ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Novela

I

Ako chlapec poznal som starú pani Beláničku, veď bývala u mojej tetky hospodou. — A čo narozprávala sa nám ona o svojom vo svete vzdialenom synovi, ktorý bol jej nádej jediná! Celé zimnie večery strávili sme načúvajúc nadšeným jej rozprávkam o jej jedináčkovi Samkovi — maliarovi. Keď prišiel list od neho, hneď poslala pre mňa a ja som jej ho čítať musel dva, tri, aj desaťrazí jedno za druhým, až kým nenaučil som sa ho nazpamäť. Potom, keď ho už aj ona nazpamäť vedela, posadila si okuliare na nos, dívala sa na každú literu, dívala meravo tak dlho, až pri tom liste zaspala. Znal som už pridobre jej obyčaj, vzdialil som sa, a len na druhý deň som si prišiel pre štedrú odmenu za čítanie listu. Bol-li list obsahu veselého: veselila sa aj stará pani Belánička; deň po deň opätovala si obsah listu a slzy radosti pohrávaly jej v očach; bol-li však list smutného obsahu; nevravela celé dni s nikým. V tak otupný čas zasadla si ku modlitebnej knižke a modlila sa, a spievala o kríži celé dni. Pri tom mávala vám stará pani Belánička voždy akési tušenie, ktorým los svojho drahého syna až na vlas predtušila. — Ona nám už vopred predpovedať znala, čo jej písať bude syn jej milovaný; ba áno, obyčajne už i z adressy listu predpoviedala nám obsah jeho.

Domáci posmievali sa jej, vraveli medzi sebou: že keby jej už radšej ten pán syn v každom z tých listov aspoň stovku posielal; ale takto to len kedy tedy kvapne, a hľa, predsa tak vzácne, ba var’ najvzácnejšie sú jej prázdne listy. A žartom, vtipkom, úšklebkom na všetky strany nebolo konca kraja. — No, mňa to vždy na najvýš urážalo; lebo choval som sa so zvláštnou úctou naproti starej panej, mal som s ňou velikú sústrasť, a nič ma tak netešilo, ako keď ona bola dobrej vôle.

Ona mávala v skutku najradšej len prázdne listy od svojho syna, keď prišiel peňažitý, zavždy si vzdychávala: „to si už, chudáčik! zase sám od úst odtrhnul a mne poslal.“

Domáci pravda vysmievali ju aj pri tom, lebo vám je to podivné smýšlanie každodenných, obyčajných ľudí na svete. Oni si mysleli, že Samko nemal sa túlať po svete za akýmsi „umením“, ale mal doma zostať pri remesle a živiť starú matku. Oni si mysleli, že teraz už, keď šiel do sveta, že stať sa mal v ňom velikým a bohatým pánom, a matku i rodinu peňazmi obsýpať. Prečo že túlať sa má vraj po svete, jestli mu je v ňom horšie nežli doma.

Tak súdi obecný rozum o synoch vede, umení, a vôbec vyššiemu cieľu zasvätených; u neho ťa nič, pranič neoslávi, iba — peniaze.

Už je to raz taká obyčaj u nás, príjde-li zo sveta domov synak voják, učenec, umelec, prvá otázka súsedov a známych je: či vám doniesol z toho sveta dačo, a čo doniesol? — Doniesol-li: niet chvály konca kraja; nedoniesol-li: nieto tej hany na svete, ktorú by naň nevykydali, nieto tých úražiek, ktorými by ho nepoctili.

Súd tento zvyčajný u nás poukazuje ešte na našu nezkúsenosť a nezralosť svetovú. Nemec by riekol: „Die sind auch noch nicht weit in der Kultur!“ Ač z inej strany, netajme, má i tento obyčaj moc dobrého do seba.

Ale mňa on často urážal hrubosťou svojou ohľadom na starú pani Beláničku a jej syna Samka; zabúdal som ale chytro na to, keď som sa len mohol so starou paňou vyrozprávať a vytúžiť; keď som mohol v radosťach s ňou sa radovať a v žalosti s ňou si zaplakať. Nezabudnem nikdy na tú nevyslovnú lásku jej, ktorú dokazovala k synovi svojmu. Rád prisvedčím utešenej básni Jána Nerudy, ktorú v novovzkriesených „Kvetoch“ uverejnil:

II

Ružičková Anička bolo dievča sťa ten kvet, celé mesto závidelo ju starému Ružičkovi. Starý Ružička bol si dobre povedomý pokladu svojeho, v nej žil, ona bola jediným predmetom i jeho radosti i jeho starosti. Ja ako chlapec, znal som dobre Aničku Ružičkovú, chodil som ako chlapec k ním, a býval som jej „lásky tajomníkom“, vzdialený syn starej pani Beláničky bol jej milencom.

