ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Až keď v šedi môjho okolia začali už prenikať jasnejšie záblesky a v podmračnej nálade začalo niečo svietiť a hriať, odhodlal som sa definitívne priviesť do Čadce svoju ženu.

Ak sa mi Jablunkovský tunel zdal akýmsi predelom medzi mojím starým svetom a týmto svetom novým a doteraz mi cudzím a ak mi bolo niekedy teskno a úzko v ňom — o čo viac cudzejším sa bude tento svet za Jablunkovským tunelom zdať mojej žene a o čo ťažšie bude tu doliehať na ňu život, myslieval som si často s obavami.

Obaja sme boli rodení Pražania a prežili sme v Prahe väčšiu časť dovtedajšieho života.

V čase, keď som sa usiloval preniknúť do tohto svojho nového sveta na Kysuciach, prežívala i moja žena nové, nezvyklé dojmy a zážitky: vykonávala ako výpomocná učiteľka prvé roky učiteľskej praxe na chlapčenských školách rozličných pražských predmestí.

A tu ma v mojich obavách o jej budúci život na Kysuciach veľmi utešoval jej láskavý pomer a postoj k pražskému predmestskému dorastu na jej školách. Keď som o ňom čítal v listoch alebo počul rozprávať, opúšťali ma moje obavy: ak to išlo s roztopašnými a často zlomyseľnými predmestskými chlapcami, prečo by to nešlo i s mojimi zaostalými, ale dobromyseľnými Kysučanmi.

Bola odo mňa o deväť rokov mladšia. Slovensko poznala a milovala z Němcovej, z Jiráska a Pokorného, ale hlavne z piesní, ktoré počula nevyrovnateľne hrať na klavír a spievať nášho spoločného priateľa Jána Kraicza. To však, čo vedela o Slovensku a prečo ho milovala, bolo akési „Slovensko vôbec“, ktoré sa veľmi líšilo od onoho zaostalého kúta Slovenska, jedného z najzaostalejších a najtemnejších, kde mala odteraz žiť.

Definitívne za mnou prišla roku 1903. Ako ma prekvapila! Miesto nostalgie a zármutku sa rýchle vžila do nového prostredia.

Nie že by sa jej bolo v Čadci páčilo. Svoje školské prázdniny trávievala obyčajne na Dobříšsku a privykala nádhere lesov, pašienok a priesekov, po ktorých sa túlavala hodiny a hodiny. A s dobříšskymi lesmi sa nemohli merať naše vyplienené panské lesy, alebo zase riedke lesíky sedliacke a urbárske na Kysuciach ani zďaleka. Všade na našich vychádzkach alebo spoločných cestách na dedinu za nemocnými s veľkým úsilím vyhľadávala miesta, ktoré by jej aspoň zďaleka pripomínali dobříšske kraje. Zbytočne. „I když slunce svítí sebe jasněji, na Kysucích nikdy není dost jasu a barev,“ hovorievala.

So svojím ľudským okolím sa zato zžila napodiv rýchle.

Kdesi na pokraji Čadce objavila v jednom domčeku pastierika husí, kreténa trpasličieho vzrastu a inteligencie asi päťročného dieťaťa. Zaumienila si naučiť ho gramotnosti. Vyplytvala na to množstvo energie, než zbadala márnosť, bezvýslednosť a zbytočnosť svojho počínania. Ale Lajoš ostal jej navždy verným zbožňovateľom.

Tempo, s akým sa aklimatizovala, bolo u nej rýchle, rýchlejšie ako u mňa. Do všetkého sa púšťala s elánom, ktorého som ja nemal. Až omnoho neskoršie som sa dozvedel, že celý ten aklimatizačný proces sa nedial u nej vôbec tak bezbolestne, ako sa navonok zdalo… Skoro sa zoznámila so svojimi vrstovnicami, ženami i dievčatami z jednej čadčianskej kopanice. Pozývala ich k sebe, hrávala im na klavír, predčitovala im slovenské povesti z Dobšinského zbierky, najobľúbenejšej to knihy slovenského ľudu.

(Len čo sa táto kniha zjavila v mojej čakárni, vždy po niekoľkých dňoch nenávratne zmizla na našu úprimnú radosť: na počte týchto strát sme merali vzrast gramotnosti a chuti do čítania na Kysuciach. Sotva niekam dodalo Gašparíkovo kníhkupectvo v Turčianskom Svätom Martine za rovnaký čas väčší počet exemplárov tejto Dobšinského zbierky ako pre moju čakáreň.)

Od dievčat a žien si dávala spievať kysucké piesne a zapisovala ich. Mužom predčitovala úvodníky a politické zprávy zo Slovenského týždenníka…

Jednej januárovej nedele okolo Troch kráľov bola pozvaná svojimi novými kamarátkami na ich kopanicu na svadbu. Nevesta jej sľúbila, že budú spievať so sprievodom huslí a harmoniky.

Odišla skoro popoludní. Odchádzala za ostrého mrazu zaviatym chodníkom na vrch, na ktorom ležali kopanice. Sprevádzal som ju niekoľko krokov.

„Prinesiem pesničky. Prežijem krásnu nedeľu,“ tešila sa detinsky.

„A zažiješ rozprávku so živou vodou,“ odvetil som ja.

„Ako to?“ pýtala sa.

„Sama uvidíš,“ povedal som, obracajúc sa domov.

Zmrákalo sa a doteraz sa nevracala. Prišla, iba keď sa už celkom zotmelo, unavená, a ako sa mi zdalo, rozrušená. Nezobliekajúc sa povedala rozhodne:

„Musím sa ešte vrátiť, prišla som si iba po lampáš.“

Vtedy ešte neboli v obehu elektrické lampičky. Vzal som teda lampáš, s ktorým som chodieval v noci k chorým, a vydali sme sa znova na cestu po tom istom zaviatom chodníku, ktorý už toho dňa prešla moja žena dvakrát.

„Prečo si ma tam púšťal? Teraz ich ani vidieť nebudem môcť bohvieako dlho,“ povedala skoro s plačom.

„Živá voda, však? Povedal som ti to.“

„Aká živá voda?“ opýtala sa a hlas sa jej lámal.

„Vieš už, ako sa po slovensky nazýva lieh? Tu kvit, niekde okvit alebo okvitka a všetky tie názvy sú odvodené z aqua vitae, voda života, živá voda.“

„Pekná živá voda! A ona tam azda už leží mŕtva.“

„Také zlé to azda ešte nebude,“ povedal som, mimovoľne pridávajúc do kroku.

Na návrší nám vietor zhasil lampáš. Minuli sme všetky zápalky, ale rozsvietiť sa nám nepodarilo. Vtom však vietor roztrhol mraky a kosák mesiaca, ktorý vykukol, osvietil zasneženú poľanu. Moja žena, zazrúc známy jej smer, dala sa do behu. „To je ona,“ volala, ukazujúc na tmavú škvrnu.

Tam v snehu ležala, tvárou k zemi, omdletá žena. Nebolo ju možno prebrať k vedomiu. Ani myslieť na to, že by sa hoci s našou pomocou dostala peši do najbližších chalúp. Tep ani dych neboli síce doteraz ani živou vodou ani mrazom zoslabnuté, ale mnoho času na premýšľanie nezostávalo. Rozhodli sme sa čo najrýchlejšie vybehnúť k známemu sedliakovi a vyprosiť u neho sane a záprah. Bol to nevestin príbuzný. Ale nešlo to tak hladko, ako som očakával. „Čo tam zapriahať. Sánky ani nemám zrichtované. Naslopala sa a o chvíľu bude doma,“ namietal. Bolo treba mnoho výrečnosti, kým sa ho podarilo primäť, aby zapriahol aspoň do rebrináka, hoci to bol najmenej vhodný dopravný prostriedok ako pre omdletú, tak pre krkolomný terén. Cesta, i tak málo zjazdná, bola celkom zaviata snehom. Najprv dobehol k omdletej sedliakov Bundáš. Chvíľu sa bavil skokmi pred koňom štekaním a chniapaním po jeho chrbte, skoro ho však táto zábava prestala baviť a pustil sa dopredu na vlastnú päsť. My sme sa pomaly terigali za ním. Našli sme ho už pri omdletej, ruvajúceho sa s kúskami salámy a hltajúceho koláče, ktoré sa vysypali z koša, ležiaceho dva kroky od omdletej ženy. Bola to výslužka zo svadby. Omdletú ženu sme chceli zaviezť do jej domu za Čadcou, kočiš však rozhodol, že ju zavezieme späť do ženíchovho domu. Zabalili sme ju do hune, prikryli furmanovým kožuchom a vrátili sa do svadobného domu, kde pomaly prišla k sebe.

V izbe sa zatiaľ scéna, pravdaže, zmenila. Nepripomínala už svadobnú hostinu, a vôbec nie svadbu. Hudobné nástroje zmĺkli, spev sa zmenil na hulákanie. Svadobčania väčšinou spali okolo stola, hlavy na predlaktiach alebo jeden druhému na ramene. Dvaja mládenci s fľašami v rukách sa tackali po miestnosti. Izba so svadobčanmi akoby bola mávnutím nejakého čarodejného prútika upadla do spánku a zakliatia. Kto pozná etymologickú súvislosť medzi „kvitom“ a „živou vodou“, mimovoľne si spomenieme na onú živú vodu z rozprávok, ktorá kriesi zo spánku a zakliatia. Naša živá voda do spánku a zakliatia uvrhuje. Azda o chvíľu sa ženích a nevesta preberú z liehového opojenia a možno v nasledujúcich chvíľach ich telá, ešte tonúce v liehovom opare a so zárodočnými plazmami celkom ešte nasiaknutými „živou vodou“, dajú vznik novému zdegenerovanému človeku — ich budúcemu prvorodencovi.

Nuž tu sme už nemali čo hľadať. Dali sme sa so ženou na spiatočnú cestu. Prestalo snežiť a mesiac nám svietil na cestu. Moja žena dlho mlčala. „Ako si ma tam mohol pustiť,“ povedala nakoniec vyčítavo. Iba po chvíli začala rozprávať svoje zážitky zo svadobnej hostiny.

Spočiatku bolo na svadbe skutočne veselo. Boli i piesne i harmonika i husle. Kysucké piesne sú milé slovami i nápevom, prosté a jednoduché. Ale čoskoro nadišla chvíľa, keď sa spev začal zvoľna meniť v nesúladné zvuky, keď sa harmonika i husle začali rozchádzať s hlasmi a melódia sa začala strácať. Moja žena nepozorovala, že sa chystá zmena nálady, až sa zrazu ocitla uprostred opitej spoločnosti. Vtedy sa zdvihla na odchod. Ale jedna žena z druhej strany Čadce ju prehovorila, aby ešte chvíľu zostala, že majú veľký kus cesty spoločný. Bola to nevestina teta. Bola už zrejme rozjarená zábavou, a ešte skôr živou vodou, ale nezdalo sa, že by jej nálada už bola dostúpila onej miery, kedy podľa známeho príslovia „vzlet orla, sila leva a tuposť osla“ sa už nachádzala v onej tretej fáze. Ešte pred odchodom si dala „hriateho“, t. j. varenej sladenej pálenky, ale hneď potom sa dala na odchod. Až keď vyšli z dusnej, zafajčenej a vyhriatej miestnosti, začali sa na čerstvom vzduchu, na mraze a vetre účinky „živej vody“ javiť zreteľnejšie. Dala sa do spevu, takého, ako sa spieva alebo skorej vykrikuje na pastve, kde sa pieseň nesie cez údolie a kde pastieri z druhého úbočia jej odpovedajú. Spievala akýsi svadobný nápev:

Či sa pieseň končí týmto veršom, nebolo poznať. Ale ďalej sa speváčka nedostala. Potom vydávala už len nesúvislé výkriky. Bľabotala. Mojej žene bolo úzko. O chvíľu bolo treba opitú už viesť. Tá sa tackala, držiac sa mojej ženy pod pazuchu a druhou rukou sa chytajúc plota, skôr ohrady vedľa cesty. Kde sa ohrada skončila, stávala sa jej chôdza čím ďalej tým obťažnejšia. Nakoniec nemohla už ani krok ďalej a klesla bezvládne do snehu vedľa zaviatej cesty, kde sme ju potom našli…

V tom čase, o ktorom rozprávajú moje zápisky, bolo okolie Čadce a najmä jej kopanice smutne preslávené tým, že tam i ženy pili skoro jednako ako chlapi, ba že neraz dokonca muž pomáhal opitej žene z krčmy. V Čadci sme to všetko mali z prvej ruky: bývali sme oproti krčme, takže všetko, čo súvisí s jej prevádzkou — od opitého hulákania a tackania po upadanie do bezvládnosti pod našimi oknami — vídavali sme nedeľu čo nedeľu, najmä po kostole. Po omši sa stávala krčma, kde sa nalievala „živá voda“, prvou zastávkou kopaničiarov, kým sa vydali do svojich chalúp niekde na vŕškoch alebo na úbočiach.

Po onej svadobnej príhode sa „živá voda“ stala ústredným záujmom i mojej ženy, tak ako ním bola i mne od prvých dní môjho pobytu na Kysuciach, kde tiekla plným prúdom.

Bola ústredným problémom nielen našim, ale všetkých slovenských vzdelancov, ktorým ležal na srdci onen spánok a ono zakliatie, v ktorom bol pohrúžený slovenský ľud týchto krajov.

Bola ústredným problémom všetkých uvedomelých národovcov, učiteľov, lekárov, kňazov.

Každý pristupoval k jeho riešeniu svojím spôsobom. Bol som svedkom toho, ako sa k tomuto problému stavalo predovšetkým duchovenstvo. V tom čase, o ktorom moje zápisky rozprávajú, začalo už mnoho kňazov boj s pálenkovým morom. Pretože som žil medzi katolíckym ľudom, mal som príležitosť stretávať sa s metódami tohto boja najmä u katolíckeho duchovenstva. Neviem, či chytili vec za pravý koniec. Hlavný prostriedok ich protialkoholického boja bol, že od notorických ožranov, ktorých obyčajne priviedla ich žena alebo matka, ale ktorí sa niekedy prihlásili i sami, brali sľub alebo prísahu, že sa zrieknu alkoholu. Najprv len na určitú dobu, na niekoľko mesiacov, na pol roka atď. Účinok bol rozličný. Často prísaha za určitý čas vykonávala svoj otriezvujúci vplyv, často však jej jediný následok bol, že z notorického opilca robila ešte i krivoprísažníka. Azda ešte najúčinnejšia bola prísaha, ktorá zaväzovala vzdať sa len najtuhších druhov liehovín: zakazovala pálenku, rum, koňak, slivovicu, ale dovoľovala pivo a víno.

Istý kňaz na Kysuciach, vyšší cirkevný hodnostár, zdá sa mi, dekan alebo prepošt, spájal prísahu ešte s brachium ecclesiasticum, s cirkevnou brachiálnou mocou. Ak sa neosvedčil jednoduchý sľub, zložený do jeho rúk súkromne na fare, zavolal tvrdošijného vinníka pri omši — zdá sa mi — po pozdvihovaní pred oltár, kde svoj sľub mal potvrdiť pred očami celej farnosti prísahou. Ak prekročil i tú, odohralo sa potom posledné dejstvo v sakristii. Tam prikázal farár kostolníkovi, aby previnilca položil na lavicu a dôkladne ho zmlátil palicou. Tento kňaz sa tešil zvláštnej vážnosti medzi svojimi farníkmi. Nakoľko bola spontánna a úprimná, nepodarilo sa mi zistiť. Pripúšťam, že táto metóda mohla zapôsobiť silnejšie na dedinčanov. Ani nie tak zastrašujúcim vplyvom fyzickej bolesti, ako skôr tým, že sugestívnu silu prísahy vystupňovala ešte sugescia moci, ktorú sa nad nimi ich duchovný otec neostýchal vykonávať. Zdá sa, že dojem z brachiálnej fyzickej sily bol v tomto prostredí vždy pôsobivý. Aspoň uhorskí četníci, ktorí ju užívali podľa chuti, bez výsluchu a bez zodpovednosti komukoľvek, neboli pre Kysučanov nikdy len žandármi, ale vždy pánmi žandármi. Hovoriac o nich, inak ich nenazývali.

Ak nebol protialkoholický boj duchovenstva príliš účinný, celkom iste by nebol účinnejší ani boj svetskej inteligencie. Slovenskí učitelia a lekári viedli ho akosi z profesie: slovom i tlačou, v rozhovoroch, v prednáškach, v novinách i v kalendároch. Ako málo účinné boli príležitostné napomenutia s protialkoholickou tendenciou a prehováraním do svedomia, o tom ma skoro poučili početné príhody.

Čoskoro po mojom usadení sa v Čadci ma navštívil mladý martinský spisovateľ. Išli sme spolu na prechádzku po hradskej pri hornom toku Kysuce. Hradská bola temer zatarasená nepretržitým radom povozov, vezúcich na čadčiansku pílu smrekové kmene. Jeden z furmanov, ktorých sme stretávali, kráčajúc vedľa svojho záprahu, vylovil práve z rukáva svojej hune zazátkovanú fľašu pálenky s dlhým hrdlom. Huňa sa nosievala prehodená cez rameno tak, že rukávy viseli voľne vedľa rúk. Jeden rukáv, naspodku zaviazaný motúzom alebo stiahnutý remienkom, slúžieval za akúsi kapsu, v ktorej boli uložené rozličné potreby, aspoň tie najdôležitejšie pre život: ciachovaná fľaša na pálenku s dlhým hrdlom, z ktorého obsah fľaše akosi zvlášť ľahko kĺzal do hrdla, fajočka, tabak, zápalky. Tento furman mal fľašu značne väčšiu, ako sa zvyčajne na takýto cieľ užívalo.

Môj hosť, ktorý žil v Turci a Kysuce poznal iba z letného pobytu, nezdržal sa a oslovil furmana: „Vari tuná pijete z takýchto fliaš päťdecových?“

„Vedia, pán môj,“ odpovedal furman, „to je podľa toho, aký sme ktorý robotník. Ktorí sme lepší, ako trebárs ja, pijeme z takýchto. Ktorý horší, pije zase z menších.“

Takto sa skončil rozhovor, začatý očividne s protialkoholickou tendenciou. A tak podobne sa končieval temer každý takýto jasne zámerný rozhovor, takže kto nemal dobre nabrúsený jazyk, urobil lepšie, keď sa nepúšťal do nerovného boja.

Taktiež málo účinné, ako som sa presvedčil, bolo poučovanie zdravotné, protialkoholické state v novinách, brožúrach a kalendároch.

Dr. Dušan Makovický, žilinský lekár, vydal roku 1901 preklad známeho traktátu Leva Tolstého „Prečo sa ľudia omamujú“. Podľa Tolstého preto, že opojením sa snažia v sebe prehlušiť povedomie hriešnosti a nezmyselnosti vlastného života a výčitky svedomia z toho plynúce.

Viem si predstaviť, ako by sa zatváril a akou ironickou odpoveďou by odmietol výklad traktátu Tolstého, hoci by mu bol podaný formou ďaleko prístupnejšou, ako je traktát sám napísaný, onen kysucký furman, typ realistického sedliačka, stojaceho vždy — ak práve nie je podnapitý — pevne a oboma nohami na zemskej hrude.

My, všetci protialkoholickí horlivci s Tolstým a Makovickým na čele, sme zabúdali pri svojom kázaní na jeden závažný moment: že alkohol je euforikum; že svojím opojením prináša zabudnutie starostí, ktorými denný život dolieha najviac práve na najbiednejšieho a najúbohejšieho človeka. Zdá sa mi, že sme si správne neodpovedali na otázku; prečo alkoholizmu najviac prepadávajú práve najchudobnejší a najzodretejší ľudia, obyvatelia kopaníc, ktorým dúšok páleného je kvintesenciou všetkých radostí a útech, aj keď sebaklamlivejších. Masovú chudobu sme vždy pokladali za následok, nikdy za príčinu masového alkoholizmu. To asi bol náš hlavný omyl.

Zdá sa, že oveľa skorej ako my všetci, s Tolstým a Makovickým na čele, sa podstate otázky priblížil Engels. V spise „Položenie pracujúcej triedy v Anglii“ ukázal, že v tejto otázke je nutné zostúpiť z oblaku mravného horlenia a napomínania a postaviť sa na pevnú pôdu hospodárskych súvislostí. Zdá sa mu síce tiež, že opojenie je brané na pomoc tam, kde má byť niečo prehlušené, nie je tým však ako u Tolstého povedomie hriešnosti a nezmyselnosti vlastného života, ale povedomie bezútešnosti a bezvýchodnosti hmotného položenia, t. j. krajnej masovej chudoby. Ak je to tak, potom; pravda, treba viesť boj odinakiaľ: usilovať sa o to; aby ľud vyviazol z tejto krajnej masovej chudoby, prapríčiny všetkého opájania a omamovania sa. V súvislosti so svojím socialistickým svetonázorom vidí Engels vyviaznutie z masovej biedy v základnej zmene hospodárskeho a spoločenského poriadku.

To sú však názory, ktoré v tej dobe na Slovensku boli ešte i najprezieravejším zahalené hustou hmlou idealistického svetonázoru a ešte dlho mali takto zahalené zostať.

Takmer všetci moji hostia z Čiech alebo českí turisti, s ktorými sa náhodou stretnem, zverujúc mi svoje dojmy z môjho pôsobiska, zvyčajne sa dostanú v reči veľmi skoro na naše hornotrenčianske cintoríny. Zdá sa, že taký hornotrenčiansky dedinský cintorín pôsobí na nich veľmi silným dojmom. Tieto cintoríny skutočne, nie je možné zrovnávať s tými, na ktoré sme zvyknutí z nášho českého vidieka. Hornotrenčianske cintoríny, aspoň na dedinách, v ktorých nie je kostol, ležia obyčajne bokom od dediny, niekde v dolinke alebo na vŕšku. Často nie sú vôbec ohradené, alebo sú oddelené iba akýmsi drôteným, skôr iba náznakovým ako skutočným plotom, radom kríkov alebo stromov. Prepadávajúce sa hroby, neupravené, neopatrené, nezdobené ani kvetmi, ani vencami, ani popínavými rastlinami, ani smútočnými stromami, neobkladané trsmi trávy, obrastené iba nesiatou, nežatou a len spásanou trávou, zalievanou iba dažďami, alebo zavlažované rosou, v zime potom zverené ochrane snehového príkrovu. Ináč všetko otvorené ľubovôli živlov, samopašnosti detí, pastierov a dedinských zvierat, husí, oviec a zablúdeného dobytka. Nízke drevené, z väčšej časti naklonené alebo zvalené kríže a jeden vysoký, typický slovenský, tiež drevený kríž s úzkou, oblúkovitou plechovou strieškou, ktorý akosi dominuje celému cintorínu. Tiež nebýva bezchybný. Veľmi málo krížikov alebo pomníčkov, kamenných či železných, ktoré určite patria rodine nejakého Amerikána alebo blahobytnejšieho drotára. Väčšina hrobov bez nápisu, anynomných. Tieto cintoríny ožívajú len pri pohrebe, kedy pribudne nový obyvateľ, a najmä na Dušičky alebo na Všechsvätých. Vtedy sa stávajú dokonca rušnými. Pozostalí prichádzajú vyhľadať hroby svojich zosnulých a zažať na nich sviečky alebo kahančeky, ktoré tam blikajú a mrkajú do jesenného podvečera na uctenie pamiatky zosnulého, ktorý tam tlie a rozpadáva sa niekoľko stôp pod trávnikom, a najmä deťom pre radosť, ktorým sa stáva cintorín v oných dňoch akýmsi parkom zábavy a radosti.

