ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aký si, Ján Hollý? Vážny a prísny bard, dvíhajúci z temnôt stáročí slovenské vedomie k slnku moderných konštituujúcich sa národov, aký vystupuješ vo svojej poézii, či láskavý človek s múdrym pohľadom, v ktorom je pochopenie a zároveň všetko odpúšťajúce poznanie, takže ho už nijaké zlo ani dobro nemôže prekvapiť, ako ťa poznáme z portrétu?

Od raného detstva som sa stretávala s touto druhou podobou básnika; či sme sa naháňali okolo jeho pomníka a spriadali tajné plány dospelým neprístupné v jeho rodnom dome, vtedy ešte nechránenom, či už o zopár rokov múdrejší sme doň vstupovali s plachou úctou a vzrušeným očakávaním, že zažijeme dačo neobyčajné; z piedestálu nás pozoroval s rovnako chápavým a láskavým pohľadom, v ktorom som už vtedy tušila vnútornú silu, pretavenú životným poznaním v múdrosť.

Skutočná múdrosť je vždy jemná, láskavá a chápajúca. Vie aj o trpkosti prameniacej pri duševnom raste z poznávania, ale zároveň obsahuje i prostriedok na jej transformáciu v inú kvalitu, ako keď plánky na jeseň zosladnú v prvých prímrazkoch a stávajú sa vyhľadávanou potravou pre vtáctvo. Týmto prostriedkom je pochopenie zákonitostí života, získané dosiahnutím takej duševnej výšky, ktorá umožňuje nadhľad, a preto dokáže v zdanlivo chaotickom svete nájsť systém. A je v nej i dosiahnutie absolútnej slobody, ktorú získavame dobrovoľným rozhodnutím tieto životné zákonitosti rešpektovať.

Múdrosť je teda duševná vyrovnanosť, umožňujúca prepáliť aj trpkosť na užitočné plody pre ľudí. Pochopila som to pri stretnutí s Hollého poéziou — je vážna svojím posolstvom a prísna svojou formou, ale je predovšetkým ľudsky múdra. V jej epickej šírke cítim krajinu širokej záhorskej nížiny, zvlnenú miernymi vŕškami ako pravidelne vlniaci sa rytmus hexametrov, a v naratívnom rozprávaní pôsobia jeho bohato rozvinuté prirovnania rovnako osviežujúco, ako v krajine, poznačenej večným zápasom človeka s pieskami o úrodu, rozľahlé a majestátne borovicové lesy. (A povšimnime si, koľkokrát padajú bojovníci v epose Svatopluk do „rizého písku“! Na Záhorí ľudia s pieskom bojujú; aj u Hollého padnúť doň znamená porážku alebo smrť.)

Akou hlbokou múdrosťou sú prežiarené gnómy v jeho diele! Práve ony zreteľne prezrádzajú dozrievanie veľkého ducha cez trpkosť a bolesť k poznaniu. Ústami Svätopluka v Karolmanovom väzení vyslovuje vlastnú skúsenosť a posolstvo: „Učte sa, kto zmúdrie z ľudskej bolesti, je múdry“, ale sprostredkúva nám aj poznatky získané pozorovaním večných metamorfóz života: „Ak spolieha sa nádej na ľudskú moc — zvykne oklamať.“ Spoľahnúť sa možno iba na hodnoty duševné — a medzi nimi najvyššie stojí láska k slobode ako k najúplnejšiemu prejavu etickej zrelosti človeka alebo národa, lebo sloboda znamená po štádiu poznávania konečné pochopenie — životnú múdrosť ako nevyhnutnosť konať v súlade s vlastným svedomím a morálnymi zákonmi ľudského spoločenstva aj za cenu života. Nemôže byť slobodný ten, kto nie je mravne zrelý. A pretože v ľudskom povedomí, inštinktívne túžiacom po pravde, spravodlivosti a cti, zostáva víťazom, kto morálne prevyšuje svojho súpera, aj keď pod ťarchou hrubej fyzickej prevahy hynie, Hollého chápanie slobody preberá nielen štúrovská romantická generácia, ale je implicitne zastúpené v národnom vedomí až do dnešných čias. Optimizmus, neotrasiteľná viera v budúcnosť, prameniaca z vedomia morálnej sily svojho národa, je preto najväčším prínosom jeho poézie.