Starý Ružička dobre vedel o tejto láske Aničkinej, ale ako rozvažitý starec hovorieval: „Počkajme my len, čo zo Samka bude; dá-li Bôh, môžete byť jeden pár. Ale dobre je voždy mladým ľudom čakať na to, čo čas so sebou donesie, a čo nám pán Boh požehná.“ —

Anička bolo dievča dobré, celou vrelosťou detínskej lásky viselo na svojom staričkom otcovi, ale listy milencové predsa rado ukrývalo pred ním. — Nie tak pred starou pani Beláničkou. Túto považovala za matku svoju, a ona ju tiež za svoju dcéru drahú. Akože by syna milujúca matka nemilovala i to, čo on miluje. Kedy len mohla, zabehla si Anička Ružičková ku starej panej, a ja som jím obyčajne listy Samkové predčitoval. Prostredníkom medzi oboma býval som obyčajne ja. Už som sa ja vždy dozvedel od Aničky, kedy bude môcť navštíviť starú paniu, a hneď za tepla som to starej panej zdelil. S povedomím otcovým totiž nebola by smela Anička navštevovať starú pani Beláničku, lebo on, ako vážný a rázný muž, držal to za neslušnosť už vopred navštevovať matku budúceho manžela, a ešte od panny, — pán Bôh uchovaj! Ale sme my v tomto vždy znali starkého pána previesť cez lavičku!

Stará pani Belánička považovala taký deň, v ktorom navštívila ju Anička za sviatok. Ale aj ku podivu krásne chovala sa tá naša Anička ku starej panej. To už keď prišla, všetko jej poriadila, celú chyžôčku upratala, lebo stará pani mala osobytnú malú chyžôčku, so železnou pieckou, s peknými maľbamí od syna ozdobenú. Naša Anička voždy, keď prišla najprv obrázky na stene od prachu poutierala, tie zdaly sa jej obzvláštne vždy byť veľmi zaprášené. Darmo jej stará pani dovrávala: „Netráp sa toľko s nimi dcéra moja!“ Ona by ani za celý svet, keď prišla, nebola zabudla obrázky poutierať. I ostatnie všetko v chyžke, ktorú sme my s domácimi obyčajne len „kamrlíkom“ nazývali — rada poutierala, upratala, poriadila; ale obrázky — rozumie sa — vždy najprvšie boly. To verím, veď pochodily od milého Samka.

Ako si potom priložily do piecky, ako sa utešily, uvravely spolu, to sa opísať nedá; a kebych to i opísať chcel, nemohol bych, lebo som ja už tomu prítomným nebýval; mňa obyčajne von poslaly, samy v sebe boly si ony najblaženejšie na svete.

*

V malých mestočkách a na dedinách vieme, že nič nezostane v tajnosti; roznesú to hneď kmotričky so svrblavým jazýčkom, tieto rodzené — novinárky. Pomer Aničky Ružičkovej ku Samkovi Belánich tiež nezostal v našom mestočku v tajnosti. A viete, ako to býva, že milujúcim sa, len lepšie duše sčastie prajú, podlé jím závidia, a zo závisti jích ohovárajú a všelijak pretriasajú; chlebárske ale, ako sa to i tu stalo, všelijak upodozrievajú, ako i našu Aničku, že je pyšná, nechce sa jej robiť, a preto by vraj rada šla za pána. Najvyššieho stupňa však, dosiahly klebety o Aničke vtedy, keď ju starý Ružička na dva roky z domu vypravil, aby vzdelala sa vo svete. Neviem, ale tušil som, že Anička naša išla, ako vravelo sa u nás: „na nemeckú reč!“ Že stalo sa to všetko budúcemu, vzdelanému manželovi k vôli, to neuhádnul u nás len ten, kto nechcel.

No bolo tu reči!

