ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z príležitosti storočnej pamiatky^[1] narodenia slávneho slovenského biskupa, blahej pamäti Štefana Moysesa, nemôžem premeškať, na dôkaz svojej hlbokej úcty a najvrúcnejšej povďačnosti, ale aj k obživeniu medzi živými a utvrdeniu medzi nasledovať majúcimi pokoleniami národa slovenského pamiatky tohože velikána, poznačiť niektoré deje z jeho života, ktorých bol som svedkom a čiastočne aj spoludejateľom.

Podávam, čo som napochytre mohol vyhrabať zo svojej starej pamäti a zo zaprášených tlačených i písaných zápiskov, a podávam to len v takých nedbalkách — ako som to pri ustavičnom pretrhávaní a mýlení svojím terajším mechanickým zaujatím^[2] urobiť mohol. Niektorým zdať sa budem asnáď nedostatočným, niektorým zase priobšírnym, menovite uvedením udalostí, ktoré zdali sa mi byť potrebnými k objasneniu vtedajšieho položenia našej vlasti a národa slovenského, ako aj snáh a činnosti biskupa Štefana Moysesa. Ktorým by som nebol po vôli, tých prosím o láskavé prepáčenie.

Životopisný nástin ponechávam iným. A predsa samo sebou pýta sa mi zjavne a popredku vyzdvihnúť tú poznámku, že Štefan Moyses, syn ľudu slovenského, pre vynikavú uspôsobilosť svojej osobnosti, ako v telesnom, tak i v duchovnom ohľade, bol zrodený a povolaný k vysokej hodnosti a k epochálnemu dejstvovaniu na poli katolíckej cirkvi a v živote národa slovenského.

Biskupom banskobystrickej diecézy stal sa asi v päťdesiatom až päťapäťdesiatom roku^[3] veku svojho, teda, ako sa hovorí, v najlepšom veku a v úplnej sile telesnej i duchovnej, a do Banskej Bystrice prišiel roku 1851. Ja vtedy bol som tam mladým, nepatrným dočasným úradníčkom, a ako taký nemohol som mať, ani nemal som žiadneho styku s takým vysokým hodnostárom. Ale po chýre, akú postať zaujímal a akú činnosť vyvinoval v Záhrebe,^[4] mal som o ňom vysokú mienku a skladal som v ňom veľké nádeje.

Roku 1853 bol som menovaný a poslaný do Debrecína ako stoličný prvý komisár, roku 1859 do Veľkého Varadína ako radca tamojšieho námestníckeho oddielu^[5] a roku 1860 do Budína ako radca ku kráľovskej námestnej rade.

Ani v tejto dobe nestál som v žiadnom styku s ním a nemal som žiadnej príležitosti pozorovať jeho účinkovanie. Ale to som vedel, že na hospodárskom, cirkevno-administratívnom a vychovávateľskom ustrojovaní do jeho príchodu takrečeno opustenej a zanedbanej svojej diecézy, a na ustrojovaní školstva veľkú, so značnými obetiami spojenú činnosť vyvinoval. Aj podarilo sa mu menovite povýšenie banskobystrického nižšieho katolíckeho gymnázia^[6] na vyššie gymnázium vyprostredkovať, na ňom reč slovenskú za náukozdelnú uviesť a k tomu spôsobnými učebnými silami zaopatriť.

Prišiel takmenovaný októbrový diplom,^[7] t. j. najvyšší prípis od 20. októbra 1860, ktorým absolútne vladárenie v Uhorsku bolo zrušené, a krajinská ústava bola do života uvedená. Následkom toho boli c. k. námestnícke oddiely^[8] (Statshalterei-Abteilung) v Pešti, Prešporku, Šoproni, Košiciach a vo Veľkom Varadíne, ako aj srbská Vojvodina zrušené a kráľovská uhorská námestná rada s kráľovským taverníkom na čele,^[9] ako jediné a najvyššie politické dicasterium^[10] v krajine so sídlom v Budíne, bola do svojho, zákonami z roku 1723 a 1790 určite opísaného korporatívneho úkolu,^[11] vnove uvedená.

Následkom toho, ako takmer všetci v absolútnej dobe do úradov prišlí úradníci boli alebo do disponibility postavení^[12] alebo penzionovaní, aj ja, ako člen kráľovského uhorského námestníctva, počiatkom januára roku 1861 prišiel som do disponibility. Ako taký, v porozumení s bývajúcimi v Pešťbudíne a aj s prespoľnými slovenskými mužmi, ihneď hlásil som sa o vtedy ešte potrebnú koncesiu k vydávaniu slovenských politických novín, a to pod menom Pešťbudínske vedomosti, u peštianskej polície. Koncesiu som bez ťažkosti obdržal a dňa 19. marca 1861 začal som vydávať Pešťbudínske vedomosti.

Krajinský snem bol na 2. apríla 1861 do Pešťbudína zvolaný a 6. apríla aj otvorený.

I účinkovanie stoličných výborov a zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách^[13] bolo do života uvedené.

Následkom všetkého toho padli reťaze sputnanosti duchov u jednotlivcov i v súkromnom i vo verejnom živote. Všetko, akoby uradostené a akoby opojené radostnou zmenou, začalo myslieť, túžiť a s napnutými silami snažiť sa slobodu vydobývať, utvrdzovať a požívať.

Lenže spoluobčania naši, Maďari, a verejné úrady nadpriadali niť tam, kde roku 1849 bola pretrhnutá. Pri všetkých „bratských“ a oduševnených osvedčeniach slobodu a jej užívanie privlastňovali len sebe a zo slobody nemaďarským spoluobčanom tým menej povoľovali.

Prirodzený následok toho bol, že aj v slovenskom národe povstala túžba a potreba celou silou zasadiť sa za vykonanie takého zákonného stavu a takého ustrojenia pomerov v našej krajine, aby národná rovnoprávnosť zákonnými mierami do života a do štátneho organizmu uvedená a poistená bola.

Mestu Turčianskemu Sv. Martinu pripadá tá nezapomenuteľná zásluha, že dalo k tomu podnet a príležitosť tým, že v uzavretí svojho meštianstva dňa 9. mája 1861 povolalo všetkých slovenských národovcov na zhromaždenie na deň 6. júna 1861 do svojho lona „ku porade a usporiadaniu žiadostí Slovákov na základe svornosti všetkých národností v Uhorskej a na základe celosti celého Uhorska“. — Na uzavretí tom podpísaní sú, okrem richtára Andreja Košu, triadvadsiati úradskí, výborníci a mešťania.^[14]

Na toto vyzvanie zišlo sa asi šesťtisíc všetkých stavov a povolaní synov národa slovenského do Turčianskeho Sv. Martina a tam ako slovenské národné zhromaždenie 6. a 7. júna, pod mojím predsedníctvom zasadajúc, formulovalo žiadosti slovenského národa a vypracovalo ich podľa návrhu blahej pamäti Štefana Marka Daxnera v podobe memoranda.^[15]

Biskup Štefan Moyses na tom národnom zhromaždení 6. júna nebol. Ale boli tam: barón Šimon Révay, dedičný župan turčiansky, Martin Szentiványi, župan liptovský, a Jozef Justh, snemový vyslanec turčianskosvätomartinského okresu, všetci traja — ako sa hovorilo — z naloženia vlády.^[16]

Podstatné požiadavky Memoranda sú:

I. „Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči slovenskej zákonom pozitívnym a inaugurálnymi diplomami^[17] uznaná a uznaním tým oproti zlomyseľným útokom nepriateľov svornosti maródov zabezpečená bola.“

II. Aby osobnosť naša národná uznaná bola „v priestore tom, ktorý ona ako súvislá, nepretržená masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národnosti.“ Keď jestvujúce dištrikty, teda okolia Kumánov a Jazygov,^[18] mestá hajdúcke,^[19] desať obcí kopijníkov,^[20] šestnásť miest spišských^[21] s provinciou atď. nie sú na ujmu a nebezpečie celosti krajiny, nemohlo by byť ním ani slovenské Okolie.

III. Potrebná je rovná miera pri vymeriavaní práva reči národov jednej vlasti. Tým cieľom žiadame:

Aby „v Okolí národ náš zosobňujúcom… jedine a výlučne reč slovenská bola žľabom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho, cirkevného a školského prúdiť sa má“ atď., atď.

IV. „Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, z ohľadu slobody národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonmi utlačených národov, menovite: Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov.“

Memorandum končí sa osvedčením: „Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť^[22] a v nej sloboda, rovnosť i bratstvo národov!“

Že si národné zhromaždenie žiadalo, k zabezpečeniu slobody a rovnoprávnosti národnej v podobe, podľa obyvateľstva slovenskej národnosti ustrojeného, slovenského Okolia, urobilo to preto, lebo len v takom ústrojstve videlo možnosť slobodného a zabezpečeného požívania a veľadenie slovenskej národnosti.

Čo urobiť s tým Memorandom — o tom boli v podstate dve mienky. Jedni, ako dorozumení s Martinom Szentiványim,^[23] županom liptovským, a Adolfom Szentiványim, snemovým vyslancom, Ján Palárik a Nemessányi,^[24] ďalej Ľudovít Dohnány^[25] a iní, stavali sa na stanovište prísne konštitucionálne v naivnej a neobmedzenej dôvere v slušnosť, spravodlivosti milovnosť a úprimnosť Maďarov a k panstvu prišlých klík, žiadali, aby Memorandum bolo predložené len zasadajúcemu krajinskému snemu; iní, rozhľadenejší, žiadali, aby Memorandum bolo predložené i snemu a súčasne i kráľovi. Boli i takí, ktorí dosť nástojčive odporúčali predložiť Memorandum len kráľovi. Väčšina rozhodla Memorandum predložiť len snemu.

