Dielo digitalizoval(i) Viera Marková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 23 | čitateľov |
Vzdych:
Dokonáno!… ach! to slovo Tvoje Ježiši náš! bolne zneje nám, Srdce naše kála sa na dvoje: Ten, jehož znal tento boží chrám, Nímž tu slovo Tvoje zvestováno V cudzom svete slovil — dokonáno. Dokonáno!… na to slovo Tvoje Potoky nám plynú slzných vod; Kriste! slzilo i oko Tvoje Keď si videl izraëlský rod. No, nám srdce puká, duch sa morí Nad neresťou rodu biedneho, Svet mu krivdí a hnev boží horí Nad ním páliac nádeje jeho. A vodcovia — ač neide ráno — Míňajú sa, vravia dokonáno. Dokonáno!… skončily sa boje Vyhnanstvo prestalo v tú dobu! Kriste! mocné spoj rameno Tvoje Cirkev i rod mierom u hrobu Verného vždy služobníka Tvojho By čo nevidel On za živa, To nám vykvítlo z tej mohyly V ktorej telo jeho spočíva… Daj mu dobrú noc, nám dobré ráno Kriste! s ním našej neresti Naším krivdám i neštästí Nech že bude… dokonáno. Amen.
*
Jaký že Vás cit Bratia trúchliví, Sestry žalostné pohýna? Keď si tú zlovesť že nenie živý Hodža náš dnes pripomína? Že sa tá hlava zbitá sklonila, Čo tak hlboko, múdre vietila O dôstoje svojho rodu; Ty tajnoľubé očis’ zavrely, Bez toho, žeby boly videly Svoju i svojích slobodu. Mlčíte milí? Oželieť jeho Ach! jak to trudná, ťažká vec, Zneje to v srdci roda celého: Zomrel náš vodca-vyhnanec. Že žil svojeti v každej hodine Za to umierá, leží v cudzine A nekryje ho rodnia zem, Za to, že ľud náš s jeho Tatrami Oživil svetlom božstva žiarami Ani po smrti nesmie sem! Či vám otvoriť knihu života Knihu jeho dejstvovania? Ako na srdci Slovensirota Bola mu, jej zmrtvýchvstania, Ja som nie v stave sdeliť to s Vami V krátkej hodinke, čítajte sami, Počnúc od časov Tatrína; Potom zaleťte — cez búrky, boje Útrapy jeho a nepokoje K hrobu jeho — do Tešína. Čítajte všetci, duch Vám to radí: Kde si mlaď ktorej žehnal On? Kde ste veriací stari i mladí Dokiaľ kvitnúl tento Sion? Hovorte, či na svätom tu mieste Kde učil pravde, spasenia ceste Ste jak božieho aňjela, Ho vo dny božie vždy nevídali, Že duša k nebi ste nebadali Vám v mysli zbožnej letela? Poďte vedomoci nášho národa Viem, že i vy lkáte: beda! Znáte smrť jeho jaká nehoda, Čo stratila na ňom veda? On bol genius hlboký z ľudu Veky tú krásu s úľubou budú, Vzývať jeho Slovenslova! Nauka reči, deje, výchova Trvá v národe, tú hrob neschová, V nej žije sláva Hodžová. Ved „Dobruo slovo“ jeho vždy zneje K tým čo sú súci na slovo, A dielo veľké skončené nieje Ešte „Epigenosovo.“ Neraz, niejeden verný rodu syn Ten dômyslný obráti „Vetín?“ V ňom sa mu nový otvorí Svet nevídaný — no, nie bez ceny Sú, bár k lepšiemu staly sa zmeny „Protestant i Dohovory.