ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(LMS = Letopis Matice slovenskej. NN = Národnie Noviny. Pr. = Praha. SN = Slovník Naučný. SP = Slovenské pohľady. TSM = Turč. Sv. Martin.)

Študujúc po roku 1878 na univerzite pražskej, mal som vše príležitosť v študentských i literárnych spolkoch prehovoriť o našej slovesnosti i našom živote. Nebohý priateľ môj Rudolf Pokorný išiel vtedy na utvrdenie vzájomnosti vydávať „Knihovnu československú“ i vypýtal si pre ňu prehľad dejín našej literatúry. Tak skrsol druhý a zároveň ostatný sväzok knižnice tej, „Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy“, v Prahe 1881, 252 str, m. 8°. Bol to svojho spôsobu pokus prvý a teda nie ľahký. Čechom bolo treba osvetliť a sympatickým urobiť naše literárne snaženie, ktoré od liet štyridsiatych poznali málo a na ktoré pozerali cez plece, a Slovákom zišlo sa ukázať, čo ozaj majú, a o všeliniečom povedať pravdu. Pokus v mnohých veciach zlyhal: pozerala z neho malá skúsenosť životná i hyperkriticizmus a radikalizmus mladosti. Jednako však tlač slovenská i česká knižku prijaly vďačne, rohy jej oblámaly, a koniec vyznel dosť harmonicky. Ba upozornilo sa na ňu i obecenstvo ruské, a kijevský Slovanský dobročinný spolok vydal ju v osobitnom, pre seba vypýtanom spracovaní, ktoré do ruštiny preložil mladý rodák náš. A. Opferman a úvodom opatril prof. Timotej Florinskij, ako „Istoriu slovackoj literatury“ v Kijeve 1889, 204 str. v. 8°.

Lež skúsenosti desaťročia a štúdiá predmetu cudzie i moje popremieňaly názor v celku i v podrobnostiach. Pustil som teórie a začal merať životom, a so stanoviska takejto nekonštruovanej, reálnej skutočnosti obraz našej slovesnosti zjavil sa inak: vernejšie i spravodlivejšie. A pretože mladá naša literatúra, ako máloktorá druhá, celkom vyviera zo života, a teda v nej nahlucho vyzneje každý akademický, vyčítaný, abstraktný experiment, nepotrebný obecenstvu, upriamenému na svoju knižku ako hladný na kus chleba, nuž i vystrojenie celého obrazu sa premenilo. Bolo mi jasno, že keď dnes niekto sa odhodlá vyrozprávať Slovákom priebeh dejín ich literatúry po slovensky, nesmie to spraviť s učeným, nateraz ešte ani nie možným, ani nie potrebným aparátom, lež musí napísať knižku v dobrom smysle slova populárnu, ktorá literárno-historické výsledky dosiaľ nadobudnuté podá vo forme napospol prístupnej, bez povrchnosti, ale i bez pseudovedeckej pedanterie. To nateraz môj cieľ. Ak som ho dosiahol, som spokojný.

Látku som spracoval spôsobom dnes už všade prijatým: geneticky. Ak obraz literatúry má byť verný, možno ho predstaviť iba v spojení so skutočným životom, ktorý podlieha premenám času i všetkých jeho okolností. Až v druhom rade prichodí potom individualita pôvodcova, ktorú ony podmieňujú a odchovávajú, a len napokon zásady estetické alebo náukové. Tak Hollého pochopíme len v osvetlení poetických tradícií storočia XVIII. a jeho literárneho i osobného okolia; Sládkoviča „Marínu“ len v osvetlení rokov štyridsiatych a Sládkoviča „Svätomartiniadu“ iba vo svetle šesťdesiatych liet; bojovného Záborského z roku 1850 len za redakčným stolíkom viedenských „Slovenských Novín“, a pasívneho cynika Záborského o dvadsať rokov neskôr len zo stratenej samoty župčianskej. Že časti takto podelené poskladať si v celok čitateľovi nie je tak pohodlné, ako v súvislej forme životopisnej alebo priehradke epickej, lyrickej a dramatickej o každom spisovateľovi všetko zvedieť razom, je vec jasná; ale darmo je: len tento spôsob predstavuje predmet verne a pravdivo.

Druhá otázka bola, koľko vziať z literárno-historickej látky: či každý slovenský verš, každú knižku, každý článok, nechže ony sú značenia akéhokoľvek, a či iba to, čo slovesnosti dáva smer a ráz. Nebolo ťažko rozhodnúť sa pre spôsob druhý. Slovo peknoduchého Hermanna Hettnera bolo mi tu heslom: literárna história nie je históriou kníh, lež históriou ideí a ich umeleckých i náukových foriem. Preto z postupu myšlienok, hýbajúcich dobou i jednotlivcami, usiloval som sa vysvetľovať pôvod literárnych diel. Ako latina u nás kryla všetko slovesné snaženie až do počiatku nového veku, ako české husitstvo a západný humanizmus pohýbaly mysľami, ako účinkom novovekých ideí i dejinných rozpomienok skrsla literatúra nová a z rodiaceho sa kmeňového povedomia národná literárna reč, ako po humanizme, klasicizme, romantike v poézii nastúpil pôvodný smer ľudový, ako po mnohých škriepkach a bojoch jazykových, pod tlakom národnostným a politickým, zpod priduseného národného života vyrástla celá slovesnosť — to ukázať bolo hlavným cieľom „Dejín“.

Obraz, hoci vôľa bola dobrá, nie je dokonalý. Nakoľko bol prístup, užil som síce všetkého, do čoho literárne dejiny môžu začrieť ako do pomocného žriedla; jednako však najmä prvé dve hlavy knižky ďaleko zaostaly za ideálom. V perióde predtereziánskej jesto posiaľ toľko neriešených otázok, že i dlhý život ľudský ledva postačí celkom ich vyjasniť, ak vôbec všetky dnes už vyjasniť možno. Čo starého a čo nového v literatúre piesní a rozprávok, čo vlastného a čo cudzieho v slovenskom humanizme, v cirkevnej produkcii evanjelickej, teologickej katolíckej, čo v reči tisícich, z veľkej časti podnes neprístupných listín a písaných dokumentov je nášho, čo cudzieho, ba hodný riadok otázok už i v literatúre bernolákovskej a štúrovskej, teda nám pomerne blízkej: to všetko ešte tvrdý kus práce, ktorá posiaľ čaká na umné a usilovné ruky. Až keď kto napíše dejiny našej národnosti, kultúry, reči, rozvoja konfesií a sostaví úplnú biografiu a bibliografiu, kritický listinár i diplomat, až keď poézia i náukové snaženie naše od najstarších čias prebraté a osvietené budú monograficky, potom až bude možno písať takú históriu literatúry našej, ktorá by odpovedala na každú otázku odbornej náuky.

Veľkú galibu slovenskému literárnemu historikovi, najmä ak ešte je i vzdialený od rodnej zeme, stvára nedostatok starších našich kníh, ktoré od tých čias, čo najúspešnejšia slovenská knižnica v b. Matici je zatvorená, tvrdo treba sháňať po dobrých ľuďoch. Niektorú knihu bolo hľadať mesiace, niektorej vôbec si sa nedohľadal. Z toho vyteká i charakter „Dejín“: počínajúc Bernolákom, o každom temer spise hovoria z autopise; pri starších trebalo spokojiť sa zväčša s výskumami druhých.

Citovať bolo „Dejinám“ často, niekedy i také veci, ktoré by inak boly vystaly, keby sme mali aspoň dejiny reči. Pre obľahčenie tlače všetky citáty prepisujú sa písmom a pravopisom jedným (slovenské slovenským, české českým), ale tak, aby pôvodný zvuk slova ostal nepohýbaný. —

Prvej časti „Dejín“, vydanej lanského leta, dostalo sa posúnie už ako okrajová sféra českého života, ale ako sféra svojzákonná a v mnohom odlišná od oblastí, ktoré ju obklopujú. Vlček pripisuje trnavskej tlači zásluhu o osamostatnenie sloriálií, štúdiu prameňov latinských a tak jeho „Dejiny literatúry slovenskej“ vychádzaly i po svetovej vojne v takej podobe, ako vyšly roku 1890.