Tak sa stalo.

Memorandum snemu oddať bol poverený stály národný výbor ako vyslanstvo. Avšak za vodcov tohoto vyslanstva boli požiadaní páni: barón Šimon Révay, župan turčiansky, Martin Szentiványi, župan liptovský, a Jozef Justh, snemový vyslanec svätomartinského okresu. Oni to — menovite barón Šimon Révay — aj prijali. Ale keď sa u tých pánov hlásili: Francisci, dr. Hurban, Závodník,^[26] Daxner a Palárik, títo boli prekvapení výhovorkou baróna Šimona Révayho, že žiadosť tú vyplniť nemôže neprítomnosťou Martina Szentiványiho v Pešti a nemocou Jozefa Justha. Následkom toho požiadalo vyslanstvo Jána Francisciho aby postavil sa mu na čelo.

I tak ja, ako predseda k prevedeniu uzavretí národného zhromaždenia, týmže národným zhromaždením vyslaného stáleho slovenského národného výboru, na čele celého stáleho národného výboru oddal som Memorandum dňa 26. júna, v neprítomnosti predsedu snemu vyslancov Kolomana Ghyczyho,^[27] podpredsedovi Kolomanovi Tiszovi,^[28] ktorý nás prijal vo svojej súkromnej hospode, v prítomnosti kohosi iného, s čibukom v ruke.^[29]

Výšmenovaní piati páni boli i u Fraňa Deáka^[30] a baróna Jozefa Eötvösa^[31] odporúčať žiadosť Slovákov. U posledného stalo sa, že on, barón Eötvös, spomenul: „Barón Šimon Révay mi povedal, že sa Francisci obáva, že keď sa my i dorozumieme, Maďari za chrbtom nás a Slovákov spoja sa s Nemcami,“ — barón Jozef Eötvös takmer náruživým hlasom vyslovil: „Viete, páni, ak vy budete požadovať veci nemožné, teda sa my spojíme so šesťatridsiatimi miliónmi Nemcov!“ — Na čo dr. Hurban odsekol: „Ak tak, teda Slováci spoja sa so sto miliónmi Slovanov!“

Nasledovali stoličnými úradníkmi všetkým možným terorizmom vynútené a snemom objednané, umele nastrojené protesty proti Memorandu,^[32] následkom ktorých krajinský snem na podané mu Memorandum nič neodpovedal, ale len toľko vykonal, že v záležitosti národnostnej otázky vyslal isté povereníctvo,^[33] ktoré nemaďarským národnostiam neprajný návrh vyhotovilo.

Medzitým nasledovalo najvyšším reskriptom od 21. augusta 1861 rozpustenie krajinského snemu.

Nasledovalo vymenovanie nedávno zomrevšieho grófa Mórica Pálffyho kráľovským námestníkom a zrušenie korporatívneho úkolu kráľovskej uhorskej námestnej rady. Nasledovalo najvyšším vlastnoručným prípisom od 5. novembra 1861 dočasné zastavenie účinnosti krajinských municípií^[34] a rozpustenie ešte ostávajúcich výborov stoličných, okresných a obecných zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách. Nasledovalo zrušenie alebo odstúpenie hlavných županov z ich úradov a nahradzovanie ich menovanými administrátormi alebo kráľovskými komisármi pre stolice a kráľovské slobodné mestá, a zase skrze týchto ustrojovanie nových stoličných výborov a zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách, ako tiež účinkovanie týchto v zmysle predošlom, nemaďarským národnostiam neprajnom alebo práve zúmyselne nepriateľskom, mysleli totiž, že keď nie konštitucionálne, teda podľa svojej svojvôle úradovať smejú a majú.

Nasledovalo námestníckymi nariadeniami od 20. a 21. októbra 1861 vyhlásenie reči maďarskej za náukozdelnú na všetkých katolíckych gymnáziách a menovite i na gymnáziách v Banskej Bystrici a v Levoči,^[35] a vymenovanie profesorov slovensky neznajúcich a slovenskej výchove mládeže nepriateľských.

A nasledovalo pridelenie vojenským súdom istých, v prílohe reskriptu^[36] od 5. novembra vyznačených priestupkov a zločinov,^[37] čím krajina prišla do stavu výnimočného, do stavu obleženia.

Vtedajší vladári ani nepremeškali to proti Slovákom využiť. Medzi inými stalo sa, že zvolenský komisár Andrej Havas chcel poslať pred vojenský súd do Komárna dvoch farárov, jedného katolíckeho, druhého evanjelického; ale to prekazil vtedajší c. k. miestny komandant banskobystrický, c. k. major Rudolf Jakobs von Herminenthal.

Jeden z tých farárov bol Štefan Záhorský,^[38] vicearchidiakon a farár hájnický, a druhý August H. Krčméry, evanjelický farár v Garamsegu. Ich vina záležala v tom, že sa za užívanie slovenskej reči zasadzovali, a to s odvolávaním sa na najvyšší diplom od 20. októbra 1860 a na najvyšší kráľovský reskript od 21. júla 1861, keď im slúžny Szuchy György a viceišpán Ján Takács nimi nerozumené maďarské prípisy posielali, a oni žiadali si prípisy v reči im zrozumiteľnej, slovenskej. A to im pokladali za búrenie proti vrchnosti.^[39]

Medzitým stalo sa, že som ja, ako predseda slovenským národným zhromaždením vyslaného stáleho národného slovenského výboru, z naloženia tohože zhromaždenia mnou vypracovaný návrh stanov Matice slovenskej s prosbou o povolenie spolku Matice slovenskej a o potvrdenie stanov dňa 1. augusta 1861 kráľovskej námestnej rade predložil. A keďže sídlo Matice slovenskej v stanovách udané byť malo a udané nebolo, dostal som stanovy k doplneniu a v niektorých paragrafoch k premeneniu naspäť.

Zastupiteľský sbor slobodného kráľovského mesta Brezna v zasadnutí dňa 28. augusta uzavrel slovenskú Maticu do svojho lona prijať. Avšak záležitosť tá následkom nepriateľských štvanic prišla 23. októbra zase na pretras, pri ktorej príležitosti väčšina obecného zastupiteľstva zase vyslovila sa za prijatie slovenskej Matice.

Pre objasnenie a na dôkaz, ako nepriateľsky úradovali vtedajší noví úradníci, pripomeniem, že napriek tomu, že konštitucionálne zastupiteľstvo slobodného kráľovského mesta Brezna dva razy celkom riadne uzavrelo slovenskú Maticu do svojho lona prijať, vymenovaný pre mesto Brezno kráľovský komisár Andrej Havas dňa 8. apríla 1862 nový zastupiteľský sbor podľa svojej chuti zostavil, hneď nasledujúceho dňa, t. j. 9. apríla, tomuže záležitosť Matice k novému pojednávaniu predložil a vykonal, že sa ten nový zastupiteľský sbor proti prijatiu Matice slovenskej vyslovil.

V takej nesnádzi zase mesto Turčiansky Sv. Martin pomohlo svojím uzavretím od 21. apríla 1862, v ktorom vyslovilo, že sídlo Matice slovenskej s radosťou príjme do svojho lona.

Aspoň tento nástin vtedajšieho položenia krajiny a národa slovenského v nej uznal som za potrebný, aby tým jasnejšie, vypuklejšie a odôvodnenejšie ukázalo sa vystúpenie biskupa Štefana Moysesa z kruhu jeho diecézy na pole celého národa.

Následkom tu vypočítaných a iných mnohých udalostí, celej slovenskej inteligencie a aj v širokých vrstvách ľudu slovenského zmocnilo sa rozochvenie, rozhorčenosť a všeobecné želenie toho, že Memorandum nebolo predložené aj kráľovi. Povstala všeobecná túžba a žiadanie, aby vystrojilo sa k prestolu početné slávnostné vyslanstvo, ktoré by položilo na stupne prestola, s vypočítaním krívd, v národnom ohľade Slovákom i ako jednotlivcom i ako národu robených, najponíženejšiu prosbu o ochranu a v život uvedenie rovnoprávnosti národnej. Naliehavé články a dopisy prišli aj pred verejnosť v Peštbudínskych vedomostiach a ku mne, ako predsedovi stáleho národného výboru.

Na naliehania ja, ako predseda stáleho slovenského národného výboru, odpovedal som v osemašesťdesiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí, že „nateraz je to sčiastky už pripozde, sčiastky ešte privčas“, kedže „Jeho Jasnosť už najvyšším reskriptom, ktorý krajinskému snemu už dňa 21. júla t. r. vydať ráčila, svoju najvyššiu vôľu pred krajinou a svetom vyslovila,… aby sa právo národností nemaďarských obyvateľov kráľovstva uhorského, týchto objem, tak ohľadom vyvinovania reči a národnosti, ako i poťahom na ich pomery k verejnej správe určili,“ nasledovne že „za to mám, že Jeho Jasnosť zo svojho otcovského vnuknutia a podľa sviatočného svojho sľubu, bez toho, žeby mu národ slovenský prosbami obťažným byť musel, národné práva slovenského svojho verného národa určí a k oživotvoreniu ich potrebné nariadenia vydať ráči“.

Avšak priznávam sa, že k tejto vyhýbavej odpovedi prinútili ma dve obavy. Jedna obava bola, že neberúc iné ťažkosti do ohľadu, už pre vtedajšie nesnadné, obťažné a drahé premávkové pomery k vyslanstvu neprihlási a nedostaví sa taký počet slovenských mužov, ktorý by národ dôstojne predstavoval a zastupoval. Druhá obava bola tá, že ak by sa i dostatočný počet ako členov vyslanstva dostavil, nebude na čelo vyslanstva osobnosti takej, ktorá by i svojím vynikavým verejným postavením i svojimi vynikavými osobnými vlastnosťami k takej úlohe uspôsobená bola.