Jedni vraveli: „Daj sa svete! veď tá už len naberie tej múdrosti v tom svete. Škoda groša! To jej starý mohol radšej dať do vena; veď ten učený Samko tiež moc bohatstva nenasbierá v cudzine.“

Druhí ubližovali: „Mohla len doma sedeť. Hodné dievča veru aj za pecou najdu. Tá vraj i onná šla za kňaza, za pána notáriuša atď. a sedela pekne rúče doma. Sčastie človeka všade najde a keď ho hľadať chceš, ani čo celý svet sbeháš, nesídeš sa s ním.“ A opakovali si pri tom to staré príslovie: Sadni si pannenko do kúta, ak budeš hodná, najdú ťa. —

Tretí jej krivdili: „Ba hanbiť sa mohla, tak na odiv sveta sa vystavovať; kým bola doma, neprestajne, navštevovala mať svojho budúceho, akoby sa jej sama za syna nahovárala; a teraz iste šla za ním — do sveta. Nesčastnica jedna, ešte si celé sčastie pokazí!“

Takto a tomu podobne Aničku odsudzovali, krivdili jej a ubližovali, diviac sa pri tom starému Ružičkovi, ktorý držal sa za najmúdrejšieho v meste, že predsa tak málo zdravého rozumu má. —

Anička naša šla z domu preč, z požehnáním starého otca, slzámi kamarátiek a družičiek, a vzdychami starej pani Beláničky sprevádzaná, a klebetami stíhaná o nichž, chvala Bohu! ani neznala. Ja vyplakal som sa veru tiež za dobrou Aničkou.

III

Bol počiatok maďarskej revolúcie, roku 1848.

S počiatkom nadarili sa naší súkenníci z R. pri jarmäku, v Pešti, medzi nimi bol aj môj otec. V tedy to už v Pešti bol neobyčajný shon po uliciach; éljenovalo sa ako o závod na každom rohu ulice, plakáty rozdávaly a čítaly sa, gárda parádu robila, dámy šily zástavy, páni šablami brinkali a trikolorné kokardy už nosil každý chlapec; slovom, bolo už všetko čím hore, tým dole. Naši súkenníci našli v ťažkých putách uväzneného nášho Samka Belániho! — Aj rozprávali koľko funtov tie putá maly, ale veru nerozpamätám sa už na to. — Môžme si predstaviť jaké to bolo shlädanie!

Jedni, ktorí rozumeli sa do veci ako hus do piva, robili chudákovi ešte výčitky, že mohol radšej doma pri remesle sedeť, že by ho takáto hanba nebola potkala; že doma utrápi sa jeho mater staričká, keď toto počuje. Čo jím na takúto potechu odpovedal, neviem; lež myslím, že nie inším, ako úsmechom poľutovania.

Druhí, ktorí boli už precítnutí, znali čo to znamená, trpeť za národnosť; oni cítili, že krajší veniec nemohol zdobiť čelo mladého umelca, ako čestné väzenie a ťažké putá za národ svoj milý; títo inakším okom pozerali na stav jeho, inakšími rečami zabávali sa s týmto mučedlníkom pravdy slovenskej, pokiaľ jim to od strážnika dovolené bolo.

Oni uctili si neohroženého mladého rodáka svojho, potešili ho ako vedeli, a obdarovali ako mohli, lebo dobre znali, že to není prvé mučeníctvo za národ slovenský, že takýchto nerestí a útrap ešte nejedna verná duša slovenská mnoho zniesť musí, kým roztvoria sa raz predsa ľudu oči a on úsilne nastojiť bude na tom, aby prislúžila sa už i Slovákovi pravda a spravodlivosť. —

Podrobnosti o uväznení jeho dozvedel som sa pozdejšie od očitého svedka, opatrovníka slovenských väzňov po čas revolucie v Pešti, od nášho nezapomenutedlného, barbarsky odtiaľ vyštvaného pôvodcu smutnohry: „Šulek a Holuby.“

Upovedomejší národovci dosť zakazovali tam prítomným rodákom, aby po návrate svojom domov nikto neopovážil sa o stave syna, matke Beláničke smutnú zprávu podať; a hľa, predsa musela sa chudina inou cestou, hneď za horúca o tom dozvedieť. — Nezjavili jej to nášho umelca videvší súkenníci a mešťania; tí, česť jim za to, zostali si verní sľubu danému, ktorým hneď z Pešti vracajúc sa, zaviazali sa boli jeden druhému vo Vacove. Ale akási čvarga, kupec so súknom, bývalý roľník a odrodilec, priletel hneď z druhej dediny k nej, a bľabotal čo vedel.

