ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pamätný deň tragickej smrti veľkého Majstra Jána Husa je pre národ náš veľmi významný. V ten deň poctivé duše uvedomujú si veľkú obeť Husovu, ktorú priniesol v boji za poznanú pravdu, za právo svedomia a rozumu. Pri oslavách Husových pociťujeme vo zvýšenej miere mravnú povinnosť k odkazu jeho veľkého ducha, sile mravného presvedčenia a tragickému skonu.

Chcejúc náležite pochopiť význam Husov, musíme poznávať dôkladne dobu, v ktorej žil a pomery, s ktorými zápasil, a jeho vlastnú osobnosť, ktorá vystupuje s programom obrody mravnej a cirkevnej v duchu pravého zákona božieho.

Doba bola veľmi vážna, pomery veľmi neutešené, rozvrátené a osobnosť Husova v nich vystupuje ako žiarivý príklad mravnej dokonalosti.

Stredovek vtedy bol v sile života. Rozhodným činiteľom v živote štátov, národov aj jednotlivcov bola cirkev, ktorá vlivom svojho bohatstva a moci bola skutočne mocnosťou najvyššou. Ale táto moc cirkve mala hlboký tieň — úpadok mravov nielen v duchovenstvu vyššom, ale aj nižšom. A zkaza mravov volala po náprave, po očiste a po návratu k mravnej dokonalosti v duchu prvotnej cirkve.

V našej vlasti za doby vlády Karla I. (IV.) zkaza mravov rýchle sa šírila. Napomáhal tomu aj evropský význam hlavného mesta Prahy, ktorá bola tiež sídelným mestom ríše nemeckej. Karol usiloval sa povzniesť neutešené pomery cirkevné a spoločenské obohatením duchovenstva, aby sa mohlo bez starostí venovať svojmu vznešenému úkolu. Ale bohatstvo zapríčinilo ešte väčší úpadok duchovenstva, ktoré viedlo život veľmi ľahký, nemravný a pohoršlivý. Preto v záujme mravnosti podporoval Karol horlivých kazateľov, ktorí pracovali pre povznesenie mravnosti a zbožnosti. Ale bolo ich pomerne veľmi málo, ich snaha nemala veľkého účinku, pretože najväčšie prekážky boly robené nehodným duchovenstvom, najmä mníchmi žobravými.

Významným kazateľom doby Karlovej bol Nemec Konrád Waldhauser, ktorého Karol povolal z Rakús do Prahy. Dôrazné kázne Waldhauserove maly značný úspech. Nastával obrat k lepšiemu, ale len u mešťanov a ľudu. Duchovenstvo horlivého kazateľa nenávidelo; z nenávisti obžalovali žobraví mnísi Waldhausera — z kacírstva, ktoré ovšem nedokázali. Pôsobišťom Konrádovým bol významný chrám Týnsky, kde r. 1369 zomrel. Mal najmocnejší vliv na pražských Nemcov.

Príklad Waldhauserov nadchnul k horlivosti Jána Miliča z Kroměříže, významného hodnostára cirkevného vo službách Karlových. R. 1363 vzdal sa všetkých hodností cirkevných aj svetských zo snahy spolupracovať na povznesení mravnosti. Stal sa kazateľom u sv. Jiljí a po smrti Waldhauserovej v Týne. Čo skoro nadobudol veľkej obľuby, stal sa miláčkom pražského ľudu a otcom chudobných. Kázal niekedy aj tri rázy denne. Vo svojej horlivosti a náboženskom precítení hlásal, že príchod Antikristov, o ktorom písali cirkevní otcovia, v prítomnej dobe sa uskutočnil. Pre toto učenie bol obžalovaný od pražského duchovenstva z bludárstva. Odvolal sa k pápežovi Urbanovi V. do Ríma, ktorý na ňom žiadnych bludov neshľadal. Ale zloba mníchov žobravých obžalovala Miliča z nových „bludov“, z ktorých sa mal ospravedlniť pred pápežským dvorom v Avignonu. Milič odišiel skutočne do Avignona, ale nedožil sa vyšetrovania. Zomrel dňa 29. VI. 1374.

Vo snahe po obrode mravov uplatnil sa tiež učený Matej z Janova, majster z univerzity parížskej. Bol kanovníkom u sv. Víta, kde zastával úrad spovedníka cisárovho až do svojej smrti 1394. Usiloval o to, aby aj laikom bola podávaná sviatosť oltárna pod obojou spôsobou, chcejúc priblížiť cirkev prvotnému stavu z dôb apoštolských. Myšlienky jeho boly synodou pražskou zavržené, ale ožily neskoršie znova a staly sa mohutnou složkou náboženského hnutia v našom národe.

Hnutie náboženské a túžba po náprave mravov pokleslej cirkve nebola len v našej vlasti, aj v iných zemiach ozývaly sa hlasy protestné volajúc po obrode. V Anglii vyniká v tomto úsilí profesor univerzity oxfordskej John Wiklif. Vo svojej snahe po oprave cirkve opieral sa o Písmo, ktoré uznával za jediný prameň viery. Mal časté spory s žobravými mníchmi ako naši horliví kazatelia. Keď od r. 1378 zostali na čele cirkve dvaja pápeži, z ktorých jedon (Kliment VIII.) sídlil v Ríme a druhý (Urban VI.) v Avignone, vzájomne sa preklínajúc, vystúpil Wiklif aj proti dogmatickým článkom cirkevným.

V jeho názoroch náboženských uplatňuje sa po prvý raz rozum pri úvahách o článkoch viery, ktoré cirkev vyhlásila za nedotknuteľné. Rozchádzal sa s cirkvou v názoru o organizácii cirkevnej aj vo viere v dogma o sviatosti večere Pána. Učenie Wiklifovo bolo smelým pokusom rozlomiť vtedajší stredoveký názor pozostávajúci zo smesi nedotknuteľných dogmatických článkov, nesčetných legendárnych vypravovaní a tajomných povier, z ktorých nebolo možného osvobodenia, lebo cirkev nad všetko mala prísne svoje Credo!

Jeho učenie a opisy spisov priniesol do Čiech učený majster Jeronym Pražský, ktorý študoval v Anglii.

