ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mat. XIII. 52.

Vidno, že kázeň táto iďe po slovensky. Budě to zasa kriku, budě to šemrania! No poručeno Bohu, veť už bez toho nemuože nič byť a zláště u Slováka nie; lebo aj tu platí, že sa sám seba vystáť nemuože, vystáť nechce. Menujtě Vy, Páni Bratia, tí lebo tí hněd kočišinou, bačovinou, pltníčinou a kto vie akou inou, nědbám ja, to je všetko len rationalistická pýcha, ktorou mimo to celý Protestantismus je presiaknutý a za ktorú, ako Lucifer, dolu hlavou letíme. Káž Ty trebas po Sotácky alebo Trpácky, něch len budě čo k čomu, vďačně ťa počujem: každý jazyk musí toho Jediného vyznávať. A keď cudzími jazykmi hovoriť bolo a je sláva Ducha, svojím něchcieť hovoriť, alebo ho tupiť, na smetisko vyhadzuvat je hriech proti Duchu, který ani časně ani večně odpustěný něbudě. Něšpintajtě mi tedy na Slovenčinu, že je na kancel vyněsená: lebo špincetě na človeka něvinného a to ani tento nězaslúžiu, ani Vy; ten preto nie, že je nevinný, Vy preto nie, že ste i s Otcý Vašimi zhrešili. Kto je Slaven, srdca křestano-ludského, ten ako sám zo svojho královstva nikda něvypadně, tak odtial nič ani jednu jedinú bylku slovanskú nestratí práve len preto, že je on ten celý, z jehože hlavy ani vlas nepadne. Naši ludia to jest cirkevníci Vrbicko-svato-Mikulašskí vďačně majú v kostole češtinu či už bibličinu, vďačně majú si aj svoju slovenčinu, lebo, vraj, všetko je to drahý dar od Pana Boha. Ecce z úst nemluvňátek! A tí Páni Vysokoučení božím darom pohrdajú! — — Preto nědbám, něch si hovoria čo chcejú veť sa oni vyhovoria!

*

Všemohúcí Bůh a Otec náš laskavý, kterýž nás ze tmy povolal v předivné světlo své, ten buď od nás v církvi křestanskej zveleben a oslavován, odsaváď až na věky, Amen. 1. Petr 2, 9.

*

Radosť je do chrámu chodit, keď sa káže slovo zaslúbenia, potěchy a radosti: lebo je to človekova túžba: němiluo je ale počúvať, keď slovo kázně sa rán citedelných dotýka. Všakže k čomu pripodobním kázeň kresťanskú? Ona je oheň ktorý zahrieva ale i páli; je lekárstvo, kteruo je niekedy horkuo ale i osožnuo: lebo Slovo Božie je a má býti jej obsah; a to jest „živá a mocná řeč Boží a pronikavější nad každý meč na obě strany ostrý a dosahujeť až do rozdělení i duše i ducha i klúbů i špiku v kostech, a rozeznává myšlení i mínění srdce.“ Žid. 4, 12. Preto, jestli kedy som vystúpiv s takou kázňou, na ktorú stě povedali, že trestavá, žehravá bola; teda veru to teraz, ač vo velkom utrape mysli, ale predca mocným hnutím citu svatej povinnosti urobiť mienim. Potrebná bola ona už dávno; ale z čiastky, že potreba tato něbola svetu do živého došla, jako už teraz v skutku je tak; z čiastky, že mocný ten Duch kárania a napravenia, z dělaka len tušený, svoj príchod víťazný ešťě nebou tak hlasitě oznámiu: nepovstala ona tak ako zláštna, zosobitěná, čo by sa postavila ako stlp, na ktorý by sa ukiazat mohlo: „ano, pravda je; kajme sa, lebo trest boží nás zahrúži. Němlčalo sa síce a tu i tu povedalo sa, čo mohlo i malo: ale teraz, keď už tisíceré hlasy, ako čoby této naše hory tatrianske výrečnost dostávali, sa ozývajú: němožno ďalej tak zostávať, musí sa vyniesť slovo a to slovo mocnuo, slovo srděčnuo a duoraznuo, akuo ho len i z oltára večnej pravdy božej vziať i zo skúšenosti bolestnej, mysel človeka, srdce roztúženuo začriet muože. Veť buděmeli my mlčať, teda kámenia toto budě volať. Preto som Vás aj nárokom povolau, na kázeň túto: a už ako tuším, že sami už mnohí sa o jej obsahu domýšlátě; tak i v tom len svedectvo nachodím že myšlienka táto je tak veliká, tak mocná, že vnucuje a natíska sa nám už tak, ako dýchania tohoto povetria; a že keby sme hu chceli od seba odstrkuvať, sami by sme si mravnuo násilia, zavše nadarmo, urobiť museli. Hovoriť chcem, hovoriť musím o moru tom, ktorý kresťanský lud márni; nie — ktorým sám lud sa márni. O moru, ano! Hei Paně Bože! keď sa voněhdá choleramor k nám blížiu; to bolo strachov, to bolo hrúzy, že sa cholera sama, smrt sama na tejto ustrašenosti smiali. Čo to bolo várt, stráží, kordonov; čo všeliakych varieb a vračieb!^[1] a potom keď na zdory tomu prišla, čo zármutku a plaču, čo modlitby a pokania, čo pokory a skrušenia! Ale proti tomuto moru, čo ja myslím, nikto nič něpočína; trebas i tisícráz je horší: lebo ten tam zúriu za niekolko týdňov, tento už za mnoho rokov; ten tam zmárniu len tělo, tento márni oboje i dušu i tělo. Je to mor — o Hospodine muoj, čo za protiveň duchu, že ho musím s tohoto svatého miesta spomínať! — je to mor, hnusnuo zámedznuo, ako smrt a peklo nikda nesýto pitia Pálenky. — Čo si myslítě, aspoň mnohí z vás čo si myslia pri tomto slove? Lahkomyslnost sa uškrnie; tupost vyokáli; nedbanlivost plecom kyvne. Já som to už, Bohu žial, skúsiu, že na spomínania takuo, na výstrahy od toho, prítomní mnozí poslucháči sa zasmiali. Ale beda tým, ktorí sami na sebe sa smejú: to je diabolský odpor pokániu, keď si človek v nemoci mravnej smiech robí z lieku: smrt na toho zuby cerí a peklo svoje hrdlo rozzavuje. Aj hovorím a radím to, aby taký zo shromaždenia tohoto sa odstrániu: lebo inače beda mu za pohoršenia, z něho pochádzajúco. A veru hanba by to bola Evanjelikom, všetko si na čistom Evanjelium zakladajúcim, počúvat vidiet, ako lud katolícký tam v Írskej, tuto v Polskej, ba už v tomto kraji našom nápoja tohoto navždy sa hned vážnym slúbom, hněd svatou prísahou odrieka; a nič nepočínať, o nič něstát. Veť okrem toho sa nám Evanjelikom vyhadzuje na oči „Evanjelici, vraj, majú mnoho rečí, málo vecí; dotierajú len na vieru, zanědbávajú skutky; Kňazia jejích němajú tej moci a podstaty niečo do života uviest, preto že ím chybuje sláva a podstata viděnlivá Cirkvi; tu ím Koledy, tam ofery a všeliaké iné potreby zavadzajú; preto sú aj váhaví, ostíchaví, bojazliví, lebo ím hocíaký ničema muože povedať, aby sa do toho němiešali, že ich do toho nič a čo iného.“ Ale já na to poviem, jednak s Apoštolom „prisluhování Ducha jest slavné“ 2. Kor. 3. 8, jednak že něch kto chce vezme si to na svedomia, pre márne ohledy svetské pravdu něprisluhovať; ja, trebas ako si vážim mnohých Vašich dobrodění, veru něchcem byť, nikda něbuděm ani za pou grajciare ani za tvrdé toliare Kňazom; ale za slávu a čest, za milost a dobrotu božú. V takých príčinách „nedbat na žádneho“ je svatá povinnost. A nad to že stojí všahdy slovo prorockuo: Strážným sem tě postavil, abys slyše slovo z ust mých napomínal jich ode mne. Kdyžbych já řekl k bezbožnému „jistotně umřeš“ a nenapomenul bys ho, ani nemluvil bys jemu, aby zanechal cesty své bezbožné, tak abys ho při životu zachoval; ten bezbožný pro nepravost svau umre, ale krve jeho z ruky tvé vyhledam;“ Ezech. 3, 17. Stojí všahdy slovo Spasitelovo: Kdybych byl nepřišel a nemluvil jim, hříchu by neměli; ale nyní výmluvy nemají z hříchu svého. Jana 15. 22. Preto nastrojtě srdca svoje, abystě ma počuli; počujtě ma abystě porozumeli; rozumejtě abystě cítili; abystě chcieť a konať niečo mohli. Lebo čas je aby se začal už súd od domu božího a poněvadž neyprv od nás, jakýž bude konec těch kteříž nejsú povolni Evanjelium božímu. 1. Petra 4. 17. Veť vy mnohí nějedenraz stě počuli opilcov brýzgať, kričať, zlorečiť: čo by stě němohli počuť za málo, slova a reči na ohavu túto a potvoru sa vzťahujúce. Mnohý z vás budě mať moju reč asnad za náramnú, prílišnú a prehnanú, so skutočnosťou sa nesrovnávajúcu; ale mýli sa ten, lebo něch vie, že už nieto ani tých mocných rečí, ktorýmiby sa ohava táto vypísať a vysloviť dala. Preto počujtě, Kresťania, ludia; všetkých sa to týka; jako tých čo do pazúrov toho zlého upadli, tak aj tých čo nie: lebo kdo něslúži diablu musí buť a bit proti němu: jinačej s ním drží; podla slova: „Kdo není se mnou, proti mně jest.“ Luk. 11. 23. Však i mimo to je smrtná něděla: ked sa morena či mamuriena von vynáša, do vody hádže, alebo páli, na tú pamiatku, ako starodávni predkovia naši, zestavše osvieténí pravdou Kresťanstva, modly bohov svojích do vody metali, troskotali, pálili. O keby teraz tomuto potomstvu jich prišlo tak do chuti modlu Pálenka rečenú, do všetkej prepasti priepastnej hoditi: aby ako v jej službe už celuo je zotročenuo, tak na slovo kresťanských svojich Kazatelov, dost už dlho mlčavších, ku povolnej službe Ducha sa zodvihnúť mohlo. O dajže to Bože a Otče náš a t. d.

