ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Poznámky a vysvetlivky

Pri zostavovaní výberu z diela Tichomíra Milkina nám slúžili za podklad rukopisné texty, najmä materiál rukopisných básní, a texty uverejnené v rozličných súdobých časopisoch a almanachoch. Kým podstatou básnického oddielu okrem básnických epištol je rukopisná pozostalosť, všetky texty obsahujúce básnické listy a ukážky z literárnej teórie a kritiky boli uverejnené v časopisoch: Literárne listy, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a Katolícke noviny. Časť rukopisného materiálu sme získali z archívu Spolku sv. Vojtecha, ale hlavná rukopisná pozostalosť básnika bola uložená u básnikovej príbuznej, pani M. Donovalovej v Banskej Štiavnici, ktorej patrí vďaka za súhlas k vydaniu dosiaľ nikde nepublikovanej poézie.

V rukopisnom materiáli sa nachádzajú básne lyrické i epické, ľúbostné, náboženské i vlastenecké. Sú napísané na jednotlivých hárkoch zažltnutého, miestami už dosť zničeného papiera formátu 21 × 17 cm. Súbor je číslovaný podľa osemstránkových celkov od č. 13 až po 80. Okrem tohto neúplného súboru našiel som básne písané na rozličných nečíslovaných kúskoch papiera väčšieho i menšieho formátu. Zrod básní sa z veľkej časti dal ustáliť, lebo ich autor poväčšine datoval, a to od r. 1884 až po rok 1918. Chronológia však nie je súvislá; nájdu sa na jednej strane básne z rozličných rokov, z čoho možno usúdiť, že ich básnik datoval až dodatočne. Materiál nie je usporiadaný žánrovo. Vedľa seba sú básne čisto intímneho charakteru, popevky, improvizácie, ale i vlastenecké a náboženské verše a básne epické. Kvôli prehľadnosti sme usporiadali výber tak, aby tvoril istý ucelený systém, smerujúci od osobnej lyriky cez úvahovú a vlasteneckú poéziu až po epické básne. Takto je pohľad na dielo jasnejší a vnútorne logickejší. Prirodzene, nepublikujeme celý súbor, ale z každej žánrovej formy iba vybrané ukážky. Niektoré básne sú bez štylistických opráv, v iných je opráv mnoho, ba podaktoré sú v rukopise celkom prepracované, niekde celé slohy vyškrtané, poprečiarkované, iné na margu zmenené. Niekedy sú zmeny dvojaké: atramentom pôvodné a ceruzou dodatočné. Nazdávame sa, že dodatočné úpravy textu boli určené pre tlač. V niektorých básňach sa okrem dátumu uvádza aj miesto, kde boli napísané (Dojč, Šaštín, Brodské, Koválov, Búry, Piešťany, Korytnica, Mistríky, Donovaly).

Vo viacerých básňach je niekoľko náčrtov, ktoré dávajú nazrieť do alchýmie básnikovej tvorby. Tak v básni, ktorá sa začína veršom: Čo ma viaže k mistríkovskej dedine… iba prvý verš ostáva nezmenený, v druhej slohe tretí a štvrtý verš je zmenený takto: Pôvodne: Poďže vonka, nech ťa zbozkám na líčka, / nech ťa stisnem, duša moja, trošička. V prepracovanom znení: Poďže vonka, duša moja, trošička, / nech ťa zboskám na červené na líčka. V tretej slohe ostávajú nedotknuté prvé dva verše, ostatné dva sa menia. Pôvodne: Pusť ma milá, švárne dievča, pusť ma dnu, / veď som ja tu ver’ už nôcku ostatnú. V prepracovanom znení: Poďže, milá, duša moja, poďže von, / dávno ťa už čaká milý pod oknom. Preškrtnutá je posledná sloha, ktorá znie takto: Nepustím ťa do komôrky, veru nie, / vy ste spurní, my sme devy poctivé, / ale pyšťok na rozlúčku ti ja dám, / ak neprídeš, mladý pán, už nikdy k nám.