Waldhauser, Milič aj Matej z Janova a iní pripravovali cestu najväčšiemu horliteľovi pre nápravu mravov Jánu Husovi, preto ich menujeme predchodcami Husovými…

Majster Ján z Husinca čiže Hus narodil sa asi roku 1369 v juhočeskom mestečku Husinci. O jeho rodičoch máme skrovné zprávy. Pochádzal z chudobného, drobného ľudu. Základného vzdelania nadobudnul v Prachaticiach. Do Prahy odišiel na študium univerzitné, aby sa domohol výhodného postavenia kňazského, dľa vtedajšieho všeobecného zvyku. Sám sa k tomuto pôvodnému plánu životnému úprimne priznáva v rokoch pozdejších. Ako syn chudobných rodičov bol odkázaný na štúdiach na vlastné sily a milosrdenstvo bohatých mešťanov. Žil životom stredovekého univerzitného žiaka; ministroval, spieval, prisluhoval farárom aj rektorom atď., ale pilne študoval.

R. 1393 stal sa bakalárom svobodných umení a 1396 složil zkúšku majstrovskú, na základe ktorej vstúpil do kruhu učiteľov a hodnostárov univerzitných. Pri vlastných prednáškach filozofických pripravoval sa ku zkúškam theologickým. Na fakulte theologickej dosiahol stupňa bakalárskeho. Kňazom sa stal r. 1401. O jeho veľkej vážnosti na univerzite svedčí, že bol r. 1401 zvolený za dekana fakulty filozofickej a roku nasledujúceho za rektora pražskej univerzity.

Vtedy si už bol jasne vedomý vznešeného úkolu kňazského, lebo pôsobily naň mocne vtedajšie neutešené pomery v cirkvi a úpadok mravov duchovenstva. Prišiel k poznaniu, že musí ísť cestou horlivého kazateľa a spolupracovať pre povznesenie mravnosti aj spoločnosti. V prvých rokoch kňazského úradu nadobudnul zvučného mena ako výmluvný kazateľ a stal sa roku 1402 kazateľom v Betlemskej káplnke. Táto obľúbená káplnka nábožného ľudu pražského bola založená r. 1391 ušľachtilým dvoranom Hanušom z Milheimu a bohatým kupcom pražským Krížom z tej príčiny, aby v nej českými kázňami soslabila sa stúpajúca nadvláda nemeckého živlu v Prahe a aby bola miestom úsilia o mravnú obrodu.

Hus sťa „kazateľ Betlemský obrátil na seba všeobecnú pozornosť. Jeho pečlive pripravené kázne mocne pôsobily na poslucháčov, medzi ktorými boly aj vznešené osoby. Úprimne napomínal k mravnému životu skutočne nábožnému, prísne odsudzujúc vtedajšiu nemravnosť. Úprimné slovo a príkladný život zaistily mu lásku ľudu pražského. Vo svojich kázňach nazabúdal karhať mravne zkazené kňazstvo, najmä žobravých mníchov.

Ačkoľvek ostro karhal nemravnosť duchovenstva, predsa bol veľmi obľúbený u vtedajšieho arcibiskupa pražského Zbyňka Zajíca z Hasenburka, ktorý sám podporoval Husa v jeho horlivosti pre nápravu a žiada ho, aby mu oznámil každý nedostatok v živote pražského duchovenstva. A tých nedostatkov bolo mnoho; kňazstvo bolo všetkým, len nie príkladom zbožného života. Hlad po bohatstve, túžba po rozkoši a radovánkach, nemierné pitie a hra v kocky boly každodennou starosťou mravne nezodpovedného duchovenstva. Praha postižená hnilobou života nemravného duchovenstva, volala po náprave.

Arcibiskup Zbynek mal dobrú vôľu urobiť nápravu, ale bol slabý vo svojom predsavzatí. Rád sveril úrad kazateľský na synodách (schôdzach) pražského duchovenstva Husovi, ktorého výmluvnosť bola jedinečná. Hus kázal na synodách až do r. 1407.

Do tej doby bola snaha Husova po náprave mravov schvalovaná cirkevnou vrchnosťou — samotným arcibiskupom. Ale nastáva doba rozchodu, ktorý sa mení v hnev a zlobu.

Príčinou neshody bolo učenie a spisy anglického mysliteľa Johna Wiklifa, ktoré v Čechách našlo prívržencov aj odporcov. Kapitula pražská predložila r. 1403 univerzite 45 článkov Wiklifových k vyjadreniu. Spisov Wiklifových a jeho úprimných snáh obrodných ujali sa najmä Štefan z Pálče, Stanislav zo Znojma a Ján Hus.

No univerzita, na ktorej mali zaistenú väčšinu cudzinci, vyslovila sa proti všetkým článkom, vyhlásiac ich za bludné. Nik nemal ich hájiť ani verejne ani súkromne. Ale českí majstri a profesori, ktorí predstavovali na univerzite živel pokrokový, neodvrátili sa od pilného štúdia spisov Wiklifových. R. 1408 v mesiaci máji na schôdzke českých majstrov a profesorov bolo prijaté stanovisko, že nikto nebude hájiť článkov Wiklifových vo smyslu bludnom. Stalo sa tak vlivom Husovým, ktorý nechcel dopustiť, aby spisy Wiklifove boly všeobecne zavrhnuté, lebo v nich bolo priveľa pravdy.

Hus z Wiklifa prijal najmä posilu pre poctivú snahu nápravy rozvrátených cirkevných pomerov a nemravného duchovenstva. Vlivom štúdia Wiklifových spisov vystupoval Hus ostrejšie, najmä proti svätokupectvu (simonii). Odpor Husov proti úplnému zavrhnutiu článkov Wiklifových a žaloby duchovenstva „urazeného“ poctivými snahami obrodnými, priniesly Husovi ztratu priazne arcibiskupovej. A ovocie zloby javilo sa čo skoro. Na júnovej synode r. 1408 bolo tajne usnesené zmárniť vliv Husov na poslucháčstvo v Betleme, bezpodmienečne boly zavrhnuté všetky články Wiklifove, prísne bolo zakázané kázať ľudu o stavu kňazskom a jeho živote a prísne bolo tiež zakázané spievať nové duchovné piesne v kostoloch jazykom národným. Bolo jasné oproti komu všetko toto bolo namierené: oproti obľúbenému kazateľovi v Betleme — Husovi. Z tejto synody bol vydaný tiež rozkaz, aby každý, kto má spisy Wiklifove, odovzdal ich arcibiskupovi, Hus, ako aj iní poslušní synovia cirkve, odovzdal všetky spisy.