Text 11. Mojžiš 20. 5. 6. 13.

Já jsem Hospodin Bůh tvůj, Bůh silný, horlivý, navštěvující nepravost Otců na Synech do třetího i čtvrtého pokolení těch, kteříž nenávidí mne; a činící milosrdenství nad tisíci těmi, kteříž mně milují a ostríhají prikázání mých. „Nezabiješ.“

Slyš Izraeli Hospodin Bůh náš, Hospodin jeden jest; Bůh tvůj silný, horlivý ale i milosrdný: ten tobě zakazuje: nezabiješ. Slyš kresťanský ludu, Bůh a Otěc Pána našeho Jezu Krista, jest Bůh všemohúcí, spravedlivý, svatý: ale i Otec naylaskavejší, naydobrotivejší, ten tobe zakazuje: nezabiješ. Jeho moc a spravedlivost kladie ti na to medzu trestu a pomsty: jeho láska a milost radovolný úvazok na tvoje srdce: ak ťa jeho dobrota něpremuože, nězdrží, něupevní, ak ťa jeho večněmilostivá bytnost a podstata něprejme, k dobrému něpohně, od zlého něodvráti: tedy jeho moc, na jejže mihnutia nebo a zem utěčie, ťa zahrúži. Tedy ani pomyšlenia na mord a vraždu; tedy ani hněvného nenávistného umyslu či na tvoj vlastní či na iných ludí živuot; lebo vo svetle kresťanskej pravdy je i to vražda, keď len niekomu zle myslíme. Pýtate sa, jako jsú této reči s umyslom začatého kázania spojené? Tak ako je vyslovenuo, že pitia pálenky je mor, horší mor že cholera, čo táto nemárnila len tělo, ale pálenkový mor a nákaza márni tělo i dušu. Samo z toho nasleduje, že kto sa pitiu pálenky oddáva, moru tomuto samochtiac prepadá, sebevolně tělo i dušu svoju morduje. Je to tedy skutočná vražda: lebo nie len to je mord, niekoho hrubým nástrojom a zbrojou o živuot priviesť; jsú toho i jinakšie spuosoby a to tým horšie, že pomalý vraždu páchajú, z vrstvy na vrstvu bolesť a neresť smrti hromadiace; spuosoby, ktoré vraždu vo vraždě znásobňujú, ostěn svoj ostria svoje v samej raně zostrujúce; jed svoj a žerač svoju v samom vredě rozhojňujúc, rozmáhajúc. A keby sa to len těla tohoto týkalo: nebou by diel náš tak něšťastný; lebo z těla je možnuo vysloboděnia: ale to zachytáva dušu, to celú dušu pretýka, robiac zo sveta jej, z něj samej peklo, z něhože nieto vypomoženia. Preto keď obsah našej kázně dněšněj vyslovím; len to, čo vy sami ste už nějedonkráť povedali, čo hovorítě, čo vraveť musítě; len to, čo naše obce i mestečká, cesty a chodníky ba čo skaly už vykríkujú, vypoviem; to že

„Něpi Pálenku“ je už teraz tak zákaz boží, ako ten piaty „nezabiješ.“

Na tento základ reči má byť duoklad: lebo tá je tuším aj naša otázka, akože sa to stalo a stáva, že užívania toho nápoja sa na nástroj, na priestupok těla — i dušemorný obrátilo? ako je to, že čo má byť len výstraha, len odrada, sa na zákaz a to zákaz boží premenilo? A poněváč na každý mord je trest uložený, zápet za ním idúcí; aké že jsú to tresty, ktoré by na dvojakú túto vraždu dopadali, alebo ked nědopadnú hněď, ale dopadnúť muožu a pod istou spravou nášho Pána Boha, u něhož není proměnění, Jak. 1. 17. dopadnúti musia. Preto vám obsahu kázně tejto výklad na krátce dávam takto: Něpi pálenku to je nezabiješ: Ako je to tak a prečuo je tak, pytajúcim sa vyndě preukiazanuo, že každý človek opilec, a zláště tomuto nápoju oddaný, najprú: zabíja seba samého a tělesně i duchovně; potom: zabíja bližních svojích tělesně i duchovně. A preto je tak: lebo nayprú: Nápoj Pálenka je nápoj k opilstvu najsvodlivejší, nápoj něskrotěný, něpremožený; potom preto lebo tento nápoj je skutočný jed.

Mord, vražda je to: a veť aj idú tresty zápet za tým, idú ay eště prídu; dopadajú aj eště dopadnú; to jsú: potupnuo a ohavnuo zotročenia ludu kresťanského v porobe svetskej; smutnuo rozpaduvania ludskej spasitelnej všeobecnosti; ozurná, prísna zdivelost zanědbanej a zohavenej prírody okolo nás; prídě dněs, zajtra, dopuštěnia ťažkej pomsty božej.

I

Nemýlte sa v tom, Kresťania, ako keby já reči svoje na inšie opilstvo, z iných nápojov opojných pochádzajúce něsťahuvau. Každuo opilstvo, buďsi to jakéhokolvek mena, je ničomnost, ohavnost, je zkaza ludského pokolenia, je prepasť a peklo duše, k obrazu božiemu stvorenej. A či nám aj pamiatky starobylých národov neohlašujú, že od pameti sveta výstupok tento, za potravu všetkej hamby a potupy, za žriedlo něštěstia a neresti, za hniezdo pluhavstva a diabolstva i považovali i zkusovali? Opilstvo bolo od počiatku čosi vraždivého a mordárského, proti čomu celé národy, v lepšom citu svojom sa mocně opierali. Čo prípadov ohavných smutných nam Starý Zákon pripomína! čo historia národov iných o tom rozprávia. Sam arciotec Noe padá do posmechu a zláhčenia, preklínajúc potom svojho syna; 1. Mojž. 9. 20. tu Lót bohabojný něvedomky do škaredého krvosmilstva; 1 Sam. 25. tu bláznivý Nábal z opilstva porazený; 2 Mach. 16. 16. tam zasa výborný Šimon i so synmi v opilstve o živuot zrádně pripravený, a čo iných príkladov dosť na ohydu túto ukazujúcich. A prorockuo beda! na čo že tiež hromží, ak nie na tento výstupok? Běda těm, kteříž ráno vstávajíce chodí po opilství a trvaji až do večera, až je i víno rozpaluje! Izai. 5. 11. A či v Zákoně Mojžíšovom něbolo dovolenuo syna něposlušného, spurného a protivného, žráča a opilca dať ukamenovať? 5. Mojž. 18. 21. Vidno i z toho že vraždu túto vraždou stíhali: lebo smrť za smrť; oko za oko. Ba u pohanských národov u Peršanov, ktorí nikdá, len od smedu napoj prirodzený píjali; u špartanských Grékov, ktorí otrokom svojím sa dali opíjat, aby slobodným synom svojím výstupok tento, ako na slobodníka něhodný, len pre otroka súci, zošklivili, všetko němierno pitia jazarně bolo zatracenuo. Pravda že, ako bolo u Špartánov, to znamenalo premáhať zluo horším: ale i pri tom predca nám o zošklivenosti výstupku toho vysvedčuje. Aj indě čítame, ako korhelov do žiadnych spolkov ani súkromných ani verejných, něpripúšťali; ba právo mešťanstva im odnímali, za otrokov dávali. Čuo? či to něsvedčí o tom, že si každý poriadnějši národ, opilstvo čo nieakú hlůzu morovú uznávau aj tak sa ho varovau? A keď potom u ních, nazdury všetkým zákonom a poriadkom sa zahniezdilo: či nevidíme, ako do záhuby padali, až konečně na vždy zapadli; všetko na svedectvo tomu, že opilstvo má to méno, už od tisíc a tisíc rokov vypečaděnuo, méno ktorým ho nazývame, totže mord tělesný i duchovní mord. Ale čo tam bolo nerest a něštěstia: to je u nás Kresťanov časnuo i večnuo zatracenia. Lebo výstupok ten prináleží medzi skutky těmnosti a pekelné vazby, v ktorých něpokrstěnuo, z vody a z Ducha Svatého něnarodzenuo človectvo stěnalo a hynulo: on prináleží ko skutkom diablovým, ktorý bou kmín a šmál a mordár od počiatku: Jan 8. 44. Dotial on bude medzi námi zúriť i s inými svojími kamaráty a kamarátkami, smilstvom, něcistotou, lakomstvami, zlodějstvom, zlolajstvom a s inými pluhavstvami, dotial nezustává oběti za hříchy ale hrozné očekávání súdu. Žid. 10. 26. A tento súd, je prísný a hrozný súd: lebo kdokolvek by zabil povinněn budě trpěti súd: Mat. 5. 21. a táto vražda je zjavná, doznatá; lebo