“ A rukopisy jeho, ten poklad S ním porušenie neberú, Viem, že zanehal jích celučký räd A v ních novú „Slávy dcéru“[1] Pejmu hlbokú — mužom k úľave Mlaď vzbudzujúcu k slávy výšave, Kladúcu v svetlo slávy rod; Aby syn slávy v neslave sveta Nebol dľa módy, cudzých prípleta Ale hrdý na svoj pôvod. Aby ľud — ach, ľud to dieťa slabé, S nímž kto chce, jak chce pohráva, Ktorý sa kláti, kloní pochabe Jako vetrom hnaná tráva, Aby ľud ktorý On tak miloval Za ktorý žil mrel — sa obetoval, Prišiel — veď by bol čas — k sebe! Aby ľud peklo sám si netvoril, Svoje i svojích blaho neboril, Tak prišiel v oslavy nebe. Ku Vám dnes volám Vy Bratia v Kristu! Služobníci Bohasyna; Ktorí kážete osvetu čistú By ľud jak božia rodina, Cítil sa v svete — Apoštolovi Svôjmu Bratovi, svôjmu Hodžovi, Venujteže nezábudku! — Spomnite čo vzor muža božieho, Mučedlníka neohrož’eného Mocného v slove i v skutku. On znal moc slova, poznal moc kríža On ho nie len slovom kázal, Jak „učedníka“ k „majstrovi“ sblíža Útrapy, skutkom dokiazal. — „Vezmi kríž a mne nasleduj!“ Bože! Kto ho tak verne z nás nosiť môže Jak On — hľaďte — do Tešína! Trpel a mlčal, mlčal a trpel Povieme: Bôh to, Pán to sám tak chcel A či: naša, naša vína? Ruku na srdce a kríž do ruky A kríž Kristov na ramená, Boj v službe pravdy a v boji muky V mukách pokoru — znamená Byť služebníkom božím a kňazom Nízkym pred Bohom - nie zemeplazom Nízkym pred biednym človekom. Len takto Bratia loďka Kristová A zavrhnutá viera Petrová, Zmôže nad bezbožným vekom. Nás nemá priazeň, a ni nepriazeň Odlúčiť od Krista Pána, A naše heslo a naša kázeň: „Príkrá cesta, úzká brána!“ Ani potupa a pohanenie; Ani vyhnanstvo, ani väzenie, Ani vražda a smrť sama; My biedné smutné poklady večné A blaho máme v tom nekonečné, Čo svet zlý šliape nohama. Nemýl sa, že svet smeje sa tebe Vernému, v’ svojom pohodlí, Po krátkom čase ukiaže nebe: „A uzříť v koho jsou bodli!“ Ruku na srdce a kríž do ruky, Sním cez zlosť sveta, cez pekla muky K oslave sa prebijeme; Boj v službe pravdy a cnosť pokory Tak ku víťazstvu svetu na vzdory Za Hodžom naším príjdeme. Vychovatelia útlej mládeži Učitelia nášho ľudu! I vám dnes slza po tvári beží: Ó nech vám v pamäti budú, Osláveného k’ Vám povedané, V poradách vaších opätované Kým ho k ním tu niesla noha, Slová, čo hviezdoleskom Vám svieťa, Že kto prijíma k’ výchove dieťa: Prijíma samého Boha! Priatelia jeho ó reknite mi Či Vás rajsky neblažilo, To jeho srdce verné bez zmeny Čo láskou žilo i bilo? Nač Vám hovoriť? Cítite sami, Cit Váš nemožno vyriecť slovami, Ni líčiť strasť za ním mnohú; Ó spomnite si v tej úprimnosti, Na opuštenú vo vzdialenosti Rodinku jeho ubohú. I k nepriateľom jeho mám slovo. Jaké? myseľ vaša vietí — Nie nepriateľské — srdce hotovo Je k’ mieru, bo mier mu svietí Od Oslávenca našého hrobu, Bo On sa modlil za Ních v tú dobu Svätej, poslednej večeri; Sem ruku tedy! Závoj zašlosti, Napravte chybu, že vo večnosti Bôh sám Vás slavne s Ním smierí. Divná to súdba, truchliví mojí Že spravedliví tak hynú, Dnes, zajtrá všetkých zem si prisvojí Vodcovia naši sa minú, — Keď sme pamiatku Šafárikovú Svätili a výrečnosť