ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vstup. Na brehu opustených vĺn stál On a plný veľkých dúm do diaľky hľadel. Naširoko sa rozlievala rieka. Čln v nej plával jeden. Jeho oko sa nieslo k brehom — bažinám, izbičky čierne tu i tam — Čuchoncov biednych drobné byty. A les, čo vystavený hmlám, v nichž slnečný lúč býva skrytý, zašumel vôkol. Myslel On: „Odtiaľto Švédom hroziť budem, a na zlo pyšným susedom postavím mesto, nezabudnem, čo sama príroda chce mať: v Europu okno prerúbať. Pod tvrdou nohou bude more, za hostí všetky zástavy k nám novou vlnou dopraví, zahodujeme na priestore.“ Sto rokov prešlo — mladý hrad, polnočných krajov zázrak, krása, z tmy lesov, z udupaných blát vznikol a hrdým bleskom jasá. Kde Fin — syn cudzí prírody sieť svoju vetchú hádzal neraz s nízkeho brehu do vody, by lovil ryby, tam sa teraz bášt, dvorcov tiesnia hromady preskvelé, breh je oživený, v bohatý prístav koráby sa hrnú davom z každej zemi. Neva je v šatách — v granite, povisly mosty nad vodami a zelenými záhradami jej ostrovy sú pokryté — tak otmavela Moskva stará pred novou cárskou stolicou, jak zatôni sa vdova cára pred novou, mladou cáricou. Tak rád ťa mám, ty Petra práca, rád mám tvoj prísny, strojný vid, i vlny Nevy sa mi páča, jak bijú breha o granit, železných ohrád pôvab vzácny, blúznivých nocí vznešenosť, priezračný mrak, blesk bezmesačný, keď bez lampy mám svetla dosť, by čítal, písal v mojom byte, sú jasné stavby obrovité v uliciach pustých, svieti ti aj ihla Admirality, nebesá zlaté blyštia shora, tmu nepustia do výšiny, a stretá zoru druhá zora v tej noci na pol hodiny. Tak rád mám tvojej zimy krutej nehybné povetrie a mráz, sane na Neve zamrznutej a rudé ruže dievčích krás, i blesk i šum i hovor bálov i v mládenecký hodokvas sipenie pien, cveng od pokálov, plam modrý punča, hluk i jas. Tak rád mám vo vojenskom ruchu Marsove polia za parád, jazdcov a peších dlhý rad a krásotu ich jednoduchú, za šíkmi šíkov knísanie, ich zástav preslávené zbytky, medené prilby, počas bitky vo vojnách rozostrieľané. Tak rád mám ako hurá kričia, vojenskej hradby dym a hrom v čas, polnočná keď panovnica obdarí synom cársky dom, keď, triumfujúc nad vrahom, Rossia znova raduje sa, keď Neva, lomiac siný ľad, ho k moru začne odnášať a, pocítiac dni jarné, plesá. Buď ozdobou, hrad Petrov, stoj jak Rossia bez otrasení! Nech s tebou spriatelí sa tvoj nepriateľ, živel ujarmený: zajatie a hnev starý svoj nech zabudnú už finské vlny, nech márny príboj zlosťou plný neplaší večný Petrov sen!… Bol úžasný čas, strašný deň: naň čerstvé ešte spomínanie… Priatelia moji, pre vás chcem započať svoje rozprávanie. Je smutné, čo vám rozpoviem… 29. októbra 1833 Časť prvá Nad zamračeným Petrohradom november dýchal zimným chladom. Plieskaly vlny o vlny a v hrádze svoje s hlukom, hojne Neva sa ako nemocný metala v lôžku nepokojne. Tma nočná započala rásť, srdito do okien bil dážď, dul vietor, vijúc nazlostene. S návštevy práve v tento čas sa vrátil domov Eugen náš. Pokračujeme v tomto mene, nech náš rek tak sa volá, veď má zvuk, a nie je dávno, keď mi pero o ňom písavalo — priezvisko významu má málo, hoc v zašlé časy údelom mu, môžbyť, bol i záblesk slávy a Karamzina pod perom v dejinách cvenglo cvengom