Keďže od prvého vydania Vlčkových „Dejín“ prešlo už vyše šesťdesiat rokov a slovenská literárna veda po prvej svetovej vojne získavala postupne viac a viac pracovníkov, bolo by možno spracovať mnohé časti podrobnejšie, mnohé doplniť úplne novými výskumami a mnohé podať v novom ideovom osvetlení. Nižšie uvedené úvahy a poznámky chcú upozorniť na novšiu literatúru, ktorá vyplňuje medzery, zanechané Vlčkom, chce upozorniť i na tie ideové momenty, ktoré s hľadiska socialistickej historickej vedy Vlček náležite nezdôraznil alebo vôbec nevyložil.

K hlave prvej.I. Spievanky a piesne obradné. — Vlček pre obdobie pohanské nenachádza okrem niekoľkých slov a mien bohov a bôžkov nič, čo by svedčilo o duchovnom živote Slovákov. Novšie archeologické výskumy svedčia o vyspelom živote našich predkov pred založením Veľkomoravskej ríše i po nej. (I. L. Červinka: „Slované na Moravě a říše Velkomoravská“, Brno 1928; Josef Poulík: „Staroslovanská Morava“, Praha 1948; „Slovenské dejiny“, I. sv. Slovensko v praveku, Bratislava, vyd. Slov. akad. vied a umení, 1947; Ján Dekan: „Slovenské dejiny“, II. sv. Začiatok slovenských dejín a ríša Veľkomoravská, Bratislava, vyd. Slov. akad. vied a umení, 1951; Daniel Rapant: „Pribynov nitriansky kostolík“, Bratislava 1941.) I keď z tejto doby nemáme písomných pamiatok, môžeme na základe archeologických dôkazov usudzovať na stupeň kultúry slovanských obyvateľov našich krajín pred prijatím kresťanstva. No nepochybne patrí do tejto kapitoly veľké kultúrne dielo vierozvestov Cyrila a Metoda, založenie slovanského písma, ich boj s pohanským prostredím i s nemeckým kňazstvom latinského obradu a teda zhodnotenie literárnych pamiatok, viažúcich sa k nim, ako aj k ich žiakom. Patrí tu ďalej všetko, čo v súvislosti so vznikaním uhorského štátu mohlo formovať život Slovákov, vysvetliť okolnosti, ktoré tak nepriaznivo pôsobily, že Slováci nemohli vyvinúť nijaké úspešné koncentračné úsilie politického a kultúrneho dosahu. K tejto problematike sa vzťahuje najnovšia práca Alberta Pražáka, profesora Karlovej univerzity v Prahe, jeho prvý sväzok „Dejín slovenskej literatúry“ (Praha 1950), shrnujúci najstaršie dáta a nové výskumy v kapitole „Předdějinné a prvodějinné odrazy v slovenské slovesnosti“ a v druhej kapitole „Velká Morava“. Pražák pripojuje k tejto kapitole bohaté doklady o rozšírenosti a význame veľkomoravskej a cyrilometodejskej tradície v staršej i novšej slovenskej literatúre. Táto tradícia prispela vo veľkej miere k národnému prebudeniu Slovákov a preto si zasluhuje, aby všetok kultúrnohistorický materiál, s ňou spojený, sa spracoval a položil na začiatok dejín slovenskej literatúry. Súčasná história a jazykoveda venuje tomuto obdobiu stálu pozornosť (sborník „Ríša Veľkomoravská“, redigoval Ján Stanislav, I. vyd. 1933, II. vyd. 1935; sborník „Nitra“, vyd. Spolku sv. Vojtecha v Trnave; Ján Stanislav: „Slovienská liturgia na Slovensku“, Historica Slovaca I. — II., 1940; „Osudy Cyrila a Metoda a ich učeníkov v Živote Klimentovom“, Bratislava 1950; „Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda v legendách a listoch“, Martin 1950; „Po stopách predkov — Staroslovenská čítanka“, Bratislava 1948; „Slovenský juh v stredoveku“, II. — III., Martin 1948; Alex. Isačenko: „Jazyk a pôvod Frizinských pamiatok“, Bratislava 1943; „Začiatky vzdelanosti vo Veľkomoravskej ríši“, Martin 1948; Štefan Krčméry: „Mala Veľká Morava poéziu?“ — Sb. MS, XIX., 1941, 195 — 209.) Súčasná veda historická sa usiluje rekonštruovať i obraz sociálneho života Veľkej Moravy ako základu, na ktorom rástly prvé kultúrne pohyby Slovákov. Postupne preniká snaha oživiť dobu od X. do XV. storočia, aby sa tak neprerušila kontinuita národného života po rozpade Veľkomoravskej ríše. Tento výskum je však len v počiatkoch, ale predsa rastie rad údajov politických, sociálnych a kultúrnych, nachádzaných v latinských listinách, v českých a uhorských kronikách a legendách. Dôležitým svedectvom o raste slovenského živlu v mestách XIV. storočia je napr. listina kráľa Ľudovíta z roku 1381 mestu Žiline. O rekonštrukciu kultúrneho života Slovákov v tomto období sa pokúsil Al. Miškovič („Literatúra v dobe árpádovskej“, Sb. MS, XVI. — XVII., str. 323 — 331.) Najobšírnejšie spracoval tieto storočia A. Pražák v „Dejinách slovenskej literatúry“ I., najmä v kapitole „Čeští panovníci a národní světci“, pričom potvrdil kult českých svätcov na Slovensku a zdôraznil kultúrnu spolupatričnosť s českými krajinami. Tam je i podrobná literatúra o predmete.

K hlave prvej. II. Prvá kolonizácia husitská v pätnástom storočí. — Táto kratušká kapitola vcelku správne pripisuje prvé prejavy užívania češtiny Slovákmi vplyvu Karlovej univerzity, husitským výpadom do Uhorska a vojskám Jána Jiskru z Brandýsa. Dnes však je neudržateľný termín „husitská kolonizácia na Slovensku“, ktorú predpokladali niektorí starší historici (Bartholomaeides, Július Botto), pretože doterajšie historické výskumy nepotvrdily výskyt trvalejších českých osád na Slovensku z doby husitskej. Čeština prenikala na Slovensko už pred husitským hnutím. Čeština tých čias bola ľudovej reči slovenskej dobre srozumiteľná a preberá funkciu spisovného jazyka i u Slovákov (Branislav Varsik: „Slováci na pražskej univerzite“, Bratislava 1926; „Husiti a reformácia“, Bratislava 1932.)

K hlave druhej. I. Čeština na Slovensku. Školy šestnásteho storočia. Ján Silván. — Doklady o vplyve Karlovej univerzity a Husovho učenia sa oproti Vlčkovým údajom hodne rozmnožily. A Pražák ich shrnul dosiaľ najúplnejšie. Uvádza celý rad osobností a autorov slovenského pôvodu, ktorí zasahovali do vtedajšieho cirkevno-kultúrneho života, ako boli Stibor zo Stiboríc, Ján z Kežmarku, Ján Vavrinec z Račíc, Lukáš z Nového Mesta a iní. Pražák podrobne vyložil i polemiku Jána Vavrinca z Račíc, žiaka Husovho, s Pavlom z Dolan (pozri „Dejiny slov. lit.“, str. 85 — 88.) Pätnáste storočie bude treba doplniť kultúrno-historickým obrazom v dobe husitských výpadov, potom za Jána Jiskru z Brandýsa a najmä za kráľa Mateja, sledovať vývin jazykovedných pomerov („Spišská kázeň“, 1477, „Žilinská kniha“, 1473), vyložiť diela uhorských humanistov, ktorí mali vzťah k Slovensku (Ján Vitéz a jeho zásluhy o Akadémiu istropolitanu v Bratislave). Vlček zo šestnásteho storočia uvádza len Jána Silvána a prechádza hneď na sedemnáste storočie. Ale šestnáste storočie je už dosť bohaté na doklady o kultúrnom živote Slovákov, a to najmä v súvislosti s reformáciou (pozri základné dielo o tejto problematike: Ján Kvačala, „Dejiny reformácie na Slovensku“, Lipt. Sv. Mikuláš 1935; Ján Ďurovič, „Domáca tvorba piesňová pred Tranovským“, Sborník MS, 1935, s. 440 — 445; Jenö Szilády, „A Magyarországi tót protestáns egyházi irodalom“, Budapest 1939; Št. Krčméry, „Úvod do dejín slovenskej literatúry, najmä poézie“, Sb. MS, 1940, XVIII, s. 307 — 330; „Slovenská poézia 16. stoletia“; Sb. MS, 1932, X., 1 — 38.) Ján Kvačala v uvedenom diele veľmi dobre vystihol i súvislosti husitského hnutia s útlakom sociálnym a nespokojnosťou meštianstva i sedliactva (str. 28). Šestnáste a sedemnáste storočie má európsky významných humanistov zo Slovenska — Ján Sambucus z Trnavy, Martin Rakovský a jeho bratia Matej a Mikuláš, Ján Jesenský z Jesena a celý rad iných (pozri Pražák, str. 107 — 138). Do tohto storočia spadajú i historické spevy, ktorých existenciu Vlček len letmo spomína (Slov. akadémia vied pripravuje vydanie „Historických spevov“ v redakcii Dr. R. Brtáňa).