Cudzinci a turisti sa nikdy nemôžu spriateliť s týmito horniackymi dedinskými cintorínmi, ba nenachádzajú dosť slov na odsúdenie nepietného horniackeho ľudu, o ktorého citovej otupenosti zdajú sa im tieto cintoríny dávať svedectvo.

Ja mám naše kysucké cintoríny rád. Sú mi tým bližšie — čím lepšie poznávam ľud, ako žije a zomiera. Sú mi symbolom jeho nesentimentálneho pohľadu na život i na smrť. Ľuďom, ktorí zomierajú tak, ako som ich často vídal zomierať a hotoviť sa na smrť, patrí práve takýto cintorín s anonymnými hrobmi, otvorenými ako milosrdenstvo božie živlom, deťom, zvieratám i vandrovníkom.

Na Kysuciach zomierajú podobne ako v Turgenevových Poľovníkových zápiskoch…

Vchádzal som do domu, práve keď odtiaľ vychádzal kňaz so sviatosťou pre umierajúcich.

„No, teraz uvidíte, ako u nás žijú. Ani som nemal kam sacrosanctum postaviť. A je to dobrý gazda,“ povedal mi.

Chorý ležal v dosť priestrannej izbe, dymnej, t. j. takej, kde nie je pec s komínom, ale iba ohnisko. Dym odchádza dvermi, keď je vietor, i oknami. Celá izba, najmä trámy na povale sú čierne ako uhoľ. Keď je prievan, padajú chumáče sadzí ako veľká mužská ruka. Keď sa zakúri, otvoria sa dvere, aby dym mohol vychádzať von. V zime pritom ľudia krehnú a voda v nádobe, postavenej na zemi, mrzne. Podlaha holá — ako nakoniec u nás väčšinou — iba z udupanej hliny. V kúte stála kravička, oddelená niekoľkými doskami, v druhej ohrade jalovička. Mnoho našich sedliakov „pritúli“ k sebe takto na zimu domáce zvieratá.

Chorý ležal na zemi na slame. Ticho stonal. Ukázalo sa, že už druhý deň má príznaky črevnej nepriechodnosti. Radím do nemocnice na operáciu, čím skôr, tým lepšie, ináč ho čaká istá smrť.

„Nože povedz,“ obracia sa k žene, „ako ty myslíš.“

„Ej veru načo tam pôjdeš, veď už teraz nezdržíš. Ak ti dá Pánboh smrť, zomrieš aj v špitáli. Nech už je, ako Pánbožko dá.“

Po márnom dohováraní chcem sa pokúsiť prekážku odstrániť aspoň vypláchnutím tlstého čreva vodou. Niekedy, hoci zriedka, sa to podarí.

„Teda aspoň to by ste si mohli dať spraviť.“

„Dal by som, pán môj, dal by som,“ hovorí chorý prerývano, „ale teraz, keď som už raz pripravený a svätú hostiu som užil, teraz si nedám bantovať. Ešte by ju mohli zo mňa vyplaviť. Už nech radšej tak zomriem.“

Na druhý deň zomrel.

Inokedy ku mne priviezli ťažko choré päťročné dievčatko. Matka o ňom rozpráva, čo všetko už vytrpelo.

„Teraz už nám leží šiesty týždeň na oval. Ako v blate.“ Odviedol som ju bokom a vysvetľujem jej, že dievčatko je na smrť choré.

„Aj ja tak povedám; každý nám vraví, že má suchú nemoc. Ale to mohli povedať, pán doktorko, pred ňou, veď my sme jej to už neraz hovorili a ono samo, chúďa, si neraz povie: ,Mamička moja, nemôžem ani zomrieť, ani ožiť.‘ Dneska si bola pýtala novú košieľku: ,Dajte mi — povedá — tú novú košieľku, ak zomriem, už zostane na mne.‘“

Hana Krkošková mala dvadsaťjeden rokov, keď jej zomrela matka. Jej brat Juraj bol o rok mladší. Od svojho dvanásteho roku chodil po drotárke, najprv ako „džarko“, potom ako samostatný živnostník a zgazdoval za osem rokov toľko, že mohol kúpiť na Krkoške chalupu a po roku vystavať miesto ohniska pec s komínom. Jeho matka, ktorá si veľmi želala na staré roky žiť vo vlastnom, mnoho chalupy neužila, zomrela o rok nato. Hana zostala sama „ako tá sovička“. Brat strávil väčšiu čiastku roku v Čechách, vracal sa koncom augusta do žatvy a zostával doma, kým nebolo vymlátené. Hana mala síce desaťročnú slúžku, s ktorou spávala na jednej posteli, tá jej však veľa nepomohla. Pastieri sa smiali, že nedokáže zavarovať ani jedinú Haninu kravu. A tak bola Hana vlastne na celé svoje gazdovstvo sama. Nebolo toho mnoho, ale predsa toľko, že mala celý deň čo robiť. V nedeľu popoludní púšťala domov i Haničku, takže zriedkakedy mohla niekam zabehnúť s druhými dievčatami. Na Krkoške bolo v dvanástich číslach päť slobodných dievčat. Čakalo sa, že do Kataríny sa tento počet zmenší. Hanin brat sa tohto roku oneskoril s návratom z Čiech, ale keď príde domov, bude sa chcieť ženiť. Tentoraz sa vrátil až koncom októbra, koncom novembra už pôjde do sveta, má teda naponáhlo: nájsť si nevestu, oženiť sa a ešte asi 14 dní zostať pri svojej mladuche. Prišiel popoludní, večer sa dohovoril so sestrou a tretí deň nato viedol si nevestu z druhých kopaníc na notariát na zápis. Poznal ju ako dieťa, bola to vzdialená príbuzná. Nevidel ju roky, ale Hana mu ju pripomenula. Zašiel na Kýčeru a vidí: urastené, silné dievča; koľko má rokov, tam nevedeli, ale pri zápise sa ukázalo, že ešte len pätnásť. Teraz sa Juro trochu bojí, že mu nebude vedieť gazdovať. Hana by sa tiež vydávala. Alebo spolu s bratom, alebo hneď po ňom, čakala iba, čo povie brat. Ponúka sa jej jeden mládenec z Krkošky, ale je to korheľ, toho si Hana nevezme. Skoro by utratil tú stovku, ktorú jej dá brat do vena. Ale do Kataríny sa predsa len asi vydá.

Rozhodlo sa to skoro. Dva dni po bratovom zápise, keď ráno vstala a chystala sa do práce, prišiel k nej do izby vyobliekaný muž a hovorí bez úvodu: „Nože, Hanička moja, obúvaj čižmy a pôjdeš s nami do mesta.“ Hana vyšla s ním pred chalupu a vidí tam dvoch mládencov. Je robotný deň, ale obaja majú čižmy a čisté plátenné nohavice. Jeden z nich si chce vziať Hanu za ženu. Hana ho videla raz asi pred rokom, priviezol vtedy na Krkošku drevo. Vie o ňom iba to, že býva na druhej kopanici „u Škrobáka“, neďaleko odtiaľ, a že žije s otcom a chromou sestrou, že má jedného koňa, tri kravy, pole a kus lesa. Hana sa vracia do izby, obúva čižmy a vydáva sa s nimi na zápis. Brat nie je doma, až v meste sa s ním stretnú. Ani na Krkoške o tom nik nevedel, až keď bolo po zápise. Dohodlo sa takto: Juro bude mať svadbu 13. novembra, Hana o týždeň neskôr.

Od toho času Hana svojho ženícha nevidela, len raz v meste v kostole. On na Krkošku nejde, bude mať po svadbe ešte dosť času zoznámiť sa so svojou mladuchou: je sedliak, nechodí po svete. Ona zas nejde na jeho kopanice, hanbí sa. Nevie ani, ktorá chalupa je jeho, konečne sú jedna temer ako druhá, takže je to vlastne všetko jedno.

Hana má teraz toľko starostí, ako doteraz nikdy nemala. Pripravovať dve svadby tak skoro po sebe! Najprv nakúpi v Čadci svadobné šaty: záponku, kabátik, vence. Potom čepiec. Nové čižmy musí kúpiť ženích. Potom dary ženíchovej rodine: trom sestrám a jednej tete po „ručníku“ na hlavu. Ženíchovi košeľu. V chalupe bude treba vybieliť a poriadiť. Na bratovu svadbu navarí ona, na svoju variť nebude, to jej už vypomôžu niekde u susedov. Navarí sa káva, polievka, kapusta, zemiaky s maslom. Kúpi za tridsať zlatých býčka na obidve svadby, bude i hovädzie mäso.

Pre Hanu je to vyslobodením, že má toľko práce. Je jej smutno, keď si pomyslí, že pôjde z Krkošky. Aspoň keby nebolo na Krkošku z jej budúceho domova vidieť a keby nemusela cez Krkošku chodiť do kostola. „Nepôjde cez Krkošku ináč ako plačúci.“ Tu ich bolo päť slobodných dievčat a mládenci vedeli hrať na harmoniku a na husle. Dievčatá spievali. „Vtáci spievajú a my im pomáhame,“ hovorievala Hana. U Škrobáka nie je mladý svet, len samé vydaté baby. Už začne nosiť čepiec, a Hana mala rada len stužky. Jej kamarátka Verona je teraz každú chvíľu u nej v dome. Chodievala k nej niekedy i spať. Nedávno k nej pribehla, keď Hana čistila zemiaky, objala odzadu Hane hlavu, pritisla ju k sebe a dala sa do plaču. „Ej, Hanička moja dobrá, kto ma teraz bude do kostola zapletať!“ Každú nedeľu si totiž jedna druhej zapletali vlasy.

Idem podvečer po hradskej na prechádzku. Dohonili ma dvaja robotníci, idúci z práce, pravdepodobne z parnej píly. Jeden je malý, pohyblivý a zrejme „počastovaný“. Druhý je vysoký a iste si tiež vypil, ale doteraz to na ňom nevidieť.

„Pochválen buď Ježiš Kristus.“

„Naveky.“

„Ďaleko idú?“ pýta sa ten malý, nechávajúc predísť svojho druha. Tomuto nie je do hovoru, hoci ten malý by rád vylial svoje srdce. Chce mi bozkávať ruku.

„Nebozkávajte, to sa predsa už nerobí.“

„Nech — nech si len dajú, prečo by som im nepobozkal, veď sú predsa kresťan-katolík ako aj ja. Ja ich dobre poznám.“

„Hybaj svojou cestou, čo sa tisneš,“ obracia sa naň vysoký. „S ľuďmi, ktorí Boha nechvália, maj pokoj. Nech si on ide, kde sa mu páči, a ty hybaj.“

„A čo ty povedáš, že Boha nechvália,“ zastáva sa ma menší. „Či si nepočul, ako pekne odpovedali?“

„Čo odpovedali? ,Naveky‘. ,Naveky‘ povie aj židák. Ale ameň, braček, ameň kde ostalo?“

Oršuľa Gabryšová je statná dievka, ako taká zdravá kobylka. Mozog nie je najdôležitejším ústrojom jej tela; ale patrí medzi ľudí, u ktorých nie ste si celkom istí, že ste na ich slabomyseľné výroky tak trochu nenaleteli.

Postihla ju ťažká nehoda.

„Išla som do Frýdku k panenke Márii, zľakla som sa vojaka a potom, sa mi pustili také brudy, také kaliská z lona. Bola som u doktora, kdesi v Jablunkove. On mi predpísal také zeliny. Ale čož’ tie, také rastú aj v panských záhradách. Potom ešte mi dal také guľky, ako sa dávajú do kvera. Isto preto, že to bolo od vojaka. A tie som si musela dávať do môjho tela.“

Boli to asi globuly zabalené do staniolu.

Ale púť bola nevydarená na celej čiare: ukazuje sa, že Oršuľa je okrem toho i tehotná, asi v štvrtom mesiaci. Veľmi sa tomu diví.

„Preca som si bola u panenky Márie chlupla svätenej vody. A to hovoria, že vtedy neupadne hrubá.“

Som však presvedčený, že to už dávno vie.

„A kedyže to bolo, tá nepodarená púť?“ chcem si overil správnosť svojho odhadu, že jej tehotenstvo trvá asi štyri mesiace.

„Neviem im dopilna povedať. Na mesiace im to napochytre vyrachnovať neviem. Ale na týždne by to bolo pätnásť… A či by mi to, prosím ich, nemohli rozohnať? Veď to je ešte málo živé. Ešte nič necítim. Že vraj keď to ožije, to sa tak trepe ako neprirovnávajúc had.“

Uisťujem ju, že plod žije už teraz.

„Teda nech mi to odoberú.“

„Odobrať sa to nesmie, aj je na to neskoro. A veď je to vaše vlastné dieťa. Škoda, Oršuľka, o ľudský život.“

„No veď škoda. Ja by som to ani nie, keby to bol dáky inakší. Ale to je taký, že na ňom nič nevysúdiš. A dieťa budeš mať.“

Ale z jej venerickej choroby mám úprimný strach a menovite jej kladiem na srdce, aby si k pôrodu zavolala skúsenú babičku, aby novorodeniatko zostalo uchránené od nákazy očných spojiviek. Sama nech babe pripomenie, aby mu nakvapkala do očí. A potom nech mi dieťa prinesie ukázať.

Oršuľa je starostlivejšia, ako som očakával. Splnila všetko, k pôrodu si zavolala, stoličnú babu. A dobre urobila — uchránila od nákazy nie dve, ale štyri očká: mala dvojčatá. Priniesla ukázať len jedno, „lebo to druhé je just také“. Ale diviť sa neprestala.

„Teda nech pozrú,“ hovorí, „vojak bol jeden, a detiská sú dve.“

„A to ešte ste užila svätenú vodu,“ povedal som.

„No dívajú sa!… Isto bez svätenej vody by som mala najmenej troje,“ odpráva ma pohotovo.

Vraciam sa odpoludnia z mesta. Pred dvermi môjho domu stojí zvláštny povoz. Sedliacky vozík, do ktorého je zapriahnutý na náručnej strane kôň a na sedlovej krava. Kočiš sedí na schodíku pred dverami a fajčí z krátkej fajky. Keď ma zazrie, vstane, dá dolu klobúk a hovorí:

„Už som sa pýtal ich panej, kde sú. Len som sa bál, aby nezašli niekde do krčmy; ak by sa tam zabavili a podnapili.“

„Toho sa u mňa veľmi netreba báť,“ odpovedám. „Chorého ste už dali do čakárne?“

„Ja som nedoviezol chorého, to my by sme ľúbili, pán doktor, keby išli ku nám. Moja baba je čosi naništ.“

Už som šiel k chorému všelijako, na rebrinci i na hnojniaku, ale doteraz nikdy s takýmto kombinovaným záprahom.

„A to si vy myslíte, že si na toto sadnem? Pre pánka by ste tiež prišli s takouto zápražou na posmech sveta?“ snažím sa zachrániť stavovskú česť, ale už dopredu viem, že nakoniec predsa len pôjdem.

„Už nech sa nehnevajú, veď ich pani sa so mnou už dosť vyvadili. Aj oni povedali, že im nedá na to sadnúť. Ale sú to driečna osôbka. Len to nemôžem ani na jednom slove poznať, že by boli z Čiech… No vidia, pán môj, nemohol som dostať druhého koňa.

A náhlo mi je, čosi na ňu prišlo, akýsi kŕč. To ona niekedy máva. A keď ju to pochytí, to odrazu mrie. Ktohovie, či ju ešte nájdem živú.“

„Veru,“ hovorím, „to ste to teda dobre spravil. S tou kravičkou tam chytro budeme. Takúto páru poslať po smrť, a nie po lekára.“

Ale nakoniec sa nechávam obmäkčiť, hoci dávam za pravdu svojej žene, ktorá sa hnevá, keď ľudia skúšajú, ako ďaleko môžu ísť v bezohľadnosti, hovorí, že ich treba i v tomto smere vychovávať. I ona vyšla z domu a pridáva posledné polienko. Viem, že trochu z jej nevľúdnosti patrí i mne, zato, že som ustúpil.

Jazda bola skôr všetko iné ako rýchla doprava k ťažko chorému. Kôň nebol svojím sedlovým partnerom práve znásilňovaný: pomalá jazda mu bola vhod i beztoho. Ale nepríjemné bolo hlavne to, že temer nik z okoloidúcich nás nenechal prejsť bez posmešnej poznámky.

„Na sedlového merkuj, je moc bujný,“ volá jeden. A zase iný: „Ďuro, koho si to vezieš do Zákopčia s takým cirkusom? Nebodaj toho vášho englického ablegáta?“

Stalo sa totiž, že pri nedávnych voľbách kandidoval do snemu za Čadčiansky okres ktorýsi maďarský šľachtic. Svoju kandidátsku reč v Zákopčí začal po maďarsky, ale Zákopčania mu nerozumeli. Po slovensky nevedel zase on. Medzi poslucháčmi bolo viac takých, ktorí boli v Amerike, a tým prišlo na um mu zavolať: „Pán kandidát, nech hovoria po englicky,“ a gróf skutočne spustil po anglicky. Koľko z toho skutočne porozumeli, nie je známe, ale grófa vypočuli a zatlieskali mu. Vraj tam dostal hodne hlasov.

Furman sa, ako vidím, hnevá a sám by, tuším, bol najradšej, keby sa nebol pustil do tohto podniku. Na poznámky okoloidúcich odpovedá najprv veselo a vtipne, potom menej vtipne a nakoniec sa zachraňuje odsekujúc: „Nepočujem, lebo vozík veľmi hurtuje.“ Možno si predstaviť, ako veľmi mohol hrmotať vozík, ťahaný kysuckou kravičkou.

V Zákopčí ideme do Klukovskej rieky. Cesta nám trvala temer dve hodiny, inokedy málo nad hodinu.

Chorá má záchvat žlčovej koliky. Morfiová injekcia jej rýchle prináša úľavu. Muža to zrejme potešilo, takže bolo s ním možno vyjednávať o spiatočnej ceste. Naspäť ma teda odvezie miesto kravy susedov kôň, len čo príde z poľa a len čo ho nakŕmi. Zrejme by sa mi rád svojím spôsobom odvďačil a odškodnil ma za tú čudnú výpravu. Chce poslať do krčmy po víno.

„Mariška,“ hovorí svojej dcére, ktorá niečo hľadá pri matkinej posteli, „bež, nech ti krčmár vyasignuje pod dákym titulom voľačo súceho. Dáku haraburdu zas nenos.“

Len ťažko sa mi podarilo zdržať ho od toho. Po chvíli sa teda miesto vína objavuje predo mnou hrnček kyslého mlieka… Nepozostáva iné, ako čakať. Ale i s čakaním budem doma skorej ako s oným kombinovaným záprahom. Sedím pri stole, muž pri peci. Medzitým sa zotmelo. Do izby vošlo niekoľko žien, asi priamo z poľa, a obstúpili posteľ chorej.

„A lepšie ti už, čo, Žofka? — to ona má isto z plaču,“ obracia sa na mňa jedna z nich.

„Bodaj z plaču. Z plaču len hlavu rozpáliš a oči zažneš. To bude mať skôr od jedu,“ mieni druhá.

„A či je ozaj taká srditá?“ pýtam sa muža.

„Nuž prosím ich, ako ženy. Ženská keď zje misku čohosi horúceho, hneď začne skákať. To je pri každej. Ale už toľko toho neni ako pri niektorej. Ešte sú aj horšie. Moja — tá je aspoň veľká. Ale keby videli jej sestru. Tá je malá, ale ukrutne pajedivá. Ja neviem, ako to môže byť, taký malý človek, že je taký natrhlivý.“

Chorej sa už uľavilo a hovorí slabým, zanikajúcim hlasom, ktorým majú byť zdôraznené jej pretrpené súženia:

„Veď som ani neplakala, ani sa nepajedila. Ale prišlo mi na chuť také jabĺčko, čo dávajú pod kapustu. A z toho sa mi to dalo.“

Do dverí vošlo asi šesť-sedemročné dievčatko so skrivenou chrbticou, na kosť vychudnuté. Opierajúc sa rukou o kolienko, dovlieklo sa k jednej zo žien, chytilo sa jej za sukňu a stojí.

„Pôjdeš, Oršuľka, s pánom do Čadce? By ti kúpili medovú bábku,“ sľubuje jej za mňa iná žena.

„Ja, pôjde tá,“ odpovedá jej matka, „farárovi húsky pásť. Z tej už nebudeme mať nič, tá mi na starosť vody nepodá. A tak som ju opatrovala ako ten peniaz. Čo som sa jej toho chrbátku mojimi lačnými slinami naroztierala. Ale to jej akosi nič…“

„Načo je taký človek,“ ozýva sa od pece muž. „Hneď by som dal smrti groš, aby ju vzala.“

„A pamätáte, kmotor, aká to bola tanečnica chýrna, speváčka? By sa boli pozerali, ako tá vedela cifrovať.“

Hovor sa točil na senzáciu posledných dní: jeden starec z dediny sa vrhol z mosta do rozvodnenej Kysuce a utopil sa. Jeho mŕtvolu našli až kdesi nad Budatínom. To sa tu na dedine stáva veľmi zriedkavo. Za roky pamätám iba dve samovraždy. Ženy vedeli najsenzačnejšie podrobnosti. Ale muž mal jediný problém. „Prečo to spravil? Ale mal všetkého dosť, jedenia i fajčenia,“ ozýva sa od pece.

„Bude tam teraz v jeho placi mátať,“ povedala jedna zo žien.

„Či to u vás mátava?“ pýtam sa.

