Edgar Allan Poe:
Havran

<- Späť na dielo

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov

Bibliografické údaje (Zlatý fond)

Meno autora: Edgar Allan Poe
Názov diela: Havran
Vydavateľ digitálneho vyhotovenia: Zlatý fond denníka SME
Rok vydania: 2018

Licencia:
Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Digitalizátori

Bohumil Kosa
Viera Studeničová
Dušan Kroliak
Monika Kralovičová

Bibligrafické údaje (pôvodný vydavateľ)

Meno autora: Edgar Allan Poe
Názov diela: Havran
Vyšlo v: Vydavateľstvo Elánu
Mesto: Bratislava
Rok vydania: 1943
Počet strán: 51

Editori pôvodného vydania:

Vladimír Roy [preložil]
POZNÁMKY:

Edgar Allan Poe: Havran

Preložil Vladimír Roy

Osudy básnikov a osudy básní sú samy básňami. A básne, o ktorých hovoria dejiny literatúr, sú len nápismi na dielach, ktoré nikdy úplne neprečítame a nerozlúštime. Ako sa dobývajú literárni skúmatelia do životopisov básnikov a do ich duševného sveta, a predsa zostávajú bezradní pred hlavnou nedobyteľnou baštou mystéria tvorenia. Konečne je to tak dobre, poézia nech zostáva nedobytná a tajomná.

Edgar Allan Poe zanechal báseň, ktorá nesie jeho meno do budúcnosti práve tak bezpečne, ako by to bolo meno veľkého dobývateľa alebo vynálezcu. Kto roku 1845 tušil, keď koncom januára v časopise Evening Miror v New Yorku vyšla báseň „Havran“, že bude prekladaná do všetkých európskych jazykov, že splynie s menom E. A. Poea a zatieni jeho ostatnú rozsiahlu a vynikajúcu literárnu činnosť? Od tých čias „Havran“ má svoje osudy a dejiny. Ožíva znovu a znovu v básnikoch, ktorí sú priťahovaní tragickým osudom autorovým i jeho exkluzívnou poéziou. Čo je exkluzívneho na slávnom „Havranovi“? To je to, čo Goethe nazval „exaktnou fantáziou“, ktorá vedela úplne zvládnuť složitú duševnú náladu, podať ju presnou poetickou formou, v dokonale vystupňovanej stavbe. „Havran“ nemá nič spoločného s nejakou mimoliterárnou udalosťou, ktorá by toto dielo urobila pamätným. Je to len a len báseň. A predsa od svojho vzniku až podnes — po sto rokoch — vždy slávna báseň.

Poe sám vysvetlil jej vznik. Napísal priateľovi, že ju složil len preto, aby vzbudil pozornosť a získal úspech. Ba čo viac, ukázal v osobitnom článku The philosophy of composition (Filozofia skladby), ako „Havrana“ skladal. Článok budí úžas práve tak, ako báseň. Ukázal, že si vopred určil 1. rozsah básne, 2. výsledný dojem a náladu, 3. vedúce hlásky o a r v refréne, 4. havrana, ktorý tento refrén opakuje, 5. vlastný námet — smrť milovanej ženy, 6. stupňovanie básne až po výslednú sloku, ktorú musel napísať ako prvú, 7. metrickú formu a 8. miesto a čas. — Máme dojem, že báseň skutočne vznikla tak, ako architekt stavia dom. Aj u staviteľa je na prvom mieste otázka rozsahu a veľkosti stavby a na druhom mieste účel stavby. Staviteľ používa materiál hmotný, básnik musí použiť materiál, ktorý mu dodajú jeho smysly a duch. A v tom je veľký rozdiel medzi týmito druhmi tvorenia. Poe nám vštepuje klamnú myšlienku, keď nás chce presvedčiť, že báseň vzniká len ako matematické úloha. Zabúda, že pre básnika je dôležitou a podstatnou složkou materiál pre poéziu už uspôsobený alebo básnikom pripravený, zažitý alebo nejak zapojený do jeho duševnosti. Pretože Poe takýto materiál, povedzme tieto nebrúsené drahokamy, mal, ľahko mohol pri svojej literárnej erudícii postupovať ako architekt, ako dokonalý remeselník. Na rozdiel od europských romantických básnikov, ktorí sa radi rozhovorili o tajomných a božských zdrojoch svojej inšpirácie, Poe ako Američan hovoril len o technickej stránke poézie, hoci podľa jeho tvorby je nám ľahko usúdiť, že bol jedným z nemnohých, ktorí oplývali vidinami, fantastickými predstavami a problémami. V tom je jeho literárna významnosť, že vrenie svojho citového a duševného života vedel majstrovsky ovládať a dávať mu podoby, aké len chcel. Chcel získať a strhnúť čitateľstvo svojich noviel a zachytiť široké vrstvy, preto si určil, že jeho novely musia byť krátke, aby sa daly čítať jedným dychom a na jedno posedenie, chcel úplne absorbovať pozornosť čitateľa, preto ich komponoval tak, aby napätie rástlo až do posledného riadka. Stal sa tak tvorcom vedecky komponovanej kriminalistickej novely. Od neho vedie cesta i k Dostojevskému, lebo on nielen tušil, ale i znal podvedomé sily človeka.

