ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dievčatá tri pod oknom priadly pozde večierkom. „Keby cáricou ja bola, — zrazu jedna deva zvolá, — prichystala by som hneď hostinu pre celý svet.“ „Keby cáricou ja bola, — za ňou druhá dievka zvolá, — pre celý svet bezmála plátna by som natkala.“ „Keby cáricou ja bola, — zatým tretia dievka zvolá, — pre cára by čo chvíľa bohatiera rodila.“ Ako toto hovorily, tu sa dvere otvorily — do izbičky vchodí cár, krajiny tej hosudar. Po celý čas rozhovora počúval tie reči z dvora, tretej reč, keď skončila, sa mu najviac páčila. „Krásna deva, to ti vravím, cáricou ťa zaraz spravím, bohatier mi bude vhod, ty ho ku septembru zroď. A vy, sestry, pozor dajte, izbu túto zanechajte, s vašou sestrou prekrásnou poďte hneď i vy so mnou. Tkať má jedna, druhá variť, budeme tak hospodáriť.“ A s tým vyšiel z dvora von, v palác svoj ich volá on. Nerozmýšľal, nelenil, v ten deň sa aj oženil. Saltan cár i s družkou mladou ku hostine čestnej sadol, potom hostia tichučko složili ich na lúžko, rozišli sa v rôzne strany, aby mladí boli sami. Lenže zo závisti zlej voči žienke cárovej kuchárka hneď v zlosti skáče, u podstavca tkáčka plače. Cárica zas spanilá, splnila, čo sľúbila: v požehnaný padla stav. V ten čas Saltan bojoval, so ženuškou rozlúčil sa, na tátoša posadil sa, prosí ju, by ľúbila ho a seba chránila. Kým on v boji vzdialený je a sa s nepriateľom bije, doma požehnal Boh im: na láktor sa zrodil syn. Cárica je nad dieťaťom orlica nad orlíčaťom, aby otec radosť mal, posol s listom v púť sa dal. Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou so sveta ju myslia sniesť, zachytiť chcú dobrú zvesť. Posielajú posla samy s listom k cáru so slovami: „Potomok je cárevnin ani dcéra, ani syn, ani myška, ani žabka, nevídané zviera zkrátka.“ Keď to počul otec cár, aký dostal doma dar, nahneval sa, začal hrešiť, posla len-len neobesiť, ale zmäkol nateraz, poslovi dal tento vzkaz: „Čakať, kým sa vrátim domov, pokračovať dľa zákonov.“ Ide posol s písmom preč, príde domov nakoniec, kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou starou Rapotačkou posla vínom opijú, rozkaz cárov prekryjú, do prázdnej mu kapsy iný vsunú rozkaz ledačiny. Ochmelený posol ten oddá rozkaz v tenže deň. „Káže cár bez straty času splniť túto vôľu našu: Cáricu, s ňou i jej plod tajne hodiť v priepasť vôd.“ Čože robiť? Páni ctení sú nad cárom skormútení i nad sudbou cárice, vtrhli do jej svetlice, objavili cársku vôľu, čo ju stíha s deckom spolu, ukázali na rozkaz, cáricu tam v nočný čas so synáčkom v bočku dali, zasmolili, skotúľali, pustili na oceán, ako rozkázal ich pán. V modrom nebi hviezdy blesky, v modrom mori vlny plesky, po nebi mrak koná púť, v morských vodách pláva sud. Ako vdova rozžialená plače, trepe sa v ňom žena, malý synok rastie vtom každou hodinou, nie dňom. Ona vzlyká, deň sa minie, dieťaťu z úst už reč plynie: „Oj, ty vlnka lahodná! Šumiaca a slobodná, s pleskom, kam chceš, ta sa ohneš, kamene ty morské pohneš, morské brehy zaliať vieš, koráb vyzdvihneš, ak chceš — nech nám duše nezahynú, vyhoďže nás na pevninu!