ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Silván (Joannes Silvanus). Jur Třanovský (Tranoscius), „Cithara sanctorum“. Daniel Horčička (Sinapius), „Neo-forum latino-slavonicum, Nový trh latinsko-slovenský“. Horčičkove vzory. Jakub Jacobaeus, „Idea mutationum“, „Ecclesiarum evangelico-bohemicarum status modernus“, „Viva gentis Slavicae delineatio“, „Gentis Slavicae Lacrumae“. Štefan Pilárik, „Currus Jehovae mirabilis“, „Sors Pilarikiana, Los Pilaříka Štepána“.

Aj na Slovensku českí vysťahovalci po belohorskej katastrofe našli útočište u protestantského panstva a u zemianstva i v protestantských mestách; i slovenskej krajine pribudol v nich pracovitý a kultúrne vyspelý živel, ktorý, zasahujúc do všetkých odvetví spoločenského ustrojenia, posilnil alebo v istom zmysle skôr roznietil domácu literárnu činnosť, ktorá postupovala v duchu spoločných predbelohorských tradícií národa a zachovala ich, za podmienok vo vtedajšom Uhorsku politicky i nábožensky o niečo priaznivejších, do obdobia obrodenia; tiež však na Slovensku prílevom protestantského živlu priostrili sa protiklady v konfesijnom boji oboch domácich strán náboženských alebo cirkevných, čoho potom využila protireformácia podobným spôsobom ako v Čechách a na Morave.

Nekatolícki vysťahovalci neprinášali svoje idey do severného Uhorska po prvý raz, teda neprichádzali na neskyprenú pôdu. Už v XV. storočí husitstvo a v XVI. storočí protestantizmus zapustili hlboké korene vo vtedajšom Uhorsku, a to nielen v severnom.

Už vpády husitských vojsk do Uhorska v rokoch 1430 — 1432, keď kráľ Žigmund, protivník husitstva, ako nemecký cisár zdržoval sa v zahraničí, nezostali bez vplyvu na vývoj slovenského duchovného života: vtedajší víťazný husitský živel šíril svoj vplyv nielen zbraňou, ale i písmom, najmä rozličnými teologickými traktátmi, ktoré i Slovensko oboznamovali s ideami českej reformácie.

Tento vplyv od r. 1440 na viac než štvrťstoročie sa ešte rozšíril a prehĺbil.

Po bitke pri Lipanoch r. 1434 sa zbytky premoženej radikálnej husitskej strany uchyľujú zväčša do Uhorska, kde sa dávajú najímať do vojenských služieb proti Turkom, alebo sa usádzajú na severe krajiny medzi domácim obyvateľstvom s príbuzným jazykom. A keď Ján Jiskra z Brandýsa v záujme kráľovskej vdovy Alžbety r. 1440 začal obhajovať nároky Ladislava Pohrobka v Uhorsku, husitstvo sa stalo na Slovensku rozhodujúcim živlom, a to rozhodujúcim nielen vojensky a vo verejnom administratívnom živote, lež i cirkevne a jazykove. Osemadvadsať rokov, teda vyše štvrťstoročia temer neobmedzenej Jiskrovej vlády na všetkých hradoch a vo všetkých mestách aj v ich okolí v oblasti všetkých vtedajších hornouhorských stolíc, zanechalo na slovenskom vývoji znateľné stopy. Dodnes staré chrámové stavby, miestne názvy, prostý cirkevný rítus evanjelickej bohoslužby, piesne zo starých českých kancionálov atď. svedčia o tomto období. A keď sa konečne Jiskra pokoril kráľovi Matejovi, stal sa jeho poradcom a priateľom a husitskí osadníci nadobudli domáce občianske právo.

Aké prenikavé boli účinky husitstva XV. storočia v severnom Uhorsku, zjavné je najmä z významu, aký tam mala čeština ako jazyk vtedajšej verejnej správy. Po česky píše, ako vieme zo zachovaných listín, Jiskra i jeho vodcovia rozličným osobám i domácim mestám, i nemeckým banským mestám, a tieto húževnaté cudzie osady dokonca po česky odpovedajú; po česky začína sa úradovať v slobodných kráľovských mestách, po česky sa vedú i mestské knihy; kráľ Matej a jeho nástupca píšu po česky napr. Trnave, Prešporku a inde; ba po česky číta sa napr. i na sneme uhorskom zmluva medzi Vladislavom a Maximiliánom.

Aký mocný bol vplyv českého jazyka v severnom Uhorsku v druhej polovici XV. storočia, príznačné je i zo zlomku katolíckej kázne z jeho sedemdesiatych rokov, ktorý svedčí, že čeština vládla nielen v mnohých novozaložených cirkevných husitských sboroch^[1] na Slovensku, ale prenikla i do kostolov katolíckych.

