ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Francisciho Vlastný životopis začal tlačou vychádzať prvý raz v Slovenských pohľadoch na pokračovanie v rokoch 1909 a 1910 pod týmže nadpisom. Samostatne knižne vyšiel ako odtlačok SP pod názvom: Ján Francisci. Vlastný životopis. V Turčianskom Sv. Martine 1909. Úryvky z tohto spisu vyšli v knižke Jozefa Hendricha: Ako sa kedysi na Slovensku študovalo. Výbor zo slovenských autobiografií… Spisy Pedagogického odboru MS, sv. 1., MS, Turčiansky Sv. Martin 1937 (str. 52 — 76) pod nadpisom: Ján Francisci; podobne v publikácii J. V. Ormisa: Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Rozpomienky, zprávy, svedectvá. SVKL, Bratislava 1955 (str. 127 — 142) pod nadpisom: Ján Francisci, Vlastný životopis.

Tejto redakcii Francisciho Vlastného životopisu poskytol východiskový text rukopis autora, ktorý je v Archíve MS. Rukopis Jána Francisciho má 84 husto popísaných hárkov na štyroch polstranách, ktoré autor sám paginoval (napr. 20/a, 20/b atď.). Na týchto štyroch polstranách každého hárku pozdĺžneho formátu je neraz na voľnej polovici veľa vsuviek, vložiek, doplnkov a poznámok pod čiaru. V niektorých zriedkavejších prípadoch sú odstavce textu prečiarknuté autorom a znovu spracované.

Text rukopisu, zahrnutý do tejto publikácie, začína sa stranou 11/a (predošlých desať sa najpravdepodobnejšie stratilo) a končí stranou 83/b, k čomu sa pripája hárok s označením X. Rozsah východiskového pôvodného textu má dohromady 333 strán. Na obale rukopisu je nadpis „Dr. Ján Francisci r. 1904“. Do tejto redakcie Vlastného životopisu nezahrnutých je k rukopisu pripojených 12 hárkov (48 polstrán textu): Príloha AA k hárku 45/b, v ktorej sa Francisci sám priznáva, že nepozná opisované tu udalosti okolo smrti Windischgrätzovej ženy, lebo o veci iba počul od kohosi neznámeho. 11 hárkov pod názvom „Rapsodie z rozličných tonov“ obsahuje Francisciho korešpondenciu slovenskú a inojazyčnú.

Text životopisu v SP, v ich knižnom odtlačku a z nich prebranej Hendrichovej publikácii nemá celkom súhlasné znenie s pôvodným rukopisom Francisciho. Redaktor a vydavateľ Jozef Škultéty uvedomoval si svoju veľkú zodpovednosť v službách národného života a preto nedopúšťal naň ani tône, tak isto na život jeho činiteľov a ich literárny odkaz. Vo svojej ostražitosti a kritičnosti, zdá sa, zašiel niekedy priďaleko. Z Francisciho pôvodného rukopisu vypustil v pohľadovom publikovaní a v knižnom odtlačku SP viacero viet, odstavcov a dlhších statí, alebo ich prepracoval. Tak pokladal niektoré časti rukopisu vari za frivolné alebo tôňu vrhajúce na niektorých národných činiteľov i Francisciho samého, alebo za prebrané zprávy z inej ruky, ktoré sa priamo netýkali Francisciho života. Napr.: „Raz oslovil istého žiaka: ,Clarissime Subsylváni (tak sa volal jeden žiak, už starší od druhých a tuhý, územčistý chlap, alumnista) — clarissime Subsylváni, si in voce „Krispina“ (boli vtedy v móde) permutares literam k in literam f, quid prodiret?‘ — Subsylváni vstal a zvolal: ,Frisspina, clarissime domine!‘ Povstal nehorázny smiech a profesor Muller rehotal sa s pochabými žiakmi.“ (Str. 66.); „Mal sluhu, serežana Juraja. Keď sme zavše ta prišli, chcel nám ukázať serežana, čo sme my do tých čias nevideli. Zavše ho zavolal a kázal mu: Juraj, obuči se!‘ A milý Juraj s úsmechom odvrkol: ,Jebem mu mater, opet se moram obuči,‘ — ale sa ochotne obliekol.“ (Str. 109.); „Ten mal takúto históriu: Kedysi v lete 1848 bol ho ľahtikár Ľudovít Beniczky, vládny komisár, ako evanjelického učiteľa v Kremnici vzal na otázku… Tak nahováral Beniczky v Martine i Janka Kučeru za honvéda, i vyhrážal sa mu… Kučera nedal sa nahovoriť, ani nastrašiť a nešiel za honvéda. Ale Pauliny šiel dobrovoľne za honvéda.“ (Str. 179.); „(Štefanovič a Abaffy, podľa svojej prudkej povahy a letory, nemali trpezlivosti zapodievať sa cvičbou a disciplínou.) Ked ich mužstvo nepočúvalo, ťali doňho šabľami.“ (Str. 187.); „Len dosť často podvečer poslal denného kaprála pre mňa, Daxnera, Kučeru, Bakulinyho atď. A už nás tam čakali vo vode zachladené fľaše dobrého néveryovského vína. I zabávali sme sa obyčajne do polnoci rozličnými hovormi i o vážnych služobných a národných záležitostiach, i o lopáliách smiechotami.“ (Str. 205.) Atď.