„Ale vidia, ani veľmi nepočuť. Prv tu boli mátohy, lebo prv tie detiská tak nekrstili. Keď sa ktorá prespala, už len hľadela, aby sa toho dieťaťa striasla. Ale keď teraz sú na to tresty, zákony, je potom z toho vytriasanie. Dnes už každá hľadí, aby došlo krstu.“

Zatiaľ sa sused s koňom vraj vrátil z poľa, treba len ešte kŕmiť. Čakám ďalej. Jedna zo žien si sadla vedľa mňa, aj Oršuľku posadila, druhé dve stoja, skrížiac ruky na prsia. Reč prešla zo samovraha a mátoh na iné viac-menej senzačné udalosti. Ženy nejdú ani večeru chystať: téma je príliš pútavá. Jedna rozpráva udalosť staršieho dátumu, ktorá sa odohrala u nich, keď ešte bývala u rodičov.

„… on mal takého chlapca, takého desaťročného. Vydarené decko. Do všetkého sa bral. Koňa nafutroval, očistil, drevo narúbal, čo také. Raz ich sused, čo ho nosil ku krstu, ho zajal so sebou do hory. Rád ho mal, každý u nás ho mal rád. A tam, ako rúbu stromček, také bučisko hrubizné, pri samom kraji rúbaniska, chlapča chcelo ešte voľajako prebehnúť. Či zo samopaše, či to, pánbohvie; a naraz strom tresne a chlapca zavalí. Zaraz bol het, ani nestihol skríknuť a už bol boží. A ako tam leží, ten jeho krstný — čo ten robil! sekeru mu museli vydrapiť z rúk, čo sa zdalo, že si niečo spraví. Potom sa naraz schytil a hybaj domov. K tomu jeho otcovi. ,Neľakajte sa, poďte sa dívať na preukrutný strach. Vášho Imricha som zabil.‘ Zdalo sa, že zblaznie.“

„A čo na to otec?“ spytujem sa.

„Ten už vedel. Už tam bol ktorýsi pribehol do dvora a kričí: ,Strýko, strýko, už nemáte z Imra nič.‘“

„A otec?“

„Otec? Len tak ostal stáť, ako bol, takto si dal ruku a dlho nič nehovoril. Potom povie: ,Ja ti, Štefko, nejdem vstupovať do svedomia. Ja ti nepoviem mrcha slova jakživ…‘ Všelijakí sú ľudia. Niektorý by doňho skočil: Ty mordár, ty zabijak, ty si ma doniesol o chlapca… A ten nič. Len stojí a čuší.“

Všetci sme mlčali, nikomu nebolo do reči…

Do izby vošiel asi dvadsaťročný mládenec, pekný, čisto oblečený, a oznamoval, že je zapriahnuté, vozík čaká. Naspäť ma povezie on s párom koní.

Ženička, sediaca vedľa mňa, štuchla ma ľakťom:

„To je,“ hovorí, „hentej ich Marišky. Už boli aj ohlášky písať.“

Všetci sa záľubne pozerali z jedného na druhého. Mariška sa hanblivo odvracia.

„Nič sa ty nehanbi, nie! Veď si ty taká konopa vyrastená ako on ľan…“

Muž pri peci vstáva.

„No nech si idú sadnúť. Ty, Ondriš, merkuj! Nech sa zbohom majú. A nemajú niečo za zlé…“

Sadáme do vozíka. Ondriš vpredu na truhlu, ja na sedadlo v košinke. Vypínam sa na svojom sedadle, veď ideme s párom koní. Cesta nám ubieha rýchlo. Teraz nech len niekto skúsi urobiť si z nás posmech.

„Ako sa voláte?“

„Mariša.“

„A po mužovi?“

„Dotková, spravodlivá Dotková.“

„Na čo sa ponosujete?“

„Ej, pán doktor, zle je so mnou.“ Sadá si. „Teda už len počúvajú, poskaržím sa im: to je u mňa všetko zo žiaľu. O Bartolomeji bude rok, odišiel mi syn do Ameriky. Ja som sa vtedy užialila, aj som sa potom naľakala — zas taký pes mi bol raz vošiel do pitvora, taký hrubý, mäsiarsky. A už od tých čias nemôžem.“

„Viete čo,“ hovorím, „odpovedajte mi, len čo sa vás opýtam.“

„No nech dočkajú, nech ma len nechajú, veď im rozpoviem a oni už len nech ma doktorujú, nech mi pomáhajú, jabĺčko moje. Teda — taký bôľ mi ide po kostiach, také drenie. V chrbte ma len páli razima a jednými rázmi zas náramná studeň. To budem mať isto z priesilku, lebo musím ťažko robiť, na všetko som sama. Už som tou robotou zrobená a tými bitkami zjedená. Síce chlap už mi zomrel, teraz už ma nemá kto biť. A dobre Pánboh urobil, že ho vzal. To ma tak oslobodil, ani, ani… Zas som sa bola raz umordovala a to je teraz isto to mordovisko. Zima ma vždy berie a telo akoby mi sťahovali do obruče. V prsiach mi taká závlaka leží, tak mi všetko zavadzia v tých prsoch až po samé hrdlo. No, nechže opáčia, teraz to mám pri srdci, ako mi tam čosi klope (kladie mi ruku na svoj žalúdok, kde je cítiť tep brušnej aorty), ráno som to mala v chrbte. Vždy jednostajne to po mne chodí, ščukajúci a pichajúci, a keď už ma to dobre popichá, vtedy mi to vojde do hlavy. A to už ma tak zbolí, že sa zdá, že sa budem na stenu driapať. A zjesť nič — jak čo mastného zjem alebo čo kyslého, to ma tak pečé-e… aj keď nič nejem, tiež ma na jamke bolí.“

„Kedyže vás bolieva na jamke?“

„Kedy mu na um príde. To sa mi dá škurčať pri žalúdku, akoby sa mi voda varila, krk — krk a už len keď dobre poškurčí, vtedy na chvíľu utíchne. Aj tú výmluvu mám takú nečistú. Prv som čisto vravievala, aj včil niekedy. Jazyk mi socá po tej hube, akoby mi ho spiatky do hrdla ťahalo a akoby ani nevládal rovno hovoriť; tak mi ho zatašmáva, ako keby som bola opitá. Ja som jakživa nebola opitá, ale viem, ako to je. A dívajú sa, prosím ich, aj keď tíško stojím, to vždy so mnou krúti. Tak ma socá, ako keby som mala — bohchráň — dáku triašku dostať. Niektorý čas mi takto pod kožou lupká. Aj mi kázali baby postaviť hrnček, že to mám matku, ale mi potom brucho tak navrelo a taký čierny fľak sa mi vyhodil na ňom, že strach večitý. Ale čo sa ich budem hanbiť. Veď som ja tiež bola kedysi biela ako ľalia, aj čelo som mala také bielučké; až len teraz som vyšla na div sveta.“ To už rozpráva medzitým, čo ju vyšetrujem. „Teda čo by uznali, či ešte budem živá?“

I bez vyšetrenia som vedel, že jej to robia iba porušené nervy. Snažím sa ju uspokojiť, radím, čo má robiť, aby sa jej uľavilo.

„A čo mi dovolia jesť?“

„Všetko.“

„Všetko? Aj svinskú masť?“

„Aj.“

„Oj, keď mi oni kážu všetko jesť, aj svinskú omastu, to už veru dlho živá nebudem.“

Znovu ju upokojujem a teším. Zdá sa už, že sa mi to podarilo.

„No už teraz, vidím, že sú oni múdry. Veď mi Fajrmanka vravela, hybaj už len ku tomu novotnému, inam ti netreba; to sú dosť múdry doktor, aj dobrý človek. K dobrému človekovi veru moch i tráva ide. A teraz — čo bude ich zásluha za unováciu?“

„Korunka.“

„Viem.“ Hľadá v rožku zviazané peniaze.

„Ej, pán doktorko môj dobrý, veď by som sa vedela im odslúžiť, len čo by mi pomohli. Aj pár vajec by som im doniesla, keby bližšie bývali, to by som im urobila takú gráciu. — A teda čo trúfajú, nebol by to ten ľak?“

„Nie, povedal som vám už, čo vám je a čo treba robiť.“

„No dobre, dobre, veď ja už teraz budem svet len ku nim obracať. Nech sa tu zdravý mávajú.“ Vo dverách sa však ešte zastavuje.

„Ale, pán doktorko môj, nevedia oni, kde to býva tá žena, čo od toho ľaku pomáha? Že kdesi v Sliezsku či v Turovke či kde. Čo by mi oni povedali, nemala by som ísť ešte ku nej sa poradiť?“

Hneď za Čadcou v cigánskej kolibe býva muž so ženou — on je čistokrvný cigán, ona azda miešanka. Aspoň jej muž, keď o nej hovorí, vždy s pýchou pripomína, že jeho Paulína je „biela ako hus“. Mne sa bielou nikdy nezdala, ale rozhodne bola menej kolorovaná ako on. Je to rozložitá žena, širokoboká, vždy dosť čistá a upravená a vždy oblečená do veľmi krikľavých farieb. Zdá sa, že žijú na cigánov pomerne blahobytne. On robí časom kováčske remeslo. Deti nemajú, a priali by si mať. Raz sa boli u mňa o tom poradiť, a hoci po mojej rade ostali ďalej bezdetnými, získal som akosi ich dôveru, ktorú prejavili tým, že si Paulína chodievala z času na čas ku mne požičiavať peniaze, obyčajne zlatku. Keď prišla prvý raz, bol som presvedčený, že to má byť z mojej strany čestný dar, i požičiavam akosi nedôverčivo. Cigánka sa však zaklína vtieravým cigánskym spôsobom — pritom bez obvyklej dotieravosti — takže je ťažko odolať. Dostala čo chcela, a po týždni to statočne, vracia. Po nejakom čase príde zase po zlatku. Tak sa to opakuje niekoľkokrát. Už sa medzi nami vyvinul pomer vzájomnej dôvery.

Raz však prišla po väčšiu sumu. Vtedy moja dôvera znovu zakolísala. Ale Paulína ma umlčala slovami:

„Pán veľkomožný doktor, nech mi dajú britvy aj nože, ja na ne kľaknem holýma kolenami a rajskú prísahu budem prisahať.“ Ako odmietnuť po takom uistení.

I túto sumu vrátila statočne a v dohovorenom termíne. Ale po dlhšom čase prišla zase po ešte väčšiu sumu, ktorá už pre dedinského lekára nebola takou bezvýznamnou. Bol som zvedavý, ako sa to všetko skončí. Podozrieval som ju stále, že doteraz to bola len predohra na získanie dôvery k pôžičke, ktorú potom už viac nevráti. To je fígeľ, ktorý som poznal ešte zo študentských čias. Tak nejako som jej tiež povedal.

Paulína sa na mňa vyčítavo pozrela a bez slova odbehla. O hodinu sa vracia i s mužom. Želá si, aby som zavolal aj svoju ženu. Potom ideme do kuchyne, Paulína káže odstaviť kuchynský stôl a rozprestiera na zemi sukňu, ktorá zaujme veľké kolo na dlážke. Je zošitá z ôsmich kašmírových šatiek, veľmi pestrých, zdobených tulipánmi, ľaliami, ružami. Má byť zálohou. Moja žena zisťuje, že jej cena môže zodpovedať žiadanej sume. Sukňa je skutočne parádna, ale strašne páchne dymom, takže ju balíme do papiera a ukladáme v komore.

Paulína dosť dlho neprichádza. Ale predsa len príde, donesie svoj dlh a berie si záloh. Žartujeme o jej poctivosti, v ktorú som už začínal skutočne veriť. I s tým sa jej zverujem, že mi to dlho trvalo, kým som uveril.

„No, pán doktorko,“ vraví na to, „u mňa sa oni nepotrebovali báť. Veď som ja vo všelijakom náboženstve zapísaná, i v ruženci, i v srdci Ježišovom.“

Jej poctivosť však — myslel som si — predsa len nemala kedy podstúpiť nejakú skúšku ohňom, pretože onoho dňa naše finančné transakcie prestali: presťahoval som sa skoro potom z Čadce do Žiliny.

Až neskoršie som sa dozvedel pozadie toho všetkého. Paulína pre svoj pomerný blahobyt a pre svoju nezvyklú zriadenosť bola všeobecne vážená v cigánskom svete a menovite bola vyhľadávaná ako krstná mať. Kdejaké cigánča v okolí nosila na krst. Od bezdetnej Paulíny sa totiž očakával slušnejší darček novorodeniatku ako od ktorejkoľvek cigánky z „pažitia“, ktorá má v kolibe plno hladných detských hrdiel. A tak každá návšteva u mňa (najprv jej banky, neskoršie i záložne) znamenala, že cigánska obec v okolí Čadce sa rozmnožila o nového člena. Vrátenie dlhu potom dokazovalo, že Paulínkin muž zase narobil a na jarmoku predal príslušné množstvo kutáčov.

Niet pochybností, že i ruženec i srdce Ježišovo i celá Paulínina činnosť circa sacra zvyšovala v cigánskom svete úctu k nej a jej obľúbenosť. Na fare ju dobre poznali. Len som sa divil, že nikdy, mimo náznakov, mi o tom všetkom nerozprávala. Počula asi, že spojenie s kostolom by jej práve u mňa mnoho dôvery nevzbudilo.

Žena so zakrvavenou tvárou i šatami na prsiach. Včera bola dobitá. Zakrvavenú tvár si neumyla, krv nechala zaschnúť a takto znetvorená si prichádza po vízum. I kameň si doniesla starostlivo zabalený v šatke ako corpus delicti. Tým vraj bola udrená do hlavy.

„Čo s tým kameňom?“ hovorím. „Keby aspoň bol zakrvavený. To je snáď pre súd, ak máte svedkov, ale nie pre lekára. Ako mám zistiť, že vás práve týmto uderila?“

„Pán veľkomožný doktor, nech zo mňa tak telo padá ako na jeseň v hore list, ak im pravdu nehovorím…“ A hneď sa pustí do rozprávania o svojej sokyni:

„Ona má matku takú bitnú, otca takého bitného, všetko je od koreňa také. Najväčšiu útechu už má v tom, keď sa v manželskom stave vadia. To už chodí, podhuškávajúci tých mužov, a keď sa kde s daktorým pobere, hneď mu hovorí: ,Ty si taký i taký, prečo si klobásu nekúpiš a nezješ?‘ Aj môjmu chlapovi tak povedala zato, že som za ním prišla do krčmy, aby nepil. Raz zase mu nahovorila, že náš chlapec jej ukradol obrúčku a že ju v škole predal za dva grajciare. A môj jak prišiel domov, schytí chlapca a dá sa ho trepať. Hovorím mu: ,Ty jeden vinovatý človeče, to neukradol Marek, ale ktorýsi inší. Ale on len bije a bije. Keď ty veríš, reku, takej fľandre viac ako mne, sobášenej žene — teda maj od terajška so mnou pokoj.‘“

Pod dojmom týchto udalostí vznikla hádka, pri ktorej oná susedka moju žalobnicu zbila, „ako ju ani vlastný muž nikdy nezbil“.

„A vy ste jej nič neurobili? Vy ste len držali?“

„Nech mi veria — len. Až len keď už ona tým kameňom do mňa, vtedy som ja vzala kameň a hodila na ňu, ale som ju nechcela trafiť, to mi môžu veriť, aj svedka mám, že som nechcela.“

Keď bola krv z tváre zmytá, ukázalo sa, že na povrchu nie je nijaká rana: krv bola z nosa. Ale ani vnútrajšok nosa nebol vážnejšie poranený. Dohováram jej, aby sa nesúdila — nakoniec si to odsedia obe. Ženička zostáva neoblomná.

„Keď jej niečia krava prejde cez zemiaky, to ona zaraz ide inštanciu písať. A ja ju nebudem žalovať?“

Pokúšam sa ešte i tým spôsobom:

„Ste predsa kresťanka a kresťania majú prepáčiť blížnemu. Neni tak?“

„Veď tak je, tak. Ale keď ona ani neni z nášho placu, je len prindená, ani tej role nemá toľko ako my, a my musíme pri nej čušať, len ona chodí vykrikujúci. Takú opicu — tú zas treba trochu pritiahnuť.“

Visum repertum som jej nevydal a vysvetlil, že ani druhý lekár ho asi nevydá.

„Keď nevydajú — nech nevydajú. Ale ja sa jej predsa vypomstím, takému hydu, nech ma to stojí, čo chce. Pôjdem k luteránom a dám za ňu odslúžiť omšu.“

U nás veria, že v evanjelických kostoloch sa slúžia takzvané „čierne omše“, alebo „omše za krivdu“, ktoré prinesú nešťastie tomu, za koho boli slúžené.

Pred mojimi oknami sa zastavuje sedliacky vozík. Kočiš pomaly obracia, pomaly zlieza, pomaly vypriaha, vyťahuje z voza seno a kladie ho pred kone.

„Oni sú pán veľkomožný doktor?“

„Veľkomožný priam nie, ale doktor áno.“

„Ale dali ich pekne prosiť, keby sa im ľúbilo tam do nás.“

„A odkiaľže ste?“

„Od kaplnky, hneď vyše fary.“

„Ale z ktorej dediny, mi povedzte.“

„Z Oščadníc.“

„A kto je vám chorý?“

„Moja švagriná, Homolička.“

„A čo?“

„Ale — nemôže sa voľajako oslobodiť od dieťaťa. Už druhý deň sa trápi. Už je aj málo živá.“

„Teda k pôrodu?“

„No, k pôrodu.“

Zatiaľ čo si chystám potrebné veci, pýtam sa ďalej:

„Babicula je pri nej?“

„Je, ale sa na to neberie. Včera ešte jej pomáhala, už sa zdalo, že čosi bude, ale dnes už nechce. ,Hybaj — povedá — po doktora, s tým ja mám pokoj.‘ Teda načo je taká baba?“

„A čo mi odkázala?“

„Nuž čo. — Len aby sa ľúbilo prísť, aby sa ponáhľali.“

Ideme po zlej poľnej ceste. Ideme hodinu. Začína sa zmrákať a do údolia sa znáša hmla. Za kostolom obraciame do druhého údolia, prechádzame okolo kaplnky a nejdeme už cestou, ale potokom. Je už úplná tma, a ideme stále. Lampáš, samozrejme, nemáme. Koník je malý, poľský, za sedemdesiat rýnskych. Cestu pozná dobre a do vrchu sa vydriape ako mačka. Na toho sa možno zveriť i bez lampáša. Bujný nie je: u nášho sedliaka kôň nezbujnie. Ľakavý tiež nie je: privykol všetkým strastiam života, čoho by sa ešte bál. Keby som bol budhistom, iste už len myšlienka na to, že by sa moja duša mohla raz vteliť do takéhoto koňa, pohla by ma k cnostnému životu. Horšieho údelu nepoznám, ako byť koňom na Kysuciach. Do hmly preniká niekoľko slabo osvetlených okien. Zastavujeme pri skupine domov. Pri jednej chalupe postávajú ženy, haliace sa pred mokrou hmlou do bielych plachiet. Z domu počuť niekoľko ženských hlasov, sborove sa modliacich a chvíľami prehlušovaných bolestným, hlasitým nárekom. Vchádzam dnu. V izbe je vlhko, ale dusno. Na vychladnutej peci stojí niekoľko začadených hrncov. Tie vidím prvé, pretože lekár idúci k pôrodu sa najprv obzerá po vode. Modliace sa hlasy zamĺkajú, kľačiace ženy vstávajú pomaly zo zeme a za mnou sa tlačí do izby toľko nových žien, koľko sa ich do izby zmestí. Všetky majú čo povedať, ale hovoria teraz šeptom. Jedna staršia žena mi berie z ruky kabelku a hlasito povie:

„Oj, zle je s nami, pán doktorček, zle.“

„Vy ste babicula?“

„Ona,“ odpovedá za ňu gazda, pravdepodobne muž rodičky, ktorý sa stal akýmsi nepatrným a zbytočným pri tejto ženskej záležitosti. — „A múdra babicula! Má aj exámentu zloženú.“

„Múdry je Pánboh. Ja som len učená,“ bráni sa babka. „A či ma už nepoznajú, pán doktorko? Veď sme už mali spolu robotu, hľaďže, tam u Švancára.“

V izbe sa nedá pohnúť. Asi sedemročný chlapec snaží sa skryť kdesi na peci. Najprv treba trochu priestoru, zbytočných divákov odstrániť a len tri-štyri ženy ponechať v izbe. Na povale visí malá petrolejová lampa, ktorá stačí osvetliť len malú časť miestnosti. V tmavom kúte, v špinavých kanafasových perinách, leží rodička a pozerá sa placho a prosebne pohľadom uštvaného zvieraťa. Vzťahuje ruku po mojej tvári a chce ma pohladiť.

„Nech mi len neublížia, pán veľkomožný.“

„Ticho, len ticho,“ okrikuje ju babka. „Veď oni budú pomaly s tebou robiť, neboj sa ty nič!“

„Vodu ste prichystali?“ obraciam sa k babičke.

„Máme,“ odpovedá sebavedome.

„Ale ste ju zvarili?“

„Oj nie, nič sme s ňou nerobili. Ako ju z potoka doniesli — taká,“ odpovedá babka rovnako sebavedome. Myslí asi, že by bola ťažká chyba, keby ju boli prevarili.

„Ale, babka, babka, veď je to prvé — zvarená voda.“

„No prečo ste ju nezvarili?“ obracia sa baba k ženám.

„A či nám kto kázal?“

Ukázalo sa, že v oných vysokých, začadených hrncoch je síce vody dosť, ale vo všetkých tých nádobách je na stenách celý nános varených zemiakov. Vymývať to, bolo by márne. Neboli umyté azda od toho času, čo sa ich začalo užívať. Azda sa v nich varili zemiaky pre ošípané.

„Nože, ženičky, či by ste nenašli u susedov nejaký nový hrniec.“

Všetky ženy sa rozhovorili naraz.

„Keď u nás takých čistých nemáš,“ mieni jedna.

„Kdeže, bože môj, či máš čas kolo toho chodiť? Veď to neni ako u pánov. U pánov — to ja viem.“

„Ale tak sa mi vidí, že Žofka má taký nový.“

„Ale nepočúvajte! Žofka má inakší. Ona má taký svetlý, polievaný.“

„A či by nemohol byť aj taký?“

„Môže,“ odpovedám, „bársaký, len čo by bol čistý a čo by už bol tuná.“

„Veď prečo ste ho prvej neprihotovili?“ ozýva sa ešte babka.

Rodička nespúšťa zo mňa oči. Sleduje každý môj pohyb, akoby čakala, že jej už prinesiem niečo bolestné. V napnutom očakávaní zabudla už i na dieťa.