Ale ťažko niesol zákaz synody kázať proti nemravnosti kňazstva a zákaz duchovných piesní v jazyku národnom. V týchto dvoch veciach, ktoré priam nivočily jeho snahy mravne obrodné, Hus sa nepodrobil usneseniu synody, kázal v Betleme ďalej a nezrušil národného spevu pri bohoslužbách Svoje stanovisko hájil slovom aj perom. Preto zkalil sa pomer medzi arcibiskupom a ním.

K úplnému rozchodu dochádza následkom zápasu v otázke pápežskej. Zasiahly tu vlivy cirkevne politické. Neutešený stav cirkve spôsobený dvojicou pápežskou od r. 1378 stával sa nesnesiteľným v politických pomeroch evropských. Snaha po odstránení tohoto pohoršlivého rozkolu nadobúdala stále nových zastancov nielen u panovníkov, ale aj u univerzít a poctive smýšľajúceho vyššieho duchovenstva. Všetky pokusy nápravy rozbíjaly sa ale o neústupnosť obidvoch pápežov.

Na podnet francúzskej vlády a parížskej univerzity mala sa odstrániť dvojica pápežov na cirkevnom sneme v Pise (Italii) r. 1409 voľbou nového pápeža, ktorého by uznávalo všetko kresťanstvo. Do vyvolenia nového pápeža mala sa k obidvom pápežom zachovať prísna nestrannosť (neutralita). Pre tento uspokojivý a nádejný návrh bol získaný aj český panovník Václav IV. Chcejúc dať posolstvu francúzskemu priaznivú odpoveď, predložil podľa zvyku túto otázku univerzite. Táto následkom nadvlády cudzincov, ktorí sa pridržiavali pápeža rímskeho dľa príkladu arcibiskupovho, vyslovila sa proti návrhu francúzskemu.

Pre návrh hlasovali iba českí profesori a majstri, ktorí smýšľali obrodne. Univerzita rozostúpila sa na dve strany: stranu obroby, ktorú hájili českí profesori, majúc za sebou kráľa Václava, a na stranu konzervatívnu, rozhodnej väčšiny, ktorú predstavovali cudzinci posilňovaní osobnosťou arcibiskupovou.

Za týchto okolností z úsilia mravne obrodného otázka cirkevne politická dostáva v Čechách ráz národnostný. Kráľ Václav k priaznivej odpovedi posolstvu nútne potreboval súhlasu univerzity aj arcibiskupa. S arcibiskupom nebolo možného narovnania; zostávala univerzita, kde ale stránka obrodná bola v menšine proti trom hlasom konzervatívných cudzincov. A stránkou prajúcou obrode cirkve bol národ český, ktorý na vlastnej univerzite bol v menšine!

Preto český národ zahájil koncom roku 1408 boj za znárodnenie univerzity, aby na nej mal právo rozhodovať proti neprirodzenej nadvláde cudzincov. Boja sa zúčastnili najmä Hus, Jeronym Pražský a Křišťan z Prachatíc. Jeronym Pražský, výmluvný a obľúbený rečník, získal najmä študentstvo a ľud obecný, v ktorom prebudil živé národné povedomie. Bolo to prvé a mocné vzplanutie národného povedomia, ktoré vo spojení s myšlienkou náboženského obrodenia dáva vzniknúť prostrediu, ktoré bolo úvodom k neskorším svetodejným udalostiam.

V boji o univerzitu Hus vážne ochorel. Zápas skončil víťazstvom národnej myšlienky, ktorá pracovala pre obrodu a pokrok. Václav IV. vydal dňa 18. januára 1409 pamätný dekrét kutnohorský, ktorým zaistil českému národu na univerzite 3 hlasy proti cudzincom, ktorým dľa vzoru italských univerzít aj parížskeho učenia bol daný jedon hlas. Víťazstvo národné bolo vlastne víťazstvom snahy po nábožensko mravnej obrode, lebo český národ pevne úfal, že z koncilu v Pise vzíde oprava cirkve v duchu a pravde zákona božieho. Víťazstvo českého národa je tiež prvým veľkým úspechom demokratickej myšlienky, kde Hus a jeho priatelia — všetci pôvodu chudobného — víťazia silou ducha, učenosťou, zbožnosťou a čistým charakterom nad arcibiskupom a jeho stránkou. Takto sriadená univerzita, kde bolo zaistené prirodzené právo nášho národa, vyslovila súhlas s požiadavkou neutrality. Václav IV. vydal nariadenie, v ktorom bolo zakázané pridržovať sa pápeža rímskeho; mala byť duchovenstvom zadržaná prísna nestrannosť v otázke dvojice pápežskej. To platilo aj pre arcibiskupa, ktorý ale vystúpil veľmi bojovne proti víťazom. V pôste r. 1409 vydal arcibiskup kliatbu na Husa a jeho priateľov pre hlásenie článkov Wiklifových. Táto kliatba bola činom msty nad Husom! Kliatba aj neskorší interdikt (zákaz bohoslužieb) nemaly žiadneho účinku do tých dôb, dokiaľ arcibiskup stál na strane pápeža rímskeho.

Pomery staly sa vážnymi vtedy, ked arcibiskup získal na svoju stránku nového pápeža Alexandra V., zvoleného na koncilu v Pise. Tohoto pápeža uznávala aj stránka Husova aj Václav. Nový pápež posilnil arcibiskupa pražského v boji proti stránke Husovej vydaním rozkazu vykynožiť v Čechách „kacírstvo“ spálením kníh Wiklifových a zákazom kázní v kostoloch, ktoré neboly verejné. Zákaz kázní týkal sa najmä Betlema, ktorý mal byť zatvorený. Synoda pražská prijala rozkaz pápežov s veľkým potešením, úfajúc v znivočenie nebezpečného kazateľa. Zatiaľ Alexander V. zomrel a Hus ale odvolal sa k jeho nástupcovi Jánovi XXIII. Arcibiskup nedbal a splnil rozkaz pápežov; dal spáliť knihy Wiklifove 16. VII. 1410 a odcestoval do Roudnice, zkadiaľ vydal novú kliatbu na Husa.