„Havran“ je teda práve tak dôkazom silného básnického založenia, ako literárnej školenosti a virtuozity. Na Poeov výklad o kompozícii „Havrana“ sa treba dívať ako na maskovanie najosobnejších zážitkov. Tak si počína ten, ktorý vlastné zážitky — a to najskôr tragické — naučil sa stotožňovať so snom a fantáziou. Hovorí celkom chladne o strate milovanej ženy ako o literárnom námete, hoci v predtuchách a v snoch bál sa smrti svojej mladuškej tuberkulotickej ženy. Jeho dialog s havranom naráža na metafyzické otázky, na večne mučivú otázku o živote záhrobnom, ale táto otázka sprevádzala Poea stále od mladosti a stretávame sa s ňou často v jeho novelách. Pre neho je všetko len zaujímavý literárny námet, hoci vyrastá z neho, z jeho duševnej pôdy.

Mal pravdu, keď sa nepriznával k svojej tvorbe, ako k svojim vlastným snom, k svojim vlastným pocitom tragiky, hrôzy, úzkosti, ktoré mu ešte zamladi vnikly do duše a ktoré ho prenasledovaly znovu a znovu v alkoholickom opojení a blúznení. Tým by bol znehodnocoval svoju vysokú literárnu erudíciu. V triezvom a pokojnom stave spútal svoju rozdráždenú myseľ a každú predstavu zapriahol pevne do básnickej účelnosti. Hovorí, že jemu bola poézia vášňou, ktorú neslobodno svojvoľne nietiť. Priznáva teda, že tvorenie bolo pre neho zápasom, úsilím, rozhodovaním a vážením, že bolo slávnostnou chvíľou. A to je charakter tvorcu, ktorý z rumov svojho osobného života stavia si pomník. Môže sa o ňom tvrdiť, že je typom dekadentného básnika, prekliateho básnika, ktorý budil svojím životom pohoršenie, ale musí sa povedať aj to, že je i typom hrdinského tvorcu, ktorý vedel dávať chaosu pevné tvary a zákony.

Celá jeho tvorba, najmä novelistická, nesie na sebe znaky istých silných zážitkov osobných. Určité motívy, ba i slová, sa mu stále vracajú. Refrén „nevermore“ spočíval na dne jeho duše. V štúdii The poetic principle cituje Byronovu báseň, ktorá sa mu najviac páči, a už v nej je na konci predstava vtáka, ktorý v samote hovorí k duchu básnika (And a bird in the solitude songing, Which speaks to my spirit of thee). Cituje ďalej Tennysonovu báseň, ktorá má refrén „the days thal are no more“. Je ako hudobný skladateľ, ktorý rozvádza, premieňa a kombinuje niekoľko svojich základných zážitkov, nálad, pocitov, alebo stručne motívov. Už upozornili literárni životopisci, že jeho tvorba sa koncentruje okolo predstáv hrôzy, strachu a neopísateľnej úzkosti, okolo stavov polobdenia a polospánku, a hlavne stavov predsmrtných. Pri neúplných údajoch o jeho živote nenajdeme takú udalosť, alebo osobný zážitok, ktorý by bol v tomto smysle predurčil jeho tvorbu. O jeho živote však vieme dosť, aby sme pripustili ťažké chvíľky a poruchy nielen v mladosti, ale v celom predčasne skončenom živote.

