Literárne štúdie a kritiky

Najprvším a takmer jediným predmetom básnikovým je človek, lebo čokoľvek on ospevuje, ospevuje to len v pomere k človeku — ináč by nevzbudil zaujatosť. Avšak pretože veci v priestore patria viac maliarovi než básnikovi, preto predmetom básnikovým nie je natoľko telo, ako viacej činy, deje, duša, nakoľko táto je činiteľom, jej city, myšlienky, túžby atď. Keď je teda hlavnou požiadavkou, aby obraz bol verný svojmu predmetu, i básnikovi ľudia musia byť verní, t. j. básnik musí tak podávať ľudí, ako oni sú, nesmie ich vydávať ani za lepších, ani za horších; takým musí maľovať život, aký ozaj je; za pohnútky činov musí klásť tie pohnútky, ktorými ľudia ozaj pohnutí dejstvujú… Poézia zahrňuje do svojho kruhu celý život vnútorný i zovnútorný: všetky skutky, všetky boje, všetky túžby a snaženia a tak, ako sú: tak má predstaviť človeka a človečenstvo, aké ono je.

(Zo state O nadprirodzenom živle v básnictve, 1891)