1) Každý človek opilec a zláště nápoju pálenke oddaný zabíja sebe samého duchovně i tělesně. Tento nápoj ho pripravuje o zdravia o imania, o čest, o pokoj, o svedomia o človečenstvo o všetko. To pravda robí každý nápoj nemierně pitý: ale pálenka vždy náramně, nezdoleně. Táto silica pálčivá, tento špiritus má vlastnost tú že všetky žily a nervy ludského těla hrozně napína naťahuje; všetku krú v jej obehu rozoháňa, privádzajúc hu do istého luněnia, tlačenia a tisnutia, že nejedonraz v okamžení pijakov porazí. Odkial že je tá bledost, alebo ta meděnná červenost tvári u mnohých? odkial najviacej ta vyschnutost a vyškudlost? odkial tá nezažívavost potrebných lepších pokrmov? odkial to trasenia sa hlavy, rúk a celého těla? Napospol od pitia pálenky. Kto ju raz piť začně, hněď si sám v sebe položí hniezdo nemocí, z kterého sa mu ako mole liahnu. Ukazujetě že tá lebo tá obec na hatmáz skoro celá vymrela: spítajtě sa lekárov na príčinu, povedia, že pálenka. Žalujetě, že už teraz ludia nejsú ani tak zdraví, ani tak dlhoveký, ani tak pekní ako pred tím: pravdu máte; terajšieho pokolenia mnohí už za živa hrobovú farbu majú, tak že by sa ich pred párdesiat rokmi boli lakali, že z hrobov stávajú. Má dvadcat-tridcat rokov, už je plešivý, vráskovitý, zhrbený, suchotinársky a kto vie aký pochrámaný, zohavený — od práce? možno; ale ani každý děsiaty, děvat ích je istě od pitia pálenky. Či nepametátě ako v Choleru pijaci pálenky najviacej padali? Či sa vám nědá videť i teraz, ako v okamžení umírají, trebas o půlnoci postrčeni bývají lidé takoví a pomíjeji? Joba 34. 20. Lebo už každá němoc zdvojnásobňuje sa v korhelovom těle, každá rana niekedy dosť malá, rozje sa v ňom a rozjatrí; každuo uděrenia rozošpeje a rozpáli. Tělo pálenkou presiaknutuo je celková rana, je pahreba všetkých síl, tak že akuokolvek lekárstvo na oheň tento nič nechytí; žiadon buol i ten najostrejší neutíši; lebo tam už potom je všetko vysilenuo, vytrávenuo a vyhorenuo. Čo němohli urobiť flinty a dělá, bodáky a meče ostré, to urobila pálenka v Americe, tam celé národy vykantrila: národy indianské, které teď zmužile proti ostrým zbrojom živuot a slobodu svoju obránili; naučiac sa od europejských ludí pálenky piť, za nědlhý čas cele vyničeli, vymreli. A tú náš lud má za posilňujúci napoj! O nerozum! o zablúdenia! Veť začni len napájat koňa, vola, psa nápojom tým, uvidíš ako za nědlho zdochýnati počne, až zdochne. A naši ludia to majú za nápoj zdravia a života! Chvália ho tak; niektorí svojím děťom už v kolíske dávajú; seba v němociach tým lieča: o blúd! o nerozum! Zabíjajú, veru zabíjajú svoje tělo, svoje zdravia; vraždy tejto, všeci oddaní nápoju tomuto vina sa stávajú.

Nuž a cože Vám treba hovoriť o tom ako sa pijaci imania pozbavujú! Oblaky smutných príkladov takých z tisícerých domov, rodin, obcí vystupujú. A už veru ku životu celého človeka prináleží aj majetok, tak že kdo tento němilobohu márni, ten svojho vlastnieho zovnuternieho človeka márni. Hej, veru to sa dá každý děň z vrecka cítiť: len žobrač a zobrač; pre Hospodina, či už nikdo sa němodlí od žebroty? nikdo sa nestydí za ňu? A keď sa spýtame prečo sa stau žobrák? ach tu počujeme: velké to boli domy, humná, maštale; plné to boli kúty, čo ten mau, ale všetko cez hrdlo prehnau. „Mau ženu korhelicu, okrádala ho, mesto čo by bola mala buť hradbou imania, vyšiou na psotu; děti jeho něboli odchodnějšie; tak to vyšlo všetko na márnosst.“ Hej ty palenkársky trovian, či ty vieš, že keď vás je v dome len niečo vetšia rodina, tak ako to v naších slovenských dědinách býva, čo len za dva groše sa cez děň vypije, za děsat rokov to na tisíce vyněsie. Děsat rokov prejdě ako ništ; a moji milí pálenkári mesto nahospodáriť, pozakladali zeme, popremieňali starootcovské dukáty a tolíare, popúšťali lúky, starootcovské šaty, náradia; okrasy popredali, čo hrúza! staré svaté knihy; zmárnili všetko, stali sa z gazdov biedni želiari; zo želiarov nešťastní žobráci; zavraždili seba, svoju čest, svoju rodinu, svoj pokoj, svoje štěstia všetko — a prečuo? pre vojnu? — ach nie, tej sa oni boja, vatšmi že pekla — ale pre pálenku! O neresť, o neštěstia! A tento nápoj ludia naši sa opovážia chváliť? o blúd, o něrozum! Chvál radšej povodeň, ktorá ti nevinnému vezme druhému doněsie; chvál oheň, ktorý keď ti strávi všetko, ale aspoň tvoju silu nie, tvoje smysly nie.

A keby to len eště do duše nezačahovalo; eště by sa to len dalo napravit. Ale duša, duša rozumná tých nerozumných pálenkárov je het. Oko, vraj, do srdca okno! Pozrite do očí opilcovi, týchto sklenných, olovenných očí, týchto vpadnutých, stlpkovitých očí; tam uvidítě zatupenú, ohlúpenú, zvolovatěnú dušu, že strach člověka prejíma. A na ozajst — čoby aj mohlo dušu člověka tak márniť, ako pijatika, zláště ale v pálenke? Či už muože býť hroznějšieho stavu, ako človek, ktorý si v nieakej opojině rozum a povedomia zatopiu? Zviera, hoviadko rozumie čo to reči našej; človek opitý ani tolko rozumu němá: hovorí prevrácené věci blúzni, rúha; brýzga a plúha, že v skutku je akoby v jeho těle nie on ale ten všerúhavý Satan bou. A čože jsú to za myšlienky, čo za city, čo za vuola, keď je aj na čas triezvy? To je vsetko len taká kusatina kresmolina bez radu a skladu, bez všetkého smeru a ciela? či nečujeme žaloby statočných obchodníkov: „my němuožeme s našou čeladou, s našimi nájomníky už nič vykonať, něvedia nič a dněs ích človek niečo nauči, zajtrá už zabudli.“ Pravda; veť akožeby mohlo byť inakšie, keď je hlava neprestajně plná pary a puchu pálenčeného, čo jedno nevytuchne už druhým sa zhustí. Či sa něžalujú vrchnostěnskí Páni Uradskí, a to veru dobrý svedomití vrchnári: „my naším ludom už pekně rozkázat nemoužeme, povedz im dobrotky, z toho si nič nerobí, povedz zlotky, na to sa sprieči a ponosuje.“ Zkusujeme to my učitělia; hovoríš mu a hovoríš človeče; tak i jinak, hned naopak, hned na níce, ale či ho privedieš k pochopeňú? ach nie — trebas anielske reči, sebe jasnějšie, sebe dúvodnějšie, on má pre ně otvorenuo sice ucho, ale zabitý rozum, zahlušený cit, zatupenú vuolu. Cože to platí vedieť čosi trochu z knižky čítat; z pospolitějších našincov, čo jsú pijaci, z toho nic něrozumejú. A rozum a mysel, to je svieca duševnieho životu; beda, keď si túto napojom zadusíš, pekelná mrákota padně na celý tvoj živuot vňuterní! A mrákota je smrt, svetlo je len živuot. Z tejto mrákoty potom povstávajú hriechy, ako pekelníci, ktorí dušu človeka, nápoju oddaného, moria. Opilec, ale zlášťě opilec z pálenky musí byť hněvlivý, čo je v triezvosti aký krotký; a či hněv nerozpaluje kolo narodzenia našho? Istě že opilství rozmnožuje hněvivost nesmyslnému k úrazu, kteréž ujímá sily a děla rány. Syr. 31. 35. Opilec musí byt smilný; nebo oči opilca hledia na cudzé ženy Prisl. 23: a pálenka nado všetky napoje dráždi, rozjatruje, rozbohatieva chlipnost a vilnost: či ale smilstvo nemárni tělo, i dušu? Niet korhela na svetě, ktorýby všetky prikázania božie desatkrat desat nebou prestúpiu. Tak je potom už na hromadě všetko neštěstia! Tu je hanba so svojími šidlý, ktoré musí cítiť korhel ustavičně, trebas ako by sa zdau zatupelý byť; tu je strach a bázeň so svojími ťarchámi, pod ktorými pri každom vytriezvení opilec stěnati musí; tu je svedomia so svojími osnami, ktoré na čas zatupené, zasa len sa zostria; tu je starost o svojích, ktorých sa len už človek nemuože odhodiť, preto že je nie vlk; starost bodavá pichlavá, na každuo zdychnutia a zaplakania nešťastnej ženy, hladovitých dětí, sužených domácích, ako ražeň do srdca jeho sa vráža; tu je mrzutost hluodavá, rozhorčenost na všetko žeravá, ktorá ženie opilca k tomu, aby této života svojho trapy viac a viacpitím zavše ohlušiu; tu konečně zúfalstvo, ktoruo nějednému podalo do rúk nuož, britvu, povraz; alebo ho zahnalo ku pláňam, aby hanobnému nešťastnému svojmu životu koniec urobiu. Tak vraždí, tak zabíja sa opilec tělesně i duchovně. A keby na tom dost bolo, keby ožran len sám seba márniu: teda by okolití jeho pri tom nič neutratili, len azda slzu lútosti ludskej, kresťanskej. Ale to je kliatba opilstva každého, zláště opilstva z pálenky, že opilec takýto

2) zabíja tělo i dušu svojích bližních naybližších.

