sústredila, má význam pre ďalšie bádateľské projekty, po tretie poznatky, obsiahnuté v tejto knihe, možno využiť v školách, a po štvrté prezentujúc osudy mnohých cenných ľudí kniha vlastne podnecuje v čitateľovi túžbu nezaostať, nezanedbávať vlastný hodnotový svet a byť prinajmenšom na úrovni kultúrnosti predkov.

Fordinálová nás sprevádza literárnou Senicou od konca 16. storočia, všíma si nielen beletristov, medzi spisovateľov zaraďuje aj autorov náučných, liturgických či iných textov. Postupuje prirodzene, rešpektujúc reálie toho-ktorého historického obdobia, veď krásna literatúra v dnešnom chápaní sa u nás formovala až neskôr. To, pravda, neznamená, že slovesné výtvory staršieho vročenia netvorili literatúru, naopak boli a ostávajú jej základom, na ktorom vyrastala a dodnes rastie budova našej slovesnej kultúry. Autorka tvorí drobné portrétne štúdie, glosuje životy i diela, nezabúda však ani na súvislosti a vzájomné väzby medzi osobnosťami. Tu pripomeňme, že azda najzaujímavejšie v jej práci sú tie pasáže, kde sa dotýka rodinných, príbuzenských vzťahov. Údaje z tejto oblasti poľudšťujú jej prácu, prehrievajú ju dychom jednoduchých, i keď často (ak už nechceme povedať väčšinou) pohnutých ľudských osudov. Tento prvok v práci E. Fordinálovej dáva tušiť, že by mohla vyvolať záujem aj u čitateľov, ktorí práve nie sú najvernejší priaznivci literatúry. Autorka sa však aj tu prísne pridŕža faktov, k domnienkam sa uchyľuje zriedkakedy, iba v prípadoch, keď indície sú namieste, hoci nemožno ich podložiť faktami.

Nebudem vymenúvať autorov, ktorých Eva Fordinálová spomína, aby som čitateľa neobral o pôžitok z objavovania neznámeho či tušeného, alebo možno aj poznaného, chcem však pripomenúť aspoň jednu neliterárnu okolnosť, ktorá sa objavuje v živote výrazných osobností, ktorá im komplikuje život a zbavuje ich náklonnosti okolia: istá neznášanlivosť, zvyčajne vyplývajúca z nekompromisnosti a osobnostnej vyhranenosti; za túto svoju osudovú „danosť“ trpel napríklad aj Š. Pilárik a mnohí ďalší, podstatné však je to, že napriek ich „negatívam“ ostalo po nich oveľa viac, ako po iných „nekonfliktných“ typoch.

Eva Fordinálová svoje rozprávanie o literárnom živote Senice zavŕšila štvoricou súčasných spisovateľov, žijúcich v tomto meste (ani jeden z nich nie je senickým rodákom), poznámkami o tvorbe Jely Mlčochovej, Mariana Hatalu, Pavla Piusa-Stanislava a Jozefa Repku. Každý z týchto autorov sa totiž nejakým spôsobom zúčastňuje aj na formovaní dnešných podôb pokračujúcej „mozaiky“, a to nielen svojou vlastnou tvorbou.

S menom básnika Mariána Hatalu sa spája vydavateľstvo Yak, orientujúce sa na domácu a najmä na prekladovú poéziu z nemeckej jazykovej oblasti. Jela Mlčochová založila vydavateľstvo Arkus a profiluje ho ako kultúrnu ustanovizeň so širokým záberom, aj keď dominantný je dôraz na tvorbu pre deti a mládež. Kým Yak sa čitateľom predstavuje sporadicky, produkcia Arkusu ku koncu roka 1997 predstavuje päťdesiat titulov.

Spomínané vydavateľstvá sú aj iniciátormi kultúrnych podujatí. Yak už po niekoľko rokov pripravuje stretnutia českých a slovenských básnikov v rámci podujatia Poézia na pomedzí. Arkus v rámci Dňa Arkusu pozýva do Senice svojich autorov ako aj ďalších spisovateľov, s ktorými spolupracuje.

Ak Eva Fodinálová na jednom mieste svojej literárnej mozaiky chválorečí mecenášom z dávnych čias, my pripomeňme, že na dnešnom nadštandardnom literárnom živote Senice majú zásluhu aj mestské orgány a predovšetkým primátor mesta Pavol Grimm, u ktorého nachádzajú pochopenie organizátori rozličných literárnych podujatí. S jeho osobnou podporou sme sa stretli pri príprave a uskutočnení stretnutia českých a slovenských spisovateľov na jar roku 1993, do Senice zavítali slovenskí spisovatelia z Juhoslávie, Maďarska a Rumunska na jeseň roku 1994, v spolupráci s mestom sa uskutočňujú pravidelné literárne večery, venované Ladislavovi Novomeskému. Cenné pripomienky a rady Pavla Grimma sme využili aj pri príprave tejto publikácie, ktorá vychádza najmä vďaka žičlivosti mesta. Bez pochopenia Hornozáhorskej knižnice a jej riaditeľky Kataríny Soukupovej ako aj Mestského kultúrneho strediska a jeho riaditeľa Milana Jakubáča by sa ťažšie pripravovali podujatia venované osobnostiam súčasnej literatúry (P. Bunčák a iní) a mnohé besedy so spisovateľmi.

Z hľadiska súčasnej kultúrnej pozície mesta mimoriadne užitočná je súťaž Literárna Senica Ladislava Novomeského, ktorá už má úspešne za sebou aj prvé roky druhého desaťročia svojho trvania. Súťaž prerástla regionálny rámec a zúčastňujú sa jej autori z celého Slovenska v troch vekových kategóriách (deti zo základných škôl, stredoškoláci a dospelí autori), a to v poézii aj v próze. Každoročné vyhodnocovanie tejto súťaže je príležitosťou na stretnutia nielen súťažiacich s porotcami, ale aj prítomných spisovateľov s mestom Senica a s priaznivcami literatúry, ktorí tu žijú.

Možno práve Literárna Senica sa raz v podobnej mozaike bude spomínať ako kolíska autorov, ktorí tu začínali a sem sa vracajú. Iste stojí za zmienku, že knižná prvotina jednej z účastníčok Literárnej Senice poetky Ildy Drugovej Venovanie spoza dverí vyšla práve v senickom Arkuse.

Ešte na jedno chcem v súvislosti s knihou Evy Fordinálovej upozorniť. Aj keď máme v rukách literárnu mozaiku, čerpajúcu z reálií konkrétneho regiónu, aj keď práca dbá na to, aby sústreďovala fakty, a menej hodnotí, z každého hodnotiaceho výroku cítime, že trvalý význam pre našu literatúru a kultúru malo vždy najmä to (ba skoro by som povedal: iba to), čo hodnotovo presahovalo región svojho zrodu, aby vyvolávalo ozvenu, ktorá potom spätne obohacuje aj miesto pramenné. Dokonca si myslím, že práve v tomto, a to v prvom rade, je zmysel práce Evy Fordinálovej, v tom, že Senicu a jej literárny život nielen zmapovala, pripomenula, aktualizovala, ale ho posunula podstatne bližšie k stredu nášho kultúrneho bytia. Žije to, o čom vieme. O čom vieme, to nás obohacuje — v tomto prípade duchovne, kultúrne, a to v dnešných časoch znamená nesmierne veľa.

Šaľa, december 1997

Peter Andruška