Na hárku 34 sa začína cyklus nazvaný Znelky ľúbosti s podtitulom Piesne, venovaný značke J. M., ktorú sa nepodarilo rozšifrovať. Prvá báseň je datovaná 1. XII. 1890, posledná iba rokom napísania 1891. Číslované sú od 1. do 49. Nie sú písané súvisle, medzi nimi nachádzame mnohé iné básne národného či náboženského obsahu. Z toho vidieť, že ich Milkin písal vo chvíľach „oddychu“ od „vážnej“ poézie alebo od kritickej činnosti. Vyberáme z nich 23 básní, prihliadajúc jednak na rozsah našej publikácie, jednak na to, že mnohé piesne sa svojím obsahom opakujú.

V prípade, keď sme našli v rukopise báseň, ktorá bola potom i uverejnená v niektorom časopise, pridržali sme sa znenia uverejneného autorizovaného textu. Nejde o podstatné zmeny, iba o jazykovú úpravu v zmysle vtedajšieho jazykového úzu a o niektoré lexikálne zmeny. Tak napríklad v básni Radosti moje… vo verši: s sebou aj teplo odviedli v Tovaryšstve II. str. 273 slovo odviedli je zmenené na odniesli. V básni Staval som… verš: a keď vše lkanie slávika znelo je zmenený v Tovaryšstve II., str. 271 na: keď klokotanie slávika znelo. V básni Pieseň verš: zaváňal vône vej zmenený (tamtiež) na: zaváňal vonný vej.

Vo vlasteneckých básňach, ktoré zaraďujeme do oddielu V úzkosti o národ, vychádzali sme z faktu, že väčšina básní s výrazne progresívnou, ba bojovnou tematikou nemohla byť za básnikovho života publikovaná a aj z tých, čo boli uverejnené v Slovenských ľudových novinách, boli niektoré cenzurované, preto pri výbere z nich rozhodoval ako smerodajný rukopis, upravovali sme iba pravopis podľa dnešného úzu.

Niektoré nadpisy básní v rukopise majú inakšie znenie ako uverejnené. Tak napríklad báseň označená v rukopise názvom Pieseň, v Tovaryšstve má názov Sen. Báseň Marginovi (KN 1901, č. 12) má v rukopise názov Je pravda… Balada Východná poviedka je uverejnená v SĽN 1913 pod názvom Neskúsené dievča — Túžba za blahom (turecká povesť) a i. Väčšina lyrických básní nemá zvláštny názov, ale preberá začiatok prvého verša za názov básne. Názvy nikde nemeníme, iba ich jazykovo upravujeme podľa zásad, ktoré vysvetlíme v Edičnej poznámke.

Literárne štúdie a kritiky

Ján Hollý. Tovaryšstvo I, 1893, s. 79 — 84.

Pôvodný titul: Joannes Holly Parochus Maduniensis — faximile Hollého rukopisu. Vo vnútri štúdie je umiestená stránka rukopisu zo Selaniek — Polislav s poznámkou, že rukopis je vlastnosťou „usporiadateľa tejto knihy“, čiže Fr. R. Osvalda. Štúdia je celkovým pohľadom na život i dielo Hollého. Vzhľadom na rozsah vyberáme z nej podstatné fragmenty.

Po úvodnej časti preberáme celkové hodnotenie Hollého tvorby: Značenie Hollého atď. až po vetu: Hollý by nás bol úplne ukolísal do ilúzie, že sme v dávnych storočiach, a celý text o Svätoplukovi, vynechávame iba 17-riadkovú vyslovene teologickú digresiu.

Milkin v časti o Slávovi opravuje náhľad Jaroslava Vlčka, že Sláv je najlepším dielom Hollého. Vyvracia tento názor tak, že teoreticky uvažuje o pojme epos a hľadá prvky eposu v diele Sláv. Zisťuje, že Sláv nemá tie typické znaky, ktoré opravdivý epos musí mať: celistvý obraz epochy, veľký, ucelený dramatický dej a samostatného hrdinu. „V Slávovi mimo ,krvavých bojov‘ a trochu slavianskej mytológie sotva nájdeme niečo iného; on ani zďaleka nie je obrazom svojej doby, ale len obrazom jednej vojny, alebo lepšie vojenskej výpravy. A preto Sláv je hrdinskou rozprávkou, len epizódou alebo čiastkou, keď aj najhlavnejšou, jedného eposu.“ Tento názor prevzal potom v Slovenských pohľadoch r. X., č. 10 Jaroslav Vlček, keď napísal: „Pripriaznivý súd o tejto básni, povedaný v Dejinách literatúry slovenskej, na pravú mieru uviedol Tichomír Milkin v Kat. novinách XX., 158. Po novom skúmaní prikrývam na jeho mienku celkom.“