„Žije dieťa?“ obraciam sa k babičke len tak naverímboha. Viem, že to nebude vedieť. „Čuješ ho v sebe?“ pýta sa zase ona rodičky, ale uspokojuje sa i bez odpovede. „Kto ho tam vie. Veď neni možná vec sa v tom vyznať. Akosi všetko je v kope. I hlava, i ručičky, i nôžky.“

Dieťa doteraz žije, ale znaky života sa strácajú. Treba si počínať rýchlo. Najprv treba preniesť posteľ z kúta doprostred izby, aby bola odvšadiaľ prístupná.

„Ja — prenášať! Tú veru neprenesieš. Jak s ňou porúšaš, rozpadne sa. Veď to je len taká mrcha posteľ,“ oznamuje gazda.

Posteľ je konečne predsa premiestená, v peci sa kúri. Chýba už len hrniec na vodu. Ženička, ktorá poň odbehla, vracia sa, nič nevybaviac. Ukázalo sa, že Žofka nechce svoj hrniec požičať. — Nakoniec je i to nejako obstarané, prípravy skončené a všetko sa pre mňa stráca. Zostáva len rodička a plod, z ktorého uniká život. Uprostred mojej práce opúšťa ma babička, ktorá stála pri mojom boku.

„Poďte zas vy,“ hovorí druhej žene, „už sa nemôžem prizerať. Mám mäkké srdce, už by som ďalej nezdržala. Idem jej zas pridržať krky, čo by jej nezhrubli,“ a odchádza k hlave nariekajúcej rodičky.

Život plodu asi neúprosne mizne a moja práca pokračuje pomaly. „Sotva príde živé na svet,“ hovorím.

Do dverí sa zatiaľ nahrnulo zase plno žien.

„Keby niekto nad ňou preriekal tých sedem nebes zámkov,“ mieni jedna. „Že vtedy dieťa nemôže zomrieť v materi, keď sa tá modlitba nad ňou číta.“

„Veď ju máme kdesi,“ hlási sa rodička sama. „Ešte tretieho roku ju ktosika doniesol z Kalvárie. Pohľadaj, Agneška.“

Agneška hľadá na polici a rodička ju sprevádza pohľadom.

„Tam nie, napravo hľadaj… tam, tam.“

Agneša vytiahla akýsi zamazaný, zložený, potlačený papierik. Ale nebolo nikoho, kto by predriekal: nik z prítomných nevedel čítať.

„Ale čoby, čo,“ vraví prvá ženička. „Len jej to položte na život. To tiež pomáha.“

Zložený papierik jej umiestnili na prsia. Rodička sa upokojila.

„Trp len, trp, veď už Pánbožko pomôže. Už ťa len akosi oslobodí,“ dohovárajú jej ženy. Ale práca je obťažná, pokračuje pomaly a dieťa, keď prišlo na svet, nedýcha. Pokúšam sa ho umelým dýchaním vrátiť životu. Moje pokusy sa u ženičiek nestretávajú so súhlasom.

„Už nech sa neunúvajú, pán doktorko. Keď ani tých sedem nebes zámkov nepomohlo — už je darmo. Pánbožko nechcel ho mať nažive.“

„Sotva by bolo aj tak ostalo,“ hovorím po márnom úsilí na útechu.

„Ale čo tam! Zomrieť musíme všetci. Beztak čím dlhšie žiješ, tým viac hriechov narobíš. To len krstu keby bolo došlo!“

Beriem do ruky modlitbu, zloženú na prsiach rodičky, a čítam mechanicky nápis „Sedem nebeských zámkov“.

Teraz ženičky ožili. Práve akoby hlavná vec nebola skončená, ale akoby sa práve teraz mala začať.

„Čo má teraz užívať? — A či to mlieko môže byť kyslé alebo sladké? — A či možno jej dať fajnové víno varené? — A či ju čím mastiť? — A či ju nechať zaspať alebo ju preberať?“

Rodička, zarytá po bradu do perín, pozerá na mňa blaženým pohľadom…

Pri jej posteli ocitla sa zrazu i krčmárka.

„Čo robíš, Hana moja? Bude z nej čo? Ale prečo ste neposlali zaraz pre pána doktora, keď som vám kázala?… Dieses Volk,“ dodáva už len na moju adresu, „kein Gefühl haben diese Leute. Es ist ihnen leid um das Geld. Aber saufen dieses Gift, das wissen sie.“

„A kto im dodáva tú otravu, pani krčmárka?“ spytujem sa jej.

Smeje sa.

Unavený, spotený vychádzam do nočnej tmy. V doline leží hustá hmla. Nevidieť na krok. Vychádzam z osvetlenej izby, a napodiv: mne sa zdá, akoby som vychádzal z tmy do svetla.

Dnes som vypočul zvláštnu anamnézu, skôr spoveď ako anamnézu.

Navštívil ma sedliak z B., ktorého som poznal ako horlivého čitateľa, často si u mňa vypožičiaval knižky. Tentoraz neprišiel po knižku — je chorý. Zrejme bol rozrušený. Vytiahol zápisníček a svoju anamnézu z najväčšej časti čítal. To je u nás celkom nezvyklé.

„Ja som bol vždy náramne silný. Behal som o závod s fiakrovými koňmi hodinu cesty. Nohy som mal ako býk. Po vohľadoch som chodil ako psisko. Vždy som bol grobian veliký, komukoľvek som čokoľvek odpapuľoval… Pijatiku som začal už za mládenca, dva deci som vypil vždy na dúšok. Ale najviac sa vo mne tá korhelica rozrástla až po sobáši. Musel som vziať inú babu, ako tú, ktorú som chcel. Všetko, čo doniesla, som rozrúbal. Jalovičku, ktorú doviedla, som chcel podrezať, ale ma zadržali. Len nedávno som trúnok nechal. O jednom veselí som sa napil. Ktosi mi tam nadal do cigáňov, do smrdliakov a do živáňov. I pobil som sa s celou izbou. Bol som statný chlap, ale celá izba si s jedným človekom predsa len poradí. A tak ma zbili náramne, šiel som domov po nôž, taký taliansky, čo som ho mal na dlhej palici, i šišky som ním stínal. Idem s tým nožom kol kaplnky s Matkou božou. Neobzriem sa ani, myslím si, ,stoj, máš kedy‘. Prejdem dvadsať krokov a počujem za sebou hlas: ,hybaj domov!‘ Pozriem kolo seba — psia vôľa ma premáhala — zahreším do boha a idem ďalej. O dvadsať krokov zase to. Ďalej som už nešiel ani krok. Vrátil som sa ku kaplnke a pijaný, ako som bol, kľaknem a dám sa modliť. Od tých čias som nepil…

Teraz mi zomrela matka, potom žena, potom prišla nemoc. Vidím — hriechy ma obkľúčili. Boh sa hnevá… Išiel som ku generálnej spovedi do Frýdku, lebo každý kňaz mi nemôže dať na moje hriechy rozhrešenie, iba opát alebo prepošt. Prídem tam a pýtam spoveď. Dobre. Kňaz vezme nejaký protokol a začne čítať. To sa mi nevidelo. Vytiahol som svoju knižku a začal som čítať sám: ,Mám asi 2700 hriechov. Z toho 208 smilstva, 800 záletov, asi 200 nedieľ, keď som miesto do kostola išiel na muziku, asi 1500 opilstva…‘“

Mlčí… Zavrel knižku… Zas mlčí… Po chvíli povie:

„Tak teraz viete o mne všetko aj vy, teraz ma kurujte…“

Poznal som tohto chorého už dlhší čas, ale netušil som, čo sa skrýva za jeho robustným zjavom. Spomenul som si na svojho učiteľa vnútorného lekárstva, ktorý hovorieval: „Ak vytiahne niekto pred vami notes s poznámkami o svojej chorobe — je to neurotik.“ Medzi mojimi pacientmi bolo málo príležitosti overiť si pravdivosť tejto poučky. Nie že by bolo medzi nimi málo neuropatov, ale málo notesov.

Staršia žena so staručkým otcom. Chystá sa do Ameriky za mužom a prišla sa presvedčiť, či nemá trachóm, pretože s trachómom do Ameriky nepúšťajú. Jej muž je v Amerike už niekoľko rokov a volá ju k sebe. Už jej aj „šífkartu“ poslal. Ženička má veľkú chuť na cestu.

„Ani v matkinom živote mi vraj tak dobre nebolo, ako by mi vraj bolo tam.“

Ale otec jej ceste príliš nepraje.

„Keď môj Ondriš išiel,“ rozpráva, „musel štrnásť dní stáť na mori; také búrky boli, také divy sveta sa robili.“

„Však novinky im idú, oni vedia,“ prerušuje dcéra jeho výklad.

„Veď pravda, oni najlepšie vedia,“ uznáva starec, „ako my sedliaci, v hore, v diere vychovaní.“

Ukázalo sa, že ženička má trachóm dosť pokročilý.

„Veď som nikde po žiadnych Moravách nechodila, kde by som telý trachóm vzala?“

Vysvetľujem, že na Morave je trachómu oveľa menej ako na Slovensku, a ak ho prinášajú slovenskí poľnohospodárski robotníci z Moravy, že ho dostávajú jeden od druhého, pretože tam žijú na hromade a nečisto.

„Teda nech mi povedia, od čoho by som to mala. Či by to nebolo od toho: raz som bola na Kalvárii pri panenke Márii a všetci tam plakali, len ja som nemohla. Či sa mi to hádam z toho nedalo do očú?“

Ani túto príčinu jej nemôžem uznať.

Ženička sa chytro zmieruje s myšlienkou, že miesto cesty do Ameriky ju očakáva dlhé a trápne liečenie.

„Trp, dieťa moje, trp! Bolesť sa pátričkami nevytiahne, bolesť sa pierečkom nezmetie,“ dodáva jej odvahy otec.

„Čo by som netrpela, veď nato som na svet stvorená,“ mieni dcéra a odovzdane sa podrobuje bolestnej procedúre.

Idem cez dedinu, vracajúc sa od chorého. Z jedného domu vybehla za mnou Kubánkula, moja stará známa. Iste chce odo mňa nejakú lekársku radu.

„Bola som u tej mojej Francky,“ rozpráva o svojej dcére, ktorú som poznal ako neobyčajne pekné a zdravé dievča. Potom sa vydalo do druhej dediny.

„Priam pred troma dňami zľahla. Má chlapca, takého šumného, až milá vec. Ale s ňou neni dobre. Páľu má, aj zima ju vytriasla. Ale som sa musela vrátiť, prišiel pre mňa môj, že nám ošípané ide skapať, taký veľký kus. Čo by som mu mala zberať? Nevedeli by?…“

Bolo to v čase neobyčajnej horúčavy a sucha. Všade po okolí vznikali ohne a neprešlo temer dňa, aby nebola niekde ľahla popolom veľká časť dediny. Bolo to v čase, keď do Rudinky prišiel nejaký úradník, fotograf — amatér; sedliaci ho považovali za podpaľača a jeho aparát za zápalný stroj i dali sa zvoniť na poplach a s richtárom na čele ubili domnelého podpaľača na smrť.

V tom čase bol u mňa starý gazda a rozprával o požiari v Kysuckom Novom Meste. Z ich dediny bolo všetko vidieť.

Pýtam sa, ako si u nich vysvetľujú toľké požiare.

„Pojedni vravia, že jednému bohatému kupcovi tovar neodchodí, drevo a že tých podpaľačov posiela.“

„A čo vy sám o tom myslíte?“

„Ja si len myslím, že to liberáni idú našu katolícku vieru skasírovať.“

Do ordinácie priviedli asi šesťročné dievčatko so zlomenou ramennou kosťou. Zlomenina zasahovala až do laketného kĺbu. Obväz, ktorý spravil niekto z dediny, bol dosť dôvtipne a šikovne urobený. Predlaktie, lakeť i rameno boli obložené dookola úzkymi doštičkami a tie boli stiahnuté povrázkom, na ktorého koncoch boli priviazané kúsky bazového dreva bez duše a nimi obomi nad sebou ležiacimi prestrčené drievko — akýsi zámok, ktorým bolo možno obväz pritiahnuť i povoliť. Ale chyba bola v tom, že celá horná končatina bola vystretá. Vysvetlil som rodičom, prečo treba obviazať ruku ohnutú v lakti do pravého uhla, a nie natiahnutú: možno, že po vyhojení nebude možné docieliť pohyblivosť v lakti, keby sa zahojila ruka v tej polohe, ako ju obviazali na dedine, bola by temer nepotrebná. Čo by robila s natiahnutou rukou, ktorú nemôže v lakti ohnúť.

Matka pochopila prvá, ako to myslím. Otec síce sprevádzal môj výklad súhlasom a prikyvovaním a každú chvíľu poznamenával „to majú pravdu“, ale bolo zrejmé, že nič z toho nechápe. Matka pochopila. „Teda — dívajú sa, aká by nám bola ostala na div sveta obrátená. Veď by sa, chudiatko, nebola mohla ani prežehnať.“

Boli to sedliaci, ktorí žili z práce svojich rúk.

V čakárni som našiel mladého dedinčana, ktorý práve čítal „Kristovu reč na hore“ z tolstojovského vydania Dušana Makovického. To býva dosť zriedka, žeby niekto siahol po knižke. Jednak preto, že málokto je zvyknutý čítať, jednak preto, že i keď je, ostýcha sa vziať knihu zo stola.

„Ľúbite čítať?“ pýtam sa ho.

„Keď už je čo takého nábožného ako toto — to veru ľúbim.“

Dal som mu onú brožúrku a pýtam sa ho, čo si želá. Chorý nie je, ale jeden „Amerikán“ ho zbil, má na chrbte niekoľko modrín a chce visum repertum.

Či by sa s tým svojím nepriateľom „nepokonal podobrotky“?

„Ešte čo — ten sa bude s vami jednať, taký oplan!“

Či by mu teda neodpustil?

„Aby ma do smrti ubil?“

Požiadal som ho, aby mi ukázal onú knižku, ktorá sa mu tak zapáčila, a našiel som miesto, kde Kristus zakazuje súdy, a prečítal mu ho.

„Nože, to povedá Ježiš. A vy ste predsa kresťan — teda čo urobíte? Pôjdete sa predsa súdiť?“

„No pravda!“

„Dobre. Ale lekárske svedectvo stojí dve zlatovky. To predsa viete?“

„A nedočkali by mi, pán doktorko?“

„Nie, až donesiete dve zlatovky, dostanete svedectvo.“

Mlčí, prešľapuje, poškrabkáva sa za uchom.

„Teda vedia oni čo,“ vraví po chvíli, „keď Pán Ježiš nekáže sa súdiť — ja sa predsa len pokonám podobrotky.“

Včasráno prichádza muž so ženou, obaja už asi v štvrtej desiatke života. Chorá je žena.

„Len to sa bojím,“ vraví muž, „ak by jej tie bosorky boli pobosorovali.“

„Čoby bosorky. Mne sa to stalo tak: raz mi na hradskej povedala jedna pani: ,Akú máte peknú záponu.‘ A od toho dňa nemôžem ani jesť, ani spať. A potom zas jedna vedľa nás išla z rozumu postupovať a ja som ju bola pozrieť. A od tých čias plano i plano. Neraz som sa už modlila: ,Bože, prikry ma radšej čiernou zemou.‘ Aj som chodila k akémusi vieďmovi, čo by mi od toho osúdenca pomohol.“

„Od akého to osúdenca?“

„Nuž od akéhosi toho osúdenca. Každú noc ma príde dláviť. Keď zdriemnem, to už sa na mňa zvalí a ma vydlávi. A keď z mojej postele odchodí, taký šust sa po izbe spraví a to sa ma tak dá párať, až pod tými končekami nechtov ma bude párať. A to je tak každý bohovitý deň.“

„A čo vám hovoril ten vieďma?“

„Ale čo ten. Pospomínal čerta, hada, šťúra, aj mi čosi dal a povedal, že sa mi celé telo orúti ako dubová kôra. Ale sa neorútilo. Ale to by ešte nič, len už od dneskajšej noci je najhoršie. Včera pánko na kancli dávali príklady mladej čeľadi, hriechy im predstavovali. A ja som si to tak vzala k srdcu, že som si pred sobášom svojho dievskeho vienku nezachovala. Taká ľútosť mi prišla na srdco — na rozume som nič necítila, len na srdci — až taká tma mi vošla do očú, akoby som mala zblaznieť. Čosi sa mi dalo hádzať, neviem či srdce, či duša… To sa mi stalo v noci. Zobudila som môjho: ,Poď, reku, do Žiliny — lebo k doktorovi, lebo k františkánom.‘“

Ráno som zašiel na rínok na štvrtkový trh, dúfajúc, že tam medzi predavačkami nájdem známu ženu z Lietavy, matku malej Agnešky, ktorej som pred troma dňami prerezával hlbokú hltanovú miazgovú uzlinu, a že sa spýtam na jej stav. Keď odo mňa odchádzala, bola dosť zbiednená.

Jej matku som našiel na stanovisku policajne jej povolenom. Stála tam s košíčkom vajec a hrudkou masla na čerstvom chrenovom liste.

Okolo nás prechádzali paničky zo žilinskej honorácie, záujemkyne o výrobky dedinského hospodárstva. Niektoré sa pri nej zastavovali, niektorá jej dokonca vydlabla nechtom kúsok masla a ochutnala ho. A bez slova šla ďalej, prípadne opakujúc to isté u niektorej druhej predavačky, kým nebola s kvalitou masla dokonale spokojná.

Agneškina matka, zazrúc ma, usmievala sa mi v ústrety.

„Čo je s Agneškou?“ pýtam sa potešený jej úsmevom, z ktorého som tušil, že sa Agneške darí dobre.

„Oj dobre jej je, pán doktorko môj. Ešte vtedy, keď sme išli od vás, ležala na vozíku zakutraná v perinách. Bola chudera celá ubolená a ustatá. Ale už keď sme išli popri cmiteri, dvihne sa vám na vozíku a pozerá sa ponad múr. A takto si povie: ,Ej cinter žilinský, ale som ti frkla.‘ Aj doma sa otcovi chválila, ako sa držala a akú baviačku od vás dostala. A včera už celý deň poskakovala vyspevujúci:“

Chorí na trachóm prichádzajú ku mne v určené dni v týždni. Väčšina sa ich lieči len preto, aby sa dostali do Ameriky, časť, aby boli prijatí do tovární, a len malá časť preto, aby mala zdravé oči. V tie dni ich býva plná priestranná miestnosť a je v nej ako v úli, lenže keď otvoríte dvere, nezavanie na vás vôňa svätojánskeho chleba ako z cesta, ale akási zmes dymu, mastných vlasov a v zime ovčích kožuchov.

Tu sa potom vedú také rozhovory.

„Odkiaľ sa len tá pľuha (mienený tým trachóm) vzala,“ znie chvíľami otázka. „Veď prv o takej chorobe nebolo ani počuť.“

„Tak ako aj ošípané prv nekapali,“ dosvedčuje ktosi druhý.

A hneď je poruke plno výkladov. „Prvej boli svraby, boli francúhy, teraz sa dali oči boleť,“ mieni jeden.

„Ale z tých druhých krajov, keď idú do Ameriky, nepoznať, že by mali oči zhubené. Pôjde ich celý vagón a každý bude mať oči vyvalené ako plánky. Veru tých z riep by sa patrilo haluzou vyprať,“ vraví druhý. Je totiž všeobecne rozšírený názor, že trachóm pochádza z prác na repe. Vysvetľujem — po stý raz a neviem koľký, že je to choroba nákazlivá, ktorá sa prenáša z jedného na druhého.

„Ale odkiaľ to má ten prvý?“ namieta ktorýsi skeptik. Odpoveď zostávam dlžný.

„Isto od Pána Boha,“ pomáha mi jedna zo ženičiek.

„Ale načo Pánboh dal takú bagateľ? Nemal inšej roboty, ako to dať? Keď má stvoriť ľudí, nech stvorí takých, ako treba.“ — Skeptik je humorista, obveseľuje vždy celú izbu. Kedykoľvek prehovorí, smejú sa všetci už vopred. Smejú sa i tentoraz: pravdepodobne prehliadli rúhavosť jeho poznámky. Konečne ani on sám si jej nebol vedomý.

„Mňa ešte jakživ oči neboleli, až teraz,“ rozpráva Kačeniar. „Už som potopu svetu zažil, keď Váh bol rovnako s budatínskym mostom, ale oči som mal vždy zdravé.“

„Potopu sveta?“ pýta sa môj skeptik. „To si bol asnáď na tom Noemovom šífe? A za čo si tam bol? Za somára?“

— — —

„Nech mi len moc neublížia, lebo ja som šteklivý ako cigán,“ zabezpečuje sa nový pacient, sadajúc predo mnou na stoličku. Zoškrabujem mu trachómové uzlíky.

„To je zle takému človekovi. Mňa môžete za rebro obesiť a ani nemuknem,“ ozýva sa zase náš humorista.

„Veru to bol mrcha fryštuk,“ vraví ten šteklivý, prenechávajúc svoje miesto na stoličke inému.

„To je horšie ako hárešt,“ mieni znovu Kačeniar, ktorý asi skúsil jedno i druhé.

„V hárešte neni zle, toho sa nebojím, veď hárešt je tiež pre ľudí. Keby ma tam chceli teraz posadiť, kým sa zemiaky porúšajú.“

„Hádam ich nerád ješ, keď sa ti ťaží okolo nich robiť?“ vraví ktorási ženička.

„A či si videla kedy mačku ryby lapať, a pravda, ich rada je?“

— — —

Nový nemocný, ktorého práve vyšetrujem, má zápal na čiastke rohovky.

„Vidíte na to oko dobre,“ pýtam sa ho.

„Aj na vojne sa ma pýtali, či na to oko vidím. Nebojte sa reku nič; ja vám na to oko tak muchu zastrelím ako aj na druhé.“

— — —

„A vy kde sa zberáte? Do Ameriky a či do fabriky?“ pýtam sa mladého dievčaťa, ktoré je práve na rade.

„Ale načo jej majú dvojiť, veď to má len pätnásť rokov. Priam pred božím narodením bolo pätnásť rokov, čo sa to uliahlo,“ mieni matka.