Svazky života tohoto, zláště rodinně a domáce, ako velikého požehnania zaslúbenie majú, tak bez pokoja, svornosti uprimnej lasky nikdy zachované něbudú. Kto ale opilec je, ten ani von z domu, ani doma nemuože mať myšlenia o pokoji, nemuože mať vuolu k dobrému. On bije i bitý býva; on proti všeckým, všeci proti němu; tak ako tam čítame: Komu beda? komu auvech! komu svady? komu křik? komu rány darmo? komu červenosť očí? Prísl. 23. 24. Opilcovi; ten je tak, jako ten, kterýž spí u prostred moře a jako ten, kterýž spí na vrchu slúpu v bárce: Díš i zbili mne a nestonal sem, tlúkli mne a nečil sem: když procítim, dám se zase v to. A či nám stoličné žaláre a těmnice o tom nesvedčia? Tu vidíme v putách hanebně vazených, tu na dereši hrozně trestaných; tu metlami švihaných; ktorí v opilstve tam svojho brata, tu svojho dobrého priatela, tam svoje milovanuo dieťa, nechtiac, zabili. „Bou som opilý, nuž mi čert ruku posotiu, on mi podsvietiu,“ takto sa nějedon vyhovára. Ano, lebo kto sa opije, čertovi sa zadá. A či nejedna nešťastnica, ktorú alebo smilník opilý do neštěstia doviedou, alebo sama v opilstve hanobe tej sa poddala, němusela za roky a roky ťažko, nevinného děťaťa smrt odpokutovat?

Nuž a nechže aj takto dělako něprijde; ale keď naraz nie, či pomalý nězabíja svojích domácich každý opilec? „Muž muoj je pijan“ o jaká potupa, ktorú nešťastnuo zlomenuo srdce manželkino až do úmoru cítiti musí! „Moja žena sa dala do pitia.“ Hej beda! lebo keď žena padně, ako slabšie pokolenia i hroznějšie padně; ale živuot manžela je na vždy otrávený! „Otec, matka nám pijú,“ čo by mali poklady shromažďovať děťom, 2. Kor. 12. 14. teda koreň mladého ich života potupou a žialom zarúcajú! „Děti naše, drahé děti naše, v ktorých sme si zakladali, sa preč; kamarátstvo ich zviedlo, kerhelujú! to nás pred časom do hrobu vnesie.“ Čo? či sa to nie hlasy žalostné, ktoré z tohoto povetria nad námi, ako dážď pršia, preto že zo života ustavičně vystupujú. A len pozritě do domácnosti opilcov, ako to tam idě: žena okrádá muža, tento ženu; tá pálenkový jed vylieva na dcéry, tento na všetkých domácích; kriky, kliaťa, lom a surmy, že v noci šiestý, děsiatý súsed s pokojného lúžka vyskočí; ba že i ten statok v maštali sa rozryčí.

Nebývej, vraj, jako lev v domě svém a vzteklý v čeledi své Sir. 4. 35., napomína Písmo: ale človek pálenku pit naučený a každý opilec je ako Týger, keď príde len trochu napilý, je besný a vzteklý, len zabit a zabit, že nejedonraz všeci domáci lebo vonká, lebo u súsedou, či v zime či v letě prenocuvat musia. Starý Otec, matka budú na smrtedlnej posteli; či jích ušanuje? ba vylomcuje, vyklaje, vyšpryhá, vyhádže ich. Manželka bude v šestneděliach, zoslabená nemocná; či ušetrí ju? ba vyburcuje, vyšťurmuje ju i s nevinným nemluvniatkom. Hej Bože, nejedon rodič bou pochovaný so sinkami a bilagami od opilcových rúk, rodič ktorý umierajúc kliatbu hroznú, v neslýchanom žialu len v ústach zasekou: nějedna manželka niesla do hrobu znaky na svojom těle vytrápenom vyvádnutom, od korhelových násilných pestí; žena, ktorá syroty nehávajúc, dušu svoju, ako číry žial a samú ranu, v mlčenlivom zúfalstve vypustila. Čuo? či je to nie vražda? ba hrozná, pre ktorú ani celý svet, ale len všecko peklo má tresty a pokuty.

A nože pozřite na děti korhelov! pozritě že na té škrlatá; na té cintlaviny, akoby ano zo života matjek neboli vyšli. Veť tak už v prvom zniku svojom človek počína sa podle těla nie z vuole muža, z vuole čistoroditělskej, ale len z popudu pálenkového; a v životě matěrskom, ked matka pije, sa už v tomto škaredom nápoji kúpa. Potom už sa rodí ta bedač, ta mizerač; potom už prichádza na svet stvorenia kteruo keby hovorilo, hnědby kliatbu na rodičov svojich vynieslo. A čože znamenajú té žaloby, té užasivé chýry: „tá lebo tá si dieťa zaležala, bolo krštěnia, trochu viacej pila; tá lebo tá dostala v šestneděliach zapálenia; dieťa jej dostalo zrádnik; padla do suchuot,“ a tak ďálej. Odkial je to: spýtajte sa lekárou, tí vám povedia, že od pálenky. Děti nevinné děti, které Spasitel náš pod zláštnu ochranu vzau, a na jejich pohoršenia, tedy aj na ublíženia ím velikú pomstu ustanoviu; této děti jsú celkom len matkám sverené, aby z jejich prsú pokrm svoj mali: a hle, mesto pokrmu, zjedovatěnuo, zosyrovatěnuo mlieko, tedy hotový jed, sajú. Či je to nie vražda? Hej a hrozná vražda, která už nejedno dieťa nám umorila. Jedním slovom opilcovo plema je nevinně nešťastnuo; kliatbou rodičovskou hynúco; do třetieho čtvrtého pokolenia, tresty božie za něprávost rodičov něsúco. Ale beda takým rodičom: muky nězaslužené něvinných dietok nazpet na nich sa zvalia, a jejich peklo něsmírně rozpália. Tu, tu je Buoh náš prísný, horlivý, navštěvujúcí něprávost; tu tu jest jeho pomsta, pomsta hrozná.

Ba keď už aj niejako takie diěti ubohé sa len do siedmého, vuosmého roku vypelchajú: tu mesto toho, čoby do školy ich dávali a ked dajú, tam za vymeraný čas něhávali, něstačia dočkat, len už aby ím pomáhali, len aby děti zarábali, lebo vraj treba, — čuo? naozaj treba niečo vážného pěkného? Ach nie; rodičovia už něstačia na svoje hrdlo, musia už i děti naň hrdluvat. Ak je nie tak — dajtě svedectvo; a něpovedzte, že vy, že tí a iní mnozí nejsú tací! Dopustím já to; vy ďakujte Bohu že ste nie tací, ale muožete býť v tejto nákaze; veť aj tí neboli vždy tací, ale sa stali. Dost: kdekolvek sa to stáva: tam sa vražda pácha, ktokolvek tak robí, ten svojích bližních, najbližších zabíja.

II

Medzitým já bez mála vaše myšlienky předchytím, keď poviem, že si na této moje řeči všeličo myslítě; hněď „že je to velmi do čierna,“ hněd „že sa to pravda tak stáva, ale nie tak zhusta;“ hněd „že opilstvo i bolo aj je, aj bude kliatba ludí ; a však že vy to vediac toho sa varujete, ba k tomu ani náklonnosti němátě. Najviacej ale myslíte si takto: pálenka ako iný kterýkolvek nápoj; němiernost je vo všetkom škodlivá; ale mierně pitá, ani pálenka něškodí; preto něvidíme aj príčiny, prečo by zákaz „nepi pálenku“ bou už tak boží, ako ten „nezabi“. Veť je vraj pálenka tiež dar boží, ako druhý; načože by hu bou dopustiu vynajst; načo takiehoto zabijáka do užitku dau uviest. Veť sa s tým rozumní ludia oberajú; to krajinské sněmy dovolujú; vrchnost proti tomu nič němá; čožeby sme my takým rečiam věrili. O kresťania, o priatělia moji počujtě, ma, počujte len a potom súďtě. Nie je to všetko užitočnuo, čo je vo svetě dovolenuo. Ludia sa všahdy mámili; aj budú sa mámiť: ale kto si lepšieho citu, lepšej mysli „zkušuj života svého, dokud jsi živ, a vida, co jest jemu zlého, nědávej mu toho. Nebo ne všechněm všecko užitečné jest; Sir. 37. 31. jako Písmo svaté velí. Chráň Boh, aby stě sa zatvrdili a zaťali vo vaších myšleniach; mravná zanovitost a najedno, dost očividně blúdno domněnía upriamenost, uvádza do velkieho nebezpečenstva. Všecko zkuste a co jest dobrého, toho se držte. Preto keď vám mienim doviesť a ukázat príčiny toho nášho základu kázně, poďte mi dalej v ustrety s vašou dobromyselnosťou. Na otázku tedy, prečo by „pálenku nepi“ tolko teraz znamenalo, ako „nězabi“ tato jest odpoveď a duoklad.