Pomýšľal som, pravda, s vrúcnou túžbou na biskupa Moysesa; ale neosmelil som sa zrovna ho osloviť, lebo do tých čias, z príčin vyššie udaných, nepoznal som jeho zmýšľanie v tomto ohľade a jeho osobnú povahu.

Medzitým moje obavy boli dosť skoro rozptýlené a celé položenie akoby slnečným bleskom objasnené.

Asi vprostred mesiaca novembra (deň nemám zaznačený a nepamätám sa naň) prišiel biskup Moyses do Budína a zosadol u svojho školského priateľa, už v súkromnosti, vo svojom dome žijúceho advokáta Gombára. Sotva som sa dozvedel o tom, nemeškal som hneď navštíviť ho. Boli sme obaja radi, že sme sa osobne zišli. Po krátkom rozhovore prišla reč na vystrojenie vyslanstva k cisárovi a apoštolskému kráľovi. Ja, ako podstatnú ťažkosť, vyslovil som obavu o získanie dôstojnej osobnosti na čelo vyslanstva. Biskup Moyses na to bez váhania a rozmýšľania odpovedal otázkou: „A ak by ja šiel?“ Ja radostne prekvapený nevedel som viac odpovedať ako: „Tak by bola deputácia.“ Nato biskup Moyses odhodlaným hlasom vyslovil: „Ja pôjdem!“, a ja vo vytržení vyskočil som zo sediska, zvučne zvolal som: „Tak bude deputácia!“, padol som na kolená k nohám Moysesa a bozkal som mu ruku — a on zodvihol ma, pritiahol k sebe a vrúcne objal.

Tým bola otázka vystrojenia vyslanstva rozhodnutá, a myslím, že biskup Moyses s tým úmyslom prišiel do Budína, aby túže otázku so mnou k riešeniu priviedol.

Hneď nato oznámil som túto radostnú udalosť našim čelnejším mužom a začal som a začali aj iní účinkovať na čím početnejšom zúčastnení sa na vyslanstve, počiatkom decembra vo Viedni zísť sa majúcom — a to s výsledkom prajným.

Už 30. novembra prišli do Viedne niektorí mužovia z Turca, a v nasledujúce dni neprišiel ani jeden železničný vlak, ktorým nebolo by prišlo viac členov vyslanstva. Dňa 2. decembra prišiel biskup Moyses a početnými našimi mužmi v nádraží privítaný, zosadol v hoteli u „Kráľa uhorského“ (König von Ungarn).

Nato držali sa porady, prestolný prosbopis sa vyhotovil, audiencia sa na 12. decembra, desiatu hodinu predpoludním vykonala, k predstúpeniu potom pred cisára a apoštolského kráľa a oddaniu prosbopisu, podľa pravidiel dvornej ceremónie, vyznačení boli nasledujúci členovia vyslanstva, a to: biskup Štefan Moyses ako náčelník, potom Tomáš Červen,^[40] kanonik, Ján Országh,^[41] archidiakon, dr. Karol Kuzmány, superintendent, dr. Jozef Miloslav Hurban, evanjelický farár, Ján Francisci, kráľovského námestníctva radca v disponibilite, Viliam Pauliny-Tóth, prvý stoličný komisár v disponibilite, a Fraňo Blaho,^[42] advokát. Títo i prosbopis podpísali.^[43]

Dňa 12. decembra o desiatej hodine ráno predstúpili k tomu vyznačení členovia vyslanstva pred Jeho Veličenstvo. Biskup Štefan Moyses predniesol v prvom rade, že „v kráľovstve uhorskom pod smerodajným vplyvom až do najnovšej doby stávajúcich stoličných výborov a magistrátov, ako i posledného krajinského snemu, otcovská pečlivosť Jeho Veličenstva k ochrane nemaďarských národností viac ráz, menovite i 21. júla 1861 najmilostivejšie vyslovená, žiadúcim úspechom korunovaná nebola“. Ďalej: „Omnoho bolestnejšie dotýka sa najvernejších nemaďarských národov Uhorska, že kráľovská uhorská námestná rada 20. a 21. októbra 1861 nariadenia vydala, v ktorých prvé nemaďarským národným školám hrozí uvedením maďarskej reči; druhým ale, ačkoľvek v odpore s dvoma, dňa 5. tohože mesiaca vydanými, ale, bohužiaľ, v platnosti nezadržanými vyneseniami kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie, maďarská reč ako výlučne náukozdelná reč vo vyšších katolíckych gymnáziách, bez všetkého ohľadu na jazykové pomery, uvedená je.

Keďže týmito poriadkami vzdelávanie ľudu v banskobystrickej, ani jednej maďarskej obce nemajúcej diecéze najväčšiemu nebezpečenstvu vystavené je; z druhej ale strany banskobystrické gymnázium, hlavná to základná škola pre duchovenstvo tejže diecézy, do veľmi žalostného zmätku uvedené je: v povedomí nevyhnutnej úradnej povinnosti videl som sa prinúteným u stupňov najvyššieho prestolu hľadať výdatnú ochranu pre nábožensko-mravné, do nebezpečenstva uvedené vzdelanie svojich diecézanov.“

V druhom rade potom predniesol biskup Moyses: „Keďže súčasne som sa dozvedel, že mnohí vážnejší, k vyše dvoch miliónov duší počítajúcemu, Vášmu c. k. apoštolskému Veličenstvu vždy nezlomné vernému slovenskému národu prislúchajúci súkmeňovci proti prehmatom ultramaďarizmu,^[44] ktoré vyšespomenutými poriadkami tak dobre, ako i vo všetkých možných smeroch, ešte i pred rokom 1848 stávajúcu mieru prevyšujúc, najavo sa dávajú, tiež jedine od najvyššieho prestolu Vášho c. k. apoštolského Veličenstva výdatnú pomoc očakávajú a tú vyprosiť sa pripravujú: k tým svojim, za tým istým cieľom sa snažiacim súkmeňovcom pripojil som sa bez váhania.

Ako zlomok týchto mužov stojíme pred najjasnejším obličajom Vášho Veličenstva, s pokornou poníženosťou prosiac: nech ráči Vaše cisárske apoštolské Veličenstvo primerané poriadky najmilostivejšie nariadiť, aby v zmysle opakovaných najmilostivejších ohlásení, menovite ale najvyššieho, dňa 21. júla toho roku uhorskému snemu vydaného reskriptu, národné práva i najvernejšieho slovenského národa určite formulované a primeranými ustanovizňami trvanlive zabezpečené boli.“

Nato oddal biskup Moyses v osemasedemdesiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí uverejnený prosbopis i s dvoma prílohami a to s Memorandom a so zovrubným operátom,^[45] ako by sa rovnoprávnosť slovenského národa v Uhrách najsnadnejšie, bez narušenia krajinskej ústavy a spolu Slovákom najviac bezpečnosti dávajúcim spôsobom previesť mohla a mala.

Prosbopis ten, po dokázaní, že od krajinského snemu vyplnenie žiadosti Slovákov podľa dosavádnych skúseností očakávať nemožno, a po obšírnom historicko-zákonnom odôvodnení, obsahuje prosbu:

1. Aby Slováci uhorskí, ako staré uhorské zákony, menovite III: 25, § 1. a 2., 1608:13 a. c. 1608:10, 1609 :44 atď., dopúšťajú, práve tak ako Srbi, Rusi a Románi za osobitný národ uhorský uznaní a tie kraje, ktoré tento národ ako nepretrhnutý celok obýva, ako osobitné hornouhorské slovenské Okolie uznané a konštituované boli.

2. Aby to Okolie, ako ucelistvujúca čiastka Uhorska, všeobecnému uhorskému snemu a najvyšším uhorským vrchnostiam síce podriadené bolo, ale aby — osobitným národným zastúpením a ako politickou, tak pravosúdnou správou nadelené bolo.

3. Aby poradná a pokonávajúca reč^[46] v politickej správe a pri prisluhovaní spravodlivosti v hraniciach tohoto Okolia výlučne reč slovenská bola.

4. Aby z ohľadu škôl tohoto Okolia slovenský národ, v medziach všeobecných školských nariadení, nakladať mohol.

V záverke sa prosí:

„Vášho cisárskeho a apoštolského kráľovského Veličenstva sväté ústavné právo je také a podobné prosby na základe krajinských zákonov II.-7. a II.-9. najmilostivejšie vypočúvnuť a o tom z najvyššej plnomocnosti privilégiá udeliť. Prosiac teda o také privilégium, opovažujeme sa spolu návrh takejto písomnosti — pripojiť.“

Oddal tiež biskup Moyses osobitný, len ním samým podpísaný prosbopis strany ochrany pred maďarizovaním škôl katolíckych, ktorý viď v prvom čísle Pešťbudínskych vedomostí, 1862.

Jeho Veličenstvo prosbopisy prevzalo a doslovne odpovedalo:

„Teší ma, že vás ako tlmočníkov zmýšľania môjho, vo všetkých ťažkých okolnostiach časových verného a lojálneho slovenského národa (slawischen Volkes) z uhorských čiastok tu vidím.

Sťažnosti a prosby vaše vezmem do povahy a podľa možnosti^[47] na ne ohľad brať budem.

Čo sa školských záležitostí týka, spomenuté nariadenia, ako sami udávate, proti mojej vôli stali sa, a tu čo skôr nariadim, aby sa tomu pomohlo.

