ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dosiaľ len čiastočne je známa korešpondencia nášho veľkého národného bohatiera, najmä intímna rodinná, v ktorej najlepšie poznávame jeho vlastnosti ako ušľachtilého človeka, milujúceho syna a nežného brata.

Roku 1920 vydala Lola Šetelíková, rod. Bílá, nákladom L. Bradáča na Kráľ. Vinohradoch pietnu prácu „E morto, paměti lásky Štefánikovy“, kde uverejňuje okrem rozpomienok v celku 22 lístkov a dopisov z intímnej priateľskej korešpondencie. To bolo snáď prvé vydanie listov Štefánikových, z ktorých verejnosť poznávala ušľachtilé rysy jeho povahy z doby štúdií v Prahe a na počiatku životnej dráhy a borby v Paríži. Sbierka L. Šetelíkovej obsahuje tri lístky z r. 1904 a 19 z r. 1905. z ktorých jedon je adresovaný otcovi L. Šetelíkovej, p. Frant. Bílému, riaditeľovi reálky na Žižkove. Nepokladám uvedenú sbierku dopisov Štefánikových za úplnú, lebo sama vydávateľka priznáva, že vzájomná korešpondencia bola bohatšia, taktiež aj s jej otcom, ako sám poznamenal v pozdejších článkoch. Škoda, že sa nezachovalo viac hodnotných dokumentov z mladistvých rokov Štefánikových.

Korešpondencia Štefánikova s Lidunkou Bílou je síce rázu intímneho, ale veľmi platne prispieva k poznaniu mnohých jeho životných osudov, ako aj k bližšiemu pochopeniu vývoja jeho vzácneho charakteru a ušľachtilosti. Nad mnohými myšlienkami treba sa hlboko zamyslieť: sme ozaj prekvapení ich hodnotou. Hodnota duše Štefánikovej vzrastala cestou utrpenia a odriekania. Je preto uvedená pietná práca cenným príspevkom, lebo podáva niektoré autentické zprávy,nikde v iných prácach nezachované.

Prácu L. Šetelíkovej vhodne doplňovala ukázka jeho korespondencie s rodinou básnika Jaroslava Vrchlického, ktorú uverejnila Vilma Sokolová v „Národních listech“. Priniesla ukázky z piatich listov, jednoho adresovaného básnikovi J. Vrchlickému z Košarísk a zo štyroch jeho choti Ľudmile rodenej Podlipskej; dva listy sú z r. 1904, tri z r. 1905. Vilma Sokolová tiež poznamenáva, že zachovaná sbierka lístkov a dopisov je len zlomkom obšírnej korespondencie, ktorú opatruje pi. Anežka Čermáková. Ale aj tak veľmi prispieva uvedená ukázka k poznaniu vzácnych okamihov života Štefánikovho ako aj nálad jeho duše. Velice nežne v tejto korespondencii sa prejavuje hlboká úcta a oddaná láska k „vrelemilovanej maminke“, ako dôverne nazýval ušľachtilú dušu p. Ľud. Vrchlickej-Frídovej.

Z uvedených dvoch sbierok dovolil som na konci tohoto diela pripojiť niektoré výťahy, aby doplnily niektoré veci z rodinnej korespondencie.

*

Bohatou studnicou poznania životných osudov Štefánikových, jeho ideálov aj túžob, vzácnych a bohatých zážitkov a intímnych vzťahov je dosiaľ neuverejnená a širšej verejnosti dosiaľ neznáma rodinná korešpondencia. Je síce tiež len v troskách zachovaná, no predsa znamená podstatné a náležité obohatenie poznatkov o jeho životných osudoch, vzrastu vedeckom, borbe aj úspechu, sklamaní a bolestiach duše, ako aj o niektorých nežných a čistých chvíľach radosti životnej. Poznamenal som, že rodinná korespondencia je tiež v troskách; značná časť dopisov jeho bola zničená vo válke z vážnej obavy pred perzekúciou. Že nebola obava len predostieraná, dostačí, keď uvediem, že mamička jeho temer po celú válku bola pod prísnym policajným dozorom u svojho syna Igora ev. far. v Palánke na Dunaji, že tajní policisti sa v jej byte temer trvale ubytovali. Okrem toho treba poznamenať, že jej syn Igor bol obžalovaný z vlastizrady, väznený a internovaný v Bakonybélu. Boly to chvíle hroznej duševnej trýzne pre úbohú mamičku Milankovu, ktorá od smrti manželovej v apríli 1913 nemala oddychu a teraz ešte válkou bola krute postihnutá: syn najstarší bol vo väzení, iní dvaja slúžili v rakúsko-uhorskej armáde, syn Milan bol vedúcim činiteľom v zahraničnom odboji, syn Paľko žil v Amerike, zaťovia boli vo válke, ich ženy s deťmi v slzách sa trápily a srdce matkino krvácalo najviac…

