ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred niekoľkými rokmi na jednom zo svojich vidieckych majetkov žil starobylý ruský pán, Cyril Petrovič Trojekurov. Jeho bohatstvo, znamenitý rod a sväzky dodávaly mu veľkej váhy a vplyvu v gubernii, v ktorej sa nachodilo jeho imanie. Rozmaznaný všetkým, čo ho obkolesovalo, privykol popúšťať voľnú uzdu každému hnutiu svojho zápalistého rázu a všetkým myšlienkam svojho dosť obmedzeného umu. Susedia radi hoveli jeho chúťkam; gubernskí úradníci chveli sa pri jeho mene. Cyril Petrovič prijímal všetky dôkazy plazivosti a podlízavosti ako povinnú daň. Jeho dom bol vždy plný hostí, hotových zabávať a rozveseľovať ho v jeho panskej nezamestnanosti a prázdnej zaháľke a sdieľať jeho hlučné a niekedy bujné radovánky. Nikto sa neodvážil odoprieť jeho prihláseniam alebo nezjaviť sa v isté známe dni s povinnou úctou na dedine Pokrovskom. Cyril Petrovič bol veľmi pohostinný a naproti mimoriadnej sile svojich fyzických spôsobností raz, dva razy týždenne trpieval na objedenosť a každý večer bol podpitý. Máloktoré z jeho dvorových dievčat vyhlo rozkošníckym pokušeniam päťdesiatročného staríka. — Okrem toho v jednom z krídel jeho domu žilo šestnásť chyžných, zamestnávajúcich sa ručnými prácami, patriacimi ich pohlaviu. Okná v krídle boly zahradené drevenými mriežkami; dvere sa zavieraly zámkami, ktorých kľúče opatroval sám Cyril Petrovič. Mladé pustovnice v ustálené hodiny chodily do sadu a prechádzaly sa pod dozorom dvoch stareniek. S času na čas Cyril Petrovič niektoré z nich vydával a na ich miesto prichádzaly nové. So sedliakmi a s dvorovými zaobchádzal prísne a rozmarne; pritom všetkom boli mu oddaní: pýšili sa bohatstvom a slávou svojho pána a so svojej strany si dovoľovali všeličo proti svojim susedom, spoliehajúc na jeho silnú záštitu.

Každodenné zamestnania Trojekurova záležaly v rozvážaní sa po jeho priestranných majetkoch, v dlhotrvajúcich hodovaniach a figliarstvach každodenne vymýšľaných, ktorých obeťou býval obyčajne nejaký nový známy, hoci nevyhli im vždy ani starodávni priatelia, okrem jedného: Andreja Gavriloviča Dubrovského. Tento Dubrovský, gardový poručík vo výslužbe, bol mu najbližší sused a vládol sedemdesiatimi dušami poddaných. Trojekurov, pyšný aj v styku s ľuďmi najvyššieho stavu, vážil si Dubrovského naproti jeho skromnému postaveniu. Kedysi boli kamaráti vo vojenskej službe a Trojekurov znal zo skúsenosti nepoddajnosť a rozhodnosť jeho charakteru. Slávny rok 1762 rozlúčil ich nadlho. Trojekurov, príbuzný kňažnej Daškovej, postúpil; Dubrovský, v rozrušenom položení, bol nútený ísť do výslužby a osadiť sa v ostatnej svojej dedinke. Keď sa Cyril Petrovič o tom dozvedel, navrhol mu svoju podporu a záštitu, ale Dubrovský sa mu poďakoval a ostal chudobným, ale neodvislým. O niekoľko rokov zatým Trojekurov, ako generál-anšéf vo výslužbe, prišiel na svoj majetok, i shľadali sa a vzájomne sa z toho tešili. Od tej chvíle každý deň bývali spolu a Cyril Petrovič, ktorý odjakživa nikoho nepoctil svojou návštevou, zaviezol sa bez ceremónií do chalúpky svojho starého kamaráta. Ako rovesníci, narodení v tom istom stave, vychovaní jednako, boli čiastočne podobní v charaktere i v náklonnostiach; v niektorých ohľadoch aj ich sudba bola jednaká: obaja sa oženili z lásky, obaja skoro ovdoveli, u obidvoch ostalo po dieťati. Syn Dubrovského sa vychovával v Petrohrade, dcéra Cyrila Petroviča rástla pred očami otca, a Trojekurov často hovorieval Dubrovskému:

„Počuj, brat Andrej Gavrilovič, keď sa tvoj Vladko podarí, dám mu za ženu Mašu, hoci by bol holý ako sokol, alebo chudobný ako kostolná myš.“

Andrej Gavrilovič krútil hlavou a obyčajne odvetil:

„Nie, Cyril Petrovič, môj Vladko nie je ženích pre Máriu Grilovnu. Chudobnému zemančekovi, ako je on, je lepšie vziať si za ženu chudobnú zemančičku a byť hlavou v dome, ako sa stať poslíčkom rozmaznanej ženušky.“

Všetci závideli shodu, ktorá panovala medzi pyšným Trojekurovom a jeho chudobným susedom a divili sa smelosti tohto, keď on za stolom u Cyrila Petroviča zrovna vyslovoval svoju mienku, nestarajúc sa o to, či ona protirečí mienke domáceho pána alebo nie. Niektorí pokúsili sa ho v tom napodobniť, no Cyril Petrovič zastrašil ich tak, že im navždy odohnal chuť na také pokusy, a Dubrovský ostal sára mimo povinného zákona. Nečakaná príhoda všetko pokazila a premenila.

