Zlatý fond > Diela > Magister rytier Donč


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Magister rytier Donč

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Lucia Trnková, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Ján Janovic.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov



  • 1
  • 2
  • Zmenšiť
 

1

Rytier Donč[1] díval sa von poschodovým oblokom panskej paloty Trenčianskeho zámku. Videl ďaleký vidiek a kus dvora, v ktorom pri murovanej ohrade záhrady stáli štyri šibenice: na troch z nich viseli už veľmi prehnité mŕtvoly bradatých chlapov, z ktorých dvaja mali poodtínané ruky po lakte. Obrátil sa do izby a povedal:

— Aký je to krásny kraj! Všetko tu boh požehnal, čo si môže človek len žiadať: sú tu hory, lúky, polia, a krásna rieka nimi preteká! Hotový raj!

— Ale kde sa len podeli tie ženské? Boli v záhrade, a teraz ich už nikde nevidieť, — spýtal sa tiež v obloku stojaci Imro Balaša, krásny mladý muž, oblečený v uhorskom dlhom, vyšujtášovanom kabáte tmavočervenej farby.

Donč pozrel naňho hnevlivo a odvrkol krátko:

— Neviem.

— Čo boh urobil, je krásne, a človek do toho vniesol zlosť, biedu, vraždu a zradu, — riekol v izbe pri stole sediaci starší, veľmi silný, plecnatý muž.

Tvár mal obrastenú čiernou bradou a škúlil na ľavé oko. Jedol plnými ústami a vkladal do nich ohromné kusy pečeného mäsa, ktoré skrajoval z baranieho stehna veľkým nožom.

— Naozaj by som rád vedieť, kde sa podeli tie dievčatá! Ešte pred chvíľou som videl ich biele úbory medzi stromami v záhrade, a teraz ich nikde nevidieť, — húdol svoje Balaša.

Pri stole sediaci Matúš Čák[2] mu odsekol:

— Ale choď za nimi a pohľadaj si ich!

Balaša mykol plecom a vyšiel.

— Ľudia sú i zlí i hlúpi. Ja by som tie mrciny tu pred oblokom netrpel. Ich zápach až zadúša, — poznamenal Donč.

Matúš buchol ohromnou päsťou na stôl.

— Mne voňajú! Moja najväčšia radosť je, keď sa môžem na ne dívať. Radšej ja na ne, ako ony na mňa. Tebe sa nevidia, viem, že nie. Daj si pozor, ešte tam stojí i jedna prázdna šibenica!

Donč bol stredne vysoký, štíhly, širokých pliec. Oblečený bol podľa vtedajšieho talianskeho strihu, v úzkych priliehavých nohaviciach, z ktorých jedna bola tmavobelasej a druhá lilavej farby; mal do drieku šitý, po kolená siahajúci kabát z tmavobelasého súkna. Tvár mal hladko oholenú, lícne kosti mu trochu vystávali, pery mal hrubé, ale skoro vždy tak tuho stisnuté, že tvorili len tenkú červenú čiaru. Oči mal veľké, trochu vystávajúce.

Na Čákovu poznámku o prázdnej šibenici sa usmial.

— Vidíte, pane, niečo také by taliansky tyran nepovedal svojmu prívržencovi, keby to nemienil urobiť. Ale my sa od Talianov ešte musíme mnohé naučiť.

Čák krivkajúc vstal od stola, lebo bol na jednu nohu chromý, a valil sa so zmraštenou tvárou a s nožom v ruke k Dončovi. Zafučal:

— A kto ti povedal, že to neurobím?

Keď bol od Donča na krok, zvolal Donč, položiac ruku na dýku, visiacu mu na opasku:

— Stojte! Nechcem, aby ste sa prenáhlili a urobili vec, ktorú nemožno viac napraviť!

— Myslíš, že by to bola chyba, keby som ťa odpratal? Ty si podliak ako Karol Róbert.[3] V Bologni si sedel niekoľko rokov, nabratý si talianskou zradou! Tí traja, čo visia pod mojimi oblokmi, neboli takí vybití zradcovia, ako si ty. Ale nemysli si, z mojich rúk sa nevykĺzneš, — i prikročil celkom blízko k Dončovi, takže sa svojím veľkým bruchom dotýkal jeho boku.

Donč sa neuhol ani o piaď, len držal ostro v očiach Matúšovu ruku s nožom, pripravený mu ju zachytiť, keby urobil ňou podozrivý pohyb. Vedel veľmi dobre, že najmenšie náruživé alebo strach prezradzujúce slovo alebo pohyb vyvolá katastrofu. V tej chvíli sa nebál o seba, lebo bol istý, že v boji na nože by veľmi ľahko zabil svojho protivníka. Ale čo potom? Vylúčená vec, že by mohol ujsť spomedzi jeho ľudí, z jeho vlastného hradu.

— Slávny pane, mýlite sa, — povedal s úsmevom, ako keby celá vec bola len žart, a čo viac, hľadel s takou veselou priateľskosťou na svojho hrozného protivníka, že sa Čák nemohol väčšmi rozčúliť.

— Môžeš povedať, že si ty nie Talian! O čom si hovoril s tým bláznivým Forgáčom v Prievidzi?

Čák zafuňal ani veľký zver a dvíhal ruku s nožom. Donč chladnokrvne rozopäl kabát a vytiahol z neho poskladaný pergamen.

— Čítať neviete, ale výkresu možno rozumiete. Pozrite, čo je to? — povedal Donč a keď pokročil ku stolu, odtisol misy na ňom pokladené a rozprestrel papier. — Čo je to? — ukazoval prstom na výkres. — Čia je to zem? Vaša, či kráľova? Tu je Dubové, tu Krasňany. Komu to patrí, vám, či Karolovi?

— Kráľovi. Ale čo s tým chceš?

— Načo by tu boli vykreslené kráľove obce, keby som vás chcel oklamať? Vy si myslíte, že ja klamem vás, ale na to nepomyslíte, že Forgáč môže klamať kráľa?

Čák prekvapene zvolal:

— Akože, Forgáč by klamal kráľa! Azda sa ti sníva!

— Nesníva. Dokážem vám to. Ale okrem toho vám dokážem, ako nemúdro sa správate ku mne, už i len z ohľadu na môjho otca.

Čák odstúpil, krútiac hlavou, od Donča, a keď hodil nôž na stôl, sadol si zasa na širokú, vlčou kožou pokrytú stolicu a díval sa nepriateľsky naňho.

— Obidvaja ste vybité líšky. Ani jednému neverím.

— To zle robíte. Keby sme vás chceli opustiť, nebol by som prišiel sem, a môj otec by mal krásnu príležitosť zavďačiť sa kráľovi, keby vášho Ctibora i s jeho vojskom napadol od chrbta. Myslím, že by ani chlap neušiel z neho. Alebo myslíte, že áno?

— Hm, — zahundral Čák.

— A myslíte, že keby ste mne tu teraz ublížili, že by to môj otec neurobil?

— Mne je to jedno, nech sa stane, čo chce, ja zradcovi neodpustím! — zvolal Čák a hodil zanovito hlavou.

— To je, vidíte, celá vaša politika. Pomstíte sa a vešiate ľudí bez príčiny. Prívržencov svojich nepodporujete. Balašovci sú vám milší ako my.

— Máš pravdu. Imra nedám za vás všetkých. Viem, že čakáte len na príhodnú príležitosť, aby ste ma zradili.

— Keby ste Kláru dali mne, pripútali by ste si nás, — riekol Donč skúmavo tichým hlasom.

Čák sa zasmial.

— Ach, tak, odtiaľ vietor duje! Ale Klára má rada Imra, celkom je zbláznená doňho. A má pravdu. Imro a ty — aký to rozdiel! Kde by mala oči, keby si teba vyvolila.

Čák sa smial s vyzývavým posmechom. Donč hľadel na Čáka zamračene.

— Nedbám. Ale musíte uznať, že celá vaša politika je nie mnoho hodna. Stojíte osamotený. I Karol Róbert vás bije, i s Čechmi sa naťahujete. Aký to bude mať koniec? Nemali ste sa od Čechov odtrhnúť. S vašimi zemami by Česko bola krásna krajina!

— Oj áno, pre nich, ale nie pre mňa! Kým žijem, budem svojím pánom.

— V ten deň, keď sa Václav[4] dorozumie s Karolom, je po vašom panstve, — povedal s iskrou posmechu Donč.

Čák buchol päsťou na stôl.

— Nebojím sa ich! Tí sa nikdy nedohodnú!

— Vaše zeme sa i národom i polohou pýtajú k Česku. Spojte sa. Teraz tancujete na ostrí noža. Ale vám nejde o nič, len aby ste boli pánom. Na vašich, vám oddaných ľudí nepomyslíte. Čo bude s nimi, keď sa pominiete?

— Česi by chceli moje zeme, obsadili by moje hrady, musel by som tancovať, ako by mi oni pískali. Ty si chlapec, ty sa do toho nerozumieš. To som ja už dávno v podošvách zodral, čo sa teraz v tvojej hlave kľuje.

— Kto vie pre dosiahnutie veľkého cieľa premáhať ťažkosti, to je veľký človek, ale nie, kto sa podrobí nepriaznivým pomerom. V záujme nášho ľudu by ste sa mali spojiť s Čechmi. Takto nás zničia Maďari.

Čák rozčúlene kričal:

— Taký Maďar som i ja! Čechov nechcem, pripravili by ma o všetko!

— Keby ste boli verný zhode s nimi, podporovali by vás, ale vy vždy idete za svojou hlavou. Neverí vám nikto. Koniec bude, že vašu zem zaberie Karol Róbert.

Čák vstal, oprel sa päsťami o stôl a zakričal:

— Choď mi z očí. Dosť mi bolo tvojich sprostostí! Zo zámku mi neujdeš. Uvidím ešte, čo spravím s tebou.

Donč hľadel na neho chvíľku; veľmi sa nepremáhal, aby zastrel, ako opovrhuje hrozným mužom. Obrátil sa a odišiel tvrdými krokmi. V predizbe bolo niekoľko vojakov a sluhov, ktorí Čákov krik počuli a porozumeli a ktorí sa teraz či s ľútostivým, či s hnevným údesom dívali na mladého muža, ktorý prechádzal medzi nimi s pohrdlivým úsmevom.

*

Magister Donč bol ešte len dvadsaťšesťročný a ani rok neminul, čo bol prišiel z Talianska, kde šesť rokov strávil na vysokých učeniach v Bologni a v Padove. Bol ešte skrz-naskrz nasýtený vysokou, v pomere k uhorskej, talianskou kultúrou a hľadel s opovrhnutím na domácich barbarov; ako ešte mladý človek podceňoval i kultúru i ľudí svojej otčiny, lebo vedel viac z rozličných vied ako oni. Bol rozumný človek, a jednako myslel, že sú jeho spoluobčania i duševne zaostalí, lebo nevedeli toľko ako on. Preto myslel, že môže s Uhrami zaobchádzať ako s deťmi. Pritom bolo jeho konanie neustálené, meniace sa podľa okolností, lebo nemal ešte tú pevnosť, ktorú dodá veľká životná skúsenosť a ustálenosť životných názorov. Na Čáka hľadel ako na málo mysliaceho barbara, s ktorým môže zaobchádzať s istou povýšenosťou. Z jeho hnevu si mnoho nerobil, lebo bol presvedčený, že sa mu ani nesníva, že by sa azda opovážil položiť naňho ruku. Svojho otca, župana Zvolena, Oravy, Liptova a Turca, pokladal za takého pána, ako bol Čák. Uznal najviac to, že čák má, ako bývalý palatín, vyšší titul ako jeho otec. Okrem toho bol presvedčený, že všetko panstvo na jeho dvore by sa prípadným násilnostiam proti nemu čím najrozhodnejšie vzoprelo, už i preto, lebo všetci čo vážnejší dvorania boli dobrí priatelia jeho otca.

Donč len veľmi povrchne poznal Čáka, hoci si namýšlal v tú chvíľu, že ho prezrel skrz-naskrz. Myslel si, že ho naštval proti nemu Balaša, ktorý sa i tak hneval na jeho otca, lebo ho nemohol ovládať tak, ako by si to bol želal. Keby bol mal tušenie, na čom si Čák lámal hlavu po jeho odchode, bola by mu naskočila husia koža na celom tele.

Magister Donč vyšiel na dlhú, úzku a tmavú chodbu, ktorá len na koncoch mala po malom obloku, a usmial sa. Myslel si, aký je taký uhorský pán sprostý človek. Prezradí všetky svoje zámery. Zaiste ten starý tyran nemá poňatie o tom, prečo vlastne prišiel do Trenčína. Povedal mu, že mu priniesol otcov pozdrav a že sa mu chcel predstaviť ako otcovmu priateľovi a spolubojovníkovi. Sprvu ho Čák prijal vľúdne. Ale očividne Balašovým našepkávaním sa na neho rozhneval. Pokladal to za isté, lebo keď Donč vošiel k nemu do izby, už tam našiel Balašu. Čák prišiel pred krátkym časom z Považskej Bystrice, kde bol utlmiť vzburu občanov proti jeho tamojšej posádke. Urobil to svojím spôsobom: dal popraviť dvoch vojenských veliteľov a dvoch najvýznačnejších štváčov spomedzi meštianstva.

Donč vykračoval dlhou chodbou, keď pristúpil k nemu z jednej z bočných chodieb muž strednej postavy, s bradou nakrátko ostrihanou a s fúzmi rozstrapatenými.

— No, čo si vykonal? — spýtal sa Donča. — Ako ťa prijal dnes?

— Ty si to, ujec Urban? Myslel som, že musíš tu byť nablízku. Zdalo sa mi, že cítim pach jeleňa, a to ty tak voniaš. Z vás by bol zlý sprisahanec, keď vás človek už zďaleka pozná. Nuž pekne ma prijal. Zhováral sa so mnou veľmi priateľsky, — usmial sa Donč.

— No, vidíš, ja viem, že vám je naklonený. Mali by ste mu úplne dôverovať.

— Počuj, ujec, a kto sú tí obesenci pred jeho oblokom?

— Hm, — riekol Urban Čaplický, — to je Bugár a Bubek a český hajtman. Myslím, že ich trochu prenáhlene dal obesiť.