Ako som vspomenul, tajní policisti často prekutrávali a prehrabávali sa v byte Igora Štefánika. Hľadali dokumenty — spojenie so zahraničím; dobre vedela rakúska policia o práci Milana R. Štefánika. A dokumenty politického rázu tu ozaj boly. Pečlive ich ukrývala mamička. Až jednoho dňa bolo mnoho dopisov spálených — a to obsahu najvážnejšieho a najcennejšieho. Je to škoda nenahraditeľná! Dnes uschováva mamička Milanova v celku 94 lístky z rôznych kútov sveta zasielaných pozorným a milujúcim synom Milanom.

Niektoré lístky sú adresované otcovi Pavlovi, iné mamičke Albertine; väčšina spoločne. Všetky sú adresované na Košariská p. Brezová.

Ďalším bohatým príspevkom je 46 lístkov a dopisov zaslaných Milanom sestre Oľge, vydatej za Eugena Hajtša, učiteľa, dnes úradníka referátu ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave. 11 lístkov je adresovaných sestre Oľge, 28 švagrovi Eugenovi a 8 spoločne. Niekoľko ich bolo adresovaných sestre na Košariská, iné na Pustú Ves pri Košariskách a ďalej na Polianku pri Myjave, kde pôsobil E. Hajtš ako učiteľ na tamojších evanj. školách; najväčšia časť je adresovaná do Spišských Vlách vo Spiši.

Marinka, najmladšia sestra Milanova, opatruje pečlive 17 lístkov. Všetky sú adresované na Košariská.

V rodinnej korešpondencii je zachovaný tiež jedon lístok adresovaný bratovi Ladislavovi (Lackovi), dnes verejnému notárovi vo Spiš. Novej Vsi.

Milovanej babičenke, Zuzane Jurenkovej de Hosszú, písal tiež vďačný vnuk Milan; zachovaly sa nám dve fotografie. Jedna predstavuje Milana r. 1905 v Paríži v prvých dňoch práce na Meudonskej observatori, druhá partiu výstupu na Mont Blanc r. 1909.

Babičenka Jurenková bola stará mať so strany matkinej a pochádza zo zemänskej rodiny de Hosszú. O jej otcovi, demokratickom zemänovi na Turej Lúke, dosiaľ sa mnoho dobrého vypráva. Bola to duša dobrá, srdečná, ktorá ľudu veľmi dobre pomáhala, aj vlastnú zem mu rozdala. Dodnes sa mnohé pozemky označujú na Turej Lúke „Hosszúsovské.“ Zuzanka bola jeho najmladšia dcéra a mal ju veľmi rád. Vydala sa za notára Jurenku na Brezovej; po mužovej smrti žila u zaťa Štefana Fajnora, pravotára v Senici, až do jeho smrti r. 1909. Na žiadosť druhého zaťa presťahovala sa na Košariská. Všetci ju mali na fare radi, hoci bola telesne slabá a ztrácala pamäť ku sklonku života. Prežila aj druhého zaťa, ktorý zomrel v apríli 1913; jeho smrť bola jej zatajovaná. Domnievala sa, že Štefánik ďaleko odcestoval. Zomrela vo februári 1914 na Myjave v požehnanom veku 84 rokoch, kam sa presťahovala s dcérou Albertinou. Milan ju mal veľmi rád a spomínal na ňu velice často. Trochu viacej som poznamenal o babičenke Štefáničke, lebo dosiaľ málo sa vspomínala pri životopise Štefánikovom. A zaslúži tiež pietnej vspomienky…