Takto sa husitské idey a kultúrna váha českého jazyka zachovali v severnom Uhorsku do prvej tretiny XVI. storočia, do západnej reformácie.

Za týchto okolností reformačné snahy sa ujímali veľmi rýchlo: priamy styk severouhorských osád s Nemeckom a staré husitské tradície na Slovensku vychádzali novému hnutiu prajne v ústrety.

Reformácia znamenala nielen návrat k biblii a k apoštolskému kresťanstvu, ale i vládu národného jazyka v bohoslužbe, v škole i v literatúre.

Bohoslužba a školstvo v národnom jazyku rozkvitali na evanjelickom Slovensku po celé XVI. storočie. Nebolo mesta a mestečka, ktoré by nebolo malo svoj chrám, kde sa spievalo z českých kancionálov, i svoje školy, v ktorých sa učilo pomocou českého jazyka.

Jednako sa domácej literatúre, písanej v tom období na Slovensku po česky, ešte nedarilo. Rastúca latinská učenosť a humanistická pseudoučenosť odcudzovala najlepšie hlavy a najobratnejšie perá.

*

Jediné meno z tejto doby zasluhuje zvláštnu zmienku, aj to vlastne prináleží Čechám. Ján Silván alebo Joannes Silvanus, „natione Panonius“, ako o ňom poznamenáva jeho priateľ, kronikár Prokop Lupáč, presťahoval sa zo Slovenska do Čiech a žijúc v klatovskom kraji ako pisár Jana Popela z Lobkovíc r. 1572 zomrel v Domažliciach. Bol príslušníkom Jednoty bratrskej, rok pred smrťou (r. 1571) vydal v Prahe „Písně nové na sedm žalmů kajících a na jiné žalmy“, z ktorých hovorí vrúcny náboženský cit a tichá melanchólia od sveta odvrátenej duše.

Živší slovesný ruch v českom jazyku, pravda, predovšetkým iba v odvetví cirkevnom, nastal na území slovenskom až v XVII. storočí.

Vývoj náboženských pomerov v Uhorsku pokračoval od rokov reformačných podobným smerom ako v krajinách českých.

Šľachta, meštianstvo i ľud hneď na začiatku dvadsiatych rokov XVI. storočia húfne pristupovali k učeniu wittemberskému; ale kráľovská a cirkevná moc na krajinských snemoch hneď vzápätí prísne potláčala nové učenie. Snemové uznesenie z r. 1523 napr. všetkých vyznavačov náuky Lutherovej ako kacírov odsudzovalo na smrť a na stratu majetku, a iné uznesenie z r. 1525 dokonca nariaďovalo ich za živa upaľovať. Tento krutý spor dvoch mocností so striedavým zdarom trvá potom po celé storočie.

Ako v Čechách, tak i v Uhorsku protestantská strana napriek všetkým prekážkam rastie a organizuje sa. Lenže v súre stálych tureckých nájazdov, za ktorých bola oslabená kráľovská moc, vzrástla samovláda šľachty a samospráva miest, protestantstvo malo v Uhorsku omnoho priaznivejšie podmienky rozvoja. Za Maximiliána Slováci a Nemci majú už svoju pevnú cirkevnú organizáciu na základe Lutherovho učenia, a Maďari podľa náuky Kalvínovej čiže reformovanej; obe protestantské vierovyznania sú zabezpečené krajinskými zákonmi. Aký rozmach dosiahli v krajine, vidno napr. z toho, že vtedajší správca ostrihomského arcibiskupstva oznamuje pápežovi už čoskorý zánik katolíctva v Uhorsku, pretože z deväťsto farností jeho obvodu už len sto je vraj katolíckych, zo všetkých veľmožov uhorských len traja zostali verní starej cirkvi a rímsky obrad v krajine vraj poklesol už len na čisto bezvýznamný súkromný úkon.

Ale ako v Čechách, tak i v Uhorsku životné korene protestantského sveta hlodali vtedy nezmieriteľné protiklady oboch jeho konfesií; a ako tu, tak i tam s úspechom prevádzala protireformáciu organizovaná jezuitská propaganda, spojená s centralizujúcou kráľovskou mocou.

Od r. 1561 jezuitská rehoľa aj v Uhorsku nadobúda pevnú pôdu, zriaďuje svoje kolégiá, konvikty a školy, ovláda šľachtické rodiny a vysoké úradníctvo, získava myseľ a svedomie, a v období presláveného agitátora Petra Pázmányho, či Pázmána, odpadlého syna reformovaných rodičov a od r. 1616 ostrihomského arcibiskupa, vedúce postavenie protestantstva v Uhorsku je už úplne oslabené.

