Presadený kvietok

Kto slovensky, rodu verne citiac nerád prechodil by sä po žulách hradu Tatranského; kto nekochal by sä s úľubou na pohľadu, jaký poskytuje Kriváň, vrch Tichá a iné výšiny a hole obrov prírodných? Kto nezostupoval by milorád do utešených dolín a priesmykov Tatier zvlášť liptovských, ako sú: Račková, Koprová, Prosiecká dolina, Temné smrečiny a Mengusovská dolina, v níchž mnohé zelené jezärá, ľudom tak zvané „morské oká“ sä träsú a kolembajú; — v níchž je od jara až do pozdnej jäseni živo a hlučno, lebo ľud tam seno kosievá cez leto a cez zimu drevo vyváža na pltiská; — kto hovorím, slovensky a roduverne cítiac nerádby rozhľádel sä po svete tomto čarovnom, utešenom a divokrásnom?

Putujú krásu a velebu túto vidieť cudzinci k nám, my putujeme zas inde do cudziny, — čarovnosť domoviny málo si vážime. Ľud je pritupý na krásu prírody, on by radšej mal z Kriváňa vinohrad a z vrchov vraj, Tatry neužitočných úrodniu rovinu a vzdelanejší mnohí len z kníh znajú o kráse tatranskej; básnici naši zas nôtia nám piesne svoje, zvätša „bez refraina“.

Na našej, uhorskej totiž strane Tatier, pravda je, že dosť obdivovateľov a navštevovateľov majú Tatry naše. V Šáriši preplnený býva liečivý kúpeľ Bardijovský, vo Spiši chýrečný Šmeks každoročne, zvlášť na deň Sv. Petra a Pavla máva hrôzu hostí; my Liptáci zas máme na slovo vzatú Korytnicu a pre domácich — Lúčky.

Jesto ale v Tatrách aj iné a to mnohé a utešené a vábivé, ač i nie tak ako nadrečené kúpele, pohodlné miestá; jimž poetičnosť práve preto, že sú osamelé, nenavštevované odoprieť naskrze nemožno. V horárňach zvlášte, kde komorské i súkromné panstvá majú svoje úhľadne vystavené, intervenientné budoviská.

Na poludnie, v nižších vrchoch Tatry utešený je čierny Váh; s pekne vystavenou kaplňkou, bytoviskami komorských úradníkov, poriadným hostincom atď. Na severu na poľskej strane nájdeš utešené železodielne; na našej letobyty a majere, ako je Hrádok a iné; horárne a pily, ako je veselá — Kamenistá. —

Pravda, že i tu už mnoho utratila príroda z panenskej krásy svojej zyskuchtivou rukou ľudskou zošarpaná súc — ale preto zostáva ona vždy jedinnou, nevyrovnanou okrasou hôr tatranských. Pravda je, že i tu vošantročila vôla ľudská svoju sobeckosť hmotne, ale preto jest tu kvety, ktoré inde nekvitnú; a že príroda sä zaprieť nedá, to uvidíme i na tomto našom, kedysi presadenom kvietku Tatranskom.

V Kamenistej, pod Trsteníkom, v bok Kriváňa stoja dva malé domky, pekne vynímajúce sä z pomedzi iných stavov hospodárských. V jednom býva starý horník Smrečinský s manžeľkou a dcérou Aničkou; v druhom piliar Dubina, starý vdovec, so synom Martinom, valachom. —

Anička Smrečinských bolo dievča švarné, utešené; obyčajne len „podkriváňskou kráskou“ menované. Štihlá, vysoká, peknerostlá postava — ale načo ju opisovať? Chatrné pero moje, čoby ako chcelo, nezodpovedalo by úlohe tejto dokonále. Preto radšej vám ju predstavím ľuboli — obzrite si ju sami. —

Pred domom horárne Smrečinovej stála malá lavička, na nej sedel starý Smrečinský, a po pri ňom jeho ľubá dcéra — Anička. Smrečinský bol rozobral svoju pušku a čistil ju, lebo zajtrá mala byť veliká poľuvačka na srny. Každý kúsok obozretne rozobratej onej pušky opátral; každý trel, až sa mu jakoby sriebro — alebo ako to on hovorieval — až sa mu, jako zrkadlo, ligotať musela. Náš Smrečinský, ale aj bol strelec dokonalý; páni nikdy nešli bez neho na polovku. Zabil on už vyše tridsať mädveďov, a na také bestie treba poriadného chlapa, čo sä nezľakne. Srnu zabiť — mu len hračka bola, on znal najlepšie polovníkom deliť stanice, a ubehol-li zver niekomu, on mu nedaroval. Dobrodružstvov polovníckých mal mnoho a keď je začal vypráväť, bol bys ho cez celý deň počúval. Po odbavenej poľuvačke, keď unavení honci zasadli si k stolu, on korenil jím jedlá i pitie. Keď ale nemal komu vyprávať dobrodružstvá svoje, moril nimi Aničku. A Anička, ač jednu a tú istú vec už i desať i dvadsať ráz počula: predca bola celá — ucho: lebo vedela, že to jej otca teší.