Ďalšia rodinná korespondencia je mne predbežne neznáma, prípadne neprístupná. Je predsa samozrejmé, že si dopisoval so všetkým členmi rodiny, hoci boli mnohí rozptýlení po celom bývalom Magyarországu a po Slovensku. Bola to najmä rodina Miloša Izáka, manžela sestry Milanovej Eleny, ďalej najstaršia sestra Ľudmila vydatá za správcu Zmertycha, brat Igor v Palánke aj Pavel v Amerike a najmladší brat Kazimír.

Škoda, že nie sú zachované tiež dopisy Štefánikove písané krstným rodičom Fajnorovcom do Senice, ako aj ich deťom, jeho bratrancom aj sesterniciam. To všetko by bolo iste tiež bohatým a cenným dokumentom.

Dnes musíme sa predbežne tešiť z toho, čo osudom a pečlivosťou dodnes je zachované.

A tento poklad s láskavým svolením mamičky Milankovej ako aj jeho súrodencov, Oľgy, Ladislava a Marinky, dovoľujem si predložiť našej verejnosti. Iste mnohých poteší, najmä tých, ktorým pamiatka Štefánikova je najvýš drahou a vzácnou. A to iste je celý náš osvobodený národ…

Povšimnime si najprv niektorých formálnych vecí v korespondencii Štefánikovej. Väčšina lístkov a všetky dopisy písané sú atramentom, nepatrná časť písaná je tužkou. Všetky lístky aj dopisy majú stručnú adressu. V dajakom mnohomluvnom slohu si Štefánik neobľuboval. Zo štúdií v Prahe písal adressu zväčša slovensky; maďarskú adressu napísal len trikrát, a síce mladomanželom Olinke a Eugenovi Hajtšovi z Prahy na Pustú Ves dvakrát v r. 1899 a jednou v r. 1906 z Paríža. Je to trocha podivné, snáď len rozmar študentský, lebo iné lístky z r. 1889 ako aj z nasledujúcich rokov sú s adressou slovenskou. V tom si bol dôsledný. Pozoruhodná je adressa na lístku zo dňa 5. júna 1900 zaslanom sestre Oľge na Polianku pri Myjave. Tam čítame jasne Slovensko, Uhry. A lístok došiel šťastne na miesto určenia bez akýchkoľvek závad!

Z Francúzska a cudziny vôbec písal vždy stručne adressu francúzsky. Nikdy neoznačoval Košariská maďarsky (Alsó Kosaras), písal dôsledne len slovensky; miesto pošty označoval dlho „Brezová“, len od roku 1912 prevláda maďarský výraz Berezó. Okrem toho užíval veľmi často označenie stolice: Nyitra m. (megye), Nitra, Nitranská; niekedy tento výraz je užitý za Košariskami, inokedy za výrazom „Brezová“. Označenie zeme je niekoľkoraké. Z Prahy písal zväčša Uhry, z cudziny Hongrie (francúzsky), z Itálie raz Ungheria, z Ruska aj rusky. Len raz užil výrazu Magyarország a síce na lístku sestre Oľge dňa 22. II. 1889; ale tam sú užité ešte aj výrazy iné (Uhry, Ungarn, Hungaria). Iste len mladistvá rozmarnosť. Niekedy v adresse označil aj charakter otcov alebo švagrov, prípadne len stručné mená krstné aj priezvisko boly úplne dostačujúce. Tieto adressy sú ozaj charakteristické. Prostičké demokratické Mr alebo Ma (Monsieur, Madame) bolo výrazom Štefánikovej úprimnosti. — V adressách švagrovi Eugenovi Hajtšovi, ktorý neskoršie pôsobil vo Spišských Vlachoch, písaval zväčša Szepes Olaszi, ačpráve ešte r. 1913 užil tiež slovenského názvu Spišské Vlachy. Pozorujte jeho stručné adressy prosté všetkej strojenosti a frázovitosti; odpusťme si užívať aj my dľa neho zbytočné a niekedy lživé oslovovanie: Milostivá pani, Veľkomožná, Vysoko vážený atď. Je to mnohdy len prázdna fráza — ktorá nijako nevychová, ale učí spoločenskej lži. Toľko som chcel poznamenať k formálnej stránke adressy uvedených dopisov. Aj v nej poznávame Štefánika, lebo je dokumentom jeho vkusu a smyslu pre ekonomiu slovnú.

*

Teraz niektoré vysvetlenie k dobe, z ktorej pochádzajú jednotlivé lístky a listy. Zachovaná korespondencia pochádza z dosť obsiahleho obdobia. Najstarší list je zo dňa 30. marca 1893 zaslaný rodičom pred konfirmáciou z Bratislavy; najmladší list je zo dňa 21. IV. 1914, temer v predvečer svetovej války. Vtedy zápasil v nemocnici v Angers medzi životom a smrťou po veľmi ťažkej operácii žalúdka. Jeho sestra Oľga veľmi pietne opatruje dopisy z tejto doby.

Z lístkov rodičom zaslaných sú: jedon z r. 1893, dva z r. 1903, tri z r. 1904, devätnásť z r. 1905, dvadsaťpäť z r. 1906, jedenásť z r. 1907, jedenásť z r. 1908, dvanásť z r. 1909, jedon z r. 1911, osem z r. 1912 a jedon z r. 1913. Dľa tohto prehľadu nemáme z korespondencie rodičom ničoho zachované z r. 1894 — 1902, 1910 a 1914. — Z doby poválečnej pochádza nepatrná navštívenka zaslaná mamičke do Palánky so stručným srdečným pozdravom mamičke aj súrodencom.

Sestra Oľga a švagor Eugen Hajtš pečlive opatrujú v korespondencii najstarší lístok zo dňa 22. II. 1899 a vspomenutý už list najmladší zo dňa 21. IV. 1914 z Angers. V celku sú zastúpené nasledovné roky: z r. 1899 štyri lístky, z r. 1900 tri, roky 1902, 1903 a 1904 zastúpené každý po dvoch, z r. 1905 šesť, z r. 1906 štyri, z r. 1907 tri, z r. 1908 jedon, z r. 1909 opäť šesť, z r. 1910 len jedon, z r. 1912 a 1913 po štyroch a z r. 1914 je päť dopisov. Niet zpráv z r. 1901 a 1911.

Sestra Marinka má lístky z doby od r. 1900 (31. III.) do 1909 (26. V.). Tu sa javí nasledovné zastúpenie: po jednom z r. 1902 a 1906, po dvoch, z r. 1900, 1905, 1908 a 1909, tri sú z r. 1904 a štyri z r. 1903; v celku sedemnácť lístkov.

Lístok bratovi Ladislavovi (Lackovi) pochádza z r. 1909. Tým nie je však hovorené, že by Milan nebol býval bratovi písal; o tom svedčia zprávy v iných listoch. Iste mnohé lístky boly ztratené pri častom sťahovaní.

Lístky adresované babičenke Zuzane Jurenkovej de Hosszú sú z r. 1905 a 1909. Prvý je poslaný do Senice, druhý na Košariská.

Z celkového možno posúdiť nasledovne: V uvedenej rodinnej korespondencii nemáme vôbec žiadnych zpráv z rokov 1894 — 1898, z r. 1901 a z rokov válečných, okrem lístku vspomenutého, ale len je až z r. 1919 po návrate Štefánikovom zo Sibíre do Paríža.

Snáď sa mi ešte podarí ďalším pátraním objaviť niektoré nové časti korespondencie, ktoré doplnia uvedené vzácne zachované.

Treba poznamenať, že Štefánik na lístkoch poznamenával vždy presné dátum. Je len málo lístkov, kde opomenul toto učiniť, ale to v podstate nevadí, aby sme nemohli temer všetky vhodne časove umiestniť dľa podstatných znakov, ktoré hodne napovedajú. Niekedy poslal z miesta niekoľko lístkov; na niektorom zaznamenal dátum, na inom opomenul. Môžeme potom veľmi presne určiť dľa toho dátum neurčitého lístku. Neurčitého data sú len niektoré jedinečné.

K dátu pripisoval obyčajne miesto pobytu.

Lístky odosielal vždy po napísaní, nikdy na to nezabúdal. Tak môžeme súdiť dľa dáta poštov. pečiatky, pokiaľ je jasná.

*

Veľmi pestré je bohatstvo, odkiaľ Štefánik písal domov a svojim drahým. Slovensko je zastúpené Bratislavou, Košariskami, Myjavou, Čechy: Prahou, Karlštejnom, Mnichovicami, Podmoklami, Mělníkom, Juhoslávia: Palánkou na Dunaji, Nemecko: Norimberkom a Berlínom; Francia: Štrasburkom, Parížom, Meudonom, Chamonixom, Mont Blancom, Jurisy, Nizzou, Aix les Bains, Angersom, Armeny, a inými. Španielsko navštívil pri zájazdu r. 1905 a písal z Barcelony, Valencie, Madridu, Escorialu, Toleda, San Sebastianu, (Burgasu); z Anglie poslal pozdravy z Oxfordu. Z Itálie poslal pozdravy a rozpomienky z Milána, Ríma, Neapole, Palerma, navštívil aj na Malte Valetto, z Rakúska písal z Viedne; Švajčiarsko je zastúpené Ženevou, Zürichom, Salvanom a inými; Portugalsko Lisabonom. Rusko zastúpené je Moskvou, Petrohradom, Orenburkom; Azia Taškendom, Samarkandom a nepatrným miestom Ura Tjube a inými neurčite známymi miestami. Afrika ma Alžír, Laghouat, Constantin, Carthago Kairouan, (Tunis), Dakar. Amerika je zastúpená nasledujúcimi miestami: Rio de Janeiro (Brazília), Los Angelos, Panamským prieplavom, Quayaquilom; Oceania ostrovom Tahiti s mestom Papeete.

Je to bohatý a pestrý výber krajov blízkych i vzdialených, tropických aj miernych, prímorských a nebotyčných, zo Starého Sveta aj Nového ako aj z ďalekého Tichého oceánu (Pacifiku).

A toto je len zlomok, neúplný obraz a výčet miest, ktoré Štefánik navštívil. Z koľkých končín sveta nemáme zachované zprávy a cenné jeho potreby. Bol by to ohromný a ozaj velice bohatý poklad. Keby dnes žil medzi nami náš milovaný Štefánik, iste by nám mnoho povyprával aj napísal živým a pútavým slohom o čarokrásnych pohádkových krajoch, ktoré navštívil, kde pracoval vo službe vedy, kde zápasil o nové vedecké triumfy, kde myslel a trpel pre drahý rodný kraj aj milovaný národ!

Mnoho, veľmi mnoho zostalo nám smrťou Štefánikovou uzavretého, neprístupného a vhodne nevyužitého.

Štefánikove cesty boly ozaj svetové, bol plným právom považovaný za veľmi významného a zkúseného cestovateľa. Málokto podnikol v živote tak vyčerpávajúce cesty plné dobrodružstiev a nebezpečí ako náš Štefánik. Navštívil predsa štyri diely sveta; len Australia bola mu neznáma.

Najväčšia časť korespodencie pochádza z Paríža a Meudonu (môžeme ho rátať tiež do Paríža), ďalej z Prahy, zo Chamonix a Mont Blancu. Ostatné miesta zastúpené sú jedným alebo dvoma lístkami, máloktoré aj troma. —

*

Štefánikov vkus a výber pohľadníc z cudzích krajov bol veľmi pečlivý. Zasielal temer vždy len obrazy miest a krajín kde dlel, málokedy užil iných. Niekedy poslal aj amatérske fotografie. Na niektorých pohľadniciach sú pripísané stručné vysvetlivky k obrázkom (Paríž, Samarkand a iné.)

Umelecké motívy sú tiež zastúpené. Z Prahy zaslal sestre Oľge dvakrát Muttichove obľúbené pohľadnice, hlavičky milencov a ženy s amorkom s vhodnými veršíkmi Hálkovými.

„Má milá pojď a poklekni…“ a „Na nebi měsíc s hvězdami…“

Niekedy poslal aj žartovný motív. O tom svedčia niektoré, ako Švábova časová pohľadnica č. 61: Líbání v 7 letech, 17 letech a 70 letech, na ktorú pripísal ešte filozof Milan veršíky; snáď české poslovenčil. Iný, žartovný tón vyznieva z obrázku „Kočičky ve škole“ zaslaného z Mělníka rodičom.

*

Svojim drahým zasielal srdečné pozdravy a rozpomienky, sdeľoval im stručne dojmy z ciest, informoval o úspešnej vedeckej práci, o svojom zdravotnom stave, niekedy aj prejavil intímne svoje city, bolesti a žiale, zasiahoval velice taktne rozvážnou radou a pomocou do rodinných pomerov.

Nebadáme šablony ani prázdnoty v dopisovaní, ale živý vzájomný vzťah a styk; srdečnosť aj úprimnosť preniká každým výrazom. Bývaly preto vždy všetky jeho milé lístky velice vítané a tiež netrpezlive očakávané, lebo prinášaly osvieženie, rozradostnenie a opravňovaly k čistej radosti a hrdosti. Z jeho dopisov preniknutých zvláštnym jemným a nežným duchom vanula nielen láska ale aj jeho osobnosť sama. Čítajte ktorýkoľvek jeho obšírnejší lístok alebo dopis, poznáte sami, čím na Vás obsah aj forma pôsobia.

Zo všetkých lístkov aj listov prejavuje sa typický, stručný a obsažný sloh Štefánikov. V oslovovaní bol vždy veľmi pozorný a nežný, v sdeľovaní srdečný a milý. Jeho prostý a jednoduchý podpis na všetkých lístkoch prezradzuje nám veľmi jasne oddanosť a lásku k celej rodine. Podobne aj bohatosť a rozdielnosť v oslovovaní rodičov aj súrodencov je pozoruhodná.

Hoci bol velice významnou osobnosťou vo svete vedeckom, vždy zostal úprimným aj milujúcim synom a bratom. Povšimneme si len, ako sa vždy oddane túlil k rodičom a aké bohatstvo nežných výrazov a prejavu lásky a vďačnosti badáme v jeho korespondencii. Naša generácia snáď by sa ani nevedela tak nežne vyjadriť, lebo je to vraj „staromódné!“ Pre Milana boli vždy rodičovia: „drahí, milovaní, drahunkí, drahučkí, milunkí, drahí moji, najmilší, drahunkí a dobrí, vrelemilovaní, dobrí a drahí, milí atď. A niet v nižiadnom oslovení dajakej neúprimnosti, všetko je u Milana tak srdečné a nežné. Z jeho nežného výrazu mala by sa mládež priučovať jemnosti a nežnosti, vďačnosti a láske k rodičom. Mamička bola Štefánikovi „mamulkou, mamulenkou, drahou mamičkou“, ako aj milovaný apenko. Podobná nežnosť vanie z oslovenia súrodencov. A záver listu? To je ozaj jedinečné bohatstvo. K prostičkému a skromnému výrazu „Váš Milan“ druží sa veľmi často „Váš syn Milan,“ alebo „Váš milujúci Vás syn Milan“, „milujúci syn“, „Váš synáček Milan“ atď. Jednou je tiež užitý vzácny výraz: „Váš synáček astronom.“

Po tejto stránke korespondencia Štefánikova je vzácnym a ozaj cenným príspevkom k poznaniu jeho ušľachtilej osobnosti. Tu poznávam ho v najnežnejšej intimite.

*

Po stránke formálnej písmo Štefánikovo nejaví mnoho podstatných rozdielov. V dobe štúdií písal zväčša drobnou literou, neskoršie tvary písma nadobúdaly svojráznej pevnosti ustálenosti a tvrdosti. Rozumiem totiž tvrdosťou výrazné vyznačovanie tieňov čiže silných ťahov v písmenách. Prirodzene, že v rýchlopise neprejavujú sa tieto ťahy určite; vtedy výraznosť písma je jednotvárna.

V nemoci, a tá veľmi často trápila Štefánika, písmo je neurčité a miestami nejasné. Vtedy tiež badáme viac pravopisných nedôsledností. Niektoré sa prejavujú aj v písme normálnom, ale tých je menej. Najzaujímavejším po stránke pravopisnej je Štefánikov list zo dňa 30. III. 1893. Ponechávam úplne bez najmenšej opravy autentický text, ako dokument, ako trinásťročný študent Milan ovládal slovenský pravopis. Je to nútné v záujmu piety k pamiatke Štefánikovej.

Domov aj rodine písal Štefánik vždy slovensky. Maďarsky síce tiež znal, ale úprimne hovorené, mnoho zabudnul od dôb študentských, lebo od maturity takmer maďarsky sa ani nevyprával, len príležitostne niekedy na návštevách u známych rodín ako u Ocskayov, Berencsych, u dr. Ritóka, ktorí hoci boli Maďari, najmä dr. Ritók, veľmi si vážili učeného a jemne vzdelaného Štefánika. Iní opäť s ním rozprávali nemecky, prípadne aj slovensky, pokiaľ vedeli. Len nespratní hazafíci a la „Szmrecsáni és tarsa“ boli by r. 1907 Milana a jeho slovenskú spoločnosť po voľbe v Pezinku najradšej zabili!

Niektoré závažnejšie nedopatrenia v korespondencii v textu jednotlivých listov dovolil som si opraviť a niekde autentický tvar uviedol som v poznámke za textom obrázku. Snáď bude táto úprava prijatá s porozumením; chcem totiž aby pravopisné nedôslednosti nerušily celkový dojem. Nemením tak v podstate ničoho, ale prispievam tým k pietnej výprave jeho korespondencie.

*

Jednotlivé skupiny korespondencie som osobitne označil; R znamená korespondenciu zasielanú rodičom, H lístky a listy zasielané rodine Hajtšovej (sestre Oľge a švagrovi Eugenovi), M lístky sestry Marinky, L bratovi Lackovi. Babičenka Jurenková má heslo „Babičenka“. Na konci sbierky sú ukázky významných častí korespondencie s Lidunkou Bílou a jej otcom Fr. Bílým, riaditeľom reálky na Žižkove označené sú B, niekoľko úryvkov väčších je vyňatých z korespondencie s rodinou Jaroslava Vrchlického. Charakteristickým je aj jeho list Frant. Hromadovi o udalosti v Pezinku.

Doplnkom sú štyri rôzné lístky adresované Štefánikovi: od dr. Ľudevíta Bazovského z príležitosti udalosti v Pezinku, ďalej charakteristická zpráva Štefanova o úmrtí Janssenovom, blahoželanie sl. Antoinetty Janssenovej k Novému Roku a lístok riaditeľa Frant. Bílého ohľadom cesty Štefánikovej do Samarkandu. Vhodne doplňujú túto sbierku.

*

Štefánikova korespondencia je zaujímavým, cenným a hodnotným dokumentom i príspevkom k poznaniu jeho vzácneho charakteru. Podáva tiež v mnohých veciach autenticky niektoré momenty z jeho života, ktoré sme dosiaľ neznali, alebo len neurčite a povrchne. Bude iste i radostne čítaná, lebo môžeme mať z nej niekoľkonásobný hodnotný úžitok. Bohužiaľ, ako už bolo vspomenuté, je pri všetkej bohatosti vždy len zlomkom toho, čo bolo zachované pred válkou.

Ako krásné a prospešné by bolo, keby všetci, ktorí boli šťastným osudom obdarení byť v intímnom priateľstve a styku s jeho osobou, poskytli láskave k preštudovaniu, kritickému oceneniu a vydaniu, vzácne jeho lístky aj listy. Som presvedčený, že jestvujú ešte dosiaľ nepoznané a neuverejnené, snáď aj početné listy zasielané priateľom aj širšej rodine. Vspomínam len maliara F. Šimona, Štrimpla, Janka Bottu, Jaroslava Vávru, sl. M. Neumannovú (pi. prof. Žilkovú), Zikmundíka, M. Hodžu atď. Bolo by velice záslužným činom, keby v najbližšom období uverejnili prípadne aj sami nielen korešpondenciu, ale aj osobné vspomienky na Štefánika. Je to súrne treba v záujme pravdy a skutočného poznania osobnosti veľkého spolutvorcu našej samostatnosti. Jubilejný rok nášho osvobodenia nás musí k tomu sám povzbudzovať, aby sme konečne po deviatich rokoch tragického skonu Štefánikovho vo svetle čistej pravdy poznali, pochopili a plne uctili jeho dielo. Som presvedčený, že všetko toto úsilie ani v najmenšom nenaruší jeho legendárneho bohatierskeho zjavu, ktorým národ a rodný kraj obostrel jeho život a dielo.

Náležitým obohatením bude tiež vydanie jeho korešpondencie s priateľmi, ktorá vo väčšej časti sa musí pravdepodobne nachádzať v jeho pozostalosti uloženej v Troji v Památniku Odboja. Vtedy tiež spoznáme, s kým a ako bol Štefánik vo spojení. A tých známostí bolo ozaj mnoho. Dovoľujem si upozorniť len na dopis jeho zaslaný rodičom dňa 22. XII. 1909.

A to bolo len po štyroch rokoch pobytu v cudzine! Jeho známosti sa bohate rozvetvovaly každým rokom. Vieme veľmi dobre, že priateľmi Štefánikovými boly osobnosti veľmi významné, ozaj svetové kapacity: Janssen, Millochau, Flammarion, Rosny, Anatole de Monzie, Barthou, Denis, Poincaré, Briand, Clémenceau, francúzski spisovatelia aj učenci, politikovia i vysokí hodnostári, ozaj aristokrati ducha, Newcomb, W. Steed, dr. Hlava, dr. Zenger atď. a cudzinci z rôznych kútov sveta. Štefánik mal veľmi rád ušľachtilú spoločnosť, rád vyhľadával osobné známosti a tieto veľmi taktne udržiaval a nové nadviazoval.

Veľmi výstižne o tom píše z obdobia válečného náš prezident T. G. Masaryk vo „Světové revoluci“ na str. 119.

„Štefánik náší věci svou propagandou velmi prospěl. Zjednal si záhy v Paříži kruh přátel a ctitelú; propagandu vedl více po způsobu apoštola nežli diplomata a vojáka. Urovnal mně a dru Benešovi na mnohých rozhodujících místech v Paříži (k Briandovi a j.) a v Římě cestu. Vzpomínám-li na něho, vždy mi vyvstane v paměti obraz našeho slovenského dráteníčka, putujícího světem; jenže tento Slováček prošel všemi frontami Spojenců, všemi spojeneckými ministerstvy, všemi politickými salony a všemi dvory…“

To bolo ovocie, ktoré zaistily známosti Štefánikove v najvyšších kruhoch parížskych…

K záveru dovoľujem si skromne položiť otázku našej verejnosti: „Kto nám sostaví prehľad jeho vedeckých štúdií, kto ich preloží z cudzích jazykov?“ — Otázka táto musí byť zodpovedená kladne, musí byí riešená, lebo je mravnou našou povinnosťou k odkazu jeho vznešeného diela! A toto je ozaj veľké, bohaté a krásne.

Podarí sa tiež niekedy obsiahnuť všestrannú bohatosť osobnosti Štefánikovej? Aj to sa musí stať!

*

Našu verejnosť prosím, aby prijala láskave vydanie korešpondencie Štefánikovej nielen z pocitu vďačnosti za jeho spoluprácu osvoboditeľskú, ale aj z úcty k veľkému človeku duchom aj prácou.

V Lučenci, dňa 7. marca 1928.