Hus ocitnul sa skutočne v zvláštnom položení. Bol milovaný národom pre svoju horlivosť, poctivosť a príkladný život, na jeho strane stál vtedy kráľ Václav s manželkou Žofiou, ale moc cirkevná ho nenávidela práve pre ušľachtilú snahu o obrodu a jeho mravný charakter. Preto kráľ Václav milovaného kazateľa bránil proti pomluve z kacírstva aj u stolice pápežskej najmä vtedy, keď sa mal Hus dostaviť osobne k ospravedlneniu do Ríma. Hus sa nedostavil pred súd pápežskej stolice, vyslal len svojich zástupcov, ale jeho prosba bola márna. Jedinej odpovedi sa dostalo Husovi aj Václavovi: V marci 1411 bola vo všetkých pražských kostoloch ohlásená pápežská kliatba na Husa! Najpotupnejšej pohany a kliatby dostalo sa Husovi v odmenu za všetku oduševnenosť vo snahe po náprave cirkve a mravov. No tá bola márna.

Treba pripomenúť, že koncilom v Pise nebol rozkol v cirkvi odstránený. Skorší dvaja pápeži sa nevzdali, nuž tak boli teraz — traja! Každý z nich vyhlašoval sa za pravého a svojho protivníka stíhal kliatbami. Bol to hotový zmätok.

Doplňkom k týmto cirkevným neporiadkom bol zápas troch Lucemburkov — Václava, Zikmunda a Jošta — o nemecký trón. Teda vedľa trojice pápežskej tiež trojica cisárska. Václav vymáhal na arcibiskupovi náhradu majiteľom spálených kníh Wiklifových. Arcibiskupovi zabavil majetky, ktorý v odvetu vyhlásil nad Prahou prísny interdikt. Pozdejšie síce arcibiskup zrušil interdikt, ale k náhrade za knihy spálené nechcel privoliť a ušiel z Čiech k Zikmundovi; ale na ceste zomrel v Bratislave (v septembri 1411.)

Nástupcom jeho stal sa Albík z Uničova, ktorý vraj si úrad arcibiskupský kúpil. Do sporov cirkevných sa nemiešal, lebo im nerozumel a nemal pre ne záujmu.

Roku nasledujúceho dostal sa Hus do nového sporu s pápežom. Bolo to v máji 1412, keď v Prahe bola všeobecne čítaná bulla pápeža Jána XXIII., ktorou sa zaisťovali plnomocné odpustky tým, ktorí prispejú pápežovi na válku proti kráľovi neapolskému. Hlásanie odpustkov vyslanci pápežskí robili čisto „kramársky“ čiže kupecky, sberajúc príspevky do veľkých pokladníc. Táto nemravnosť vzbudila všeobecné pohoršenie nielen u poctivých hlásateľov obrody, ale aj u ľudu pražského. Ľud posmieval sa predávačom odpustkov a ich kázne prerušoval výkrikmi odporu. Správa miest pražských síce hájila osobnej svobody vyslancov pápežových a trestala výtržníkov. Tak krute potrestala troch mládencov Martina, Jána a Staška, ktorých dňa 10. VIII. 1412 na staromestskej rychte popravila. Ľud pražský ich pochoval v Betleme. Tým samozrejme odpor nadobudol väčšieho rozsahu, najmä u študentov univerzitných.

Hus vystúpil nielen v Betleme, ale aj na univerzite celou svojou dušou proti tomuto svätokupectvu. Pamätným je jeho kázanie dňa 7. VI. na univerzite. Jeho svätý zápal pre očistu oduševnene prijalo študentstvo, ale fakulta teologická postavila sa proti Husovi, hájac v učení o odpustkoch stanovisko cirkve! Zradila tým vlastný program obrody, pre ktorý bojovala r. 1409. Najväčším odporcom názoru Husovho o odpustkoch bol — Štefan z Pálče, osobný priateľ Husov a horlivý pracovník pre obrodu mravnú v rokoch minulých. Kráľ Václav, obávajúc sa väčších nepokojov, vyhlásil prísny zákaz kázať proti odpustkom. Badáme v povahe Václavovej nestálosť a zvlášť malý pochop pre ideu obrody, mal na mysli iba svoju osobu a svoj záujem. Prirodzene, že pápežská stolica nemohla byť ľahostajná k udalostiam pražským. Na rušiteľa poriadku a „svätých záujmov“ cirkve — na Husa — bola koncom mesiaca júla vyhlásená zostrená kliatba; Hus mal byť za svoju smelosť kritiky učenia o odpustkoch potrestaný smrťou upálením a Betlem, hniezdo jeho „kacírskych“ snáh mal byť srúcaný. V dôsledku tejto kliatby boly zastavené v septembri bohoslužby v Prahe; a počiatkom októbra pražskí Nemci podnikli útok na Betlem, ale s nezdarom.

Hus v tejto vážnej situácii odvoláva sa z rozsudku pápežovho — ku Kristu. Tým naznačil jasne, že si praje byť poučený a presvedčený Písmom čiže Kristom o svojich „bludných“ názoroch, ktorých si nebol vedomý.

Pomery v Prahe staly sa vážnymi. Pražské duchovenstvo odoprelo v meste vykonávať bohoslužby a prisluhovať sviatosťami, nechcelo krstiť, ani mrtvých pochovávať, pretože kliatba nad Husom tomu nedovoľovala. Nechcejúc byť príčinou ďalších zmätkov, odišiel Hus z Prahy na radu Václavovu, ktorý sľúbil, že bude pečovať o urovnanie jeho sporu s duchovenstvom.

Hus odišiel do južných Čiech na Kozí Hrádek, kde mu poskytnul útulku Ján z Oustí Sezimova. Vzdialený súc rušného života univerzitného venoval sa Hus činnosti literárnej a častejšie kázal ľudu pod šírym nebom. Jeho živé slovo, hlboká zbožnosť a príkladný život v ľudu juhočeskom zanechaly hlboké stopy. Na jeho kázne prichádzal ľud z ďalekého okolia. Hus skutočne srástol s dušou ľudu. Na Kozom Hrádku vznikly aj najdôležitejšie spisy Husove.

Spisy Husove sú české aj latinské. V českých vyniká jazyková dokonalosť a mravná hĺbka hájených názorov. Veľmi obľúbeným dielom bol: Výklad viery, desatera přikázanie, na páteř, veľkej lásky si získaly Postilly (nedělní a sváteční), Dcerka, Zrcadlo člověka hřiešného. Najobšírnejší spis český je O svatokupectve (simonii). Latinský spis De ecclesia veľmi obšírne pojednáva o cirkvi a podrobuje ju; spravodlivej kritike. Četné a hodnotné listy a obrany Husove z Prahy, Kozího Hrádku, Kostnice veľmi krásne dokladajú jeho vzácny charakter.