K hlave druhej. II. Vek sedemnásty. — I táto kapitola je u Vlčka len prehľadná, hoci sedemnáste storočie je plné významných politických a sociálnych bojov. Nie je to ešte primeraný obraz toho, čo sa dialo na Slovensku a čo sa odrážalo v písomných pamiatkach. Chybuje tu predovšetkým výklad o prvom slovenskom dramatikovi Pavlovi Kyrmezerovi, ktorý sa vo svojich biblických hrách zastával chudobného človeka a ostro napádal bohaté vrstvy. Podobne chybuje výklad o druhom dramatikovi, Jurajovi Tesákovi z Mošoviec. Boli to autori, pôsobiaci väčšinou v českých krajinách, no v tomto období, najmä po bitke na Bielej hore, rozvíja sa už zápas dvoch kultúr na Slovensku v plnej miere. Bez obrazu politického a sociálneho úzadia nemožno pochopiť ani tú, väčšinou náboženskú tvorbu, ktorá sa zachovala. Archívy dosiaľ čakajú na skúmateľov, ktorí by toto storočie dokreslili na základe konkrétnych údajov o živote a smýšľaní všetkých sociálnych vrstiev, ocenili pamiatky či už latinské, či slovensko-české. A. Pražák v cit. diele, v kapitole „Vrchol a krise reformace“, všimol si latinských spisov a disertácií, písaných Slovákmi, a predstavil toto storočie nielen ako zápas reformácie a protireformácie, ale ako zápas teologického a vedeckého myslenia, ako obdobie, v ktorom rastie túžba po pravdivom poznaní sveta a prírody. Bude treba pojať do dejín slovenskej literatúry staršieho obdobia aj úsilie filozofických osobností, ako boli Ján Bayer, kliesniteľ empirizmu a baconovec, Izák Caban, stúpenec atomizmu a Eliáš Ladiver (pozri Ján Mikleš: „Izák Caban, slovenský atomista v XVII. storočí“, Bratislava 1948; Stanislav Felber: „Ján Bayer, slovenský baconista XVII. storočia“, Bratislava 1953 — tam i ostatná literatúra o slovenskej filozofii XVII. storočia). Hodnotenie prenasledovaných protestantov — Štefana Pilárika, Joachima Kalinku, Jána Simonidesa, Tobiáša Masníka, Juraja Lániho a iných — nebude vychádzať len z náboženských rozdielov, ale z triedneho boja, ktorý prebiehal pod povrchom cirkevného antagonizmu. Vlček hľadal v tomto období hlavne prejavy umeleckého charakteru. Takých mnoho nebolo, ale zachované pamiatky svedčia o prudkom ideovom boji, z ktorého nakoniec vychádza aj úsilie o samostatnú slovenskú národnú literatúru s jej demokratizačným poslaním. Literárna história za prvej republiky venovala mnoho pozornosti tvorcom a vydavateľom duchovných piesní. Z príležitosti tristého výročia vydania „Cithary sanctorum“ Juraja Tranovského vyšiel obsažný „Tranovského sborník“ (Lipt. Sv. Mikuláš 1936), kde je mnoho nových údajov životopisných a bibliografických a bohatá literatúra o Tranovskom do roku 1935. Najviac pozornosti venoval duchovnej piesní slovenskej Ján Ďurovič. Svoje výskumy shrnul v diele „Evanjelická literatúra do tolerancie“ (Turč. Sv. Martin 1940.) — Slovenskou katolíckou duchovnou piesňou zaoberal sa Ján Vilikovský („Cantus Catholici“, Bratislava 1935.) Významné dielo „Cantus Catholici“ od Benedikta Szöllösiho Vlček ešte nezná, je dôležité tým, že slovenčina v ňom už hodne preniká do spisovnej češtiny. Vlček taktiež nezhodnotil významných historikov tohto storočia: Jána Buria a Jána Rezíka (pozri Pražák, str. 201 — 202). Naproti tomu vysoko ocenil dielo Daniela Horčičku-Sinapia pre jeho porozumenie pre ľudové príslovia a pre jeho slovenské uvedomenie (pozri R. Brtáň: „Danielovo Sinapiovo-Horčičkovo Neo-Forum latino-slavonicum“, Lipt. Sv. Mikuláš 1940.) K literárnym dejinám XVII. storočia prispel početnými prácami Ján Mocko; vychádzaly od deväťdesiatych rokov v „Cirkevných listoch“ a potom i samostatne. Z mladších pracovníkov okrem spomenutých prispel Ján Čaplovič, J. B. čapek, Boris Bálent, Ján Mišianik, Štefan Adamovič, Július Adamiš a iní. Väčšina týchto prác o staršej slovenskej literatúre zanedbávala súvislosti písomníctva s triednym charakterom spoločnosti, sledovala buď potreby cirkevné, buď záujmy nacionalizmu alebo sa uspokojovala popisným objektivizmom. — Nové úlohy literárnej histórie načrtol Ján Čaplovič v brošúre „O štúdiu staršej slovenskej literatúry“, Bratislava 1953. Vlček si bol vedomý, že vo svojich „Dejinách“ z roku 1890 zanedbal katolícky orientovanú literatúru po založení univerzity v Trnave. Doplňoval tento nedostatok v osobitných štúdiách a v príslušných kapitolách svojich „Dejín českej literatúry“. Z príležitosti tristého výročia založenia trnavskej univerzity vydala Učená spoločnosť Šafárikova „Trnavský sborník“, Bratislava 1935, prinášajúci, mnoho nových údajov o dejinách slovenskej kultúry, podobne i sborník „Pamiatke trnavskej univerzity“, vydaný Spolkom sv. Vojtecha, Trnava 1935. Účasť Slovákov na trnavskej univerzite zisťoval Br. Varsík v diele „Národnostný problém trnavskej univerzity“, Bratislava 1938. Nové výskumy z oblasti staršej katolíckej literatúry slovenskej priniesli J. V. Gajdoš, Vend. Jankovič, Stanislav Weiss-Nägel (Jurovský), Al. Miškovič, J. Špirko a i. Dôležitou pomôckou k poznaniu trnavskej univerzitnej tlače je dielo A. Zelligera „Pantheon Tyrnaviense“, Trnava 1931, ako i „Bibliografia slovenského písomníctva do konca XIX. storočia“ od J. Mišianka, Bratislava 1946.