„Pretrp, pretrp,“ napomína dcéru. „Tvrdá sa sprav! Kristuspán tiež trpel.“

„Veď by som ja trpela, keby ma to nebolelo.“

„Tak! Nech by ona strečkovala, len čo by nebehala…“

Dievča vstáva zo stoličky a obracia sa na matku:

„Mamka, ešte mám povedať o tom drieku, že ma tam čosi bolí.“

„Čož je ti po tom drieku, kuruj oči, oči sú najhlavnejšie. No pre driek môžeš ísť hocikde, ale oči.“

— — —

S menšími deťmi to nejde tak hladko. Staršia sestra priviedla mladšieho chlapca, ale odchádza bez úspechu: nedal si oči ani dotknúť.

„Je to okupácia s takým deckom,“ ľutuje ju ktorási ženička, ale sestra to neberie tak filozoficky a púšťa sa do chlapca:

„Teda radšej oslepni! Joj, matka Kristova, s takým somárom bez duše. Načo som s tebou išla, nevídanec! Mamka ťa zabijú doma. Až pôjdem domov, hodím ťa do vody.“

Ale na chlapca neplatí ani hrozba — je už vo dverách.

— — —

„V nedeľu a vo štvrtok, hovoria, chodiť? Keď ľudia vravia, že sa ti hostec pohne, keď chodíš v nedeľu,“ vraví zhrbená starenka.

„Ale čo tam. S tým veru nezhreší, keď oči hojí. Len keby to nebolo tak ďaleko. Celé svety musím nohama premerať, kým prídem,“ zavzdychne si Žofka Dubravíková, evanjelička.

„Čož je slobodnej robe s malým bruchom, ale s takým kotlíkom,“ teší ju tehotná Mučková. Je to zdravím kypiaca, vždy veselá žena. „Veď je to nie špás. Teľo som ich už vysypala, a ešte mi ide Pánboh požehnať. A všetky mám ešte len také drobné, jedno druhé nepodvihne. Veru som ja už vydala svoj plod.“

„A keľože ich máte?“ pýta sa s účasťou iná žena.

„Hádam by ich z pece nezhádzal za celý deň,“ zamieša sa do hovoru skeptik-humorista. Už dávno bol rad na ňom, ale púšťa pred sebou druhých: neponáhľa sa, cíti sa dobre v našom prostredí, ktoré tak vďačne kvituje jeho žarty…

Pristupuje akýsi Kysučan, páchnúci dymnou izbou.

„Nech mi pozrú oči, či mám zdravé,“ hlási sa, „lebo by som nedbal kdesika odísť.“

„Kdeže to chcete odísť?“ pýtam sa, hoci viem, že do Ameriky. Trochu váha s odpoveďou.

„Ale zberám sa kdesika za akúsi vodu.“

Mnohí naši ľudia neradi sa priznávajú hneď úmyslu ísť do Ameriky. Prezerám mu oči a zisťujem, že sú zdravé.

„Čo potrebujú za prezretie?“

„Iba za prezretie neberiem nič.“

„Darmo oni nemusia prezerať. Ani Pánboh zdarma nič neurobí, aj k nemu sa musíme modliť, aby nám čo dal.“ Podáva mi čosi, odmietam.

„No ešte dosť fajn chlap sú, nech ich tu Pánboh živí aj s ich paňou.“

„Keby neboli fajn, nechodili by sme k nim,“ vraví Mučková. „Veru majú oni tej roboty s nami. Prehlúpený sú z toho celý.“

Skromne prijímam jej pochvalu.

„Veru aj mne dobre pomohli, takú masť mi dali, hneď druhý deň som lepšie prezrela,“ chváli sa dievča s ťažkým trachómom, ktorú vždy sprevádzal otec.

„Ja, to je chýrna masť,“ dodáva otec, „tá neni nazbieraná vospust sveta. Pozri, koľké oni majú knižky, čo sa musia učiť, aby vedeli, ako komu predpísať. Koľko sa oni naturbujú. A niekto by myslel, že to oni môžu akokoľvek. Ja veru, majú oni dobre exámentu zloženú.“

„Veď som očul, ako sa o nich v krčme chlapi zhovárali, že sú ďaleko známy. Veru sú, to je na škandál, ako ďaleko ich znajú,“ potvrdzuje iný.

„Ja som bola aj pri jednej babicule,“ rozpráva istá mladá žena. „Hovorili ľudia, že je múdrejšia ako oni. Ale horký je múdrejšia, po nej mi bolo ešte horšie ako po nich. Ale mám sa ich tiež spýtať, či by mi nenapísali takú vodku do Ameriky, čo po nej oči obelia. Raz boli napísali takú karotku môjmu Janíkovi, ale on si ju založil do modliacej knižky a mamka mu ju dali so sebou. Tak nám skapal aj recepis. Prosím ich, či by ešte raz neškrabli.“

— — —

„Hojí sa mi to oko, čo? Nech mi povedia,“ žiada ma Mackovčin. Lieči sa už dlho a trpezlivo, ale s malým výsledkom.

„No vy ste sa už niečo nachodili, Mackovčin,“ uznávam mu.

„Veru, už som im nejednu korunku utŕžil — a lepšie je to?“

„Nuž dobre ešte je to nie.“

„Čo to moje oko myslí, keď sa mi nič nehojí. Nech mi aspoň povedia, čo mi na to škodí, či pálené, či fajka, či bagó.“

„Žiadna z tých troch vecí neni na osoh. A či aj bagujete?“

„Veru. Močku dám do úst a pľujem: silu dávam od seba. A keď zaspím, aj ju neraz prehltnem — Ale im platím jednu korunku popredku,“ dodáva.

„Viete čo,“ vravím, „teraz si ju zadržte. Plaťte vždy vtedy, keď vám príde platiť. Čo keby som do tých čias stihol zomrieť?“

„Však by to škoda tak veľká nebola.“

Či mňa alebo tej korunky, zostáva nerozhodnuté.

— — —

Hlási sa iná ženička.

„Tá Podhorec Mária už nebude chodiť. Natrafila na takú lieku, teda si kuruje tie oči sama. Ale na korunku by bola mala ešte raz prísť. Koľko razy máčajú za korunku?“

„Dva razy.“

„Dva razy? A ona hovorila, že tri. Teda ona ma poslala na tú svoju korunku. Nech mi aspoň raz pomáčajú miesto nej.“

„Dobre. A akáže je to tá lieka, čo na ňu natrafila?“

„Nuž, šanám ich statočnej hlavičky, moč. Taký raňajší.“

— — —

Do dverí strčí hlavu akási žena.

„Či oni to lácu zuby?“

Zmýlila si firmu. Taký, čo pláta zuby, býva o niekoľko domov vyššie v ulici, po nej vrazí do dverí chlapík, ktorého doteraz nepoznám.

„Máte číslo?“ pýtam sa ho. Idúc okolo kuchynského okna, dostávajú a starí nemocní si sami berú čísla, aby nenastali spory o to, kto má skorej prísť na rad.

„Ceduľu mám, ale oči mi ktosi vytaušoval: idem na ne zanevidieť.“

— — —

Potom vchádza niekoľko tiež nových návštevníkov s veľkými klobúkmi. To sú z Terchovej, Jánošíkovho rodiska.

„Vitajte, Terchovci! Čo mi nesiete?“

„Dobré slovo,“ vraví jeden.

„Oči prezrieť,“ vraví druhý, „či môžeme cez more.“

„Aj vy idete?“ spytujem sa jedného z nich s veselými očami.

„Išiel by som, ale sa nemôžem akosi od ženy odtrhnúť.“

„Prečo?“

„Akosi sa nemôžem od nej odreťaziť.“

„Ale prečo to tak?“

„Že prečo! Pán doktor, netreba vám hovoriť.“

Oči majú všetci zdravé.

„Môžete sa smelo pobrať.“

„Aj náš doktor nám to hovoril, ale radšej sa ideme ubezpečiť. Síce hovoria, že sa môžeme s očima na nášho doktora znechať. Ešte druhé disciplíny že nemá tak zložené, ale na oči že hej.“

„A či ešte na Terchovej toľké deti mrú?“ pýtam sa. Práve je tam šarlachová epidémia.

„Veď sa ich aj rodí teľo, čože by robili, keby nemreli. Chleba je málo. Veď ich tam každý deň štyroch, piatich…“

„Chovajú?“

„Ale — ba krstia.“

Ukazuje sa, že týmto Malthusovým vyznavačom je práve onen chlapík s veselými očami, ktorý sa nedokáže odreťaziť od svojej ženy.

A zrazu je tu verejnozdravotnícky problém a jeho dvojaké riešenie:

„Dobre on hovorí,“ mudruje obuvník zo žilinského predmestia. Rozumkár, robí česť svojmu remeslu. „Dobre hovorí, že sveta je teraz viac. Na husacom rínku je ringlšpíl, a koľko je tam detí. Za môjho času toho toľko veru nebolo. Boli dymné izby a také decko nemalo nič, iba tú košeľu. A teraz je tomu dva týždne a už to má aj tričko aj čiapku aj doktora pri ruke. Pred tridsať rokmi bola taká nemoc, to je, ako teraz povieme, že záškrt, ale to neštepili, a to znieslo zo sveta deti z celej dediny. A potom už nemal ani kto pásť, ani do školy chodiť. Tak teraz je to predsa lepšie, že baby nerodia len nato, aby to kapalo.“

„Ale kto ich má živiť, keď chleba je málo,“ vedie si Terchovec svoje.

„Onoho by ho tak priam ani málo nebolo. Ale čož, keď pojedni ho majú moc a biely, a druhému sa ujde len čiernych osúchov.“

— — —

Trachómové dni sú najvhodnejšie na rozširovanie kníh a novín.

„Rozumel si to, keď je to česky písané?“ pýtam sa chlapca, ktorý vracia českú knihu.

„Veď je to len málučko česky, to sa dobre zrozumie.“

„A ty vieš čítať?“ spytujem sa druhého.

„Horký viem. Takého somára dá Pánboh na svet…“

„A čož vy, Hanuliak,“ spytujem sa sedliaka v americkom svetri. „Vy predsa len držíte voľajaké noviny?“

„Kým som bol v Amerike, išli mi americké. A tunak, tu tí jačia deti poza uši, čo také, pomýlia človeka, potom ani nevieš, čo tam stálo, čo nie.“

Dohováram mu, že by mal čítať i tu. Konečne sa mi podarí prinútiť ho, aby si predplácal Slovenský týždenník. Píšem mu poštovú poukážku.

Je akýsi zarazený, mĺkvy. Keď odchádza, vyhľadá schválne moju ženu a spytuje sa jej:

„Čož to ten ich pán mysleli, že ma tak silili na tie novinky?“

„To bude tak,“ vysvetľuje žena. „On to núka najviac len takým, ktorí sa mu pozdávajú, ktorí sa mu vidia takí múdrejší. Iste aj vy ste sa mu videli taký.“

„Ja — to už môžu mať pravdu.“

A uspokojený odchádza.

V týchto dňoch som počul, že vraj zvonili starému Hančinovi. Bol to jeden z mojich prvých pacientov, keď som prišiel z Čadce do Žiliny.

Mal som ho rád. Mal som v ňom rád to, čo sa mi zdalo vynikajúcim u dedinčanov nášho kraja: humor v dobrých i zlých časoch, akosi podfarbený smútkom.

Keď pred rokmi ku mne prišiel po prvýkrát, takto mi odpovedal na otázku, odkiaľ je: „Ja bývam tam, kde Pánboh hodil rukou: ,majte sa tu, ako viete‘. A ako sa máme mať u nás! Na našich vrchoch len hôr nasadiť a vlkov napustiť.“

Raz potom prišiel zas práve v dňoch, keď po obciach rozvešiavali tabuľky s maďarskými názvami. Lúky — jeho dedina — boli nazvané Rét, pričom é sa v maďarčine vyslovuje temer ako í.

„Tak, pán lekár, už nebývam v Lúkach, presťahovali ma, prepytujem, do riti.“

„Čo nepoviete, už to nie sú Lúky?“

„Veru nie, teraz nám to popanštili.“

Hančinovi bolo nad šesťdesiat, ale bol ešte junák. Často bolo z neho cítiť nejakú liehovinu, ale, alebo vedel zadržať mieru, alebo že bol veľmi odolný — ani na tvári, ani na správaní, ani na reči, ani na jeho organizme nebolo poznať vplyv alkoholu. Napriek tomu som sa ho hneď pri prvej návšteve spýtal:

„Pán Hančin, neľúbite vy si vypiť?“

„Ó hej, keby som len stačil s peniazmi. Keď sa to, pán lekár, chudobného človeka málo pridŕža.“

To však preháňal, chudobu na ňom badať nebolo. Mal dvor s bránou, čo bolo vždy považované za znak zámožnosti. (Tiež dane „porcie“ majú názov od brány „porta“.)

„Škoda,“ hovorím, „taký súci chlap, ako ste vy, by nemal piť, aspoň nie pálenčený trúnok.“

„Akože nebudem toho trúnku piť,“ namieta Hančin, „keď sa mi v týchto dňoch môj syn, moja vlastná krv, ide ženiť.“

Ukázal som mu obraz anatomických preparátov, ktorý mi visí na stene a znázorňuje zdravé ľudské ústroje a vedľa nich tie isté orgány, zničené alkoholom. Zvlášť som ho upozorňoval na hrboľatú pečienku. Hančin sa zasmial.

„A vidíte, pán lekár, mne sa priam vidí lepšia táto pečienka ako táto hladká. Táto ako keby išla klíčiť, ako zemiaky keď klíčia.“

Potom si zrazu spomenul na túto svoju prvú návštevu a na to, ako som ho hneď viedol k obrazu.

„Ale naučenie ste si z nich nevzali,“ hovorím.

„Veru nie. Čosi, ale málo.“

Pred nedávnom ťažšie ochorel. Musel ležať a niekoľkokrát si ma dal doviezť do Lúk. Ale čo ho zložilo do postele, nebol alkohol a nebola to pečienka, ktorou som ho strašieval. Ochorel na pľúca.

„Čo je, Hančin?“ pýtam sa ho.

„E, napil som sa i ležím. Isto sa mi pečeňa dala klíčiť.“ To bol nevinný a dobrodušný výsmech mojej protialkoholickej propagandy. Potom doložil už vážnejšie: „Počúvajte, ako mi v prsiach píska, ako keď ovca zdochýna.“

Keď som ho preklepával, hovoril, ako to vždy hovorieval: „Len smelo, dobre do prsú uhodiť. Len dobre pobúchajte, tak nič nepoznáte,“ a nechcel sa zmieriť s tým, keď som ho uisťoval, že mi to i tak stačí.

„No, Hančin,“ povedal som potom, „zase bude dobre, takého chlapa, ako je Hančin, hneď tak niečo zo sveta neznesie, nebojte sa.“

„No veď tiež načúvam to klopanie, všade je to jednaké,“ vraví Hančin. „Ale, pán lekár, to mi môžete veriť: ja sa nebojím, že zomriem, skôr sa bojím, že vyžijem.“

Neskoršie však bolo nutné previezť ho do nemocnice. Navštívil som ho tam po operácii hnisavého zápalu pohrudnice a zdalo sa, že je na ceste k uzdraveniu.

„Lepšie je mi. Už ma začína hlad krušiť, už ma žalúdok odkazuje na zuby. By som si už aj založil, keby mi tuná pán lekár dovolili,“ obracia sa k nemocničnému lekárovi, ktorý ma sprevádza. S ním žartoval takto:

„Počúvajú, pán doktor (mne vykal, jemu vravel oni), keď budem mať zomrieť, tak nech ma pošlú týždeň prv domov, mám veľkú rodinu; kým sa od všetkých odoberiem, kým ma všetky baby stihnú olízať, to mi bude dlho trvať.“

„A čo si myslíte, že to doktor uhádne akurát týždeň vopred,“ hovorím mu.

„Ja si myslím, že uhádnu, po tých žilách, keď ma tak každý deň po rukách macajú.“

Ale keď sme potom zostali sami, hovorí mi akosi tajomne: „Viete, ono mi na tie prsy zas tak chýrne ešte neni. A vždy som taký mrzutý, akoby som stále driemal, ako lichva, keď je na skapanie… No teraz tu ešte chvíľu pobudnem, ale jak začnú orať, dám sa odviezť domov, nech sa robí, čo chce. Trebárs by som mal v brázde ležať, musím sa aspoň prizerať a tú zem ovoňať.“

Bolo to začiatkom marca a všade ešte plno snehu. A ešte v marci sa vrátil do Lúk. Jeho sused, ktorý mi oznámil jeho smrť, nevedel, či previedol svoj úmysel a bol pri oraní.

„Možno, že aj bol,“ hovorí. „Ale čo chcú; keď aj nebol — marec, ber sa starec.“

Zase bola u mňa Dotková.

„Ale idem tiež ku nim, ako ku našemu pánu veľkomožnému doktorovi, že čo by mi naradili: strašne sa pajedím. A keď na mňa ten jed príde, to už tak oslabnem, strach večitý. Hovorila mi jedna žena tam od nás, hybaj, povedá, ku pánu doktorovi, nech ti dá tie kvapky, čo sú proti jedu. Pýtam sa, ako sa volajú — a že toho mi netreba, len tak aby som hovorila, oni že už budú vedieť.“

„A prečo sa toľko pajedíte?“

„Ako sa nebudeš pajediť, hriešna duša, keď máš taký trest. Mám ja slúžku, takého tresta. Malé dievča, ani trinásť rokov nemá, ale také otrieskané. Vždy dudre. Vždy, vždyčučky-vždy. To chodí po izbe dudrúci, a keď sa rozjedí, tak bude fučať a tak bude kričať, až celý plac pôjde na balamút. A vtedy už nedajbože niečo jej nespraviť po vôli. Aj na to moje najmenšie dieťa, také drobizné, také milé, čo nemožná vec, aj na to dieťa bude dudrať. Raz jej čosi nechcelo spraviť a ona si takto predoň stane a povie mu: ,Tristo šľakov do tvojho Apolitána.‘“

„Akého to Apolitána?“

„Neviem, veď ja im raz neviem povedať akého to Apolitána. Ani u nás v celom place nikto nevie, čo je to za meno. Druhý raz sa na mňa rozpajedila a kričala: ,Vy suka stará, rozšklebenica, ja vás rozdrapím na dva kusy.‘ Nože, pán doktorko môj úprimný, ako sa nemáš napajediť, keď s tebou tvoja slúžka tak robí. Veď ja upadnem do nemoci pri takej dievke, pri takom treste. Už len ich na stotisíckrát budem prosiť, nech mi dajú takej vody, čo by som sa nepajedila.“

„Dušička moja, vodky proti jedu niet; ale je inší prostriedok pre vás a lacnejší než apatika: dajte tú slúžku jednoducho preč!“

Zamyslela sa.

„Teda oni mi len takú radu dávajú, aby som ju dala preč?“ Vidieť, že je sklamaná. Ale po chvíli sa akosi vzchopí a hovorí: „Taký had, taký zázrak škaredý! Ale ja ich poslúchnem, ako mi kážu. Ja prídem domov, ja ju — ,raus‘.“

Radil som chorej, aby si vzala vysvedčenie od notára a dala sa prijať v stoličnej nemocnici.

„Akože tam pôjdem,“ vraví, „ja som nie naučená po pánoch, ako budem ten špitál hľadať, hriešna duša. Ani muža už nemám.“

„A načo je vám pri tom muž?“

„Nuž načo, predsa chlap už je len chlap, na všetko múdrejší.“

„A váš bol múdry?“

„Že by zas priam taký múdry — to nebol. Po svete nikde nechodil. Ale už len v tých háreštoch čo sa nasedel.“

„Ale oni sú to?“

„Ja.“

„Ale či sú to oni, čo k nim idem?“

„To už neviem, ženička.“

„Nech sa neurazia, oni sú to ten Halko?“

„Veď to ani neni tak veľmi urážlivé. Ja som to.“

„Čo boli pri tom Kulovskom? Boli oni tam, ich dobrota, sa mi zdá, v pôste. Veď som ich tam videla, ale to sa mi akosi nevidia byť oni.“

„A čo? Som teraz peknejší, alebo vtedy?“

„Vtedy sa mi videli byť akosi onakvejší, akosi čerstvejší. A oni sú to, čo boli na tej Čadci?“

„Ja.“

„Teda sú to predsa oni… Ale idem ku nim dať si preopáčiť svoje živobytie. Ak by som umrela, aspoň mi nebude ľúto, že som na seba nenakladala.“

„Ako sa voláte?“

„Ja sa volám — napred priezvisko či meno?“

„Ako chcete, len už povedzte.“

„Anna Belan.“

Nerozumiem dobre i spytujem sa:

„Belan a či Beran?“

„Nech napíšu, ako chcú, ako im bude ľahšie, Belan alebo Beran, to je jedno.“

„Koľko máte rokov?“

„Pánboh svätý vie.“

„Päťdesiat?“

„Keď ešte deti rodím, bodaj budem mať toľko.“

„Teda čože je vám?“

„Ale tak im po mne čosi chodí, aj tu ma zoštípe aj tam ako pažravá mucha. Krajský doktor mi hovoril, že sa mi to zapaľuje rozum. Ale to je inšie. Veľmi som sa užialila. Čosi mi dieťa zomrelo, čosi sa mi krava zadávila, jedno pri druhom. Teda, ak by mi to tá ľútostná krv robila. Nech mi už len predpíšu na to nejakú dobrú almáziu, čo by mi bolo ľahšie.“

„Čo to hovoríte, čo vám mám predpísať?“

„Nuž nejakú tú almáziu.“

„A čo je to tá almázia?“

„Pánbožko ju vie, čo ja viem, čo je to. To by oni mali skôr rozumieť ako ja. Oni sú učenejší, oni sa viac s knihami obracajú.“

Medzitým čo predpisujem „almáziu“, vchádza do izby nejaký muž s bičom v ruke, asi furman, ktorý ju doviezol a je mu už dlho čakať.

„Tu ste, mama? Ale nech jej, pán doktor, subtilne povedia, ako to má užívať.“

„Nech užíva, čo tri hodiny, jednu lyžičku.“

„Teda: keď tri hodiny vybijú, vtedy aby ste to užívali, každú chvíľu,“ vraví furman. „Lebo vedia,“ obracia sa ku mne, „ony sú niekedy tie baby také náramné.“

Ak ma zavolali na dedinu, mohol som byť istý, že sa tak hneď nevrátim: alebo ma vodili z domu do domu, kde ležali chorí, alebo u niektorého z nich sa poschádzali druhí, pokiaľ mohli chodiť, najmä všetky ženy s chorými deťmi na rukách.

Tentoraz sa zastavil vozík pred kaštieľom. Bolo to v čase, keď panské majetky začali prechádzať od zbankrotovaného panstva do sedliackych rúk.