Hodžovú Pri nej sme obdivovali; Viete, koľkých On vtedy spomínal Pod tou zástavou čierňou čo trímal Mrtvých roda synov v žiali. Ach! a odtedy koľkých Morena Neuprosná zachvátila? Nemožno spomnieť ty drahé mená Žeby duša duša nežialila! Zoch i Kuzmány — tí výtečníci Na roli roda i na vinnici Božej, bohatieri ducha; Moyses i Tvrdý nie sú na žive. Jaké to ztraty náhlé, citlivé K ním zas Hodžová prisluchá. Ach! hynú, hynú naše nadeje, Klesajú naše podpory; Nepriateľ človek škodne sa smeje My slabí — mnohé odpory. Na nás neštastný zvalil sa celý Los, už sa všetko na nás chumelí, Necelejú naše rany; Nie dosť, že ruka božia nás bije, I obeť vraždy včasná zem kryje Tak zhynul poet — Kubány. Ach! a tá trojka naša vzývaná Jak divné osudy mala, Štúra náhodná nehoda planá Nenadále nám vyrvala. Hodža vyhnanec v pustej cudzine Darmo i v smrti po svej Otčine Túžil — tam sú jeho máry; A keď o jeho smrti zvest letí Vtedy zostalý živý, ten tretí Hurban náš sedí v žalári. Heslu života verní zostali A nikdy sa neklátili, V sláve i hane, v slasti i žiali Pravde oddaní vždy žili. „My do služby sa ducha chytili Preto musíme — slovil Štúr milý, Prejsť cestu žitia trnistú;“ A Hurban zase nadšene vetí: „Sláva národa hodná obetí!“ Ten väzeň pre pravdu čistú. A náš Hodža mučedlník pravý Jehož duch boží ovieval, Veril že Bôh cnosť oblahoslaví V „Zpěvníku“ nám takto spieval: „Slavnáť cesta cnosti byť i těžká[2] Blaze tomu kdo na ní nemešká; Oslava Tam pravá Se dáva, Tomu kdo zde v boji neustáva.“ „Žádosť tedy má buď Bůh, cnost, věčnost, Neb jen v tom mám bytu nekonečnost: V tom áno Žehnáno I dáno, Buď mi jednouc říci: dokonáno!“ A On tak konal, tak i dokonal Viera, nádej — jeho lieky, S tými choruval, s tými i skonal Už je blažený na veky! Blaženy ozaj, keď Cirkev svatú Šarpú zo všetkých strán besy? Pokojný ozaj, keď volnosť zlatú Národa tyranstvo desí? Jakže On môže spočívať v hrobe, V takej neistej, nestálej dobe? Jak chýbät vo verných rade? A predc’ je ticho — niet Ho viac s nami, Mrtvo, bolno nám žitia cestami, Niet Ho ach, a chýbä všade! Že niet Ho vravím? Lež, lež kričíte: On je večne, večne s nami! — Kde, kde? pýtam sa — Vy ho vidíte Hýbať mládeže srdciami? Žiješ mlaď naša, si zorou svetu Splníš Hodžovho rady závetu, Budeš takou jak tá bola Čo Štúr veľumný rodu vychoval, Či ti svet inej, svojej rady dal? Či ťa kazí nová škola. — Rekni mlaď moja, ach, rekniže mi Kto v chmárach búrneho času, Kto vzkriesil ten ľud prikutý k zemi Zobudil tú mrtvú massu? Kto Tatrám nemým ústa rozviazal, Kto žulám tvrdým hýbať sa kázal? Kto vynašiel to: „effata?