Pokiaľ ide o nedostatok ženských postáv v Hollého diele, Milkinov postreh dopĺňajú niektorí súčasní literárni historici poukazom na postavu Krasky v Selankách. Niektorí v nej vidia iba symbol, iní reálnu ženskú postavu. V knihe Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho (1976) čítame: No Hollý okrem najväčšej lásky k prírode, zdá sa, poznal i lásku k žene. I keď ľúbostný cit nesprevádza jeho hrdinov v hrdinskej epike, v Selankách máme predsa jeden skvost, ktorý vzbudzuje podozrenie (s. 76). Otázka však ostáva otvorená. Turčány ponecháva čitateľovi právo na vlastný výklad básne.

Sládkovičova poézia. Z knihy Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Zväzok I., Turčiansky sv. Martin 1920, Matica slovenská, s. 255 — 275. Uvádzame prvú časť, v ktorej Milkin (podpísaný iba ako Tichomír) hodnotí najprv všeobecne tvorbu Sládkoviča, porovnáva ju s dielom J. Hollého, potom rozoberá Marínu (s. 256 — 260), ďalej analyzuje Detvana, menšie básne a hodnotí Sládkovičov veršový systém.

Ežo Vlkolinský, báseň od Hviezdoslava. LL 1892, č. 1, s. 3 — 5, č. 2, s. 20 — 23, č. 3, s. 37 — 39, č. 4, s. 56 — 58. Rozsiahla recenzia, charakteristická pre postupy Milkinovho kritického hodnotenia. Vzhľadom na jej veľký rozsah vyberáme z nej podstatné časti. Po úvodných informáciách nasleduje dlhší rozpis deja, ktorý vynechávame od vety: Na Vlkolíne je smutno… až po: toto je Ežov obsah. Vyberáme stať, v ktorej Milkin uvažuje o charaktere postáv, vynechávame podrobné vyzdvihovanie epizód, ktorými kritik dokumentuje psychologickú i umeleckú hodnotu textu a cituje dlhé pasáže z diela. Sám si uvedomoval, že mu možno vyčítať tento spôsob citovania a bráni sa takto: „Ale dosť, lebo poviete, že ja namiesto kritiky robím výpisky z Hviezdoslavovej básne, a z jednej strany máte i pravdu, omnoho viac vypisujem, než som si bol umienil, no ,nemožno nám mlčať o tom, čo sme videli a počuli‘“ (Skutky apošt.). Táto metóda rozboru textu mala svoju nevýhodu v zdĺhavosti recenzií, výhodu, že podávala čitateľovi, ktorý dielo nepoznal, podrobnú informáciu o ňom. V ďalšom vyberáme stať o umeleckej stránke diela až do konca.

Fichte, Johann Gottlieb (1762 — 1814), predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, stúpenec Kantovej „filozofie činu“.

Spinoza Baruch (1632 — 1677), filozof holandského pôvodu, stúpenec panteizmu, determinizmu a racionalizmu. Z diel: Etika.

Leibnitz, Gottfried Wilhelm (1646 — 1716), nemecký filozof a matematik, tvorca filozofie „teórie monád“.

Kant Immanuel (1724 — 1804), zakladateľ nemeckej klasickej filozofie. Hlavné dielo: Kritika čistého rozumu, obsahuje Kantovu teóriu poznania.

Chateaubriand, Francois René (1768 — 1848), francúzsky romantický spisovateľ a politik (Duch kresťanstva, René, Atala).

Lichard, Daniel Gabriel (1812 — 1882), novinár, profesor, vydavateľ, popularizátor hospodárskych poznatkov, ľudovýchovný pracovník.