Donč zdúpnel.

— Ako, Bugára a Bubeka dal obesiť? To sú akiste tí s tými obťatými rukami!

— Tí sú to, tí. Skutočne sa im nič nedokázalo. Len pre nepatrné podozrenie zaobchádzal tak s nimi.

Donč sa cítil, akoby mu niečo srdce stislo, a kolená pod ním oslabli. Bugár a Bubek boli veľmi vážni činitelia a mocní páni, a Čák ich na prosté podozrenie dal popraviť! To je ani s ním nie veľmi dobre. Zmĺkol a chytiac ujca za rukáv, ťahal ho z chodby do hlbokého vchodu malých dverí. Medzitým mu Čaplický rozprával veľmi tichým hlasom:

— Nuž s ním je nie dobre naťahovať sa za prsty. On má zásadu, že treba zrade predísť. Istejšie je vraj odpratať človeka, ktorý môže uškodiť, ako neskoro nariekať nad škodou. Nájde vždy dosť ľudí, ktorými nahradí odprataných.

— Pekná zásada, a radosť slúžiť takému pánovi, — šepol Donč. — Počuj, ujec Urban, Čák ma sprvu prijal priateľsky, ale potom sa oboril na mňa, že ho chceme predať kráľovi. A ja som mu dosť nerozvážne robil ešte i výčitky.

Hoci boli na hodne tmavom mieste, Donč videl, že sa Čaplický strhol a zbledol.

— Ty, chlapče, — zasipel so zúrivým strachom, — nespomínal si pred ním moje meno?

Keď Donč videl ujcov strach, stupňoval sa i jeho nepokoj. Chytil ho za rameno a zašeptal mu:

— Ujec, keď ste boli s Hraborom u nás vo Zvolene, prisahali ste sa, že v dobrom-zlom budeme vždy spolu držať. Poraďte mi teraz, čo mám urobiť. Čák mi povedal, že nesmiem vyjsť z hradu, iste ma dá pozorovať.

Čaplický, teraz už skoro bez seba od hnevu a strachu, vytrhol svoje rameno z Dončovej ruky a zašomral ešte raz:

— Spomínal si ma pred ním? Hej, či nie?

— Nie.

— Nemám s tebou nič do činenia! Nech ťa diabol uchytí! — bežiac na prstoch, ušiel.

Donč ostal sám vo výklenku dverí. Bol prekvapený a rozhorčený nad ujcovou zbabelosťou. No i to si uvedomil, že Čák musí byť hrozný, bezohľadný, sebecký tyran, ktorý sa vyrovná hociktorému beštiálnemu kondotiérovi,[5] akých videl a poznal v Taliansku. O chvíľu sa utíšil. Jeho prirodzená rozvaha premohla prvý strach a rozvažoval, ako by sa dostal zo svojho ťažkého postavenia. Vtom počul na chodbe kroky a cvendžanie ostrôh, i utiahol sa celkom do hĺbky výklenku, aby ho nezazreli. Počul prechádzajúcich hovoriť:

— … dobrí páni. Poznám ho dobre. Jeho otec nám dal dvor pod zámkom.

— Zlej kaše si navaril, — riekol hrubým hlasom druhý chlap.

I prešli popred výklenok. Donč vybehol k chodbe, a keď pozorne vysunul hlavu, pozeral, akí sú to mužovia, ktorí akiste vyšli z Čákovho pitvora a hovorili pravdepodobne o ňom. Boli to dvaja zámockí vojaci. Boli rovnako oblečení a mali na hrudi panciere a prilby na hlavách. Menší z nich mal oblúkovite zahnutý meč v zelenej pošve. On to bol, ktorý hovoril, že dostali dvor pod zámkom. Donč sa rýchlo rozhodol, že sa s ním dohovorí. Začal už veriť, že sa na svojich tunajších priateľov nemôže veľmi spoliehať, i hľadal pomoc, kde mohol. Poznal prípady, kde veľkí páni nemohli alebo nechceli pomôcť, a nepatrný sluha to urobil. Ľahkým krokom utekal za zbrojnošmi a keď k nim dobehol, zvolal:

— Počujte, kde je tu zámocký kostol?

Vojaci zastali a hľadeli na Donča; vysoký trochu upodozrievavo a menší s výraznou úctou.

— Kostol, kostol, — začal nerozhodne.

— Zavediem vás, pane, — pretrhol ho menší.

— To bude najlepšie, — mienil vysoký vojak i hľadel chvíľku za odchádzajúcimi; sám sa obrátil v inú stranu a hundral, že sa mu ten kostol akiste zíde, i veľmi.

Keď Donč s vojakom poodišiel, spýtal sa ho:

— Nie si ty zo Zvolena?

— Som Túrnik zo Zvolena.

— Chcem sa s tebou zhovárať, ale nechcem, aby o tom vedel tvoj kamarát. Kde a kedy by som to mohol urobiť, aby o tom nik nevedel?

Vojak trochu rozmýšľal, napokon sa obrátil k Dončovi a povedal ticho:

— Pane, príďte okolo polnoci do záhrady pod ohradu pri šibeniciach. Tam sa nikto neopováži chodiť, lebo sa boja, že tam straší.

— A ty sa nebojíš?

— Ja sa nebojím, lebo mám pri sebe krížik zo Starých Hôr.

— Tak dobre. Teraz sa vráť k svojmu druhovi. Ja viem, kde je kostol.

Vojak bez slova odišiel.

*

Donč vyšiel do dvora a odtiaľ do záhrady. Mal na to viac príčin. Jedna bola, že zazrel v záhrade Hrabora. Chcel i s ním skúsiť, či nepochodí lepšie ako s Čaplickým. Druhá bola, že sa chcel presvedčiť vo dne, ako sa dostane najľahšie na miesto dohovorené s vojakom. Záhrada nebola veľká, ale držaná v poriadku. Bolo v nej niekoľko riadnych chodníkov, stromy a kríky vysadené v rade. Boli i lavičky a jedna besiedka.

Donč ako išiel jedným zo širších chodníkov, zazrel pred sebou chudú, zohnutú postavu starého Hrabora. Zrýchlil krok, že ho dobehne, ale s podivením zbadal, že čím chytrejšie vykračuje, tým chytrejšie sa poberá napred i Hrabor, ktorý sa nazad ani neobzrel. Napokon sa trochu rozbehol, a vtedy sa postava hodila medzi krovie, v ktorom ju darmo hľadal. No ani ho veľmi nehľadal, lebo dobre porozumel, že sa mu chcel stratiť. Nemal nádej na veľkú pomoc od človeka, ktorý pred ním utekal. Videl, čo je hodno priateľstvo uzavreté pri víne vtedy, keď je človek nie naň utisnutý.

Donč nahliadol, že je v zámku v zlej pasci. Očierniť no mohol len Balaša. Teraz, keď si dobre všetko rozvážil, bol presvedčený, že Čák je veľmi nebezpečný nepriateľ, najmä preto, lebo jeho činy bolo ťažko vystihnúť popredku. Hodil sa na nepriateľa ako zdivený býk, ktorý vie — prekvapujúcim spôsobom — rozoznať svojho najhoršieho protivníka. Videl, že jeho celá politika pozostáva z toho, udržať sa pri panstve, že neverí nikomu a že drží svojich ľudí spolu nie prítulnosťou, ale strachom. Bolo jasné, že hlupákom dôveruje viac ako ľuďom otvorenej hlavy, a preto mu bol milší Balaša ako Donč. I to bolo jasné, že podozrivého človeka odpratal hneď, a pritom bol taký ukrutný, že ho neviedla len chladná rozvaha, ale i divá pomstychtivosť. Donč rozmýšľal o tom, či by sa nemal vyrovnať s Balašom. Ale tá myšlienka mu len blysla hlavou, a už ju odmietol. Nie, o tom nemôže byť ani reči. Dosiaľ sa spoliehal na otca a na priateľov v hrade, teraz videl, že mu tí mnoho nepomôžu. Ale mal ešte jeden celkom istý prostriedok. V Padove mu dokázal františkán Eusebio Ronetti, že v každej ťažkosti života je najistejšia pomoc sľub putovať na hrob Spasiteľa do Jeruzalema. Každý dosiahol svoj cieľ, kto ten sľub zložil so skalopevným predsavzatím ho i dodržať. Svätí sa ho zastali a vnukli mu rozum; dali mu silu vykonať svoj zámer; naplnili ho dôverou k sebe samému a zbavili dušu jeho bázne a pochybovania. Ale púť do Jeruzalema bola veľká vec, ktorá vyžadovala nielen mnoho času, ale i značné nasadenie životnej bezpečnosti. Donč skladal teraz, ako si myslel, nie oprávnenú a jednako, sám nevedel prečo, istú nádej v Túrnikovi a nemohol sa odhodlať k tomu krajnému prostriedku. Keď takto rozmýšľal a chodil hore-doru po záhrade hodnú chvíľu, vyhľadal najkratšiu cestu k šibeniciam. Vracal sa nazad do dvora, keď neďaleko besiedky počul ženský a mužský hovor a smiech.

Tichým krokom sa prikradol k besiedke, chránený hustým krovím, až prišiel k otvorenému malému priestoru pred besiedkou, obrúbenému ružami a iným okrasným kvietím. Zastal za kríkmi a hľadel, čo tí tam robia.

Srdce mu silne zabúchalo, keď videl Kláru sedieť na stolici naprostriedku priestoru a okolo nej dve slúžky a pred ňou Balašu.

Klára bola obnažená po pás, prsia si kryla šatkou slezovej farby, mala oblečenú tmavobelasú, do lilava zahrávajúcu hodvábnu sukňu, spod ktorej vyzerali malé svetločervené črievičky; jej bujné, dlhé, ani havran čierne vlasy držala jedna zo slúžok vystreté na slnci a druhá ich česala a natierala voňavým olejom.

Donč videl dosiaľ hodne krásnych ženských, ale niktorá sa podľa jeho citu nevyrovnala Kláre ani zďaleka. Keď videl teraz taký vzrušujúci obraz, srdce mu bilo až v samom hrdle slastným rozčúlením. Videl jej krásne plecia a ramená a takú milú a pritom prešibanú tvár. A tá krásna ženská hľadela s ľúbostným roztúžením na Balašu, ktorý stál pred ňou a smial sa surovým smiechom na svojich vlastných hlúpych poznámkach. Porovnával jej utešené vlasy s chvostom svojej kobyly, a Klára sa usmievala jeho surovostiam. Donč pozrel na peknú, ale bezvýraznú tvár Balašovu, ktorý sa rehotal roztvorenými ústami, že mu bolo vidieť všetky pekné zuby, a bol by ho vďačne udrel po nich päsťou.

Donč prišiel do Trenčína jedine kvôli Kláre. Ona ho sem pritiahla. Videl ju už viac ráz a každý raz sa mu väčšmi videla. Bol so sebou načistom, že s jej obrazom v duši si nemôže vziať iné dievča za ženu, lebo by celý život túžil za ňou. Vedel, že sa Balaša o ňu uchádza, ale dúfal sa sprvu, že také rozumné dievča, ako bola Klára, musí rozoznať jeho duševnú prázdnotu, že ho musí odmietnuť. Ale už dávnejšie videl, že Balaša je, azda pre svoju mužskú krásu, nie opovrhnuteľný sok, a jej pohľady na toho hoc i krásneho, ale jednako len čisto zverského chlapa mu rozrývali celú dušu. Bol by ju chcel biť, chytiac ju za krásne vlasy, že sa zahľadela do takého biedneho chlapa. Zdalo sa mu to neuveriteľné, a bola to pravda. Sedí pred ním taká obnažená, a on pasie svoje chlípne oči na toľkej kráse, ním naskrze nepochopenej. Oslovil ju:

— Počuješ, Klára, keď budeš mojou ženou, musíš stučnieť, aby si dostala červenú, okrúhlu tvár a také nohy, ako má komorná mojej matky, Tereza. To ti je ženská, ako má byť!

A na tom sa Klára hlasite smiala.

— Neboj sa, stučniem ti. Ja ti budem vždy poslušná žena.

Donč mimovoľne tak hlasne vzdychol, že sa všetci obzreli, a musel vystúpiť zo svojho úkrytu, čo urobil takým spôsobom, akoby tam nebol stál, ale práve tadiaľ išiel. Poklonil sa Kláre, ktorá si šatku, čo jej zakrývala len prsia, tak prehodila, že bola celá, vyjmúc ramená, ňou zahalená. Donč zvolal:

— Koľko krásy! Nevidel som krajší obraz!

Klára sa naňho obzrela, a pretože cítila sa zahanbená, odsekla mu mrzuto:

— Nesvedčí sa špehovať cudzie ženské!

Donč odvetil:

— I keď ma kľaješ, neľutujem, že som ťa videl.

Balaša, ktorý sa pri Dončovom príchode zamračil, sa hlasite zasmial.

— Dostal si, čo si hľadal!

Na túto poznámku sa všetky tri ženské zasmiali. Donč zamračene hľadel na Balašove červené ústa, tônené čiernymi fúzikmi, z ktorých blýskali biele zuby, a potom pozrel na Klárino krásne, okrúhle rameno. Zdalo sa mu, že si nikdy nič tak nežiadal, ako ho môcť pohladiť, keby sa pritom Klára tak naňho dívala, ako hľadela na jeho soka.

— Ty chceš, aby Klára bola ako služobná dievka, lebo si sám tiež len paholok, — povedal ticho a zdanlivo chladne Donč, hoci mu malo prsia roztrhnúť od ľútosti a hnevu.

Balaša sa smial na jeho hneve.

— Jeduješ sa, že si ťa pekné ženské neobzrú. Hľadaj si špatu, možnože sa taká nad tebou zmiluje.

Donč neriekol viac ani slovo, ale pozeral tak výrazne na Kláru, že sa prestala smiať a sklopila oči. Potom odišiel bez slova. Keď bol niekoľko krokov vzdialený, počul ešte Balašov výkrik: „Toho sme lacno vyplatili!“ a zasa zaznel smiech. Páčil sa tým ženským, a tak sa smiali na všetkom, čo povedal, lebo chceli mu byť po vôli.