“ Vlna poslúchla ho, beh zmenila svoj a na breh vyniesla sud poľahúčky, odplávala potichúčky. Mať i syn sú spasení, cítia, že sú na zemi. Ale z bočky kto ich vyne? Pomôž, milý Hospodine! Povstať syn sa pokúsi, o dno opre hlavu si, zdvihne trošku svoje pliecko. „Urobiť tu okenečko na von azda?“ vraví on. Vyrazil dno, vyšiel von. A tak slobodní už boli. Vidia vŕštek v šírom poli, more vôkol okrsku, zelený dub na vŕšku. Syn si myslí: „Veru, veru, treba niečo na večeru.“ Odlomil on s duba suk, ohýba ho v pevný luk, s krížika sňal tenkú šnúrku, k dubovému pripäl lučku, tenkú triesku odlomil, v ľahkú strelu naostril, odišiel s tým do doliny pri mori najsť divočiny. Ledva k moru prišiel on, počúva… a jakby ston… Vidno, more nie je zticha, cíti, práca bude lichá. Labuť v toku trepe sa, letí sup cez nebesá a jak proti nej sa rúti, krídlom plieska, vodu múti… Pazúry už otvoril, zobák na krv naostril… Lež tu strela zaspievala, šiju supa prevŕtala — kvapká mu krv do vody, cárevič luk odhodí, vidí, jak sup v mori tonie a nie vtáčím krikom stone, labuť ďobe do neho, do supa to, do zlého, do hlbiny vôd ho ťahá, potápa a krídlom šľahá, potom k cárevičovi obracia sa so slovy: „Ďakujem ti s dušou vrelou, žes’ bol mojím spasiteľom, nehnevaj sa, nebledni, že jesť nebudeš tri dni, žiaľ je nie žiaľ, keď i strela do mora ti padla smelá, dobro žiada odplaty, dobrom odslúžim sa ti, veď tys’ labuť neratoval, deve žitie s’ podaroval, a nie supa si ty zbil, čarodeja s’ zastrelil. To ti akživ nezabudnem, tebe všade slúžiť budem, teraz sa len domov vráť, nehorekuj a choď spať.“ Len to povie, už i z kraja uletela a tí dvaja, keď niet večere, nuž sen, ležia lační celý deň. A keď otvoril syn oči, otriasajúc tône noci, je to pravda a či nie? Vidí mesto ohromné so stenami zubčatými, a za nimi za bielymi makovice kostolov, vysvätených kláštorov blýskajú sa. Matku budí. Tá len zhíkne. A syn súdi: „Čo to má byť? Vidím ja: potecha to labutia.“ Idú mať i syn až k hradu. Len čo stúpia za ohradu, so všetkých strán zvonenie sviatočné a nadšenie. V ústrety sa národ valí, cirkevný sbor Boha chváli a dvor pyšný obidvoch víta v zlatých kočiaroch, všetci na slávu im kričia, korunujú cáreviča kniežacou hneď čapicou, aby vládol stolicou. A tak začal v tejto zemi po matkinom dovolení panovať od týchto čias, menoval sa Kvidon kňaz. Vietor chodí prostred vlnôk, priháňa on malý člnok, beží medzi vodami s rozdutými plachtami. Čo na člnku sú, sa divia, na ostrove známom vidia div, čo nebol do tých chvíľ, teraz sa len objavil: Mesto nové, zlatohlavé, prístav, mýto pri prístave, kanónami strieľajú, odplávať im nedajú. Pristavili. Ako hostí Kvidon kňaz ich kŕmi, hostí, úctive sa pýta ich: „Z ktorých krajín ďalekých prišli ste? Kam cestujete? Čím, vy hostia, trhujete?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, kupčili sme soboľami, s čiernou srsťou lišiakami, teraz od tvojich my vôd cestujeme na východ, pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove…“ A kňaz na to úctive: „Cestujte vy šťastlive po mori, po oceáne v Saltanovo cárstvo slávne. Oddajte mu pozdrav náš!