„No stará mamka, poviem vám novinu o vašom pánu synovi.“ Tak prihovoril sa oplan k ubohej.

„Ach, dobrý človiečku! vari vás sám pán Bôh ku mne doniesol, tak ste: mi rovno akoby z neba zpadli. Ach, veď som už dávno nič o ňom neslýchala, ani mi nič nepísal. Ach sadnite že si, sadnite a rozprávajte mi o ňom, kde ste ho na vašich cestách stretli, akože sa má, čože mi odkázal?“ —

Tak toho diabla vítala ubohá, akoby aniela božieho, slzy si utierajúc od radosti. Posadila ho k sebe a čakala, čo jej bude vyprávať o synovi.

Medzitým shrkli sa zvedavosťou hnaní aj domáci okolo cudzinca, a netrpelive čakali za nasýtením zvedavosti svojej. —

„Nuž stará mamka, vášmu synovi je veľmi dobre, ani mu lepšie byť už nemôže na svete“ — s potutelným diabolským úsmechom začal vypravovať cudzinec.

„Ó ďakovať milému pánu Bohu! veď ja pevne verím, že on prosby matkiné rád vyslúcha, že on starej matky jediné potešenie, jej syna drahého, sám vodí, stráži a v cudzom svete opatruje!… A či je zdravý? čo mi odkazuje? či nepísal pár slov? Veď vravte, vravte, potešte matku, akýže ste voliaký neshovorčivý!“

„Váš syn, stará mamko, je v Pešti a veru ho tam dobre stráža i opatrujú. Ja som sa vidíte voždy nazdával, že kto ide do sveta, že je to už celkom inakší človek, ako my hriešne stvory. Mňa tiež náš pán farár nahováral, aby som si dal synov do škôl, ale ja mám viacej rozumu, ako tridsať farárov. Dobre je mojím synom aj doma, a stará mamka aj vášmu synovi by lepšie bolo bývalo doma pri poctivom remesle, ako tak na ľahko len žiť vo svete.“

„Ale prečo že mi to dohovárate? k čomu kto má chuť na svete, nech sa toho chytí. Môj syn mal od malička vlohy k umelectvu; ťažko mi starej matke, prichodí žiť bez neho, ale stala sa vôla Božia, vo svete bude z neho iný človek.“

„Docela iný ako doma! a povedať vám aký?“

„Ale dobrý človek! nesužujte že ma ubohú mater a nedržte dlho na reči, radšej mi už povedzte, čo viete o mojom synovi!“

„Nuž a o kom že ja vravím, dobrá stvora? Veď od počiatku, ako som sem prišiel, vravím o vašom synovi. Vidíte, stará pani! tam vedie tá vaša vysokomyslnosť; chcete vychovať odrazu z detí pánov, a ono vychováte tulákov!“

„Ale netrápte ma už toľmä, dobrý človek, ak že ste z Boha, prosím vás povedzte mi, čo viete o mojom synovi.“

„Ja sprostý človek som sa vždy domýšľal, že váš pán syn v tom svete ustavične štrngá s dvadsiatníkami, toliarmi a dukátami; a ono toť! štrngá vám on tam v Pešti s podivnýma ostrôžkami — putami.“

„Pre Boha! čo to hovoríte?“ klesla starena.

Oplan ako najhanobnejšie opísal stav jej syna, načo opovržlivo a úšklebne vysmievajúc sa jej, zanechal ju.

Dozvediac sa o tom mešťania hneď pribehli tešiť ubohú mater; ale bolo už pri pozde, — dobrá stvora nemohla to preniesť — našli ju už mrtvú.