*

Donč sa teraz razom rozhodol, že urobí sľub, že poputuje k svätému hrobu. Dokiaľ išlo len o jeho bezpečnosť, na to sa nemohol odhodlať, ale teraz cítil, že Klára musí byť jeho, a za to sa mu zdalo malichernosťou ísť hoc i kolenačky do Jeruzalema. Všetko jeho dychtenie a cítenie bolo, aby ju vytrhol Balašovi. Zdalo sa mu, že jediný cieľ jeho života je dostať Kláru za ženu. Predstavil si ľúbeznosť jej tváre, keď hľadela na Balašu, a srdce sa mu tak bolestne pohlo, že sa bil päsťou po prsiach, aby si uľavil.

Rýchlym krokom sa ponáhľal vyhľadať zámockého kňaza, ktorý mal byť neďaleko kostola. Zdalo sa mu, že rovno za tú minútu mu ujde, ktorú stratí pomalou chôdzou. Vrazil z úzkeho pitvorka do nízkych dverí kaplánovej izby a našiel ho doma. Jeho chyžka bola dlhá, nízka, sklepená a mala jediný malý oblôčik na úzky a tmavý dvorík. Pri ňom sedel neoholený, asi štyridsaťročný muž a plátal dosť zručne remenný kabát. Bol to páter Čajka, ktorý bol náruživým poľovníkom. Celá jeho izbička bola v najväčšom neporiadku, pozakladaná rozmanitým loveckým a rybárskym náčiním. Na kľakadle ležali dve kuše a lovecký nôž. Bolo vidieť, že dávno nekľačal na ňom, lebo jeho dolná čiastka bola samý prach, nakoľko to bolo možné rozoznať v polotme izby. Na stolíku a na stenách boli piky, meče a udice, strelky alebo ich čiastky. Kadejaké šatstvo kňazské a poľovnícke ležalo jedno s druhým pomiešané na laviciach a stoliciach.

Páter mrzuto zazrel na vyrušujúceho Donča.

— Čo je?

— Pomáhaj pán boh! — riekol Donč a kývol hlavou.

— Pán boh uslyš, pán boh uslyš, — odvrkol kaplán. — Čo chcete?

— Otče, chcem zložiť sľub; poďte so mnou do kostola.

— Teraz? Ktože slýchal teraz do kostola chodiť?

A k tomu je zajtra pohon na bravy, ničiace polia našich ľudí, musím si naň pozošívať kabát.

— Domine reverende,[6] dám vám dukát, za to vám ho pozošíva hocikto.

Páter odhodil kabát.

— Ukážte ten dukát!

Donč sa usmial a vyňal z kabelky, visiacej mu na opasku, peniaz.

— Tu, hľa, ho máte.

Kaplán ho vzal a proboval prehnúť prstami.

— Dobrý je, — zamrmlal. — No, poďme, poďme. A kto ste vy?

— To azda ani nepatrí k veci. Ale keď sa to i tak dozviete, nuž vám to poviem. Som magister Donč.

— Aha, Donč, Donč, viem už, viem. A čo chcete sľubovať?

Vyšli z izby a cestou do kostola mu Donč povedal, že chce sľubovať, že urobí púť k Spasiteľovmu hrobu v Jeruzaleme, ak mu boh dožičí, aby dostal Kláru Kamenickú za ženu.

Páter sa smial. Keď vošli do chodby, vedúcej do sakristie, plieskal sa po kolenách a tak sa smial, že sa chodba ozývala.

— Človeče, pre ženu putovať do Jeruzalema! Máte vy rozum? Iní by sa ich chceli striasť; neviem, čo by dali za to. A vy pre jednu ženskú, pre jednu obyčajnú ženskú chcete ísť do Jeruzalema! No, to som ešte nikdy neslýchal!

Donč sa pohrdlivo díval na pátra.

— Vedľajšie je, čo si myslíte. O tom je reč, aby ste vykonali svoju povinnosť.

Páter otvoril dvere sakristie a ako vošli do malého priestoru, dostávajúceho trochu svetla dvoma oblúkovitými oblôčikmi, zvážnel tak, ani keby bol celkom iný človek. Vzal na seba albu a štólu a s prekvapujúcou vážnosťou v posunkoch a reči obrátil sa k Dončovi s vyzvaním, aby najprv spoveďou pripravil svoju dušu na taký vážny krok. Donč, ktorý bol už hnevlivo rozmýšľal, či nemá vôbec pretrhnúť svoj úkon, ako sa mu zdalo, s nie celkom príčetným kňazom, teraz zrazu pocítil celú veľkú vážnosť svojho kroku, i kľakol si k mužovi, ktorý sa usadil na malom drevenom stolčeku, a keď sa zozbieral, s hlbokou a úprimnou zbožnosťou odriekal najprv slová spovede a potom s precítenou ľútosťou svoje previnenia proti božím a cirkevným zákonom. Po spovedi vošli do kostola. Nebol veľký. Okolo hlavného oltára v temnom priestore lámali sa rozličné svetelné lúče maľovanými sklami vysokých oblokov. Donč bol v mnohých a v Taliansku i vo veľkolepých chrámoch, ale ešte nikdy vo svojom živote tak neprecítil posvätnosť miesta ako tentoraz. Donč i kňaz sa modlili hodnú chvíľu kľačiačky pred oltárom; potom prisahal, keď položil ruku na krucifix, na najsvätejšiu Trojicu, Pannu Máriu a všetkých svätých, že urobí púť k najsvätejšiemu hrobu v Jeruzaleme, keď mu boh milostivo dožičí, aby dostal Kláru za ženu. Bozkal kríž a kňaz ho požehnal. Vychádzajúc z kostola, cítil podivné rozpoloženie duše; zdalo sa mu vedľajšie, že sľuboval pre Kláru. V túto chvíľu sa mu videlo, akoby bola tak ďaleko od neho, že sa mu zdala len ako dávna, bledá spomienka. Bol preniknutý vážnosťou aktu, ktorému sa podrobil. Mal pocit, že vstúpil do veľmi blízkeho spojenia s bohom a že toto uvaľuje naňho mimoriadne ťažké, ale povznášajúce povinnosti. Keď vyšiel zasa do denného jasu, zdalo sa mu všetko akési inakšie, nie ako predtým: múry budov boli také čudné a zeleň stromov taká jasná! Cítil sa iným človekom a len s námahou sa mohol pomaly vpraviť do citov a myšlienok, ktoré ho ovládali pred sľubom. Dostával povedomie, že teraz všetko, čo urobí na dosiahnutie svojho cieľa, musí sa podariť, ale nesmie to byť skutok podlý.

*

Pri večeri sa zišiel s Čákom, s Balašom a Klárou, ako i s inými známymi a neznámymi.

Večera bola vo veľkej rytierskej sieni s vysokými gotickými oblokmi a s takým sklepením. Jej steny boli vyzdobené címermi bývalých vladárov a terajšieho pána zámku, medzi ktorými boli arabesky s malými, sťaby miniatúrnymi obrazmi poľovníckych príhod. Na jednej z krátkych stien bol veľký kríž a pri dlhej stene oproti oblokom veľký kozub s obrubou z tesaných kameňov. Prostriedkom sa ťahal dlhý stôl, naložený rozličnými jedlami a nápojmi, popri stole boli dlhé lavice, len za vrchstolom stála stolica s vysokým, goticky vyrezávaným chrbtom pre domáceho pána. Sieň bola osvetlená načervenastým svetlom sviec v lustroch a fakieľ, povkladaných do železných držadiel, zapravených do stien. Z fakieľ vychádzal riedky dym, ktorý zapĺňal horné čiastky siene. V sieni Čáka očakávala spoločnosť pánov a niekoľkých paní, ktorá po skupinách hovorila tichšie-hlasnejšie. Pri kozube úplne osamotene stál Donč. Hľadel s hnevným opovrhnutím na spoločnosť, ktorá od neho bočila, ani keby mal mor. Včera ešte tvoril stred veľkého kruhu.

Nastal pohyb, bolo počuť na chodbe kroky a veľkými roztvorenými dvermi vošli dvaja sluhovia s fakľami a za nimi Čák v sprievode troch pánov. Čák, krívajúc, len ľahko hlavou kývol zhromaždeným a kráčal ku svojej stolici. Sadol si, a keď sa obzrel, zazrel Donča. Pohybom ruky ho zavolal k sebe a ukázal mu miesto pri svojej stolici.

Čák si o udalosti s Dončom porozmýšľal. V prvom hneve by ho bol najradšej odpratal. Ale sa vedel premôcť, keď i nie hneď, a vyčkať svoj čas. Nahliadol, že keby sa Demeter,[7] Dončov otec, pridal ku kráľovi, stratil by nielen jeho stolice, ale i celé východné Slovensko. A to by bola priveľká cena za to, aby mohol preukázať svoju nenávisť proti Dončovi. Pretvarovať sa nevedel, nemal na to posledné roky príčinu, a tak i jeho vľúdnosť k nemu bola veľmi ježatá.

Na druhej strane stola, šikmo oproti Dončovi, sedela Klára s Balašom. Obidvaja boli prekvapení, keď Čák svojho palatína Záča[8] usadil za Donča. Dívali sa na seba a bolo vidieť, že Balaša robí posmešné narážky na svojho soka, lebo sa tu i tu usmievali, keď naňho hľadeli. Klára sa vše prituľovala k svojmu snúbencovi, čo Donča tak hnevlivo rozčuľovalo, že zabudol odpovedať i na Čákove otázky, čo Čák s takým rozľútením pobadal, že bol zasa taký zlý na Donča ako predpoludním.

— Kedy chceš ísť domov? — spýtal sa Donča.

— Šiel by som i zajtra. Ale to závisí od vašej vôle, môj pane.

Čák sa tak usmial, že sa Donč tak cítil, ako keď bezbranný človek zrazu zazrie pred sebou medveďa.

— Zajtra ešte nepôjdeš. Bolo by i škoda odísť teraz. Robíme veľkú poľovačku na bravy.

— Chodím rád na bravy, — riekol Donč skusmo.

Balaša zvolal:

— Najmilšia zábava je loviť kance. Veľmi sa radujem zajtrajšiemu dňu.

— Môžeme ísť i my? — spýtala sa Klára.

Čák kývol hlavou.

— Môžete. Ale tuto magister ostane v zámku ako jeho veliteľ, lebo niekto z pánov musí tu zostať.

— Ja veliteľom vášho zámku, slávny pane? — spýtal sa Donč a krútil hlavou.

— Isteže. Pravda, s kastelánom Hraborom, hahaha! — smial sa Čák, roztvoriac ústa naširoko, pričom bolo vidieť jeho chybné zuby.

Všetci hodujúci sa smiali s ním na Dončovi, ktorý sa hnevlivo díval na Čáka a vyzývavo na ostatnú spoločnosť.

— Neprijímam tam veliteľstvo, kde iný rozkazuje! — zvolal Donč takým hlasom, že sa panstvo zarazilo a prestalo sa smiať.

— Synku, — odvetil Čák s podivnou miernosťou, — ty urobíš, čo ti rozkážem. Urobíš celkom to, čo ti rozkážem, rozumel si?

Pritom hľadel na neho vytreštenými očami. Bolo vidieť, že ak Donč povie ešte odporujúce slovo, že sa stane s ním nešťastie. Ale Donč sa opanoval, keď uvidel zlý svit v Čákových očiach, a usmial sa.

— Veď keď vám tak mnoho na tom záleží, tak vás poslúchnem.

Potom mlčal a ani oňho sa nikto nestaral. Pozrel vše na Kláru, lebo zbadal, že veľmi často na neho hľadí. Jej zaujatosť ho vábila zostať, ale jeho postavenie bolo také neisté a natoľko bol vystavený nepredvídaným útokom zo strany Čáka i ostatných hodujúcich, pričom cítil pri celej spoločnosti len zbabelosťou odôvodnenú nevôľu proti sebe, že sa rozhodol radšej sa vzdialiť.

— Vznešený pane, ak ináč nerozkážete, odišiel by som do svojej komory, — riekol Čákovi.

— Choď! — povedal mu ledabolo Čák a hodil rukou.

Klára vedela už dávno, že je Dončovi nie ľahostajná, čo on ani netajil pred ňou. Cítila pred ním mimovoľne i úctu; myšlienka, že je cennejší človek ako Balaša, sa jej natískala, ale hľadela ju premôcť, a preto by jej ani nebolo bývalo nepríjemné, keby sa bol správal zastrašene a chabo. Keď videla jeho mužné a rozvážne správanie, začala s ním sympatizovať a zazlievala v sebe Balašovo vystupovanie proti nemu.

Keď Balaša videl, že Donč vstáva, zvolal:

— Nezabudni si zajtra ako veliteľ vložiť pávie pero do kukly.

K talianskym šatám nosila sa vtedy i dlhá kukla, visiaca obyčajne na chrbte, preto zasa nastal všeobecný rehotavý smiech, v ktorom mal veľkú účasť i Čák.

Donč mu odvetil:

— To prenechám tebe. Keďže nemáš kuklu, zastrč si ho ta, kde ho i páv nosí!

Donč videl, že sa Klára zamračila, čo keď zbadal i Balaša, zapálil sa a zakričal:

— Máš ostrý jazyk!

— Ak si zvedavý, ukážem ti, že aj meč!

Donč ešte zazrel, že Klára zbledla, i vyšiel a počul i cez zavreté dvere, ako povstal krik a lomoz. Myslel si, sekajúc vystretou rukou, že sa udalosti začínajú vyvíjať, najskôr následkom jeho sľubu. Možno, že sa Balaša bude chcieť s ním biť. Nepochyboval ani najmenej, že ho skaličí, ako bude chcieť, lebo jeho šermu, ktorému sa v Taliansku naučil, nemohol odolať dosiaľ ani jeden Uhor, a Balaša, hoc i veľký a silný, bol neobratný. Čo by tak povedala Klára, keby ho dorúbal? Zaiste by to jeho láske neposlúžilo. Ale ktože sa v ženských vyzná?