I v inom ohľade prosby a sťažnosti mne prednesené dám bedlive preskúmať a budem hľadieť, aby sa im podľa možnosti vyhovelo.

Opakujem, že ma tešilo vás vidieť.“

Výbor po výsluchu ešte na niektorých vysokých miestach prosby Slovákov porúčal.

Potom sa všetci rozišli, len biskup Moyses ostal ešte vo Viedni. Dňa 28. decembra prišiel biskup Moyses, navracajúc sa z Viedne, do Pešťbudína, kde navštívil kráľovského námestníka grófa Pálffyho a jeho adlátusa Privitzera,^[48] ktorým porúčal záležitosti, v ktorých Jeho cisárskemu apoštolskému kráľovskému Veličenstvu najponíženejšie prosby predložil.

Pri tejto príležitosti predstavilo sa mu vyslanstvo pešťbudínskeho slovenského meštianstva a slovenskej mládeže na všeučilišti,^[49] aby mu vyslovili najhlbšiu vďaku za jeho vystúpenie.^[50]

Ako vidno, biskup Moyses, čo sa jeho týka, celkom opatrne, dôsledne, ale spolu aj rozhodne pokračoval. On do tých čias v diecezálnych a školských záležitostiach účinkovavší pri výsluchu v prvom rade predniesol sťažnosti a prosby v školských záležitostiach. Len v druhom rade vyslovil, že „sa dozvedel, že mnohí jeho súkmeňovci sa pripravujú u prestola vyprosiť výdatnú pomoc, teda že sa k tým svojim súkmeňovcom bez váhania pripojil“.

Tak stal sa biskup Moyses celonárodným neúnavným dejateľom, ochrancom, borcom.

Vystúpenie biskupa Moysesa a vyslanstva malo účinok keď aj nie nejaký výdatný, ale predsa.

Na vysvetlenie toho účinku mám biskupom Moysesom mi poslané odpisy troch v nemeckom jazyku písaných listín, a to biskupom Moysesom kráľovskému námestníkovi grófovi M. Pálffymu dňa 10. mája 1862 písaný prípis, kráľovským námestníkom dňa 1. júna 1862, pod číslom 11.679, danú odpoveď a zase biskupom Moysesom kráľovskému námestníkovi dňa 5. júla 1862 poslanú repliku.

Hneď 1. a 3. januára 1862 kráľovský námestník gróf Pálffy z vyššieho naloženia vyzval biskupa Moysesa, aby mu predniesol spozorovania vo vzťahu na záležitosti ním u najvyššieho prestola, ako aj kráľovskému námestníkovi prednesené.

Biskup Moyses odpovedal prípisom od 10. mája 1862. Prípis tento v nemeckom jazyku napísaný, obsahom i formou vynikavý, ja držím za prepamätný, keďže v ňom ukazuje sa ako v zrkadle celá povaha Moysesovho veľkého ducha, vrelosť, hlboká myseľ, dôsledná, neohrozená a neústupná energia, a menovite aj vrúcna zaujatosť za všetky záležitosti slovenského národa bez ohľadu na vierovyznanie.

Po prednesení, že tlak na slovenský národ v objeme jeho skúseností^[51] všetkými možnými prostriedkami sa vykonáva, uvádza jednotlivé udalosti. Nielenže je na dennom poriadku, že stoliční úradníci vydávajú maďarsky neznajúcim obciam a jednotlivcom maďarské rozkazy, ale že len banskobystrickému c. k. miestnemu komandu ďakovať možno, že dvaja kňazi, jeden katolík, druhý evanjelik, netaktičnosťou zvolenskej stoličnej vrchnosti neboli poslaní do Komárna pred vojenský súd. Ďalej že aj to, čo sa teraz (vtedy) v slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti, v Liptove a inde prevádza, tiež len na vyničenie slovenského národa smeruje. Tiež že pod vplyvom kráľovského komisára dve uzavretia zastupiteľstva mesta Brezna o prijatí slovenskej Matice do svojho lona boli odvolané. Prejdúc na záležitosti školské, prednáša, že následkom intimátu kráľovskej uhorskej dvorskej kancelárie od 27. decembra 1861 v prospech uvedenia slovenskej náukozdelnej reči na banskobystrickom katolíckom gymnáziu, a bezpochyby i na iných katolíckych gymnáziách, sa nič nestalo. Také pokračovanie smeruje k ohlupovaniu, znemravneniu a zhovädeniu slovenského národa.

Prechádza potom na otázku národnostného urovnoprávnenia. Obšírnejšie pojednáva o nej a odôvodňuje oprávnenosť požadovania takej rovnoprávnosti. Potom doslovne píše: „Neráčiž Vaša excelencia ani môj terajší, ani moje predošlé kroky v tejto záležitosti prepiatemu horleniu za slovenskú národnosť pripisovať. Ako moje presvedčenie, práve tak zodpovedá aj moje konanie môjmu veku a môjmu úradu. Tamto je nezvratné, toto chlácholiace.“

Kráľovský námestník odpovedal hneď dňa 1. júna 1862, pod číslom 11.679, s veľkou šetrnosťou naproti biskupovi Moysesovi, chlácholivým a najochotnejšiu hotovosť vyplniť jeho žiadosti ukazujúcim spôsobom. V podstate písal, že okolnosti nie vždy dovoľujú aj potrebnými ukazujúce sa záležitosti v ich úplnom rozsahu so žiadúcou rýchlosťou uskutočňovať. Že smer Moysesovho prípisu je mu z majestátneho, v decembri minulého roku skrze slovenské vyslanstvo podaného prosbopisu známy. Že v tých záležitostiach z najvyššieho rozkazu sú pojednávania už v behu, že poťažné návrhy najvyššiemu miestu predložené a na ne očakávané najvyššie rozhodnutia nezúžené prevedené budú. Ak by sa však v tomto ohľade u súkmeňovcov ukazovala nedočkavosť, je kráľovský námestník presvedčený, že biskup Moyses svoj vplyv vynaloží nielen stávajúcim mylným náhľadom oproti dejstvovať, ale aj vyhýbať bude každej príčine, ktorá by v prítomných pomeroch medzi rozličnými národnosťami krajiny nesváry vyvolala. — Konečné rozlúštenie národnostnej otázky v budúcnosti vymáhať sa má len cestou zákonodarstva, v prítomnosti však niet takej krikľavej pohnútky, ktorá by obzvláštnu ochranu Slovákov požadovala, keďže on — kráľovský námestník — má i prostriedky i vôľu každé potlačovanie hneď zamedziť.

Prejdúc na jednotlivé ponosy biskupa Moysesa, kráľovský námestník píše:

1. Že biskup Moyses strany odvedenia dvoch kňazov len pre lásku ku slovenskému národu bezmála nedobre je poučený, a on — kráľovský námestník — by to ani nebol dovolil.

2. Že by to, čo sa teraz deje v Pešti, v Liptove a inde proti slovenskej evanjelickej cirkvi, smerovalo k vykynoženiu slovenského národa, tomu on — kráľovský námestník — prinútený je protirečiť, nakoľko na roztržkách v peštianskej slovenskej evanjelickej cirkvi príčinou je farár Podhradský;^[52] že v Liptove a inde medzi autonómnou a patentálnou cirkvou^[53] kňazmi a svetskými prevádza sa zjavná agitácia, následkom čoho on nariadil na základe najvyššieho rozhodnutia od 5. novembra 1861 zaviesť proti patričným vojensko-súdne vyšetrovanie, výsledok čoho ešte mu je neznámy.

3. Že podozrenie proti kráľovskému komisárovi v Brezne je bezzákladné, čo dokazuje jeho zpráva od 15. apríla 1862. Ináče že na návrh ním osobne vypočutého radcu kráľovskej uhorskej námestnej rady, Francisciho, preloženie spolku Matice do Turčianskeho Sv. Martina 28. mája najvyššiemu miestu navrhol a riešenie každú chvíľu očakáva.

A predsa to v tomto bode spomenuté podozrenie nebolo bezzákladné a grófovi Pálffymu ľahostajné, keďže písal o tom 12. marca 1862, pod číslom 6016, kráľovskému uhorskému kancelárovi, ktorý mu odpovedal 7. apríla 1862, pod číslom 8732, v podstate nasledujúce: Poťažne na prípad, ktorý dal príležitosť k predlohe Vašej excelencie, za primeranejšie držím vyhýbať zásadným hádkam a rozlúštenie jestvujúcich ťažkostí pri danej príležitosti zveriť taktičnosti patričných úradníkov v tom spôsobe, aby v tejto záležitosti Jeho Veličenstvom dňa 20. októbra 1860 vyjadrený úmysel dosiahnutý bol. „Obzvlášte správca Zvolenskej stolice mal by byť upravený, aby slúžnovci tým kňazom, ktorí po maďarsky práve neznajú, úradné zdelenia, na ich žiadosť, v materinskej reči kňazov posielali.“

4. Na ponosu biskupa Moysesa, že posledné vymenovania na banskobystrické gymnázium^[54] dosvedčujú vždy neprajný prúd nárokom slovenským, a že strany náukozdelnej reči na slovenských stranách jestvujúcich gymnázií nedeje sa spravodlivejšie, kráľovský námestník odpovedá, že intimátom kráľovskej námestnej rady už vo februári stala sa na otáznom gymnáziu niektorá odpomoc.^[55] K prevedeniu ďalšieho že vyžiadali sa návrhy direkcií všetkých gymnázií, ale kým sa preskúma a spracuje celý dochádzajúci materiál, k tomu je dlhší čas potrebný. Ináče, poťažne na učiteľov, že je prekážkou tá okolnosť, že je nedostatok na súcich kompetentoch,^[56] nakoľko v zmysle predpisov len skúšku zloživší môžu byť menovaní za učiteľov.