K hlave druhej. III. Osemnáste storočie. — Z prvej polovice tohto storočia si vybral Vlček len päť postáv: Krmana, Béla, Hruškovica, Jakobeiho a Doležala. Hodnotil u nich len to, čím priamo prispeli k zveľadeniu literatúry v národnej reči a pokiaľ šírili povedomie národné či slovanské. (Obšírnejšie o nich písal v „Dejinách českej literatúry“). Novšie výskumy po Vlčkovi značne obohatily obraz prvej polovice XVIII. storočia. Rozšírila sa literatúra o M. Bélovi a D. Krmanovi, hoci prevažne len s hľadiska cirkevného a náboženského. (Ján Oberuč: „Mathieu Bel, un piétiste en Slovaque au 18e siecle“, Strassbourg 1936.) Vlček si vážil bojovného stúpenca Rákócziho, Krmana, viac ako M. Béla, ale nezvážil náležite to, čo M. Bél vykonal vo vede, najmä v histórii a geografii Uhorska a osobitne Slovenska, čo značil pre rozvoj školstva a ako predchodca osvietenstva. Vlček tu nepodáva obraz politických a sociálnych zmien, ktoré nastaly po porážke Turkov pri Viedni, len pri Krmanovi letmo prechádza povstaniami Rákócziho, hoci ide o udalosti, ktoré otriasaly celým Slovenskom, mobilizovaly zemianstvo i ľud proti reakčnej habsburgskej nadvláde. Porážka povstania vydáva Uhorsko do moci Viedne a katolíckej šľachty. Obraz nových pomerov po szatmárskom mieri roku 1711 podáva výstižne A. Pražák (cit. „Dejiny slov. lit.“, I., s. 263 — 270.) Z odporu proti nastavšej nadvláde nemeckej šíri sa národné povedomie i u katolíckych Maďarov a Slovákov. Nový objav v tomto smere priniesol Aug. Banik v prácach „Ján Baltazár Magin a jeho politická, národná i kultúrna obrana Slovákov roku 1728“ (1936) a „Novšie udaje na poznanie J. B. Magina, jeho diela i doby“ 1937. Ide tu o veľmi výrazný prejav slovenského národného povedomia, opretého i o povedomie slovanské. Banik v protiklade s „československou“ orientáciou A. Pražáka sleduje predovšetkým vývin slovenského národného povedomia od rozpadu Veľkomoravskej ríše až do Vystúpenia Maginovho. Obe koncepcie vychádzajú z hľadísk nacionalistických, nie z dialektického vzťahu medzi prejavmi národného povedomia a triedneho vývinu vtedajšej spoločnosti. — O Hruškovicovi ako skladateľovi duchovných piesní sa tiež zmienil len veľmi stručne. Jeho dobu a osobnosť osvetlil Ján Vilikovský vydaním „Vlastného životopisu Hruškovicovho“, Lipt. Sv. Mikuláš 1943, ktorý veľmi dobre odráža životne pomery slovenských vzdelancov, ich názory, ich pomer k ľudu a feudálnemu panstvu. Sedemnástemu a osemnástemu storočiu venoval pozornosť v súvislosti so vznikaním slovanského povedomia po víťazstvách Poliakov nad Turkami Dr. Rudo Brtáň v široko založenej práci „Barokový slavizmus“, Lipt Sv. Mikuláš 1939. Autor však nerozlišuje v barokovom období zápas pokrokových a reakčných síl, ktoré mu splývajú. Sústreďuje sa len na prejavy slovenského povedomia.

K hlave tretej. I. Katolícka literatúra trnavská. — Vlček pripisuje trnavskej tlači zásluhu o osamostatnenie slovenskej reči a literatúry pred Bernolákom. Dnes v tejto súvislosti budeme sledovať rast meštianskej triedy na Slovensku a prílev slovenského živlu do miest a z toho plynúci rast slovenských kultúrnych prejavov. Z tohto obdobia vyzdvihuje Vlček len dielo Hugolína Gavloviča. (Obšírnejšie spracoval túto časť v štúdii „Stará katolícka literatúra trnavská“, Slov. pohľady, XVIII. 1898), v ktorej vyložil dielo Tomášiho a Smrtníka. O význame básnika Gavloviča nové práce podali: Cel. Lepáček: „Hugolín Gavlovič v rámci slovenskej literatúry“, Program gymn. v Malackách roku 1930; Július Heidenreich (Dolanský): „Gavlovičova ,Valaská škola‘“, Sb. MS, 1935, XIII., 3; Andrej Mráz: „Gavlovičova škola kresťanská“, Bratislava 1940. — K významným slovenským osobnostiam tejto doby však nesporne patrí Adam František Kollár, riaditeľ cisárskej knižnice vo Viedni, ktorý sa horlivo zastal poddaného ľudu a hlásil sa k slovenskému národu. Po Vlčkovi výskumné práce o tomto období osvetlily viaceré osobnosti a udalosti podrobnejšie. K obrazu doby najviac dokumentov prináša kniha D. Rapanta „K počiatkom maďarizácie“, Bratislava, I. — II., 1927, 1930, ďalej jeho stať „Maďarónstvo Bernolákovo“ (1930) a stať „O snahách poslovenčiť Prešpurské Noviny“, Prúdy, VIII., 1924, 38 — 44, 97 — 105. Táto stať je dôležitá tým, že odhaľuje úzadie, na ktorom vznikla Bernolákova slovenčina. Rapantova ďalšia stať „O cenzúre novín za Jozefa II.“ (Prúdy, VIII., 273 — 280, 342 — 348) je tiež cenným príspevkom k charakteristike „Prešpurských Novín“. Sociálne pomery doby osvetlila kniha Št. Janšáka „Slovensko v dobe uhorského feudalizmu“, Bratislava 1932. Vlček síce správne vysvetlil obrodenie malých utlačených národov ako odraz francúzskej revolúcie, ale nevidel ho ešte s hľadiska domácich ideových bojov a triedneho napätia. Týmto obdobím počnúc, Vlček začína podávať svoje majstrovské, hoci stručné charakteristiky spisovateľov. Postupuje ešte stále prehľadne a len od Kollára počnúc prináša ideový a umelecký rozbor diel a ucelené portréty. Vedecky vyčerpávajúcich monografií naša literárna história ešte mnoho nemá. Z prác, ktoré doplňujú Vlčka, je hodne. Z nich uvádzam tieto: Ján Vilikovský: „Dějiny literárních společností malohontských“, Bratislava 1935; Anton Štefánek: „Malohontskí osvietenci“, časopis „Bratislava“ 1928; J. B. Čapek: „Československá literatura toleranční“, I. — II., Praha 1933; ten istý: „Augustín Doležal a jeho Tragoedia“, Bratislava 1931; Josef Hanuš: „Ze slovenských knihoven“, Bratislava 1925; Štefan Adamovič: „Ján Ladislav Bartolomaeides. Myšlienkový svet oneskoreného osvietenca“, 1942; Alex. Hirner: „Ján Feješ, jeho dielo a myšlienková sústava“, T. Sv. Martin 1942; Alojz Miškovič: „Bernolákova Dissertácia a Orthographia“, Sb. MS, XIV., 1936; W. Bobek: „O historizme Fándliho“, Sb. MS, XIV., 1936; Imrich Kotvan: „Juraj Fándli“, Trnava 1946, „Bernolákovci“, Trnava 1948, „Anti-Fándli“, Slovanská Bratislava 1950, „Bajzov román René“, Slovanská Bratislava 1948; A. Pražák: „Dejiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu“, Praha 1922; A. Pražák: „Obrozenská Bratislava“, Bratislava 1928; „Vztah Dobrovského k Slovensku“, časopis „Bratislava“ 1929; Jozef Škultéty: „Sto dvadsaťpäť rokov zo slovenského života“, T. Sv. Martin 1920; W. Bobek: „Prehľadné dejiny slovenskej literatúry“, Bratislava 1939; P. Bujnák: „Stručné dejiny literatúry československej po Štúra“, B. Štiavnica 1923; Št. Krčméry: „Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti“, T. Sv. Martin 1921; Št. Krčméry: „Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry“, 1943. Ján Stanislav: „K jazykovednému dielu Antona Bernoláka…“, Bratislava 1941. A. Mráz: „Dejiny slovenskej literatúry“, Bratislava 1948. Kým literárna história slovenská do roku 1948 hľadala v osvietenstve predovšetkým prejavy národného povedomia, pričom ako kritérium hodnoty diela stačilo, že boly písané slovensky alebo česky, súčasné práce podľa Leninovej zásady dvoch kultúr hľadajú i v osvietenstve odraz triedneho napätia, boj zpiatočníckych a pokrokových ideí, odraz francúzskej revolúcie, potlačený odboj ľudový, realistické zobrazovanie skutočnosti, takže sa nám dnes literatúra už nejaví ako jeden myšlienkový prúd, ale ako živý dialektický proces. Literárny spor Bajza — Fándli sa už síce viac ráz spomínal, ale jeho ideové úzadie sa v plnom svetle odhalilo až teraz. (Pozri o tom štúdiu A. A. Banik „Rok zo života Juraja Fándliho“, Slov. pohľady 1950, str. 507.) Banik ukázal, že nešlo už len o osobný hnev a žiarlivosť medzi Bajzom a zpiatočníckou hierarchiou. S marxistického hľadiska zhodnotil význam Fándliho mladý historik Ján Tibenský v monografii „Juraj Fándli“, Bratislava 1950.