Podobne zasahoval Škultéty i do hláskoslovia, tvaroslovia a slovníka Francisciho. Niektoré jeho zásahy prebrali sme aj do našej redakcie a označené sú znakom (šk). Pravidelne ponechávame však pôvodné tvary. Škultéty najsystematickejšie menil tieto tvary: dakde — niekde (prvý tvar je Francisciho, druhý zásah Škultétyho), v čas — počas, trebárskedy — hocikedy, dakto — niekto, daktorý — niektorý, nato — zatým, asnáď — azda; gen. sg. Karola — Karla, instr. pl. -mi -ami — -i, -y (kupcami — kupci, parobkami — parobci, Moravanmi — Moravany atď.); lós — žreb, výlet — vychádzka, boženík — prísažný, záležitosť — vec, vyslanstvo — deputácia, dvorana — sála, vypočutie — audiencia, zurvalci — chlapci, železničné kartičky — lístky, žiaden - nijaký, učbársky — profesorský, nemocný — chorý, ta prišlý — dostavivší sa, iný — druhý, jeden — istý, za jedno — po prvé, za druhé — po druhé, aj — i, okrem — mimo; zomrieť — umreť, držať prednášky — prednášať, vydržiavať sa — odbývať sa, previesť — vykonať atď.

*

Pri úprave textu tejto publikácie postupovali sme podľa súčasnej redakčnej praxe a pravopisných i gramatických pravidiel posledných Pravidiel slovenského pravopisu.

Tak sme odstraňovali dvojité úvodzovky („„…““) a nahrádzali jednoduchými. Kvôli zjednodušeniu odstraňovali sme úvodzovky pri uvádzaní názvov známejších spolkov, organizácií, literárnych spisov a publikácií, aby vynikli citáty z ich textov. Číslice rozpisujeme slovom okrem časových označení a čísel, pod ktorými vyšli v texte spomínané úradné prípisy a listy, taktiež ponechávame ich v citátoch. Rozpísali sme číslice a znaky i v niečo odlišných prípadoch: 4° formátu > kvartového formátu, V., VI., VII., VIII.-klasníkov > päť až osmoklasníkov, §§ > paragrafy a pod. Kvôli jednotnosti rozpisujeme skratky: r. > roku, p. > pán, pp. > páni, kat. > katolícky, ev., evanj. > evanjelický, superint. > superintendent, gr. > gróf, bar. > barón, kr. > kráľovský, gen. > generálny, fml. > feldmaršal, p. č. > pod číslom, svob. > slobodný, uhor. > uhorský, Turč. > Turčiansky, V. V. > Vaše Veličenstvo, m. r. > minulého roku, t. r. > toho roku, b.-bystrický > banskobystrický atď. Zaužívané úradné skratky, ako napr.: c. k., ev. a. v., c. m. atď., ponechávame. Podľa súčasných edičných zvyklostí a pravopisného úzu upravujeme písanie veľkých písmen na začiatku veršov, pri substantívach a archaických výrazoch. Zjednotili sme písanie letopočtov typu 1831/32, 1833/4 > 1831/32, 1833/34 atď.

Text prvých desiatich rukopisných hárkov, ktoré v rukopise chýbali, upravili sme súhlasne s ostatným textom.

Podľa súčasnej pravopisnej normy upravujeme kvantitu: ustrojnosť > ústrojnosť, arendoval > árendoval, usta > ústa, súsedov > susedov, najde > nájde, štatarium > štatárium, isť > ísť, študiach > štúdiách atď.

Upravujeme písanie s-, z-, s, z, so, zo: zkúsenosti > skúsenosti, shrbeného > zhrbeného, smysel > zmysel, zpomedzi > spomedzi, nazpät > naspäť, atď.

Podobne píšeme cudzie slová podľa pravopisného úzu (zdvojené spoluhlásky, s, ä, c, th atď.): intelligentným > inteligentným, postillách > postilách, grammatiky > gramatiky, professorovi > profesorovi, klassy > klasy; rekvisíciam > rekvizíciám, resignácii > rezignácii, gymnasiálnej > gymnaziálnej, ästetiku > estetiku, pädagogiku > pedagogiku, ärárom > erárom; prorector > prorektor, competentoch > kompetentoch, compactných > kompaktných; rhétoriku > rétoriku, mathesy > matézy atď.

Upravujeme mäkkosť spoluhlások: kaštiela > kaštieľa, vyviňoval > vyvinoval, cedulke > ceduľke; píšeme škrine > skrine, zemän > zeman atď.

Upravujeme písanie prísloviek: na pohotove > napohotove, k vôli > kvôli, na to > nato, boh vie > bohvie, do okola > dookola, na prostried > naprostred, pod večer > podvečer, pri rukách > poruke, na oko > naoko atď. Podobne písanie častice -že v prípadoch: tak že > takže, nielen že > nielenže, pravda že > pravdaže atď.