Asi takú odpoveď dostal som ja od kráľovského námestníka grófa Pálffyho. Ja som totiž často býval u neho, sčiastky v záležitostiach Pešťbudínskych vedomostí, keďže bývalo, že mi c. k. polícia veľmi často pristavila poťažné číslo, a tu mi prichodilo chodiť do Pešti k direktorovi polície, vychýrenému Prottmannovi, a jeho nástupcovi Vorafkovi, a odtiaľ zase do Budína ku grófovi Pálffymu. Chodieval som k nemu tiež v záležitostiach slovenskej Matice. Raz ma kráľovský námestník gróf Pálffy oslovil: „Ja by chcel Slovákov vymenovať alebo na vyššom mieste navrhnúť do úradov; navrhnite mi, koho by som mohol.“ — Na prvom mieste navrhol som Štefana Daxnera. Gróf Pálffy: „Čím bol, alebo čím je Daxner?“ Ja: „Daxner bol prísediacim c. k. súdu v N. Kállove.“ Gróf Pálffy: „Vidíte, ten nemá potrebný rang. Navrhnite iného.“ Ja som potom navrhoval Viliama Pauliny-Tótha, Ľudovíta Turzu a viacej iných. Gróf Pálffy za každým mi odpovedal ako o Daxnerovi: „Vidíte, ten nemá potrebný rang, potrebnú kvalifikáciu; ja nemôžem ľudí avancírovať dať.^[57] Ľutujem, lebo veď som aj ja Slovák, aj moji poddaní boli Slováci. Ľutujem, ale nemôžem. Vidíte, nemáte súcich ľudí.“ A napriek tomu menovaní boli slúžni, okresní sudcovia, advokáti atď. na dosť vysoké úrady, keď len boli Maďari alebo maďaróni.

V záverke pripomína kráľovský námestník, že v najbližšom čase precestuje slovenské stolice a bude mať príležitosť s biskupom Moysesom prehovoriť a nájdené ťažkosti na mieste podľa možnosti hneď odstrániť.

Na túto odpoveď biskup Moyses podal dňa 5. júla 1862 jemu vlastnou taktičnosťou a energiou napísanú repliku^[58] kráľovskému námestníkovi grófovi Pálffymu, v ktorej všetky svoje ponosy a žiadosti základne vysvetľoval a odôvodňoval, ktorá však bola prevažne polemického obsahu. Na konci prosí: „Ráčiž Vaša excelencia milostive nariadiť možné čím najrýchlejšie prevedenie už započatého, cieľuprimeraného ustrojenia katolíckych gymnázií a vyprostredkovať povolenie literárneho spolku Matice.“

Pre objasnenie vtedajšieho položenia a udalostí, spomínaných v listoch biskupa Moysesa a grófa Pálffyho, za potrebné držím krátkymi slovami uviesť nasledujúce doplnky, čo by prísne i neprináležali k predmetu.

Roku 1859 vydalo bolo Jeho Veličenstvo patent od 1. septembra poťažne na definitívne ustrojenie cirkvi evanjelickej augsburského i helvétskeho vyznania v Uhrách a minister kultu vydal inštrukciu, podľa ktorej malo by byť prevedené to ustrojenie. Smer tej inštrukcie bol previesť ustrojenie odspodku nahor, tým zabezpečiť práva a vplyv jednotlivých cirkevníkov a zase jednotlivých cirkví atď. zoči-voči svojvôli a nadužívaniam zemianstva a panstvo v cirkvi svojvoľne prevádzajúcim jednotlivcom a cirkevným svetským pohlavárom.

Spomenuté dielo v podstate vypracoval bol nezabudnuteľný učenec, výtečný znateľ dejepisu a potrieb ev. a. v. cirkvi a vrúcny milovník ľudu slovenského, dr. Karol Kuzmány. Vypracoval ho bol v prvých rokoch po 1850, vtedy, keď cisárska vláda organizovala Uhorsko vôbec. Ale referent pri cisárskom ministerstve kultu, dvorný radca Zimmermann, sedmohradský Nemec, evanjelik, možno z vlastnej vôle, možno z návodu iných nechal ho ležať až do roku 1859, keď vo Viedni po porážkach v Taliansku mysleli, že vydanie toho patentu v nepriateľskom smere proti Viedni rozbúrené mysle a agitácie upokojí a evanjelikov obojeho vyznania aspoň v najväčšej časti pre Viedeň získa a zabezpečí. Pravdaže, kňažstvo i luteránske i kalvínske a ľud, bez ohľadu na politickú situáciu, s jasotom prijali patent a začali sa podľa neho organizovať, avšak toto posledné len u luteránov. Kalvínske kňažstvo bálo sa verejne vystúpiť pre takzvaný „marasztás“,^[59] podľa ktorého kňaza, keď našli proti nemu zádrapku, hockedy mohli vysadiť na chotár. Ale zemianstvo u luteránov a prívrženstvo kossuthovských výdobytkov použilo patent ako veľmi výdatný prostriedok k agitácii proti Viedni a k zachráneniu svojej svojvôle na cirkevnom poli.

Medzi kalvínmi, ako rečeno, keď i vrelo hnutie za patent u kňazstva, ale neopovážilo sa vystúpiť na povrch. Tým rapídnejšie a všestrannejšie zjavilo sa u luteránov. Prevažná väčšina cirkví, menovite slovenských, zorganizovala sa podľa patentu a ustrojila sa predbežne v jednu superintendenciu pod superintendentom dr. Kuzmánym a mnou ako superintendenciálnym dozorcom.^[60]

Nasledovali agitácie na život a na smrť, trenice, nepokoje, prenasledovania medzi jednotlivcami, medzi jednotlivými cirkvami a v celej ev. a. v. cirkvi medzi jej patentálnou a autonómnou čiastkou, na ktoré čiastky bola sa rozpadla ev. a. v. cirkev v Uhorsku. Tak dialo sa v slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti. Farár bránil ústrojnosť patentálnu a jeho nepriateľskí odporníci — i židia — agitovali proti nemu, až ho naposledy vyhrýzli. V Liptove zase stalo sa, že proti slovenskému vôbec a evanjelickému cirkevnému výtečníkovi Michalovi Hodžovi, proti ktorému od mnohých rokov brojilo liptovské zemianstvo, povstala najsurovšia a brutálna perzekúcia. Raz, menovite idúceho peši z návštevy u Janka Lehotského,^[61] farára v Trnovci, s mikulášskym profesorom Jankom Makovickým, pri Ráztokách prepadli Béla Lehotzky, stoličný csendbiztos,^[62] a istý Rásztokay-Motúz a ubili ich a rozkrvavili, dobre o život nepripravili. Za dlhší čas obľahli a museli sa liečiť. V nasledujúcu nedeľu, dňa 17. júna 1863, keď Hodža neprišiel do kostola, a pobožný, nedeľňajšie služby božie valne navštevujúci ľud dozvedel sa o príčine neprítomnosti Hodžovej v kostole, hrnul sa do stoličnej dvorany, tam, narastúc idúci asi na štyri tisíc hláv, búrlive žiadal potrestanie vinníkov. Marína,^[63] Hodžova oduševnená dcéra, v tom zhromaždení vyskočila na stolec, povedala v rozžialení a rozhorčení zápalistú reč, ktorú zakončila, že pomstu prisahá, ak sa jej zranenému otcovi spravodlivosť hneď prisluhovať nebude. Ľud jednohlasne skríkol: „Pomsta!“^[64]

Zemianstvo, namiesto pokutovania vinných, použilo tento výstup za poburovanie a dovtedy vŕtalo proti Hodžovi a jeho rodine, kým nepreviedlo, že Hodža svetskou vrchnosťou prinútený bol vysťahovať sa^[65] z Liptovského Sv. Mikuláša a bývať inde. On vyvolil si Tešín a tam v rozžialení a rozhorčení, bohužiaľ, privčas i skonal.

Čím gróf Pálffy v druhom bode svojho, biskupovi Moysesovi písaného listu prihrozil, to sa i stalo, a to i proti cirkevným i proti svetským, všetko pre zločin poburovania. Dal totižto u c. k. vojenského súdu v Košiciach zapravotiť Eduarda Zsedényiho,^[66] dištriktuálneho dozorcu, a Ľudovíta Mádayho,^[67] superintendenta potiského ev. a. v. dištriktu, ktorí boli i odsúdení a uväznení! Tiež dal zapravotiť u peštianskeho c. k. vojenského súdu pre ktorýsi článok v časopise Hon, ktorý bol napísal gróf Ferdinand Zichy^[68] a vytlačiť dal Móric Jókai,^[69] redaktor Honu.