K hlave tretej. II. Jozefínska literatúra evanjelická. — I keď Vlček tu uvádza celý rad osvietenskych literárnych pracovníkov, nepodáva o nich bližšie charakteristiky okrem Tablica a Palkoviča. Kým českí osvietenci našli už svojich vykladačov, o našich bude len treba napísať monografické štúdie so zreteľom na ich myšlienkový svet. Vlček posudzoval osvietenstvo naše meradlami západných literatúr a bol sklamaný, že nenašiel u nich vyspelé umelecké diela. Ale dnes sa táto výčitka zmierňuje tým, že poznáme pravdivejšie sociálne úzadie a podmienky vtedajšej literárnej tvorby. Ich tvorba nebola len odvodená zo západnej literatúry, nebola len papierová, ale v daných pomeroch bola smelým pokusom o odcirkevnenie literatúry, o oslobodenie spisovateľa od výlučnej služby záujmom cirkvi, bola pokusom sústrediť pozornosť spisovateľa na potreby a život ľudu. Bola nevyhnutnou podmienkou vstupu Kollára a Šafárika do literatúry. Zreteľ k výchove ľudu, hoci i podľa racionalistickej poetiky, hodnotíme kladne. Nebola to síce poézia revolučná, vyzývajúca k boju proti vládnúcej triede, ale bola to predsa len poézia, budiaca vyššie povedomie občianske v meštianskej triede, bojovala proti poverám, budila lásku a úctu k vede. Osobnosti, ako bol S. Tešedík, Lehocký v pedagogike, Bartolomeides v zemepise, vynikajúci pracovník Dobrovského, Jur Ribay v lingvistike, Martin Lauček v dejepise a iní — žiadajú si tiež miesto v dejinách našej literatúry. Osvietenských literátov možno posudzovať len podľa tých cieľov, ktoré si sami kládli, a to: šíriť záujem o svetskú vzdelávaciu spisbu, odvádzať ľud od povery a konfesionalizmu, budiť lásku k národnej reči, rozširovať poznatky o minulosti národa a viesť ľud k vyššej forme hospodárstva. Niet pochybnosti, že prof. Palkovič bol osvietenským konzervatívcom, ale bude treba bližšie zhodnotiť i jeho ľudovýchovnú činnosť a pripísať mu k dobru, že sa vedel zastať Ľ. Štúra a že vedel s mládežou spolupracovať vo svojom vysokom veku. Vlčkovo hodnotenie Tablica sa pokúsil doplniť Pavol Bujnák, tvrdiac, že osvietenské umenie malo za cieľ zveľaďovanie „umu“ a nekládlo dôraz na „krásu“ („Estetické snahy Bohuslava Tablica“, Prúdy, VII., 1923.) Novším výskumom nadobudol na význame J. Ribay (F. Menčík: „Jiří Ribay. Kapitola z dejín literárních“, Vídeň 1892), Martin Lauček (J. Ďurovič: „Martin Lauček, tolerančný kňaz, spisovateľ“, Myjava 1933), tvorca prvej vyššej hospodárskej školy v Rakúskej ríši S. Tešedík (Juraj Čečetka: „Učiteľ ľudu, Samuel Tešedík“, Martin 1952), účastník Martinovičovho sprisahania J. Hajnóczy, prekladateľ „Marseillaisy“ do slovenčiny, a Michal Blažek, ktorý opísal povstanie sedliakov na Morave („Helvetská či Frajmaurská rebelie“). — K problematike osvietenstva prispel najnovšie akademik Fr. Votruba štúdiou „Ľud v bernolákovskej a v štúrovskej reforme“ (Liter. hist. sborník Slov. akadémie vied a umení, VI. — VII. 1949 — 1950, str. 47 — 71). Táto štúdia sleduje „dialektické rozpory v dobe uzákonenia spisovnej slovenčiny.“

K hlave tretej. III. Kollár a Šafárik. — Kollár a Šafárik patria k hlavným postavám slovenského i českého národného obrodenia. Literatúra o nich už pred Vlčkom i po ňom je bohatá. Najmä Kollár sa stal ideovým ohniskom, ku ktorému sa každá generácia obracala a vykladala ho podľa svojich cieľov. České meštiactvo používalo jeho výroky ako vývesný štít a menila jeho demokratické idey na frázy, otupila jeho revolučnosť z mladých rokov, Masaryk mu vyčítal nedôslednosť v ponímaní humanity a nesúhlasil s jeho bojovnosťou, cárofilské politické strany sa ho dovolávaly, buržoázne-demokratické strany ho odsudzovaly pre jeho „panslavizmus“. Vlček ho tu zhodnotil viac esteticky ako ideove. Nezaoberal sa jeho revolučne priebojnou básňou „Vlastenec“, ktorá po svojom vzniku mohla sa čítať len v odpisoch. Nezhodnotil ani význam jeho „Nápisov“ v pomere k spoločenskej situácii. Kollár práve v rámci slovenskej literatúry si tu zasluhoval omnoho širší výklad a zvýraznenie jeho pokrokovej ideovosti. — Kollára až do roku 1943 vykladali ako jedného z prvých slavianofilov, v prvej republike ako zastancu dôslednej československej jednoty, teda s hľadísk nacionalistických. Až roku 1943 pri oslave stopäťdesiateho výročia jeho narodenín v Moskve, za Vlasteneckej vojny, bol Kollár vyzdvihnutý ako bojovník slovanského demokratizmu a v tomto smysle ho ocenili i pri stom výročí jeho smrti na oslavách v Prahe a v Bratislave roku 1952. Slovenská akadémia vied vydala osobitné číslo Liter. histor. sborníka a pripravuje vydanie úplnej bibliografie o jeho diele. Z najnovších prác o Kollárovi: R. Brtáň: „Vznik, vývin a verzie Kollárovej rozpravy o literárnej vzájomnosti“, Lipt. Sv. Mikuláš 1942, A. Mráz: „Ruské momenty v diele Jána Kollára“, Lipt. Sv. Mikuláš 1946, „Ján Kollár“, Bratislava 1952; z Liter. hist. sborníka SAVU, roč. IX., č. 1 — 2: Miloš Gosiorovský: „Živé dielo Jána Kollára“, Fr. Nečásek: „Ján Kollár a dnešek“, M. Gašparík: „Kollárova a Palárikova koncepcia“, J. V. Ormis: „Problematika Kollárovej bibliografie slovanskej vzájomnosti“ (roč. IX., č. 3 — 4), Juraj Čečetka: „Ján Kollár ako pedagóg“, J. V. Ormis: „Bibliografia Jána Kollára“. Obraz života a diela Šafárikovho je tu síce neúplný, ale jeho význam dobre vystihuje. Vlček o Šafárikovi vydal osobitnú monografiu. Hodnotil ho vysoko ako vedca, vlastenca a demokrata. S hľadiska marxistickej vedy ho zhodnotil Zd. Nejedlý v úvode k svojim „Dejinám národa českého“, I., Praha 1949. Šafárikova učená spoločnosť začala vydávať jeho sobrané diela. Došlo však len k vydaniu I. sväzku. („Básnické spisy P. J. Šafárika“, Bratislava 1938). Oproti Vlčkovi sa teraz vyššie hodnotí i jeho poézia. Šafárik prvý sa podujal básnicky zobraziť Jánošíka ako symbol slobody, čím predišiel romantikov. — O kultúrnom ovzduší v Bratislave v dobe štúdií Šafárikových a o jeho stykoch s Palackým pozri novú štúdiu Oldřicha Králika „Palackého božné doby“ v knihe „Tři studie o F. Palackém“, Olomouc 1949.

K hlave tretej. IV. Hollý. — Zhodnotenie Hollého ako prvého klasika a majstra básnickej slovenčiny, tvorcu národných eposov a oslavovateľa ľudového života vo formách klasicizmu prijímali po Vlčkovi všetci jeho hodnotitelia. (Št. Krčméry: „Ľudia a knihy“, Praha 1928, W. Bobek: „Barok Hollého“, Turč. Sv. Martin 1936, Imrich Kotvan: „Ján Hollý, 1785 — 1849“, Bratislava 1949).