pravým, no teraz, kto ho spomína? Ni svet, ni reč. Náš hrdina v Kolumne žije, slúži kdesi, bojí sa slávnych, nespomnie si ni starú slávu rodiny, patinu dávnej stariny. Tak príduc domov vyčerpaný, plášť shodil, svliekol sa so šiat, chcel spať, no nedajbože spať pri nespokojnom rozmýšľaní. O čomže rozmýšľal? O tom, že potĺka sa životom a pracovať mu veľmi treba za svoju nezávislosť, česť, že mohol by mu Pán Boh s neba rozumu pridať, groší sniesť. Veď koľko šťastlivých tu máte, lenivcov hlúpych nesčítate, čo ľahko môžu v svete žiť, že slúži so dva roky iba… A myslel pritom, že je chyba, keď vietor neprestáva vyť, keď rieka sa vše väčšia valí, že s Nevy iste mosty sňali, že v nečase tom dva-tri dni Parašu svoju nevidí. Tak myslel teda. V tú noc ľúto mu bolo. Jednu žiadosť mal, by vietor nevyl stále kruto a na okno dážď neklopal tak zlostne… Ospanlivé oči nakoniec zažmúril. A hľa! Redšou sa stáva tôňa noci, deň bledý nastal… Chvíľa zlá!… Deň strašný!… Neva celú noc sa k moru proti búrke hnala a besnotu jej nezdolala a v spore nemohla ju zmôcť. Hneď zavčas rána nad brehami národa valila sa tieň, tešiac sa vody vršiskami a fŕkaním a šustom pien. Vetriska silou od záliva bol nápor Nevy jalový, a vracala sa zlostná, divá a zatopila ostrovy. I pohoda sa nahnevala, Neva sa vzdula, rozrevala, sťa v kotle vrela, varila, odrazu jak zver hodila sa na mesto. Tí, čo tam stáli pred ňou, ozlomkrk utekali, vraz človiečka tam nebolo a všetko spustlo okolo. Do pivníc vody prúdom vtiekly, kanále plné k mrežiam strekly — a ako Triton Petropol vo vode po samý pás bol. Obleženie a útok! Vlny zlodejmi lezú v okná. Člny v behu sklá bijú kormidlom, z parčíkov kde-tu trčí strom, oblomky chatŕč, brvná, trámy a tovary so zásobami, majetok biednych zákutí, tu-tam most búrkou strhnutý, vymyté rakve z hrobitova v uliciach plávajú! A ľud záhubu čaká, boží súd. Tam pokrm a krv človekova! V ten hrozný rok cár ešte vládol preslávny, teraz mŕtvy. On zarmútený šiel na balkón a vtedy chýrny výrok padol: „Cár božie živly nezvládne.“ V myšlienkach, so zrakom, čo žiali, na skazu hľadí bezradne. Námestia plesami sa stály a do nich z ulíc riekami sa širočizná voda valí, len Dvorec medzi vlnami ostrovom trčal zo záplavy a smutným videl sa… Cár vraví… Potom sa v hrozný ulíc prúd pustili jeho generáli, spasiť, čo strachom skoro šiali a doma topiaci sa ľud. Na Petra námestí v tej chvíli, tam, kde dom nový postavili a nad vchodom je potvora: s vystretou labou, strážechtiví dva velikí ľvi ako živí, — na jednom zvere z mramora, nehýbajúc sa, strašne bledý náš Eugen naľakaný sedí, skrížené ruky na prsiach a bez klobúka. On má strach nie za seba. On nepočúva, jak rieka žížnivá sa vzdúva, jak podošvy mu myje val, jak príval v jeho líca perie, jak vietor fúkol, zareval, mu klobúk strhúva a berie. Nie. Jeho pohľad zúfalý v kraj jeden hľadí do diali, nehýbajúc sa. Vlna vstáva jak hora z hlučnej hlbiny, čo pokradla v tie hodiny, na nej sa hádže, vrtí, pláva… a zlobiť sa, vyť neprestáva… Tam neďaleko… Bože!… Tam, tak blízko, blízko ku vlnám, ba skoro, skoro nad zálivom, tam stojí starý, maličký dom, nefarbený plot… vŕba hneď… V ňom vdova s dcérou, Paraša tam, myšlienka jeho, jeho svet… Či o všetkom tom sníva hádam? Či život je len radom snov, výsmeška sudby nad zemou? A on len ako očarený, k mramoru prikutý, sa k zemi nemôže dostať!