Obaja boli odsúdení k väzeniu a i sedeli v budínskej kasárni, kým neboli omilostení a vypustení. Dal zapravotiť tiež u peštianskeho c. k. vojenského súdu Viliama Pauliny-Tótha a Jána Bobulu^[70] pre brožúru „Jánošík“, na ktorej bol vytlačený Ján Bobula ako pôvodca, a boli obidvaja odsúdení pôvodne na väzenie po tri mesiace, ale peštiansky miestny veliteľ generál Neuwirth zmiernil súd na jeden mesiac. A vskutku i vysedeli oba po jednom mesiaci väzenia, a to v tých istých izbách budínskej kasárne, v ktorých pred nimi sedeli gróf Ferdinand Zichy a Móric Jókai.^[71]

Tiež dal zapravotiť i mňa za článok „Politika historického práva“,^[75] ktorý, ako veľmi mnohé iné neoceniteľné články Pešťbudínskych vedomostí, pochádzal z neúnavne plodného pera výtečného žurnalistu, pod článkami vždy podpísaného Dusarova.^[76] Pred vojenským súdom mi povedali, že som zažalovaný za zločin poburovania, ktorý som spáchal vytlačením v Pešťbudínskych vedomostiach článku „Politika historického práva“. Kto je pôvodca? Ja som odpovedal, že pôvodca chce byť nemenovaný a zodpovednosť že prijímam ja na seba. Proti obžalobe bránil som sa v podstate tým, že veď v tom článku nikde nevídať, akože ani nebol úmysel poburovania. V článku tom preberajú sa len veci historické a zákonné z pragmatickej sankcie a iných zákonov uhorského zákonníka Corpus juris. — Vojenský súd oslobodil ma spod obžaloby a dal mi na vedomie prípisom od 28. apríla 1863, že zavedené proti mne trestné vyšetrovanie „aus Abgang des Tatbestandes“^[77] pristavil.

Po audiencii 12. decembra 1861 a oddaní Jeho Veličenstvu skrze biskupa Moysesa na čele slovenského vyslanstva najponíženejšej prosby Slovákov vo všeobecnosti a druhej, len ním samým podpísanej prosby v záležitosti gymnázií a škôl katolíckych, stalo sa, že v „Sürgönyi“,^[78] v ten čas úradnom časopise, dňa 22. decembra 1861 vyšiel biskupa Moysesa urážlive napádajúci, z úradných listín čerpanými dátami naplnený, teda vtedajšou vládou objednaný článok akéhosi vraj „hornouhorského“ dopisovateľa.

Biskup Moyses odpovedal tiež novinárskym, hneď dňa 24. decembra 1861 napísaným, ním i podpísaným a 31. decembra 1861 v triaosemdesiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí v úplnej celosti vytlačeným článkom. Na zavrátenie nápadu biskup Moyses uviedol v úplnom znení svoju obšírnu, veľmi odôvodnenú a základnú mienku, ktorú bol podal 10. decembra 1860 následkom nariadenia kráľovskej uhorskej námestnej rady od 24. novembra 1860 v záležitosti premien a náukozdelnej reči na katolíckych gymnáziách. Na konci však osvedčuje, že keď jeho nárady a prosby nesplňovali sa, „žiaden iný liek mu nepozostával, ako obrátiť sa k Najvyššiemu prestolu. Ja som tento krok, spoločne s niektorými výtečnejšími jednotlivcami svojho úbohého národa, plným právom urobil a urobím ho i budúcne“.^[79]

Ešte je pozoruhodná i odpoveď biskupa Moysesa od 9. februára 1862 v „Sürgönyi“, v pôvodine a v Pešťbudínskych vedomostiach, číslo osemnásť, 1862 v preklade uverejnená, na viac článkov Lukáča Mácsaiho,^[80] „Poznamenania na predlohu niekoľko hornovidieckych prositeľov“. — Pripomínam to i pre obsah i preto, aby slovenské obecenstvo vedelo, že biskup Moyses nedržal niže svojej hodnosti unúvať sa i časopisnými článkami ku svojej obrane a za záujmy národa slovenského.

Vystúpením biskupa Moysesa bol národ slovenský, ako elektrickou iskrou obživený, sladkými nádejami naplnený a do práce na národnom poli oduševnený, uchvátený. Všetko, menovite duchovenstvo jeho diecézy a aj iných diecéz na slovenských stranách, s neobmedzenou dôverou túlilo sa k nemu. Neobmedzenej dôvery a povďačnosti, adresami obcí, duchovenstva oboch vyznaní, a najrozličnejšieho povolania svetských bol verejne v Pešťbudínskych vedomostiach a súkromne osobne v doslovnom znení slova obsypaný. Slovom, biskup Moyses stal sa razom obdivovaným, zvelebovaným a všeobecnou dôverou slovenského národa objatým, akoby nadzemskou aureolou otočeným, ožiareným slovenským velikášom, vodcom, dejateľom, borcom.

Výsledky jeho vystúpenia a námah prichádzali opozdene síce a skromne, ale predsa.

Na poli školstva ja ako značný výdobytok zaznačujem, že výtečný slovenský pedagóg a učenec Martin Čulen,^[81] v ten čas direktor gymnázia v Satmáre, bol preložený do Banskej Bystrice ako direktor na čelo tamojšieho katolíckeho gymnázia, a že to gymnázium bolo zaopatrené početnými výtečnými slovenskými učiteľskými silami.^[82]

Druhý, ale omnoho vážnejší a dôležitejší výsledok bol, že spolok slovenská Matica bol Jeho cisárskym apoštolským kráľovským Veličenstvom povolený a jeho stanovy boli potvrdené.

A tu predovšetkým vyzdvihnúť mi prichodí, že uholným základným kameňom slovenskej Matice bola tá tisícka, ktorú Janko Čipka, brezniansky mešťan a statkár, od mladi vrúcny syn a štedrý mecén slovenského národa a jeho pomoci potrebujúcich a zasluhujúcich synov, už počas národného zhromaždenia 6. júna 1861 k tomu cieľu bol venoval a vo svojom čase i skutočne zložil.

Záležitosť slovenskej Matice vyvinovala sa nasledovne:

Slovenské národné zhromaždenie 6. júna 1861 uzavrelo založiť a ustrojiť literárny spolok slovenskej Matice. Previesť tú úlohu zverilo k prevedeniu uzavretí zhromaždenia zo svojho lona vyslanému stálemu slovenskému národnému výboru. Tento výbor predniesol tú úlohu zo svojho lona označenému odboru ad hoc, ktorý záležal z nasledujúcich, v Pešti a Budíne bývajúcich štyroch členov, a to: Jána Francisciho ako predsedu, Jána Gotčára, Viliama Pauliny-Tótha a Jána Palárika. Odbor ad hoc dostal i vrchnosťami prijaté pomenovanie: Dočasný výbor slovenskej Matice.

S vypracovaním stanov pre slovenskú Maticu poveril Dočasný výbor mňa. Ja som ten návrh vypracoval a Dočasný výbor ho prijal. A keďže podľa zákonov spolkovosti bolo treba v stanovách udať sídelné mesto spolku, vyjednával som s vynikajúcimi mešťanmi slobodného kráľovského banského mesta Brezna, či by mesto Brezno bolo ochotné prijať slovenskú Maticu do svojho lona. A keď som dostal prajnú odpoveď, vložil som do stanov, že sídlom slovenskej Matice bude slobodné kráľovské a banské mesto Brezno. I predložil som menom označeného Dočasného výboru dňa 1. augusta 1861 stanovy Matice kráľovskej uhorskej námestnej rade s prosbou o vykonanie najvyššieho povolenia spolku slovenskej Matice a potvrdenie jej stanov.

Kráľovská námestná rada poslala tú prosbu, na mienku, poťažne na prijatie slovenskej Matice do svojho lona, predstavenstvu mesta Brezna. Zastupiteľstvo mesta Brezna vyslovilo sa 28. augusta 1861 za prijatie slovenskej Matice. Nasledovali tam búrlivé zasadnutia volenej obce,^[83] v ktorých uzavretie od 28. augusta bolo hneď odvolané, hneď potvrdené, menovite pod predsedníctvom novovymenovaného kráľovského komisára pre mesto Brezno, Andreja Havasa; dňa 15. januára 1862 vydržiavané zasadnutie volenej obce vyslovilo sa po druhý raz zákonným spôsobom za prijatie slovenskej Matice.

V domnení, že už niet žiadnej prekážky, predložil som 8. februára 1862 kráľovskej námestnej rade prepracované, poťažne doplnené stanovy.

Avšak mimo nazdania stalo sa inak. Ten samý kráľovský komisár Andrej Havas 8. apríla 1862 podľa svojej, Matici nepriateľskej mienky ustrojil v meste Brezne nové zastupiteľstvo mesta a hneď na druhý deň, 9. apríla, predložil tomu novému zastupiteľstvu otázku slovenskej Matice k novému pojednávaniu a riešeniu. A toto zasadnutie uzavrelo slovenskú Maticu neprijať do lona mesta Brezna. Kráľovský komisár Andrej Havas potom predložil toto uzavretie dňa 13. apríla 1862 kráľovskej námestnej rade.

Avšak, ako som už predtým rozpovedal, v takejto trápnej nesnádzi vypomohlo mesto Turčiansky Sv. Martin uzavretím od 21. apríla 1862, v ktorom sa osvedčuje, že sídlo slovenskej Matice s najväčšou ochotou a radosťou príjme do svojho lona.

I mesto Liptovský Sv. Mikuláš uzavrelo, ale už pripozde, len 26. júla 1862, aby slovenská Matica v Liptovskom Sv. Mikuláši ubytovaná bola, a „v páde tom, jestliby L. Sv. Mikuláš tak šťastlivý bol, žeby výbor slovenskú Maticu tam umiestiť ráčil, dáva mestečko pre samý spolok matičný hospodu a miestnosť zo troch izieb pozostávajúcu na dva roky zdarma; ba čo viac: pod týmito dvoma rokmi, mestečko naše, vedľa učiniť sa mohúcej smluvy s Maticou, hotové bude vystaviť i zvláštnu, spolku primeranú miestnosť a príležitosť“.

Uzavretie mesta Turčianskeho Sv. Martina od 21. apríla nepremeškal som hneď a hneď predložiť kráľovskému námestníkovi grófovi Pálffymu s prosbou, aby posledne uvedené, slovenskej Matici neprajné uzavretie breznianskeho mestského zastupiteľstva nepokladal za prekážku povolenia slovenskej Matice, ale aby na základe uzavretia mesta Turčianskeho Sv. Martina vykonal jej najvyššie povolenie a potvrdenie jej už predložených stanov.