Na Vajanského orátorskú otázku „Kde sa to nabralo u búranského rodáka, tá šírina, tá hrdosť, tá pevnota v časoch, kde na každej vežičke zvonili Slovákom“, je odpoveďou práve jeho presvedčenie vo víťazstvo pravdy, práva a rozumu, ktoré čenpal z pevnej zakorenenosti v ľudovom živle; v časoch metternichovského absolutizmu dokázal silou svojho umeleckého génia rozbíjať celú feudálnu axiológiu a dávať starým pojmom nový — demokratický význam. Hollého postavenie v slovenskej societe je analogické s postavením J. J. Rousseaua vo Francúzsku: bez jeho umelecko-myšlienkového zápalu by nevzbĺkol požiar novej, protifeudálnej ideológie (u nás bytostne zviazanej s otázkou národného existenčného práva) natoľko žiarivo a mocne. Básnik silnými ramenami svojich epických hrdinov nadvihol tiesniaci príklop feudálnoabsolutistiokej monarchie a umelecky formuluje nielen základné otázky novodobého národa, ale dáva aj na ne odpovede zdôvodňujúce rovnocenné a rovnoprávne postavenie Slovákov v možnom konštitučnom štáte, on vniesol sviežu atmosféru slovenskej prírody do uzavretých komnát umeleckého Parnasu, v ktorých sa síce vzdychalo pre nedostatok čerstvého vzduchu, ale dvere a obloky zostávali zatvorené pred vzduchom z vidieka.

Jednoznačne vieme, aký prínos znamená Hollého poézia v kontexte našej literatúry, a predsa sa o ani jednom básnikovi nevyslovilo toľko protirečivých tvrdení: od pokusov zaodieť ho do barokového habitu až po zatriedenie do preromantizmu, od hodnotenia parciálnych častí jeho tvorby ako „plazivých a hnusných citov vďačnosti“ voči viedenskému dvoru až po ideologického rozbíjača týchto mocensky udržiavaných prežitých spoločenských vzťahov, od objektívneho arbitra svojej doby, vylučujúceho vlastný subjekt z domény poézie, po postupné odhaľovanie všadeprítomnosti tejto psychosféry vo formulovaní ľudských ideálov emanujúcich nielen z ducha doby, ale i z mravného princípu čistého svedomia ako atribútu jeho osobného života, od klasicisticky vyrovnaného, uceleného sveta po nečakané preblesknutie trpkého osobného údelu, od antikizujúcich foriem izolujúcich jeho poéziu od ľudových vrstiev po odhalenie spoločného menovateľa jeho tvorby — vrátiť česť a hrdosť týmto vrstvám a určiť ich spravodlivé miesto v historickom vývine. Je trpkou, ale dialekticky nezmeniteľnou pravdou, že práve táto forma, ktorou chcel akcentovať vznešenosť svojho národa, najväčšmi retardovala naplnenie jeho životného poslania, lenže, povedané Goetheho slovami, „však byť i posledným hoxnérovcom je krásne“.

Kým hodnotenia diela iných básnikov národného obrodenia sú už v podstate uzavreté a neproblematické, v Hollého tvorbe priamoúmerne s narastaním časového odstupu objavujeme stále nové prekvapujúce možnosti pre interpretáciu, neustále modifikujúce básnikov profil a provokujúce k ďalšiemu, intenzívnejšiemu skúmaniu. Hollý začína prezrádzať viacej nám ako vlastným súčasníkom. Všetky stopy modernej poézie tvoriacej kontinuitu s domácou tradíciou vedú k nemu. Skrátka — na Hollého sa musíme pozrieť novými očami, jeho dielo si musíme prečítať opäť.

*

Aký si teda, Ján Hollý? Ešte stále to celkom neviem ja, ešte stále to celkom nebudú vedieť mnohí po mne. Pri stretnutiach s tvojou vážnou a hĺbavou poéziou cítim ňou prežarovať ten láskavý, hrejivý pohľad zo spomienok z detstva, ako jesenné slnko prežaruje ľahký hmlistý opar nad naším vážnym a hĺbavým piesočnato-borovicovým krajom, a opäť sa vo mne rozozvučí tajná struna, ukrytá v každom z nás, ktorá rezonuje pod dotykom krásy. Cez vlastné bolestivé poznávanie si dospel k poznaniu dôstojnému velikého umelca a múdreho človeka: Poslaním každého, ale umelca predovšetkým, je dávať ľuďom nádej, optimizmus a neochvejnú vieru vo víťazstvo pravdy.

Nie si ľahký básnik, nekompromisne si vyžaduješ čitateľa celého. Dnes tvoja poézia, prekrytá vlnami času, je loď na piesočnatom dne nášho kultúrneho vedomia, plná vzácnych skvostov. Tí, ktorí sa k nej vnoria a vstúpia do jej vnútra, vracajú sa do svojho sveta bohatší a múdrejší.