… Šum a krik a voda, voda — viac nič… nik… Vo výške pevnej nad tou zemou ku nemu chrbtom, v surovom čase nad Nevou rozbúrenou, sedí tam s rukou so vztýčenou gigant na koni bronzovom. 30. októbra Časť druhá Búraním dravým svojím sýta, drzosťou svojou umdlená, s radosťou svojho vzbúrenia sa vracia Neva do koryta, čo nazbíjala záplava, za sebou v behu necháva, tak, ako zlodej, keď sa krutý do dediny i s bandou vrúti a loví, reže, ničí, lúpi, násilie, svada, hluk a lom, škrípanie, nárek, poplach, shon!… A lupom svojím zaťažení, v bázni, že budú dolapení, zbojníci bežia úprkom a korisť svoju tratia v ceste… Opadla voda. Hradská v meste je otvorená. Eugen môj sa náhli, v duši strach má ešte, zármutok, nádej, nepokoj, k rieke, čo tíši odboj svoj. No Neva triumfom je plná, vody sa ešte zlosťou vlnia, sťa sipely by nad ohňom, penia sa ešte. nie sú zticha, a ťažko, ťažko rieka dýcha, jak z bitky pricválavší kôň. Náš Eugen hľadí: krajom vody je lodka, čo sa práve hodí, k nej beží, prievoznika zve — a prievozník ho bezstarostne za griveník cez vlny zlostné na lodke vďačne prevezie. Dlho bol smelý veslár v klbku so vzbúrenými vlnami, hotový ponoriť sa v hĺbku, predčasne medzi vodami bol člnok ten i s plavcami, kým dokolísal k brehu vskutku a pristal. Eugen nešťastný ulicou známou cvalom pádi, a miesta známe sú mu. Hľadí… Nič nepoznáva: Úžasný je výzor. Všetko zavalené, strhnuté, sbité, odnesené, skrivené domce, vlnami zdvihnutý je tam, sváľaný, inde zas niet ho. Tak sa zdalo, že sa tu v poli bojovalo, telá sú rozmetané v ňom. Ničoho nevšíma si on, duša mu bôľom rozožratá a strmhlav ďalej, ďalej chváta, ta, ta, kde bude súdený, kde osud vydá tajné zvesti, jak lístok zapečatený. Ta beží. Je už na námestí. Tu záliv… Za ním milení… Čože je to tu? Zastavil sa, šiel nazpät a — zas obrátil sa. Stojí… A skúma pozorom: tu je to miesto, na ktorom… Tu vŕba… Tu sú stopy brány… Odnesené sú… Kde je dom?… A zamračený, ustaraný chodí a chodí dokola, samému sebe nahlas vraví, a päsťou udrúc sa do hlavy, zachichoce sa… Nočná hmla sa na mesto spúšťala, obyvatelia nepospali, dlho sa ešte rozprávali o minulom dni. Rána žiar zpod ustatých a bledých chmár už skvie sa na sídelnom meste. Niet stopy po včerajšom treste, zlo prikryl purpurový plášť. Už živlov pominula zášť. Ulicou ide národ riadnou so svojou bezúčasťou chladnou, opustiac svoje brlohy, už úradníci úbohí do služby tiahnu. Osmelený kupec sa náhli, nelení otvoriť obchod vylúpený, úbytok vráta do ceny blížnemu svojmu. Sviezli lodky s dvorov. A spieva básnik krotký. Gróf Chvostov — láska božských síl — započal nesmrteľné spevy a svoju lýru naladil na nešťastie pri brehoch Nevy. Lež Eugen, Eugen prenešťastný… Ach, jeho pomätený um nevydržal ten úder strašný, Nevy a vetra spurný šum mu v ušiach hroznými znie hlasmi. On pri hučaní vlastných dúm sa bez slovíčka potuloval. Trýznil ho stále desný sen. Neišiel domov za týždeň, za mesiac, Boh vie, kde sa schoval. Majiteľ jeho príbytok dal do nájmu, keď prišiel srok, básnikovi, čo bol vždy v biede. Ni pre veci si Eugen nejde. Tak zabudol ho chytro svet. Deň celý pešky mestom brodil, zastavenia mu niet a