Kráľovský námestník gróf Pálffy, ako sa v hore uvedenom, biskupovi Moysesovi dňa 1. júna 1862 písanom liste osvedčil, že na tento môj návrh preloženie sídla slovenskej Matice do Turčianskeho Sv. Martina hneď 28. mája 1862 na najvyššom mieste odporúčal.

A vskutku cestou budínskeho mestského magistrátu^[84] prípisom od 22. októbra 1862 doručené mi bolo vynesenie kráľovskej uhorskej námestnej rady od 9. októbra 1862 s jedným, pri vysokej kráľovskej uhorskej dvornej kancelárii vyhotoveným odpisom, skrze Jeho cisárske apoštolské kráľovské Veličenstvo najvyšším riešením od 21. augusta 1862 potvrdených stanov, s naložením: do stanov vniesť namiesto mesta Brezna mesto Turčiansky Sv. Martin ako sídlo spolku a stanovy podľa poslanej mi od kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie osnovy vyhotoviť a vo dvoch prímerkoch^[85] znova predložiť.

Žiadané premeny stanov, okrem premenenia sídla slovenskej Matice, záležali podstatne v tom: aby slovenskou Maticou zozbieraná základina v páde rozpustenia alebo rozídenia sa spolku nemenovala sa „Základina slovenského národa“, ale „Základina slovenskej Matice“, a nadobudnúť sa majúci dom nemenoval sa „Dom slovenského národa“, ale „Dom slovenskej Matice“. Ďalej, aby vystali všetky tie paragrafy, v ktorých bola formulovaná okrem ústrednej ústrojnosti i vidiecka ústrojnosť, t. j. ústrojnosť okresov so správcami na čele a s právom vydržiavať občasne vidiecke zhromaždenia členov Matice pod predsedníctvom a riadením vidieckych správcov. Podobne vynechať sa malo i to ustanovenie, že slovenská Matica môže vydržiavať svoje valné zhromaždenia nielen v sídle spolku, ale i kdekoľvek inde, kde to valné zhromaždenie určí. Naposledy vnesený mal byť paragraf, ktorým určuje sa pre spolok slovenskej Matice zemepanský komisár.^[86]

Vidno z týchto premien, že pre Slovákov nič nemalo byť povolené, čo by menovalo sa národným a slovenský národ za národ uznávalo, ani nič dovolené, čo bolo by oprávnené medzi Slovákmi vyvinúť rozsiahlejšiu a intenzívnejšiu činnosť národnú.

Takto premenené stanovy predložil som ja menom Dočasného výboru kráľovskému námestníkovi grófovi Pálffymu dňa 31. októbra 1862 cieľom vnesenia na ne potvrdzujúcej záverky, s prosbou o dovolenie vydať vyzvanie ku vstúpeniu do spolku slovenskej Matice a zavedeniu zbierok pre túže Maticu.

Toto dovolenie mi kráľovský námestník vydal dňa 1. novembra 1862 pod číslom 20.298/pres.

Hneď nato, a to 4. novembra 1862, dočasný výbor vydal a rozposlal tlačené Ohlásenie slovenskej Matice, v ktorom bolo vyzvanie k prihláseniu sa za členov a k posielaniu ich členovských príspevkov. Príspevky mali byť posielané mne a opatrovať ich mali Jozef Viktorin a pre banskobystrické okolie k tomu pozdejšie určený Michal Chrástek,^[87] ako dočasní pokladníci.

Kým sa členovia prihlasovali a svoje príspevky posielali, doručené mi boli cestou magistrátu mesta Budína dňa 8. júna 1863 potvrdzujúcou záverkou opatrené stanovy. Táto záverka v doslovnom preklade zneje: „Číslo 38.441. Prítomné stanovy slovenského literárneho spolku, slovenská Matica zvaného, na základe dňa 21. augusta 1862, toho samého mesiaca a roku milostivým kráľovským dvorným nariadením pod číslom 14.002 oznámeného najvyššieho riešenia Jeho cisárskeho apoštolského kráľovského Veličenstva, týmto potvrdzujú sa. Dané v Budíne dňa 31. mája roku 1863. Štefan Privitzer v. r.“

Už 1. mája 1863 v päťatridsiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí mohol som vo svojom radostnom uveličení nad dovtedajšími príhlasmi a príspevkami napísať článok: „50.000 a slovenská Matica“.

Príhlasy a príspevky prichádzali a množili sa v radostnej miere. Dočasný výbor uznal príhlasy a príspevky už za dostatočné k tomu, aby zvolať sa mohlo zriaďujúce valné zhromaždenie, i podal 1. júna 1863 kráľovskému námestníkovi prosbu o dovolenie k vydržiavaniu, dňa 4. a nasledujúcich dňoch augusta 1863 v Turčianskom Sv. Martine, prvého a zriaďujúceho valného zhromaždenia slovenskej Matice. To dovolenie oznámené mi bolo cestou magistrátu mesta Budína prípisom od 15. júna 1863. Po obdržaní ktorého Dočasný výbor vydal v triapäťdesiatom čísle, od 1. júla 1863, Pešťbudínskych vedomostí pozvanie do tohože valného zhromaždenia.

K doplneniu úplného opisu príprav pre tento dovtedy nebývalý slovenský národný sviatok ešte pripomínam, že vtedajší administrátor Turčianskej stolice, gróf Egyd Dessewffy, 15. júna 1863 pod číslom 2669 mi oznámil, že za zemepanského komisára pre tože zhromaždenie vymenoval Šimona Nemessa, vtedajšieho podžupana Turčianskej stolice, spolu žiadal, aby som mu predložil program pojednávať sa majúcich predmetov.

Ten program podal som mu 20. júla 1863.

Dňa 3. augusta zo všetkých slovenských strán hrnulo sa množstvo členov Matice a ctiteľov biskupa Moysesa do Martina. A prišiel i túžobne očakávaný biskup Moyses. Na hranici tekovsko-turčianskej pozdravilo ho úradníctvo a duchovenstvo Turčianskej stolice, v Mošovciach, Príbovciach a iných obciach národ domáci i susedný. Do Martina vtiahol, po boku majúc Michala Chrástka, sprevádzaný početným bandériom jazdcov,^[88] na svojej štvorke^[89] pri hučaní zvonov, streľbe z mažiarov, hudbe, a nekonečným volaním „sláva!“ cez slávnostnú bránu, pri ktorej privítalo ho martinské predstavenstvo a meštianstvo, menom ktorých pozdravil ho dr. Karol Kuzmány oduševnenou rečou — a zosadol v katolíckej fare. Sotva zosadol, pozdravil ho Ján Francisci s Dočasným výborom Matice. Nasledovali poklony stoličného úradníctva, vojska, financií atď., veľmi početné vyslanstvá členov Matice, takmer zo všetkých slovenských stolíc, pod vedením dr. Jozefa M. Hurbana, Štefana Daxnera, Jura Matúšku, Štefana Závodníka, Adama Kardoša, Jána Moravčíka atď.

Večer bolo mesto bohato osvetlené a porada u biskupa Moysesa.

Pred poradou medzi vlniacim sa ulicami národom vyhľadal ma úradný sluha a doručil mi preradostnú zvesť od Jeho excelencie kráľovského námestníka grófa Pálffyho, že „Jeho cisárske a apoštolské kráľovské Veličenstvo z vlastnej pokladnice na slovenskú Maticu tisíc zlatých rakúskeho čísla najmilostivejšie obetovať ráčilo.“

Svitol deň 4. augusta. O siedmej hodine ráno biskup Moyses slúžil pri asistencii kanonika Tomáša Červena a farára Munkayho^[90] svätú omšu. Po omši opát Ján Gotčár z kazateľne povedal dojímavú, príležitostnú primeranú reč. O ôsmej hodine hrnul sa národ do evanjelického chrámu, kde dr. Karol Kuzmány od oltára konal slávnosti primerané obrady, a farár Andrej Brózik^[91] povedal slávnostnú reč. Potom hrnul sa národ do zhromaždenia slovenskej Matice.

K tejto príležitosti, keď v celom Martine nebolo k prijatiu tak početného zhromaždenia dostatočnej miestnosti, mesto Turčiansky Sv. Martin dalo postaviť na námestí pred stoličným domom z dreva priestrannú dočasnú miestnosť.

Biskup Moyses prišiel v sprievode duchovenstva a svetských výtečníkov, pozdravený hlučným volaním mu na slávu. Mnou poslané vyslanstvo priviedlo i zemepanského komisára, podžupana Šimona Nemessa, ktorý príduc postavil sa za vrchstola, k môjmu pravému boku, a ja predstavil som ho, ako takého, zhromaždeniu.

Po skončenej srdečnej reči zemepanského komisára vstal som ja, a ako predseda Dočasného matičného výboru pozdravil som zhromaždených a vyhlásil zhromaždenie za otvorené. Keď v tejto reči vyslovil som, obrátený k biskupovi Moysesovi: „So všetkou úctou a radosťou naplneným srdcom pozdravujem vás, osvietený, asnáď o pár hodín najosvietenejší pane,“^[92] pretrhol ma hromovitý výbuch radosti zhromaždenia, lebo už súkromne vedelo sa, že Jeho Veličenstvo ráčilo biskupa Moysesa vymenovať skutočným tajným radcom. Potom oznámil som, že Jeho Veličenstvo slovenskej Matici tisíc zlatých najmilostivejšie udeliť ráčilo a že biskup Moyses ku daným už sto zlatým ešte dva zaväzovacie úpisy po tisíc zlatých obetoval.