“ Hostia v cestu, Kvidon kňaz s brehu hľadí s túžbou vrúcou za lodkou sa vzďaľujúcou. A tu z mora belavá labuť k nemu pripláva. „Zdravstvuj, kňaz môj milovaný! Čos’ jak deň keď zapršaný? Čo si zarmútený tak?“ pýta sa ho labuť-vták. Kňaz jej smutno odpovedá: „Pokoja mi smútok nedá, ani bdieť a ani spať, otca by som vidieť rád.“ Labuť na to: „Výhosť bôľu! Poslúchaj ma. Ak máš vôľu odletieť za člnom tým, v komára ťa premením.“ Krídlami hneď zamáchala, vodu šumom rozplieskala, frkla z nej i na neho, ofŕkala celého. Na punktík hneď obrátil sa, na komára premenil sa, odletel a zapišťal, za člnom sa bystro hnal… Potichúčky malilinký spustil sa — fuk do škulinky. Veselý je vetra šum. Veselo sa kĺže čln pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove. Ľa, už brehy dŕžavy vidia z hmlistej diaľavy. Už i na breh vyšli hostia, a hneď ich aj v dvorci hostia. Za nimi hneď — nezrel nik — odletel náš udatník. Vidí: Blyštiaci sa v zlate Saltan sedí v cárskom šate na tróne a s korunou, s tvárou smutnou, presmutnou. Kuchárka so sestrou tkáčkou, starou kmotrou Rapotačkou sedia pri ňom, smutnému do očí priam hľadia mu. Saltan hostí usadzuje za stôl a sa opytuje: „Oj, vy, hostia, dlho-li ste sa morom plavili? Dobre za morom, či zle je? Aký zázrak sa tam deje?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet. Žitie za morom nie zlé je, a hľa, v svete, čo sa deje: V mori strmý ostrov stál, bez života, plno skál, rovná púšť sa stlala celým, s jedným dubkom osamelým. Teraz vyrástlo na ňom nové mesto s palácom, so zlatými kostolami, dvoranami, záhradami. Knieža Kvidon sedí tam, velel: pokloniť sa vám.“ Saltan cár sa tomu diví, hovorí: „Ak budem živý, divný ostrov navštívim, u Kvidona pohostím.“ Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou nijak nechcú pustiť ho do mesta do divného. „Čo je na tom? Nevídali, — a oči jej zažmurkaly, — kuchárka v to hovorí, — mesto stojí pri mori! Keby ste sa pod jedličkou v lese stretli s veveričkou a tá by vám spievala, oriešky tam lúskala a škrupiny keby boly zo zlata, nie z tvrdej kôry, jadrá — skvosty prečisté, to by bol div zaiste.“ Saltan cár je zadivený, ale komár nazlostený vpil sa tetke ohave pod oko to pod pravé. Kuchárka hneď celá biela omdlela a okrivela, sestra, kmotra, sluhovia bežia, že ho ulovia, honia ho tam s vreskom, krikom, a on — cez oblôčik šmyk von, prespokojný v priestore letí domov cez more. Zasa pri mori kňaz chodí, na belasé hľadí vody. A hľa! Z mora belavá labuť k nemu pripláva. „Zdravstvuj, kňaz môj milovaný! Čos’ jak deň keď zapršaný? Prečo smutný je tvoj zrak?“ pýta sa ho labuť-vták. Knieža smutno odpovedá: „Pokoja mi smútok nedá. Rád by v cárstvo vo svoje zázrak zaviesť. Kde to je? V lese jedľa, u jej pníčka má byť jedna veverička, spieva pekné pesničky, lúska pritom oriešky, a škrupinky sú vraj na to nie jednoduché, lež zlato, jadrá — skvosty prečisté. Cigánstvo to zaiste.“ Labuť vraví: „Tu lži nieto, o veverke pravda je to. Ja ten zázrak dobre znám, a že ťa tak rada mám, nermúť sa, bols’ priateľským ty, i ja rada poslúžim ti.