ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oblaky, čierne oblaky,
prečo skrývate bledú tvár
luny, zhrbenej ťarchou liet,
prečo ničíte slabý žiar?!

Vetriská, vetry divoké,
oj, roztrhajte temný plášť,
nech sa rozídu mračná, nech!
Nech svojou cestou idú zvlášť!

Už padli kusy mrakov dol,
vietor ich zahnal v diaľnu diaľ
a potom tíško v jasnú noc
na holých vetvách piesne hral.

A luna svoje šediny,
bledú tvár obrátila k nám.
Tu víchor zreval z dediny:
„Jej pohľad nemá v sebe klam!“

(Rozvoj, december 1931)

Noc tmavú i s jej krásami
milujem, milujem veľmi,
bo oná temnoty noc a ticha
je pýcha, Času pýcha,
Času dobrého i zlého, ver mi!

Tá hudba stromov, vetra hlas
i šepot kvetín mnoho krás,
krás mnoho v každý skytajú čas…

Že nie je krásna, keď je tmavá
noc moja poetická?!
To bľabotanie! Prázdna vrava!
Temnosť jej skrýva líčka!

Krásna je ona sťa ruže čierne,
medzi inými rozvinuté,
(ich púčky vonné — hej, tie čierne —
vždy pri srdci mám pripnuté).

Preto milujem noc tú tmavú
i ruže čierne, ruže vonné —
ony ma tešia, pejú mi, hrajú,
či v radosti žijem alebo bôľne.

(Rozvoj, december 1931)

Nad zlatým poľom
prchalo šťastie,
neviem kam.
Detské sny zmizli,
len chlapec ostal
smutne sám.

Do teplých lúčov
bielymi prsty
farby sial.
Do čiernych nocí
tmavými zraky
písal žiaľ.

Medené rána
vypili striebro
morských pien.
Do modrých samôt
kreslí tajomstvá
chlapcov tieň.

Prikryl ho oblak,
dozrieva slovo
v hostiu.
Láska je chorá,
nerušte chlapca,
hostí ju.

Túžba znie do hviezd,
spievajú vlny,
neslyšíš?
Raz bude sladko
chlapec nad prázdnom
kresliť kríž.

(Kultúra)

Som
večer, keď slnko zašlo už,
zrodené dieťa,
z ktorého má byť muž.

Som
synom večera, noci,
milovníkom oblakov nevídaných krás,
milovníkom mora modrých vĺn,
milovníkom búrky hukotu,
milovníkom sveta, synom lásky k životu.

Som
ten, čo počúva život jak rastie,
myšlienky sýtim jeho krvou
a hľadám šťastie.

Mám
srdce silné, železné sťa srdce zvona,
srdce, čo nikdy nezastoná
pod ťarchou života.
Srdce mám i dušu tajomnú,
dušu, ktorá do náručia pojme svety,
dušu, idúcu žitiu v ústrety,
dušu, ktorá sa teraz rodí,
hej, v každej chvíli novou žiadosťou.

Som a mám!
Dušu! Srdce! A niekoľko slov.

(Rozvoj, jún 1932)

Zo srdca padajú slzy
perly a bôle

Perly sú vzácne a drahé
perlami nebesá bývajú
za noci posypané

Len málo je tých
šťastných
čo v živote ulovia perly
ktoré sú ďaleko
vysoko
hlboko
v mori

A mnohým ľuďom v hĺbke sŕdc
čosi sťa perla horí

Je moje srdce čaša plná lásky
perál
je moje srdce živá skyva bôľu

(Svojeť, jún 1933)

dievčatko
kúpim vám udicu

na hlave apačka
vo vode sivé oči
a zlatá rybka v ruke

bude to krásy

bozkami rybárov
budú vám kvitnúť vlasy
a čelo ružovieť —

vo vašej ruke bude rybka mrieť

dievčatko
do mojich očí
do hlbín
nehádžte udice
horúcich pohľadov

vonku je všetko studené exotické
a moje srdce nemiluje
chlad ľadov

vy tuším neviete
čo je to bolesť srdca

pod vaším zrakom
usmiateho decka
rieka vždy tečie

nad vodou umiera
rybka
srdce
a vy neviete

(Svojeť, marec 1933)

Kolesá letia v nové svety
kolesá letia cestou novou
prvú lásku som rozosielal
píšťalkou javorovou

Modrý tieň padá z vetiev jedlíc
cez krvavý svit podvečera
v náručí zreješ silnou láskou
o prvej nič si nevedela

Jak vtedy plá ti bozk na perách
a v očiach skvie sa bolesť tichá
prvú lásku si vdychovala
ružovým kvetom do kalicha

I preto smútok bledých ruží
nikto ti bozkom nezahojí
len deťom vyplnia sa túžby
a prvá láska nezabolí

(Elán, december 1934)

Do prázdnej gondoly padali fialové výšky
cez modré vlny neba prezrel len svätý Ján
včera som miloval studený úsmev a smutné oči mníšky
dnes pohľad upadá do prekliatych minút pre teba voyant

Videl som cez hviezdy šiel tulák sveta a pekla vyhnanec
tys’ mal byť básnikom rudého vína v zlate kalicha
keď raz sny rozbije vosková tôňa sviec
pred zrakmi mladosť sklamaním jak žena zavzdychá

Tak silno vidiny unavili a opojili krásou
lež bolesť vecí z dvoch vĺn hrude strhla ťa jak z objatia víly
i ja som ako chlapec blúdil tak za spásou
a obaja sme brat môj snili snili

Hľa detská túžba z ultrafarieb praská na hrane dní
dievčatko smúti za tajomstvom rozbitej hrkálky
do ružových bublín chcel si vliať smútok posledný
a svety chlapca rozpadli sa smrteľne do diaľky

Dve hviezdy skĺzli sa do lona zlatých kadier
bozk pozná smútok úst a očných popolavých rias
na Vege túžby omdlievajú na útesoch nádher
a do dní láska ako hviezdami smútok do noci bozkal nás

(Elán, december 1934)

Dones mi moje piesne,
čo som sa s láskou lúčil,
hviezdy ma zaboleli,
snivý ma mesiac skľúčil.

Na píšteľ jaseňovú
poslednú slohu utni
a neľutuj môj smútok,
i prv som býval smutný.

Čo sú mi meteory!
I zenity ma bolia.
Nado mnou Vega spitá,
podo mnou mŕtve polia.

Láska sa stala smútkom
večerných smútkov plavých,
bolesť sa stala z bozkov
na riasach popolavých.

Modlím sa k smutnej Láske,
i Kristus smutný má šat,
čo pomôžem si s krížom,
keď neviem muky znášať.

Z múk je dnes moja láska,
z lásky je večná tieseň,
lásku mi vzali chlapci
a zložili z nej pieseň.

(Pero, január 1935)

Cez mnohé dni
do srdca vbodol sa pozdrav
ako šíp.
To zaiste
v Petržalke Ťa omámila
vôňa líp.

Je záhadné:
i mŕtve srdce spomienkou
raz zazvoní…
Tak sladké sú
posledné Tvoje riadky láskou
jak bonbóny.

Raz v mladosti
aj mňa vábili k bozkom víly
z najkrajšej pohádky.
Zlato kadier
splývalo im — jak v detstve Tebe —
na modré kabátky.

Dnes nádherou
do zlata lúčov jeseň tká
striebro pavučín.
Príď k Dunaju,
naposled, prvým bozkom sa
s Tebou rozlúčim.

(Pero, január 1935)

Ach, to je kontrast, bôľ a rozkoš,
tajomstvá hľadať taký mladý…
— Včera si ešte bola decko,
dnes vábia tvoje ženské vnady.

Na modrý oblak môjho rúcha
nevinnosť sadla v bielej superke.
Bola si tiež raz spanilá
s ľaliou v bielej sukienke.

Dnes smutný som ti modlitbou
spomienky vpísal v závoj ticha.
Z úst kňaza slová zázračné
padali práve do kalicha.

Cez vôňu dymu prskal blikot sviec
podobný ružovému vínu.
Je pre mňa navždy stratený
tvoj slastný bozk z ultramarínu.

(Pero, január 1935)

Rozkoľ mi Bože srdce
krv kvapká z rany Kristovej
cez oči rosou čisté
do túžby kovovej
je rozpuknutý kalich

Spáľ túžby ako hriechy
bojím sa snívať o kráse
Pekelné víno viechy
pení sa v úžase
bolestí prekonaných

Éternou biedou trpím
chcel by som odísť do raja
Sám seba nevykúpim
večnosť je Ty a ja
Nebo sa ku mne kloní

Pošli mi svätú Pannu
mňa všetky hviezdy mučili
Ružovú prosbu rannú
vplietol let motýlí
do smútku antifóny

Budem ťa chváliť krásne
ľudia nevedia milovať
Tebe chcem tvoriť básne
Boh Kristus a môj brat
Láska čo nevyhasne

(Pero, marec 1935)

Do chorých večerov doznieva smútok vĺn,
stratené moje srdce našlo dieťa.
Do chorých večerov doznieva smútok vĺn,
tône dňa na nich dúhovito svietia.

Bôľ tvojich dlaní ma páli na perách —
o detských hračkách nevieme, že žijú…
Myšlienky roztopené v jazerách
vpísali do vĺn krásy tragédiu.

Zo steny týždne padajú do včerajška —
raz som sa opil rozkošou dní jesenných.
Kto mi dnes povie, kde znie hudba rajská?
Tône na vlnách. Slyšíš labutiu pieseň v nich?

(Pero, apríl 1935)

Tuláci blázni a básnici
si ako deti podávajú ruky
Život je v nebesách a v pekle
a uprostred sú muky

Prečo ťa láska milujú
keď dni sú smutné ako oblaky
Sny básnikov
prepadli pavučinou života
a hlúpi čakajú na zázraky

Žobráci menia sa v anjelov
Do nehy našich pohľadov
nevreže život oceľovú guľku
Prišli sme na prelom
duch
slová
hmota
a čakáme búrku

Dnes krása ústi do tajomstiev
do nekonečna zlaté vlny peľu
O kráse sníva moja malá Henny
a čaká na mňa ako na nedeľu

Buď zbohom krása
Krása detských čias už na bolesť sa mení

Šli ľudia cez život a nevedeli žiť
Básnici odišli do ríše hviezd
Videl som Krista na rohu ulice
pomáhal ľuďom kríž niesť

Šli vo dne cez život a nevedeli žiť
videl som až k temnu skrvavené prsty
Jeden svet zúfania a vedľa je svet krásy
Tuláci
blázni
a deti
a s nimi svätí zlatoústi

(Pero, apríl 1935)

Pozeráš ako z neba hviezda
uniká úsmev v bubline
Hľadáš ma — a ja hľadám teba
dve oči horia vo víne

Nepoznáš čaro jarných nocí
prvý ťa raním bozkami
Máj nebolí — si bez pomoci —
nevinné oči omámi

Olivy tkajú závoj z vône
príď s rodiacim sa večerom
Pôjdeme spolu do ich tône
prvý raz opiješ sa snom

Možno že budeš skutočnosťou
ty neskutočná vidina
Možno že je i láska cnosťou
neznáma moja nevinná

(Pero, apríl 1935)

V kalichu prvý raz dozrieva víno na krv
do hraníc vekov vrastá slovo chlieb a Telo
a srdcia prvý raz sa krvou v lásku menia
z dvanástich jedno skamenelo

Noc zatmieva sa ako osud hriechov
do vône padli kvapky krvi Krista
Anjelov kalich preteká fialovým bôľom
na ústach Judáša zrada sa k bozku chystá

Do svätých očí znejú vlny utrpenia
zástupy zmorené veslujú cezeň k jasu
Do korún z tŕnia vrástol ľaliový smútok
a krehkosť ľudských slov sa premieňa v spásu

Na ústach bozky zdriemli holubami
ružové žiare iskier nad krvou v kalichu
Chcem sa vždy k Tebe modliť neprestajne
pre sladké prosby slepca na ceste k Jerichu

Nad rudým vínom vajatajú slová
anjeli smutne hľadia na človeka
Ten svätý kolobeh Duša sa topí v krvi
Krv Krista do hlbín do hlbín duše vteká

(Pero, máj 1935)

Krvavé ruže pijú moje bozky
pre ne som spoznal smutne krehký pôvab
keď na usmiate mramorové sošky
tvoj pohľad vinul zamatový hodváb

Cez mramor zvonia zvonia biele kroky
do dlaní vsiakli sny jak čaro vidín
ružové kytice a krištáľové toky
a šepot ktorý spomienkami vidím

(Rozvoj, máj 1935)

Lipové kvety v tvojich očiach
lupienky bozkom skrvavené
Znie smútok v atlasových nociach
usína motýľ unavene

To boli chvíle na smrť krásne
jak dievčie srdce ako rana
jak deň keď úsmev hasne hasne
— Buď zbohom láska oklamaná

Jej slzy zbledli tichým slovom
zaklial som nádej do jej mena
Smrť vraždí piesne pod olovom
— Buď zbohom láska nezrodená

Videl som bolesť tvojho šťastia
lodička do vĺn zakreslená
Belasé vlny tvojho šťastia
— Buď zbohom láska zaplašená

Čierny lesk očí žiari šerom
nevinné túžby tak sa boja
Dva smútky píšem zlatým perom
— Buď zbohom mŕtva láska moja

(Rozvoj, jún 1935)

Vidiny sadli do dlaní
zamĺkla túžba v modrom poli
na detskom srdci kvitne láska
cez šepot tvoj sen krásy bolí

Omámila ma živá dúha
v úsvite znejú dievčie pery
v šere sa stráca smutný zástup
jak biela nádej v zlatom perí

Hviezdy sa blížia ku mne v bozku
Zatváraš viečka K srdcu hľadím
Rosa sa leskne čiernou žiarou
rosa sa leskne na skle hladín

Po rokoch budeš zase smutná
— oblaky tíško odleteli —
Po rokoch budeš hľadať lásku
— slová ktoré sme nevraveli

(september 1935)

Večer je zradný ako láska v máji
chcel som len šepnúť moja milá
Madonin smútok šero nezatají
Ty si tiež o jej očiach snila
stratené oči zvodnej ženy v raji
aj ty si pre ne poblúdila

Z okna pod okno tá hra je jak veslo
v jazerách už sa stmieva stmieva
Z okna pod okno moje srdce kleslo
na tvoje dlane sladká deva bolesť stlieva
A jedno vtáča smrteľne sa vznieslo
a padlo pozri cez krv spieva

Tvoj pohľad rastie nežne hore ku mne
a osud stojí mŕtvo u stien
Sestrička drahá radšej nepritúľme
tie tône zaklnuté u stien
Úsvit hviezd spŕchol na dve vlny šumné
dve biele ruky lámu prsteň

Až k duši šepkáš že si šťastná teraz
sľub rána predsa do sĺz vanie
Neplač že v dlaniach iba prázdno zvieraš
k polnoci bolesť ohňom vzplanie
Ním vpísal prorok smutne do Piesne raz
jak smrť je silné milovanie

(Pero, december 1935)

Priamka sa vracia nekonečnom
Dve vlny miznú v svetle mliečnom
Vášeň dozrieva v nádychy
Pery sa pukli od pýchy
Mramor sa zlieva v lesklý bazén
Vyhasli hviezdy padli na zem
A žltý pohľad z Havaja
Cez biele more opája
Keď pre posmrtné vinobranie
Dlaňami kropaj krvi kanie
Z myšlienky krivej na Evu
Hľadáš integrál úsmevu
Z mesta si staviaš biele hračky
Polnoci čakáš kolenačky
Nad vínom sladkým ako luh
Ten pohľad kreslil dobrodruh
V krvavých iskrách skorej slávy
Ten epos napíš do Vltavy

(Pero, marec 1936)