K jeho zničeniu do tej miery, ako sa stalo cez obdobie pobelohorské v krajinách českých, síce v Uhorsku nikdy nedošlo, lebo výkonnú kráľovskú moc značne zoslabovali povstalecké úspechy oboch Rákóczich, sedmohradských kniežat, Gábora Bethlena, Tököliho, tureckého panstva a ešte vždy značná moc šľachty, takže k podobnej katastrofe, ako bola belohorská, nikdy nedošlo — predsa však od čias Rudolfa II. do obdobia jozefínskeho i protestanti v Uhorsku prechádzajú ťažkou školou utrpenia.

Aj keď mier viedenský r. 1606, mikulovský r. 1621, linecký r. 1645, šopronský r. 1681, satmársky r. 1711 znovu a znovu slávne dával, uznával a potvrdzoval krajine náboženskú slobodu — vrchnosti svetské i cirkevné s vojenskou a misionárskou pomocou obmedzovali snemami zaručené práva, preberali evanjelické kostoly a konfiškovali cirkevné majetky, odsudzovali, žalárovali, mučili, vešali a vyháňali kňazov a učiteľov, prenasledovali a násilím obracali ľud.

Najmä za dlhého, temer polstoročného panovania Leopolda I. v druhej polovici XVII. storočia protestantstvo v Uhorsku stenčilo sa na najmenšiu mieru a jeho cirkevné úkony obmedzili iba na bohoslužbu, z milosti trpenú v najtichšom súkromí rodinnom, ale aj tam stále zužovanú a sužovanú. Povestné desaťročie prenasledovania medzi rokmi 1671 — 1681 číta sa ako kronika z utrpenia prvých kresťanov.

Za takýchto okolností prišla po r. 1620 druhá hromadná výprava českých a moravských protestantských vysťahovalcov na Slovensko, prinášajúc so sebou reformačnú predbelohorskú českú literatúru, i zakladala v svojom duchu nové farnosti, školy, tlačiarne,^[2] posilňujúc tak protestantizmus na slovenskom území, čím, pravda, vyvolala žiarlivosť a nepriateľstvo domácej protireformačnej strany.

Emigranti a českí exulanti, ktorí sa vtedy usadili na Slovensku, pochádzali z Moravy a z blízkych pohraničných krajov v Čechách, z Poličky, Nemeckého Brodu atď. Pohostinstvo našli predovšetkým na hornom Považí, najmä v okolí Púchova, kde mal svoje majetky knieža Juraj Rákóczi, a v Trenčianskej i Nitrianskej stolici, kde prisťahovalcov prijali predovšetkým gróf Gašpar Illésházy, gróf Thurzo, šľachtici Nádasdy, Nyári, Révai a iní, ako i mnohé protestantské šľachtičky. Neskoršie sa z týchto krajov, blízkych Morave a Čechám, keď už nebolo nádeje na návrat domov, českí vysťahovalci šírili hlbšie do oblasti slovenskej, najmä na východ, stavali si príbytky, kupovali pozemky a prevádzali živnosti. Z tohto úspechu nových českých osád vznikali časté rozopre na uhorských snemoch (ako napr. r. 1635 a r. 1638), kde katolícka strana dokazovala, že slobody, v Uhorsku priznané protestantom, týkajú sa iba usadlého obyvateľstva domáceho. Ale českí evanjelickí osadníci nachádzali horlivých ochrancov medzi šľachtou, ktorá ich chránila pred novým vyhnanstvom, pokiaľ to len bolo možné.

Netreba menovať mnohých týchto exulantov duchovného i svetského stavu. Stačí vari všimnúť si jedného alebo dvoch významnejších, ktorí vravia za všetkých ostatných.

Ešte dnes u evanjelických Slovákov v chrámoch pri bohoslužbe, doma večer po dennej práci alebo v nedeľu odpoludnia, v škole pri nacvičovaní spevu, v komôrke výmenkára, medzi svadobnými darmi nevesty, na čelnom mieste v domácich skriniach a na stole, prikrytom čistým obrusom — všade nájdeš objemnú knihu veľkého formátu, švabachom tlačenú, v koži pevne viazanú a kovanú meďou alebo i striebrom. V zámožnejších rodinách každý člen má svoj výtlačok; v niektorej rozsiahlejšej farnosti počíta sa až pätnásťtisíc exemplárov. Dosiaľ vyšlo tejto knihy asi osemdesiat veľkých vydaní. Je to popri biblii najváženejšia náboženská kniha evanjelických Slovákov, stručne nazvaná „Tranoscius“.