1) Lebo napoj tento jest k opilstvu najsvodlivejší, nápoj neskrotěný, nepremožený, nápoj který sa už nedá viacej mierně piť. Ako sme už počuli, že pálenka je silica, špiritus; nápoj velmi rozpalujúci, velmi popudzujúci; nápoj všecky žily a nervy jako na škripec naťahujúci: z toho samého snadno poznáme, že kto raz začně ho piť, už ho musí piť. Každý pohárik urobí len smed na druhý; každé dva na čtyry, a tak to idě rastúc, že ani něvie človek, ako sa opilcom stau. Veť aj v skutku nikdo naraz nězostau pijak; išlo to len z mála na mnoho. Máličko medzi priatělmi, málo v robotě, málo do zimy; troška za troškou už bolo moc. Záha páli, musí sa zaliať; žalúdok je akýsi slabý, musí sa potúžiť; mysel je akási pustá, zamračená, musí sa pálenkou vyraziť, a tak sa to robí, až mu konca potom níet. Potom sa už naplní to prorockuo: Opilec rozšiřuje, jako peklo duši svú a jest jako smrt, kteráž se nemůže nasýtiti, byť pak shromaždil všecky národy a shrnul k sobě všecky lidi. Hej však hlaďte na tu baživost, za tým nápojom! kde je ta moc, která by korhela zastavila, keď sa mu raz chce pit! kdě tá hrozba, ktorá by ho odstrašila, keď raz začně za pálenkou pachtiť! Nieto tej svatej povinnosti, ktorúby si pre pálenku nězanědbau; nieto zákazu toho, ktorýby něprestúpiu; nieto svatosti tej, ktorúby něpoškvrniu. Žena, matka, otěc děti sa mu v cestu na kolena hodia, aby něšiou medzi pijakou, aby něpiu, on jich odkopně a idě; kňaz mu príďe s pohrozením pekla v ustrety, on sa pretvári do očú, odýdě a vysmeje sa; reťazy a birinčeky budú mu do ušú štrkať, on něpočuje, počut něchce. Dosť mnohý něchce a musí: dosť mnohý v triezvosti sa naplače, ale inač němuože; dosť mnohý všetko korhelstvo na dno pekla preklína, a predca opiť sa musí; dosť mnohý hovorí, žeby děťom hrdla radšej povykrúcau, ako aby mu korhelia mali býť, a predca sam len pije. Ano veru něpremožený je tento nápoj; to je nápoj satanský, ktorému daj prst, chytí ťa za ruku; s ktorým sa zažartuj, a vezme ťa za slovo; ktoriému neodoláš, len keď sa cele proti němu, v uplnej něnávisti zlosti jeho postavíš; ked sa mu zopreš. Už bude človek nešťastný schnút na očividomia a len pálenku; už nebude do spáleného, skrčeného žaludka nič muoct prijímat nič zažívat, a len pálenku; už bude hladiet na svoju smrt, a len eště toho nápoja svodného; už bude umierať a predci eště kvapku.

Strašná hrozná je to vláda, ktorú pálenka už dostala: to je tyranstvo, proti ktoríemu by celé obce, ba celé krajiny; všecky vrchnosti, ba sněmy; každý jednotlivec ba celá všeobecnost krestanská povstati, všecky zbroje a zbraňe, všecky strely a bodáky obrátiti mali. Zlý je mor, zlé jsú nákažlivé němoce; z blízka i z daleka zaražujú ludí v okamžení padajúcich, trebas o pou noci: ale horšia je pálenková nákaza, ktorá pri umyslu, pri bedlení, pri vidné a jasné rozvahy, predca tak ludí marní, to jesť ludia sa s nou márnia. Nákaza cholerová čím dalej, tím vetšmi svoju moc tratila: nákaza pálenková tamdíal tím vetšmi sa rozmáha, tam tá už koněčně prestala; tato svojím vlastním záchvatom a nábehom ludskej něnasýtnej žiadosti chce trvati. Ona líha s ludmi, vstává s nimi, idě na cestu, baví sa doma; prídě, o hrůza, do chrámu, na sobáš, ku krstu — všadě a všahdy pekelné jej výpary jich ako toto povetria obstupujú. Ledva že děti naše sa vodou svátosti poliali; už ich kropí pálenka; ledvá že naši ludia prísahu manželstva složili, už ich oblieva, rozpaluje, rozberá, rozrýva pálenka; sotva že prestali tiect slzy nad hrobom umrelých, už na to sa zalieva pálenka. Pre živieho Boha, odkial, odkedy, ako mohla povstat táto nákaza? Ale já vám poviem, čo myslím; aby stě aj z toho poznali satanskú moc tohoto nápoja a zhrozili sa ho. Něbolo to ani pred triciatmi rokmi; čo pálenka tak rečeno len pre obliznutia sa pila. Ale prišli z francúzskych voján prepustěnci a naozajsní aj rozpustěnci. Tí, ako vo vojně naučeni boli a ako je to hlúpo domněnía, že vojakovi všetko slobodno: tak i domou keď prišli medzi svojích, tou garazdouskou vojačinou a filištinsko-goliašskou pohaninou radi sa vždy vypinali a vystatovali, oborně pri tom žerúc, pijúc, smilniac takže domy a dědiny a městá jejích ohavnostmi prekypeli. A naši ludia domáci, ubohí, dost boli něrozumní tých hniloslamených, víťazou nie trestat, ale obdivuvat; nie si zošklivuvat, ale nasleduvat. Veť aj teraz keď prídě na kvartiel vojak, ako keby sám ten satan do domu prišiou: všetko sa mu korí, muože akie chce ohavnosti páchat, blúzniť, rúhať, nikdo sa proti němu v mocnom citu cnosti kresťanskej něpostaví. Len ho ty vycti, vyškol, keděakú pačmagu; je on pod náležitým kazárom — najdú jemu zpravu. Ale hla aby sa k svojej reči vrátiu, hla, tak sa u nás palenkový mor začau, tak rozmohou! Pálenka tedy v terajšej svojej moci a vládě je zatracenuo dieťa vojny; tým hroznejšie čim staršie. Vojna už prestala — ale pálenka zúri; vojny sa bojíme, ale pálenku chválime, objímame, s ňou sa na úmor kocháme. O záhuba, o nerest, do ktorej lud krestanský, pokoja milovný, pokoja si žiádajúci letí, padá, rúca sa! To eště lepšie poznáme, keď povážime, ako pálenka je nie len pre vuolu a žiadosti ludské pre němiernost a něnasýcenost; ale i v samej sebe, v podstatě svojej a istotě mordársky vražedlný nápoj: keď povážime príčinu druhú, ktorá je v pálence samej, že nepit hu, tak je zakázanuo, ako nezabi. A ta jest.

2) Že pálenka je skutočný jed. Kdo by piu belian, bolehlav, arseniku a jiné jedy, tedy by sme ho doprosta samovrahom nazvali. Ale kdo pije pálenku, a to pije velmi; o tom povieme, že pálenku rád vidí; že má obyčaj sa podnapiť. Něznáme čo hovoríme; vyhovárajúc to časom, co skutečně naraz a čo len pomalý trávi. Že pálenka nie je náramný jed taký ako k. p. arsenik, to je tým horšie; tento ťa zabije naraz, ten tam na mnoho raz. Ba rozpráva sa že mnozí ludia tak navykli na jed, že im potom i hojnějšie vzatý nič neškodiu; stávajúc sa v těle jejich potom ako ktorákolvek cudzia, životu něškodná vec; ale pálenka, keď do zvyku prejdě, nikdá sa tým něstáva, ona vždy na tělo puosobí, vždy ho popudzuje, naťahuje: takže keď arsenik častým užívaním premožen, zničen bývá; pálenka tím sa len zjedovatější tým zoškodnější. Hovorí pálenkár, že mu, vraj, žalúdok posilní, záživnějším urobí: nuž a prečo že lekári dávajú mrtvé tělá do špiritusu? aby něshnili; tak sa každý pokrm obracia v korhelovi na škodnú něstráveninu: hovorí, že ho do práce posilní že mu chuti dodá: a ktože je něchutnejší, slabší, nědbanlivejší ako pálenkár, lebo každá vysilená chuť a sila prechádza do slabosti a tuposti; hovorí že ho v zime zohreje v letě ochladí; a či jesto zimomravejších ludí, ako sa opilci, na každuo podutia vetríka osrkajúcich, či jest ludí na horúčost nětrpelivejších na každý malý úpek neba do porazenia, čo v niejakom zánětu krvi, sa potiácich. Silicu pálenčenú žiaden žaludok něstroví; ona ako živuo stríebro v ňom zostáva, žíadna krú něpríme, ale skorej od pálenky strovena býva, takže sa dá potom ako samý špiritus zapáliť, čo sa už něraz stalo, že v korhelach nie len sa zažlo, ale že celí sami od seba sa zažli a v něslýchaných mukách na popol zhoreli. Či je tedy tento nápoj nie hroznější že jed? Ba veru nie divu, že ho len Muhamedáni, tedy Ancikristovia vynašli. Do Apatieky s pálenkou — tam ona náleží, ako tuhuo, mocnuo lekárstvo, do ochrany rozumných lekárnikov, ktorí hu čistě pripravujú. Lebo to je už teraz tím horšie, že ledácí něsvedomití krčmári, židia, palenníci tento původní jed eště tím jedovitějším robia, všelijaké zeliny, prachy, líadky donho dávajúc. Čo? či němáme príkladov, že mnozí od takého nápoja v tom okamžení ochoreli a zomreli? Hej naozaj delako, delako to už zašlo s nami: že takto ludia naši sa něsmyslně marnía; takto svoje tělá, svoje duše v službu satanskú vydávajú! Ale aj beda nám, lebo už idú strašné následky, už idú ťažké tresty za to na nás. Kaj sa něšťastnuo pokolenia opilcov: lebo si počulo, lebo často počuješ slovo hrúzy a pomsty: Já jsem Pán Bůh tvůj, Bůh silný horlivý, navštěvující neprávost; z ruky člověka též i z ruky každého bratra jeho budu vyhledávati duše člověka; nebo k obrazu božímu učinil Hospodin člověka. 1. Mojž. 9. 5. Kaj sa kresťanský ludu: lebo máš nayvysší zákon nový lásky, a ty jsi tak ďaleký od jeho plněnía že ani ten starý „nězabiješ“ něplníš! Akože sa muožeš těšit vykúpením svojím, veť si zatracený, lebo si něpriatel kríža Kristovho? Akože muožeš čakat milost božú, veť viacej platí u tebe nápoj, ako rozkaz boží, prísný, ktorý len v lásce k Bohu a vo slobodě kresťanskej prestáva! Kaj sa: lebo vieš aké tresty sa už valia na pokolenia opilcov: tresty ktorie s celou svojou váhou preto nědorazili posíal na nás, že Kristus eště vždy mau svojích verných, na ktorých duch pomstou vládnucí zhlíadou. A já to práve mienim eště predniesť, čo za následky čo za tresty na opilstvo, či už dokročili, či už dokročiť majú. A to je čo