*

Vyšiel na dvor, a pozrúc na hviezdy, videl, že je už čas ísť na schôdzku s Túrnikom. Prišiel k záhradnej ohrade pri šibeniciach, poobzeral sa, či ho nikto nevidí, a keď sa vyšvihol na múr, preskočil do záhrady. Túrnik ho už čakal, učupený medzi kríkmi.

— Si statočný chlap, že ma už čakáš, — zašeptal Donč.

— Som tu už chvíľku. Čo žiadate odo mňa, pane? Najskôr, aby som vám pomohol ujsť z hradu, však hej?…

— To. Môžeš mi byť na pomoci?

— Možno, že môžem, ale nie sám. Potrebujem ešte jedného kamaráta, ktorého som už i získal. Lenže žiada mnoho.

— Čo je to „mnoho“?

— Zemianstvo a majetok. Viete, pane, že nech nás dolapia, urobia nám takú smrť, akú dosiaľ ešte nikto nelízal?

— Ty, pravda, žiadaš to isté?

— To posúďte podľa svojej spravodlivosti sám. Spolieham sa na vás. Poznám vašu rodinu, nekrivdíte nikomu.

— Počúvaj, Túrnik: keď mi budete verne na pomoci, odmením sa vám tak, že to, čo si žiadate, bude len maličkosť proti tomu, čo vám dám a čo s vami urobím. Keď uvidím, že ste súci chlapi, prekliesnim vám cestu k takým hodnostiam, akým budete vedieť zodpovedať. Poznáš ma, tu je moja ruka.

Túrnik chytil Dončovu ruku obidvoma a stisol ju silne ako výraz opravdivého citu, pričom povedal:

— Možno, že sa nám podarí dostať sa z tohto ťažkého života.

— Ak dosiahnete vyššiu hodnosť, ešte bude ťažší, — odvetil Donč.

— Mám kamaráta z Detvy. Okolo druhej po polnoci máme my dvaja stráž v Mlynskej bráne. V ten čas už buďte tam v tmavom kúte medzi vežou a múrom. Ujdeme s vami do hôr k Turcu. Tam sa skryjeme, kým neprehrmí prenasledovanie. Lebo, že nás budú naháňať, je isté.

— Počuj, zajtra je pohon na bravy na Lopeníku. Ja by som radšej ta išiel, lebo nás tam nebudú hľadať, — riekol Donč a myslel na Klárinu prítomnosť na poľovačke.

— Na Lopeníku, na Lopeníku? — rozmýšľal Túrnik. — I ta by sme mohli ísť. I tam sa vyznám. Odtiaľ by bol len skok na Moravu. Veď uvidíme, ako sa nám bude dariť. Pred druhou buďte za Mlynskou vežou.

— Budem.

— Príďte čím skôr, lebo každej chvíle je škoda.

— Prídem.

Donč odišiel, a keď zasa preskočil ohradu, odplúžil sa popod múry do svojej komôrky v palote. Mnoho času nemal, preto sa hneď preobliekol do menej krikľavých uhorských šiat.

Vyšiel zo svojej komory a kradnúc sa najtônistejšími miestami, prebehol ľahučko ani mačka úzkymi priechodmi, čo robili dojem hlbokej priepasti, na miesto, ktoré mu určil Túrnik. Bol to tesný kút medzi bránovou vežou a múrom, kde bola skoro úplná tma. Niekoľko krokov za vežou stála stráž. Donč počul kroky a rozhovor vojakov, postávali a chodili hore-dolu, a takto trávili čas, vymeraný im na stráženie.

Donč ani nemyslel na útek, lebo jeho duch bol zaujatý Klárou. Predstavoval si jej pohľad pri večeri. Zdalo sa mu, že v jej trochu prižmúrených očiach čítal skôr obavu ako škodoradosť. Jej mäkké pery sa mu zdali vše stisnuté skôr starosťou ako otvorené úsmevom. Pomyslel si, že iste príde čas, keď jej drahá hlava bude odpočívať na jeho prsiach.

Vtom počul hlas jedného z vojakov:

— Nuž s tou Hanou nemôžeš prísť do poriadku? Počuj, či ti niekto nenaparatil pri nej?

— Čerti ho tam vedia. A je to so mnou ani porobenina. Či chcem, či nechcem, len za ňou mi duša piští. I keď pomyslím na Očkajáčku, nuž by som len odpľul.

— No, to je s tebou kadejako, lebo takej ženskej, ako je Očkajáčka, nemáš.

Vojaci odišli. Donč sa cítil vo svojej láske spoločnosťou vojakovej lásky urazený a Kláru pokladal za znesvätenú, keď si pomyslel vedľa nej na Hanu a Očkajáčku. Odvrátil svoje rozmýšľanie na možnosť stretnúť sa s Klárou v čase poľovačky. Predstavil si možnosť odviesť ju Balašovi. Možno, že sa naskytnú také okolnosti, že by bolo možné ju odniesť, hoc i nasilu, lebo s tým vôbec nerátal, že by dobrovoľne chcela s ním ísť. Bol odhodlaný na každú krajnosť, lebo horšie sa mu nemohlo nič stať, ako že by sa vydala za Balašu. O tom nepochyboval, že mu Túrnik so svojím kamarátom bude pri tom na pomoci, lebo únos dievčat bol vtedy ešte udalosťou každodennou, ktorú veľmi vážne neodsudzovali.

Pozrel zasa na hviezdy, či je ešte ďaleko čas Túrnikovej stráže. Voz sa už hodne otočil a nemohlo dlho trvať, kým príde rozhodná chvíľa.

Vtom počul v úzkom priechode medzi vysokými múrmi dunenie hlasov, ktoré, sprvu nezrozumiteľné, dochádzalo k nemu čím ďalej, tým zrozumiteľnejšie. Poznal, že sa blížia rozprávajúci mužskí, a poznal o chvíľu i Čákov hrubý hlas.

— … je veľmi neistý. Všetci ste nestáli. Všetci robíte, čo sa vám zdá výhodnejšie, o nejakej vernosti k pánovi niet vo vás ani slychu. Ten Talian vám nasľubuje všetko, čo by ste si žiadali, a keď vás dostane do moci, urobí s vami, čo chce.

Tenší, ostrejší hlas odpovedal:

— Možno, že máte v jednom-druhom i pravdu. Ale čo môže Karol Róbert sľubovať Demetrovi? Môže byť pod ním takým pánom? Ani reči. A potom, čo ako, veď Demeter ani po maďarsky, ani po taliansky nevie, bol by ani stratený na kráľovskom dvore. Donč vie po taliansky, ale po maďarsky nie; to by bola dostatočná príčina, aby naňho zazerali. Hej, keby bolo pri ňom viac Slovákov! Ale tých tam niet, tí sú tu. Pri kráľovi sú len Kúni,[9] Maďari, Taliani a Francúzi.

Donč poznal Záčov hlas, ktorý bol v tie časy Čákovým palatínom. Bol samé ucho, všetky duševné vlastnosti sa sústredili v počúvaní, takže mimovoľne zabudol i na svoju bezpečnosť. Teraz už celkom blízko zadunel pri ňom Čákov hlas.

— Hovorte, čo chcete: zabitý pes nehryzie. Nikdy som dosiaľ neľutoval, keď som dal niekoho zavčasu odpratať. Donča predbežne nevypustím. Čo s ním urobím, ešte neviem. Možno, že vymôžem zaňho niečo od Demetra.

— To je najmúdrejšie, — ozval sa Čaplického hlas.

Páni prišli pred bránu a vypytovali sa vojakov, čo je nové. Vojaci hlásili, že celkom nič. Len Záčovi sa zazdalo, že v kúte medzi bránou a múrom sa niečo pohlo. I pristúpil o dva kroky bližšie a pozrel ta.

Donč, na ktorého prišla chladnokrvnosť, aká prichádza na pevných mužov pred rozhodným účinkovaním, keď zazrel Záča, ticho sa pohol a chcel vystúpiť, lebo pokladal za výhodnejšie predstaviť sa dobrovoľne, ako dať sa nájsť, ako sa skrýva.

Záč ho poznal, pokrútil hlavou a kývol mu rukou, aby zostal tam, kde je. Potom odišiel za ostatnými, už odchádzajúcimi pánmi, ktorí šli prezerať ďalšie stráže.

Donč si hlboko vydýchol. Teraz si pomyslel, čo by bol s ním robil Čák, keby ho bol dolapil. Aký bol nedôverčivý, nebol by sa mu mohol vyhovoriť. Ktovie, ako by ho bol prenasledoval. Donč si umienil, že sa Záčovi odslúži za jeho priateľstvo, ktoré bolo preňho iste veľmi nebezpečné, lebo keby náhodou bol ešte niekto nazrel do kúta a prezradil ho, bol by možno Záč prišiel ešte do väčšieho podozrenia ako Donč sám.

Časom sa odslúžil nielen Záčovi, ale i jeho prenešťastnej rodine, ktorú mnoho rokov neskoršie prenasledovali po celom Uhorsku ako dravú zver pre Záčov útok na kráľovskú rodinu. Bolo to roku 1331, a vtedy bol Donč županom zvolenským a viacerých okolitých stolíc, a hoci bol i z najdôvernejších kráľovských ľudí, nedovolil na svojom území nikomu zo Záčovho príbuzenstva ani vlas na hlave skriviť, okrem dvoch-troch lotrov, ktorých dal pod zámienkou, že sú zo záčovskej rodiny, popraviť.

Zdalo sa mu teraz i to, že musí byť pod mimoriadnou božou ochranou, keď ho to nebezpečenstvo tak minulo. Vzdychol si ešte raz s povďačnosťou k pánu bohu a blahoslavenej Panne. Pomyslel si s uspokojením, že mu jeho sľub slúži na zvláštnu ochranu.

O chvíľu vymenili stráž jeho pomáhači. Keď zatíchli kroky odchádzajúcich vojakov, Donč vystúpil, a keď poznal Túrnika, šuchol sa vrtko do tône pod bránou, lebo vonku jednako, hoci bola i dosť tmavá noc, bolo poznať temnosť postavy. Túrnik poznal Donča a povedal mu šeptom:

— Toto je môj priateľ Tupa. Ideme hneď, nesmieme meškať ani chvíľku. Tu pri bráne je malá fortňa,[10] kľúč od nej som si zaopatril, tam vyjdeme rovno do poľa a potom uhneme v mene božom.

Túrnik otvoril fortňu, pričom zaškripela; darmo mu šepkali Donč a Tupa: „Ticho, ticho!“ — nešlo to inakšie.

Vonku utekali popod múr trávnikom tak ďaleko, až prišli oproti mestu, kde sa mohli skôr stratiť na veľkej lúke. Bez akejkoľvek príhody sa im podarilo dôjsť do hustých lesov na Lopeníku. Len pes brechal za nimi zúrivo z ostatného domu obce. Zastali, aby si trochu oddýchli, lebo skoro hodinu bez prestania utekali. Vydychujúc zhlboka, ozval sa zrazu Tupa:

— Pozrite, aká žiara sa ukazuje nad zámkom!

— Ejha, — zvolal Donč, — to už akiste zbadali, že sme ušli, a teraz nás ten drak bude naháňať!

— Veru to tak bude, lebo teraz, keď zadul sem vetrík, bolo počuť i trúby a rohy, — podotkol Túrnik.

— Hm, to trochu skoro zbadali, že sme ušli. Čo teraz, Túrnik? — spýtal sa znepokojený Donč.

— Oni nás na koňoch chytro dobehnú, — mienil Tupa s ustarostenou tvárou.

— Nič nám nebude, nebojte sa. Kým by sem prišli, ak vôbec prídu, budeme dávno v mojej skrýši, ktorú ja tu poznám. Tam nás nikto nenájde.

— A potom, keď nás budú i prenasledovať, jednako nemôžu každým smerom poslať toľko chlapov, aby nás prevládali. Keď na to príde, dáme si rady i so šiestimi-ôsmimi, — obodroval Donč svojich druhov, a najmä Tupu.

— Už sa len smelšie bije, kto si chráni život, ako kto chce len chytiť niekoho, ak sa mu dá! — zvolal Tupa a zaškrípal zubmi a zaťal päste.

I poberali sa za Túrnikom, ktorý chytro preskakoval hore vrchom zo skaly na skalu.

Donč bol pred útekom rozhodnutý, že sa pokúsi uniesť Kláru. Myslel, že sa pri poľovačke naskytne na to príležitosť. Teraz, v prvom otrase skorého zbadania ich úteku, sa bál, že to nebude možné vykonať, a vyhováral svoju vlastnú chvíľkovú zastrašenosť pravdepodobným nesúhlasom svojich druhov byť mu pri únose na pomoci. I kráčal zronený za Túrnikom, ktorý za štvrť hodiny prišiel k hlbokému a strmému útesu, na pokraji ktorého bolo možno liezť len s najväčšou opatrnosťou, keď sa chytal kríčia a koreňov, trčiacich miestami zo skál. Ale lezenie netrvalo dlho a prišli k rozkalu medzi kameňmi, ktorý, krytý i zhora, tvoril neveľkú jaskyňu, zahnutú ako roh. Bolo nemožné dostať sa do rozkalu, keď niekto bránil prístup k nemu. Jaskyňa ležala privysoko, než by ju bolo možno dosiahnuť na rebríkoch, a keďže ju zhora presahovalo vysoké bralo, nebolo možné dostať sa do nej ani zhora. Jediný prístup bol len tadiaľ, kadiaľ prišiel Donč so svojimi spoločníkmi, ten mohol zamedziť i desaťročný chlapec, lebo i toho sila by bola stačila vyniesť útočníka, ktorý sa nemohol brániť, tak z rovnováhy, aby spadol do priepasti. Keď vošli dnu, videli, že priestor v jaskyni je malý a že už niekoľko krokov ďalej prechádza do priepasti, ktorej hĺbka sa v nočnej tme nedala odhadnúť. Ale im stačilo to miesto na ležanie, a tak ich to vôbec nemrzelo. Keď si posadali, nadišiel ich pocit istoty, lebo Túrnik im vyrozprával, že tú dieru sotva kto pozná. On ju sám našiel, keď naháňal divú kozu, ktorá sa mu v nej stratila. Ak bude treba, môžu byť v nej i tri-štyri dni, dokiaľ sa prvý pohon za nimi nepremelie, a potom sa môžu prekradnúť na Moravu.