Táto obsiahla zbierka evanjelických cirkevných piesní, čiže kancionál s názvom „Cithara sanctorum, Písně duchovní staré a nové“, vyšla prvý raz v Levoči r. 1636.

Skladateľom, či vlastne zostavovateľom tohto kancionálu je Jur Tranovský alebo Třanovský (alebo latinizovane, podľa vtedajších zvyklostí, Tranoscius); r. 1591 narodil sa v sliezskom Těšíne, vychovaný bol vo Wittembergu. Pred r. 1620 učil na škole u sv. Mikuláša v Prahe, potom v Holešove a vo Valašskom Meziříčí, odkiaľ ho r. 1625 uhorský šľachtic Szunyogh povolal za evanjelického kazateľa do Belska, potom r. 1627 ho urobil svojím dvorným kazateľom na Oravskom zámku gróf Gašpar Illésházy, a od r. 1631 do smrti, r. 1637, bol kňazom v Lipt. Sv. Mikuláši.

Tranovského kancionál je zaujímavá kniha.^[3] Pôvodne obsahoval len štyristo piesní, čiastočne preložené staré latinské hymny, čiastočne nemecké reformačné, väčšinou však piesne, prevzaté zo starých husitských a českobratských spevníkov a popri nich vlastné skladby Tranovského a viacerých jeho súčasných spolupracovníkov z radov evanjelického slovenského duchovenstva. A je pozoruhodné, že nemenej ako poldruha sta piesní tohto spevníka prešlo doň zo starších bratrských kancionálov.

Podľa tohto výberu i duch knihy má svoj ráz. Je to pasívne, do vnútra ľudského obrátené rozjímanie, odvrátenie sa od sveta, útek k Bohu, k jeho milosrdenstvu, poteche, pomoci v tisícorakom utrpení a dôvera v prostredníctvo Kristovo. Melanchólia utláčanej a prenasledovanej menšiny, stiesnený duch evanjelictva XVII. storočia vtláča významnú pečať Tranovského kancionálu, a tento ráz si v podstate zachoval dodnes.

*

Za odchovanca českých exulantov na Slovensku možno do istej miery pokladať Daniela Horčičku, ktorý sa latinizovane písal Sinapius. Pochádzal z Turčianskej stolice (zo Sučian), od r. 1660 bol na niekoľkých miestach školským učiteľom, r. 1673 však (vtedy pôsobil v Radvani pri B. Bystrici) vypovedali ho za hranice. Pobudol potom v Sliezsku (v Břehu a Vratislavi), do r. 1683 bol rektorom školy v poľskom Bojanove a od r. 1684 opäť pôsobil v Levoči ako evanjelický kňaz a dozorca gymnázia do r. 1706, kedy zomrel.

Z kníh vydaných Horčičkom zvláštnu zmienku zasluhujú: Komenského „Orbis pictus“, v Levoči r. 1685, po prvý raz s textom českým (trochu poslovenčeným); Tranovského „Cithara sanctorum“, r. 1684 novoupravená, s niekoľkými piesňami Horčičkovými; a najmä knižka s názvom: „Neo-forum latino-slavonicum, Nový trh latinsko-slovenský, na kterémž se některé do hospodárství slovenského potrebné tovary prodajné nacházejí, vystavený a ustanovený od Daniele Sinapiuse, někdy správce církve Radvanské. Roku Páně 1678.“ (Bez miesta tlače.)

Táto knižka, ktorá vyšla v čase Horčičkovho vyhnanstva (bezpochyby v Lešne), je najstaršia dosiaľ známa zbierka slovenských prísloví a má zrejmý ráz školskej učebnej pomôcky.

Horčičkov „Nový trh“ skladá sa z dvoch častí: z obšírneho latinského predhovoru a z latinských výkladov prísloví alebo sentencií latinsko-českých, či vlastne latinsko-československých.

Svoj spis Horčička venuje mladým šľachticom slovenským, pravdepodobne svojim bývalým žiakom, v ktorých vidí nádej vlasti. Ľutuje, že ako vyhnanec nemôže poskytnúť im nič významnejšie, než je zbierka ľudových porekadiel, na ktoré sa pamätá ešte z čias útleho detstva. Dúfa však, že i týmto malým príspevkom aspoň trochu obohatí náš starobylý a čistý jazyk, v ktorom dosiaľ, bohužiaľ, vyšlo málo kníh, u nás práve tak ako u iných Slovanov.