Kráľ Václav skutočne usiloval na radu českých pánov urovnať spor medzi Husom a medzi duchovnou vrchnosťou. Úkolom tým bola poverená zvláštna komisia, v ktorej boly zastúpené obidve stránky. Ale stránka nepriateľov Husových bola neústupná nechcela sa podrobiť vôli panovníkovej. Inou ani nemohla byť, ved bola stránkou „svätej rímskej cirkve, ktorej hlavou bol pápež Ján XXIII. a telom kardinálovia!“ Kde bol nábožne založený ľud a poctiví kňazi usilujúci o nápravu? Tí neboli cirkvou, preto nemali práva hovoriť o veciach cirkevných, ale slepo uznávať a vykonávať všetko, čo žiadala cirkev! Ani synoda pražská 6. II. 1413 nedopracovala sa priaznivého výsledku. A tiež o to zrovna nedbala, veď nenávidela horlivého a mravného Husa. Václav neústupnosť nepriateľov Husových potrestal prísne. Vyhnal zo zeme najprednejších vodcov: Štefana z Pálče a Stanislava zo Znojma, pozbaviac ich hodnosti univerzitných. No Štefan z Pálče uplatnil sa potom ako najväčší žalobca proti Husovi na cirkevnom snemu v Kostnici.

Po smrti Jána z Oustí odišiel Hus na hrad Krakovec, západne od Prahy, kde byl prijatý kráľovským milcom Jindrichom Leflom z Lažian. Tam bol bližšie svojim priateľom v Prahe. Na Krakovci pokračoval v spisovateľskej práci a často kázal ľudu. Tam Hus žil v očakávaní veci budúcich, ktoré boly plné neistoty.

Z Ríma ešte raz prišlo prísné odsúdenie spisov Wiklifových. Hus nadobudnul presvedčenia, že v kresťanstvu treba rozoznávať dve složky: Jednou bola cirkev, ztelesnená v osobnosti rímskeho pápeža, ktorá žiadala bezpodmienečnú poslušnosť a podriadenie jej mocnej autorite, druhou bolo uživotnené a precítené náboženstvo Písma, živá viera jednotlivcova čerpaná z vznešených zásad Kristových. Hus bol si vedomý tiež toho, že jeho spor s autoritou cirkevnou bude mať veľký význam, že ide o zápas presvedčenia a práva rozumu vo veciach viery. Preto rastie v ňom snaha priblížiť ľud živému prameňu viery — Písmu. Nuž posbieral roztrúsené preklady jednotlivých častí biblie a dal im jednotnú úpravu.

Hus dobre vedel, že jeho mocná sila a opora vo sporu s cirkvou je v jeho rodnej zemi, medzi českým národom. Pre cudzinu a mravne pokazenú cirkev mal na čele Kainovo znamenie — kacírstva —, ale v národu svojom tešil sa láske, oddanosti a pochopeniu, bol miláčkom ľudu českého.

Na jaseň r. 1413 prinútil Zigmund, kráľ uhorský a rímsky, pápeža Jána XXIII. k svolaniu nového snemu cirkevného do Kostnice pri jazere Bodamskom, aby konečne cirkevné pomery boly upravené. K tomuto rozhodnému kroku viedla Žigmunda aj tá vážna okolnosť, že ako budúci český panovník chcel mať vyriešené spory náboženské v Čechách, aby na nich nebola potupa „kacírstva“. Preto tiež vyjednával s Husom, aby sa dostavil na koncil, kde jeho spor s pápežom by bol vyriešený, sľúbiac mu bezpečný návrat do vlasti. Hus rozhodol sa, že pôjde do Kostnice a presvedčí koncil o poctivosti svojich snáh.

Koncil bol svolaný na počiatok novembra 1414. Bol zo všetkých stredovekých cirkevných snemov najväčší a najdôležitejší.

Účelom tohto koncilu bolo: odstrániť trojicu pápežov a zaviesť jednotu v cirkvi, učiniť opravu cirkve v hlave aj údoch, zamedziť učenie Wiklifovo a Husovo, pretože podrývalo sústavu hierarchie kresťanskej. A tu sme u jadra veci, ktorá sa týkala Husa. Úsilie Husovo smerovalo tiež k obrode cirkve, ale javil sa podstatný rozdiel medzi jeho názorom a názorom koncilu. Koncil vychádzal z ustáleného názoru, že najvyššej autorite cirkve musí sa podrobil každý osobný náhľad a presvedčenie. Hus uplatňoval právo rozumu, osobného presvedčenia, svobodného úsudku a zkúmania proti tejto autorite. Sám koncil vo svojom programe jasne stanovil, že učenie Husovo podrývalo hierarchiu, nie náboženstvo. Ovšem treba si uvedomiť, že hierarchia (vládnuce duchovenstvo) vo smyslu stredovekej cirkve bola považovaná za podstatnú súčiastku náboženského názoru! Hus usiloval o obrodu v duchu prvotnej cirkve kresťanstva, keď bola skutočne kresťanská idea uživotnená, hodnotná, chcel obrodu uduchu demokratickom, koncil proti nemu zastával stanovisko smeru konzervatívneho, chcejúc zachovať všetky pomery a okolnosti hierarchickej nadvlády a moci.

Hus pripravoval sa vážne na koncil vo vedomí veľkého zápasu. Dôležitou otázkou bolo, aby získal priaznivý posudok o vlastnej osobe v otázke viery. Arcibiskup, ani pápežský inkvizítor žiadneho kacírstva na ňom neshľadali. Významným dokladom obľuby jeho osobnosti je priazeň kráľa Václava aj jeho manželky Žofie a celého kráľovského dvora, ktorí plne súhlasili s jeho snahami.

Hus vyzval svojich protivníkov, aby predniesli žalobu koncilu. A skutočne jeho nepriatelia pripravovali obžalobu dôkladnú, zapisujúc pečlive všetky svedecké výpovede mnohých duchovných, ktorí s opravnými snahami Husovými nesúhlasili. Na vedenie žaloby proti Husovi uložilo si duchovenstvo zvláštnu daň. Žalobcov zastupoval Ján Železný, biskup litamyšlský, ktorý s četným sprievodom odišiel tiež do Kostnice.