III

Vašej pozorlivosti a náležitej úvahe porúčam; abystě veděli, že něbudě Bůh posmívan, ale že čoby člověk síal to bude i žati: Žal. 73. aby každý poznau, že jazyk proti nebi nastavuvat a po zemi ho vozit, je dvojnásobnuo zatracenstvo. Lebo mnoho jest takých zlorečených mudrákov, ktorí pomstu božú vyvolávajú, hovoriac že nech už duojdě niečo, aby sme viděli! Já sa takým mocnými slový Proroka pohrozím: Izai. V. 19. Běda těm kteříž jsú múdří sami u sebe a vedle zdání svého opatrní! Běda těm, kteříž táhnú neprávost za provazmi márnosti a jako provazem u vozu hřích! kteříž říkají, nechať pospíši Bůh a nemešká dílem svým, abychom viděli a nechať se priblíží rada toho svatého izraelského abychom zvěděli. Však oni jsú už tu, tu jsú té nasledky hrozné a tresty; Je to

1) Potupnuo zotročenia krestanského ludu v porobe svetskej. Každuo teraz žaluje na krivdy nátisky a neslobodu; všetko sa vymáha ku akejsi slobodě, o kterej sa im prisnilo; mnohí jsú teraz na všetky strany, ktorí kričía „já pán ty pán a ostatně nech sa robí čo chce“: ale něpováža, že horšej něslobody nieto, ako je tá, do ktorej sa človek zo samej slobody hádže; něpováža, že dokial si je nie človek sám slobodný, žiadna sloboda iná nič něstojí. Do inakšieho něvolníctva uvrhla pálenka ludí: tu sa on sám okúva, sám do jarma dáva. Nuž či náš lud krestanský sa nestau otrokom toho národu, ktorý svoju kliatbu eště neprestáu, národu židovského? A čo je to za potupa, židovi dost často něsmyslně nenáviděnému, opovrženému židovi, ktorý pálenky sám nikdy něpije, výstupnosti v pití pre prísné poríadky svojho náboženstva sa nědopúšťa tomu zadať svoje jmenia, svoju domácnosť! svoje všecko! Tu potom musí hladiet človek zo žialným srdcom, žeby mu odpadlo, ako naších ludí dajú židia erequuvat, do ostatnieho peniažka vývod na ních vymáhajúc. Darmo je potom preklínat koho; na kom vina na tom príčina. Je to ale ohavnuo zajatia židovskuo, horšie že babylonskuo: lebo v tomto židia utratili len vlasť zemskú, kresťan v onom utracuje vlast nebeskú.

A potom či sa opilec něstává ostatníeho všetkého sveta otrokom? Ako poddanému, ako mešťanovi, remeselníkovi, obchodníkovi treba mu platiť, dávať na krála, na pána, na kňaza (a na tých či tak či inak, keď má býť poriadok musí sa len dávať). Ale či stačí kadě náhle sa dá do pitia? Veru nie; tu potom celému svetu otrokuje, pánovi nie je poddaný, ale biedny otrok, v obci nič len hotový sebe a iným obtížny chuďas a žobrák; v církvi někresťanská ničiga: každý sa otre o něho, každý sa vysmeje z něho; ako prorok praví všickni proti němu príslovía vynesú a svetlé slova a pohádky o něm. Ab. 11. 6. Kolké obce, keby občania boli bývali posial hospodárlivejší, teraz, keď už od poddanstva vykúpiť sa možno a zákonno, by sa mohli vyplatiť a dústojnú peknú svobodu len královi a zákonu a vrchnosti poddaných ludí požívat. Ale v dobrých časiech si nič něnazbierali; od richtára počnúc až do pastiera všeci pili; i čo mali svobodý svoje, té si pozakladali, hlúpe pozanedbávali, pozaspávali: tak potom přišli dnové zlí o kterých s plačom hovoria, nemáme v nich zalúbenia: pravda, lebo mavše zalúbenia v pálence, máte odplatu svoju v něj. Veť v Kristu vraj, není ani Rek, ani Žid, ani služebník, ani svobodný: a hla, pekelnuo krstěnía pálenkou a opojnými nápojmi různí kresťanstvo, tak, že na jednej straně jsú len páni, na druhej otroci, tam židia, tuto pre svoje pitia už dávno i teraz zněuctění Slováci. Slováci, národ ktoriemu cudzí svet, ako celému Slovanstvu, dost už nespravedlivých hán, prezivuok, špínt sa napriliepau: a predca Hospodine muoj, i teraz eště porád jeho vůdcovia mlčia, jeho strážcovia spia: i teraz tí, ktorí prorocký hlas pozdvihujú, s bolestou srdca horekovať musia, v zajatí půjde lid náš, nebo jest bez umení: Izai. V. 13. Lud náš lud slovenský, lud schopný, pracovitý, dobrotivý bohabojný, ktorý sám o sebe vynáša príslovia i skutkom i svedectvom cudzorodákov potvrděnuo, že sa všetko naučí, všetko preněsie a premuože, len nie, žial sa Bohu, eště seba samého! O kdě stě vůdcovia, kde strážcovia jeho, aby stě zvestovali zajatým propušťení a veznům otevrení žaláře a slepým vidění a propustili súžené v svobodu: Izai. 61. 1. a zvestovali léto páně vzácné! Luk. IV. 10. Ach — kde — stě?! zamlčím tu, zahrabajúc do srdca bolného myšlienky a city — ktorých mená jsú množstvo, kríž a muky: a budem ďalej hovorit o trestách, ktoríe dokročili na nás pre vraždy, pre sebemor palenkový a pre opilstvo vúbec; a ten jest po

2) Smutnuo rozpaduvania sa ludskej, spasitelnej všeobecnosti. Spoločnost, spolkovitý živuot, všeobenost, obecnomyselnost obecnobytnost — a všecko tohoto mena sjednocenia je ku štěstú ludskieho pokolenia nevyhnutelně potrebnuo. Bez něho je živuot domáci, občiansky, národní, biedno kalužnatuo, kolibársko ledaživorenia. Muože byť na hrbe tisíc ohniv, bezo spojenia, ani chlp slamy v celku nězadržia; ale ich zájmi jedno do druhého a němnohými mnoho uviažeš. Inačej to ani vo spolku ludskom nemuože býť: ak ludia jedno za druhuo něstoja, jedno pre druhuo něžijú akoby jeden za všetkych a všeci za jedného sa nevynaložia: teda to je všetko bez tuhu a duhu, bezo spechu a zdaru, bez ciela a smeru, kde prestúpenia oného príkazu nehledejte jedenkaždý jen svých věcí, ale každý také toho, což jest jiných, Filip. 11. 4. ťažko trestanuo býváva. Ale či, kdě sa opilstvo a zláště z pálenky medzi ludmi rozmohlo; muože býť takej všeobecnosti? O! kdě sa domy, domáce spolky začnú rušiť a rúcať, tam je preč všecka obecnomyselnosť, preč všecko štěstia obecnuo. Opilstvo je taká náruživost, ktorá ako ten strom jedovatý okolo seba všecek zrost vymorí, vyničí, ona je sama do seba zarytá; ako had, sama do seba zakrútěná; ako za živa pochovaný človek, sama seba hryzúca. Tu potom platí o domácích ono prorockuo: Nejlepší z ních jest jako bodlák, nejuprímnější, bodlavejší než trní. Syn v lehkost uvodí otce, dcera povstává proti materi své, nevěsta proti svegruši své a nepřátelé jednohokaždého jsú vlastní jeho. Mich. 7. 4. 6. A keď dom na dom padá, padá i obec, hynie všeobecnuo dobruo. O kdě že sa tye duše vrúcne, horlivé co v ťažkých tvrdých časách, chrámy, školy s velkými nákladkami s ujmou svojou staveli? Už ich niet a naše chrámy jsú ako sipárne, naše školy ako najbiednějšie chalupy! Teraz sa to každuo vyhovára že němajú, že im treba moc, že něstačía; teraz to vetšia časť na to ani něpomyslí — lebo něšťastná žiadost pitia všetky lepšie žiadosti jejích zadusila. Na prostředku stojí v dědinách naších úhlednuo stavenia, peknuo; stoja dve, stoja tri; to budú, asnaď, domy všeobecnosti, domy pre niejakie zláštne ciele, asnad školy alebo čo takieho — ach nie — to jsú pálenice, ktoríe kresťanškí páni, obchodníci, židía lakome mrzkého zisku hledajúci, postavili. Abak. 2. 9. Či divu, že potom celé obce pustnú; domy ako nieaké cigánske chalupy; ludia ako tuoně vyzerajú; kostoly prázdne zostávajú, školy prestávajú; či divu že něraz oheň alebo z něpozornosti opilej, alebo zúmyslnosti zlostnej vyšlý, všetko na popol obracia: lebo niet už viacej medzi občaný takými žiadného svatého úvazku, niet pobožnosti, cirkevnosti, niet poriadnosti; nikdá něsýta žiadost opilstva všetky té naysvatějšie závazky a svazky, ako nič poprehrýzala. Horšie tam že v lese, kde stromy, jedno o druhom něvediac, sebě vospolok aspoň za zátulku slúža, jedno druhých haluzy a konáre podopierajú. Veru príroda už hlasně volá, kričí, hanbí nás, hrozí sa nám; lebo aj tak to býva, keď človek niže prírody padně, tedy táto povstaně proti němu; ona sa len ducha bojí, len jemu ustupuje. Preto aj poviem ďalej, aký trest od něj na opilcovskuo pokolenia doráža; hovorím že je to