Nasledovalo čítanie mojej zprávy, ako dočasného predsedu slovenskej Matice.

Avšak, aby nebol i zpravodajcom i predsedom v jednej osobe, poprosil som biskupa Moysesa, aby prevzal dočasné predsedníctvo. Čo keď sa stalo, čítal som svoju zprávu. A tu zase povstal taký, ako predošlý, výbuch radosti, keď som rozbalil v modrom zamate zaviazaný a s pečiatkovým odznakom slovenskej Matice, t. j. na troch vŕškoch dvojitým krížom v bielo-modro-červených farbách, mojou manželkou umele a skvostne vyšívaný exemplár potvrdených stanov slovenskej Matice, a pozdvihnúc ho dovysoka, nadšeným zvučným hlasom povedal: „Toto je naša zlatá bula,^[93] náš priepustný list, náš občiansky diplom,“ atď.

Po dokončenom čítaní zprávy položil som na stôl a oddal som všetko do tých čias zozbierané hotové a nádejné, t. j. podpísané imanie slovenskej Matice, súhrnom štyriadeväťdesiattisíc dvesto jedenapäťdesiat zlatých a päťadeväťdesiat grajciarov.

I vyzval som zhromaždenie, aby prikročilo k ustrojeniu spolku slovenskej Matice, predovšetkým aby si vyvolilo predsedu a iných hodnostárov a v stanovách určených úradníkov a výbor. Ale nemohol som dokončiť vetu, lebo zhromaždenie búrlive volalo: „Za predsedu prosíme Jeho excelenciu biskupa Moysesa. Sláva mu!“

Biskup Moyses, požiadaný mnou o to, hneď i prevzal definitívne predsedníctvo a vedenie porád zhromaždenia. Pod jeho predsedníctvom zvolení boli: za prvého podpredsedu jednohlasným vyvolaním dr. Karol Kuzmány a za druhého podpredsedu tiež jednohlasne turčiansky archidiakon Ján Országh. Úradníci a výbor boli jednohlasne výkrikom vyvolení^[94] na návrhy predsedu podľa doručeného mu programu.

Po obsadení všetkých hodností, úradníkov a výboru, predseda vyhlásil spolok slovenskej Matice za ustrojený.

Nato predseda navrhol, aby toto zhromaždenie vystrojilo vyslanstvo k Jeho Veličenstvu poďakovať sa za všetky slovenskej Matici udelené milosti a dobrodenia. Návrh bol prijatý a ako vyslanstvo, pod vedením biskupa Moysesa ako predsedu, označení boli: Ján Francisci, dr. Karol Kuzmány, Ján Gotčár, dr. Michal Mudroň,^[95] Adam Kardoš a Ján Čipka.

Vyššie označené vyslanstvo bolo na audiencii 10. septembra 1863. Pri tejto príležitosti medziiným preriekol biskup Moyses: „Takto k radostnému povedomiu života prebudený mohutným cisárskym slovom, nádeja sa slovenský národ s istotou, že bude nielen šťastne pokračovať vo svojom ďalšom bohumilom vyvinovaní sa, áno, i ráznym plnením otcovských úmyslov Vášho cisárskeho kráľovského apoštolského Veličenstva, menovite vo zmysle dňa 20. októbra 1860 najmilostivejšie vydaného diplomu a najvyššieho patentu od 26. februára 1861 ku vnútornému a vonkajšiemu zosilneniu celistvej dŕžavy^[96] a kroz to ku zväčšeniu jasnosti slávyplného prestolu Vášho cisárskeho kráľovského apoštolského Veličenstva, ako živý a ochotný faktor činne prispievať.“

Vyslanstvo bolo Jeho Veličenstvom najmilostivejšie prijaté. V odpovedi na pozdravenie biskupa Moysesa Jeho Veličenstvo sa medziiným vyslovilo: „Nádejem sa, že lojálny slovenský národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského ku celistvej dŕžave.“

Vyslanstvo bolo na poklone i u kráľovského uhorského dvorného kancelára grófa Forgácha, kde biskup Moyses prekvapil nielen kráľovského uhorského kancelára grófa Forgácha, ale i samé vyslanstvo oslovením ho v slovenskej reči, na ktorú gróf Forgách tiež po slovensky odpovedal.

Dokončiac nákres povstania a ustrojenia slovenskej Matice, nemôžem premeškať kráľovskému uhorskému námestníkovi grófovi Móricovi Pálffymu s povďačnosťou vysloviť uznanie, že záležitosti slovenskej Matice pri všetkej rozsiahlosti byrokratického aparátu s možnou, dobroprajnou rýchlosťou vybavoval a dal vybavovať.

Štvrtý august 1863 bol kulminačným bodom^[97] oslavy biskupa Moysesa i oduševnenosti národa slovenského i jeho obdržaných alebo spoločnými silami vymožených výdobytkov.

Oduševnenie ešte zvlnilo sa 3. augusta 1864, keď biskup Moyses prišiel na druhé valné zhromaždenie slovenskej Matice do Martina a 24. novembra 1864, keď som ja ako vymenovaný župan Liptovskej stolice vtiahol do Liptovského Sv. Mikuláša. Ale potom išlo všetko vedome, nevedome a prinútene, aby som sa tak vyslovil, dolu kopcom.

Charakteristika tej doby je, že viedenská nemecká vláda chcela Maďarov urobiť povoľnými pre svoje centralizujúce a germanizujúce plány, i ukazovala a popúšťala Nemaďarom isté drobné a nie veľkého významu výhody. Jej tlaku nemohla vyhnúť a sprotiviť sa ani uhorská kráľovská dvorná kancelária. Avšak ani táto nepovolila nič zásadného a konala vyhýbave, neurčite a kúskovite, kdežto kráľovská uhorská námestná rada účinkovala rozhodne v protivnom úmysle a smere.

Audiencia 10. septembra 1863 matičného vyslanstva a tam biskupom Moysesom pripomenutie patentu od 26. februára 1861, a v odpovedi Jeho Veličenstvom prízvukovaná nádej, že slovenský národ osvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení kráľovstva uhorského ku celistvej dŕžave, činí rozhranie i pre nádeje Slovákov. Ja nezazlievam biskupovi Moysesovi, že to vyslovil, ani vyslanstvu Matice, že to dalo vysloviť ústami biskupa Moysesa, ani slovenskému národu, ak sa tak stalo v úmysle a z intencie národa, lebo „politica est scientia exigentiarum“.^[98] Avšak tak myslím, že naše nádeje od tých čias počali sa mariť. Viedeň očakávala, že biskup Moyses a vôbec slovenský národ zodvihne a vyvinie tuhú akciu za centrálny parlament^[99] a za oboslanie Slovákmi centrálnej a jednotnej ríšskej rady. A to sa nestalo. Takým činom Slováci ako neupotrebiteľný faktor upadli vo Viedni do nemilosti a u uhorských konštitucionalistov, u Maďarov a u nepriateľov Slovákov vôbec počítalo sa im to za neodpustiteľný smrteľný hriech.

Ale končím, aby som dokončil, a končím niekoľkými vrúcnymi, ale jednoduchými, neumelými, krátkymi slovami.

Biskup Moyses, ako som na počiatku pripomenul, svojimi vynikavými telesnými i duchovnými vlastnosťami bol zrodený, a teraz dodávam, svojou učenosťou a svojimi zásluhami a skúsenosťami povolaný k vysokej hodnosti a k epochálnym úlohám na poli katolíckej cirkvi medzi Slovákmi a slovenského národa vôbec.

Postavy bol vysokej, mohutnej, vystretej, ale súmernej, telesnej ústrojnosti zdravej, silnej. Duchovne vynikal hlbokou učenosťou, čistým charakterom, nezlomnou a neústupnou silou vôle a k tomu neúnavnou pilnosťou, pracovitosťou. Čo podujal, to do poslednej podrobnosti premyslel a potom do poslednej konzekvencie previedol alebo prevádzal. K tomu mal i um i vôľu i bohatú skúsenosť vo verejnom účinkovaní, vyhladenú taktičnosť v stykoch s mocnými a milú, zaujímajúcu láskavosť v stykoch každodenných. Z jeho tváre žiarila umnosť, silná vôľa a spolu milá dobrota. Okamžením dal sa v maličkostiach tu i tu i uchvátiť a bol i nedočkavý a tvrdošijný. Svojmu slovenskému národu bol celou vrúcnosťou srdca oddaný.

Biskup Štefan Moyses bol vo svojej dobe fenomenálnym božím požehnaním^[100] pre katolícku cirkev medzi Slovákmi a pre národ slovenský.

*

Ty duchu zvečnelý, ži zvečnelý vo vďačnej pamiatke svojho úbohého slovenského národa od vekov do vekov!

Oroduj zaň u najvyššieho prestolu nebeského, ako si orodoval zaň u najvyššieho prestolu zemského.

Oroduj i za mňa nízkeho, ktorý som sa pokúsil perly a drahokamy Tvojho veľkého ducha, Tvojich zásluh, Tvojich námah len zlomkovite a neúplne, bez súvisu, bez súmeru a bez umeleckosti poskladať nie do zlatej, ale len do železnej obruby nášho utrpenia plného národného života.

Oroduj i za odpustenie u ľudí i u Boha mojich slabostí a vedomých i nevedomých previnení.

A keď dnes-zajtra, z milosti božej, zase zídeme sa v ríši blažených, pozdvihni ma z podnožia svojho do svojho objatia, ako si ma pozdvihol roku 1861 v Budíne.

Večná Ti pamäť!