“ Posmeleným so srdcom navrátil sa kňaz v svoj dom. Stúpi na dvor na široký, jedľa tam hneď pred obloky, veverička pod kríkom i so zlatým orieškom, smaragd z neho berie práve, škrupinky hneď ligotavé v rovné kôpky skladá si, spieva pritom, píska si pred všetkými, čo tam boli: v záhrade tak ako v poli. A kňaz Kvidon dojatý prehovoril: „Vďaka ti, moja labuť — daj jej, Pane, hojné božské požehnanie.“ Veveričke v dvore tom kryštálový staval dom, k domu poslal hneď i stráže, diačkovi zas prísne káže o orieškoch účty viesť. Preň groš, pro veverku česť. Vietor chodí prostred vlnôk, priháňa on zasa člnok, beží medzi vodami s rozdutými plachtami, strmý ostrov mu je v ceste, pri veľkom sa plaví meste, delami naň strieľajú, odplávať mu nedajú. Pristavili. Ako hostí Kvidon kňaz ich zasa hostí, kŕmi, pojí do sýta, potom sa ich opýta: „Čím, vy, hostia, trhujete? Odkiaľ a kde cestujete? Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, kupčili sme so žrebcami, s pridonskými koníkami, teraz vychádza nám srok, plavíme sa do diaľok, pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove…“ A kňaz ku nim úctive: „Páni, choďte šťastlive po mori, po oceáne v Saltanovo cárstvo slávne, oddajte mu pozdrav náš, klania sa mu Kvidon kňaz.“ Hostia sa mu porúčali, vyšli von a odplávali. Kňaz šiel k moru sinému, labuť pláva ku nemu. Hovorí jej: „Duša moja je už zasa bez pokoja…“ Labuť na to zase ho ofŕkala celého. Na muchu kňaz premenil sa, poletel a posadil sa na člnok a neveľký zaliezol hneď do dierky. Veselý je vetra šum, veselo sa kĺže čln pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove. Ľa! Už brehy dŕžavy vidno z hmlistej diaľavy. Už i na breh vyšli hostia, a tam ich hneď v dvorci hostia. V zápät — neuvidel nik — poletel náš udatník. Vidí: Blyštiaci sa v zlate Saltan sedí v cárskom šate na tróne a s korunou, s tvárou smutnou, presmutnou. Krivá kuchárka aj s tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou sedia hneď tam popri ňom, hľadia žabím pohľadom. Saltan hostí usadzuje za stôl a sa opytuje: „Oj, vy, hostia, dlho-li ste sa morom plavili? Dobre za morom, či zle je? Aký div sa v svete deje?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, žitie za morom nie zlé je, a hľa, čo sa v svete deje: Ostrov na mori a hrad veľký na ňom vidno stáť so zlatými kostolami, dvoranami, záhradami, jedľa rastie pred dvorcom, kryštálový je tam dom, veverka v ňom žije cenná, čo tá všetko v moci nemá! Pesničky nám spievala, oriešky tam lúskala, škrupinky z nich ešte na to nie sú prosté, ale zlato, jadrá — číre skvosty zas, sluhovia jej robia stráž, nikdy bez obsluhy neni, diaček je k nej pristavený, nad orechmi účty viesť, vojsko oddáva mu česť, zo škrupiniek groše robia, peniaze ich svetom chodia, dievky, — to si nevidel, — smaragd sypú do truhiel, všetci sú tam prebohatí, samý palác, nieto chaty, Kvidon knieža cári tam, velel: pokloniť sa vám.“ Saltan cár sa tomu diví, hovorí: „Ak budem živý, divný ostrov navštívim, u Kvidona pohostím.“ Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou, nijak nechcú pustiť ho do mesta do divného. Tkáčka mrkne a sa smeje. „Podivného tu nič nie je, — vraví cáru, — veverky sú, čo hryzú kamienky, mecú zlato, na hromadu smaragdové skvosty kladú! Či je pravda a či nie, nám je to nie podivné. Na svete je iný zázrak. More premení sa na mrak, vzdme sa, vzkypí, zašuští, chľastne na breh na pustý, rozleje sa v hlučnom behu a ocítia sa na brehu reči triatridsiati, všetci krásni, srdnatí, všetci mladí, velikáni, rovnakí a vyberaní. Skočia vlny cez otvor. S nimi strýčko Černomor. To je zázrak, čomu s’ diví každý, kto je spravodlivý!“ Múdrych hostí mlčí sbor, nikto nechce mať s ňou spor. Len cár Saltan zadivený, a kňaz Kvidon nazlostený sadol tetke ohave pod oko to pod ľavé. Tkáčka kričí celá biela: „Jaj!“ A zaraz okrivela. Všetci hlučia: „Chyť ho, chyť! Hneď ho zabiť, zadláviť!… Ja ti dám tu pískať tenko… Stoj!“… A knieža cez okienko v slobodnom je priestore, letí domov cez more. Zasa pri mori kňaz chodí, hľadí na belasé vody. A hľa! Z mora belavá labuť k nemu pripláva. „Zdravstvuj, kňaz môj milovaný! Čos’ jak deň keď zapršaný? Prečo máš tak smutný zrak?“ pýta sa ho labuť-vták. Knieža žiaľne odpovedá: „Pokoja mi smútok nedá — zázrak, čo svet nevidel, v mojej krajne mať by chcel.“ „A ten zázrak že je aký?“ „Zahalily more mraky, vzdme sa, vzkypí, zašuští, chľastne na breh na pustý, rozleje sa v hlučnom behu, zrazu najdú sa na brehu reci triatridsiati, všetci krásni, srdnatí, všetci mladí, velikáni, rovnakí a vyberaní, skočia vlny cez otvor, s nimi strýčko Černomor.“ Labuť kňazu odpovedá: „To ťa zarmucuje teda? O tom dive dobre viem, duša moja, nežiaľ preň. Veď tí bohatieri vodní sú mi všetko bratia rodní. Domov choď bez starosti prídu k tebe za hostí.“ Ide domov bez bolesti, na more on pozrel s bašty, ledva stačil pohľadieť, rozkolísalo sa hneď, rozlialo sa v hlučnom behu, nechajúc na pustom brehu triatridsať hrdinov. Už aj idú dolinou, idú v rade velikáni, s blýskavými šedinami strýčko im je na čele. Idú, idú vesele. Kvidon šťastný od radosti beží s bašty, víta hostí, národ sa k nim náhli tiež a strýc vraví kňazu: „Vieš, to nám labuť rozkaz dala, pod pokutou prikázala, by sme mesto chránili, zôkol-vôkol chodili, takto dozerať my chceme, preto teraz každodenne budeme sem chodiť zpod hlbočizných morských vôd. Vidíme sa ešte neraz, do mora nám treba teraz, zemský vzduch je nám nie vhod.“ Odišli do morských vôd. Vietor chodí prostred vlnôk, priháňa on opäť člnok, beží medzi vlnami s rozdutými plachtami, strmý ostrov je mu v ceste, pri veľkom sa plaví meste, delami naň strieľajú, odplávať mu nedajú. Pristavili. Ako hostí Kvidon kňaz ich zasa hostí, kŕmi, pojí do sýta, potom sa ich opýta: „Čo vy, hostia, rozvážate? Odkiaľ a kde plávať máte?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, kupčíme my striebrom, zlatom, oceľou, dnes tak sme na tom, že nám vyšiel plavby čas, dlhá cesta čaká nás pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove.“ A kňaz ku nim úctive: „Páni, choďte šťastlive po mori, po oceáne v Saltanovo cárstvo slávne, oddajte mu pozdrav náš, klania sa mu Kvidon kňaz.