Donča teraz zasa nadišla túžba za Klárou. Zamĺkol a rozmýšľal, či by nebolo možné sa jej zmocniť. Teraz, keď bol v istote a počul spoločníkov žartovať o svojom položení a o daromnej Čákovej naháňačke za nimi, pomyslel si, že by boli azda náchylní pomáhať mu i pri únose. I riekol im:

— Počujte, chlapci, ja myslím, že Túrnik má pravdu a že si trenčiansky pán môže po nás zuby vystýkať. Sekať nimi môže, ale len naprázdno.

— Hja, veru nás ten nikdy nedostane, iba ak by sme sa mu išli sami ponúknuť: „Tu sme, upečte si nás!“ — povedal Túrnik.

— A to by urobil vďačne, a to cifrovane, — smial sa Tupa, nálada ktorého sa podľa okolností ľahko menila.

— Nuž, viete čo, mládenci? Mohli by sme mu vykázať ešte jeden fígeľ. Pravda, len v tom prípade, keby sme videli, že je to možné tak, aby sme neprišli o svoje kožky.

— Čo by to bolo také? — spýtal sa Túrnik.

— Poznáte paničku Kláru?

— A či! Poznáme veru, — odvetil Tupa. — Kto by tú nepoznal. Veď všetci strieľame očami za ňou.

— Veru je to rúča osoba, — mienil i Túrnik.

— Nuž, mne sa ona tiež vidí. Ja by som ju chcel odtiaľto odviesť. Čo poviete na to?

Chlapi zmĺkli. Napokon riekol Túrnik:

— Pane, ako viete, my sme sa len na to spravili s vami, že vás šťastne dostaneme domov. Ja sa bojím, že kto chce primnoho, môže prísť o všetko.

— Tak je, tak, — odvetil i Tupa.

— Počujte, chlapci! Toľko rozumu mám i ja, že šialenosti robiť nebudem. Viete, že dnes má byť práve pod Lopeníkom pohon na bravy, a to zasa ja viem, že i panie sa prídu naň dívať. Možno, hovorím, možno, že sa pridá príležitosť, že by sme ju mohli ľahko zobrať, a len vtedy by sme to urobili. Rozumie sa i to, že by som sa vám za vašu pomoc poriadne zavďačil.

— Nuž, viete čo, pane? — riekol po chvíli Túrnik. — Vy tiež len tak máte jednu kožku ako i my. Čo sa opovážite, môžeme i my urobiť. Pomôžeme vám. Však, Tupa?

Tupa, tak sa zdá, pod vplyvom bystrejšieho Túrnika, tiež pristal. Potom rozvažovali, akým spôsobom by ušli a ako by prípadne uniesli i Kláru.

*

Ako sa zhovárali, ani veľmi nezbadali, že sa na východe začalo rozsvetľovať, sťa žiara veľkého ohňa. Nad ďalekými kopcami a vrchmi vystávala svetloružová žiara, ktorá sa čoraz viac rozširovala, takže sa stávali viditeľnými obrysy vzdialených stromov a lesov. Zrazu potom ani oheň prebleskli oblohou víťazné lúče slnca, ktoré sa vyšinulo ponad vrchy.

Donč a jeho druhovia mimovoľne vyskočili, a postaviac sa do vchodu jaskyne, hľadeli z veľkej výšavy na obraz, ktorý sa pod nimi rozprestieral: širokou zeleňou lúk a polí valil sa Váh, miestami na červeno zafarbený lúčmi slnca, čo sa v ňom odrážali; ako rám okružovali žírnu rovinu tmavozelené vrchy a kopce svojou hrboľatou čiarou. Nie veľmi ďaleko pod nimi vyčnieval hrozivo a silne Trenčiansky zámok. Tupa zahrozil naň päsťou:

— Hej, ty obluda, ale by si nás zhltol!

— Nech nás ruka božská chráni, aby sme sa zakrátko doň dostali, — poznamenal Túrnik.

Donč hľadel na kraj a bol uspokojený pohľadom. Videli, čo sa robí okolo zámku; tak i vychádzka panstva na poľovačku bude sa pred nimi diať, ani keby sa dívali na jarmoku na predstavenie pašiovej hry.

Pozriteže, ako sa hrnú jazdci zo zámku! — zvolal Túrnik a ukazoval na drobné, ani mravce sa hmýriace konníctvo, čo sa valilo dvoma bránami zámku.

— Tí akiste idú za nami. No, len sa ponáhľajte! — smial sa Tupa.

Videli, ako sa jazdci zoraďovali do malých čiat a rozišli všetkými cestičkami a smermi, len nie na Lopeník.

— Dobre ste uhádli, kde sme šli. Choďte len a lámte krky, — smial sa Túrnik.

Donč neriekol ani slovo, len sa ľahučko usmieval. Nadišlo ho presvedčenie, že boh pomáha jeho podujatiu. Na Lopeník neposlali prenasledovateľov aj preto, lebo mysleli, že ta i tak pôjdu na hon a že by od Donča bola hotová šialenosť ísť na také miesto, kde sa zíde toľko ľudí, nehľadiac na to, že by šiel k svojmu cieľu opačným smerom.

O chvíľu sa celkom vyjasnilo a ľahká hmla, čo sa spustila nad krajom, sa roztrácala, takže najmä Tupa, ktorý mal zrak ani orol, jasne rozoznal poľovný sprievod, čo sa uberal na Lopeník. Rozoznával jazdcov i ženské na koňoch, ako i hodne peších so psami. Keď prišli bližšie, vošli na miesta kryté krovím a redším lesom a stratili sa na krátky čas. Ale keď zasa vychádzali na voľnejšie miesto, rozoznávali už i Donč a Túrnik jednotlivé postavy. Hodili sa v jaskyni na zem a z opatrnosti len spoza skál hľadeli dolu, aby aj ich nezazrel niektorý bystrozrakejší zo sprievodu.

Rozprávali, čo by sa dalo urobiť, aby mohli dostať Kláru do svojej moci. Túrnik už bol niekoľko rokov v zámku a poznal zvyky panstva. Vedel, že pri poľovačkách robievajú tábor v Dubovej doline, odkiaľ sa rozchádzajú a kde sa schádzajú a kde ženské a iní nepoľujúci očakávajú poľovníkov.

— Ak panička zostane v tábore, tak ju nedostaneme, — riekol Tupa.

— Veru by to bola pre troch chlapov veľká smelosť opovážiť sa do tábora, lebo sú tam okrem žien i sluhovia aj poniektorí páni, — poznamenal Túrnik.

Donč cítil, že obidvaja majú pravdu.

— Veď uvidíme, čo sa dá robiť; hlavou do múru nepôjdeme. Za ten čas si zajedzme.

Túrnik a Tupa doniesli na čas i čosi jediva, i vybalili ho zo svojich káps. Medzi jedením nestrácali z očí ani na chvíľku vonkajší obraz. Videli, že sa poľovníci rozchádzajú na postoje a že chlapi idú so psami po hlúčkoch do hôr. Túrnik zrazu zvolal:

— Pozriže, Tupa, ty svojimi bleskáňmi lepšie vidíš, či to tam pri Bajovej mohyle nestojí rytier Balaša. Mne sa tak zdá, že sa tam niečo červenie, a on nosieva taký červený kabát.

Tupa sa zahľadel na chvíľu smerom, ktorý ukazoval Túrnik.

— Červenieť sa červenie, i chlap je to vysoký, ale či je ozaj on, to nemožno rozoznať.

Donč vyzeral tiež, ale nevidel nič.

— Nuž, čo urobíme? — spýtal sa. — Tu nič nevysedíme. Dobre by bolo, keby sme pozorne vyšli obzrieť, čo sa robí a kde sú tie ženské. Týmto smerom nešiel nikto so psami.

— Ísť nešiel, ale parom ho vie, kadiaľ pôjde vydurený brav. Ale či tak, či tak, poďme, tu ozaj nič nevysedíme, — riekol Túrnik.

— Poďme, — prisvedčil i Tupa a vysúkal si fúzy obidvoma rukami naraz.

I vyšli z jaskyne do hory, a pozorne vyzerajúc na všetky strany, šli kúsok spolu.

— Lepšie bude, keď sa rozídeme. Pri tomto dube sa zídeme. Ty, Túrnik, choďže pozrieť, či je to ozaj Balaša pri tej mohyle, a ty, Tupa, hľaď vyšpehovať tábor. Ja budem odtiaľto vyzerať, či vám niekto nejde do cesty. Ak by šiel, zapískam takto, — a Donč zahvizdol na palci ani pastier.

Chlapi sa rozišli a Donč si sadol pod starý buk a zostal sám so svojimi myšlienkami. Zasa stratil všetku nádej, že by bolo možné Kláru uniesť. Už to, čo posiaľ robia, je pokúšanie pána boha. Mali by sa pobrať a ísť na Moravu, alebo sedieť ticho v jaskyni do večera. Mal už, hoci mladý, dosť starostí a žiaľu vo svojom živote, ale že môže byť človeku tak ťažko na srdci, to by nebol veril. Všetko je daromné, nič nie je hoden ani sľub: Klára nikdy nebude jeho ženou. Ak ju teraz nelapia, o niekoľko dní zosobáši sa s Balašom, a keď ju odvedie do svojho zámku, tak ju nikdy viac nedostane.

Rozhodol sa počkať na svojich chlapov a potom bez meškania ísť s nimi na Moravu a odtiaľ chytro k svojmu otcovi: možno, že s jeho pomocou dá sa ešte niečo podujať.

Tupa kráčal a obzeral sa, až prišiel do húšťavy, že bolo bieda sa cez ňu prebíjať. Myslel si, čo sa bude motať podaromnici; radšej sa v nej skryje; tam ho iste nikto nenájde. Pánovi už len rozpovie čosi, kde bol a čo videl.

Túrnik išiel rovno smerom, kde tušil Balašu. Keď sa prikradol k nemu na nejakých sto krokov, hodil sa na zem a štvornožky sa doplazil za kríky, ktoré tak stáli, že ho spoza nich dobre videl. Bol starý pytliak, privyknutý stopovať zver, preto mu nebolo ťažko vyzerať trpezlivo i za Balašom. Presvedčil sa, že to bol skutočne Balaša, ktorý chodil hore-dolu, vše postál, vše zasa šermoval svojou pikou, akoby sa s niekým bil, vše naťahoval a mieril kušou. Bolo na ňom vidieť, že mu je dlhá chvíľa, že nemá vôbec myšlienky, ktoré by ho bavili. Takto prešla dosť hodná chvíľa, keď sa Balaša zrazu schytil a odišiel k svojmu susedovi, ktorý stál na niekoľko sto krokov za kríčím a stromovím.

Túrnik rozmýšľal, čo tu teraz už podaromnici bude vyčkávať, i vstal, že pôjde späť, keď vtom ešte náhodou vyzrel na miesto, kde stál Balaša, a zazrel tam vysokú paniu. Pozrel lepšie, a div-divúci: bola to ozaj Klára!

„Tu máš, pekne vyzeráme!“ myslel si. „Čože si, človeče, sám s ňou počnem? Ublížiť jej nesmiem, a keby som ju nasilu chcel zobrať, bude kričať, a celú tú chasu dostanem na krk.“ Škrabal sa za ušami. Vtom mu vhuplo do hlavy: „Tá veru iste prišla sem za frajerom. Poradím jej, kde ho nájde. Pravda, nepoviem jej, ktorého.“ I vyšiel z kríčia, a keď sa najprv poobzeral, či nikoho nevidieť okrem panny, ktorá stála pri mohyle, obzerajúc sa kráčal smelo k nej a keď sa poklonil, riekol:

— Panička, rytier pred chvíľou odišiel odtiaľto a mne kázal, ak by ste azda sem prišli, aby som vás zaviedol k nemu. Tak, ak rozkážete, poďme.

Klára cestou do hory Balašovi povedala, že ho na postoji vyhľadá, hoci ju uisťoval, že to nie je dovolené, lebo môže zle pochodiť. Môže prísť naháňanej zveri ľahko do cesty. Ale keď si ženská raz vezme niečo do hlavy, to ľahko z nej nevybiješ. Kláre bolo v tábore otupno, i vykradla sa odtiaľ a smiala sa na zdanlivom nebezpečenstve, obzerala zďaleka poľovníkov, aby podľa možnosti sa im neukazovala, kým nenájde Imra. A zazrela i ona jeho červenú mentieku a šla smerom za ňou. Keď prišla na miesto, kde ho videla, už ho tam nebolo. Rozmýšľala, čo má teraz urobiť, keď pristúpil k nej vojak, podľa vyzbrojenia zámocký zbrojnoš. I zasmiala sa na jeho reči, keď si pomyslela, že jej Imro zakázal prísť, a jednako rátal s tým, že akiste príde, poslal po ňu vojaka.

Túrnik sa jej tiež usmial.

— Tak idete?

— Poďme, — riekla veselo. — Nemôže byť ďaleko, lebo som ho len pred chvíľou videla.

— Nuž nie je veľmi ďaleko, ale potrvá zo štvrť hodiny, kým dôjdete k nemu, lebo rytier vykračuje rezko na miesto, kadiaľ poženú bravy. Tu by sa ničoho nedočkal.

Túrnik bystro vykračoval a viedol veselé dievča krytými miestami, aby ich nezazrelo nepovolané oko.

— Ešte je ďaleko? — spýtala sa o hodnú chvíľu trochu zadychčaná Klára, lebo liezli už hodný kus hore dosť strmým bokom.

— Hneď sme tam. Hľa, za tým hrubým bukom nás čaká. Už vidím jeho sokolie pero na čiapke.

Klára nevidela síce sokolie pero, ale podľa možnosti ešte zrýchlila kroky. Keď boli od buka na nejakých päťdesiat krokov, zastala, položila prst na ústa a tak prikázala vojakovi, aby bol ticho a aby tichšie kráčali, na čo Túrnik usmievajúc sa prikývol hlavou. I vyšli ticho, a Klára obíduc buk, zastala pred Dončom. Obidvaja skričali razom v najväčšom prekvapení:

— Donč!

— Klára!

— A kde je Balaša? — skríkla a obrátila sa k Túrnikovi.

