E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Kulifaj

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 90 čitateľov

I. Omrzlosti pri poľnom hospodárstve

Mladý Kulifaj zdedil po otcovi dedinu Kulifajovce, vidz na mape Illincovej[1] a nenávisť proti novotám, zavedeným r. 1848, pri ktorých musel pustiť na slobodu dvadsať sedliakov za výmenu, ku ktorej potom prispieval najviac on sám. Toto ho tak škrelo, že vždy zaškripel zubmi a aspoň jeden husársky otčenáš[2] sa pomodlil, keď zočil jedného z tých nových pánov, ako prepustených sedliakov nazýval. Robil im, kde len mohol, príkorie, zabraňoval cesty, zaujímal obecné miestnosti a vyhral vždy, keď prišlo na pravotenie. Hneď mal pravdu na základe mapy, hneď na základe premlčania, čo sa kedy lepšie hodilo, ale vždy mal pravdu, sedliaci proti tomu nikdy. Keď sa oni odvolávali na mapu, bol smerodajným úžitok; a keď dotvrdzovali svoje právo úžitkom, riešila sa otázka mapou. Sedliaci si museli kupovať od neho i cesty. Ak postihol dajedného pri náhodilej škode, šlo mu o statok. Kulifaj si sám odsúdil, čo má škodník platiť. Ak to nechcel, narobil mu ešte väčšie nákladky deputáciami pre nič. Slovom, vyčínal v slobodnej obci ako plnomocný pán. Sedliaci sa ho báli ako moru a ohňa. Takýto duch bol jeho dedičstvom po otcovi.

Po materi zdedil aristokratickú pýchu, vysokomyseľnosť, hrdosť na svoj vznešený rod. Odvodzoval sa od toho Martina Visa de Matta, ktorý obdržal rodinný erb od Atilu, od svätého Ladislava potom titul vojvodu bosenského a panstvo Jajce s tým doložením, že čoby potomci jeho klesli dakedy za kočišov, náhle dokážu svoj pôvod, hneď musia „zdvihnutí byť z lajna“, obdarení statkami a postavení medzi kniežatmi.[3][4] Vedomie, že pochádza z takého rodu, mohlo ho slušne naplniť hrdosťou, hoci zlý svet prišeptával si o nedovolenom obcovaní jeho matky s fiškálom Slovákom.

Slovákov nenávidel, následkom svojej výchovy, nesmierne. Hneď po narodení vzali k nemu maďarskú dojku, potom pestúnku, potom učiteľa. Matka, otec zošklivili mu všemožne slovenský ľud, jeho reč, mravy, zvyky, rúcho, lebo boli v takom duchu vychovaní aj sami. Dielo dovŕšily maďarské školy s ich odnárodňovacími snahami.

Kulifaj býval prvý medzi beťármi. S nimi hral, pil, vysedával, politizoval, chodil po poľovačkách, divadlách, kaviarňach, bordeloch, zanedbával po celé týždne učebné hodiny. Lebo takto zvykli vynakladať školské roky pánici, ktorým sa netreba starať, z čoho budú žiť, a zdivelí renegáti.

Jeho nenávisť proti Slovákom povýšily na najvyšší stupeň udalosti rokov 1848 a 1849; že povstali daktorí zo Slovákov pri viedenskej vláde proti krajine, Kulifaj bol by všetkých poškrtil. Bývalých dobrovoľníkov doprevadil všetkých, pod rozličnými zámienkami, buď k vojsku, buď do žalárov. Všetkým, keď sa žalovali na zlé časy, na preveliké bremená, hovorieval: „Tak vám treba, chceli ste, iďte teraz o pomoc k Hurbanovi.[5] Ja som pre vás schudobnel, vy podochnete.“ Na to nepamätal, že už nepremeniteľný obrat zapríčinili uhorský snem a že by už jednako boly prišly bremená, na ktoré sa sťažoval.

Nechuť k tomu ľudu, s ktorým musel žiť a gazdovať, činila mu život trpkým. Dávni slovenskí páni, ktorí mali jednu reč, jednu vieru s ľudom, nachádzali uprostred neho i radosti. Milé im boly jeho spevy, obyčaje, radovánky. V nedeľu a sviatok s ním sa modlili a spievali v dome božom. Terajšie odrodilé, viery-prázdne pokolenie vysmieva sa zo všetkého, mrzí sa na všetko, čo ľud koná. Bezradostný je jeho život uprostred toho ľudu, ktorému rečou i vierou vcele sú odcudzení. Taký bol i život Kulifajov pri poľnom hospodárstve, ktorým i on zapodieval sa výlučne ako vôbec všetci majitelia pozemkov v Uhrách. Naši statkári iné neznajú ako orať, siať a pálenku páliť.

Staral sa o to veľmi. Dohliadol sám vo dne v noci na čeľaď, robotníkov, väzel vždy na poli, v chlievoch, v pálenčiarni. Bol zaiste človek lakomý. Lumpovanie v školách nebolo mu prirodzeným, ale len márnou chlúbou. Náhle prišiel na dedinu, hneď sa stal nemilosrdným skrbcom.

Lenže ničoho nemohol sa dorobiť. Poľné hospodárstvo zaiste je nevďačné. Jano robí, Jano zje. Keď sa odrazia výdavky od príjmov, ukáže sa veľmi málo úžitku, často i strata, zvlášť v našich neúrodných hornozemských krajoch. Potom, keď je hojnosť, úrody nemajú cenu; a keď je nedostatok, niet čo predať. Na to sa berničný úrad neohliada. Daň musí byť zaplatená.

Kulifaj musel platiť od samej pálenčiarne štyridsať zlatých akcízy. Proboval nepáliť. Tu zase nemohol vyzimovať statok. Musel vyhadzovať stovky za krm. Statok prejedol cez zimu sám seba.

Chcel dať majetok do prenájmu, ani to nešlo. Žid síce dával štyritisíc zlatých, ale podmienky boly: ponechať mu pálenčiareň so všetkým náradím, odovzdať všetok statok a potrebnú výživu, ročne štyristo siah dreva a zaplatiť dane, okrem akcízy. Na to treba po šiestich rokoch vynaložiť pár tisíc zlatých na opravenie porúchaných budunkov a hory budú dobre preriedené.

„To je či s kyjom, či s palicou,“ pomyslel si Kulifaj a gazdoval ďalej, ako mohol, na svoju ruku. V omrzlosti nazýval sám seba nutným prenájomcom svojho vlastného majetku.

Narábal pritom so samými židmi. Oni zastávali všetky služby. Pálenčiar žid, krčmár žid, gazda žid, všade samý žid. Čím viac nenávidel ľud, tým viac lipol k týmto jeho pijaviciam.



[1] Tento neistovec sosbieral r. 1861 predplatky na slovenskú mapu Uhorska a potom zmizol bez stopy.

[2] Aspoň jeden husársky otčenáš — ironické: kolekciu cifrovaných maďarských kliatieb

[3] Tento nešvar, ktorý však predsa našiel vieru, podáva Fejérov Cod. Dipl. k. r. 1092. Bol to bezmála paškvil na Mateja Korvina, lebo tam prichádza výraz cor vini.

[4] Tam prichádza výraz cor vini (lat.) — doslovne srdce z vína. Slovná hra: cor vini a Corvini (Korvína), čo bolo latinské priezvisko kráľa Mateja Huňadského (Hunyady).

[5] Iďte teraz o pomoc k Hurbanovi — narážal na jeho politickú činnosť v revolučnom roku 1848 — 49, ktorá tým, že bola za národ, bola proti zemanom, držiacim s Maďarmi





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.