3) Ozurná prísna zdivenost zanědbanej a zohavenej prírody okolo nás. Kdeže jsú okrasy naších vrchov, kdě jsú lesy a háje naše? padli pod sekerou záhubnou, nie tak na potreby slušné, jako do páleníc; padajú rok a rok pre márne žiadosti ludské. Naše Tatry, čo sa pred tým pyšnili storočními jelami, stali sa pustými holinámi, pyrtiami a rúbaňmi, šúplazmi a úšustami, s kterých záhuba letí: naše doliny, ktoré tisícvekuo akoby tajemstvo v húšťach svojích zachovávali, hrozivé teraz vytrčajú skaliny, s ktorých v zime úšusty, v letě hned úpeky zmárajúce, hned prívaly, ako hněv prudké, na kraje a priestraniny obydlené posielajú, aby mozolné práce naše pustošili, milé domy naše nám pobrali, úrodné polia naše na smutnú piesočnatinu a štrkovinu obrátili. Pán Boh dovoluje prírodě slúžiť pre naše slušné potreby a pre naše rozumnuo pohodlia; pre užitečný obchod a kupectvo a pre spravodlivý čar: ale keď ju nemilobohu ničíme, kazíme; pustí ju zo zákonov a poriadkov jej, aby sa na nás so vštetkou prísnosťou zvalila. Ktože sa ku príkladu v tomto kraji obzerá o hory a lesy? len ta čím skorej popredať a vytiať a peniaze v kartách, na hostinách, v nesmyselných nádherách a skvostnostiach pomárniť — to je životní puls teraz tohoto nášho kraja, kde už muožeme predvidieť chudobu a núdzu blízkého potomstva, svojich něrozumných otcov preklínajúceho, svoje rodné kraje celkom opustit prinúceného, tak že sa už i teraz plní i potom naplní to prorockuo: Průduchové z výsosti otevreni budú a zatresú se základové zeme. Prevelice bude se motati země jako opilý a prenesena bude jako chalúpka. Izai. 25. 18. Pravda že pod opilými i zem bude opilá: lebo aký Pán, taký sluha; s dobrými ludmi aj príroda zdobrie. Ale u nás teraz to nie tak. Naši otcovia boli velikí štěpári, zahradníci, prírody milovní: teraz pozritě na té pusté zahrady, ani krásy zelenej, ani chládku, ani ovocia, to všetko zanědbanuo, to už nikoho nětěší — však švábky dost, budě i pálenka, si mnohý myslí a len o to stojí ako by sa prepiu. Preto čo Otcovia nasadili, synovia vytnú a pustuo nahajú; čo predkovia skrovní a kolní vzdělali, to výstupní, několní synovia zapustiť dajú. A už každá náruživost s prírodou človeka rozdvojuje, každá ho pozbavuje tých radosti, ktoré z tejto nevyčerpanej studnice dobrým dušiam vytěkajú: ale ani jedna tak ako nešťastnuo opilstvo. Preto aj zkusujeme, ako naši pospolití ludia hněd s neslýchanou lahkomyselnostou, hněd zase s něvídanou hlúpou zlosťou, stromy a stromčeky, hněd pri cestách, hněd v horách, hněd v zahradách bez šetkej príčiny a potreby kazia a humplujú; preto vídame, ako studničky pri cestách a v hájach svojou vlastnou nečistotou zakydávajú, kamením zahadzúvaju; preto slýchávame, ako z opilskej lebo něpozornosti, lebo zlosti a besnosti celé podpálené lesy vyhoreli, celé obce a kraje na chudobu pryšli. Odtial doznávame to, že toto pokolenia je s prírodou rozpadnutuo; že v něj a okolo něj roliť je už nie žiadna radosť; že jej krásy ani té milostné ani té hrozné nikoho nětěšia. Už prestáva lud náš s tou vesělou s tou spievavou chuťou robiť, čo ho pred tým tak vyznačovalo aj eště, kdě tak nědojala pálenka, nado všetky narody europejské vyznačuje; už prestáva polnié žatovnié roboty si za robotnie sviatky považovat; už prestáva byť tak prívetivým, rozpravným, pohostinným, dobročínným — slovom prestáva byt sebe vlastným, čistojaděrným Slovákom, a stáva sa už, ani nevediac, akýmsi druhým, vysileným, prepaluvaným národom a ludom. O škoda, preškoda! Každá sebevlastnost a samorostlost nás těší; a ked náš lud takto sa odrodieva, eště niektorí sa smejeme, iní plecmi kývame, iní všetko to zavrhujeme. Ale beda nám: lebo keď i človek i príroda s ním zdivie: ktože proti týmto dvom obstojí? ani Herkules, ani Simson. Dajte si pozor vy Mocní; lebo mocně tázáni buděte; Múdr. 6. Něhrešme ani proti Bohu ani proti jeho stvoreniu; lebo hrozně trestaní buděme. Postaví se proti nám duch mocný, a jako vichrice zmítati bude námi: nebo nepravost všecku zemi v púšt obrací a nešlechetnost prevrácí stolice mocných. Múdr. 5. 24. A k tomu keď povážime ten trest, ktorý muože dněs zajtrá príst, ba možno že je už na našom prahu; a ten jest:

4) Dopuštěnia ťažkej pomsty božej. To je neštěstia terajšieho pokolenia, že ono na lásku a shovíevajúcnost Boha nášho, takrečeno trusky a špiny hriechov svojích hádže. „Veť je Pán Boh dobrý,“ takto zněje slovo i v tých najbezboznějších ústach; „čožeby on sa mau pomstit na takých maličkých tvorach, ako sme my; veť je on dokonalý; on sa němuože hněvať; čože je s tým, keď si my dovolíme, ako nám žiadost, načože nás takých stvoriu“: hovoria si vospolok veď je pokoj, nič sa něstáva; bezpeční sme v stánku svem, něch je síla naše pravidlem spravedlnosti naší; Múdr. 2. 11. „čo, vraj, užiješ, to máš.“ Ano tak, veru tak sa to děje, ako Spasitel náš predpovedau: zlý služebník řekne v srdci svém: prodlívá Pán můj prijíti, a proto začne bít spoluslužebníky a jísti a píti s opilci. Mat. 24. 48. A to tým vetšmi sa toto neštěstia do bezbožných, bohaprázných srdcí zadiera, že pokolenia toto jednak za pokánia sa hambí, jednak z něho vysmieva, tak že jsú juž niekde tak, ako boli pred potopou, kteří žrali a pili, ženili se a vdávali se, až do dně, když Noe vsíel do korábu, a nepoznali až prišla potopa a zachvátila vsíecky. Mat. 24. 37. No veť už prišla táto potopa, takže len kdě tam statoční ludia, ako Noe v korábu svojej striedmosti a bázně božej plávajú! Veť ona prídě inakšia ešte potopa hněvu, ohně, vojny! Hej — lebo assnad si dá Boh všemohúci vo svojom panstve takto kváriť? takto svoju lásku někoněčnú v posmech brať? Němýlme sa, Kresťania, Bůh nebude posmíván. Čitaj Žid. 10. 28, 29. Kto medzu zákona starého prestúpi, stáva sa obojím viněný, starým i novým; tratí všetko právo člověčenstva, prepadá prírodě a něrozumnej moci, ako ten, o ktorom bolo povedanuo, on proti všetkým, všeci proti němu. Jakýsi vtip ludský nazvau vojnu, ze je, vraj, seknutia žily celým národom, aby boli zdravší. Dobre — ale či bez toho nemá, nemuože príť ludstvo ku svojmu zdravú? Ach, že sa skoro tak vidí! Lebo toto hnusníctvo, toto mordarstvo duchovnie i telesnuo, toto vycierania sa nebu, Bohu a všetkej svatosti; a pri tom všem táto zanovitost a zatvrdilost musí buť do živého, do kosti plamenobíčom pomsty něbeskej švihaná. A tu býva potom, že kraje něvidevšié zbroja, rozliehajú sa jeho rachotom — to jsú žiadosti ludské vo svojom konečnom výpuku; tu potom sa stáva, že blýskajú sa meče a sekery v dolinách, do ktorých len slnce, žehnajúce blesky svoje dávalo, — to jsú žiadosti ludské vo svojej konečnej ostrotě; tu potom tak idě, že hroby mrtvých rozrývané bývajú na šiance a zákopy na planinách a na lúčinách, po ktorých len pracovitý pokoj chodievau; — to jsú žiadosti ludské, vo svojej na živuot i smrt rozpajeděnej besnosti. Čuo? či minulo moc rokov, ako do takých voján brávali vašich otcov? Eště vo dverách je pomsta, obzerajúc sa vždý a hotujúc sa vrátiť, jestliže ju sami životom čistoludským, krestanským něodženieme. Ba mocnosti nebeské pohybovati se budú; Luk. 21. 26. kolko je medzi námi, ktorým nědávna Cholera pobrala otcov, matky, dcery, manželov, manželky — a už skoro sme zabudli, akuo to bolo dopuštěnia. Na čí rozkaz že sa ona cez celú Europu valila! Mudráci terajší povedia: ach, vraj, nuž z Indie prišla; Rusi nám ju doniesi do Europy. Divná múdrost! prečo že si ju lebo nězastavila, lebo něodniesla? Ale ja hovorím istým slovom istej viery: prst boží toto jest, mně pomsta já odplatím. Ano ty jsi ty, to jediné já, všetko vo všetkom, a nade všecko a skrze všecko i ve všech nás Efez. 4. 6. na tvoj rozkaz budě na lud bezbožný slovu pravdy, slovu lásky něpovolný každý oheň ohnivejší, každá choroba chorobnějšia, každý hrom ohromnější, každá něštastná prípadnost dopadnějšia, každá smrt smrtedelnějšia. Kdo má uši k slyšení slyš; kdo čítaš rozumej a pokor se pod mocnú ruku boží, aby tě povýšil časem svým.