A predsa slovanský národ, ako Horčička tvrdí, je národ slávny. Podľa Eneasa Silvia Česi vznikli už pred stavbou Babylonskej veže. Jacobus Jacobaeus, bývalý evanjelický farár u sv. Michala v Starom Meste pražskom a neskoršie, ako vyhnanec, evanjelický kazateľ v Prešove, hovorí v svojom spise, ktorý vyšiel v Levoči r. 1642 („Viva gentis Slavicae delineatio“), že Česi pochádzajú od Jafeta, syna Noemovho. List Alexandra Veľkého národom ilýrskym (známy výtvor XV. storočia, ktorý aj Rosa cituje v predhovore k svojej „Grammatike“), bol napísaný vlastne Slovanom. Slovania, ktorí prišli z Ázie, v Európe sa rozšírili až k Baltickému moru a ich vymierajúce zbytky na Labe zachovali sa až dodnes, t. j. do rokov Horčičkových. Jazyk slovanských kmeňov, ktoré sa v Európe usadili, ako vychádza najavo zo slovníka Zikmunda Hrubého z Jelenia, je príbuzný s jazykmi iných európskych národov. Slovania mali slávnych mužov už od najstarších čias. Preto i cudzinci sa učili ich jazyk a Karol IV. odporúčal ho „Zlatou bulou“ kurfirstom. A preto sa týmto jazykom nesluší opovrhovať — odrodilci sú hodni zavrhnutia.

Týmto svojím predhovorom Horčička-Sinapius hlási sa ku skupine knižných národných horlivcov, ktorí v druhej polovici XVII. storočia, za nášho kultúrneho i národnostného a jazykového úpadku, historickými svedectvami o starobylom pôvode Slovanov, opisovaním ich číselnej sily a zemepisnej rozlohy, krásy ich jazyka atď. obracali pozornosť na upadnutú českú reč a národnosť a poskytovali jej mravnú podporu. Tak činil Balbín, Pěšina, Šteyer; tak písal Rosa, Horný (vydavateľ Srncových prísloví), Hammerschmidt a iní až do Dobnera a obrodenské obdobie koncom XVIII. storočia, kedy tzv. obrany jazyka a českej národnosti znova používajú ako zbraň celej tejto skupiny.

Druhá časť Horčičkovho „Nového trhu“ podáva jadro spisu: zbierku a výklad prísloví.

Takéto sborníčky však mali spoločný vzor v zbierke Erasma Roterdamského „Adagiorum chiliades“,^[4] kde sa staroklasické sentencie, humanistickými spisovateľmi často opakované, podávajú v skupinách po stovkách (centurie), a sa zase spojujú do tisícových skupín (chiliades). Táto Erasmova zbierka bola u humanistov XVI. storočia jednou z najobľúbenejších pomôcok; obšírne ju komentovali, rozmnožovali a pretláčali nielen pre účely vyučovacie, ale i pre praktické používanie, na okrasu slohovú pri spisovaní, aj na učené vyšperkovanie spoločenského hovoru.

U nás príklad Erasma Roterdamského tiež i po tejto stránke často nasledovali. Priamym jeho stúpencom bol Jakub Srnec z Varvažova, ktorý pre žiakov svojej súkromnej školy zostavil podľa Erasma zbierku latinských sentencií a medzi ne vkladal české príslovia; jeho zbierka vyšla r. 1582, r. 1599, r. 1682 a ešte r. 1705 ju znovu vydal František Ondřej Horný, vychovávateľ grófa Jana Arnošta Kajetána Thuna.

Okrem Srnca najmä spisovatelia z Jednoty bratrskej zaoberali sa skutočným zbieraním českých prísloví a porekadiel, pretkávajúc nimi kázne pre väčšiu názornosť i odporúčajúc ich spisovateľom na osvieženie a prikrášľovanie slohu vôbec. Takým zberateľom bol brat Červenka; zbierku jeho rozmnožil a k svojej gramatike pripojil brat Blahoslav; české príslovia do svojho „Dictionaria“ včlenil Veleslavín; a zbierku Srncovu, vlastnými príspevkami rozmnoženú, do svojho česko-nemeckého slovníka prijal i Komenský, ktorý ich zároveň zostavil a pripojil k svojej „Bráne jazykov“ s názvom „Moudrost starých předkův“; táto zbierka sa dnes pripojuje k jeho českej „Didaktike“.

Sinapiovi-Horčičkovi, vydavateľovi Komenského knihy „Orbis pictus“, mohla byť známa i Komenského zbierka českých prísloví. Bezpochyby však dobre poznal zbierku Erasma, ktorej rozdelenia i usporiadania sa očividne pridŕža.

V tridsiatich dekúriách rozoberá Horčička po latinsky staroklasické i humanistické sentencie a paralelne ich dopĺňa prísloviami a porekadlami československými. Viet by malo byť teda dokopy tristo; je ich však päťsto tridsaťštyri, pretože sa v knižke vždy počítajú všetky príslovia synonymné iba za jedno.