O Hviezdoslavovej lyrike (názov náš). Pôvodný titul: Zobrané spisy Hviezdoslava. Zväzok II, oddiel lyrický. Turč. Sv. Martin. Vydanie Kníhkupecko-nakladateľského spolku 1896. LL 1897, č. 1, s. 1 — 6, č. 2 — 3, s. 21 — 22. Vyberáme prvú časť recenzie. Rovnakým spôsobom rozoberá autor ďalšie cykly, podrobne sa rozpisuje o jazyku Hviezdoslavovej poézie, vyzdvihuje jeho bohatstvo, ale vyčíta mu množstvo neznámych cudzích slov a novotvarov. V závere recenzie píše o rytme a rýme vo Hviezdoslavovej poézii.

Nihil nimis (lat.) — ničoho priveľa

exegi monumentum aere perrenius — vystaval som si pamätník trvalejší ako kov

Spod jarma. Básne Svetozára Hurbana Vajanského. II. rozmnožené vydanie. Turčiansky Sv. Martin, tlačou a nákladom J. Gašparíka, kníhkupca a tlačiara, 1906, cena 1 kor., strán 109. LL 1906, č. 1 — 3, s. 1 — 5.

multa licent poetis (lat.) — básnikom je dovolené mnoho

Theilung der Erde (nem.) — rozdelenie zeme

slaviansky ťah — slovanská črta (charakteru)

populárnosť — v Milkinovom ponímaní ľudovosť

Ossianova hmla — narážka na tajuplnosť a pochmúrnosť epických spevov Jamesa Macphersona (1736 — 1796)

Hojič — Martin H., jazykovedec, písal do Literárnych listov články o jazykových otázkach a pre osvaldovcov bol v tejto oblasti významnou autoritou.

Kotlín. Román v troch častiach. Napísal Svetozár Hurban Vajanský. Turčiansky Sv. Martin. Vydanie Kníhkupecko-nakladateľského spolku. Strán 580 + 4. Cena 5 korún. — LL 1902, č. 2, s. 24.

Recenziu uverejňujeme celú ako ukážku Milkinových literárno-kritických postupov pri analýze literárneho diela. Na jednej strane stať prináša mnoho cenných postrehov a správnych hodnotiacich súdov, na druhej strane do nej vsunul úvahy rýdzo teologického charakteru, ktoré s románom súvisia iba na základe vzdialených asociácií a sú len dokumentom o autorovej filozofickej rozhľadenosti. Rovnako sú diskutabilné aj niektoré polemické ostré výpady proti mladým intelektuálom (hlasistom), z ktorých viaceré sú iba svedectvom Milkinovho publicistického temperamentu.

hazafík — vlastenec, posmešne o maďarskom šovinistovi

zámerné romány — v dnešnej terminológii tézovitý román (román a la these)

iurant in verba magistri (lat.) — prisahajú na učiteľove slová

haut gout (fr.) — vybraný vkus

risum teneatis amici (lat.) — zasmejte sa, priatelia

umen (lat.) — svetlo, tu žiarivý vzor

Verše Janka Jesenského. Liptovský Sv. Mikuláš, tlačou a nákladom Klimeša a Pivku, 1905. Cena 1 kor. 50 hal., strán 152. LL 1905, č. 9, s. 37 — 41.

V texte o Jesenského verši Pri rozlúčke sa Milkin dopúšťa prozaickej parafrázy, keď ironicky prepisuje básnický text do banálnej prózy, Jesenského veršík zneje:

Ako smutno! Tebe nie je, / moja Bella, duša snivá… / Bella kolmuje si vlasy / a do zrkadla sa díva. // Duša! Zle si kolmovaná! / Tento rukáv zle je, Bella! / Táto ihla!… Ľúba, ľúba, / pre slzy si nevidela. / Zídeme sa ešte. Utri. / Bo i z mojich očú prisne. / Bella šepce: Čoby, čoby, / ľavá črievička ma tisne.

zatelúziť — zakríknuť, zahanbiť

poslediteľná myšlienka — jasná, zrozumiteľná

O nástupe mladých LL, r. 8., č. 5.