I teraz vyprávä starý Smrečinský s úľubou čosi dcére svojej, ktorá jágerskú torbu jeho potrebnými vecami plní — lebo otec má za dva dni ostať, chtiac si zapoluvať i na mädveďa — čo medzitým matka s malým synkom si pohráva. Chudobná, malá; ale utešená je to rodinka, tá rodinka Smrečinských a jej ozdoba je — utešená Anička —

Prizrite sä jej len — pozrite na tú postavu štihlú, peknerostlú sťaby mladá tatranská jedlička, — páčte len na tú, horským kvietim ovenčenú hlavu, na ten čierný hodbavný jej vlas a na tie vrkoče dlhé; vidite to sivé, živé oko, čo tak lyskne sä leskom nebeským, čo tak bystro si poletuje po tom svete ani sťaby sokol: čo tak zbožne obracia sä včas modlitby k nebi sťaby v ňom aňjel prebýval si krásný. A tie ruky pracovité či ste zbadali, pod nimiž práca len rastie. V okamžení naplnila torbu otcovú, v okamžení bola v práci druhej, tretej a to tak šlo celý boží deň. Anička nikdy darmo nepostála, nikdy hodinku, pól nezmrhala. A tie jej štebotné ústa, keď sa usmievaly na nekoho, blaženosť ho rajská otáčala; keď sä shováraly s niekým, počúval by sťaby pieseňku slávika a ešte vtedy, keď zaspievaly, to rozlieval sä cit nepoznaný po srdciach poslucháčov, to vtáčky umlkly v lese, hora počúvala a stromy sä chvely a potriasaly, jakoby tiež živo cítily so speváčkou, jakoby znaly oceniť krásu spevu dievčiny čarovnej. —

Preto rád mal Aničku otec, ľúbila ju nevýslovne matka, s úľubou pozeraly na ňu oči známych i neznámych, túlily sä k nej radi ovečky, psy otcove lízaly jej ruky, slovom všetko, ludia i tvory radi mali krásnu devu hôr; ale predca nado všetko miloval, zbožňoval ju mladý pekný Martin — syn piliara Dubinu.

Starý Smrečinský rád mal Dubinovho Martina; lebo Martin bol šuhaj driečný, usilovaný a spôsobný — po pri dobrom robotníkovi na pile, bol dobrým faktorom na plti, a k tomu ešte bol aj výborným strelcom. Toto posledné zýskalo mu lásku starého Smrečinského. Starý Smrečinský rád brával Martina s sebou od malička na poluvačku, zdokonálil ho — ako on hovorieval — v tomto svojom „remesle“. Náš Martin ale ešte radšej mal Smrečinského, nikdy mu ničoho neodoprel, rád sa s ním túlal po grúňoch a vrškoch tatranských, či za srnkou ľašujúc, či nocou mädveďa šľakujúc, či na tetrovcov a hlucháňov nápastiac a či mercúňov vykopávajúc, alebo kozice divé do siete pod samým štítom Kriváňa lapajúc. Slovom, náš Martin bol hotovým a spoľahlivým pomocníkom horára Smrečinského, rád plnil jeho vôľu, lebo jeho Anička bola mu tým najdrahším pokladom na svete. Starý Dubina sice tu i tu šomral na syna, že túla sa, kazí zdravie a zameškáva pilnejšiu robotu svoju; ale keď videl, že Martin čo dva, tri dni zameškal, zase prácu si tú vedel nahradiť bez ublíženia si na zdraví — vždy sa uspokojil s ním a tešil sa v hodnom, na všetko súcom synovi. —

Tak si žili v úprimnej oddanosti tieto dve rodiny upútané ku sebe i samou nevyhnutnou potrebou, lebo nemali nikoho viacej v pustej hore; ale aj, a to ešte tuhšie spojené boli oni záujmom toho istého citu lásky, toho istého jednoduchého smýšľania, toho istého vzájomného losu a zpôsobu života. —

Starý Dubina súc vdovcom, žijúc v nezlomnej i súsedskej i priateľskej láske so Smrečinovci, už od dávna všetko mal spoločné s nimí. Pri jednom stole obe rodinky sedávaly, spolu si v maličkom hospodárily, spolu si potreby obstarávaly. — Žena Smrečinského opierala Dubinu, Anička jeho syna Martina; žena Smrečinského pečuvala o Dubinu, keď vyberal sa na dlhší čas do hory, Anička zase na starosti mala taký čas otca i milovaného Martina, v čas zimní na dlhých večeroch spolu tešievaly sa tieto dve uprimné rodinky: ženy priadly, chlapy koše pletli, Martin strúhal rozličné ližičky a nádobky z dreva; vo dne robili Dubinovci okolo dreva a na pile, Smrečinský ale túlal sa po revíri okolo drevorubáčov a vývozníkov panského dreva. —