IV

Celé mesto R. bolo na nohách. Už od dvoch dní čakalo slovenských dobrovoľníkov, ktorí od Hrkáča a Skerešova, tou úzkou dolinou hore šli a v planý čas veľmi pomali napredovali. — Bolo to radosti, keď dobrovoľníctvo vtiahlo do mesta nášho. Pozde večer každý s lampášom vyšiel v ústrety dobrovoľníkom. Bakulíny bol vodcom jejích, on držal na námestí k shromaždenému mešťanstvu iskrennú reč. Medzi dôstojníkami vynikal i náš — Samko Beláni. Ako by som ho dnes videl. V peknej vojanskej rovnošate a s červenou srbskou čiapočkou na hlave, z nejž dlhá belasá kytka visela, so šabľou pri boku; — no, po junácky a bohatiersky vyzeral náš mladý umelec a bojovník. — My chlapci — ba zdá sa mi, že aj dievčatá — pásli sme s obzvláštnou obľubou oči svoje na ňom. Jednomu páčila sa šabľa, inému tá čiapočka srbská, a tretiemu pozdávala sa rovnošata jeho. — A ja som s pýchou pozeral na tých, ktorých som znal, že mu predtým, u jeho ubohej matky, kým žila, ubližovali, i na tých, ktorí Aničku Ružičkovú ohovárali, keď vidiac ho, pokyvkávali si hlavami: že veru je z nášho Samka za šuhaj. — Jeho rodina v ploštianskom hámre, dostala strach od neho; lebo keď ju šiel ta navštíviť, popratala sa, Bôh vie! kam, všetko majstrom hámorským a jeho ženou k prijatiu a k uhosteniu jeho pristrojené zanechajúc. Chýr tohoto, že tak velikí páni naľakali sa ho, ešte viac povýšil ho v očach jeho prvších protivníkov a odporníkov. A ja dobre rozpamätám sa ešte, akú som mával satisfactiu na tých kmotričkách, ako teraz divom sa nezašly, —

Starý Ružička mal veliké potešenie zo Samka. „A už si mi ty len za šuhaja!“ obzerával si ho; lebo mu len tykal. Anička bola radosťou bez sebä, hneď brala mu šabľu do ruky a ňou štrngala, hneď si čiapočku jeho na hlávku staväla, hneď zase iné fígle vystrájala. Starému sa len to nepáčilo, že sú časy tak nepokojné; a Anička bola veľmi starostlivá, ak sa vraj nášmu Samkovi na tej vojne dačo stane. — A ja, lebo som tam bol prítomný, som bol vo vytržení, keď mi Anička tú čiapočku na hlavu postavila, šabľu k boku pripásala; a ešte keď shováral sa Beláni so mnou! nebol by som sa vám dal ani za ten celý svet. Dal som mu ruku, že aj ja budem, keď vyrástnem „obhajcom národa“, ač, úprimne buď rečeno, nerozumel som ja ešte tomu vtedy, čo je to za zver.

Ešte som nikdy pred tým s takou pýchou a radosťou nič nevyprával mojím druhom, ako o sídení sa mojom so Samkom Belánim, ktorý sa so mnou aj shováral. Keď spomínali jeho čiapku, s akou pýchou a radosťou vyriekol som: „tú som ja mal na hlave“. Keď prišla do spomienky šabľa, s ako pýchou a radosťou vyprával som jim, ako ju mne Anička Ružičková opásala bola. —

Za pár dní bavilo sa dobrovoľníctvo u nás, nikdy toľko radovánok a zábav; nikdy toho veselého shonu, nikdy toľko spevu nebolo u nás, ako práve vtedy. Sčastné bolo mesto naše návštevou dobrovoľníkov naších, sčastný bol starý Ružička, no sčastnejší som bol ja, — ale viem, že najblaženejšia z nás v celom meste bola Anička Ružičková. A ja som jej to ani mak nezávidel; neviem či nie iný?

Neustaly klebety ani teraz. Nadovrávaly sa Aničke najviac jej vrstovnice a jích matky, zvlášte tie, ktoré jej to sčastie závidely. —

Čože vraj má Anička za radosť z vojaka? S ním ísť predsa nemôže? A potom, kto vie, vraj, či sa mu ešte na tej vojne dačo nestane? môže, vraj, Anička ešte aj oň prísť.

Iní zase voždy len to húdli: že sa jím ten Samko nepáči, že sa všetkého chytá. Hneď je umelcom, hneď zas vojakom, na ostatok vraj, ešte nebude ničím! —

Ale dosť už o ních! Chcel som len skutočný život ku boku ideálnemu postaviť, aby protiviny vedľa seba lepšie v oči bily.

*

Je tichý, mesäčný večer. Dobrovoľníctvo hotuvalo sa zajtrá odcestovať ďalej, a preto zamestknáva sa upratovaním svojích vecí na cestu, a včasnejšie ako inakedy dalo sa na odpočinok. I dôstojníci všetci včasnejšie políhali, mimo jednoho, ktorý celú noc oka nezažmúril. — —

Na hrobe starej Beláničky kľačia dve postavy. Kto sú to? Kto by boli inší, ako dôstojník Beláni, syn tam odpočívajúcej mamičky, a jeho milá Anička.