Túrnik si utieral rukávom uznojené čelo, i mykol plecom:

— Ktože ho tam vie, kde je. Mňa tento pán rytier poslal po vás.

Klára zalomila rukami.

— Donč, čo zmýšľaš so mnou? Ty si rytier, magister, pán, a takto zaobchádzaš s cudzou oddanicou! Pusť ma späť! Preboha ťa prosím! — začala plakať. — A čo chceš so mnou?

Donč odstúpil od nej na dva kroky a riekol jej rozčúlením sa trasúcim hlasom:

— Klára, prisahám ti, že sa ti vlas na hlave neskriví, ak budeš mať rozum. Ale pustiť ťa priam tak nepustím, ako nechcem teraz umrieť, keď ťa mám vo svojej moci. Vedz, že bez teba nemôžem žiť. Urobil som dosiaľ všetko, a urobím to i v budúcnosti, aby si bola mojou ženou. Odhodlaný som na všetko: musíš byť moja! Tvoj odpor je úplne zbytočný.

— Nuž tak ma nepustíš? Budem kričať, vyslobodia ma.

— Chceš, aby ma zajal Čák? — spýtal sa smutne Donč. — Zaslúžil som si to od teba pre svoju najvernejšiu oddanosť? Chcela by si, aby som pre svoju lásku k tebe umrel v Čákovej mučiarni?

Klára váhala, čo má odpovedať, keď pristúpil k nej Túrnik a riekol hrozivo:

— Panička, tu ide i o moju kožu, a ja veru netúžim za tým opekať sa na ražňoch trenčianskeho pána. Počul som už nejedného spievať na nich. S krikom si dajte pokoj.

— Ticho, Túrnik! — zvolal hnevlivo Donč. — Veď by i darmo kričala, lebo jej ľudia sú priďaleko.

— Parom ho tam vie, či sa niektorý niekde nablízku netúla. Najlepšie bude ísť do jaskyne a tam vyčkať večer.

— A čo chceš teraz so mnou urobiť? — spýtala sa Klára so zalomenými rukami.

— Neublížim ti ani za celý svet, ale musíš s nami. Prejdeme na Moravu, tam mám známych pánov; odtiaľ do Zvolena k môjmu otcovi, a tam sa staneš mojou ženou.

— Tebe je život nie životom bezo mňa, a čo mám povedať ja, keď mne je život nie životom bez Imra?

— Imra by si sa nabažila za mesiac a preplakala by si pri ňom celý život.

— Nenávidím ťa! Môžeš ma mučiť, ale neprinútiš ma, aby som ťa milovala. Čo máš zo ženy, ktorá ťa nenávidí? — hovorila rozhnevane.

Vtom prišiel i Tupa, i odišli do jaskyne. Tupa a Túrnik boli šťastní a veselí, spolu si v kútiku šepkali, smiali sa a vše ukradomky pozerali na Donča a Kláru. Pokladali svoju úlohu za skončenú, lebo by musela byť od nich veľká neopatrnosť, keby sa dali ešte teraz chytiť.

Klára stála opretá o stenu jaskyne a dívala sa na zem. Rojili sa jej v hlave rozličné myšlienky a mnohoraké city burácali jej srdcom. Hnevalo ju, že sa dala vojakovi tak ľahko podviesť, a hnevala sa i na Donča, že bol príčinou podvodu. Ťahal ju cit k Balašovi, hoci si úprimne musela povedať, že jej láska k nemu od tých čias, čo sa bola zasa zišla s Dončom, sa nestupňovala. Proti vôli sa jej vtískal pocit, že Donč je omnoho cennejší človek ako Imro. Jednako sa jej zdalo nemožné, že by mohla Donča milovať. Pomyslela si, že ju odvedie a urobí s ňou bohviečo, i dupla nohou a začala plakať.

— Aký ste vy strašný človek! Pusťte ma domov! Vtedy uznám, že ma ľúbite, keď ma poslúchnete, — obrátila sa k Dončovi, ktorý sedel skormútene neďaleko nej na nízkom kameni.

I on rozmýšľal, čo urobiť. Prvá radosť, keď ju zazrel, sa chytro skalila, keď videl jej hnevnú nenávisť voči sebe. Myslel si: „Hľa, ako ľahko vyplnil boh podmienky mojej jeruzalemskej púte. Veď je to hotová hračka. A ako ľahko a prirodzene sa všetko deje. Veď sa to všetko muselo tak stať i bez sľubu. A čo mám zo všetkého? Čo mám z toho, keď pripútam k sebe na celý život ženu, ktorá ma nenávidí? Ak tak miluje Balašu ako ja ju, tak je moje počínanie beznádejné. A strašná púť do Jeruzalema mi zostane na krku.“ Ale pomyslel si aj to, že keby ju teraz pustil, vyčítal by si to celý život. Hľadel na ňu, a hoci skormútená, zdala sa mu taká krásna a premilá, že mimovoľne zdvihol lem jej plášťa a bozkal ho.

— Klára, čo sa i hneváš na mňa, nepustím ťa. Už som ti povedal, že bez teba žiť nemôžem. A ja viem, čo je smrť. Už dva razy držala moju dušu vo svojich rukách. Ja viem, čo je to, keď sa duša trepe ani vtáča v jej hrozných pazúroch. Pozri, Klára, my traja sme pokúšali najhroznejšiu smrť, aby sme ťa dostali. Myslíš, že by to Balaša kvôli tebe urobil? Vieš si predstaviť, čo by urobil s nami Čák, keby nás dostal?

Klára sa striasla a odvetila skoro nepočuteľne:

— Viem.

Zišiel jej na um hrozný nočný krik dôstojníka, ktorého dal Čák palicami na smrť ubiť, lebo mu oznámil útek Donča a stráže a usmial sa pritom. Čák vo svojej zúrivosti skričal: „Prejdú ti smiechoty! Zabite ho palicami!“ Dôstojník vo svojom zúfalom prekvapení skočil Čákovi na krk a málo chýbalo, že ho nezaškrtil, ale ho odtrhli od neho a tyran ho vo svojom bese sám ťal, kým vládal.

— Klára, neodvracaj sa odo mňa! Zakrátko si ťa nakloním. Veď je nemožné, aby ťa pravá, hlboká láska časom nedojala? — prosil ju Donč.

Dievča pozrelo naňho a potom odvrátilo oči.

— Milujem Imra. Nemôžem si rozkázať.

— Počuj ma, Klára! Nad môjho otca niet pána na Slovensku. Nevyrovná sa mu ani Čák, lebo jeho postavenie je istejšie. Moja žena bude po kráľovnej najväčšou paňou v Uhorsku. Bude mať skvelý život a možnosť urobiť mnoho dobrého. Budúce pokolenia ju budú žehnať. Klára, ty si nie obyčajná ženská, ty si ducha povznesenejšieho. Ako sa môžeš zabudnúť s takým mužským, ako je Balaša! Spamätaj sa zo svojho poblúdenia! Neodvrhuj ma pre takého človeka a nehádž sa do blata ty, ktorá si najkrajšou perlou kráľovského diadému!

— Hovoríš o láske, a uznávaš len svoju. Či môžem za to, že ma ten istý cit ťahá k Imrovi? Či môžem za to, že jeho pohľad mi je milší, ako celá tvoja sláva? Možno, že si znamenitejší muž ako on; si bohatší a múdrejší, ale jeho bozk mi je drahší ako všetky tvoje zámky, a v jeho objatí spočívať mi je milšie, ako byť kráľovnou Uhorska. Pusť ma k nemu, a budem s vďačnosťou spomínať tvoju veľkodušnosť, hoci by som i po žobraní chodila s ním, — šepkala Klára s náruživosťou a spínala ruky.

Donč sa díval s ľútosťou na ňu.

— Uznám a verím ti, čo hovoríš, lebo mi to hovoríš z duše. Ale jednako sa musím pokúsiť získať si tvoju náklonnosť. Keď ťa pustím, vydáš sa o niekoľko dní, a ja ťa stratím naveky.

Klára sa vystrela, a keď zložila ruky na prsiach, zvolala:

— Prisahám ti na svätú Pannu Máriu, že sa do roka nevydám ani za Balašu, ani za nikoho iného, ak ma pustíš.

— Čo mám z toho, keď sa do roka nevydáš za Balašu? — riekol Donč s úsmevom. — Keď budeš so mnou rok, a musíš byť, dokážem ti, že ťa nikto nemôže tak milovať ako ja.

— Ty si len zahrávaš so mnou. Tvoje pokračovanie je nie rytierske. Ale nedbám. Zrušujem prísahu mlčanlivosti v tejto najväčšej núdzi a priznávam sa ti, že som už dva mesiace…

— Čo si dva mesiace? — skričal úzkostlivo Donč.

— Som dva mesiace Imrovou ženou, — zašepkala Klára a sklonila hlavu v bezmiernej zahanbenosti.

— Balašovou ženou?! — zvolal Donč, zbledol ani vápno a zatackal sa. — Ó, beda, prebeda!

— Hej, dva mesiace, aby si to vedel, — opakovala Klára a zdvihla hlavu s divou odhodlanosťou.

— A prečo je to nie verejné, že ste už svoji? — spýtal sa Donč s ovisnutými perami.

— To sú veci, ktoré netreba spomínať. Ale vedz, že ti hovorím pravdu, — verila sa Klára a položila ruku na srdce.

— Tak ty si ženou toho, toho draka? Bože, bože, aké je to nešťastie! — nariekal Donč a chytil sa za hlavu.

— Tak ma pustíš? Môžem ísť? — spýtalo sa dievča hlasom predpokladajúcim privolanie.

Donč zalomil zničene rukami.

— Choď zbohom! — zvolal a zavzlykal žiaľne. — Ó, ty môj život biedny! Ó, ty všetko, čo som stratil!

Klára chvíľu, nie bez ľútosti, hľadela na neho a potom povediac: „Zbohom!“, pobrala sa bystrým krokom z jaskyne.

Donč sa díval vyjašene za ňou.

Túrnik a Tupa boli svedkami celého výjavu. Ich prítomnosť si Klára a Donč práve tak nevšimli, akoby boli bývali dva kamene, lebo veď nezemana nepokladali za omnoho viac ako zvera. Teraz, keď videli, že Klára má ujsť, sa im celá vec znevidela. Túrnik skočil a keď pobehol k východu jaskyne, povedal:

— Pane, nedajte sa klamať. Panička nie je vydatá. Klame vás preto, aby ste ju pustili. Keď bude od vás na dvadsať krokov, vysmeje vás.

Donč ožil. Skočil a chytil dievča za rameno.

— Klára, Túrnik hovorí pravdu! Nepustím ťa! Ó, vy ženy, aké ste úskočné!

Klára sa zapálila až po vlasy a sklopila oči; neistým hlasom tvrdila, že je už vydatá.

Tupa pristúpil a povedal:

— Predvčerom som vás zazrel s Balašom v záhrade. Rytier vás chcel oblapiť a bozkať, a vy ste ho odsotili. To žena mužovi neurobí!

— Si jeho ženou, či nie? — skričal nádejným hlasom Donč.

— Tak, keď chcete, aby som nebola, nie som. Nedbám, robte so mnou, čo chcete, ale mi dajte teraz pokoj! — zvolala beznádejne Klára, a vzdala sa ďalšieho boja.

Potom sklesla na kameň, na ktorom sedel Donč, a keď zavrela oči, oprela si hlavu o stenu. Donč sa díval na ňu a srdce mu zvierala bolesť, keď videl, že jej z očí vyviera slza za slzou.

*

Čas sa pomaly míňal, najviac v trápnom mlčaní, lebo Klára na Dončove príhovorky neodpovedala, alebo ich odbavovala jednoslabične. Popoludní sa začala žalovať, že ju bolí hlava a že sa cíti chorá, slabá, prechádzala ju zima. Donč pristúpil k nej, a chytiac jej ruku, presvedčil sa, že je horúca. Prenikol ho taký strach, že sa kolená pod ním zatriasli.

— Čo si teraz počneme, panebože? Prečo ma tak tresceš? Klára, drahá, nemôžeš vstať? Oprobuj, či vládzeš chodiť?

Túrnik i Tupa priskočili a pomohli jej na nohy. Videli, že sa tacká.

— No, pekne vyzeráme! — zvolal Túrnik.

Tupa sa díval zvedavo na Donča, ktorý nespúšťal úzkostlivý zrak z Kláry, ktorá stála a triasla sa na celom tele, s tvárou rozpálenou do tmavočervena.

Donč ju vzal okolo drieku a všetok zbytočný odev kázal pohádzať na zem: Kláru posadil naň.

— Veľmi ma bolí hlava. Zdá sa mi, že stratím vedomie, — šepkala a spustila sa na plášte.

Donč zasa prežíval jednu z ťažkých chvíľ života. Ale hoci mal i srdce od žiaľu a starosti ťažké, rozvahu nestratil.

— Čo urobíme teraz? — spýtal sa a kývol hlavou na Túrnika.

— Ťažká tu pomoc. Kde sa podejeme s chorou osobou? — riekol Túrnik a škrabal sa za ušami.

— Tu zostať nemôžeme, — povedal Tupa a obzeral sa po jaskyni.

— Tu zostať nemôžeme, to je celkom vylúčené. Tu by nám zahynula. Bohvie ako dlho bude jej choroba trvať. A či i my nepochorieme? — trápil sa Donč.

— Naspäť pustiť ju nemôžeme, lebo by v lese zahynula, — pokračoval Túrnik.

— A do zámku odviesť ju tiež nemôžeme, lebo by sa nám tam mrzko odplatili za našu lásku, — poznamenal Tupa.

Nastala tichosť, v ktorej bolo počuť len rýchle dýchanie chorého dievčaťa.

— Nezostane nám nič iné, ako večerom ísť s ňou horami na Moravu. Noc je dosť dlhá a cesta je krátka. Sme traja silní mužovia, prenesieme ju, — rozhodol Donč.

— Dobre, iné nám ani nezostáva, — riekol Túrnik.

„Ponesiemu ju. Čo len to,“ myslel Tupa a tešil sa, že zemiansky majetok je hoden, aby sa jednu noc naťahoval s takou ťarchou. Niesol už i väčšie, i durili ho, a ušiel.