Hlas. Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu. Dr. Pavol Blaho, zodpovedný redaktor, majiteľ, vydavateľ a nakladateľ. V Uh. Skalici. Tlačou Tešlika a Neumanna (Škarniclovská tlačiareň) 1898. Lex. 8. Vychádza v Skalici v zošitoch dvojhárkových. Predplatok na celý rok 3 zl.

Salvove Slovenské listy. Salva (1849 — 1913), kníhtlačiar, osvetový pracovník. V jeho tlačiarni vychádzali časopisy ako Dennica, Kazateľňa a Literárne listy, Slovenské listy, Obzor a iné.

Milkin sa ešte raz vyslovil k Hlasu, tentoraz inak, oveľa kritickejšie. V LL 1899, č. 4 napísal dlhú stať. V úvode sa odvoláva na svoj predchádzajúci článok, ktorý tu uverejňujeme. Píše: Hlas sa ešte bude pamätať, že sme ho my vítali, a to ozaj priateľsky; že sme my uznali jeho oprávnenosť a najmä potrebu obrodenia jak duševného, tak i mravného a národného. My sme boli asnáď prví, ktorí sme vyslovili svoju nespokojnosť nad rozhodujúcimi kruhmi slovenskými, a či lepšie, nad ich pokleskami a chybami, a to častejšie. A Hlasu bude známo, že my nepatríme ani k takzvanej „martinskej klike“, a ani k jej miláčikom: a tak nás nevedie žiadna iná pohnútka, ako pravda a dobro samo v sebe a dobro nášho národa.“ Potom sa však kriticky stavia k obsahu Hlasu, najmä k článkom vyjadrujúcim sa k náboženským otázkam a k morálnej tvári časti duchovenstva. Naopak, vyčíta Hlasu, že sa neúctivo vyjadruje o práci starých, že je neskromný a nespravodlivý vo svojich súdoch. K tomu problému sa Milkin vracia aj neskoršie v recenzii Vajanského Kotlína (LL 1902, č. 2, s. 19).

O cirkevnom básnictve.

Dlhá štúdia uverejňovaná v Literárnych listoch na pokračovanie. Začiatok v LL 1896, č. 2. V prvých častiach uvažuje Milkin o zmysle básnictva všeobecne a cirkevného zvlášť, jednak pre zušľachtenie človeka, jednak pre prehĺbenie kresťanského učenia. (Cirkevné básnictvo vyvinuje, alebo aspoň by malo vyvinovať krasocit v ľude, a preto ho vzdeláva nielen ako kresťanov, ale ako ľud, z čoho tiež vidno, že je ono veľmi dôležité.) V ďalších častiach podáva historický prehľad cirkevnej piesne, zdôrazňuje poetickosť piesní v Starom zákone. Táto stať je u nás prvou analýzou časti Starého zákona nie zo stanoviska náboženského, ale estetického. Uvažuje o pôvodcoch žalmov (Dávid, Šalamún) a vyzdvihuje ich básnickú pôsobivosť. Rovnako hodnotí cirkevný spev na úsvite kresťanstva. Nasledujú dejiny gréckej a latinskej cirkevnej piesne, a napokon slovanskej a slovenskej. V stati o českej cirkevnej piesni Milkin spomenul aj postavu a význam Jána Husa a na rozdiel od stanoviska cirkvi sa vyslovil o jeho účinkovaní priaznivo. Zato boli Literárne listy cenzurované a Osvald musel číslo, v ktorom sa o Husovi písalo, vydať v opravenom vydaní. (Bližšie o tom v knihe: Viliam Ries, Fr. Richard Osvald, Trnava 1939, s. 85 — 88.) Z rozsiahlej štúdie uverejňujeme kapitolu, ktorá podáva dejiny slovenskej cirkevnej piesne v skratke (LL 1898, č. 1). Poslednú časť zaberá poetika cirkevnej piesne. Vyberáme z nej stať o slohu, pretože sa týka nielen cirkevnej piesne, ale poézie vôbec.

natura horei vacuum (lat.) — príroda sa ľaká prázdnoty.