K hlave tretej. V. Ján Chalupka. Kuzmány. S. Godra. — Vlček skvele vystihol životnosť Chalupkovho „Kocúrkova“. Ale dnešná kritika ešte vyššie hodnotí Chalupkovu kritiku malomeštianstva, pokrokovosť jeho satiry, ako o tom svedčia úspešné inscenácie „Kocúrkova“ posledných rokov. Monograficky, ale prevažne s cirkevných hľadísk, spracoval život oboch Chalupkovcov Ján Ďurovič („Tvorba Jána a Sama Chalupku so zreteľom na duchovnú poéziu“, T. Sv. Martin 1947). Vydaním Chalupkovej satirickej prózy „Bendegúz“ po prvý raz v slovenčine sa jeho literárny význam ešte viac zvyšuje (Bratislava 1953.) — I Kuzmányho význam vzrástol oproti Vlčkovmu zhodnoteniu, a to nielen v jeho neskoršom spracovaní v „Literatúre českej XIX. století“, ale i u mladších literárnych historikov českých, J. Jakubca, J. Thona, J. B. Čapka. Kuzmánymu sa dostalo obšírnej monografie z pera Pavla Bujnáka („Dr. K. Kuzmány“, Lipt. Sv. Mikuláš 1927), v ktorej vystihol pokrokové prvky jeho estetiky. Ako vynikajúceho predchodcu Štúrovej školy predstavil Kuzmányho Milan Pišút v knihe „Počiatky básnickej školy Štúrovej“, Bratislava 1938. Kuzmány síce vychádzal z filozofického idealizmu, ale prispel značnou mierou k formulovaniu demokratického programu štúrovcov a kritikou klasicizmu kliesnil cestu novej poézii.

K hlave štvrtej. — Štúrova škola, I. — VII. — Štúrovcom venoval Vlček celkove tri kapitoly (na str. 91 — 357 vydania z roku 1923), teda dve tretiny svojich „Dejín“. Tomuto obdobiu venovala slovenská literárna história po roku 1918 najviac pozornosti. Súviselo to so vzplanutím antagonizmu medzi českou a slovenskou buržoáziou, ako i s politickým hnutím autonomizmu, ktorý využíval štúrovský osloboditeľský nacionalizmus pre svoje politické ciele a spojoval ho s klerikalizmom. Literatúra o štúrovcoch je veľmi bohatá. Rozoberala sa filozofia štúrovcov (Pražák, Osuský, Čyževskij, Sv. Štúr), ich politické názory (Milan Hodža, Škultéty), ich jazykoveda, etnografia, estetika, ale najmenej sa hodnotily ich náhľady na spoločnosť. Početné literárnohistorické štúdie vyšly v sborníkoch a časopisoch (Sborník Matice slovenskej, Prúdy, Slov. pohľady, Bratislava, Sborník filoz. fakulty Komenského univerzity, Literaria historica slovaca, Liter, histor. sborník MS, Kultúra, Elán, Tvorba — a po roku 1948 hlavne Liter. histor. sborník SAVU, Slovanská Bratislava, Kultúrny život a Slov. pohľady), ako i v príležitostných sborníkoch a publikáciách. Postupne vznikaly i monografie o jednotlivých štúrovcoch. Ale všetok tento materiál sa dosiaľ nevyužil pre súborné dielo, zhodnocujúce celé toto obdobie. Literárnohistorické skúmanie viazlo jednak v buržoáznom nacionalizme, jednak vo formalizme. Vlčkova koncepcia Štúrovej školy ako generácie vcelku pokrokovej a priebojnej, bojujúcej nielen za oslobodenie ľudu z pút feudalizmu a politickej poroby, ale i za najvyššie humanitné a demokratické ciele, zostávala stále platná a má dosiaľ svoju hodnotu. Približuje Štúrovu generáciu s jej ľudovosťou vo výraze i v smýšľaní i dnešnému ľudovodemokratickému Slovensku, učí láske ku kultúrnemu dedičstvu a vlastenectvu. Marxisticko-leninská literárna história sa po roku 1945 snaží osvetliť predovšetkým sociálne úzadie štúrovskej doby s jej dialektickými rozpormi, rozlíšiť pokrokové prúdy od reakčných, určiť úlohu štúrovcov v revolúcii roku 1848, ich ideový vývin po revolúcii, vysledovať v nich sociálno-revolučné prvky a hodnotiť ich umelecké diela kritériom pravdivosti a typičnosti ako odraz reality a smýšľania v dobe zápasu o národnú existenciu. Nové hodnotenie ešte viac vyzdvihuje ich lásku k ľudu, k jeho poézii, ich obetavosť v boji so zakoreneným feudalizmom uhorským, ich prejavy odporu proti sociálnemu útlaku, a tak význam štúrovcov, najmä z obdobia pred rokom 1848, v sociálnom a národnom ohľade ustavične rastie. V tomto hodnotení nie je už na prvom mieste otázka „odtrhnutia sa“ od Čechov, ani nie buržoázno-nacionalistické vysvetľovanie pomeru štúrovcov k revolučnému hnutiu Maďarov, ale na prvom mieste je ich ideové smerovanie k demokratizmu, ich pomer k ľudu, ich činnosť buditeľská, ich oduševnenie, ako sa zračí v umeleckých dielach i v praktickej činnosti. Z bohatej literatúry, ktorá doplňuje Vlčka, možno tu spomenúť len niektoré diela. K politickému úzadiu doby historické práce D. Rapanta: „Slovenské povstanie r. 1848/49“, I. — II., 5. sv. v Turč. Sv. Martine 1937 — 1950 (obsahuje starostlivo sobrané dokumenty o politickom a sociálnom vrení na Slovensku v rokoch predrevolučných, revolučných a dokumenty o revolučnom vystúpení Janka Kráľa), „Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842“, T. Sv. Martin 1942, „Hurbanov zápas o povolenie vydávať Slovenskje Pohladi“, Prúdy, XVII., 1933, 387 n. „Tatrín“, T. Sv. Martin 1950, „Štúrove Slovenskje národnje novini a zápas o ich povolenie“, Elán, 1939, „Štúrovci a Slovanstvo“, Slovanský sborník, T. Sv. Martin 1947; Št. Janšák: „Hospodárske a sociálne príčiny revolúcie r. 1848/49“, Bratislava 1948; Gy. Tolnai: „Dejiny uhorského kapitalizmu“, Bratislava 1949; J. Linhart: „Ľ Štúr“, Praha 1952; staršie práce literárnohistorického charakteru: A. Pražák: „Slovenská otázka v době J. M. Hurbana“, Sborník Fil. fak. I., č. 13; Milan Pišút: „Počiatky básnickej školy Štúrovej“, Bratislava 1938; „K počiatkom školy Štúrovej“, Bratislava 1937; A. Pražák: „Literární Levoča“, Praha 1939; J. Marták: „Útok na spisovnú slovenčinu“, T. Sv. Martin 1938; Mik. Bakoš: „Vývin slovenského verša“, T. Sv. Martin 1939; Št. Krčméry: „Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry“, I. — II., T. Sv. Martin 1943. — Monografické štúdie: Fl. Kleinschnitzová: „Andrej Sládkovič a jeho doba“, Praha 1928; A. Mráz: „Ján Kalinčiak“, T. Sv. Martin 1936; J. Ambruš: „Poézia Ľud. Štúra“, Sb. MS XV., 1937, „Daniela Maróthyho Dvojaká ľúbosť“, Lipt. Sv. Mikuláš 1942; K. Brtáň: „O Bottovej Smrti Jánošíkovej“, Bratislava 1942, „Samova Chalupkova báseň Mor ho!“, Lipt. Sv. Mikuláš 1942. Novšie práce po roku 1945 si postupne osvojujú marxisticko-leninskú historickú metódu historiografickú a revidujú doterajšie hodnotenia štúrovcov, odhaľujúc protirečenia v ich ideológii. — A. Mráz: „Ľudovít Štúr“, Bratislava 1948; Ivan Kusý: „Jozef Miloslav Hurban“, Bratislava 1948; Karol Rosenbaum: „Michal Miloslav Hodža“, Bratislava 1948. — Do popredia medzi štúrovcami sa dostala revolučná osobnosť Janka Kráľa. Jeho dielo v súvislosti s jeho revolučným vystúpením monograficky na základe rukopisnej pozostalosti vyložil Milan Pišút („Básnik Janko Kráľ a jeho ,Dráma sveta‘“, T. Sv. Martin 1948.) Súborné dielo Janka Kráľa (Martin 1952), prvý raz v možnej úplnosti a s kritickým komentárom vydal Milan Pišút. Dielom Janka Kráľa sa zapodieval Michal Považan („Z literárnych štúdií a článkov“, Bratislava 1953) a Dr. R. Brtáň („Osudy Janka Kráľa“, L. Sv. Mikuláš 1946.) — „Básnické dielo Sama Chalupku“ (Martin 1952) po prvý raz v úplnosti a s kritickým komentárom vydal Karol Rosenbaum. — Milan Pišút: „Samo Chalupka, jeho život a dielo“, Slov. pohľady, 1953, č. 5., str. 392 — 407. K správnemu hodnoteniu štúrovcov prispievajú i staršie štúdie akademika Františka Votrubu („Literárne štúdie“, I. — II., Bratislava 1950) a úvodné štúdie k jednotlivým klasikom, vydávaným v Hviezdoslavovej knižnici, ako i štúdie o Jankovi Kráľovi a Sládkovičovi od Alex. Matušku („Profily“, Bratislava 1946, „Nové profily“, Bratislava 1950, „Vavríny nevädnúce“, Bratislava 1953). — Sborník revolučnej poézie z r. 1848 vydal K. Rosenbaum pod názvom „Bije zvon slobody“, Martin 1949. — V súvislosti s veľmi častým motívom jánošíkovským v dielach štúrovcov hodnotí túto tradíciu kniha Andreja Melicherčíka „Jánošíkovská tradícia na Slovensku“, Bratislava 1953. — O dráme štúrovcov vydal osobitnú monografiu. Z. Rampák („K charakteru štúrovskej drámy“, T. Sv. Martin 1947). — Zo štúrovcov popri Jankovi Kráľovi sa ideologicky najviac priblížil socializmu Samuel Štefanovič, o ktorom sa Vlček nezmieňuje. (Pozri o ňom „Prúdy II.“, str. 133 a 137 — 154, roč. 1911, a Mik. Bakoš v stati „K slovenskému vydaniu estetických prác Černyševského“, Slov. pohľ., 1953, č. 9. str. 304).

