ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rukopis diela

Skladba Michala Miloslava Hodžu Matora z rokov 1853 — 1857 je zapísaná v rozsahu 20 400 veršov autorovým rukopisom na 492 stranách formátu 31 cm x 24 cm; sám autor si pre koncipovanie diela tento formát papiera prehol napoly po výške — vznikol tak svojrázny formát 31 cm x 12 cm; takto vytvorené dvojlisty si červenou nitkou previazal do úzkych zošitkov s nerovnomerným počtom strán; tak vzniklo 31 rukopisných zošitkov Matory; číslované sú rímskym spôsobom I. — XXXI.; strany v zošitkoch autor nepaginoval; uložené sú vo fonde M. M. Hodžu v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine pod signatúrou 53 D 3.

Z tohto Hodžovho autografu sme Matoru pripravili na vydanie. Pri prepise sme časti textu Matory konfrontovali s Hodžovým iným rukopisom, ktorý napísal bezprostredne po dokončení Matory v roku 1857 s názvom „Z lyrickoepickej básne Matora“ (64 strán kvartového formátu, signatúra LAMS 53 D 3). Ide o autorský výber z Matory v rozsahu 2 400 veršov; Hodža ho poslal Jozefovi K. Viktorinovi na uverejnenie v almanachu Concordia 1858 — ale tam nevyšiel; publikovaný bol až v roku 1982 v knihe Pavla Vongreja Zlomky z romantizmu (Bratislava, Tatran 1982, s. 373 — 436; pri odkaze na toto vydanie budeme ďalej používať len skratku Z, strana XXX); Hodžom vybraté a po storočí publikované básne z Matory si osobitne všímame v poznámkach a vysvetlivkách textu. Tu tiež vyznačujeme tie časti textu Matory, ktoré s odstupom polstoročia odtlačil Jozef Škultéty na pokračovanie vo svojich Slovenských pohľadoch rokov 1910 — 1913 (spolu ide o 3 889 veršov).

Zvláštny názov diela Matora vysvetľuje sám autor pri zásielke výberu z básne roku 1857: „Matora je obdobne to, čo patora; rodina po materi, po otcovi“ (Z, s. 373). Hodžov neologizmus (zrejme nejde o srbizmus — tam je „matora“ vo význame stará mama, stará žena!) sa však v slovenčine neskoršie neujal: možno aj preto, lebo skladba ostala len v rukopise. Podobne nenašli ohlas v našom jazyku ani ďalšie početné Hodžove novotvary — všimneme si ich podrobnejšie vo vysvetlivkách…

Pri edovaní diela sme využili základný archívny výskum vo fondoch Literárneho archívu MS v Martine, Literárního archívu PNP v Prahe, Štátneho ústredného archívu SR v Bratislave, Archívu mesta Bratislavy, Archívu Spolku sv. Vojtecha v Trnave, ako aj archívov Tranoscia a zboru ev. cirkvi v Liptovskom Mikuláši.

Textová úprava

Rukopis Michala Miloslava Hodžu prepisujeme podľa Zásad pre vydávanie literárnych textov v zborníku Literárny archív — ide konkrétne najmä o štvrtú časť — štúrovské obdobie a piatu časť — poštúrovské obdobie (publikované v zborníku Literárny archív 2, 1965, s. 201 — 208).

Pri prepise sme uplatnili našu editorskú prax, realizovanú pri príprave týchto zväzkov matičnej edície Documenta Litteraria Slovaca:

Zväzok 4: Dielo Sama Vozára. Martin 1967, s. 316 — 318

Zväzok 18: Listy Jána Bottu. Martin 1983, s. 125 — 126

Zväzok 27: J. Škultéty: O romantizme. Martin 1987, s. 289 — 291

Zväzok 29: Ľ. Štúr: O poézii slovanskej. Martin 1987, s. 103 — 105.

Preto tu už neuvádzame jednotlivé body textových úprav. K svojskému Hodžovmu jazykovednému princípu v básnickej skladbe Matora však treba aj takto, predradene pred vysvetlivkami, uviesť aspoň nasledovné:

Hodža v neustálenej jazykovednej kodifikácii používa hlásky „ä“, „ô“ aj v slovách, ktoré neskorší ortografický úzus neprevzal. Preto upravujeme: Mä — ma; bôh — boh. Výnimky ponechávame len v rýmových pozíciách: na sä (na seba by bolo porušením rytmu); strojä (v rýme ku — svoje); netäžkám (v rýme k — nemežkám).

Archaizované tvary prechodníkov (vädna si — vädnúc si; niče - ničiac) ponechávame v rýmovkách. Pre ten istý princíp neupravujeme aj tvary z liptovského dialektu (ohluchnul, štuchnul), ako aj kontrahovaný tvar častice ešte v podobe — eš.

Upravujeme autorom zabudnuté zápisy mäkčenia hlások s, z, c, l (napríklad „ľ“ v zápisoch „lj“, lä“), ako aj majuskuly v incipitoch všetkých veršov (podľa princípu novšej interpunkcie).

Osobitne sa treba zmieniť o Hodžovom slovníku. Sám autor pri výbere z Matory pre Concordiu roku 1857 uviedol vysvetlivky mnohých svojráznych slov: kompaktne ich prepisujeme na patričných miestach Vysvetliviek s odkazom na základný autorský text Matory.