Podľa pravidiel upravujeme i infinitívne slovesné tvary: rozumeť > rozumieť, umreť > umrieť, trpeť > trpieť, mysleť > myslieť atď.

V hláskosloví nahradili sme zastaralé skupiny hlások spisovnými: spravedlnosť > spravodlivosť, učedlníkom > učeníkom, sporadičnú > sporadickú, súdobnou > súdnou, trpelivý > trpezlivý, tehdajší > vtedajší, svobodno > slobodno, narodzenia > narodenia, dobreprajný > dobroprajný, gramatikálne > gramaticky, letovných > letných, lhať > luhať, zanímalo > zaujímalo, potyk > styk, vnoveutvorenému > novoutvorenému, bataillonov > bataliónov, ministeriálnych > ministerských, vyslatie > vyslanie, trimesačného > trojmesačného, slokou > slohou, profos > profóz, novákov > nováčkov atď. Podobne sme upravili slovesné tvary staršieho typu: vynsť > vyjsť, vnišli > vošli, padnul > padol, stŕpnul > stŕpol atď.

V skloňovaní a časovaní uviedli sme nejednotné alebo chybné tvary do náležitej formy podľa dnešného spisovného úzu: svieťacieho > svietiaceho, poliami > poľami, júnia > júna, cezo mne > cezo mňa, otce > otca, vetve > vetvy, gen. Hnúšti > Hnúšte, gen. kozubu > kozuba, Instr. sg. signum > signom, nesmejú > nesmú, abych > aby atď.

V celom texte upravujeme písanie privlastňovacích zámen do náležitého tvaru. Podobne i zvyšky štúrovského pravopisu: krú > krv, kňazia > kňazi, ostatnie > ostatné, vúbec > vôbec atď.

Do lexika sme zasahovali v prípadoch: mluva > nárečie (šk), vyzdvihnutie > zrušenie, výnimiek > úryvkov (šk), myslivec > poľovník, vadlovanie > zoznanie (šk), sniatok > svadba, výtisk > výtlačok, nápad > plán (šk), Italia > Taliansko, v potahu > vo vzťahu, letoší > tohoročný, myslivecký > strelecký, neohroženejší > bezpečnejší (šk), potkať > postihnúť, sdeliť > povedať, pohrešoval > nevidel, zavdať > naskytnúť, ačpráve > hoci, ovšem > pravda, také > O, jestli > ak, poneváč > keďže, nakoľko, asíce > a to, nakvap > bez prípravy, povšechne > všeobecne, pak > potom, však; spojku že odstránili sme v nenáležitých pozíciách: že aby, že kde atď.

Do syntaxe zasahovali sme v najnevyhnutnejších niekoľkých prípadoch: 1848 a 1849. roku > roku 1848 a 1849, 1838/9 rok > rok 1838/39 a pod.; zvratné sa na konci vety sme v niektorých nevyhnutných prípadoch presunuli pred sloveso alebo na iné miesto vety; pre lepšiu zrozumitelnosť vety „Cele vyjdúc z hory až na mraku, cesta sa nám či stratila, či do druhej vbehla…“ pozmenili sme jej prvú časť: „Keď sme celkom vyšli z hory…“ (Str. 119.)

Vlastné mená v texte uvádzaných osôb a činiteľov upravili sme podľa dnes už zaužívaného úzu v našej spisbe: Šimonič > Simunić, Szentmiklósy, -ssy > Szentmiklósi a pod., i od nich odvodené adjektíva (apoňovská knihovňa > Apponyiovská…). Podobne i pôvodné názvy obcí a krajov na slovenskom alebo Slovákmi obývanom území nahradili sme názvom slovenským, alebo spresnili súčasným názvom — lebo Francisci neraz nedôsledne preberal vtedajšie úradné alebo hovorové pomenovania — a neraz nepresné názvy maďarských obcí upravili sme podľa maďarského súčasného úzu: Niredháza > Nyiregyháza, Trenčianska Rovná > Rovne, Sóvár > Solivar, Rimaszécs > Rimavská Seč, Zsíp > Žíp, Radnót > Radnovce, Rimabana > Rimavská Baňa, Sajó Gemer > Gemer, Hernád Veča > Vécse, O.-Gyala > Stará Ďala, Hetény > Hetín, Csallóköz > Žitný ostrov, Gáč > Halič, Neuhay > Nová Lehota, Drechselhay > Janova Lehota, Honeshay > Lúčky, Tornallja, -ya > Tornaľa (taktiež adj. tornallyský > tornaľský), Tornok > Trnovec, Sátoralja Ujhely > Slovenské Nové Mesto, Szántó > Sántov; podobne i Ungvár > Užhorod.

Snahou jazykovej úpravy tejto publikácie bolo nie zmodernizovať Francisciho vyjadrovaciu techniku, ale priblížením k dnešnému jazyku sprístupniť nášmu čitateľovi závažnú rozpomienkovú prózu významného a agilného národného činiteľa v minulom storočí, ktoré bolo plné nadšenia, bojov a zanechalo nám veľký kultúrny odkaz.