Literárne listy pre „Literárne listy“ (LL 1895, č. 5, s. 60 — 64).

Už sme boli písali o slovníku,… — narážka na články, v ktorých T. M. uvažoval o potrebe slovensko-maďarského a etymologického slovníka (LL 1892, č. 1, 2).

V závere článku uvádza Milkin podľa abecedy 126 slov, ktoré používal „ľud v bystrickej doline…“ Sú medzi nimi napr. takéto slová: badzgovať, bakať, bahriť, cafart, cárach, čiapkať, frňadiť, džugať atď.

Milkinove názory na obohacovanie slovenského jazyka slovami prevzatými z iných slovanských jazykov sa zhoduje s náhľadmi Sv. H. Vajanského: „Každé dobré inoslavianske slovo prijaté do slovenčiny (jestli ona také alebo také určité a jemné nemá), je výhra, každé ukuté slovo je hriech proti slavizmu“ (Národné noviny 1889, č. 41).

O používaní cudzích slov. V originále je o užívaní, prispôsobujeme dnešnému úzu.

Dlhšia štúdia uverejňovaná v LL od č. 6 r. 1906.

V úvode Milkin uvažuje o tom, ako vznikol jazyk (Jako povstala reč). Originálne spája náboženský náhľad s vývinovou teóriou. Hovorí o „hraniciach drobenia a začiatku zjednocovania rečí“ a sústreďuje sa na otázku, prečo jednotlivé národy prijímajú prvky cudzích rečí, čiže prečo „od jedného národa k druhému vandrujú nové pochopy (pojmy), nové prúdy, nové smery, nové predstavy, a s týmto hneď aj nové slová“. Po podkapitole, v ktorej sa zamýšľa nad otázkou vzťahu myslenia k jazyku („myslenie nie je nič inšie, ako porovnávanie víd pomocou slov“) pristupuje k úvahe o cudzích slovách v slovenčine.

V Česku do krajnej hlúposti hnaný realizmus — Milkin pod týmto vyjadrením myslí naturalizmus.

Ďalšie ukážky z Milkinovej teoretickej a kritickej práce nájde záujemca v zborníku Slovenská literárna kritika II. (zostavovateľ I. Kusý).

Antológia obsahuje tieto state: O prostonárodnom básnictve slovenskom, O nadprirodzenom živle v básnictve, Verše Sv. Hurbana Vajanského, Sobrané spisy básnické (Hájnikova žena), Proti prúdu E. M. Šoltésovej a Rozprávky Jozefa Gregora Tajovského.

Edičná poznámka

Pri zostavovaní tohto vydania sme mali na zreteli jeho poslanie: oboznámiť našu verejnosť s dielom básnika a kritika Osvaldovej družiny, ktorého podstatná časť nebola dosiaľ nikde publikovaná. No súčasne sme sa pridržiavali zásad komentovaného vydania, aby sa oň mohol oprieť každý, kto sa v budúcnosti bude Milkinovou tvorbou zaoberať. Text sme upravovali po jazykovej stránke opatrne a citlivo, najmä tam, kde boli gramatické nedôslednosti a chyby. Presne sme však zachovávali autorov štýl i slovníkové osobitosti.

V texte Milkinovej poézie nájdeme slová, ktoré dnes alebo vypadli zo slovnej zásoby jazyka, alebo majú vyslovene nárečovú podobu. Tieto slová a výrazy nechávame nezmenené. Napr. sumenie (svedomie), poblesk (pablesk), tunáka (pre rým, tu), doluká (dolu), bár, bárs (hoci), tmíkavý (chvejúci sa), žízeň (smäd), kropka i kropľa (kvapka), lastovka (lastovička), brúk (chrobák), šúst (zhnité lístie), klčkať (kývať sa), unyle (ochabnuto), kriesnuť (kriesiť), činčor (spev sýkoriek), zeď (múr), druždiť (druzgať), nehodník (nehodný človek), prestatý (prešlý), zmretý (mŕtvy), milosť (vo význame ľúbosť), milostný (ľúbostný), sebský (sebecký), sklam (sklamanie), skvet (podst. meno od skvetať), kýp (prekypovanie), podujem (podujatie), zúr (zúrivosť), bzuk (bzučanie), prôvod (sprievod) atď.