K hlave piatej. — Revolúcia a reakcia, I — III. — Tým, že Vlček rozdelil štúrovcov do troch období, zaoberá sa niektorými až na troch miestach. Ucelený obraz (napr. Hurbana, Kalinčiaka) si musí čitateľ složiť sám. Táto metóda má však výhodu, že prilieha dobre k sociálnemu a politickému vývinu a vyzdvihuje napr. osobitne literárne prejavy za revolúcie roku 1848/49. Vlček v tejto kapitole pravdivo vzhľadom na pokrokový smysel uhorskej revolúcie zhodnotil zástoj štúrovcov pri jej vypuknutí a potom sklamanie zo spolupráce s viedenskou reakčnou vládou. Sociálno-politické úzadie obdobia porevolučného dosiaľ najlepšie podal sám Vlček v osobitnej štúdii „Slovensko od reakcie Bachovej do zrušenia Matice slovenskej“ (1913). — V rokoch suchoty a nemoty vyniká dnes ešte viac ako u Vlčka postava Palárika, ktorý sa v dobe reakcie odvažoval vystúpiť proti cirkevnej hierarchii a navrhovať smelé reformy. Monografiu na základe marxistickom napísal o ňom Mikuláš Gašparík („Ján Palárik a jeho boj o demokratizáciu slovenského národného života“, Bratislava 1952). O druhom významnom dejateľovi, Andrejovi Radlinskom, napísal obšírne dielo (1934) Ferd. Šteller, ale zveličene a s hľadiska výlučne nacionalistického. — Vlček nevystihol ideove osobnosť Záborského, nevidel v ňom prvého kritického realistu v próze a kritika štúrovského idealizmu. Dnes sa jeho dielo i jeho názory zhodnocujú ako na svoj čas veľmi pokrokové. („Výber z diela Záborského“, I. — II., Bratislava 1953 s úvodnou štúdiou O. Čeppana. Ten istý má stať „Odraz spoločenských protirečení v diele J. Záborského“, Liter. hist. sborník SAVU, IX., č. 1 — 2, 1952.) — Výstižným obrazom doby bachovskej a podrobnými údajmi o vzťahoch Boženy Němcovej k Slovensku vyniká essayistické dielo B. Haluzického „Božena Němcová a Slovensko“, Bratislava 1952, str. 336.

K hlave šiestej. Nová vesna, I. — VIII. — Táto kapitola je jednak dokončením obrazu školy Štúrovej, jednak úvodom k tvorbe mladšej generácie. Vlček v rokoch matičných nerozlišuje v mladej buržoázii slovenskej rozličné ideové prúdy, aspoň ich veľmi nezdôrazňuje. Všetko posudzuje s hľadiska obrany národnej existencie. Zato však správne badá pokles umeleckej úrovne, únikovosť, mesianizmus, ale nevysvetľuje ho vzďaľovaním sa inteligencie od ľudu, odklonom od revolučných ideálov. Preto tiež ideove neodôvodňuje realistické tendencie, ktoré sa zosilňujú u Kalinčiaka, Palárika, Záborského, Zechentera, Kubányiho. Naproti tomu príliš mnoho miesta venoval druhoradému romantikovi Ľ. Žellovi. Albert Pražák v knihe „Literární Slovensko let padesátých až sedmdesátých“, Praha 1932, priniesol mnoho nových údajov, charakterizoval literárnu tvorbu podľa básnických druhov a foriem, hodnotil jej umeleckosť, ale ideove nehodnotil vývin jednotlivých spisovateľov. Tu budú potrebné štúdie o početných literárnych pracovníkoch, ktorí len prechodne zasiahli do literárneho vývinu. A. Mráz osvetlil monograficky zástoj redaktora A. Sytnianskeho („Andrej Sytniansky v slovenskej literatúre sedemdesiatych rokov XIX. st.“, T. Sv. Martin 1945), Ján Sedlák básnika a estetika Tichomíra Milkina („Literárne dielo Tichomíra Milkina“, Trnava 1941). — Do nového svetla prichádza vystúpenie mladého Országha-Hviezdoslava a K. Banšela ako i pokusy Jána Bobulu vniesť proti slovanofilstvu a idealizmu západnú orientáciu a sblížiť slovenskú literatúru s pokrokovými smermi v maďarskej literatúre. Vlček túto problematiku tzv. Novej slovenskej školy nespomína.

K hlave siedmej. Naše dni, I. — V. — V období pomatičnom začieral už Vlček do vlastných skúseností o slovenskom živote, ktorý tak dobre poznal zo štúdií a nestrácal s očí ani v Prahe. Stručne načrtol tragické ovzdušie v rokoch zrušenia gymnázií a Matice slovenskej a prešiel na kapitolu, v ktorej radostne vítal Vajanského, Hviezdoslava a Kukučína ako vrcholných predstaviteľov umeleckej spisby slovenskej, ako dôkaz národnej životnosti — a tiež ako svojich priateľov. Preto tiež tri portréty o nich sú skôr básnickou apoteózou ako rozborom a kritikou. Vlček v roku 1890 ich nemohol súdiť podľa ich ďalšej tvorby, ale i tak jeho úsudky platia, najmä o Hviezdoslavovi a Kukučínovi. O Vajanského vznikol už koncom deväťdesiatych rokov v mladej generácii boj. Jeho dielo bolo kritizované ako umelecky nepravdivé, nerealistické a sám Vajanský ako ideológ bol označený za predstaviteľa reakčnosti. Vajanským sa nezaoberali len hlasisti, ale i generácia po prvej svetovej vojne. Bol napádaný pre svoje rusofilstvo a nadŕžanie cárizmu. Najviac sa ním zaoberal A. Mráz („Sv. H. Vajanský“, Bratislava 1926) a Alex. Matuška („Vajanský prozaik“, Bratislava 1946). Boly i pokusy rehabilitovať Vajanského ako umelca (W. Bobek), ale jeho dielo čaká dosiaľ na všestranné zhodnotenie. A. Mráz na základe marxistickej kritiky nanovo zvážil jeho dielo v práci „Spoločenské otázky v predprevratovom slovenskom románe“, Bratislava 1950), pričom hodnotil i Kukučína a Čajaka. — Naproti tomu čím ďalej, tým viac rastie hodnota diela Hviezdoslavovho. Idealizujúca a patetická monografia P. Bujnáka („P. O. Hviezdoslav“, Lipt. Sv. Mikuláš 1919) bola prekonaná obsažnou a kritickejšou prácou A. Kostolného „O Hviezdoslavovej tvorbe“, Bratislava 1939, a naposledy aj populárnou prácou, ale objavujúcou i Hviezdoslava-bojovníka („P. O. Hv., život a dielo“, Bratislava 1949). Nové štúdie o Hviezdoslavovi už jasne vyzdvihujú jeho odpor proti vládnúcej triede a jeho privolávanie revolučných premien spoločnosti. Kriticko realistické a sociálno priebojné motívy a myšlienky odhaľujú dnes početné štúdie a články (Fr. Votruba, „Literárne štúdie“, I., A. Matuška, „Nové profily“, 1950; A. Mráz, M. Pišút a iní.) Vlček roku 1890, v dobe stúpajúceho útlaku národa, pochopiteľne, Vajanského precenil, keď jeho román „Suchá ratolesť“ nazval jedným „z najkrajších plodov celej západoslovanskej literatúry“, ale v hodnotení Hviezdoslava a Kukučína sa nemýlil. Stali sa, ako naznačil, klasikmi našej literatúry. Vlčkove „Dejiny literatúry slovenskej“ zostávajú klasickou knihou, lebo vznikly z hlbokej lásky k Slovensku, k jeho ľudu, z rozhorčenia nad jeho utrpením, z rozsiahlych znalostí domácej i svetovej literatúry a z pokrokového svetonázoru. Sú ony rovnako plodom lásky, ako kritického umu. Nové, úplné dejiny slovenskej literatúry od najstarších až do našich čias pripravuje Literárnohistorický ústav Slovenskej akadémie vied.