“ Hostia sa mu porúčali, vyšli von a odplávali. K moru kňaz a labuť v ňom, už i pláva ku brehom. Znova kňaz. „Mne duša žiali, ťahá, unáša do diali…“ Labuť biela zasa ho ofŕkala celého. Na to veľmi premenil sa, na čmeláka obrátil sa, poletel a zabzučal, za člnom sa bystro hnal, na kormidlo z vysočiny slietol a poď do — škuliny. Veselý je vetra šum, veselo sa kĺže čln pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove. Ľa! Už brehy dŕžavy vidno z hmlistej diaľavy. Na breh vyšli naši hostia a tu ich zas v dvorci hostia, v zápät — neuvidel nik — odletel náš udatník. Vidí: V blyštiacom sa zlate Saltan sedí v cárskom šate na tróne a s korunou, s tvárou smutnou, presmutnou. Kuchárka je tam aj s tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou a na cára všetky tri hľadia sovy za štyri. Saltan hostí usadzuje za stôl a sa opytuje: „Oj, vy, hostia, dlho-li ste sa morom plavili? Dobre za morom, či zle je? Aký div sa v svete deje?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, žitie za morom nie zlé je, a hľa, čo sa v svete deje: V mori ostrov, na ňom, hľaď! Vysoký hrad vidno stáť, čo deň, to div, more vzbúri, vzdme sa, vlna vlnu durí, kypí, sipí, zašuští, chľastne na breh na pustý, rozleje sa, s hlukom beží, zanechajúc na pobreží rekov triatridsiatich, všetko krásnych, srdnatých, všetko mladých, vyberaných, že je radosť pozrieť na nich, tento utešený sbor vedie strýčko Černomor, zo zlatej ich vyne peny, po páre s ním idú k zemi, hrdinovia premilí, aby ostrov chránili, nieto stráže, nieto lepšej, chrabrejšej a oddanejšej. Vládne knieža Kvidon tam, velel pokloniť sa vám. Saltan cár sa tomu diví, hovorí: „Ak budem živý, divný ostrov navštívim, u Kvidona pohostím.“ Kuchárka a sestra tkáčka ani muk, no Rapotačka, usmejúc sa, vraví hneď: „Podivného tu nič niet. Z mora vyjdú na breh ľudia, s dozorom po kraji blúdia! Pravda je to a či nie, mne je to nie podivné. Na svete sú iné divy. Ľa, chýr prišiel spravodlivý: Cárevna má v svete žiť, zrak s nej nemôž’ odvrátiť, cez deň božie svetlo tieni, v noci svieti tmavej zemi, mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé, vznešená a trblietavá vychodí von ako páva, keď sa pustí do reči, potôčik v nej zazurčí. Kto je trošku spravodlivý, povie: Hej, to sú už divy.“ Múdrych hostí mlčí sbor, nikto nechce mať s ňou spor. Len cár Saltan zadivený, a kňaz Kvidon nazlostený, starú mať, hoc mal by chuť, nechce pod zrak uštipnúť, bzučí nad ňou, krúži nadol, zrovna na jej nos si sadol, uštipol ju bohatier, a nos — pľuzgier na pľuzgier. Skočila hneď každá noha: „Ratujte, pre Pána Boha! Kde sú stráže?!… Chyť ho, chyť! Zabiť ho a rozmliaždiť!… Tu si!… Počkaj málilinko!…“ Čmelák — hybaj cez okienko v slobodnom je priestore, letí domov cez more. Kňaz pri mori sinom chodí, hľadí na belasé vody. A hľa! Z mora belavá labuť k nemu pripláva. „Zdravstvuj, kňaz môj milovaný, čos’ jak deň keď zapršaný? Prečo ti je smutný zrak?“ pýta sa ho labuť-vták. Kvidon kňaz jej odpovedá: „Pokoja mi smútok nedá — ľudia ženia sa, ja mám neženatý chodiť sám?“ „Teda, teda. Keď sa ženíš, kohože si vybrať mieniš?