niet, len do prístavu čo spať chodil s oblekom vetchým, zodraným, kŕmil sa kúskom, podaným cez oblok. Skálím obhádzaly ho deti zlé a s výkrikom kočišia bičami ho ťali, keď splietol cestu s chodníkom. Nepoznával. V duši rvaly mu poplach vnútorný a shon. Tak, nešťastný, sa poneviera, je ani človek, ani zviera, ni to, ni to, ni sveta syn, ni prízrak nie, ni mŕtvy stín… Raz spal on v nevskom prístavišti. Zamieňal leto podzim hmlistý. Mokrotou vietor zadýchal, o prístav mračný plieskal val a drobila sa pena vody o hladké zavlažené schody, jak žiadateľ by u dverí, k nemuž súd nemá dôvery. Zobudil sa. Zas mračien kúdol, dážď kvapkal, vietor smutne húdol, s ním vedno v tento chmúrny čas ozývala sa v diaľke stráž… Skočil a spomnel si hneď jasne povodeň a dni prešlé, strašné, a pošiel chytro, zrazu stal a hľadel ticho dookola, divokú bázeň v tvári mal, keď pred ním zasa stavba bola veľkého domu, nad vchodom s vztýčenou labou strážechtiví dva velikí ľvi ako živí… A vo výške hen popritom nad skalou ohradenou, krutou zas modla s rukou pozdvihnutou na koni sedí bronzovom.^[1] Eugen sa zľakol. Vyjasnily sa jeho mysle. Poznáva miesto, kde bola záplava, kde vlny lúpiac shromaždily v podobe mora zlostného, ľvov, rýnok, jazdca hrdého, čo sa tam dvíha povýšene so svojou hlavou medenou a jehož vôľou nezmennou tu mesto bolo založené… Je úžasný v tej nočnej hmle! Aká to myseľ na čele! Aká to sila je v ňom skrytá! A v koni tom, čo za oheň! Kam letí hrdý tátoš ten a kde sa pustí na kopytá? Sudba! Ty vyvlastnil si ju! A či nie Ty si nad priepasťou, vo výške, so železnou päsťou vzpäl nahor uzdou Rossiu? Obišiel podnožie a veľa ráz zlostne pozrel na neho, tohoto cára hrdého, polsveta nášho majiteľa. Prsia mu stislo, čelo si o chladné mriežky priloží, hmla mu je v očiach nepoznaná, v srdci sa plameň rozožal, krv vzkypela mu, chmúrny stál pred pýšiacim sa velikánom. A zuby stisol, prsty sžal, v ňom diabol vstával nepokorný. „Zdar! Strojiteľ ty divotvorný!“ zašeptal… „Teba by som mal!…“ Odrazu na útek sa dal a výcval bežal. Tak sa zdalo, že líce cára hrozného v tej chvíli hnevom vzplápolalo a sťaby pozrel na neho… Po námestí tom opustenom beží a v mozgu pomätenom počuje, jak by duňal hrom — skákania ťažký cveng a zvon, že ulica sa pod ním trasie — to cvála v bledom lunnom jase jazdec, má nohy v strmeni, kôň skáče, podkovami zvoní… Jazdec to cvála medený s zdvihnutou rukou na tom koni… Noc celú ako zbláznený, v ktorúkoľvek sa stranu dával, vždy, všade jazdec medený s vystretou rukou za ním cválal. Kedykoľvek od týchto čias ho týmto miestom cesta viedla, mu od úžasu tvár hneď bledla a zatriasol sa Eugen náš, na srdce svoje kládol ruku, chtiac mierniť jeho strach a muku, klobúk si starý sosnímal a dolu mútne oči mal, odíduc stranou… Ostrov malý pri mori vidno. Nejeden rybár so sieťou príde sem a biednu večeru si varí, keď opozdí sa, úradník tiež príde v sviatok, člnkujúc sa. Je pustý, nekrášli ho krík, ni bylinka na niečo súca. Jesenná strašná povodeň staručký domček sniesla sem, černel sa ako čierne krovie, až prešlej jari v jeden deň ho bárkou odviezli, kam? kto vie. Tu telo nášho mŕtveho pri prahu našli zmeravené a hneď tam na ostrove ho aj pochovali v božom mene. Boldino, 31. októbra 1833. 5 h. 5.