Tam sa on lúči i s matkou i s milou; že lúči sa bolästne, to si domyslíme.

Či vráti sa ešte raz ku hrobu matere?

Či ešte privinie k sebe Aničku v rodičovskom dome?

Záhadné otázky, niet na ne určitej odpovede nikde.

Druhý deň odobralo sa slavnostne dobrovoľníctvo od nás so spevom národním poberajúc sa preč. Horliví mešťania odprevádzali ho až hen do Kämenian. V duchu a so slzami v oku všetko šlo za nimi; najuprimnejšie žehnal jím starý Ružička, a najsrdečnejšie plakala — naša Anička.

V

Zatíchla búra vojny, len stopy ktoré po sebe nechala, — a boly ony veru niekde dosť smutné a hrozné — upomínaly na ňu. — Všetko prišlo do starej koľaje ako keby nebolo sa nič stalo. A predsa stalo sa veľa, veľmi veľa! Lež čože! svet je krátkozrakí; mnohí ani len to nechápali, čo sa všetko stalo za tých 16 mesiacov. Jedni borili, druhí bránili, a predsa obom jednako odmenené boly snahy jejich; jednym odmieňali sa tym, čím iných trestali; ba neskôr ešte horšie. Tak pomaly zatíchly vlny búrok, a i naší dobrovoľníci zamenili meč zase, ktorý s perom, ktorý s pluhom, každý dľa svojho povolania. —

Len našej Aničke sa zle vodilo, a tak zdalo sa, akoby v jej živote len teraz počínala sa búra a neresť.

Starý Ružička odišiel k otcom. Anička ostala samotná, ako prst. Mať už od desiatých rokov v hrobe, otca pochovala teraz — nevolná sirota! Keby len aspoň stará pani Belánička bola zostala na žive, s ňou by sa potešila bola; ale i tá v hrobe, a milý ďaleko. Kto vie, v ktorom sveta kraji; kto vie, či ešte živý?!

Hrozné položenie! —

Celý svet stal sa Aničke našej nemým hrobom, ľudom vyhýbala, akoby odumrela svetu. Hroby milých boly jej jedinou potechou na svete. Ráno, večer — navštevovala jich. A keď prišla jar vyzeraly hroby, ako pekné zahradky. Najkrajší z nich bol hrob matky jej milenca. —

Krásne boly v čas jarní tie hroby, krásné ruže kvitly na nich; ale čože tak od razu obľadly ruže líc Aničkiných v krásnom jarňom čase ružovej mladosti?

Vyzeraly tie hroby ako živé; kto po pri cintoríne šiel, každý pozastavil sa pri ních, a rád díval sa na jích krásu; ale prečo tá Anička mladá, predtým živá a veselá, vyzerala akoby živý hrob? s nikým neshovárajúc, s nikým netešiac sa na svete, okrem tých hrobov?

Hja, keď milí v hrobe — najmilejší — ďaleko.

*

Či by sme sa nepodívali k nášmu umelcovi, ktorý po prestatej búre zamenil meč svoj, ten meč, ktorého opásanie mňa chlapca tak blažilo, ako hádam ani jeho samého — zas s maliarskym štetcom. —

Ako sa mu vodilo? —

Neviete vy rodáci mojí, ako vodí sa naším umelcom? —

Sčastný národ, ktorý má múdré hlavy, šikovné umelé ruky na synoch svojích. Sčastný národ, ktorý má synov neohrožených, hotových položiť i život svoj i všetko za blaho jeho.

A náš národ je dvojnásobne sčastný v tomto ohľade, bo vedú ho nie len múdré hlavy šlechetné charaktery, no má — sláva Bohu! — i synov obetivých, ktorí vďačne i krev vylejú za blaho národa; — len jedno je nesčastie, ktoré ale takmer toľko zaváži, ako tamtie dve sčastia, a to je, že hlas tých múdrych hláv bez ozveny zaniká, že tie obete bez účinku ostávajú. Ľud je hluchý; nečuje hlasu svojich spasiteľov, ba často ešte križuje jich. Ľud je stelesnelý; pálenka milšia mu ako sláva a blaho národa. Ľud je zotročilý; ruku ľúba tomu, čo ho mravne ubíja. Tych pár sto šlechetných obetivých, národovcov, osihotene dovoláva sa slobody a práva, a planý svet — trebas i pravdu majú — nevšíma si slov jích, bo vraj, čo nás po vás, keď nestojí za vami národ váš. A národovci, ktorí posvetili sa národu, ktorí krvopotne vymáhajú mu spravodlivosť: miesto aby uznania dákeho dochádzali, na tomto svete zriecť sa musia všetkých výhod, mieru, blaha, pokoja.