Na jar, ako náhle vody pribylo, vybral sa Martin s plťamí na dol do Komárna, na cestu vyprevádzaly ho obe rodiny a Anička ho podperila k tomu, on ale prinášal navrátiac sa zdola, krásne a užitočné veci do domu; pri čom nikdy nezabíval s nieakým krásným darom na Aničku. —

Najveselšie chvile ale boly pre našich Smrečinskovcov a Dubinovcov v lete, kde sa käde tade po grúňoch roztúlali, hotujúc si krm na zimu, sbierajúc huby, čičoriedky, jahody, maliny a rozličné užitočné korienky a zeliny na domáce lieky, čomu tak výborne sa Anička naša rozumela; — lebo ona bývala domácim lekárom a znala spomáhať oproti všetkým obyčajným nemocam ľudským. Ako vravím, v lete boly tie najveselšie chvíle pre naše dve rodinky. Vyšly si oni do hôl ešte pred slnkom, jeden nad druhého sa usiloval čím viacej nasbirať toho, čo práve shromažďovali — najviacej naprekárali sa Anička s Martinom, až mali z toho velikú radosť rodičia, najvätšie ale oni dva, sami. Anička takýto čas bola bystrá ako srnka, a spevavá ako vtáčik. Keď zanôtila si svojím ľubým plnozvučným hláskom ozývaly sa jej doliny a ľudia v ních robotiací rozpráväli si medzi sebou o peknej Aničke a dievčiny sa ozývaly zvyčajným veselým ozonom. —

A keď prišiel večer tichý, mesačný, tu posadil sa celý zástup ľudu — lebo v lete nocuje sa v Tatrách v kolibách horských — pred kolibou okol vatry, a po chudobnej, ale chutnej večeri, dali sa devy do spevu, do žartov, až všetko razom utíchlo, a náš Martin začal pískať zádumčivé nôty na fujare a pískal, až ho všetko opustilo, devy idúc do koliby, chlapy posnúc okol vatry a on sám si hral a prehrával udržiavajúc dlho vatru. I spalo sa to po tvrdej robote tak tuho, že iba ráno zbadali pod holým nebom nocujúcí chlapy, že zmokli v noci a že prešla búrka grúňami. —

Takto si žili naši horskí obyvatelia, ako obyčajne žijú tatranci. A povedzte mi, či v takomto púvodňom žití nieto poezie, a to zdravej poezie? Je ona tu aj s blaženosťou pravou. —

My odďalujeme sa od prírody a práve v tom leží naše nešťastie, lebo keby sme matičke prírode, koľko toľko vernými zostávali, našli by sme blaženosť života i nehľadane; kdežto takto márne sa sháňame po nej, a čím viacej my za ňou beháme, tým viacej i ona letí a mizne pred namí.

Svätú tedy spievá pravdu krasocitý Jablonský:

Dovoľte, mi tedy, dovoľte ctené čitateľky mojích „Besiedok“, ač i chatrný, ale pôvodní vystaviť vám prítomne obrázčok z tej našej prírody tatránskej. Nevysmievajte ma, že vás nebudem zabávať voľkolepými společenskými obrazy zo života civilisovanébo; že vás vediem do nízkej chalupy a koliby, a na miesto rozkošných miest zábavy elity, do pustých dolín a grúňov tatránských; nehnevajte sa na mňa, že vám nepredstavujem romantické deje ľúbosti, ale líčim prirodzený jej cit v jednoduchom tvare jeho. Slavné národy zablúdily, zahynuly, oddialiac sa od praknihy prírody, náš potupený neoslávi sa nikdy, odcudzí-li sa jej. — Nezávidím vám ja, vy hrdinovia skvelých společností, vy miláčkovia šťasteny; nezávidím vám ja vaše neprirodzené radosti, požitky: nuž nezazlite nám aj vy čistú radosť, tento blahý požitok v božej prírode. Nielen vo vaších cudzovkusých zahradách kvitne kvet ľúbosti, no krášli on i pusté kraje vrchov tatránských. A potom:

*

Utešená noc. Mesiačok ľubo usmievá sa na skočné luny v skalnatom ložisku svojom, hučiacej divej horskej rieky Belej, čo z pod Kriváňa divým hukotom ku Hrádku do Váhu uteká, keď sa rozvodní a s Račkovou spojí, skaliská so sebou vlečie; čo i keď je maličká, tak medzi skalinamí hučí, že ju aj na dve míle z diala, zvlášť večierkom počuť; tej Belej, ktorej zelenavé vody pltníci naši vraj, ešte hen v Komárne vo Váhu rozoznávajú — čo ju Jakub Graichmann tak trefne v svojom „Jankovi Tatránskom“ ospieval. Mesiačík bľadý ľúbo usmievá sa na tíško šumiace jedlové háje Kamenistej, jíchž šum s bystrým hukom lún Belej jakoby velebný nôtil si žalm noční. Mesiačik bľädý ale ešte milšie pozerá si k domku bielemu, pred nímž na lavičke dve milujúce sa srdcia tešia; no, zdá sa, že i on teší sa s nimi, že družky jeho nočnie, hviezdičky jasnie, delia s ním radosť a útechu túto. —

„Anička! ja bych nemohol bez tebä žiť!“

„Martinko! ktože ti to káže?“

„Nik. Len mi na um zišlo, keby som ťa tak ztratil.“

„Keby si mä ztratil, zas by si mä našiel; sama by ti prišla aj bez hľadania a ty bys’ zpieval:

„Anička! ja sa ľakám budúcnosti; rodičia starnú a my sme chudobní.“

„Ej, čo ti to napadá, Martinko?“

Martin zabudnúl pri takomto aňjelovi drahom na neresť života, na celý svet. Ako rúčka ľubenej Aničky odhrnula z mračného čela zastierajúce ho vlásky, tak zmizly razom i jeho žalosti, tak uletely trapné myšlienky a on, blažený, blaženosťou rajskou privinul na verné prsá svoje drahú milenku. Bola to tichá, blažená chvíľa; dve srdcia zdaly sa spojiť na veky, lebo keď ústa mlčaly, oni potajomne, ale významne hovorily — ba zdalo sa, že nebe i zem splývaly spolu v blaženosti rájskej zaľúbencov naších.

Razom preletel mráčok cez tvár mesiačka a zastienil ju, razom padla jedna hviezda na zem akoby sa jej bolo spoločnosti tých dvoch ľúbiacich sa duší zachcelo — razom divo zašumel háj a búrne zašplechotaly o skalné steny luny Belej s hukotom vetra, roznášajúceho škaredé húkanie sov okolím; pes domáci ztrhnúl sa a zaštekal za letiacim mu ponad hlavou netopierom a z blízkej doliny Krížneho jedno za druhým ozval sa dvojnásobný výstreľ pušky. To vytrhlo naších zaľúbencov zo prvého snivého objatia. — Anička nevedela sä priam spamätať, kde je, čo je? Martin bol ako opojený — a dlhá nemá chvíľa nastúpila, kým zase k sebe prišli. —

„Jaj, bol to strašný sen!“ — vykríkla Anička — „jakživ sa mi taký neprisnil!“

„A či si spala Anička?“

„Ach neviem Martine, veď sa mi zdá, že som snila bdiac — ach, ale tak zle, nedobre! Ty si šiel s Otcom na poluvačku a ja som vás šla čakať; tu prišiel veliký orol, vieš taký, z akého ty máš perá za klobúkom a práve ste prichodili vy — vrhnul sa na tebä, zkrvavil ťa a mňa vysoko zdvihnul vozvýš a potom z tej vyše zpustil zase dolu na zem až som z toho prišla o rozum. Oj, aký to bol zlý, nedobrý sen!“

„Teraz je na mne rad, aby som ťa tešil, Anička, nerob si z toho zhola nič, sny sú len sny. Ty si trochu zadriemala a tu sa ti to zdalo. — Neber si to ani mak hore, veď som ja tu, ochranca tvôj verný.“

Anička mlčala, a len trasúc sa ako limbačka na celom tele, túlila sa k Martinovi milému.

Tento ju kojil poznamenajúc, že výstreľ z Krížneho pochodiací, čo jích zo sladkého zobudil objatia, bol istotne z pušky Aničkinho otca, ktorý nocou na mädveďa natrafil a ho zastrelil. Celý predošlý deň poluval otec Aničkín s pány na srny, teraz v noci iste šiel za mädveďom; Martin bol zostal doma, lapajúc pstruhy v Belej pre panských hostí, keď vrátiac sa dolu do Kamenistej z polovky. Len pozde večer prišiel z rybárenia svojho domov, a niesúc celý deň s milou Aničkou zabavili sa spolu pozdejšie pri mesiačku. Mesiačik však už zachodil za blízke končiare jedlového lesa, rozlúčili sa i naši dvaja zaľúbenci. Anička šla do chyže k spiacej matke; Martin ale zapískal celkom po tichúčky pod oblôčkom komôrky Aničkinej na fujare: