ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Poznámky a vysvetlivky

Pri zostavovaní výberu z diela Tichomíra Milkina nám slúžili za podklad rukopisné texty, najmä materiál rukopisných básní, a texty uverejnené v rozličných súdobých časopisoch a almanachoch. Kým podstatou básnického oddielu okrem básnických epištol je rukopisná pozostalosť, všetky texty obsahujúce básnické listy a ukážky z literárnej teórie a kritiky boli uverejnené v časopisoch: Literárne listy, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a Katolícke noviny. Časť rukopisného materiálu sme získali z archívu Spolku sv. Vojtecha, ale hlavná rukopisná pozostalosť básnika bola uložená u básnikovej príbuznej, pani M. Donovalovej v Banskej Štiavnici, ktorej patrí vďaka za súhlas k vydaniu dosiaľ nikde nepublikovanej poézie.

V rukopisnom materiáli sa nachádzajú básne lyrické i epické, ľúbostné, náboženské i vlastenecké. Sú napísané na jednotlivých hárkoch zažltnutého, miestami už dosť zničeného papiera formátu 21 × 17 cm. Súbor je číslovaný podľa osemstránkových celkov od č. 13 až po 80. Okrem tohto neúplného súboru našiel som básne písané na rozličných nečíslovaných kúskoch papiera väčšieho i menšieho formátu. Zrod básní sa z veľkej časti dal ustáliť, lebo ich autor poväčšine datoval, a to od r. 1884 až po rok 1918. Chronológia však nie je súvislá; nájdu sa na jednej strane básne z rozličných rokov, z čoho možno usúdiť, že ich básnik datoval až dodatočne. Materiál nie je usporiadaný žánrovo. Vedľa seba sú básne čisto intímneho charakteru, popevky, improvizácie, ale i vlastenecké a náboženské verše a básne epické. Kvôli prehľadnosti sme usporiadali výber tak, aby tvoril istý ucelený systém, smerujúci od osobnej lyriky cez úvahovú a vlasteneckú poéziu až po epické básne. Takto je pohľad na dielo jasnejší a vnútorne logickejší. Prirodzene, nepublikujeme celý súbor, ale z každej žánrovej formy iba vybrané ukážky. Niektoré básne sú bez štylistických opráv, v iných je opráv mnoho, ba podaktoré sú v rukopise celkom prepracované, niekde celé slohy vyškrtané, poprečiarkované, iné na margu zmenené. Niekedy sú zmeny dvojaké: atramentom pôvodné a ceruzou dodatočné. Nazdávame sa, že dodatočné úpravy textu boli určené pre tlač. V niektorých básňach sa okrem dátumu uvádza aj miesto, kde boli napísané (Dojč, Šaštín, Brodské, Koválov, Búry, Piešťany, Korytnica, Mistríky, Donovaly).

Vo viacerých básňach je niekoľko náčrtov, ktoré dávajú nazrieť do alchýmie básnikovej tvorby. Tak v básni, ktorá sa začína veršom: Čo ma viaže k mistríkovskej dedine… iba prvý verš ostáva nezmenený, v druhej slohe tretí a štvrtý verš je zmenený takto: Pôvodne: Poďže vonka, nech ťa zbozkám na líčka, / nech ťa stisnem, duša moja, trošička. V prepracovanom znení: Poďže vonka, duša moja, trošička, / nech ťa zboskám na červené na líčka. V tretej slohe ostávajú nedotknuté prvé dva verše, ostatné dva sa menia. Pôvodne: Pusť ma milá, švárne dievča, pusť ma dnu, / veď som ja tu ver’ už nôcku ostatnú. V prepracovanom znení: Poďže, milá, duša moja, poďže von, / dávno ťa už čaká milý pod oknom. Preškrtnutá je posledná sloha, ktorá znie takto: Nepustím ťa do komôrky, veru nie, / vy ste spurní, my sme devy poctivé, / ale pyšťok na rozlúčku ti ja dám, / ak neprídeš, mladý pán, už nikdy k nám.

Na hárku 34 sa začína cyklus nazvaný Znelky ľúbosti s podtitulom Piesne, venovaný značke J. M., ktorú sa nepodarilo rozšifrovať. Prvá báseň je datovaná 1. XII. 1890, posledná iba rokom napísania 1891. Číslované sú od 1. do 49. Nie sú písané súvisle, medzi nimi nachádzame mnohé iné básne národného či náboženského obsahu. Z toho vidieť, že ich Milkin písal vo chvíľach „oddychu“ od „vážnej“ poézie alebo od kritickej činnosti. Vyberáme z nich 23 básní, prihliadajúc jednak na rozsah našej publikácie, jednak na to, že mnohé piesne sa svojím obsahom opakujú.

V prípade, keď sme našli v rukopise báseň, ktorá bola potom i uverejnená v niektorom časopise, pridržali sme sa znenia uverejneného autorizovaného textu. Nejde o podstatné zmeny, iba o jazykovú úpravu v zmysle vtedajšieho jazykového úzu a o niektoré lexikálne zmeny. Tak napríklad v básni Radosti moje… vo verši: s sebou aj teplo odviedli v Tovaryšstve II. str. 273 slovo odviedli je zmenené na odniesli. V básni Staval som… verš: a keď vše lkanie slávika znelo je zmenený v Tovaryšstve II., str. 271 na: keď klokotanie slávika znelo. V básni Pieseň verš: zaváňal vône vej zmenený (tamtiež) na: zaváňal vonný vej.

Vo vlasteneckých básňach, ktoré zaraďujeme do oddielu V úzkosti o národ, vychádzali sme z faktu, že väčšina básní s výrazne progresívnou, ba bojovnou tematikou nemohla byť za básnikovho života publikovaná a aj z tých, čo boli uverejnené v Slovenských ľudových novinách, boli niektoré cenzurované, preto pri výbere z nich rozhodoval ako smerodajný rukopis, upravovali sme iba pravopis podľa dnešného úzu.

Niektoré nadpisy básní v rukopise majú inakšie znenie ako uverejnené. Tak napríklad báseň označená v rukopise názvom Pieseň, v Tovaryšstve má názov Sen. Báseň Marginovi (KN 1901, č. 12) má v rukopise názov Je pravda… Balada Východná poviedka je uverejnená v SĽN 1913 pod názvom Neskúsené dievča — Túžba za blahom (turecká povesť) a i. Väčšina lyrických básní nemá zvláštny názov, ale preberá začiatok prvého verša za názov básne. Názvy nikde nemeníme, iba ich jazykovo upravujeme podľa zásad, ktoré vysvetlíme v Edičnej poznámke.

Pomník zásluhám

Frankovi Víťazoslavovi Sasinkovi. Sasinek (1830 — 1914) bol historikom, zaoberal sa staršími dejinami Slovenska, jeho štúdie mali obranný charakter. Významná je jeho činnosť redaktora Slovenského letopisu pre históriu, topografiu, archeológiu a etnografiu, ako aj Letopisu Matice slovenskej, ktorej bol v rokoch 1869 — 75 tajomníkom. Báseň je zo začiatku Milkinovej tvorby, formou nadväzuje na časomieru Hollého poézie.

Alojzovi Vladárovi. Spomienková báseň na priateľa-bohoslovca, ktorého pre národné presvedčenie vyhodili r. 1885 z ostrihomského seminára. Teologické štúdiá dokončil v Olomouci, stal sa kňazom na Morave. Po národnom oslobodení sa vrátil na Slovensko, umrel v Banskej Štiavnici r. 1937.

Irievičovi. KN 1891, č. 13. Pseudonym národného buditeľa a publicistu Juraja Gogoláka (1847 — 1901). Bol profesorom na Učiteľskom ústave v Spišskom Podhradí, potom vojenským kaplánom v Dalmácii. Báseň je žalospevom nad odnárodňovaním slovenskej inteligencie.

Nad hrobom Kaviaka. Ignác Kaviak, rodák zo Slanice, národný buditeľ a historik, napísal aj knižku Rozpomienka na Jána Hollého, Trnava, 1885. Milkinov žalospev písaný formou dialógov, akejsi zborovej recitácie chlapcov a dievčat, svedčí o vplyve poézie Jána Hollého, najmä Selaniek.

K rozleteným orlom. Báseň vyslovuje bolesť nad odrodilstvom v slovenskom národe. Ťažko zistiť, či Milkin mal na mysli určité postavy, no najpravdepodobnejšie chcel povedať výstražné slovo do radov tých kňazov, ktorí v semeniskách prejavovali chuť k národnobuditeľskej práci a neskoršie v živote zo strachu pred prenasledovaním utíchli a odnárodnili sa.

Katolíckym novinám. KN 1891, č. 1. KN začali vychádzať r. 1849. Prvými ich redaktormi boli Šimon Klempa a Ján Palárik, po nich ich prevzal dr. Andrej Radlinský. V rokoch 1882 — 1904 bol ich redaktorom Martin Kollár (1853 — 1919), kat. kňaz, od r. 1902 správca SSV a redaktor Pútnika svätovojtešského. R. 1901 — 1910 poslanec uhorského snemu za Trnavu. V