Nesčastný národ ten, ktorý nesčastnými robí na celý život tých, ktorí jemu k životu sčastiu a sláve dopomáhajú.

A v tom dvojnásobne nesčastný je národ náš slovenský.

Či napraví sa to u nás skoro?

Dal by Bôh! Avšak ani vedomcom ani umelcom ešte v národe našom až po dnes veru ruže nekvitnú. Nie je to aj div. Zošarpali protivníci celý život náš, — ťažko ho je zdobiť a okrašľovať i vedou i umením. Preto u nás trvá povšechný diletantismus; preto u nás ešte vedomci a umelci nie sú v cene, ba ani len — nevyžijú. Kto neverí, nech číta životopis Hollého alebo Štúrov, abo nech opýta sa umelcov naších: Bohúňa i Klemensa. Tí to dosť trpko zakúsili. —

A kde je náš umelec, kde Aničkín milenec — a čo robí?

Náš Beláni bol v Prahe. Umienil si po skončenej búrke dosiahnuť stupňa dokonalosti umeleckej a z Prahy potom odcestovať do Mekky umelcov, do Ríma; a potom len, keď by za pár rôčkov zo všetkým tým hotový bol býval, navrátiť sa do domoviny, postaviť sa na slobodnú nohu a samostatnú postať života, a pojať drahú Aničku za vernú manželku svoju.

Nič, ani litery nepísal domov, nič nedal znať o sebe, chcel milých svojich len potom, u cieľa súc, príjemno prekvapiť.

Avšak človek mieni a pán Bôh mení.

*

Kdeže najdeme o pár mesiacov už mladého, nádejného umelca nášho? Kdeže kvitne sláva umelcová?

V hrobe!

Za živa nezná národ spasiteľov, oblažiteľov svojich: pozná jích len po smrti. Za živa mučí najvernejších svojích, dáva jim korunu tŕňovú, — po smrti vije jim vence, pomníkami ozdobuje kosti jích zotlelé.

Úbohá to sláva, ale neide to ináč na tom našom svete.

Homér žobral za živa — po smrti jeho hádalo sa sedem miest o jeho rodisko, a každé by si ho rado privlastnilo bolo. —

Koľko básníkov, umelcov hladovalo, zomrelo v nemocnicach?

Po smrti radi by jich boli uznanlivejší potomci z hrobov vyhrabávali — keď už pozde bolo. —

Jedno číslo jediných toho času slovenských, avšak ozaist výtečne redigovaných Lichardových novín, donieslo nám smutnú zprávu, že Samko Beláni umelec a bývalý dobrovoľník zomrel, za ktorou trúchlivou zprávou nasledoval obšírny opis pohräbu tohto nášho mladého, umeniu a národu privčas zosnulého rodáka.

Mnohé oko zavlhlo nad touto smutnou vesťou, mnohé rodocitné srdce zachvelo sa; ale úbohé srdce našej drahej Aničky Ružičkovej — puklo.

Prijdúc ako študent domov na prázdniny, ukázali mi tichý, opustený hrob jej.

Tam je rodinka naša drahá spolu v lone Krista Pána, ktorý tiež nosil korunu tŕňovú za spasenie naše — blažená po nesčastí časnom, vo večnosti.

Sám milostivý Hospodin ju osláv!

*

Cestujúc pred dvoma rokami krajom rodným, nezabudnúl som navštíviť v jeden tichý mesäčný večer — hrob Aničkín.

Našiel som ho. Pekný ker zakvitlý bielymi ružami strážil ho a slávik spevavý žalostne nôtil si v ňom. —

Nikdy nezabudnem prekrásny večer ten.

Odtrhnúl som si jednu plno zakvitlú ružičku z hrobu Aničky Ružičkovej na pamiatku.

Ako som ju trhal, vyletel slávik z neho, a letel bystro preč, akoby sa mrzel, že ruším blažený pokoj mrtvých. — Ale vráti sa on ešte nôtiť pieseň svoju na hrob tichý; či uvidím ho i já ešte kedy? — Bôh vie! —