Hus vypravil sa na cestu na vlastné trovy. Dojemný je jeho list, ktorým sa rozlúčil so svojimi priateľmi v Čechách. Vyslovuje v ňom hlboké želanie, aby mohol vytrvať a ochrániť sa poškvrny, prípadne k chvále božej podstúpiť smrť bez strachu zlého… Nastúpil cestu do Kostnice dňa 11. X. 1414 v sprievode českých pánov Václava z Dubé, Jána z Chlumu, M. Jána Kardinála a Petra z Mladenovíc, ktorí mu boli daní k ochrane. Išiel bez ochranného listu Zikmundovho, veriac slovu kráľovmu… Do Kostnice prišla družina Husova dňa 3. XI., súc predmetom veľkej pozornosti. Prvé dni Hus žil svobodne u nábožnej vdovy Fidi v ulici Pavlovej. Dva dni po príchode do Kostnice bol mu odovzdaný ochranný list Zikmundov, ktorým mu bol zabezpečený návrat do vlasti. Hus mal zabezpečenú svobodu pohybu v meste aj od koncilu, ale nevychádzal z domu, pilne sa pripravujúc k obranám pred koncilom.

Jeho nepriatelia, Štefan z Pálče, Michal de Causis a biskup Ján pilne získavali členov koncilu proti Husovi. Lživou povesťou o úteku Husovom z Kostnice docielili toho, že koncil usniesol sa Husa uväzniť. Dňa 28. XI. prišlo posolstvo od sboru k Husovi, aby ho odviedli k výsluchu. Bol to úskok koncilu, pretože jednalo sa o jeho uväznenie. A už nikdy Hus nevrátil sa na svobodu. Po kratičkom výsluchu pred sborom, keď Hus sa osvedčil, že „má v ohavnosti bludy všeliké, že by mnohem raději umříti, nežli jeden jediný šířiti chtěl“, rozišiel sa sbor. V prestrojení vstúpil starušký mních, M. Didacus, generál rádu Minoritov a najslávnejší doktor theologie, aby presvedčil sa o názoru Husovom v otázke sviatosti večere Páne. Hus odpovedal ve smyslu učenia cirkevného, podobne aj k iným otázkam vieroučným. Pripravený úskok M. Didacusa bol bezvýsledný. V odpoludňajšom zasadnutí koncilu bolo rozhodnuté na žiadosť žalobcov Husových — uväzniť Husa.

Týždeň bol vo väzení istého kanovníka, neskoršie uvržený bol do nezdravého väzenia kláštora Dominikánskeho. Bezvýsledné boly protesty českých pánov, ochrancov Husových, márne Zikmund pred svojím príchodom do Kostnice žiadal prepustenie Husovo. Koncil neustúpil, narušil platnosť ochranného listu; Zikmundovi pohrozil rozchodom.

V dobe slávnostného príchodu Zikmundovho do Kostnice (25. XII.). Hus vo väzení veľmi vážne ochorel; časté horúčky trápily jeho telo a podlomily jeho zdravie. K dovŕšeniu útrap musel byť Hus svedkom prísahy žalobcov svojich, ako to stredoveké zákony cirkevné vyžadovaly. Duševné útrapy boly strašnejšie ako telesné. A obrany nebol schopný, súc úplne vysilený a zlomený na zdraví aj na duchu. Poskytnuté mu bolo lekárske ošetrenie, ktoré mu nevrátilo opäť zdravie.

Nadobudnúc opäť síl, žiadal Hus právneho zástupcu, ktorého mu ale koncil nepovolil. Predložili mu 44 článkov z jeho spisu „O cirkvi“, aby sa o nich písomne vyjadril. Boly to články, ktoré komisia shľadala bludnými, pretože sa nesrovnávaly s učením cirkve. Ale nutné je poznamenať, že vytrhnuté súc zo súvislosti, boly upravené v inom smysle a forme, ako ich Hus písal. Sám Hus v obrane vyhlásil, že mu predkladajú články, ktorým nikdy neučil, že je ale hotový hájiť svojich článkov, ktoré sa snáď rozchádzajú s názorom cirkevným, pred Koncilom. Hus stal sa v tomto prípade obeťou nepriateľstva Pálčovho a iných, ktorí vedome pracovali k jeho zničeniu. Falošné a nesprávne články boly ich dielom. Márne sa Hus usiloval o získanie verejného výsluchu, v neistote očakával budúcich udalostí. Zikmund na nátlak koncilu vzdal sa ochrany nad — kacírom Husom!

Za pobytu vo väzení v Dominikánskom kláštore Hus mal možnosť osobného styku so svojimi ochrancami Václavom z Dubé a Jánom z Chlumu, mohol aj písať listy do Čiech svojim priateľom. V nich jasne sa javí jeho čistý charakter, hlboká zbožnosť a láska k zákonu božiemu. Do väzenia k Husovi preniklo málo zpráv o živote koncilu a pomeroch v meste. A keby bolo preniklo, iste by sa bol mravne pohoršil nad zkazou mravov a bohopustým životom, aký viedla veľká čiastka účastníkov koncilu. Pozdejšie v jednom listu napísal, že život v Kostnici je horší ako v Sodome. Vtedy už zvedel o nemravnom živote v Kostnici. V tomto väzení navštívil Husa oddaný priateľ M. Křišťan z Prachatíc.

V situácii Husovej mnoho sa nezmenilo ani vtedy, keď nehodný pápež Ján XXIII. utiekol z Kostnice, obávajúc sa prísneho súdu za svoje ohavné zločiny a nemravný život. V dobe úteku tohoto nehodného pápeža Hus bol prevezený v marci 1415 do pevnosti Gottliebenu, kde bol držaný v putách, o hladu a neistote. Tým bol znemožnený aj styk s priateľmi aj s vlasťou. V tomto strašnom väzení bol Hus plné dva mesiace; počiatkom júna na žiadosť českých pánov bol prevezený do kláštora Františkánov do Kostnice. Do bývalého väzenia Husovho v Gottliebenu bol vsadený nový väzeň — Ján XXIII! Aká to podivná hra osudu.

