ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už polnočné slietly tône, myseľ v ťažkej dume tonie, hlavu kloním ponad listy dávnych spisov starých vier, sen už temer sadnul v riase, v príšer plnom nočnom čase, zrazu šuchot, klepot v hlase čudnom znie od mojich dvier. „Pozdný hosť snáď — myslím stajme — tápe hen u mojich dvier.“ Toľko len a nič viac, ver. December bol práve chmúrny, čarodejne divo-búrny, uhoľ z krbu odblesk chmúrny vrhal vôkol v tôní sbor. Túžil som za rána svitom, po srdci od mieru sýtom, nie od smútku, bôľu spitom, myseľ dvíhal k raju hor, kde: Lenorou: mŕtvu milú menuje anjelov chór; v kruhu hviezdnom žiadon spor! Tu shyb kortyny sa zvlní, steskom, žasom dušu plní, zvlní, plní hodváb šumný srdce desom, ako mor, divo, divšie srdce búši, duša temnú sudbu tuší: „Pozdný hosť snáď, — tíšim strachy — tápe hen u mojich dvier, iste, iste hosť to pozdný vstúpiť chce do mojich dvier, toľko len a nič viac, ver.“ Vzmužím dušu, zvládam žasy, nebude v tom hrúzy asi: „Pán či pani — diem — odpusťte, myseľ pomýlila smer, v snách som trímal dušu dumne a predo mnou sväzky umné, vy, ach, siahali ste jemne po závore mojich dvier, neslyšal som temer šumu“… vtom otvorím závor dvier; vonku tma a nič viac, ver. V husté temno prel som zraky, čakal divy a zázraky, trpiac, v pochýb hnal sa spory, v snoch som strácal duše mier, ale ticho vládlo kolom, chyžou, vôkol domom — dvorom, slovo „Lenora“ len znelo, ako vlna vzdušných hier, toľko len nič viac, ver. Tu keď v chyžu kročím zasi, v duši planie vatra kási, znova čujem, dakto šmátra o dač’ živšie, ako driev. „Iste — rečiem — u obloka niečo tápe do vysoka, nechže slietne beľmo s oka, strhnem závoj s šerých vier, na kmit stíš sa srdce, závoj odhrniem hneď šerých vier; van to vetra, nič viac, ver.“ Zrazu oblok otvorí sa a velebne vovalí sa havran zrutný, ruchom, šumom, sťa keď búrkou stena bor, tužibuď a bleskurýchle, povedome, nebárs stíchle, usadá sa pánskym kynom ponad čelo mojich dvier, a na sochu Palladinu, okrasu to mojich dvier, sadne si a nič viac, ver. Zasmial som sa, s hora-dola keď som skúmal čierne stvora, keď som zbadal vážnosť veľkú načechraných bŕk a pier. — Bárs si búrkou okmásaný, smelýs’, bárs aj nie si zvaný, tvore bludných duchov druhu, ošarpaný ani ker, riekni, jak ťa zvú tam Dolu, podsvetia kde králi mier? Havran rečie: „Nikdy ver.“ Zázrak kýsi, vraví divne, vtákom je, preds’ vraví plynne, v slove síce smyslu málo podľa mysle jasných mier, ale čudno, hosť ten čierny vraví i bez ľudskej perny, a do chyže vteperí sa, sadne ponad temä dvier, vták, či tvor to beštiálny, sadne ponad sochu dvier, menuje sa: „Nikdy ver.“ A na soche havran v tichu sedí, nevydá ni dychu, jedno slovo riekol len, sťa v ňom by duch vrel túh a vier, ani hlesu viac, ni šuchu nečuť, ani chvenie ruchu nezaletí k tvojmu sluchu: zmizne, mniem, i táto sber, nádej zhynulo už veľa, sťa blesk rána s pávích pier. Letún riekne: „Nikdy ver.“ Odpoveď tá striasla duchom — príšer kási v slove suchom. Iste — dumám — bájou čírou je, čo žvatle táto zver, majstra jeho sudba krutá, v putá beznádejne skutá, stíhala na stezkách bludných — olúpila duše mier, on ho zučil v zvukoch nudných koktať vlastnej biedy žer, tajným slovom: „Nikdy ver.“ Zasmial som sa, s hora-dola keď som skúmal čierne stvora, kreslo mäkké potisol som voči soche mojich dvier; klesol tam na baršún, snami, prapodivnými dumami; chtiac rozuzliť zdania, mamy — ominóznych slov a sfér — ký v nich obsah, čože chechtá hrozne chudý, starý zver, kváčúc: „Nikdy, nikdy ver.“ Onemel som v mysli smesi, blúdiac v širke-diaľke kdesi, kým on ohňom očú žravých, sťaby upír-netopier, vŕtal v hruď; ja sklonil hlavu na baršúna riasu smavú, na nej lúče lampy mávu, v shyboch hrá si tieňov šer, Ona tiež raz divom zrela chyže fialkovú šer, nevzhliadne viac nikdy ver. Tu kadidiel nevídaných tymian sála, neslýchaných zvukov zvonia zvonky zvučne z serafínskych božských hier. „Čuj, to anjelov sú sbory, Boh ich soslal, aby chorý, komu srdce žiaľom horí, našiel vytúžený mier! Rozpomienku na Lenoru bôľnu shladil jeho mier!“ Havran rečie: „Nikdy ver.“ „Veštcu! riekni, duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti! — Pošle sudby, hoc orkánom vyrvaný hneď z pekla dier: musím tedy strádať? kdesi večne šliapať pusté lesy, hrúzy kúzla, samôt desy skúšať v stáne čiernych vier? Nieto lieku v Gileade pre mňa? — riekni — zhyniem ver!“ Havran rečie: „Nikdy ver!“ „Veštcu! riekni — duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti? Pre Boha a nebies slávu, prosím, taje pootvor — srdcu stiesnenému riekni, tam kde chvie sa Eden pekný, môž tam k hrudi milú, riekni, privinúť, kde svätých sbor — už Lenorou menuje i jasných duchov spevný chór?“ „Nikdy“ — v odveť havran-tvor. „Ta sa v besy búrok zase, vtáku-diablu, v pozdnom čase — skríknem hrúzou — k brehom Noci Večnej, strašnej, ta sa ber! Čo si vravel, klam je púhy. — Samota cieľ mojej túhy! Vyrvi z hrudi klov svoj suchý, nechcem vidieť tvojich pier! Ni páperia nenechaj tu, zmizni s sochy mojich dvier!“ Havran rečie: „Nikdy ver.“ Havran nepohne sa ani, žhavým okom na mňa gáni — s Palladinej bielej sochy, zponad čela mojich dvier, zraky ani démon snivý, koldúň sťa, čo vidí divy, nad nim pablesk lampy živý jeho tôňu vrhá s dvier, a môj duch viac nesprostí sa nikdy tône jeho pier, nikdy, nikdy — nikdy ver!