Keby to všetko boli príslovia skutočne ľudové, mali by sme v Horčičkovej zbierke poklad vzácnej hodnoty, hľadiac najmä na obdobie, v ktorom vznikla. Toho však niet. Ako už i latinské vety sú vlastne umelé sentencie a gnómy, tak aj mnohé z viet českých sú urobené umele; je to často iba zrejmý rýmovaný preklad latinskej predlohy pre školsky didaktické účely.

Napr.: „Chceš-li štěstí v práci míti, hlediž od Boha začíti. — Komu se masa nedostane, nech na polévce prestane. — Kdo jiného chce trestati, musí sám zlého prestati. — Pozdě tu až skúpým býti, když sud začíná zvoniti. — Kdo má peníze v hrsti, ten má prátelův dosti. — Kdo chce co jinému dáti, nemá se ho: ,Chceš-li?‘ ptáti. — Nemá: ,Dej vína!‘ volati, kdo nerad za víno platí.“ Atď.

Pravda, i medzi týmito rýmovanými prísloviami, charakteru skôr umelého, sú niektoré zrejme ľudového pôvodu. Napr.: „Kdo prv do mlýna prináší, prv vrece s múkú odnáší. — Kdo se rád učí, bricha netučí. — Dobré víno, ryby, panna bez viechy bývá prodána.“ Atď.

A bezpochyby sú prostonárodného pôvodu nerýmované príslovia a porekadlá, ako napr. tieto: „Ako kto slúži, tak mu platia. — Za predními kolesami zadnie sa vlečú. — Na malom zajačku učia sa psi srny jesť. — Nechýbava mu krem kačičie mlieko. — Zažmuročky bych trafil.“ Atď.

Z päťsto štyridsiatich prísloví Horčičkovej zbierky je bezpečne ľudových z domáceho, slovenského podania len štyriaosemdesiat; asi dvesto je neurčitého pôvodu, t. j. nemožno určiť, či sú domáce, alebo, ak by tomu tak bolo, či sú ľudové alebo vzdelanecké; z nových živých jazykov je ich jedenásť; vlastných Horčičkových výtvorov, t. j. umele vytvorených, je ich asi osemdesiat; ale i tieto príslovia sú upravené podľa istého vzoru, z ktorého ako z priameho prameňa Horčička prevzal stopäťdesiat sentencií, chýbajúcich do celkového počtu päťsto štyriatridsať. Týmto prameňom je objemné dielo „Thesaurus latino-polono-graecus“, ku ktorého III. zväzku jeho skladateľ, Poliak Gregor Knapski, pripojil zbierku poľských prísloví.

Sinapius-Horčička teda poľským prostredníctvom spája severnú i južnú oblasť našej exulantskej slovesnosti.

*

Ako bolo už povedané, v predhovore k svojmu „Novému trhu latinsko-slovenskému“ Daniel Sinapius-Horčička medziiným sa odvoláva na Jakuba Jacobaea, ktorý sa vraj z chrámu sv. Michala v Starom Meste pražskom po rokoch vyhnanstva stal evanjelickým farárom v Prešove, v severnom Uhorsku, a v neďalekej Levoči vraj r. 1642 vydal spis „Viva gentis Slavicae delineatio“,^[5] kde dokazuje, že praotcom Čechov bol Jafet, syn Noemov — teda celkom v duchu našich historikov XVII. storočia, ktorí sa v ponížení a roztrúsení národa utešovali nielen zemepisnou rozšírenosťou Slovanov a nielen krásou a bohatstvom ich jazyka, lež i dejinnou starobylosťou, ktorá siahala až do prvých dôb ľudstva.

Tento majster Jakub Jacobaeus je tiež v radách českých exulantov významná postava, ktorí dokonali svoj život na území slovenskom.

Narodil sa už niekedy v predposlednom desaťročí XVI. storočia v Kutných Horách, vzdelanie získal doma i v cudzine, od r. 1615 do r. 1621 bol utrakvistickým farárom u sv. Michala v Prahe; s vypovedanými evanjelickými kňazmi pôvodne sa mienil odobrať ku grófovi Gašparovi Illésházymu do Trenčína. Zatiaľ sa však pripojil k družine Fridricha Falckého a usadil sa v Holandsku. Tam, v Amsterdame r. 1624, vydal dôležitý spis: „Idea mutationum Bohemo-evangelicarum ecclesiarum in florentissimo regno Bohemiae“,^[6] venovaný spomínanému grófovi, v ktorom spise Jacobaeus podáva nielen náčrt minulého protestantského vývinu, lež i hodnoverné zprávy o posledných perzekučných udalostiach ako očitý svedok, a tým sa stáva jedným z najdôležitejších dejepisných prameňov tej doby.