“ Kto tú čarovnú odoklial pannu, Dal s ňou národu duchovniu mannu, Reč ľudu drahšiu od zlata? Vo svojom srdci odpoveď máte Jak nám zkvitla Slovenčina, Ó že to voždy si pamätáte By tá Otcov dedičina. Vo vaších rukách neumenšená Ale zdobená a zveličená Jak poklad otcovský bola; Nezmrhajte to, čo Vám nehali Otcovia rečou i duchom stáli; To poslednia Hodžu vôľa! Keď si k modlitbe k hrobu Hodžovmu Kľakneš v duchu slovenský ľud, Nech primerane k duchu Vodcovmu Ten úmyseľ ti vznietí hruď: Nažívať svorne! My nesvornosti Obetí sme už dali v hojnosti, Vždy nás hrýzla hydra táto; Svorne, ach svorne! z hrobov volajú Otcovia naši, nech ozývajú Sa hlasy ty dnes i z ťato. Po nesvornosti nevďačnosť chodí, Slovák nevďačník — môž’ to byť? On, čo v nerestiach samých sa brodí Nemal by mať pre vďačnosť cit? Bohužiaľ pravda je to, čo peje Spevec dunajský — Slovenskom veje Vetrík čo nevďakom sluje. Lebo v otroctve náš pohrúžený Národ, v duchovňom tom zúbožení Spasiteľov si križuje. Beda národu čo svojím synom Dá nemilobohu hynúť, Ten zakrpatie so všetkým činom A nemôže sa vyvinúť, Beda národu, na ktorý v pľači Žalujú jeho vlastní, ten ztlačí Ťažký kameň zmalátnenia; Nuž tedy vďačne a svorne milí Bratia! od tejto navždy mohyly Choďme, v tom naše spasenia: A On tiež ide k tým bytom slávy Ide do pravej otčiny; Ide a nik z nás Ho nezastaví, Ani z milej mu rodiny. Len jedno slovo ešte — tvár nemá, Jedno kynutie — ruka síl nemá, Jeden pohľäd — zhaslo oko; Mrtvo i nemo, i temno všade; Niet Ho, darmo ja pozeram z tade Na ďaleko, na široko. Duša jeho slov’mi vzdychá „slzorosná Že nám Ho odňala súdba neuprosná Ach ach! Slavoduch náš jasný, ach! Zanechal nás v rozdolných bojach, Ó za Ním, ó za Ním túžba mrie sponosná! Za tebou ku tebe slávy božej Synu! Rodocitou láskou duchovia sa vinú, Ó, ó k sebe privíň, prími ho Toho slavobrata, za neho Vďaky, prosby naše k Otci Tvojmu linú."[3] A Bôh Ťa príme. Keď nesmel si tu Až do konca slúžiť jemu, Tam mu s aňjelmi v tom večnom bytu Budeš na veky Svätému. — Tam slavnostnejšú s vyvolenými A s duchmi tebe už tu milými, Hymnu zaspieváš zbožnosti; Z tej bojujúcej Cirkvi z časnosti, Príjdeš po mnohých bojach, žalosti Vo víťaziacú večnosti. Tam príjdeš blízko k božiemu trúnu Dostaneš za plat milosti, Tú neuvädlú verných korunu Od kráľa slávy, večnosti, On Ta pod berlu svojej pravici, Keď si zlomenej odznak palici Tu nosil, milo postaví.[4] Tak Ty z vyhnanstva k pravej Otčine, Z cudziny pustej ku domovine Poberáš sa večnej slávy. Dokonáno!… skončily sa boje Vyhnanstvo prestalo v tú dobu, Kriste! mocné spoj rameno Tvoje Cirkev i rod mierom u hrobu Verného vždy služobníka Tvojho, By čo nevidel On za živa To nám vykvitlo z tej mohyly V ktorej telo jeho spočíva, Daj mu dobrú noc… nám dobré ráno, Kriste! s Ním našej neresti, Naším biedám i neštästí, Nech že bude… dokonáno! Amen.
[1] Rozumie sa pozostalá v rukopise báseň Hodžova pod názvom: Vieroslavín.
[2] Pieseň v ,Zpěvníku Ev.‘ pod číslom 438 v. 5 — 7
[3] Báseň Hodžová za Šafárikom v „Priateľovi Školy a Literatury“ ročník III-tí číslo: 30. —
[4] Hodža je posledne odmalovaný výtečným Bohúňom s odznakom zlomenej palice v ruke, čo znamená jeho zlomenú pastierskú hôľ, odobratú mu kňažskú moc.