Nuž tedy keď je tomu tak — a že je tak, ktožeby sa o tom presvedčit němohou, něchceu, němau — keď je tomu tak, preč preč s týmto něšťastným napojom, preč s ním, ktorý už tolko něresti medzi ludmi narobiu, do takej potupy mnohých premnohých zvaliu, do takého něštěstia celé rodiny, celé obce zamoriu. Ak nechceme vidiet, ako i tí, ktorí sa posial tejto nákaze ubránili, čo nie sami oni ale jejích děti do něj upadat budú; ak něchceme pozerat na všeobecný úpadok naších ludí, na číru otupnú zrúcaň všetkého jeho tělesného i duchovnieho štěstia; ak něchceme mrtviet od strachu a očekávaní těch vecí, kteréž prijdú na svět: Luk. 21. 26. tedy sa postavme proti tejto povodni; ona musí prestať, na slová našej horlivosti, na domluvy ducha kresťanskej cnosti, na svatuo naše hromženia ona prestaně. Ach že to tak býva na svetě, ako Spasitel praví, že poněváč rozmnožená budě něpravost, ustydně láska mnohých; Mat. 24. 12. že pohoršenia sa na hlúposti, na zhovadilosti ludskej, nějednu ludomilovnú, priatelskú dušu, do mlčenlivej zapretosti a opovrhavosti doviedlo, preto aj kývnuc pleciami na všetky naše reči a prosby, napominky a hrozby hovoria, že je to všetko darmo, že ludí od toho nik a nič už něodvedie. Preč, preč aj s takýmto nákazným pochybovaním! to zmára každý dobrý umysel, to stroskúva každý nebeský zápal našého srdca. Pevně, nězlomně na tom treba stát: pitia pálenky musí prestať, celkom prestať, tak že ho něbude viacej len ako tuhuo jedovatuo lekárstvo, s ktorým len umelý lekár zachodit vie.

Preto kdo si ducha vedomejšieho, ducha sebecitnejšieho, človečenstvu oddaného, k Bohu zdvihnutého; vystup, hovor, žehri všahdy a všadě proti užívaňú toho nápoja: kděkolvek akuo styknutia buděš mať s ludmi takými čo pálenku pijú, teda odradzuj, odhováraj, dohováraj, haruš, káraj; vykonáš tým službu Bohu živú, obeť libú a dokonálu; konati budeš tým vlastnie tvoje spasenia. Preč so všetkým odludstvom nědbanlivým, so všetkými boharúhavými rečmi, že ludia nějsu hodni, aby sa statočný človek s nimi kániu, haštěriu, že by šli trebas prosto do pekla, keď len ty pevně stojíš. O nie tak, Krestane muoj, nie tak; všickni jsme jedno tělo v Kristu a obzvlaštně jedni druhých údové; Řím. 12. 5. bolest úda jednoho je i druhých bolest; od človeka celého nič sa nědá oddělit čo jest jeho; a cože by jeho něbolo?

Preto prosím pre smilovania božie, pre slávu božú, pre čest človečenstva i v ludu našom; napomínám pre všetky hrozby velkého mocného súdu božieho, pre slovo večnosti, slovo hromu ale i lásky slovo, Kresťania, Ludia opritě sa proti tomu, všemožně sa opierajte; to je povinnost, to je najnutnějšia naša mravna i náboženská, občianska i národnia potreba. Vy Páni, vy gazdovia, vy obchodníci a remeselníci nědajte jej nikdá už viac vaším pomocníkom, nájomníkom; vašej čeladi služobnej i najatej; Vy rodičovia; pre Boha nědávajte pálenky vaším děťom — lebo zle, zle bude. Něch sa hněvá kto chce, něch vyhrožujú, že Vám robit něbudú, nězhoršte se na tom, ale mocně len do ních, prinutťe je vjíti; vtisnitě ím to dobroděnia kresťanskej ludskosti a — budú Vás istě požehnávať.

Něpi pálenku, kresťanský ludu, to už Boh ti zakazuje tak ako „nězabiješ.“ Preč s ňou z Vaších domov: či je hodna, aby ona na stolách tých, kdě iné dary božie za kresťanskú pracovitost vašu požívátě, kde asnad už mnohokrátě Sviatost stála, aby hovorím, na týchto božiedarynosných stoliech pálenka svojou nažlklosmrtnou farbou sa iskrila, svojím pekelným smradom sa rozlievala? Preč s ňou zo spolkov vaších priatelských návštěvok a zábav; či je hodna aby oná krú, ktorá vaše priatelské, ináče dobré srdcia pretěkáva, čo nieaký ortuť zaškvarovala. Preč s ňou zo všetkých hostín, krštieň a svatieb: lebo nemožnuo, aby také príležitosti pri kresťanskom poriadku prešli, kděkolvek pálenka začně žiadost těla rozberat. Počúvnitě ma, Ludia, Kresťania, počuvnitě nie už muoj hlas jednotlivý, ale celého rozumného ludstva, nie už ludstva ale samého Boha; pre spasenia vaše, pre umučenia Kristovo, ktorému i táto hodina vlastně by mala byť zasvatěná; pre všetko, čo vám len má, muože, musí byť eště svatuo! Něvyhovárajtě sa, nevymlúvajtě pitia pálenky: všetky výhovorky jsu daromné, jsú zatracené. Otcovia naši robili, robili ťažko tvrdo, chodili do vojny proti Turkovi Ancikrystovi, a o tom nápoji neslýchali; robili v zime a zohrievala ích dobrá chuť a pilnost jejích a nie žiadon pekelný nápoj; robili v letě a chladiu jich jediný, prirodzený nápoj — svatá voda, a nie žiadon pekelný nápoj; robili ťažko a pri mliečných a žitných pokrmiech, dodávala im sily jejích miernost, posilňovala ích nábožnosť a svornosť: hostili sa mierně a veselo, ale nápojom ludským, nie takou nečistou židovskou kváreninou a miešaninou.

Nehovortě ani jedni ani druhý, že to nemožno, že to neidě tak naraz: vuoli ludskej všetko je možnuo, čo sa ýka človeka, čo sa vzťahuje na jeho čest a spasenia. Kdožby pohrdal dnem malých začátků; Zach. 4. 10. všetko sa z mála, ba z ničoho musí začiat, aby tým oslávenějším sa ukiazau človek vo svojej moci Ducha, v pomoci božej, vo svetle milosti božej, čím vetšmi už bou klesnuv a padnuv. Len nětreba sa upriamit na to, že čo krú a tělo zjavuje a ponúka, že je v tom živuot istý; to je lež; Duch je co obživuje. Jana 6. 62. Ba či by sme sa konečně aj něhanbili, či by sme niže pohanstva něklesli, keď by sme si túto satanskú dušu opilstva premuocť netrúfali? Naši otcovia hádzali na rozkaz lepšieho presvedčenia modly svojích bohov do vody; a to boli bohovia, s nimiž ludia boli životně spojení: my túto pekelnú modlu, na ktoru dávno sami už plujeme, tuto pálenku, ktorú sami si ohavíme, celkom zničit, do horúceho Sitna zrútiť muocť něbuděme?

O něpochybujme: len vieru majme a hory preněsieme; len pevnej vuoli si dodajme a moc božia a milost božia, i v naších slabostiach mocně konajúca, spuosobí v nás, že všetko zluo prekonáme, že všetko dobruo vykonáme, Amen.