Tiež v Amsterdame vyšiel r. 1632 druhý podobný Jacobaeov spis, „Ecclesiarum evangelico-bohemicarum status modernus“,^[7] ktorý je doplnkom predošlého, opisuje súčasný stav českého protestantstva a svojím obranným stanoviskom pridružuje sa k Stránskeho preslávenej knihe „Respublica Bojema“, ktorá o dva roky neskoršie (r. 1634) vyšla na tom istom holandskom území.

Keď vyšiel druhý Jacobaeov spis, jeho skladateľ zdržoval sa už na Slovensku, kam sa predsa odhodlal uchýliť, majúc v osobe grófa Illésházyho stále verného ochrancu. Do r. 1635 Jacobaeus bol učiteľom, potom však až do r. 1660 evanjelickým farárom v Prešove, kde toho istého roku vo vysokej starobe zomrel. Široko rozvetvená rodina Jacobaeovcov dodnes žije na Slovensku.

Smer a duch, ktoré charakterizujú spomenuté „Živé opísanie národa slovanského“, čiže „Viva gentis Slavicae delineatio“ z r. 1642, jasne sa hlási aj z rozsiahlej latinskej Jacobaeovej básne, vydanej v Levoči bez označenia miesta a roku, iste však čoskoro po r. 1642. Je to „Gentis Slavicae Lacrumae, suspiria et vota“ (t. j. „Slzy, vzdychy a prosby národa slovanského“).

Básnik vo svojich veršoch (sú to hexametre, humanisticky vyzdobené antickou mytológiou) pokladá Slovanov, ktorými však mieni vlastne iba svoj národ, za nevestu Spasiteľovu, pretože kedysi tak ochotne uverili v evanjelium. Preto tento národ tak trpezlivo znáša všetky krivdy, ktorými ho Boh skúša: porobu tureckú, vnútorné povstalecké rozbroje, mor, národné odrodilstvo i odpadlíctvo od viery atď. Zaujímavé je, že u Jacobaea „natio Slava“ alebo „natio Slavorum“, čím myslí vlastný národ, vystupuje už ako neskoršia, v období obrodenia u nás symbolizovaná „matka Sláva“.

*

Pre charakteristiku obdobia i ľudí je dôležitý ešte jeden spisovateľ zo skupiny evanjelických Slovákov druhej polovice XVII. storočia, akýsi protipól už vyobrazeného Horčičku-Sinapia.

Bol to Štefan Pilárik, narodený r. 1615 v Očovej, v stolici Zvolenskej, bol evanjelickým kňazom v Senici, v stolici Nitrianskej, popri tom však striedavo ešte v šiestich iných cirkevných sboroch, tri razy ho vyhnali z krajiny, Turci ho zajali a väznili, až konečne v Novom Salzi (Neusalz) v Meissen našiel pokoj a tam ako evanjelický kazateľ zomrel r. 1678.

Pilárik je živou ukážkou stavu protestantstva v Uhorsku za Ferdinanda III. a Leopolda I. Svoje osobné osudy opísal dva razy, po česky veršom a po nemecky prózou, a v nich jednoducho síce, ale pravdive sa odráža stav jeho prenasledovanej cirkvi.

Pilárikova nemecká knižka vyšla vo Wittenbergu r. 1678 s titulom „Currus Jehovae mirabilis, das ist: ein wunderbarer Wagen des Allerhöchsten“^[8] atď.

Jej obsah už predtým obšírne vyrozprávali verše, vydané v Žiline r. 1666 pod názvom nemenej zovrubným: Sors Pilarikiana. Los Pilaříka Štěpána, služebníka Boha Pána, v zavedení přežalostném, vysvobození radostném“… Pilárikove osudy názorne charakterizujú vtedajší stav verejných pomerov v Uhorsku.