Dr. Milan Pišút

Vydavateľská poznámka

Naše vydanie Vlčkových „Dejín literatúry slovenskej“ je v poradí štvrté. Prvé kompletné vydanie tohto klasického diela pochádza z r. 1890; jeho prvá časť — je to približne text od ,Vstupu‘ po kapitolu Samo Chalupka a Janko Kráľ inkluzíve — vyšla ešte r. 1889. Druhé vydanie je z r. 1923, tretie z r. 1933. Štvrté vydanie „Dejín literatúry slovenskej“ vychádza znovu teda až po dvadsiatich rokoch.

Základom nášho vydania „Dejín literatúry slovenskej“ je ich vydanie z r. 1923, ktoré upravil a do tlače pripravil ešte sám autor. Hovorí o tom úvodná poznámka Š. Krčméryho, vtedajšieho tajomníka Matice slovenskej, zo dňa 20. júla 1923: „Literárnohistorický odbor Matice slovenskej, utvorený dňa 25. júna roku 1922, v prvom svojom zasadnutí uzavrel na návrh podpredsedu svojho, Dr. Alberta Pražáka, aby sa znova vydaly ,Dejiny literatúry slovenskej‘ z r. 1890 od Jaroslava Vlčka v tom spôsobe, v akom vyšly vtedy, t. j. ako dokument doby. Spisovateľ ,Dejín‘ pristal na to s podmienkou, že vykoná podrobnú formálnu revíziu textu a niekoľko nevyhnutných opráv vecných. Knihu takto vystrojenú odbor literárnohistorický odovzdáva obecenstvu.“

Naše vydanie Vlčkovho klasického diela je v podstate iba obnoveným vydaním „Dejín literatúry slovenskej“ z r. 1923. Išlo nám totiž o autentický Vlčkov text. Tretie vydanie „Dejín literatúry slovenskej“ z r. 1933 bolo novým spôsobom upravené so stránky ortografickej, no miestami sa zasahovalo aj do autorovho jazyka i štýlu. Nakoľko sme chceli zachovať Vlčkov pôvodný text, do jeho štýlu, syntaxe a lexika sme nezasahovali. Preto ponechávame viaceré slová a výrazy, ktoré sa dnes už nepoužívajú, prípadne nahrádzajú inými (napr. ačkoľvek, semenisko, výslova, líčenie atď.). Zmeny, ktoré sme oproti vydaniu z r. 1923 previedli, sú rázu gramatického a pravopisného; robili sme ich v súhlase s dnešnou spisovnou normou a vzhľadom na terajší jazykový úzus. V zásade išlo o nasledujúce hlavné zásady:

Podľa dnešných pravidiel menili sme kvantitu slov (napr. analyza — analýza, epizoda — epizóda, genius — génius, historia — história, husítstvo — husitstvo, ironia — irónia, muzeum — múzeum, nauka — náuka, portret — portrét, širiteľ — šíriteľ, štúdia — štúdiá, titánsky — titanský, ukaz — úkaz, zapúdiť — zapudiť). Podľa pravidiel sme menili písanie i a y (napr. singulárové tvary ako devätnásťroční — devätnásťročný, dnešní — dnešný, duševní — duševný; alebo zmeny ako napr. krýdlo — krídlo, manýr — maniera atď.). Tak isto písanie vlastných mien (napr. Achil — Achiles, Bardiov — Bardejov, Bielopotocký — Belopotocký, Kroesus — Krézus, Kalinčák — Kalinčiak, Kukučin — Kukučín, Ludvik — Ľudovít, Mlieč — Mlíč, Rakóci — Rákóczi, Shakspeare — Shakespeare), cudzích slov (napr. auktorita — autorita, apoteosa — apoteóza, Egyptčan — Egypťan, faktum — fakt, gentra — džentra, Horváti — Chorváti, hymn — hymna, konsistorium — konzistórium, medailia — medaila, polemia — polemika, provocateur — provokatér, skizza — skica; alebo zmeny typu novelist — novelista, realist — realista, stilist — štylista); a veľkých i malých písmen (napr. Bernolákovci — bernolákovci, dolniaky — Dolniaky, Hegelián — hegelián, Štúrovci — štúrovci). Zmeny sme tiež previedli v hláskosloví (almanah — almanach, bľachový — plechový, barva — farba, evropský — európsky, inspirácia — inšpirácia, jaseň — jeseň, jedon — jeden, krevná — krvná, naďapiť — naďabiť, priemenlivé — premenlivé, svobodný — slobodný, vetor — vietor, zanímavý — zaujímavý); samozrejme, v duchu dnešných pravidiel, menili sme prípady na ä (napr. jarabätie — jarabatie, nechýbälo — nechýbalo, obrábäteľ — obrábateľ, Tisovän — Tisovan, väže — veže, zemän — zeman, zkäde — zkade atď.). Podľa pravidiel sme odstraňovali koncovkové tvary u podstatných i prídavných mien, ako napr. cirkevnie — cirkevné, dnešnie — dnešné, dennia — denná, posledňá — posledná, ďalej zmeny, ako napr. kráľovia — králi, kritikovia — kritici, romantikovia — romantici, kmeny — kmene, alebo ako napr. nevyhnuteľný — nevyhnutný, kandidátitská — kandidátska, literátorsky — literátsky, či napokon ako napr. rodište — rodisko, tažište — tažisko atď. V smysle dnešných pravidiel menili sme písanie s a z (napr. neznášanlivosť — nesnášanlivosť, nezkúsený — neskúsený, spočiatku — zpočiatku, ztratený — stratený, zostrielať — sostrieľať atď.). Tiež sme upravovali rody podstatných mien (napr. jaro — jar, knieža (m.) — knieža (n.), mazúr — mazúrka, požiadavok — požiadavka) a menili sme písanie slov dovedna (napr. čo chvíľa — čochvíľa, medzi iným — medziiným, na porúdzi — naporúdzi, prvýraz — prvý raz, tak zvaný — takzvaný, z časti — zčasti, za to — zato atď.)

Nezasahovali sme, až na malé výnimky, do Vlčkovho prepisu názvov diel a najmä veršovaných i prozaických citátov. Pri veršovaných citátoch sme urobili len tú zmenu, že sme ich zrekonštruovali do pôvodnej veršovej podoby; žiaľ, pre technické prekážky nemohli sme tak urobiť dôsledne. Okrem toho sme doplnili autorov „Ukazovateľ“.

Napokon dodávame, že v našom prípade nejde o dôsledne kritické vydanie „Dejín literatúry slovenskej“. Sú určené pre široký čitateľský okruh. Tvoria súčiastku trojsväzkového výberu z celoživotného diela Jaroslava Vlčka, ktorý má obsiahnuť podstatnú časť jeho vedeckej tvorby, venovanej slovenskej literárnej tematike a problematike. „Dejiny literatúry slovenskej“ tvoria prvý sväzok tohto výberu.

Redakcia