ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa prvý jagot nad Tatrou zaskvel a ľud náš,
ráno tušiac, započal k práci chystať sa pravej,
ó, mužu slávny, kahan ty si osvety tiež pochytivši
pred ním kráčal a hnal chmár noci čiernotmavej.
Tys’ hustý závoj minulosti rukami svätými
odhalil a minulosť v pravde ukázal ozaj,
hej, lež koľko tmavých netopierov, sov ušatých sa
nad tebou zhŕklo, chcejúc pravdy plameň vydusiť?!
Však ty si nezlomený stál, svetlo do výšavy zdvihnúc
a hlučným si volal nasledovať ťa hlasom.
Lež čoby silnejší si ty mal hlas než zvuky priepasť,
silnejší než huk všetko trasúci mora,
predsa hluchý nepočul by ťa národ v temnici úzkej,
za hranicou ho čujú, a doma — máloktorí!
Tvoj kahanec jasavý kmit dosť sype a tmy zaháňa
a skalnatým chodníčkom ľud teba nasleduje,
málo je ich, avšak po žilách im prúdi plam ohňa,
len za tebou sa berú, bár z tela im tečie krv.

Ach, lebo jas rumennej zory už že na Tatre je, myslia,
a po mukách znesených sladko sa odpočinie.
Hej, lež svetlonosov mam bol len kmit jasavý ten,
víchre dujú, tma je zas, hasne jas, utlačený plam,
do svätej voľnosti putá zase začali štrngať,
hrom bije, váľa duby, zem sa trasie a vzdychá.
Zmachnatený vysokého Kriváňa sa kýva kopec zas,
Tatra hučí, v potokoch perly slzí sa valia,
nastrašení sú tvoji, rozšírili skrýšu si istú,
obstarajúc útul pred hromu zlého strelou.
Hej, a ty pyšne stojíš, nechytáš hlavu, nech bije len hrom,
svetlo v rukách trímeš a hore vyzdvihuješ.
Pľúšť ti a ten jasavý hrom nezná, nie strachu nahnať,
jak polboh sa ty pneš neskorený k nebesiam!

1885