Pilárika, vtedy evanjelického kňaza v Beckove, jeho katolícky patrón gróf Nádasdy vyhnal, a pod ochranu ho vzal protestant gróf Nyári, ktorý ho usadil na fare v Senici. Keď Pilárik r. 1663 pred tatárskymi húfmi tureckého vojska, ktoré vtedy pustošilo Nitriansku a Trenčiansku stolicu, chcel sa ukryť na zámku Branč, keď už predtým poslal do bezpečia svoju rodinu, padol cestou do tureckého zajatia^[9] a odvliekli ho na trh. Ktorýsi valašský vojvoda bol by ho kúpil, ale jezuita páter Luigio prehovoril kupca, aby za taký tovar nedával peniaze. Predsa však ho kúpil valašský stotník Vulkuli za päťdesiat toliarov, chcejúc ho použiť ako domáceho učiteľa svojich dvoch synov. Valašskí vojaci mali s novým otrokom súcit a chceli ho tajne prepustiť. Nepodarilo sa to však a utýraný kňaz ťažko onemocnel. Páter Luigio chcel Pilárika pohnúť k tomu, aby prestúpil, ale jeho námaha bola márna. Nakoniec Pilárika vyslobodil vojvodov poradca Konštantín. Rakúsky veliteľ na Dunaji dal ho odviesť do Komárna; odtiaľ sa Pilárik dostal do Rábu, odkiaľ potom s pomocou spoluveriacich rôznymi okľukami sa ocitol v Prešporku, kde sa zišiel so svojimi dvoma synmi. Z Prešporka s pomocou svojho patróna, grófa Nyáriho, vrátil sa do Senice, kde sa opäť usadil na fare.

Sedem rokov žil tam pomerne pokojne. R. 1670 začali však chodiť sem kráľovskí komisári a chceli zabrať pre katolíckeho kňaza kostol; keď ich ale Pilárik niekoľko ráz odmietol, obžalovali ho z buričstva. Pilárika mnoho ráz predvolávali na súd a vypočúvali, a len náhodou unikol zajatiu, ktoré mu chystal plukovník cisárskeho vojska, a skryl sa vo Veľkých Levároch u grófa Krištofa Kollonicsa.

Keď vojsko odtiaľ Pilárika márne vymáhalo, jeho ochranca ho zaprel, poslalo do Senice komisára, ktorého tam však vzbúrení sedliaci zabili. Starhemberský pluk i zdivočení Collaldovi Chorváti dostali nato rozkaz, aby v Senici previedli exekúciu. Kantora, organistu, zvonára a päť iných občanov zlapali, niektorých z nich ihneď obesili a ostatných uväznili na hrade Branč.

Zatiaľ Pilárik, ktorý za najväčšieho nebezpečenstva po okolí kázal a krstil, v spoločnosti dvoch židov, obchodujúcich s lojom, šťastlivo sa dostal za hranice, až do Vratislavi, odkiaľ r. 1673 odišiel do Žitavy a Budyšína, nakoniec r. 1674 usadil sa ako kazateľ v Novom Salzi v Meissen, kde dokonal svoj život.

Pilárik zrýmoval svoje utrpenie v tureckom zajatí naivným poloľudovým tónom, skoro by sme povedali jarmočným; preto aj domáci ľud dodnes rád číta Pilárikovu knižku, r. 1804 znovu vydanú Bohuslavom Tablicom.

*

Toľko o slovenských protestantských spisovateľoch z druhej polovice XVII. storočia, stúpencoch českých exulantov, ktorí sa medzi nimi usadili a stali sa im popudom k literárnej práci.

Celkove ich činnosť poskytuje málo potešujúci obraz. Dokresľujeme ho úsudkom staršieho slovenského literárneho historika, dr. Hurbana, ktorý, sám horlivý evanjelik, napísal o domácom protestantizme XVII. storočia r. 1847 tieto slová: „Vyjmeme-li Horčičku, Pilaříka a málo jiných, celý ten věk je samý pláč a proklínání. Domáci krb a pokojný kus chleba je účelem prací ducha; charakteru, mravní ráznosti, posvěcení za ideu, uvědomělosti, potěchy v utrpeních, ani rozvitější lásky k národu není v této době (medzi domácim obyvateľstvom) na Slovensku… S veškerým utrpením těchto slovenských vyhnanců nebyl spojen duch národní, na osudy jejich nebyly připjaty věky budoucích sympathií, nedostatek zápalu činil z nich naříkající Ovidy. Lidí těchto nelze přirovnati k velikým postavám vyhnanců českých, těch mužů myslí svou silných… pamätných sloupů národního zápalu, kteří nepláčí nad sebou, nýbrž nad vlastí, již zanechali do naha svlečenou, nad národem ubitým, rozprášeným, pokořeným, (bez věrných synů zůstaveným. Zato v daleké cizině pracují o slávě a památce jeho, v žalu svém nehynou, nýbrž vtělují jej do skutků, hlásajících čest jména českého. Nejen literárně — i vojensky, stavitelsky zůstavili stopy své také na Slovensku, kraje, hrady, města, dědiny v Hontě, Heveši, Boršodě, v župách saladské, šomodské, biharské, novohradské a jinde. Tohoto ducha marně bychom hledali u Slováků za těch dob“, t. j. v období XVII. storočia.

Pravé vlastné obrodenie na Slovensku nastáva až o sto rokov neskoršie.