Na zakročenie českých pánov Zikmund vymohol na koncilu verejný výsluch Husovi. Vo dňoch 5., 7. a 8. júna Hus odpovedal pred koncilom na žaloby, ktoré boly založené na výpovediach jeho protivníkov a falošných a prevrátených výňatkoch z jeho spisov. Celá obžaloba bola zjavne nesprávna, preto Hus rozhodne sa bránil proti falošným článkom, ktorým neučil. K článkom, ktoré odpovedaly pravde jeho spisov sa priznával a chcel presvedčiť koncil o pravosti svojich názorov. No zle sa sklamal. Krik a nadávky boly mu odpoveďou na jeho obranu. Koncil žiadal, aby Hus bezpodmienečne odvolal a podrobil sa jeho výroku. Hus si nebol vedomý žiadnych bludov, preto nemohol odvolať. Hájil stanovisko vlastného presvedčenia a práva rozumu, chcejúc byť presvedčený v otázkach, v ktorých sa rozchádzal jeho názor s cirkvou, najmä v otázke pápežskej.

Je zaujímavým dokladom doby, že aj učený prof. Gerson parížsky, ktorý horlil tiež pre opravu cirkve, v tejto otázke zostal verný — stanovisku cirkve. Hus proti neústupnému koncilu nemohol uplatniť práva osobného presvedčenia ani práva rozumu. Súc bojovníkom za tieto vznešené zásady, nemohol z dôvodov mravných a cti uznávať právo koncilu, vo veciach viery. V tomto vedomí zostáva verný svojmu presvedčeniu a neustupuje ani násiliu koncilu, žiadajú poučenia a presvedčenia z Písma. Jeho žiadosti koncil nevyhovel a ani nemohol vyhovieť z tej príčiny, lebo hájil stanovisko poslušnosti proti právu presvedčenia. Vtedy pri stálom kriku a hrešení vyslovil sa Hus priamo, že úfal vo väčšiu poctivosť, dobrotu a rád sboru. Ani pri druhom výsluchu, keď Gerson aj Zabarella vyslovili sa, že nemôžu ničoho dať na jeho svedomie, ale len na žaloby, ani na výzvu Zikmundovu, ktorý ho vyzýval k povoľnosti a poslušnosti, Hus nezradil poznanú pravdu, ale žiadal lepšieho poučenia. Pri treťom výsluchu pokračované bolo v čítaní jeho „bludných“ článkov. Najviac rozruchu spôsobil Husov názor, že pápež aj kráľ, keď smrteľne hrešia, nie sú hodní svojich úradov a prestávajú byť v podstate pápežom aj kráľom. A živé príklady boly práve na koncilu: nehodný pápež Ján XXIII., vlastne zas už len Baltazar Cossa a Zikmund kráľ, veľký rozmarilec a mravne spustlý. Jak muselo byť Husovi, keď z úst Zikmundových počul výtku, že nik nežije bez hriechu! Konečne bol Husovi predčítaný výrok koncilu, ktorým sa vyzýval k uznaniu svojich bludov, odprísahaniu bludov verejne a k sľubu že bude učiť v budúcnosti v duchu cirkve. Na túto výzvu Hus nepristal, lebo mravný cit mu nedovoľoval odvolávať niečo, čomu neučil; nemohol zradiť svoje presvedčenie, ktoré chcel mať vyvrátené lepším poučením. Ku koncu vyhlásili žalobci Páleč a Michal, že žalobu neviedli z nenávisti, ale z povinnosti cirkevnej. Hus k tomuto judášskemu výroku len toľko poznamenal, že im bude — obidvom stránkam — Boh sudcom spravodlivým.

Po skončenom výsluchu radil Zikmund sboru, aby Husa, nebude-li chcieť odprisahnúť bludy, upálili a neverili mu ani vtedy, keď aj sa podrobí koncilu. A tieto slová zradnému Zikmundovi stali sa osudnými.

Osud Husov bol zpečatený. Očakával smrť každého dňa. Zpráva o tragickom konci milovaného kazateľa pobúrila celý český národ preto boly zaslané listy prímluvné aj protestné. V trúchlivom očakávaní žil Hus ešte štyri týždne. Týždeň po verejnom výsluchu odsúdil koncil novotu v Čechách rozšírenú M. Jakoubkom zo Stříbra, prijímanie sviatosti oltárnej pod obojou spôsobou, ktorá nadobudla v dejinách národných veľkého významu.

Ostatné dni života vyplnil Hus písaním četných dojemných listov, z ktorých vanie jeho hlboká zbožná duša, sila mravného charakteru, láska k zákonu božiemu a národu. Staly sa tieto listy najdrahším odkazom národu. Kto čítal Husov list „Věrným Čechom“ zo dňa 10. VI. 1415, musel by mať srdce z kameňa, aby sa hlboko nezamyslel. Mohol ten list písať „kacír“? Bol pôvodca tohoto listu hodný potupnej smrti na hranici? Koľko členov koncilu mohlo sa rovnať jeho čistému charakteru, sile presvedčenia? Nikto!

V listoch z Kostnice nezabúda na nikoho, obracia sa k priateľom v Kostnici, národu, univerzite, vôbec všetkým ktorých znal, žiadajúc všetkých aby plnili zákon Kristov, hodných kňazov milovali, nehodných sa stránili, Betlem aby mali v láske, aby sa milovali vzájomne napomáhali a žili poctive.

Svoje pevné rozhodnutie, že neodvolá a nepodrobí sa koncilu, oznámil Hus zvláštnym listom, svojim priateľom v Kostnici dňa 21. VI. Vyslovuje v ňom hlboké presvedčenie, že neučil žiadnym bludom.

K významným listom českým patrí Husov list zo dňa 24. VI., v ktorom podrobil koncil — svojho sudcu — spravodlivej kritike po mravnej stránke. Je to odsúdenie sudcu — odsúdeným. Vecne rozoberá hnilobu sboru, otázku pápeža Jána XXIII., o ktorom sbor dobre vedel, že je nehodný úradu a predsa ho ctili, ako najsvätejšieho otca a vyslovuje nádej, že Boh povzbudí statočnejších k obrane svojho zákona. Podobne zachytil verný obraz jednania v listu „Věrným Čechom“ dňa 26. VI.