Kaštieľ, pred ktorým kočiš zastal, stal sa nedávno majetkom troch bratov, sedliakov (z amerických peňazí). Chodieval som tam i predtým, keď ešte bol grófskym majetkom; tentoraz som doň vchádzal zvedavý na zmeny, ktoré tam previedli noví majitelia.

Od brány tiahla sa predtým ku kaštieľu štvorradová topoľová aleja. Teraz z nej stáli už len vnútorné dva rady. Pýtal som sa na osud kmeňov, ktoré odtiaľ zmizli. Najstarší a najmohutnejší topoľ kúpili vraj Chumčania. Z jeho kmeňa vydlabali čln, akési kanoe. Mäkké topoľové drevo je na to obzvlášť vhodné. Teraz je čln už v prevádzke, preváža robotníkov zo súkenky cez Kysucu. Z iných dvoch kmeňov, celkom vydlabaných, urobili veľmi originálne záchody.

„A tie druhé stromy?“

„Priam idú po nich. Narezali sme z nich dosky a vydláždili sme nimi chodby.“

Zamieril som priamo ku dverám, ktoré kedysi viedli do sály, kde viseli podobizne predkov — tam tiež viedli dosky, pokladené na chodbe.

„Tam nech nejdú,“ zavracal ma gazda, ktorý ma sprevádzal. „Tam máme teraz maštaľ.“

„Preboha,“ vravím, „čo ste to porobili? Veď sa všetci grófovci v hroboch obrátia.“

Namiesto toho otvoril dvere do inej izby. Bola to miestnosť taktiež neobyčajne priestranná. Uprostred steny naproti dverám stáli vzácne empírové fajansové kachle, navrchu s postavou Turka, sediaceho na prekrížených nohách. Na jeho lakeť bola priviazaná šnúra, tiahnúca sa ku skobe v jednom kúte. Na nej boli rozvešané plienky a košele. Turkovi pri nohách a na nohách sedelo niekoľko sliepok, usilovne špiniacich fajansové girlandy pod sebou. Z výklenku na spodku kachieľ vystrčila hus syčiaci zobák, ženúc sa mi za lýtkom, chránila si svoje mláďatká. Z druhej strany kachieľ, v ohrádke, nadájala koza s nádherným vemenom svoje kozľa. Po izbe sa preháňali myši, patriace k nutnému živému inventáru našich sedliakov. Keby som bol prišiel s lupičskými úmyslami, bol by som sa cítil ako v rozprávke „Zvieratká a Petrovskí“.

Prišiel som však pre iné. Medzi kachľami a druhým kútom stojí posteľ, na ktorej ma očakáva chorá žena. Tvár má chorobou celkom znetvorenú. Červené a zapuchnuté viečka nedovoľujú jej otvoriť oči.

Hneď mi začala rozprávať svoju anamnézu:

„V nedeľu prišla moja dievka — ako dcéra — a povedá: ,navaríme rezancov.‘ Ja povedám: navarte, čo chcete, ja ich nebudem. Potom mi ich doniesla a povedá: ,Len, mamka, jedzte, sú dobré.‘ Teda som ich bilečku zjedla a hneď ma to vzalo. To bolo v nedeľu doobeda. Potom vo vtorok som zjedla kapusty a pošla som do poľa. Tam ma skrčilo vo tri konce, z jednej i z druhej strany sa mi dalo šústať také hnusné vodisko a hneď aj štiepanie do hlavy. Do rána mi zapuchlo všetko, tvár i nohy. Hlava, akoby mi ju had pokúsal, odfúknuté, odstaté všetko preč. Potom som si tou francúzskou silou tadeto máčala.“

Je to infekčná choroba — ruža — to bolo zrejmé. Nejasnou zostala iba súvislosť tejto infekcie s rezancami a kapustou.

Chorá drží v ruke topoľovú halúzku a odháňa muchy. Radím jej, ako sa lepšie proti nim obrániť: rozostrieť kus organtínu cez obličaj: muchy potom aspoň nebudú roznášať nákazu.

„Veru tu máme toho hydu,“ vraví dcéra chorej. „Však by sme sa boli bez takej pliagy zašli, keby ju Pánboh nebol dal. A keď to dali — čo už nám po tom.“

„A čo na to povedia,“ pýta sa ešte chorá. „Kážu mi baby — prepytujem ich statočnej hlavičky — ricinus piť.“ To ospravedlnenie platilo prvým trom hláskam ricinusu. (Ric = riť, spisovný i nespisovný názov konečníka a okolia.)

Na lavici pod oblokom sa zatiaľ už zhromaždili ostatní nemocní. Jedna z matiek, stojac pred druhými, tíši svoje vreštiace nemluvňa: vyhadzuje ho do výšky, akoby konala prostné cvičenie so živým náradím.

„Čo to, preboha, robíte? Veď z neho dušu vytrasiete,“ vravím jej. „To s ním vždy takto robíte?“

„Vždy nie. Doma mám kolísku.“

„No, ľutujem to vaše dieťa.“

„Moje dieťa? A mňa nie? Mňa nech ľutujú pri takom nepodarencovi.“ A pokračuje vo svojich prostocvikoch.

Na moju radu však čaká už iná žena.

„Mám muža,“ rozpráva, „ktorý bol dvanásť rokov v blázinci. Teraz sa vrátil a je náramne zlostný. Tak ich idem poprosiť, keby mi dali také prášky, čo by išiel do matky zeme.“

Hovorí to celkom nahlas v prítomnosti druhých a zrejme pri vedomí spravodlivosti svojej prosby. Zostáva mi dojem, že to bola žiadosť čistého srdca. Chcela dobre obom: i sebe pokoj i mužovi ľahký odpočinok v matke zemi.

— — —

Sentimentalita a surovosť často rastú z toho istého koreňa.

Vyšetril som asi päťročné dieťa. Pozrieť sa mu do krku som si ponechal až na koniec.

„Dolfinulenka moja,“ dohovára mu matka, „otvor svoj pyštek, otvor hubenku, dieťa moje krásne. Kúpim ti vlasovú pannu.“

S dohováraním však nepochodila. Ukázal som jej, ako má dieťa podržať: posadiť si ho medzi kolená a svoje nohy prekrížiť pred jeho nôžkami. Tiež ruky podržať krížom. Samu hlavu podrží sestra nemocnej zozadu. Potom som sa už do úst dostal hravo, prinútiac dieťa zapchaním nosa, aby ich otvorilo.

„No vidíš, nemohla si sama otvoriť papuľu, zdochlina husná!“

Zdá sa, že z vlasovej panny už nič nebude.

— — —

Na lavici sedí žena s chlapcom na kolenách. Dieťa má strnulý pohľad obrátený bokom, zdalo by sa, že pozerá uprene do kúta pri povale. Ono však vôbec nepozerá. Nemrká, chvíľami škrípe zubami, chvíľami len potrháva svalmi obličaja. Je v bezvedomí. Je to tuberkulózny zápal mozgových blán — choroba, o ktorej by si ľahko uveril, že ju vymyslel nejaký sadistický zloduch, ak by si pripúšťal transcendentný pôvod choroby. Padajú jej za obeť najčastejšie krásne a kvitnúce deti — je to jeden z diabolských výmyslov. Po ťažkých dňoch bezvedomia chorého a beznádejnosti rodičov sa dieťa zrazu preberie, vyhasnutý záujem o okolie a o hračky sa prebudí znova, rodičia načerpajú novej nádeje — to je druhý diabolský výmysel, lebo o chvíľu upadá dieťa znova do bezvedomia a viac sa z neho neprebudí.

Matka tohto dieťaťa si je vedomá, že je všetkému koniec. Na srdci jej leží už len, čo povie muž.

„On by radšej mňa videl pod zemou ako toho chlapca.“

„Máte len toho?“

„Mala som ich viac, ale všetci mi pomreli. A môj muž už vždy len mne dáva príčinu. Zato vždy ja vyhrmím. Ale čož, jako by to nemrelo. V žiali sa to zaväzuje, v žiali sa to rodí. … Keby radšej už si ho vzal Otec nebeský, ako sa na to dívať. Prišla ho včera pozrieť jeho krstná mať a tak ľútostivo nad ním zaplakala a potom sa dala jojkať, fikať a božekať, že neviem, či neni zakríknuté, že sa mu duša nemôže oddeliť od tela. Mám už pri ňom dušu celú studenú ako kus ľadu…“

Pomoci tu niet, útecha nemá zmyslu. Radšej sa obraciam k niekoľkým školákom, ktorí tu ešte na mňa čakajú. Prišli s mliečnymi zubami, visiacimi skoro už len na nitke. Učiteľ ich postrašil, že by ich mohli v spánku zhltnúť. Dali sa jednoducho prstom vyvrátiť.

Chlapci sa však nemajú k odchodu, čakajú asi na nejakú zábavu.

„Kde robí tvoj ňaňka?“ pýtam sa jedného, najmenšieho, začínajúc rozhovor, aby si deti prišli na svoje peniaze.

„Neviem.“

„Ako nevieš,“ zamieša sa druhý. „Kam mu nosíš fryštuk?“

„Do lomu.“

„No vidíš, že vieš.“

„A tvoj tata?“ pýtam sa iného.

„Ja tatu nemám,“ odpovedá.

„A my máme až dvoch,“ prezrádza nejaké dievčatko: „Jednoho mládenca, čo u nás býva, a druhého ňaňku…“

Nik viac nečaká. Odchádzam z kaštieľa.

V parku pred kaštieľom stojí sadrová socha Venuše Knidskej pred skupinou mladých strieborných jedlí.

Som istý, že ani na Knide sa tejto bohyni nedostalo toľko pohanských pôct, koľko kresťanských sa jej dostalo v našej malej dedinke.

Aj teraz pred ňou kľačí, bijúc sa do pŕs, oná žena, ktorá chcela odo mňa prášky pre svojho choromyseľného muža.

Za čo sa asi modlí? A či nezablúdi jej modlitba niekam na Olymp, miesto k onej kresťanskej orodovnici, ktorej bola určená?

Žena a šesťročné dieťa.

„Choré je to dievčatko?“

„Nuž, že by už priam choré bolo — neni. Nohy by chodili, ruky by robili, aj hodné je na svoje roky — len reči ništ.“

„A očuje dobre?“

„Očuje ono, pán doktorko, dobre očuje. Keby blcha mala hlas, aj tú očuje. A tak ohavne dobré dieťa to je. Na všetko múdre. Ale vedia, to bolo tak. Ono je zo závitku. A náš pánko, keď také deti krstia, to už im ľúbia dávať za trest všelijaké čudné mená, čo by boli poznamenané na vždycky. Teda nám ju pokrstili Jedvička, a my sme sebe, že Jevička, aj sme ju volali Jevička. A naraz, keď bolo zavčerom štepené, dozvieme sa, že sa tak nevolá. Teda my už len sebe vinu dávame. Isto to preto ostalo nemé, že sme mu to krstné meno zmenili.“

Asi šesťročný chlapček si odrezal na rezačke prst. Keď ho rodičia priviedli ku mne, dal si ruku umyť a ošetriť, ani sa nebránil, ani nezaplakal.

„Potvorné decko,“ povedal otec, „odrezalo prst, donieslo ho domov, a ešte neplakalo.“

Jeho mužnosť som odmenil tým, že som mu dovolil vybrať si alebo plechovú trúbku, alebo malú harmoniku. Vybral si trúbku.

Keď prišiel druhýkrát na preväz, rozprával otec:

„Chcelo ešte jeden prst odrezať, aby dostalo aj tú harmoničku. A keď ktorý chlapec chce, aby mu trúbku požičalo, hovorí: ,Daj odrezať ruku, dostaneš tiež trúbku od doktora.‘“

Zvyk je druhá prirodzenosť. Ak to platí všade, u nás to platí dvojnásobne…

Chorú matku sprevádza dospelá dcéra. Matka sa ťažko vyzlieka, nemôže si rozviazať nitku, ktorou má na krku — namiesto stužkou — zaviazaný „obojek“. Dcéra jej pomáha. Ani ona ju však nemôže rozviazať.

„Rozdrap to, nech sa robí, čo chce,“ vraví matka, akoby sa rozhodovala k nejakému osudnému kroku.

Potom zase tesné rukávy sa jej ťažko sťahujú z ramien a živôtik cez boky.

„U nás, vidia, je to tak. Keď raz ten náš šat oblečieš, tak aby si aj zomrel v ňom.“

Keď ju potom vyšetrujem, chce, aby jej dcéra podala vreckovku, a natiahne k nej ruku. Tá sa nedovtípi.

„Čo si taká sprostaňa, šnuptychlu mi podaj. Ej, bože môj, aké je to sprosté.“

Potom jej dávam predpis a hovorím jej, ako to má užívať.

„Načúvaj ty, ty si to vieš lepšie zamerkovať.“

Hovorím:

„Veď ste ju priam hrešili, že je sprostá, a teraz chcete, aby si pamätala za vás.“

Dcéra sa však zastala matky i seba: „Nenačúvajú, to je len taká obyčaj u nás.“

„Aká to obyčaj?“

„No, že rodičia musia dieťaťu vravieť, že je sprosté…“

Skutočne, zvyk je rozkaz, ktorý stojí nad všetkým ostatným, zvyk je postrach, zvyk je i brzda i povzbudenie.

Krava drgla chlapca a roztrhla mu horné viečko. Matka sa bojí, aby na to oko neoslepol.

„Lebo to medzi nami je hneď také zakliatie: tvojho otca slepého, tvoju mať slepú. Pastieri, alebo aj starý človek, ak by sa s takým chlapcom bavili, hneď do slepáňov. To už je taká obyčaj medzi nami kresťanmi.“

Takmer sa zdá, akoby ju tento „kresťanský“ zvyk bol skôr priviedol k lekárovi ako sám strach o chlapca a starosť o jeho zrak.

Staručký bača sa mi takto sťažuje:

„Ja musím najviac len ovce pásť a som starý, dýchavičný, už sa mi ťažko za nimi behá. A tá ovca veru nedbá, že som ja nevládny. Ak zopár krokov spravím, už sa mi dá srdce prať a paru mi zatká. A čo je horšieho, ako keď je srdce choré. Keď ti kápnu na srdce, už je aj koniec. Srdce ti zatopí — a je… Keby som vedel, že už dlho nebudem trvať, ani by som na seba nenakladal. Keby som umrel, už by som sa aj rád oželel. Nech sa stane vôľa božia, však nás tam budú všetkých potrebovať, tak mňa, ako aj ich… Ale aj moja starká je tak isto zapitvaná. Aj ona kašle. Obidva kašleme. Ako psi štekáme tým kašľom jeden na druhého…“

Predsa som mu však „utrafil na lieku“. Prichádza druhýkrát a chváli si.

„Teraz som už o dve hodiny zdravší.“

„Ako to myslíte, že o dve hodiny?“

„Nuž prvej sa mi zdalo, že nemôžem ujsť ani pol hodiny na svojich nohách, a teraz už prejdem aj dve hodiny a nezakašlem. Preto im hovorím, že som o dve hodiny zdravší.“

Matka s dieťaťom — dojčaťom.

„Keľo bude stáť na to vrieskanie, čo predpíšu?“

„Len tak vám nemôžem predpísať. Posiaľ neviem, prečo vrieska, najprv treba opáčiť.“

Vyšetrujem dieťa.

„Najskôr ho plekáte podchvíľou. Nestačí stroviť jedno a už mu tisnete druhé,“ vravím matke.

„Keď mám také mlieko, vždy mi tečie ako vŕbová voda. A ono ešte vždy nemá dosť, taká premúdrenica. Keby mala Kysuca toľko mlieka, by ju vypila.“

Dieťa napriek pokleskom pri kojení je silné a krásne. Chválim ho matke.

„Ale keby to boli videli, keď sa to uliahlo, aké to bolo malunké, ako medová panna.“

Chcem si dieťa zapísať a pýtam sa na jeho meno.

„Estera Šúlek.“

„A kde prišlo k takému menu?“

„Ale nech mi dajú pokoj, veď som sa už teľo naplakala, keď mi ju z krstu doniesli.“

„A či si nemôžete dať dieťaťu meno, aké chcete?“

„Tak! Náš pán farár, ten by ti dal. Náš pán farár, keď by mu zaplatili tri zlatovky, lebo čo — vtedy nakrstia, ako chceš, ale keď nie, vtedy pokrstia, ako oni chcú. Estery, Hermíny a kde-čo.“

Esterka medzitým kričí a hrabe nožičkami. Radím ešte matke, ako dieťa chovať, a predpisujem nutný liek. Žena, zavinúc zatiaľ dieťa, pozerá sa mi na pero a obdivuje moju pisársku zručnosť:

„Ako im tie palčeky idú, ako keby hral.“

Po niekoľkých dňoch prichádza s Esterkou znova.

„Dala som mu šesť tých práškov, ale nebolo mu nič lepšie. Až potom ten siedmy som mu priložila na bruško a to mu trocha stíšilo.“

Zbieram trpezlivosť a púšťam sa do nejakého nového vysvetľovania.

Bol som u chorého dieťaťa v Tepličke. Idem na voze blatistou dedinskou ulicou. Sedím na zadných kolesách rebrináka na malej otiepke slamy. Strašne ma nadhadzuje. V Tepličke majú síce obecnú bričku, ale tá je vraj dnes v prevádzke, azda s farárom. Na podstienku jednej chalupy stojí hlúčok chlapov, zrejme podnapitých. Vnútri hrajú na harmonike. Asi svadba. Z húfu vystupuje vysoký chlap, oblečený do nových nohavíc a čistej košele, a mlčky, majestátnym pohybom ruky, pri ktorom sa mu široký rukáv košele zhrnie až nad lakeť, dáva znamenie, aby sme zastavili.

„Nezastavujte,“ hovorím kočišovi, chcejúc čo najskôr skončiť nepohodlnú jazdu; on však predsa zastavuje a muž pristupuje k nášmu vozu.

„Pri kom tu boli?“ pýta sa ma odmerano.

Tam a tam, odpovedám mu nie veľmi ochotne.

Okamih postojí mlčky. „Môžu ísť,“ povie na to, sprevádzajúc svoje slová opäť majestátnym gestom. Asi ho ani veľmi nezaujíma, kde som bol, skôr nachádza záľubu vo svojom veľkopanskom vystúpení. Je zrejme opojený akousi úradnou mocou.

„To je iste richtár lebo voľajaký boženík,“ pýtam sa potom kočiša.

„Richtár.“

„Nuž a jaký je on chlap? Múdry?“ vyzvedám sa.

„Oj múdry. Môžem povedať, veľmi múdry chlap sú to. Veď na vojančine boli kaprálom,“ pochvaľuje ho kočiš.

Matka s osemmesačným dieťaťom.

„Nech mi dajú karotku do apatéky, ak by mi stihlo zomreť, aby som nebola štrófovaná.“

Žiadam ju, aby dieťa rozbalila, a pýtam sa, čo mu je.

„Či ja viem, bože môj, či ono ti povie, čo ho bolí? Veď to neni ako veľký človek.“

„To ja viem. Povedzte len, čo pri ňom badáte.“

„Že čo badám. Veď už som pri ňom viacej mŕtva ako živá. Isto ho kole, lebo sa nedá ani tyknúť. A rozpálenizerné je ukrutne.“

„Kašle?“

„Aj kašle, ale len tak hodinami. Ten jeho kašeľ je taký hodinár akýsi. Ale jačí neprestajne. Sna pri ňom nemám ništ. Keby som aspoň teľo usnula, čo by sa vajco uvarilo. Hneď z prvého sna ma zobudí, keď ide môj človečí rozum odospávať. A to sa dá jačať a tak bude jačať až do rána. Ale o štvrtej, keď mi prichodí vstávať, prestane, priam ako keby bolo pod prísahou.“

Prezerám dieťa a radím, ako ho liečiť.

„Úfam sa, že o týždeň bude celkom dobre,“ hovorím.

„Teda oni netrúfajú, že by malo zomrieť? Prosím ich, škoda tak veľká by sa nestala, veď je ich doboha. Keď mne prvé dieťa zomrelo, tak som hučala, ešte som sa aj po tom hrobe gúľala. Teraz by som to nerobila. Veď ich mám šesť, samé také drobné ako tie myši. Muž mi chodí po svete, len čo príde, decko mi splodí a hybaj zas preč,“ rozpráva, baliac dieťa.

„Teda ma špatne potešili,“ vraví už na odchode. „Ja som sa len úfala, že mi ho Pánbožko vezme.“

Muž privádza ženičku.

„Neviem, či je taká hluchá a či ancikrist. Keď sa jej čo opýtaš, len na teba hľadí a nič nehovorí.“

Ona sa zasa žaluje iným tónom:

„Tak mi je zle na ten sluch. Mlyny mi v hlave melú, vetry dujú, ohluchnem. Ani vyspovedať sa nemôžem, ani ten svätý zvon neočujem. Raz mi svrčí v uchu ako na Jakuba, keď lúky kosia. Druhý raz zase, ako keby mi v jednom uchu sirku zažíhal a v druhom akoby mi desať hodín pískal.“

„Tieklo vám kedy z uší?“ pýtam sa.

„Nie, jakživ. A tak som Boha prosila, aby mi aspoň tie uši tiekli. Už som sa aj sľúbila na svätú Kalváriu, aby mi matička Kristova spomohla.“

Ukázalo sa, že jej nahluchlosť je do veľkej miery zapríčinená nahromadeným ušným mazom. Vystriekanie a vzdušná sprcha jej sluch veľmi zlepšujú.

„Ľaľa — aká haraburda odtiaľ vyšla! Teda preto neočula? Malá vina, veľká príčina,“ mudruje muž. „Ale jednako tam mala toho hnoja ako v maštali. Z čoho sa to len zo zázraka robí. Nemôžem ináč povedať, musím tak mrzko povedať,“ ospravedlňuje sa mi za ten ,zázrak‘. „Ona sa viezla raz na voze a veľmi sa vtedy užialila a z toho ak by jej bolo tak nabralo. Ale ako jej dobre pomohli. Povedalo mi akési hovädo, čože ten doktor pomôže v tej hlave. Ej, hovädo, načože by ten doktor bol, keby nepomáhal. Na všetko je sprava.“

„Vidíte,“ hovorím naradovaný žene, „zgazdujete aj cestu na Kalváriu.“

„Oj, pôjdem ja aj tam, ak dožijem, pán veľkomožný môj, drahučký, voňavý. Keď som tam raz sľúbená, aby potom dáko zle nebolo.“

Vrátil som sa z dediny od chorého. Kočiš, čo ma priviezol, nasledoval ma až do izby, a zatiaľ čo som ukladal veci, pozorne sa rozhliadal.