Poe sa narodil r. 1809. Dieťa z hereckej rodiny, ktoré dvojročné stráca oboch rodičov, adoptuje veľkoobchodník s tabakom John Allan, dáva ho študovať v Anglii. Trinásťročný Poe sa vracia do Ameriky a pokračuje štúdium na akadémii v Richmonde, potom od roku 1826 na univerzite v Charlottesville. Hral v karty, narobil dlhy, preto ho nevlastný otec vzal do obchodu. Rozišiel sa s ním a odišiel do Bostonu, kde vydal knižočku Tamerlán a iné básne. Nato vstúpil do amerického vojska k delostrelcom, vydal novú sbierku básní, smieril sa s p. Allanom, dostal sa do vojenskej akadémie, po ôsmich mesiacoch ho vylúčili a on nanovo vydáva rozmnožené vydanie svojich básní 1831. Zrejme proti všetkým námahám okolia chcel byť básnikom. Nemal už domova, žil zo dňa na deň vo veľkej biede, konečne zakotvil u svojej tety v Baltimore, Márie Clemmovej. Stala sa mu matkou a jej dcéra — vtedy ešte dieťa — jeho ženou. Oženil sa so svojou trinásťročnou sesternicou roku 1836. Ako redaktor rozličných časopisov a novín mal úspech, ale pil čím ďalej, tým viac. Jeho nežná žena mu po dieťati ochorela a už nevyzdravela úplne. Umrela roku 1847. V čase svojho manželstva bol najplodnejší. Napísal na sedemdesiat noviel a rozprávok a vyše dvesto literárnych kritík a úvah. Jeho meno preniklo už vtedy do Europy. Jeho náruživosť k alkoholu a možno i k ópiu ho niekedy vyradila z práce. Teta pre neho požičiavala peniaze. Občas sa zapovedal a zdržal sa alkoholu, ale nie nadlho. V lete roku 1849 bol zachvátený prudkým delíriom a halucináciami. Prešiel do Richmondu, vstúpil do Bratstva striedmosti a začal nový život. Nepil a pomýšľal na nové manželstvo. Svadbu si ustanovil na polovicu októbra. Opäť sa zaoberal literárnymi plánmi a cítil sa šťastným. Nato sa rozhodol priviesť svoju tetu z New Yorku. Cestou sa zastavil u priateľa v Baltimore. 3. októbra popoludní našli ho v bezvedomí neďaleko krčmy. Nevedno, čo sa s ním dialo. Po dvoch dňoch sa prebral, ale sám nemohol nič povedať. Po ďalších záchvatoch delíria 7. októbra ráno skonal. Mal štyridsať rokov.

Hľa, život človeka, ktorý nemal pevného miesta na zemi. Nemal rodičov, lásky materinskej, skutočného domova, vedenia a mravnej istoty. Cez dlhé zákruty sa prebíjal k svojmu poslaniu. Ťažká melanchólia a úzkosti ho prepadúvaly, ako tajomný reflex na tragické dni jeho detstva. Našlo by sa sto ospravedlnení a vysvetlení jeho povahy. Nie je to potrebné. Nebol prvým svojho druhu. Zápasil ťažko so sebou a nachádzal miesto, na ktorom víťazil, v ríši umenia a ducha. Bude v dejinách literatúry vždy udivovať svojou prenikavou schopnosťou analýzy a logickej kombinácie, ako i závratným letom fantázie.

Slovenský preklad Havrana, ktorý náš Vladimír Roy napísal na fronte pri Piave roku 1918, dosiahol veľkej obľuby. Našlo by sa niečo spoločného medzi životom Royovým a životom jeho majstra a učiteľa E. A. Poea. No netreba tu paralely. Môže sa hovoriť o ďalekej ozvene Poeovho života i poézie, o zvláštnej príťažlivosti, ktorú Roy cítil k nemu, ale Roy patrí inému veku, inej krajine, inej tradícii. Jednako vynoruje sa nám myšlienka, ako blízko sú si veky, osudy, tradície časom a priestorom také vzdialené, ako blízko sú si — v poézii.

O Royovom preklade možno povedať: Nie je dokonalý absolútne, ale dosiahol iste na svoj čas hranice prekladateľského umenia, aké mu básnická reč mohla poskytnúť. Vystihol predovšetkým zvukove originál, čo sa máloktorému inojazyčnému prekladateľovi podarilo v takej miere, ako Royovi.

Milan Pišút

Báseň, z angličtiny preložil Vladimír Roy.

S úvodnou štúdiou Milana Pišúta, s essayou E. A. Poea „Filozofia básnickej skladby“ a s 11 kresbami akad. maliara Vincenta Hložníka vychodí ako 9. sväzok Komornej knižnice, ktorú vedie Ján Smrek a vydáva Vydavateľstvo Elánu v Bratislave, Blahova 14.

Vytlačilo Universum v Bratislave v decembri 1943.


Ako citovať toto dielo?

alebo


<- Späť na dielo



Edgar Allan Poe

— americký romantický básnik, prozaik, literárny teoretik a esejista Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.