Raz, totiž začiatkom jesene, Cyril Petrovič sa vystrájal do odľahlého poľa. V predvečer toho dňa bol vydaný rozkaz psiarom a koniarom, aby boli hotoví na piatu rannú hodinu. Šiator a kuchyňa boly odpravené popredku na miesto, kde Cyril Petrovič mal obedovať. Domáci pán i hostia vyšli na psiarsky dvor, kde vyše päťsto hončích i chrtov žilo v hojnosti a teple, vychvaľujúc štedrosť Cyrila Petroviča svojou psiou rečou. Tu sa nachádzal i lazaret pre chorých psov pod dozorom štábneho lekára Timošku, i oddelenie, kde sa štenily suky a kŕmily svoje šteňatá. Cyril Petrovič bol hrdý na toto krásne zariadenie a nikdy nepremeškal príležitosť, pochváliť sa ním pred hosťmi, z ktorých každý obzeral si ho už aspoň dvadsiaty ráz. Cyril Petrovič sa prechádzal po psiarni, okrúžený svojimi hosťmi a sprevádzaný Timoškom a hlavnými psiarmi, zastavoval sa pred niektorými stajňami, to vypytujúc sa o zdraví chorých, to robiac poznámky viac alebo menej prísne i spravodlivé, to pozývajúc k sebe známych psov a láskave sa s nimi shovárajúc. Hostia si pokladali za povinnosť uchvacovať sa psiarňou Cyrila Petroviča; iba jediný Dubrovský mlčal a sa chmúril; on bol náruživý poľovník, no jeho postavenie dovoľovalo mu držať iba dvoch hončích a jedného chrta-suku, i nemohol sa zdržať istej závisti pri pohľade na toto veľkolepé zariadenie.

„Čože sa ty chmúriš, brat?“ spýtal sa ho Cyril Petrovič, „azda sa ti moja psiarňa nepáči?“

„Nie,“ odpovedal Dubrovský surovo, „je to čudná psiarňa, veď vaši ľudia sotva majú taký život ako vaši psi.“

Jeden zo psiarov sa nad tým urazil a riekol:

„My sa, chvála Bohu i pánovi, nežalujeme na svoje žitie, a, veru, nejednému inému, hoci zemanovi, nebolo by zle zameniť svoje usadlisko za milú tunajšiu stajňu: bolo by mu i sýtejšie i teplejšie.“

Cyril Petrovič sa hlasne zasmial pri bezočivom poznamenaní svojho chlapa a hostia sa v zápätí za ním rozchichotali, hoci cítili, že sa psiarov žart mohol vzťahovať i na nich. Dubrovský pobledol a nepovedal ani slova. V tom čase priniesli Cyrilovi Petrovičovi v koši novorodené štence, i zamestnal sa nimi, dve si z nich vybral a ostatné kázal utopiť. Medzitým sa Andrej Gavrilovič stratil a nikto toho nespozoroval.

Keď sa Cyril Petrovič navrátil s hosťmi zo psieho dvora, sadol si večerať, a až vtedy, nevidiac Dubrovského, začal sa interesovať o neho. Ľudia mu odvetili, že Andrej Gavrilovič odišiel domov. Trojekurov hneď rozkázal ho dohoniť a celkom iste vrátiť. Veď on odjakživa nevychádzal na poľovačku bez Dubrovského, skúseného a jemného ceniteľa psích hodnôt a neomylného riešiteľa všetkých možných poľovníckych sporov. Sluha, odbehnuvší za ním, sa vrátil, keď ešte sedeli za stolom, a oznámil svojmu pánovi, že, vraj, Andrej Gavrilovič neposlúchol a nechcel sa vrátiť. Cyril Petrovič, podľa svojho zvyku rozhorúčený nálevkou, sa nahneval a znova poslal toho istého sluhu povedať Andrejovi Gavrilovičovi, že ak hneď nepríde nocovať do Pokrovského, tak on, Trojekurov, sa s ním naveky povadí. Sluha znova odbehol. Cyril Petrovič vstal zpoza stola, prepustil hostí a odobral sa spať.

Na druhý deň jeho prvá otázka bola:

„Či je tu Andrej Gavrilovič?“

Podali mu list, složený v trojuholník. Cyril Petrovič prikázal svojmu pisárovi, aby mu list nahlas prečítal. I počul toto:

„Pán môj premilosrdný! Do tých čias nemám úmyslu prísť do Pokrovského, pokiaľ nevyšlete vy ku mne psiara Paramošku s vyznaním viny. I bude moja vôľa potrestať ho, alebo mu odpustiť; a ja nemám vôle trpieť žarty od vašich chlapov, ba ani od vás ich nestrpím, lebo ja nie som pajac, ale starobylý zeman. S tým ostávam pokorný k úsluhám

Andrej Dubrovský.“

Podľa terajších poňatí o etikete tento list bol by veľmi neslušný; no on rozhneval Cyrila Petroviča nie svojou zvláštnou osnovou a rozpoložením, ale iba svojím jestvovaním.

„Akože?!“ zvolal Trojekurov a vyskočiac z postele bosky, „vysielať k nemu svojich ľudí s vyznaním viny! On že ich môže potrestať alebo im odpustiť! Nuž, čože mu to ozaj prišlo na um? Či vie, s kým si to začína? Veď mu ja dám! Naplače sa on u mňa! Zvie, čo je to ísť na Trojekurova!“

Ale Cyril Petrovič sa jednako len obliekol a vyšiel si na poľovačku s obvyklým svojím prepychom. No poľovačka sa nevydarila; za celý deň videli iba jedného zajaca, a i toho prenasledovali márne; ani obed v poli pod šiatrom sa nevydaril, aspoň nebol po chuti Cyrila Petroviča, ktorý vybil kuchára, povadil sa aj s hosťmi a na zpiatočnej ceste s celým svojím poľovníckym sprievodom prešiel poľami Dubrovského.