„Ale ani cigarky nevidieť u toho nášho pána doktora,“ vravel sugestívne.

„Nie som fajčiar.“

„Ale trúnok hádam užívajú?“

„Nie veru, nepijem ani trúnok.“

Pozerá sa nedôverčivo a spýtavo a konečne povie:

„Ale sú predsa kresťan katolík?“

Priniesli dieťa, niečo vyše ročné.

„Bola som s ním už u doktora v Bystriciach,“ rozpráva matka, „ale som ho neuznávala, lebo mi povedal, že už nemá sily ništ. Prosím ich, keby mi odmerali, koľko má gramov sily, chcem zaprobovať toho bystrického, či mi hovoril pravdu.“

Meriam teplotu.

„Má trocha páľu, 38 grádov. Ale sú to grády horúčosti, nie sily,“ vysvetľujem.

„Nože vidia,“ vedie matka svoje, „oni hovoria, že 38, a tamten povedal, že ništ. On povedal, že to má akýsi katastr na pľúcach, ale ja len myslím, že to bude mať od zúbkov, lebo sa mu priam dva zúbky vyďubkali. Ale jednako ho musí aj vnútri niečo kasírovať. Prišiel naňho ten nešťastník, ten zrádnik, ale som chytro rozdrapila na ňom košieľku a som ju zakopala medzi vody, kde sa takto rozdeľujú. — (Ukazuje na prstoch.) — Viacej už to potom nedostalo.“

Dieťa má krivicu.

„Má slabé kosti,“ hovorím matke, „anglickú nemoc.“

„To môžu mať pravdu. Lebo môj chlap bol v Amerike, kým sa uliahlo, medzi tými Englikmi. Jednako bude to tá englická nemoc.“

„Čož to bude s tou mojou dievkou?“ prišiel sa pýtať otec, „s tou, čo ju v piatok zobliekali (mieni, tým lekársku prehliadku). Gašperína Frko sa volá.“

Rozpamätávam sa, že dievča takého mena bolo u mňa s kožnou chorobou.

„Skôr vy mi povedzte, čo je s ňou, schodí jej to?“

„Na rukách aj nohách jej to zišlo, ale na chrbte sa jej vyhodila nová chrasta, takej istej fizimunie ako na ruke. Ale mám sa ich čosi spýtať: či by jej nepredpísali takú masť, čo sa volá ajsrlík?“

Vidiac moje prekvapenie, vysvetľuje:

„Môj sused chodil kdesika po Prajskej a tam sa mu vyrútil tiež taký výsyp. Hovorí, že to bolo priam na tú módu, ako u tej mojej dievky. A jakýsi hlavný doktor mu predpísal takú masť, čo sa volá ajsrlík, a po tej sa mu to minulo ancvaj. Aj mi dal takú geletku, čo by som im ukázal.“

Vyberá zo záhrenia téglik po masti a na premastenej vinetke je skutočne nápis „äusserlich“.^[1]

Nápis na lieku nemá pre mnohých našich ľudí veľkej ceny — nevedia si ho prečítať. Preto nezostáva iné, ako radu niekoľkokrát opakovať a potom ešte skúsiť, či si to dobre zapamätali. Keď sa potom definitívne pýtam: „Teda ako sa to má užívať?“ dostávam odpoveď: „Nuž tak, ako kážu.“ „A ako som vám kázal?“ Prestávka, potom kajúcne priznanie: „Keď už som to zabudla.“ A obyčajne ešte na ospravedlnenie: „Keď už mám tú hlavu takú utrápenú.“

Dnes som radil žene, aby svojmu dieťaťu pripravila horčičný kúpeľ: „Necháte ho v kúpeli desať minút. Dlhšie neslobodno, lebo takýto kúpeľ by ho zoslabil. — Teda ako dlho že ho tam necháte?“

„Nuž, ako budem mať kedy. Keď mám čas, nech si leží aj pol hodiny.“

Rád počúvam rozhovory našich ľudí. Ženy si zvyčajne rozprávajú o deťoch a chorobách.

Pod mojím oknom stojí dievča a staršia žena. Dievča slúži v susedstve. Je to tiché, málokrvné stvorenie. Keď ma stretne, zastavuje sa a obradne sa klania. Má krotký, dobrosrdečný úsmev. — Žena je asi z tej istej dediny, z ktorej pochádza dievča. Rozprávajú dlho a dôležito; zdá sa, že si už všetko povedali; rozchádzajú sa. Vo vzdialenosti asi pätnástich krokov sa ženička obracia a volá:

„Hana,“ s prízvukom na prvej slabike a ešte raz „Hana“, s prízvukom na druhej. Asi zabudla na niečo veľmi dôležité. „Hana, ale akosi ti neslúži.“

„Pojedni vravia, že som lepšia, pojedni, že nie,“ odpovedá Hana.

„Ba nie, mizerná si, Hanička moja, dlho ty nepotiahneš!“

Iba teraz sa zdá uspokojená a odchádza definitívne.

Naši ľudia sa veľmi radi súdia. Preto sa tak často vyskytujú záznamy o visum repertum v mojich zápiskoch.

Z blízkej obce pribehol muž po lekárske vysvedčenie. Má pohryzenú ruku, vlastne len niečo viac ako dôkladný odtlačok zubov. Rozpráva, že nejaký chlap sa zahnal po jeho žene sekerou, a keď ho zadržal, že mu zahryzol do ruky. Žena vraj leží doma, on ani nevie, či je mŕtva, či len v mdlobách.

„A to ste ju nechal a odišiel, ani ste jej nepomáhal?“ pýtam sa, hoci viem, že preháňa.

„Čo jej budem pomáhať, ak je mŕtva? Veď som ju chcel zajať — však koňa mám, ale ktovie, či je živá.“

„A čo ak je a potrebuje pomoc?“

„Však sú tam baby, tie ju budú ratovať, ale visirepert kto mi napíše?“

Predpísal som liek a hovorím: „Každú hodinu mu dáte užiť detskú lyžičku. Viete, koľko je to?“

„Nuž prosím ponížene, povedzme tak za jedno chlupnutie, za jedno také lahodné chlupnutie.“

„Nie, duša moja, tak by som to nechcel. Chcem, aby ste mu dávali ozaj po detskej lyžičke. To je nie taká polievková, ani zas taká malá kávová, ale taká prostredná.“

„Veď viem, taká ciňanka. Máme aj také.“

„A budete vedieť, kedy mu to dávať? Máte hodiny?“

„Hodín nemáme, to už musíme len tak po trúfaní. A načo sú nám tie hodiny, veď máme kohúta.“

„A čo váš sused, ten tiež nemá?“

„Čo by ten mal hodiny — ten má kohúty až dva.“

Mladá, silná žena ochorela na horúčku omladníc. Leží v priestrannej posteli a v čistých perinách. Sú pri nej dve dedinské babičky: stará, nediplomovaná, a mladá, ktorá, zdá sa, diplom má.

„Až dve ste tu?“ pýtam sa ich. „A sa nepovadíte?“

Chorá stonie bolesťou.

„Keď som včera prišla,“ hovorí mladšia babička, „hneď som jej kázala prikladať smotánku a hneď jej stíšilo.“

„Ja veru, pod tým jej ono nestíšilo,“ namieta stará, „ale pod inším.“

„No a pod čím?“

„Nuž pod čím — pod mladým maslom.“

„Hja,“ zasmeje sa mladá pohrdlivo.

„Viete čo,“ riešim ich odborný spor, „teraz nejdeme viac prikladať ani mladé maslo, ani smotánku, ale jej dáme mechúr s ľadom na brucho.“

„Veru, čož je zdravšieho pri zapálení ako ten ľad,“ pridáva sa stará babka k môjmu návrhu…

Pri stole sedí sestra chorej a vyšíva rukávce. Takmer ani hlavu nezodvihla. Ponáhľa sa. „Mustričky“ sú vyšité riedko a ledabolo.

„Čo sa tak náhlite?“ pýtam sa, „veď to nepekne robíte.“

„To je hentam pre Žofku,“ ukazuje dievča na chorú. „Už má smrteľné šaty hotové, ešte len tieto rukávce. Až zomrie, aby mala do jamy.“

O osožnosti lekárskych výkonov majú u nás niekedy prapodivné a často smiešne predstavy. Vyšetrovaciu metódu považujú za metódu liečebnú.

Prišla ku mne žena, ktorú som už raz pred nedávnom vyšetroval stetoskopom.

„Idem ku nim, čo by mi zase postavili tú trúbku na srdce; to mi veľmi dobre robilo. Pekne som cítila, ako mi tá ťažoba od srdca odchodí.“

Iná žena, keď som jej prezeral oko a žiadal, aby pozrela rôznym smerom: dolu, potom hore, na mňa, vravela: „Vidím ich dobre, aj noštek, aj očičky.“

A keď som jej potom vyšetroval pozadie oka očným zrkadlom, pochvaľovala si:

„To mi dobre robí, až taká dobroť mi ide od očú.“

Dnes prišli otec, matka a chlapček. Dieťa bolo rozpálené. Vybral som z puzdra teplomer a chcel som ho chlapčekovi vložiť pod pazuchu, vydesená matka ma však chytí za ruku so slovami: „Jezus Mária, to mu idú bok prebíjať?“ Ale otec, ktorý sotva mal lepšiu predstavu o účelnosti teplomeru, ju tíšil: „Načože by sa doktor menovali — musia štúrať.“

Dvere z čakárne do mojej ordinácie sa otvárajú bez zaklopania, akosi nápadne ticho a váhavo. Do izby nazrie akási ženička, prezrie ju od kúta do kúta a spočinie očami na mne. „Doma sú?“ „Doma.“ Utiahne sa zo dverí. V čakárni počuť tlmený, nezrozumiteľný hovor.

Dvere sa znova otvárajú a vchádza tá istá žena a mladý muž. Žena je oblečená v bielej nariasenej sukni, čiernej záponke a bielom pracom kabátiku, pod pravou pazuchou drží priečne mohutný „parazol“, to je dáždnik.^[2] V mladom, asi dvadsaťpäťročnom mužovi zase skúsený pohľad zbadá podľa obleku drotára, ktorý chodieva po Rakúsku alebo po Štýrsku s galantériou. Drotára vidieť v ňom po obleku, hoci to nie je drotársky odev z národopisných pohľadníc a obrázkov, s halenou, širákom a s kapsou pri boku, ako sa ich nositeľ niekde pri kríži posledným pohľadom lúči so svojou dedinkou; ani z maďarského šlabikára, kde okrem haleny, širáka a kapsy je zobrazený ešte s fľašou pálenky v ruke a kde pod obrázkom je nápis, drótos tót (slovenský drotár).

Svojím oblečením pripomína skôr nejakého alpského Nemca: prevládajúcou zelenou farbou šatstva, emailovými ozdôbkami vyšitou náprsenkou, zelenou vestou, na ktorej sa lesknú sklené gombíky a retiazka z hodiniek, náušnicou v jednom ušnom lalôčku a malým poľovníckym klobúčikom s kamzíčou štetkou. Nič však na jeho postave nie je horolezeckého ani chlapského, skôr akási malichernosť a zakríknutosť.

Žena je asi jeho matkou, a z oboch nich úlohu vodcu má iste ona.

Privádza syna, chorého na nejaký nosný neduh, a všetky jeho obtiaže líči tak, akoby ich poznala nielen z počutia, ale skúsila na vlastnej koži.

„Žiadnej vlahy nemá v tom svojom nose. Doska a jeho nos — to je všetko jedno. A ovoňať nič. Dajte mu pod nos cibuľu alebo fajnovú rozoliš, jednak nič nerozozná. A sedí ako taký ťuťmák, nehovorí nič, aby mu nebolo poznať po hlase.“

Mladý muž má nosné polypy. Z jednej polovice nosa boli odstránené hravo, druhá polovica mi dala však namáhavú prácu. Niekoľkokrát bolo treba navliekať drôtený háčik, ktorý sa mojej málo cvičenej ruke vždy znova a znova zviezol po polype, kým sa mi podarilo zachytiť ho za stopku a vytrhnúť ho i s ňou a s kúskom kosti, na ktorej sedel.

Mladý muž sa držal statočne: oči mu slzili bolesťou, ktorú som chtiac-nechtiac spôsobil, svaly na tvári sa pošklbávali, z nosa sa rinula krv a stekala do úst, takže ju musel stále vypľúval do misky. Nemocný však sedel pokojne a trpezlivo, akoby ho posilňoval nejaký mne dosiaľ neznámy záujem a ohľad. Polypy boli také, aké obyčajne bývajú — ako slivka alebo hruštička sklovitej huspeniny. Ale jeden bol nezvyčajného a bizarného tvaru. Vybiehali z neho dozadu dva červovité výrastky, ktoré voľne viseli do nosohltanovej dutiny, celkom pripomínajúce chápadlá polypa. Pre túto nezvyčajnú podobnosť som si ho uložil do fľaše s alkoholom, na vinetku napísal pred očami oboch meno chorého a prilepil na fľašu.

Aby sme zabránili recidívam polypov, rozleptávame stopky, ak nejaké zostali, kyselinou chrómovou. Preto som požiadal i svojho pacienta, aby po týždni prišiel ešte raz.

Odchádzali s tou istou ostražitosťou, s akou prišli.

Po týždni sa dostavili znova: syn i matka.

Aj tento ich vstup bol ako repríza pred týždňom zahraného výjavu.

Nezdržal som sa, aby som sa nespýtal, aký cieľ sledujú touto, svojou ostražitosťou.

„O; my sme to tak zadusili, že o tom nezvedel žiaden živý tvor,“ vysvetľovala matka šeptom, ale s akýmsi stlmeným pátosom. „My sme tu boli celkom potajomky, lebo keby to jeho žena zvedela, vždy by mu to na oči vymetala. O tom nevie u nás v dedine, len ja a on.“

Mladý drotár bol tentoraz ako vymenený. Plachosť a zakríknutosť akoby boli z neho spadli. Zdalo sa, že by sa mi bol rád s niečím zdôveril, keby ho bola matka pustila k slovu. Pochopil som dôvod tejto zmeny: spadol mu kameň zo srdca nielen preto, že sa zbavil trápnej a deprimujúcej choroby, ale predovšetkým sa už nemusí obávať, že mu ju bude žena niekedy „vymetať na oči“.

Bol som presvedčený, že celá záležitosť je tým skončená.

Nebola.

Po niekoľkých dňoch sú tu zas obaja a zase rovnako tajomne.

„Čo ste doniesli, frajmaueri?“ zažartoval som. Ale hneď som zbadal, že tu žarty nie sú na mieste a že nepadnú na úrodnú pôdu.

„Nech s nami nerobia fabule,“ ozvala sa žena rezolútne, „a nech nám dajú to zviera, čo mu vybrali z jeho nosa.“

Keď som nejakou mimikou prejavil začudovanie, začala mi dohovárať nie menej rezolútne.

„A prečo tam zapísali jeho meno? To aby si teraz každý mohol prečítať a prísť to môjmu synovi vykričať.“

Vyslovil som ochotu, že jeho meno odstránim, ale preparát by som nebol rád vydal.

„Načož je mi tá karetka,“ povedala žena, „nech nám vydajú to mäsisko z jeho nosa.“

Keď som akosi neopatrne prezradil, že i v tom by som bol ochotný ustúpiť, pokračovala už trochu menej rezolútne. „To je, vidia, u nás tak: bojíme sa, že by mu mohol ešte voľakto pobosorovať, keď je kus z jeho tela v cudzích rukách. Ľudia sú, vedia, všelijakí.“

Vybral som preparát z liehu, dávam ho žene, tá ho pozorne balí do šatky a dáva sa na odchod.

„A čo teraz s tým zamýšľate,“ pýtam sa jej.

„Zakopem to niekde v posvätnej zemi, niekde na cmiteri,“ odpovedá a odchádza.

Takto sa skončila celá história definitívne zmierlivým akordom.

„Zoblečte sa, ženička!“

„A furt? Domaku?“

„Dopoly tela.“

„Oj, nejdem sa ja, pán doktor, zobliekať. Načo sa budem zobliekať, ja im len poviem svoju nemoc. To mi schne srdce, aby vedeli.“

Hovorím, že takú chorobu, schnutie srdca — nepoznám.

„Oj, je taká nemoc, nech mi veria. Jeden chlap od nás bol u doktora za Bytčou a doktor mu povedal, že mu schne srdce. A tomu chlapovi bolo celkom tak, ako aj mne.“

Podarilo sa mi prehovoriť ju, aby sa dala vyšetriť, ale je sklamaná a neverí mi. Uspokojuje sa, až keď jej predpisujem prášky, ktoré budú tiež také belavé, ako mal jej známy, ktorému schlo srdce.

„A to už nemusím v apatéke nič povedať? Len karotku otrčím?“

„Len.“

O niekoľko dní je zase u mňa.

„To mi nedali tých práškov, čo ten chlap mal. Tie ich prášky boli také malé, že mi ani do hrdla nemohli dôjsť. Tak málunko ich bolo ani zlato, v tom papieriku ich ani velice neznať. Musela som užívať tri naraz. Tie jeho prášky boli inakšie. Sladké a ľútostivé.“

„Akéže boli?“

„Najprv sladké, a keď ich zažil, teda mu bolo ľúto vnútri.“

Ľútostivé prášky neviem predpísať, a tak predpisujem tentoraz medicínu. — Chorá viac neprišla, ale nedávno som ju stretol a pýtam sa na jej zdravie.

„Tá vodka nestála nič. Bola taká sladká ako pre deti. Krásňanský richtár ju dal pod nos a hovoril tiež, že je to pre deti. Aj to potom deti vypili.“

Starenka z Terchovej, scvrknutá, vráščitá.

„Koľko máte rokov?“

„Veru, srdenko moje, na tie roky pozor nedám. Aj sú tvrdé, aj sa chytro minú. Neviem, koľko by som mala. Po trúfaní nech napíšu.“

„Chorá ste?“

„Veru chorá. Ja si myslím, že musím mať nejakého vlka v sebe. Čosi ma musí spásať. Dýcham, akoby som cez steblo dýchala, a srdce akoby mala smolou oblepené. Nezjem, ani čo by sa do vaječnej škrupiny zmestilo. Čo by som aj ten med mala, nemôžem. Ledva tú lyžičku mlieka vypijem, keď mi ju dobrý človek otrčí. Už som ani netrúfala, že ešte vyzimujem. Ale májovej trávy jednako nedočkám. Pojedni mi vravia, aby som išla do špitála, ale nepôjdem. Keď tam zomrieš, tam ťa dajú nahatú, tam ťa pochovajú ako kalvína, ani zvony nezvonia.“

„A ako sa kurujete?“

„Zeliny varím, jahôdka moja. Cukor do toho hodím, a keď je tam cukor, už len to vypiješ, čo aké to bude. A potom zas tieto kvapky (ukazuje fľaštičku), to si tiež na cukor nakvapkám. Ale čož, to len že smrť na chvíľu odtisneš. Ako keď žobráci často chodia, a ty im povieš: nemám ti čo dať, príď druhý raz.“

„Bolesti máte?“ pýtam sa medzi vyšetrovaním.

„Veru som mala, tri dni sú tomu. Dvanásť razy som zľahla, ale takých bolestí som jakživa neskúsila. Predsa je len Pánbožko dobrý.“

„Preto, že také bolesti posiela?“

„Aký sú len oni,“ vraví vyčítavo, „preto, že ich nechá vyhojiť.“

Pomaly sa oblieka. Rozhliada sa po izbe.

„Ako tu majú čistučko, peknunko. Ale svätých obrazov u nich nevídať.“

Zrakom utkvie na knihovni.

„A kedy tie knihy prečítajú. Veľmi nech nečítajú, lebo by si rozum prevrátili. Všetko len čo by bolo pri spôsobe.“

Beriem si ochotne k srdcu jej napomenutie.

V tieto dni som sa na ňu pýtal. Mala pravdu: májovej trávy sa nedočkala.

Je hmlistý októbrový deň. Sedíme na slame vo vozíku, ja i dvanásťročný chlapec. Ideme k jeho chorej matke.

Rozložil som na kolenách mapu-generálku a obaja — ja i chlapec — pozeráme do nej. Chlapec azda po prvý raz v živote vidí mapu. Nespúšťa z nej oči celou cestou a vždy znova sa s účasťou pozerá, keď ohlasujem na mape označený kríž, alebo strom, alebo cmiter, alebo cestu. Vpredu na vreci sedí kočiš a chvíľami sa tiež obzerá po našej mape. Zdá sa, že oboch teší nielen novosť vecí, ale i ten fakt, že ktosi pokladal ich kraj za taký dôležitý a všetko zaznačil a napísal.

Ideme poľnou cestou. Všade cítiť vôňu čerstvej prsti a dymu, valiaceho sa z ohníšť. Malé dievčatká preskakujú ohnište, vyzdvihujúc vysoko sukienky. Prechádzame popri božej muke s prapodivnými obrázkami a kočiš pri každom zloží klobúk a križuje sa bez ohľadu na to, či predstavuje obraz božskú trojicu, či Adama a Evu s hadom. Kôň akoby bol vedel, čo musí jeho pán pri každom obrázku vykonať, zmierňuje pravidelne krok, takže za obrázkom musí byť vždy povzbudený: „Vio, Gaštan!“ alebo, ak je potrebné, prísnejšie: „Vio, ty smrť konská!“

Kočiš je v dobrej nálade, zhovorčivý. Z neznámej príčiny pokladá za nutné ma uisťovať, že nie je opitý. „Vypiť si vypijem, ale že by som sa nahltal — to jakživ!“ Podchvíľou sa na mňa obracia s nejakou otázkou alebo s upozornením. Ideme napríklad okolo bôbového poľa.

„Vedia oni, čo je to bôb? Náš pán notár, keď sa so mnou viezli, nevedeli, čo je to. Vedia oni?“

„Viem, je to ako fazuľa.“

„Fazuľa to neni — je to bôb.“

„A načo je ten bôb? Je sa to?“

„Vedia, pre ošípané je to dobré, ale zas pre takých fajnejších, ako sú oni, to neni.“

Prechádzame popri druhom lesíku, potom pastviskami, potom malou, rozhádzanou dedinou. Pred nami na kopcoch sa červenejú bukové lesy. Blížime sa k novej dedinke.

„Tuná sa začína náš chotár. A tam popri tej sihoti je naša roľa a potom zas tá za tým jarkom,“ vraví chlapec a pozrie spýtavo na mapu. Ale na mape nie je vyznačená ich roľa, takže sa musí uspokojiť len tak približne s miestami, kde by asi mohla byť. Cesta pred dedinou je stále horšia a horšia. Kolesá sa zabárajú hlboko do blata a tŕnie, rastúce pri ceste, ohrozuje naše oči. „Merkujú na klobúk,“ hlási kočiš a pokojne púšťa konáriky, ktoré bol zadržal, na naše hlavy.