Posledné rozlúčenie českým priateľom napísal 29. VI., je to posledný Husov list písaný „v čakaní odsúdzenie na smrť v žalári v okovách, jež úfám trpím pro Boží zákon.“

Dňa 1. VII. prišla k Husovi do väzenia komisia, aby počula konečné rozhodnutie. Hus odpovedá ústne aj písomne: „neodvolám pre bázeň, že bych urazil Boha a křivě přísahal.“

A pri poslednom vyzvaní dňa 5. VII. Hus osvedčuje sa stejne, nepomáha ani rada Jána z Chlumu, aby pokiaľ mu svedomie dovolí — sa podrobil a odvolal. So slzami v očiach odpovedá milovanému priateľovi, že len vtedy, keď bude lepšie poučený Písmom. — Správne a výstižne píše o stálosti Husovej Palacký:

„Čo zástupca svobody duchovnej, čo kriesiteľ zásady o právu osobného presvedčenia vo veciach viery, bol by odvolaním zmárnil seba v duchovnom ohľadu.“

Hus zvíťazil silou ducha a mravného presvedčenia nad zlobou sveta, nad zásadou slepej poslušnosti. Stal sa obeťou v boji za právo svedomia a rozumu. Ním nastáva nový život, z jeho smrti vyrástol skutočne nový svetový názor na základoch rozumu a práva svedomia. „Preto je Hus skutočne mravnou hodnotou v dejinách ľudstva.“

V XV. valnom zasadnutí dňa 6. VII. 1415 odsúdil koncil učenie Wiklifovo (260 článkov), ďalej všetky spisy Husove, a on sám vyhlásený bol zjavným kacírom, pretože kázal bludy, zaviedol mnoho ľudí, tupil česť a moc cirkve! V dôsledku tohoto rozsudku bol pozbavený úradu kňazského a odovzdaný svetskej moci k vykonaniu trestu, ktorý bol určený pre kacírov — smrť upálením.

Po predčítaní rozsudku bol Hus pozbavený hodnosti kňazskej a vedený na hranicu za bránami mestskými. Na hlavu vložili mu potupnú papierovú čiapku s nápisom Hic est haeresiarcha! (Ajhľa kacír!) a obrazom čertov, ako trhajú jeho kacírsku dušu!

Hus išiel na hranicu mužne a odhodlane, nábožne spievajúc žalmy a modlitby. Pred vystúpením na hranicu kľakol si a modlil sa hlasite. Bolo mu dovolené rozlúčiť sa so svojimi strážcami. Kati priviazali ho ku stĺpu, naložili dreva aj slamy. Pred zapálením hranice bol vyzvaný poslom Zikmundovým, aby odvolal a tým zachránil svoj život a dušu! Ale Hus pevne odpovedal, že v tej pravde, ktorú, poznal a učil, chcel vesele zomrieť… Kat zapálil hranicu. Strašný boj so smrťou netrval dlho: spev žalmov prekričala luza, hlas Husov udusil dym…

Svedok kostnických udalostí Petr z Mladenovíc popisuje ostatné chvíle Husove nasledovne:

„Hýbaje rty svými, Otče náš řikaje v sobě… vypustil jest duši svú…“

Plamene zničili telo Husovo. Kati vhodili popol jeho kostí do jazera, aby po ňom ani pamiatky nezostalo národu.

Hus bol upálený, koncil vykonal dielo „spravodlivého súdu“. Zapálil hranicu Husovi, ale zabudol že páli hranicu aj sebe. Na kostnickej hranici nebol spálený Hus, ale stredovek, ktorý nepripustil práva rozumu, presvedčenia a svedomia vo veciach viery. Z kostnickej hranice vzišiel voľný duch novej doby, ktorú zahájil Hus svojou obeťou… Potupná smrť Husova urazila do hlbín duše český národ, ktorý nemohol pochopiť, že muž mravov prísnych a príkladného nábožného života bol odsúdený ako „kacír“. Ztratil dôveru vo sbor kostnický, od ktorého očakával nápravy v cirkvi, ztratil dôveru a úctu k nehodnému kňazstvu, ktoré bolo príčinou potupnej smrti Husovej. Podvihnul sa k obrane cti národnej a poníženého zákona božieho a jeho pravdy. Koncil v krátkej dobe pocítil, ak nebezpečnú hru urobil s Husom a Zikmund poznal tiež, ak osudnými staly sa mu slová, ktorými naviedol koncil k potrestaniu Husa hranicou…

Plné dve stáročia vyslovované bolo meno Husovo v našom národe s najväčšou úctou. Jeho zjav stal sa skutočne legendárnym. Víťazstvom protireformácie a Habsburkov nad našim národom bola úcta k nemu násilne výrvaná z duše národa. Vrcholom úspechu nad ubitým národom bolo natisnutie kultu iného Jána r. 1729. Piesne z tejto doby zachované, ktoré sa spievaly pri pálení kníh „kacírskych“ na Zelený štvrtok, nasvedčujú presvedčive, že protireformácia bola programová a siahla na koreň našej národnej a náboženskej povahy, nivočiac úctu k veľkým mužom nášho národa…

Ale všetko sme pretrpeli — vnútornou silou vlastnou povstali sme k novému životu, ktorý sme zavŕšili osvobodením politickým.

Husova a husitská tradícia mocne nám v tom boji napomáhaly. Pripomínam významné slová nášho milovaného prezidenta, ktoré prehovoril pred desiatimi rokmi v Ženeve (6. VII. 1915).

„Každý Čech, znalý dejín národa, musí sa rozhodnúť alebo pre reformáciu, alebo pre protireformáciu, pre ideu rakúsku, alebo pre ideu českú.“

A náš boj za politickú samostatnosť rozhodol sa v znamení reformácie, v duchu našich dejín a v duchu našej pravdy. A dnes musíme v osvobodenom národu pracovať tiež v duchu našej reformácie, ktorá znamená prevýchovu a prehodnotenie nášho života v duchu odkazu dejín.

Náš život musí byť obrodený v duchu a pravde, musíme sa osvobodiť z jarma duchovnej poroby, ktorá ubíja nášho ducha vierou v povery, ktorá otupuje náš mravný cit a úctu k našim dejinám. A najohavnejšou v našom národu je povera o kacírstve Husovom.

Hus je svobodnému národu žiarivým vzorom mravného charakteru, príkladom neohroženého bojovníka za pravdu, právo rozumu a svedomia.

Zloba a nenávisť, lož a podvod, daromné sa usilujú zachrániť vládu tmy, poctivé vzdelanie celého národa v pravde Husovej zabezpečí víťazstvo mravných ideí našich dejín a svobodného rozvoja v duchu pravdy a lásky.

Krásne slová Husove o pravde treba uživotniť a splniť tiež aj jeho odkaz národu:

„Prosím, aby sě milovali, dobrých násilím tlačiti nedali a pravdy každému přáli.“