Neďaleko od nich v hore sa zrazu ostro ozvala trúba a za ňou výkriky: „Hop, hóp! Klára! Panička Klára!“ V jaskyni sa všetci strhli, i Klára vstala zrazu na nohy, tackala sa, hladila si sluchy a chcela ísť von.

— Aha, hľadajú ma! Pusťte ma, pusťte ma!

Donč i jeho druhovia priskočili k nej a položili ju na plášte. Keďže však kričala, pritisol jej Túrnik šatku na ústa. Chvíľu sa bránila, stonala, ale chytro ustatá, chytila sa za hlavu a s plačom ľahla si na šatstvo, čo jej Donč, ktorému od ľútosti tiekli slzy dolu tvárou, podložil pod hlavu.

Vonku sa trúba a hlasy ozývali už z väčšej diaľky a zakrátko umĺkli.

*

Hodiny sa míňali pomaly a na kraj padol mrak. Obrysy stromov a kraja sa tratili v záplave temnejúcich ostatných lúčov zapadajúceho slnca. Hviezdy začali prebleskovať a na kraj padla večerná tichosť, v ktorej sa len tu i tu ozval zďaleka a pošumieval tichučký vetrík.

Keď sa načisto zmrklo, Donč pozrel na svojich druhov.

— Poďme s božou pomocou!

Túrnik a Tupa vyskočili, Donč sa nahol nad Kláru, ležiacu v polovičnom vedomí, v ktorom tu i tu zastonala.

— Klára, pôjdeme. Vládzeš vstať na nohy? Za krátky čas prídeme do domu, kde ťa budeme môcť lepšie opatriť. Vstaň, drahá! — i pomáhal jej opatrne vstať na nohy.

Pohladila si rukami horúce čelo a bola by spadla, keby ju neboli držali. Išla bez ďalšieho slova k východu jaskyne. Donč a Túrnik sa opaskami zviazali s ňou, aby pri nebezpečnom východe ponad útes nepadla do priepasti. Tupa išiel popredku poprezerať kraj. Opatrne vyšli, nie bez veľkej námahy, lebo Klára, oddaná už svojmu osudu, pri všetkej možnej pozornosti jednako sa dva razy pošmykla a bola by iste padla do priehlbiny, keby ju neboli zadržali.

Donč do smrti nezabudol na tú noc. Ešte i o dvadsať rokov ho prenasledovalo v ťažkých snoch, ako prenášali Kláru neschodnými horami, hore-dolu vŕškami, potme, v stálom strachu, že ich nenazdajky napadnú, alebo že spadnúc s ňou, ju pokaličia. Pritom bola nepokojná, stonala a plakala vše v polovičnom bezvedomí.

Napokon nad ránom prišli, už na Morave, v horách k biednej hájovni, kde celkom vysilení mužovia zastali a ťažko vydychovali. Cez drobný oblôčik chalúpky svietil ohníček na kozúbku, v chlievoch sa ozývali hladné prasce a kikiríkali kohúty. Za hájovňou bol malý dvorček a na jeho konci neveľké humno. Okolo hájovne bol hodný kus zeme vyklčovaný a zasiaty obilím.

Túrnik zaklopal na oblôčik, zalepený mechúrovou blanou. O chvíľu sa ozval v chalupe ostrý hlas.

— Poďte von! — zakričal Túrnik a prešiel k dverám.

Vyšiel z nich vysoký chlap s dlhými vlasmi padajúcimi na plecia a s bradou ostrihanou nakrátko; v ruke držal dlhý meč.

— Čože tu chcete, — spýtal sa ostro Túrnika.

Túrnik ho zaviedol k Dončovi, ktorý sedel vo dvore na kláte a držal už celkom bezvládnu Kláru na lone.

— Pozrite, táto panička je veľmi chorá, ďalej s ňou nevládzeme ísť. Dajte nám prístrešie, kým nevyzdravie. Dám vám, čo si zažiadate, — oslovil ho Donč.

Hájnik sa zmykal.

— A ak je to nejaký úmorník[11] na nej a chytí sa nás všetkých?

— Ešte včera večer bola zdravá, a tam, odkiaľ sme prišli, nebolo nijakej choroby. A my nechceme ísť do tvojej izby, zostaneme len tu v tom humne.

Hájnik mykol plecom.

— V mene božom zostaňte!

— Odplatím sa ti dobre, — odvetil Donč, dojatý nie tak hájnikovým privolením, ako tým, že môže Kláru uložiť, čo hneď len na plachtou prikrytú hŕbu sena.

— Čímže sa vy mne odplatíte? Ja nič nepotrebujem.

— Akýže si ty zázrak, že nepotrebuješ nič? — zvolal Túrnik.

— Už je to raz tak. Pošlem vám sem ženu, nech vám pomôže.

I vošiel do chalupy. Zakrátko vyšla ešte mladá, dosť šumná ženička usmievavej tváre a vyniesla dve veľké plachty, hlavnicu a vlnený koberec. Kláru opatrili čím najlepšie, umyli studenou vodou, a keď pobadali, že jej studená voda lahodí, umývali ju ňou často a dali sa jej z nej napiť, koľko len chcela. Tupa si ľahol do záčina a o chvíľu zaspal. Donč si sadol na prah stodoly a nespúšťal oči z často nepokojne sa prehadzujúcej chorej. Bolo mu do zúfania. Myslel, že ochorela preto, že tak násilne zaobchodili s ňou.

Túrnik, nepokojný ako vždy, hoci ustatý, poobzeral si okolie, či je ďaleko nejaká obec a kde by sa hodili v prípade nejakej nepríjemnej udalosti, ktorej by bolo lepšie vyhnúť. Neďaleko hájovne bol kopec zarastený trávou a krovím. Túrnik utekal hore ním a začul spevavé, k bohu sa modliace hlasy. Pozrel spoza kríka, kto je to, i videl, že hájnik so ženou stoja s rukami nad hlavami pozdvihnutými a klaňajú sa slncu, ktoré práve vyšlo a pritom sa modlia. Po modlitbe spievali o bohu najslávnejšom, najdobrotivejšom darcovi života a smrti.

„To sú akísi čudáci,“ pomyslel si a odišiel ticho, ako prišiel. Utekal k rytierovi a povedal mu, čo skúsil.

— To budú ešte pohania, tí hájnikovci. Alebo aspoň polopohania. Naoko sú kresťania a v srdci potajomky pohania. Nehovor o tom nikomu. A ináč, čo si ešte skúsil?

— Na pol hodiny cesty odtiaľto je dedina. Bude nám ťažko byť tu dlhšie, aby sa o nás nedozvedeli. A Trenčín je neďaleko, — i škrabal sa za ušami.

— Neverím, že by tými horami prechádzalo sem mnoho ľudí z Trenčína. Ak sa bojíš tu čakať, môžeš ísť ďalej.

Túrnik trochu porozmýšľal a napokon sa zasmial:

— Ech, už len počkám; uvidím, čo sa bude robiť. Keď som začal s vami bojovať, tak už i dokončím s vami. A potom, kde by som sa bez vás podel?

Donč so svojou spoločnosťou zostal celých šesť týždňov v hájovni. Skoro tri týždne trvalo, čo sa Klára neprebrala a čo bola stále v horúčke. Až jedného dňa nad ránom otvorila oči, a keď videla pri sebe na nízkom klátiku sedieť Donča, povedala slabým hlasom:

— Kde sme to? Čo tu robíme? Dajte sa mi napiť, smädná som.

Donč za celé tri týždne máločo spal a máločo jedol. Bol možno ešte biednejší ako Klára, lebo ho trápili i starosti i žiaľ. Bolo mu všetko ľahostajné, ak by mala Klára umrieť. Všetky jeho plány a úmysly zariadiť Slovensko podľa talianskeho vzoru sa mu zdali také zbytočné, že sa mu nechcelo ani zaoberať sa tými ináč jeho najmilšími predmetmi. Jeho dôvera v účinnosť sľubu púte do Jeruzalema bola vystavená tvrdej skúške. Keď Klára vše oslabla, až sa zdalo, že zhasne, jednako ho len ten sľub chránil od zúfalstva. Myslel si: „Rúhal som sa bohu, keď som reptal, že ľahko, i bez sľubu, som mohol Kláru dostať. Ako ľahko obrátil boh všetko, a hľa, mám ťažkostí viac, ako uvládzem.“

Keď počul jej žiadosť o nejaký nápoj — boli to po troch týždňoch prvé slová, čo poukazovali, že je pri sebe — skočil a podal jej nádobku mlieka, ktoré žiadostivo vypila. Bola taká slabá, že nevládala držať hrnček. Klesla na hlavnicu a dívala sa na Donča, šepkajúc niečo, čomu nerozumel, hoci sa naklonil nad jej ústa. Keď zamĺkla, kľakol si jej za hlavu a so slzami v očiach ďakoval pánu bohu za jeho dobrotu. Prešla ním nádej, že sa Klára už uzdraví, ale aj strach, že sa jej stav zasa môže zhoršiť. Ale sa čoraz zlepšoval. Teraz už Donč zavše i odišiel od nej prejsť sa po hore, lebo cítil, že potrebuje aj on sa zotaviť. Keď sa upevňovalo v ňom presvedčenie, že Klára vyzdravie, ožívala i jeho vôľa k životu. Keď bol v hore, sedela pri Kláre obyčajne hájnikova žena, a ona jej porozprávala, s akou nekonečnou starostlivosťou bdel nad ňou Donč. Klára vo svojej slabosti a opustenosti i proti svojej vôli musela cítiť povďačnosť k Dončovi, hoci si nahovárala, že je on príčinou i jej choroby. Balašov obraz pomaly mizol z jej pamäti, a keď jej i zišiel na um, tak hľadela naňho s väčšou súdnosťou ako predtým. Pomyslela si, keby ju bol mal Imro opatrovať v chorobe, že by to iste nebol robil s takou oddanosťou a nežnosťou ako Donč.

Túrnik a Tupa cez celý čas svojho pobytu v hájovni chodili a sliedili za tým, aby ich nevdojak nenapadli Čákovi ľudia. Vedeli, že sú tak blízko Trenčianskeho hradu, že odtiaľ sa ľahko môže niekto dostať do susednej dediny, a že tam vedeli o nich, o tom nebolo možno pochybovať. Najali si za niekoľko denárov chlapcov z obce, ktorí im donášali zvesti, čo sa v dedine hovorí. Chlapci im sľúbili i to, že keby prišli nejakí cudzinci do obce, naskutku to pribehnú povedať. Donč sa o ich konanie naskrze nezaujímal, lebo sa spoliehal na nich, a inú myšlienku okrem Kláry nemal.

Medzitým všetky Túrnikove a Tupove obavy boli daromné.

Keď Čák niekoľko dní márne hľadal Donča a Kláru, keď sa jeho rôzni výzvedníci jeden za druhým vracali bez akéhokoľvek výsledku, porozmýšľal, že bude najmúdrejšie, keď urobí k zlej hre veselú tvár a keď zachráni, čo sa dá. Donč a Klára mu ušli. Prídu k Demetrovi a rozpovedia mu, ako sa správal k nim. Demeter to nebude môcť pokladať za priateľstvo a môže sa obrátiť proti nemu. I poslal k nemu posla so zvesťou, že Donč s Klárou ušiel len preto, lebo si namýšľal, že mu je nepriateľom. A on mu neublížil nič, len urobil s ním malú skúšku, aký je chlapík. On Donča rád a Kláru Kamenickú z Tarkő — svoju neter — mu dá s radosťou za ženu. Bolo by veľmi múdre, keby Demeter prišiel k nemu na Trenčiansky zámok, aby sa o všetkom dohovorili.

Keď Čák vec takto vybavil, prestal sa vôbec ďalej zaujímať o Donča, tým viac, lebo Balašovi na poľovačke kanec roztrhol stehno v takej veľkej miere, že zostane na celý život chromý. A za pokaličeného Balašu nemohol a nechcel nútiť Kláru.

*

Klára sa dosť chytro zotavovala. Keď prvý raz vládala vstať s Dončovou pomocou, vyviedol ju z humna medzi smreky a usadil na hŕbu machu. Sám si sadol oproti nej na zem a obidvaja hľadeli ukradomky jeden na druhého a odvracali zraky, keď sa im stretli.

„Aká je celkom inakšia, nie ako keď bola zdravá,“ myslel si Donč. „Aké má bledé pery, bielu tvár a veľké oči! A kde sa podeli jej ramená? Šťastie, že sa nevidí, musela by sa sama seba zľaknúť.“ Hlasno ju upozorňoval na spev a čvirikanie vtáčkov; trhal jej kvietky a kládol čím najkrajšie do jej tenučkých prstov. Klára málo hovorila, najviac ho len jedným-dvoma slovami obdarovala. Jej tiež chodilo hlavou, ako sa veľmi zmenil Donč. Pozerala na jeho ubiedenú tvár a mimovoľne pohladila svoju, aby sa presvedčila, že ani jej nie je biednejšia. Jeho prsty boli také schudnuté ako jej vlastné.

„Musel byť azda aj on chorý,“ myslela si, a keďže sa jej tá myšlienka stále plietla v hlave, tak sa ho namiesto odpovede na otázku, či sa teší, že pôjde skoro domov, spýtala:

— Bol si aj ty chorý?

— Prečo?

— Len tak som myslela, lebo si taký bledý.

— Nebol som chorý, ale je tu biedna strava.

Klára odvrátila tvár a trhala jednou rukou trávu.

— Tu je nie zlá strava; ty si sa trápil pre mňa. Hájnička mi všetko porozprávala, ako si nespal, celé noci si pri mne prebdel a sa modlil, ako si nejedol a zháňal, kto by mi mohol pomôcť, a keď niekto prišiel, jednako si ho nechcel ku mne pustiť. Preto si zbiednel. — zašepkala napokon ledva počuteľne a zajakavo.

Donč hľadel tiež bokom a riekol:

— Veru by som bez teba nebol mohol zostať na tomto svete. — a pozrel zrazu na ňu.

Klára zdvihla tiež oči a ich pohľady sa stretli. Viac si povedali svojimi hlbokými, vpadnutými očami, ako by boli mohli dlhými rečami. Dievča mu podalo tenkú ruku.