Sme sto krokov od prvých domov. Oproti nám z dediny uteká mladá žena. Ženie sa cez najhoršie blato. Uteká okolo nášho voza a volá: „Preboha, chytro, umiera,“ a bez zastávky uteká ďalej.

Kočiš popohnal koňa, ktorý sa tryskom rozbieha; za ním sa rúti voz. Blato nám vystrieklo na hlavy. Začína pršať. Vedľa mňa zavzlykal chlapec… Zastavujeme.

V izbe na podlahe vedľa postele leží chorá, prikrytá modrobielou pruhovanou perinou. Pery má modravé, na čele studený, lepkavý pot. Obstúpilo ju množstvo žien a niekoľko detí. Prsia chorej sa ešte niekoľkokrát ľahko dvíhajú.

„Už je darmo, umiera,“ vraví jedna zo žien. Ktosi zaplakal.

„Ticho, ticho teraz,“ okrikuje tá istá žena prísne a nahnevane a plačúci tíchne.

Skláňam sa k umierajúcej; tlkot srdca už nepočuť.

„Zomrela,“ hovorím. Všetci prítomní naraz zaplakali. Kým zomierala, nesmeli plakať, aby jej nepriťažili. Plačom preniká niekoľko hlasov.

„Hanulienka moja sladká, načo si nás tuná zanechala… Ešte pred hodinou sa pekne rozprávala.“

„Keby ste boli včera poslali.“

„Však si sprostá; keď má zomrieť, len zomrie. Ako Pánbožko dá tak. Od smrti žiaden doktor nepomôže.“

„Tak, bože môj, smrti privilia!“

„Veď ja nehovorím, Pánboh chráň,“ obracia sa ku mne, „kedysi sa trafí, že aj doktor pomôže. Ja som tiež mala zapálenie a veru tiež bol pri mne Hamišmrt (skomolené Hammerschmidt), to ich tu ešte nebolo. Je pravda, aj sami sme radu dávali, zberali kde-čo, všelijaké zeliny varili, neslané maslo prikladali.“

„Ale to bola robotnica, keby ju boli videli… Bola to malá robka, ale kosila sama, aj orala, aj…“

„Krstná, a či ste vy čuli, ako mi ona hovorila: ,Hanička moja,‘ povedá, ,nebudem ja viacej rosu otriasať.‘“

„Aj myši jej boli perinu zhrýzli — to neni na dobré. My sebe tak medzi nami, že je to na zlé,“ vysvetľuje, obracajúc sa na mňa. „Keď mala moja nevesta zomrieť, tiež jej myši perinu zhrýzli.“

„Ja som hneď vedela,“ vraví jedna mladá žena. „Dnes týždeň takto večer chcem otvoriť dvere do pitvora a naraz v kúte vzalo čosi poleno a švác mi ho pod nohy. Taká hrúza ma vám vzala, až som tak zubami drkotala.“

„Ale teda! Nehovorte, nestojte, svätenú vodu neste, umývajte. Veď len nebudeme čakať, až nám stuhne.“

„Čo by stuhla,“ vraví iná zo žien. Hneď však kdesi pohľadala a prináša fľašu po sódovej vode, uzavrenú papierovou zátkou. Vodu vylieva na ruku a umýva nebožkej obličaj. Potom zobliekajú rukávce i sukňu a prinášajú čistú, novú bielizeň.

„Joj, krátke sú tie rukávce, pozrite, zišli by sa jej dlhšie.“

„A kde sú krstný tatko, tie štrymfle kúpiť?“

Znova sa rozvraveli všetky.

V kútiku sedí chlapec — môj sprievodca — a plač mu potrháva plecami. Zostal on a mladšia sestra. Otec je v Amerike.

„Neplač, Justínko môj, by sa ti dalo štiepanie do hlavy,“ utešuje ho jedna žena.

V izbe sa ocitá i môj kočiš.

„A vy, sváko, keď idete do mesta, aby ste hneď pustili telegraf za tým ich chlapom.“

„Akože ho pustím keď neviem, v ktorej ulici, pod ktorým numerom býva.“

„Však sa atres kdesi nájde.“

„A truhlu aby sme tiež odrazu vzali.“

„Len nevedno, či bude toľko peňazí.“

„Joj, aká si! Veď ja som — neprirovnávajúc — väčšia a na mňa by truhla koštovala päťku, na menšiu babu len bude menej koštovať.“

Môj kočiš dostáva mnoho úloh. Konečne sadáme opäť na voz, pohonič, ja a dvanásťročná sirôtka Justín, odovzdať telegram na najbližšej stanici.

Vychádzame z lesa. Vyjasnilo sa. Objavuje sa nám nový výhľad. Pod nami sa vinie široký Váh, za ním nové vrchy s prikrčenými dedinkami.

Justín sedí ticho vedľa mňa. Nehovorí, neplače. Keď vychádzame z lesa, vraví mi:

„Vytiahnite zase tú mapu. Či tam budete mať aj Váh zapísaný.“

Vyberám mapu a ukazujem mu Váh.

A ešte o visu repertu.

Muž a žena. Žena má po čele a po tvári okolo oka veľké sinky. Práve ju sused zbil palicou. Chce ho žalovať, prichádza si po visum repertum. Muž je trochu „podgurážený“.

„Vyndeme im z izby a on zrovna proti nám. Ešte tam kdesi schytil patyk a dal sa ju biť po hlave. Keby ja nie, bol by ju do smrti ubil. Nech sa len pozrú. Veď na jej tele neni miesta za dlaň, čo by bolo bez bitky, neutrálne. A ešte keby mu voľačo urobila, ale to nič, ničučké nič. Z dobrej vôle sa ju dal biť. On bol už neraz susedom hovoril, že ju musí zahlušiť. Tam sa ho všetci boja, v celom placi. Či ja mu to môžem darovať? Nech si len pomyslia, aká je to opovážlivosť, cudziu ženu biť.“

„A ubiť vlastnú ženu nie?“

„A — svoju ženu môžem veru ubiť, kedy chcem. Keď ženu bije, ako keby roľu povozil.“

„Čo vy o tom myslíte,“ pýtam sa ženy, „či je slobodno biť svoju ženu?“

„No teda! Keď previním, nech ma ubije, ale ak by nevinne bil, to je veru každému ľúto.“

Sadám ku stolu, aby som napísal visum repertum. Muž pristupuje ku mne.

„Ale čosi im chcem povedať, kým začnú písať. Mám doma drobné deti. Teraz keď príde domov s takým obličajom, iste sa mi z toho zľaknú a ešte mi onezdravejú. Nech mi teda to svedectvo napíšu silnejšie, než koľko príde na tú bitku, aby v tom boli už aj tie deti.“

Aké podivné sú cesty, po ktorých sa šíri lekárova povesť!

Poznal som dosť dlho Kolembusa zo Starej Bystrice. Bol to sedliak vtedy v piatej desiatke života, s dlhými, čiernymi, na plecia splývajúcimi vlasmi, s veľkým klobúkom, ako sa nosievali v celej bystrickej doline. Strecha bola vpredu sformovaná do člnka a celý klobúk bol potiahnutý lesklou vrstvou hrubého nánosu mastnoty a špiny. Svojím zjavom pripomínal Kolembus nejakého pračloveka alebo veleopa. Tento dojem zvyšoval ešte nápadne guľatý chrbát.

Kolembus bol na tamojšie pomery dosť dobrý gazda. Jeho priestorný dom, ktorý si postavil za 2000 zlatých, bol vybudovaný preto tak lacno, že prácu dal sám so svojimi synmi. Žije tam so ženou, ženatým bratom a švagrinou, s dvoma synmi a ich ženami. Tých desať jutár poľa, na ktorých spoločne hospodária, ich temer stačí uživiť, takže nič nekupujú, nič nepredávajú; to preto, že s nimi pracuje i niekoľko urastenejších detí.

Kolembus zarába i povozníctvom. Vozí drevo na bystrickú pílu a okrem iných príležitostí vozieva i chorých k lekárovi alebo lekára k nim.

Zoznámil som sa s ním skoro po svojom príchode do Čadce.

„Kolembus?“ spýtal som sa ho, počujúc jeho meno. „To bol dáky váš praotec, ktorý objavil Ameriku, všakže?“

„Iste,“ pristal Kolembus na môj žart. „Videl, že na našich vŕškoch sa neurodí dosť chleba, a išiel nám ho hľadať za more.“

Mňa nenazýval doktorom, nestačil mu ani obvyklý pán veľkomožný, ale vždy som mu bol „ich veľkomožnosťou“ alebo „urodzenosťou“.

„Aký som ja urodzený?“ márne som sa bránil tejto titulatúre. „To skorej vás by sa patrilo tak volať s vaším slávnym praotcom.“

Povedať si však nedá. Podozrieval som ho, že ma tak nazýva, pretože to robilo dobre predovšetkým jemu: lichotilo mu a sám vo svojich očiach rástol, že mal čo do činenia s urodzenými a veľkomožnými ľuďmi.

„A či ste boli kedy pozrieť, čo to ten váš dedo tam za morom objavil? Veď tam by vás nosili na rukách.“

„Veru nebol. Na Ameriku som ja starý. Ani by tam takého hrbatého nepustili. A poviem pravdu ich veľkomožnosti, že mňa moja roľa a pára týchto šarkanov uživí i v Uhorskej. Sú to dobré konská,“ dodal záľubne. „Mám dvoch synov a dve nevesty — jedna dievka sa mi vydala k zimným rodičom — a detisiek, že ich ani po mene nepoznám. To bude húsť po celý deň na peci ani tí súčci. Všetcia bývajú v mojom dome a na každého sa dostane kúštik toho božského daru. Však máme dve kravy a dve svine, jednu na obživu, druhú na porcie.“

„A čo vaša dcéra? Ako sa jej vodí pri tých zimných rodičoch?“

„Nebolo by jej priam zle. Ale tá jej testiná velice solí. A ona to slané nemôže.“

Rád som sa s Kolembusom vozieval do Bystrice, bol to dobrý furman. Kone šetril, ale zbytočne im nepovoľoval, krok museli držať. Konečne, stačilo sa len zľahučka dotknúť bičom náručného, aby hneď pridali do kroku.

Cesta trvala nad dve hodiny. V Zborove vždy zastavoval pred krčmou. Vypnul bočný povraz, na oje pripäl koňom vrece s krmivom, opraty zavesil na klanicu, alebo ich hodil ku mne na zadné sedadlo.

„To sme, ich veľkomožnosť, napoly cesty,“ vysvetľoval. Neskoršie som už sám pripomenul pri zborovskej krčme: „Kolembus, sme na pol cesty.“

Každý ho poznal, s každým sa cestou pozdravoval, zrejme pyšný, že je známy ako falošný groš. Ak doviezol chorého, správal sa k nemu vždy akosi protektorsky. Vždy vošiel s ním — v jednej ruke bič, v druhej klobúk — až do ordinácie. Vždy vypočul, čo som chorému radil, a obyčajne dodal i niečo zo svojho. „Užívaj, ako ti ich veľkomožnosť kážu. A keď sa ti medicína minie, teda ho zapeluj, a jak by ti ani po tom zapelovaní lepšie nebolo, prídeš zas ku nim, ku ich urodzenosti.“

Cestou mi rozprával o chorom, ku ktorému ma práve viezol:

„To idú k môjmu susedovi. Akosi týždeň je, čo zanemohol. Ja som zaraz po ňom zbadal, lebo on veľmi ľúbi fajčiť aj si založiť. A keď už ku mne týždeň neprišiel, nuž som hneď trúfal, že je čosi nedobré.“

„To vy máte takú pobratimskú obyčaj, že si chodíte jeden k druhému na močku?“

„Ale už ja ani tak nie ako on. Keď tak robím pri dome a on ide kolo mňa, to mi vždy povie: ,Máte, kmotor, čo v tej fajke?‘ A už to vyškrabe aj si to založí. Teraz vraj ho čosi bantuje na jamke. Počal užívať najviac len babské mlieko. To mu ženy dávajú, ktorá pleká maličké, každá mu nastrieka do pohárika a to mu dávajú. Aj sám uznáva, že je mu po tom lepšie.“

„To teda idem k plekančaťu.“

„Veru, ale k takému, čo už vie aj bagovať,“ zasmial sa Kolembus.

Ako tak Kolembus predo mnou sedel, pozoroval som na ňom so záujmom dve veci: po prvé, s akým nepohodlím sa spokojí taký, predsa už starší človek. Sedel na svojej tvrdej truhličke, pravú nohu položil pod ľavú a počas celej cesty len zriedka menil polohu, zatiaľ čo som sa ja na zadnom perovanom sedadle podchvíľou vrtel, hľadajúc, ako by som sedel pohodlnejšie. A druhé, čo pútalo moju pozornosť, bol jeho chrbát. Hneď pod šijovou páterou mu sedel akýsi oblý útvar, klenúci sa ako bochník medzi oboma lopatkami, a medzi plecami mu vydúval huňu. Keď potom huňu zobliekol, bolo vidieť, že tento útvar vytlačil do nej hlboko svoj negatív.

Záhada tohto útvaru ma živo zaujala a sľúbil som si, že potom doma sa budem snažiť prísť jej na koreň. Pýtal som sa Kolembusa, ako dlho túto huňu už nosí. Nepamätám sa, čo odpovedal, určite však už podľa vzhľadu bola mnohoročná.

Keď ma Kolembus zaviezol domov na svojom záprahu, pozval som ho k sebe do ordinácie a požiadal ho, aby sa vyzliekol, že by som chcel pozrieť jeho chrbát. Po určitom váhaní a výhovorkách to urobil, a tak som mu mohol hrb riadne vyšetriť. Bol to, ako som očakával, nádor len z tukového tkaniva, sediaci pod samou kožou — objekt lákavý pre každého i sebamenej chirurgicky školeného lekára: operácia je ľahká, dá sa previesť rýchle, bez narkózy a temer bez krvácania a znetvorujúci nádor odstrániť nenávratne, bez recidívy.

„To ma raz ktorýsi pľuhák treštil kameňom do chrbta a odvtedy mi ten hrb narástol,“ rozprával mi medzi vyšetrovaním.

Keď som mu však navrhol operáciu, rozosmial sa: „Kdeže operovať, ich veľkomožnosť. Ktože to kedy počul, že by sa starý hrb dal vyoperovať. Starý baran — tvrdý roh.“

Vysvetlil som mu, že to vlastne hrb ani nie je, len tuková hruda pod kožou, podobná ťaviemu hrbu: ani ťaví hrb nie je vlastne nič iného ako veľký tukový nádor.

Kolembus sa ani tak hneď nedal získať pre operáciu. Ale zanedlho prišiel opäť, tentokrát však nepriviezol chorého, ani ma k chorému nevolal, tentoraz doviezol len svoj hrb, ktorý sa rozhodol predsa len obetovať.

O hodinu nato zberal sa už Kolembus na odchod. Ešte vrhol posledný pohľad na svoj hrb, ktorý teraz už ležal v umývadle pod operačným stolom.

„A čo s tým teraz bude robiť ich urodzenosť?“ opýtal sa.

„Patrilo by sa to voľakde zakopať.“

„Nech to hodia svini, alebo nech z toho navaria mydla, ich urodzenosť.“

„Sviňu nemám a s mydlom nemám kedy sa zapodievať.“

„Nože nech mi to dajú. Ukážem to svojej babe, aby videla, akú ťarchu som to nosil na svojom chrbte,“ povedal a zabalil celý ten bochník tuku do šatky.

„Ale mi odľahčilo. Ešte ma to trochu omína, ale to azda prejde. A dívajú sa, ako vyspravili starého somára.“

„Somára priam nie, skorej dromedára. Teraz už nebudete na hanbu svojmu praotcovi.“

„Ani svojmu synovi,“ dodal, keď som ho v čakárni odovzdával mladému Kolembusovi…

Čakáreň opúšťal už rovný. Len čo však obliekol huňu, bochník v nej vytlačený zase zastrel pravú skutočnosť: nebolo badať, že hrb mu už nesedí na chrbte, ale že si ho odnáša v uzlíku. Negatív v huni bol takého starého dátumu, bol tak dôkladne presýtený masťou Kolembusových vlasov a prachom, že predstavoval akúsi stvrdnutú ulitu, ktorá z hune už nikdy nezmizne.

Upozornil som ho na to.

„Pozrite, Kolembus, táto vaša huňa už doslúžila. Už by sa jej patrilo ísť do výslužby. Mohli by ste ju už smelo darovať niektorému cigánovi z Harvelky. Ináč pre každého, kto nie je zasvätený do našich čarov, ostanete vždy hrbatým Kolembusom…“

Na Jakuba bol v Starej Bystrici výkladný jarmok.

Skoro potom sa Kolembus zase raz zjavil u mňa.

Pozerám sa: celkom nová huňa, bez onoho odliatku z nádoru. I sám Kolembus je v nej akýsi čerstvejší, omladnutý. Dokonca i klobúk nový, do kruhu, a nie do člnka.

Tak sa mi vidí, že až teraz si Kolembusovej zmeny všimli i hrbáčikovia z bystrickej doliny. Aspoň skoro po Jakube prišli ku mne dvaja takí a domáhali sa operácie svojich hrbov, akú som vraj previedol na starom Kolembusovi.

Bol to zenit mojej slávy. Skoro sa však roznieslo i to, že iné hrby ako Kolembusov alebo nechcem alebo neviem operovať. Moja preslávenosť v odstraňovaní hrbov, ktorá na chvíľu vzplanula, skoro definitívne pohasla.

V jednej z blízkych dedín sa narodilo dvojhlavé dieťa. Počul som o tom, čoskoro zatým ho priniesli ku mne. Ukázalo sa, že len jedna z tých hláv bola skutočná hlava. Za druhú považovali veľký mechúr, rozmerov práve takých ako hlava. Mechúr vyrastal z lebečnej dutiny tejto skutočnej hlavy a tvorili ho iba mozgové blany a koža, vnútri potom bolo niečo (trochu) mozgomiechovej tekutiny, ale nič z mozgového tkaniva. Stopka, ktorou mechúr súvisel so skutočnou lebkou, bola taká úzka, že prerezať ju a otvor zašiť bola operácia, akú mohol previesť i začiatočník v chirurgii. Ale i keby vo vaku bolo niečo mozgového tkaniva, i tak nepozostávalo iné, ako onen mechúr odstrániť, pretože s týmito „dvoma hlavami“ sa nedalo žiť.

Urobil som to bez toho, že by som si na tomto svojom výkone sebamenej zakladal. Ba celá vec urobila na mňa taký malý dojem, že som na ňu už temer zabudol, keď som sa po čase začal dozvedať o ťažkej, podarenej operácii, ktorú som vraj previedol, odrežúc dvojhlavému novorodeniatku jednu hlavu. A dieťa nielenže zostalo nažive, ale vyvíja sa vraj celkom normálne.

Po skúsenosti s Kolembusom som čakal, či nepríde i tentoraz niekoľko dvojhlavých, aby som im jednu hlavu odrezal.

Neprišli.^[3]

Pohľad na idúci vlak pôsobí na mňa vždy zvláštnym dojmom. Predstavujem si, koľko najrozmanitejších ľudských záujmov sa tu zišlo, zmiešalo a zhustilo v malom priestore vlaku. Je to akoby extrakt všetkých ľudských záujmov a snáh: rodenie a zomieranie, krstiny, svadby a pohreby, obchod a priemysel, vysťahovalectvo, kapitál i práca, šport i turistika, a keď myslíme i na poštový voz, tak i politika, literatúra, umenie a mnoho iného — všetko to je nepochybne nejako zastúpené v malom priestore vlaku a v sekunde to všetko preletí okolo nás. Tým intenzívnejší mám tento dojem pri pohľade na vlak, ktorý prechádza naším smutným kysuckým údolím. Extrakt všetkého ľudského snaženia prejde niekoľkokrát denne po trati, od ktorej azda na vzdialenosť sto krokov žijú ľudia, ktorí nielenže nevedia čítať a písať, ale ešte azda svietia smolienkami a bývajú v dymných izbách spolu so zvieratami.

Na jednej stanici v tomto kysuckom údolí som vstúpil do vozňa tretej triedy. Cestujúcich nebolo mnoho. Pri jednom okne sedeli proti sebe dvaja muži. Boli to Kysučania, vracajúci sa z Ameriky. Boli oblečení „bledo“ a tak, že na odeve, najmä však na obuvi, bolo poznať, odkiaľ idú. Hovorili málo, miesto áno hovorili jest, jeden rozprával niečo o akýchsi bojsoch, druhý o nejakej žene, ktorá tam niekde klinovala ofis.

Pozerali žiadostivo z okna. Po prvej zastávke vstali, zložili svoje cestovné kufríky, otvorili ich, vyhľadali malé zrkadielka a začali sa upravovať. Opravili hrebeňom pútec na boku vo vlasoch, pripli si čisté celuloidové goliere a zaviazali kravaty. Jeden z nich sa pozrel ešte na hodinky a skúsil, či idú. Chystali sa vystúpiť na najbližšej stanici. Zmysel ich príprav bol očividne ten: objaviť sa v strede svojich rodín v plnom lesku amerikanizmu. Mne však tie prípravy hovorili, že sa to vracajú tie isté veľké deti, ktoré azda pred niekoľkými rokmi odchádzali odtiaľto, vyprevádzané k vlaku svojimi plačúcimi ženičkami… Na najbližšej stanici vystúpili. Zostal som vo vozni sám a myslel som na to, čím je Amerika nášmu hornotrenčianskemu ľudu. Predstavoval som si týchto Američanov o dva-tri mesiace. Prospech z Ameriky vidí sa obyčajne v tom, že si emigranti prinesú domov peniaze a vedomie ľudskej dôstojnosti. Predstavoval som si, čo bude s týmito dvoma „Amerikánmi“.

Predovšetkým asi zaplatia svoju dlžobu krčmárovi, lebo nepochybne preto do Ameriky odišli. Mnoho im nezostane. Tak sa pozbavia peňazí. Potom príde na rad vedomie ľudskej dôstojnosti. To je krehký artikel. Oň sa veľmi skoro postará ich notár, slúžny a iné úrady. Bojím sa, že najdlhšie zo všetkého im zostanú americké topánky, celuloidový golier a kravata…

A predsa nie. Až sa to všetko rozoderie, budú ešte dlho rozprávať o akýchsi bojsoch a miesto áno hovoriť jest.