“ „Cárevna má v svete žiť, zrak s nej nemôž’ odvrátiť. Cez deň božie svetlo tieni, v noci svieti tmavej zemi, mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé. Vznešená a trblietavá vychodí von ako páva, keď sa pustí do reči, potôčik v nej zazurčí. Len či je to pravda?“ Ľaká sa kňaz, na odpoveď čaká. Mlčí labuť belavá, po chvíľke len rozpráva: „Dievča také je na zemi, ale rukavicou ženy nie sú, čo na ruke máš, stiahnuť, strčiť ju za pás. Dám ti malú radu ešte, o nej rozmýšľaj na ceste, abys’ neobanoval, že si k sebe ženu vzal.“ Kňaz sa pred ňou boží, duší, oženiť sa vraj hneď musí, že o svojej neveste rozmýšľal už po ceste, hotový je s láskou, s vášňou za carevnou za prekrásnou, by jej mohol oddať česť, tridsať krajín pešo prejsť. Labuť vzdychla z hĺbky, vraví: „Netreba ísť do diaľavy. Osud tvoj sa splní hneď, carevnou tou ja som veď.“ Zamáchala peruťami, poletela nad vodami, s výšky na breh, raz, dva, tri! spustila sa medzi kry. Zatriasla sa a čo chvíľa v cárevnu sa premenila: mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé, vznešená a trblietavá vychádza von ako páva, keď sa pustí do reči, potôčik v nej zazurčí. Cárevnu kňaz v objem lúdi, objíma a tisne k hrudi, vedie — oheň na líci — k svojej matke-cárici. Padá na kolená, vznáša prosbu: „Rodná mati naša, vybral som si za ženu devu preutešenú, poslušne sa ti tu klania, prosíme si požehnania: pre nás deti záruku v láske žiť a súzvuku.“ Nad ich hlavou prepokornou s ikonou mať divotvornou slzy leje: „Dcéra, syn! Nech vás žehná Hospodin.“ A nie dlho rozmýšľali, nelenili a sa vzali, zvykli pekný na život, čakajúc na lásky plod. Vietor chodí prostred vlnôk, priháňa on zasa člnok, beží medzi vlnami s rozdutými plachtami, strmý ostrov je mu v ceste, pri veľkom sa plavia meste, delami v čln strieľajú, odplávať mu nedajú. Pristavili. Ako hostí Kvidon kňaz ich zasa hostí, kŕmi, pojí do sýta, potom sa ich opýta: „Čo vy, hostia, rozvážate? Zkadiaľ? Kdeže poplávate?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, obchodovali sme známym tovarom, už objednaným, prejsť my máme mnoho vôd do domova, na východ, pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove.“ Hovorí im knieža-pán: „Šťastnú cestu želám vám po mori, po oceáne v Saltanovo cárstvo slávne. Prosím: Pripomnite mu, panovníku ctenému, za hosťa sa sľúbil, znova nezadržal svojho slova — oddajte mu pozdrav náš, klania sa mu Kvidon kňaz.“ K moru teraz neodišiel, so ženou sa nerozišiel. Veselý je vetra šum, veselo sa kĺže čln pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove. Ľa! Už brehy dŕžavy vidno z hmlistej diaľavy. Už i na breh vyšli hostia, v paláci ich zasa hostia. Vidia, ako na trúne sedí ich cár v korune. Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou sedia, hľadia všetky tri za sovy naň za štyri. Saltan hostí usadzuje za stôl a sa opytuje: „Oj, vy, hostia, dlho-li, ste sa morom plavili? Dobre za morom, či zle je, aký div sa v svete deje?