— Ďakujem ti; nehnevám sa už na teba.

Donč bozkal tú chudú rúčku. Neriekol nič, lebo mu dojatie sťahovalo hrdlo.

*

O týždeň už vládala i dosť dobre chodiť. I vyšla s Dončom na krátku prechádzku. Za jasného rána kráčali rosnatou trávou popri malom čistom potôčiku, ponáhľajúcom sa chytro-chytro medzi kríkmi redšou horou, v ktorej lúče ešte nízko stojaceho slnka kreslili jasné svetelné škvrny. Vtáctvo najrozličnejšími tóninami vyspevovalo svoje ranné melódie a kvietky roztvárali svoje k nočnému spánku postuľované kalichy. Prišli na malinkú lúčku, na ktorú svietilo slnko. Tráva na nej sa im zdala taká mimoriadne krásne zelená, ako ešte nikdy nevideli, a rôznofarebné kvety tkali na nej také pestré obrazy, že si obidvaja mysleli, že nikdy niečo také utešené nezazreli. I zastali mimovoľne a zamĺkli pod dojmom netknutej krásy a prudkého citu, čo sa im búril v srdciach. Donča nadišlo naraz podivné odhodlanie.

— Klára, uznávam, že som ti krivdil, — riekol stiesneným hlasom.

— V čom si mi krivdil? — spýtalo sa dievča a obrátilo naňho zadivený pohľad.

— Krivdil som ti, keď som ťa odtrhol od Balašu. Musíš byť veľmi nešťastná, ak ho miluješ. Teraz vidím, že stratiť milú je oveľa horšie ako smrť.

— Máš pravdu. Stratiť, čo milujeme, je hrozné nešťastie.

— Klára, ak si žiadaš, môžeš ísť naspäť k Balašovi.

Ešte vždy bledá tvár dievčaťa zašla pomaly jasnou červeňou; zohlo sa, a nič nepovedalo, odtrhlo fialový zvonček, ktorý mu rástol pri nohách. Potom rozpačite hľadela na kvet.

— To ma už nemiluješ?

— Ty si môj celý svet, môj život!

— Tak prečo ma chceš poslať preč? Ja už Imra nemám rada!

Donč kľakol pred ňou a objal jej kolená.

— Klára, ty chceš byť mojou? Ty sa už nehneváš na mňa, ty ma máš rada?

Klára ho udrela zvončekom nežne po tvári.

— Rada ťa. Celkom inakšie ťa rada, ako som ľúbila Imra. Budem tvoja a nikdy ničia, ak nie tvoja. Ty môj drahý! — i zohla sa a keď chytila obidvoma rukami jeho tvár, bozkala ho na oči a potom na ústa.

Donč vstal a privinul jej hlavu ku svojim prsiam.

— Ty moja drahá, bohom mi milostivo daná žena! Veľké dobrodenie mi urobil, cez celý život mu budem za to slúžiť.

— Budem ťa vždy milovať a ty budeš ku mne vždy dobrý.

Donč ju chytil za ruku a kráčal s ňou ďalej popri potôčiku. Rozpovedal jej, že zložil sľub, že poputuje do Jeruzalema, keď bude jeho ženou.

— Pôjdem i ja s tebou. Bez teba nebudem!

— Uvidíme. Ale kde by si sa ty mohla vystaviť toľkým útrapám?

— Ja som mocná. Pozri! — i zaťala päste a stisla zuby sťa malé dieťa.

Donč sa usmial, ale o chvíľku zvážnel. Riekol:

— Videl som, ako drží boh ruku nad nami.

— Prečo to myslíš? — spýtala sa, naklonila hlavu a hľadela mu do očí.

— Myslel som, keď sme museli utekať z Trenčína, že ťa už nikdy nedostanem, a hľa, sama si prišla, hoci proti svojej vôli.

— Tvoj Túrnik je veľký šibal, mal by si ho potrestať.

— Urobím to, neboj sa. Uvalím naň viac starostí, ako kedy mal. Ale keď si i prišla, bola si mi jednako ďaleko, lebo si ma nenávidela. Však?

Klára ticho kývla hlavou.

— Potom si ochorela. Bál som sa, že ťa stratím. Mnoho ráz som i o božej dobrote pochyboval. A hľa, keby si nebola ochorela, nebola by si sa mohla presvedčiť, že si mi všetkým na svete, a tvoje srdce by sa nebolo obrátilo ku mne.

— Pán boh vie, čo chce, lepšie ako my, — vzdychla si Klára.

— Donesiem mu z vďačnosti tú veľkú obeť, že sa zariekam ťa oblapiť a bozkať, kým nebudeš mojou ženou.

Klárina bledá tvár zašla červeňou. O chvíľku povedala s úsmevom:

— Ale ja ťa môžem bozkať i oblapiť, keď sa nezarečiem?

Donč bol magister, a tak človek učený, ale jednako nevedel rozlúštiť otázku, či to Klára smie urobiť, či nie. A tak Klára, keď jej to nezakázal, hneď i použila svoje právo, aby sa presvedčila, či ho ozaj má. A Donč sa nebránil.

Na druhý deň pribehol do hájovne splašený asi dvanásťročný chlapec. Túrnik ho už zďaleka zbadal a utekal oproti nemu. Chlapec bez dychu rozprával:

— Prišli vojaci a dvaja páni do dediny.

— Akí a odkiaľ? — spýtal sa znepokojený Túrnik.

— Prišli z Moravy.

— Koľko ich je?

— Rátali sme ich: tridsaťdva i s pánmi.

— A čo sú: Česi, či Slováci?

— Hovoria po slovensky.

— Doparoma! - poškrabal sa Túrnik za ušami. — Nepočul si, ako sa volá niektorý z tých pánov?

— Spomínali akéhosi Kazára.

— Poďže ty so mnou.

I šli k Dončovi.

Bolo mračno, zberalo sa na dážď. Donč sedel aj s Klárou na kláte pod stromami pri hájovni, keď pribehol k nim Túrnik s chlapcom. Keď mu rozprávali, o čo ide, spýtal sa:

— Kazár sa volá jeden z pánov?

— Tak som ho počul menovať.

— To je jeden z otcových podveliteľov, a tak to musia byť jeho ľudia. Ale čo tí tu hľadajú? Chlapče, a nevieš, prečo sem prišli?

Chlapec na to nevedel odpovedať. Donč skočil a pobral sa do dediny.

— Počkajte, pozriem, kto sú tí ľudia. Pôjdem sám, lebo ich len ja poznám.

Klára tiež vstala a chcela ísť s ním, čo on nijako nechcel dovoliť, už aj preto nie, lebo bola ešte slabá.

Vošiel do dediny medzi humnami a bočnými stavmi pozorne, aby ho niekto nezbadal. Ale keď kráčal pred jednou zo stajní, zastali mu zrazu cestu dvaja ozbrojenci. Jeden z nich zvolal:

— Hľa, to je náš pán! Chvalabohu, že sme vás našli!

Vykľulo sa, že ozbrojenci boli skutočne Demetrovi ľudia a že on ich poslal po syna na základe Čákovho udania, ktorý už asi desať dní vedel, kde je Donč a Klára.

Keď sa Donč a Klára dozvedeli, čo sa všetko za tých niekoľko týždňov v Trenčíne prihodilo, divili sa nad Čákovým konaním.

— Ako naraz obrátil, — poznamenal Donč. — Keby bolo všetko pravda, čo odkázal otcovi, tak by bol býval náš útek celkom zbytočný. Koľko daromného trápenia a starostí sme si narobili, — hovoril mrzuto a krútil hlavou. — A veríš tomu, Klára, že mi nechcel ublížiť, alebo že nechcel za mňa od otca niečo vynútiť?

Klára sa usmiala.

— Ani slovo z celého neverím.

— Ani ja, — dotvrdil Donč.

Túrnik krútil hlavou.

— Pane, azda nepôjdete naspäť cez Trenčín? Lebo ak hej, tak ja s vami nejdem. Ja tomu pánovi neverím. Keby vás i prepustil, ale nás dvoch by si zadržal. Čo myslíš, Tupa?

— Veru hádam. Nech nás ruka božská chráni spoliehať sa na jeho milosť.

Rozhodli sa po porade s pánmi, vedúcimi ozbrojencov, že sa vrátia cez Moravu, Sliezsko a Halič, potom cez Oravu a Liptov do Zvolena, radšej ako cez Trenčín. Mysleli si, že je jednako nie hodno vystaviť Čáka pokušeniu. Najprv však ešte počkajú týždeň, dokiaľ sa Klára lepšie zotaví, aby mohla cestu na koni konať bez prílišnej námahy.

Ostávajúci týždeň využil Donč na to, aby sa odslúžil hájnikovi. Keď prišiel hájnik napoludnie domov, spýtal sa ho Donč, akú odplatu si žiada za svoje pohostinstvo. Hájnik len stisol plecami a povedal:

— Čo mi môžete dať, čo by som ja potreboval? Peniaze? Načo sú mi? Mám čo jesť, obliecť; mám chalupu, drevo. Nepotrebujem vaše peniaze, len by som sa bál pre ne zbojníkov.

— Pozri, Matej, — riekol mu Donč, — už ti štvoro drobných detí umrelo, všetky na tú istú chorobu a v jednom veku. Ako ktoré začne chodiť, umrie. Tvoja chalupa musí byť prekliata, bude na nej úrek. Ty sa detí nedochováš.

Matej pokrútil hlavou.

— To sú daromné reči. Vysvätil ju už farár z dediny a zariekal ju i Tajný muž z Borového. To všetko nič nepomohlo. Keby bol zloduch alebo úrek príčinou smrti mojich detí, boli by ho modlitby a zariekania odstránili. Môj boh nechce, aby sme mali deti, nuž mi ich berie. Dajte vy mojej chalupe pokoj!

Klára sa tiež prihovárala, aby Donč nechal Matejovu chalupu na pokoji. Ale Donč si nedal povedať. Vedel z Talianska, že tam niektoré prekliate domy pováľali a že rodina, keď sa odsťahovala na iné miesto, vyhla sa biedam, čo dosiaľ v nej panovali. Na jeho žiadosť ešte aj Klára, proti svojmu presvedčeniu, nahovárala Mateja a jeho ženu, ktorá mala také šumné polročné chlapča na rukách, aby pristali na zničenie svojej chalupy a postavenie novej. Ale s Matejom nebola reč; bol zaťatý natoľko, že sa vyhrážal násilím, ak sa mu niekto dotkne chalupy.

Donč ho kázal svojim ľuďom chytiť, poviazať a pri náreku a preklínaní jeho ženy zaviesť do dediny a tam zavrieť do komory a strážiť. Potom dal zohnať tesárov a chalupu rozobrať a spáliť so všetkým, čo v nej bolo. Pôdu kázal preorať a utlačiť. Na inom príhodnom mieste postavili potom chalupu, priestrannejšiu a vidnejšiu. Keď bola hotová, čo sa stalo do týždňa, lebo Donč zohnal do práce ľudí až zvyškom, dal ju poriadne zariadiť a opatriť všetkým potrebným šatstvom a náradím. Keď ju požehnal i kňaz, dal priviesť Mateja, ktorý dudral, ale musel pristať na novú chalupu, hoci bol i nahnevaný na Donča a Kláru a preklínal ich po kútoch, že ho za jeho dobrotu žalárovali a pripravili o milú mu chalupu.

Donč si z jeho hundrania mnoho nerobil a Klára sa mu len usmievala. Vyplatili hojne robotníctvo a odišli so svojím sprievodom.

Pohanský Matej sa potom dlhé roky modlieval k slncu a žiadal od neho požehnanie na hlavu Dončovu a jeho ženy, lebo sa v novej chalupe dochoval peknej rodiny.



[1] Donč — veľmož, zvolenský župan. Po smrti uhorského kráľa Ondreja III. bol prívržencom českého kandidáta na trón Václava II. a spojencom Matúša Čáka proti Karolovi Róbertovi. Neskôr po bitke pri Rozhanovciach prešiel na stranu Karola Róberta a bojoval proti Čákovi. Vyvíjal horlivú staviteľskú a hospodársku činnosť. Podporoval bane a mestá.

[2] Matúš Čák (1252 — 1321), uhorský magnát, „pán Váhu a Tatier“, sídlil na trenčianskom hrade, po vymretí Arpádovcov (Ondrejom III.) podporoval kandidatúru českého kráľa Václava II. Václav ho vymenoval za palatína (najvyšší kráľovský hodnostár). Patrilo mu takmer celé Slovensko. Zomrel bez potomkov, preto jeho majetky pripadli znovu kráľovi.

[3] Karol Róbert z Anjou (1288 — 1342). Po viacročnom zápase o uhorský trón stal sa roku 1308 uhorským kráľom a položil základ novej dynastie. Za Anjouovcov sa Uhorsko politicky konsolidovalo. Na Slovensku v tom čase vzrastali mestá a kvitol obchod a ťažba drahých kovov.

[4] Václav — Václav II. (1271 — 1305), od roku 1283 český kráľ z rodu Přemyslovcov. Od roku 1300 kráľ poľský, od roku 1301 uhorský.

[5] ktorý sa vyrovná hociktorému beštiálnemu kondotiérovi — kondotiéri boli šľachtici, velitelia žoldnierskych vojsk v Taliansku v 12. — 16. storočí. V časoch ustavičných vojen medzi talianskymi štátmi dosiahli mnohí významné politické postavenie. Boli známi tým, že sa dali kúpiť a potom bojovali aj proti bývalým chlebodarcom. Vyznačovali sa krutosťou a intrigánstvom.

[6] domine reverende — (lat.) najdôstojnejší pane

[7] Demeter Dončov otec, historiografia ho pozná ako Dominika

[8] palatín Záč — správne Záh, ktorý 17. apríla 1330 zaútočil vo Vyšehrade na kráľovskú rodinu, pretože Karol Róbert chcel zabaviť jeho majetky.

[9] Kúni — Kumáni (Polovci), pozri pozn. k novele Kuruci

[10] fortňa — (zastar.) brána na väčšom objekte

[11] úmorník — čierne kiahne




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.