V texte vecnej prózy nájdeme také slovníkové osobitosti: vida (idea), pochop (pojem), snílko (rojko), ráz (charakter), jedno (jednota), celo (celok), slovový (slovný), značenie (význam), líčenie (zobrazovanie), manýr (maniera), protiva (kontrast, protiklad), vnútropravdivý (psychologicky pravdivý), vidový svet (svet ideí), poslediteľná myšlienka (myšlienka jasná — ktorú možno sledovať), ťah (črta), šovén (šovinista), učebci (učenci), peň (gram. termín, kmeň), výpravka (rozprávanie, fabula), slaviansky (slovanský), romanticizmus (romantizmus), bernolácka škola (bernolákovská) a i. Ponechávame ich v pôvodnom znení.

Do Milkinovho slovníka v časti kritického textu sme zasiahli iba zriedkavo, a to iba tam, kde Milkinov archaický výraz možno bez posunu významu a obmeny štýlu nahradiť súčasným slovom. Napr. mluvnica — gramatika, mluvnický — gramatický, renesans — renesancia, prednáška, tu vo význame predstava; Vo vecnom texte sme nahradili aj niektoré zastaralé slová a zvraty, ako napr.: poneváč — pretože, neni — nie je, užívať (slová) — používať, snadno — ľahko, stejný — rovnaký, bezvadný — bezchybný, poézia to dopúšťa — pripúšťa; to sa Hviezdoslav nikdy nedožije — toho sa nedožije; básne vážia — zavážia a pod. V kritickom texte všade vypisujeme skrátené slová slov., — slovenský. Slov. pohľady — Slovenské pohľady, Lit. Listy — Literárne listy; Kat. nov. — Katolícke noviny a podobne.

Pokiaľ ide o úpravu textu poézie, pri uverejnených básňach nebolo treba veľa zásahov. Czamblov gramatický systém, ktorý bol platný pre vtedajšie vydania, sa neveľmi líšil od dnešného gramatického systému, až na pravopis. Väčšie opravy bolo treba urobiť v rukopisných básňach. Jazyk v Milkinovej tvorbe je síce vycibrený, a ako sme videli v teoretických úvahách, básnik kládol na jazykovú správnosť veľký dôraz, no vo veršoch nájdeme mnohé nedôslednosti aj proti vtedajšiemu kodifikovanému úzu. Tak sa vyskytujú nesprávne tvary, ako napr. pádové koncovky: z riase namiesto z riasy, búre namiesto búry, na stebli namiesto na steble atď. Predložky a predpony nie sú správne použité, interpunkcia nie je dôsledná, čiarky za vetami sú veľmi často vynechané a kvantita v rukopisných básňach je občas nesprávna. Tak Milkin píše: svojích, mojím (dat.), ních atď. V týchto otázkach sme zachovávali dnešný pravopisný úzus.

Hlavné zásady, ktoré sme mali pri úprave textu, možno zhrnúť do týchto bodov:

Pádové otázky upravujeme podľa dnešného pravopisu okrem prípadov, keď nesprávny pád je úmyselne použitý kvôli rýmovému efektu, napr. tvar niadry upravujeme na ňadrá, ponechávame však v rýmovej pozícii: až rozvlnené stíchli ňadry… tak ďalej vlákno činov priadli; vír vlasí upravujeme na vír vlasov, búrnych vášeň výbuchy — vášní výbuchy; gen. pl. hlupství — hlupstiev, očičky — očičká (v rýmovom postavení ponechávame), strelov — strelou, prsá — prsia, slze — slzy, víchre — víchry, strážom — strážam, paňú — paniu, v dlaniech — v dlaniach, z palmí — z paliem…

Vokatív ženského rodu typu matko, ženo upravujeme na -a, ponechávame iba v niekoľkých prípadoch, kde je to potrebné pre rýmovú zhodu (dievčino — nevinno, stvoro — skoro, dcéro — šero).