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, žitie za morom nie zlé je, a, ľa, čo sa v svete deje: V mori ostrov, na ňom, hľaď! Vysoký hrad vidno stáť so zlatými kostolami, s dvoranami, záhradami, jedľa rastie pred dvorcom, pod ňou kryštálový dom, veverička v dome žije, zver to naozaj čudesný je! Piesne spieva z potechy, lúska malé orechy, škrupinky z nich nie sú kôra prostá, ale zlatom horia, jadrá — čistý smaragd zas, veveričku stráži stráž. Tam je ešte druhý zázrak: more premení sa na mrak, zakypí a zašuští, chľastne na breh na pustý, rozleje sa, hlučne beží, spľasne, nechá na pobreží z vĺn, čo horou možno zvať, víťazov triatridsať, všetko krásni, velikáni, smelí, mladí, vyberaní, rovnakí, a tento sbor vedie strýčko Černomor. Nieto stráže, nieto lepšej, chrabrejšej a oddanejšej. Knieža mladú žienku má, prehĺtaš ju očima, cez deň božie slnko tieni, v noci svieti tmavej zemi, mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé. Kvidon kňaz tam rozkazuje, každučký ho oslavuje, jeho sláva veliká, klania sa ti, vytýka, sľúbil si sa mu za hosťa, neprišiel a doma zostal.“ Viac sa už cár nezdržal, loďstvo zriadiť rozkázal. Kuchárka s jej sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou do kraja do divného nijak nechcú pustiť ho. Ale cár im odpovedá, že na nich už viac nič nedá: „Decko som ja, či cár tu? — hovorí nie zo žartu. — Teraz pôjdem ta!“ sa chlapí, vyjde von a dvermi čapí. Kvidon sedí pod oknom, mlčiac v more hľadí on. More bez hluku a plesku len-len čo sa čerí v lesku, v modrej diaľke, nebesá! korábov rad šinie sa po hladine oceána ide flota cár-Saltana. Vyskočil hneď Kvidon kňaz, sieňami mu hrmí hlas: „Mamička ty moja rodná! Kňahyňa ty moja hodná! Pozrite na more len: báťuška náš ide sem.“ Flota ku ostrovu pádi, cez trúbu kňaz Kvidon hľadí, cár na kraji paluby pozerá tiež do trúby, kuchárka je tam aj s tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou, krajne cudzej divia sa, čo je to tu za krása. Z mažiarov hneď vypálili, na zvoniciach zazvonili. K moru ide Kvidon sám, aby vítal cára tam s kuchárkou a sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou. Do mesta sa s nimi dal, slovíčka nepovedal. Idú do paláca všetci, a pri bráne stoja reči všetci triatridsiati, mladí, krásni, srdnatí, rovní — vybraný to sbor, v čele strýčko Černomor. Na nádvorie pár je krokov, tam pod jedľou pod vysokou veverička z potechy spieva, hryzie orechy, vyníma z nich skvosty zhusta a do vrecúška ich púšťa, dvor sa dĺžkou, širinou blýska zlatou škrupinou. Hostia ďalej — a tu ich zrak zbadá, čo to? Kňažnú — zázrak: Mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé, sama celá trblietavá vychodí von ako páva, svokra s ňou. Sa klaňajú. Hľadí cár a — pozná ju… Vzplamenel hneď a sa striasol: „Čo ja vidím? Čo to?“ žasol, opanoval sa a stál, potom horké slzy lial… Vybozkáva, vyobjíma cárevnu i kňažnu, syna. Za stôl sadli, sedeli, ples sa začal veselý. Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou v ľaku, že ich skára Boh, rozbehly sa po kútoch. Keď ich našli, zaplakaly, priznaly sa, pokajaly, v radosti cár nakoniec odpustil im, poslal preč… Prešiel deň. Cár, jedlom sýty, odišiel spať podnapitý. Tam som bol, med, pivo pil — fúzy ledva omočil. 1831