Pri pokusoch o vysvetlenie mnohých Hodžových nejasných slovných obratov sme vychádzali aj z rukopisnej práce Samuela Š. Osuského s názvom Slovník k Vieroslavínu (dva zväzky v LAMS, 46 HHH 2). Podobne sme porovnávali slovník Matory s faksimilným vydaním Hodžovho Dobrého slova Slovákom súcim na slovo (Bratislava 1970), pri ktorom Jozef Ambruš uverejnil vysvetľujúci slovník (na s. 130 — 134 faksimílie). Všimli sme si aj štúdiu W. Bobeka s názvom Neologizmy Sama Bohdana Hroboňa (Zborník Matice slovenskej 18, 1940, s. 64 — 78); Hroboň o svojich neologizmoch vehementne vyhlasoval, že ide o „ideálnu reč, v ktorej sa najlepšie odbleskuje celý svet umu, citu i vôle, celý svet ducha i prírody“. Jeho výsledok však, bohužiaľ, nebol vonkoncom úmerný týmto sebavedomým vyhlasovačkám!

Ináč Hodžove neologizmy a neobyčajne zložené slová sa často opakujú v tých istých podobách na viacerých miestach textu Matory. Pozorným čítaním básnického textu sa však stávajú viac a viac zrozumiteľnými: sami sa dešifrujú. Tak je to aj s neobyčajným názvom celej skladby: v texte je Jánošík charakterizovaný aj ako „matorín“, teda syn matere. Mnohé dešifruje aj zvláštne Hodžovo slovo — adjektívum „rozmatorená“, t. j. pomenovanie ženy, ktorá sa stala matkou…

Text Matory sa na mnohých miestach stane zrozumiteľnejším cestou spätného navrátenia Hodžových komplikovaných kalkov do pôvodných slovných segmentov. Uvediem príklad na takéto „zrozumiteľnenie“ Hodžových novotvarov — kompozít zo začiatku 36. kapitoly:

         Vyšiel vojta z dediny, zo Svätého Ďura,
         zúrodejná ho valom obkolesí búra
         rozvíchorovírivým dažďoprchošprihom,
         jasobleskorauchavým rázzarázommihom…
      

Posledné dva verše ukážky by bolo možné v prepise rozpísať aj takto (a hneď by to všetko v texte Hodžovej Matory bolo zrozumiteľnejšie):

         rozvíchoro-vírivým dažďo-prcho-šprihom,
         jaso-blesko-rauchavým ráz-za-rázom — mihom…
      

Hodžove neskoršie úpravy v rukopise Matory sme pri editovaní rešpektovali, a to i napriek tomu, že práve ony text skladby často viacej komplikujú a znejasňujú; zrejmé je to najmä na miestach, ktoré Hodža z Matory vybral a prepísal pre realizáciu vo Viktorinovej Concordii, 1858 (uverejnili sme ich v už spomínanej knihe Zlomky z romantizmu, 1982): tu je totiž nepomerne viacej krkolomne zložených slovných kompozít ako v pôvodnom rukopise Matory (veď napokon ide o rozdiel štyroch-piatich rokov od prvopisu skladby!).

Pre pochopenie mnohých mytologických „reálií“ Hodžovej Matory uvádzame autorov text z jeho Prvej čítanky pre slovenské evanjelické a. v. školy (vyšla tesne po dokončení Matory v Banskej Bystrici, 1860); na strane 263 tohto vydania Hodža svojsky vysvetľuje slovanskú „teológiu“:

„Bohovia: Svetovid — Svetovít: boh svetovidný, najväčší

Belboh — pôvodca dobrého na svete

Černoboh — pôvodca zlého

Perún, Parom — b. neba, blesku, hromu a nebeskej hrôzy

Prove, Prono — b. práva a spravodlivosti

Radhosť — b. priateľstva, pohostinstva a priemyslu

Tur — b. vojny

Vales — boh dobytku a opatrovania jeho

Skriat, Škriatok — bôžik domácnosti

Pikuľ, Pikulík — bôžik pozemských pokladov

Bohyne: Lada — bohyňa lásky, krásy, manželstva

Živa, Živena — b. živnosti, záhrad a poľných úrod

Vesna — bohyňa jara a mladosti

Morena — bohyňa staroby a smrti

Rusalky — bohyne jazier, potokov a studníc

Víly — bohyne hôr a vôd

Poludnice — bohyne lesov

Ďunďa, Drnda, Heľa či Heluška — iné bohyne“

Napokon tu ešte zhrnieme pokusy o literárnu komunikáciu Matory. Sám jej autor M. M. Hodža si po jej dokončení uvedomil, že v rozsahu 20 400 veršov je skladba už vopred odsúdená do nemoty rukopisu. Preto v roku 1857 z nej vyberá časti v rozsahu 2 400 veršov a ponúka ich Viktorinovi do almanachu Concordia. O okolnostiach nerealizovania tohto Hodžovho edičného zámeru sme už uviedli fakty (časť s názvom Komunikácia skladby v rámci štúdie Matora, zborník K problematike slovenského romantizmu, 1973, s. 45 — 49). Tesne po Hodžovej smrti navrhuje Daniel Bachát vydať tlačou nákladom Matice slovenskej Hodžovu báseň Vieroslavín (porov. Letopis Matice slovenskej 8, zv. 2, 1871, s. 68); ale vydanie sa neuskutočnilo. Nerealizoval sa ani projekt Matice slovenskej, jej Komisie pre vydávanie štúrovských spisov z 1. 2. 1947; Hodžovu Matoru a Vieroslavín mal vtedy na vydanie pripraviť pracovník MS Karol Rosenbaum (porov. Slovensko 12, 1947, č. 3, s. 2). A tak až do tohto nášho výskumno-edičného projektu vyšli do roku 1990 z Matory tlačou len úryvky v Slovenských pohľadoch, 1910 — 1913 (3 889 veršov v editovaní Jozefa Škultétyho) a v knihe Zlomky z romantizmu, 1982 (2 400 veršov v edícii Pavla Vongreja)…