Dialektické tvary typu tebä, käde, väže, z niekäde upravujeme podľa dnešného pravopisu, ponechávame iba pre rýmovú alebo asonančnú zhodu (mäd — pozberať). Tvary príčastia minulého a futúra vyšiol, prišiol, našiol, ukiaže upravujeme na vyšiel, prišiel, ukáže atď. Rovnako upravujeme podľa dnešného pravopisu dialektické podoby: riastla, skovaj, veznem, krú (pre rýmovú zhodu ponechávame), zťato (odtiaľ, stade), choj (choď), veľmo, perny (pery), v sred (vstred), nahaj (nechaj), v ňútri (vnútri), prez most (cez most), sňah (sneh), andel (anjel) a pod.

Tvary 3. os. pl. vzoru súďa, svieťa, bráňa upravujeme na súdia, svietia, bránia; neurčitok slovies mreť, trpeť, zreť upravujeme na mrieť, trpieť, zrieť, črieť a pod.

Niektoré podst. mená používa Milkin v inom rode, ako je ustálené dnes. Napríklad: ten beľ namiesto tá beľ, rúška namiesto rúško, ten kader namiesto tá kader, upravujeme podľa dnešného úzu.

Prídavné mená typu bystrie, zelenie, zbúrenie (vlny zbúrenie) upravujeme na bystré, zelené, vzbúrené.

Tvary zámena ako jich, jim, jimi, vyskytujúce sa v rukopisnom materiáli upravujeme na im, ich, nimi. Tvar jimž, ktorý básnik používa na začiatku verša v jambickej stope, ponechávame upravený na imž, ako je to aj v Hviezdoslavovom slovníku. Zámená jaký, jaké, jaká, príslovky jako, jakoby opravujeme na aký, ako, akoby atď. Ponechávame jak, pretože si to vyžaduje rytmický charakter verša najmä v jambickom postavení. Citoslovce, oh, ah, hah upravujeme na och, ach. Zvolanie o u Milkina bez kvantity meníme na ó.

V predložke k sme našli v rukopisnom materiáli viac podôb: ku, ko i gu. Upravujeme všade podľa dnešného úzu k, ku.

Pre rýmové efekty sa básnik neraz dopúšťa aj gramatickej deformácie, ktorú nebolo možné upravovať, pretože by sa tým porušil rytmický obraz alebo rýmová zhoda veršov. Napríklad rieknuť namiesto riecť, úsťatá — pre rým láska tá, úsťat — ustať), nemôž’ namiesto nemožno, nezhlode namiesto nezhlodá (pre rým jak líška v nehode… jak červ dub nezhlode), kvetie namiesto kvitne (pre rým: klín matičky rajom je v svete, kde blaho a spokojnosť kvetie), kypnú — kypia, nepriateli namiesto nepriatelia (vám bliašky zlaté naši nepriateli / na krídla dali, by ste sa v nich skveli).

Na začiatku verša sa vo viacerých prípadoch vyskytujú stiahnuté tvary zámena môj, tvoj, má, tvá. Ponechávame z hľadiska zachovania rytmu básne.

Časté sú skrátené tvary zvratného slovesa si ako príklonka k slovu: ušlas’, tys’, čos’, kebys’, prečos’, keďs’; ponechávame ich, lebo sú funkčne zaradené do skladby vety kvôli rytmu verša.

Vo vecnej próze zastarané tvary: je-li, nenie-li upravujeme na ak je, ak nie je, ak nájde a pod.

V poézii sa častejšie vyskytuje infinitív na -i; kvôli rýmovej zhode ho bolo treba ponechať (vlasti — klásti).

V rukopise je vokatív málokedy oddelený čiarkou. Nahradzujeme interpunkciu v otáznikoch, výkričníkoch a dvojbodkách podľa dnešného pravopisného úzu.

Pri všetkých týchto úpravách sme sa riadili zásadou ponechať štýl, slovník, slovosled, väzby podľa autorovho znenia a nezasahovať do osobitostí jeho slohového vyjadrovania. Vychádzali sme z princípu, že zvláštnosti jazyka, slovníka, skladby sú úzko späté s osobným založením autora, ale aj s charakteristickými črtami doby, v ktorej jazykový prejav vznikol.

Ján Sedlák