E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Obranné boje

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 103 čitateľov

Starý i nový vek Slovákov

[1]

Počujte, krajania moji, vyprávať ma o dávnej i terajšej vlasti vašej a usilovne uvažujte o slovách mojich, lebo pochádzajú z mysle čulej, pŕs neskazených a srdca vám žičlivého. Oči moje dívali sa do čias dávnych a stoja pred nimi prítomné, myseľ sa vznášala nad minulými a do dnešných sa ponorila a srdce i s tamtými cítilo aj s týmito cíti, počujte teda. Ktože z vás nepočúva rád povesti, keď rozprávač podáva ich pravdivé a dojímavé, keď mu idú zo srdca, a ak sa zvlášť dotýkajú vás poslucháčov? Také vám budem rozprávať, krajania poslucháči!

Dávno to bolo, dávno, tisíc rokov už odvtedy, ako na tej zemi, po ktorej chodíte a do ktorej po ťažkej práci skladáte kosti svoje ku kostiam otcov, bola krajina veľká, ľudnatá, bohatá a slávna, ktorú nazývali Veľkou Moravou: bola to zem a krajina otcov vašich.

Od rieky Torysy tam pri Tise rozbiehala sa k širokému Dunaju a od tohoto k Tatrám a za Tatrami sa ešte ďaleko-široko rozkladala Poľskom, Českom a Sliezskom ku končinám ďalekým: bola to krajina veľká! Veľká, ako je Dunaj medzi riekami európskymi a ako Tatra nad vrchmi!

Po všetkých krajinách rozletelo sa meno a sláva jej, všetky vzdávali jej náležitú úctu; mnohí sa utiekali pod ochranu a obranný štít jej a hľadali u nej pomoc: bola to krajina slávna! Dunaj zvestoval slávu jej na poludní[2] a vysoká Tatra ohlasovala ju krajinám polnočným![3]

Nebolo v nej pustatiny, lež posiata bola dedinami, mestami a hradmi ako lúka na jar rozličným kvietím; ich obyvatelia vykonávali rozsiahle kupectvo a obohacovali zem spravodlivo: bola to krajina ľudnatá a bohatá! Susedné zeme čudovali sa bohatstvu, ktorým sa honosila zem v mestách a hradoch svojich.

V tejto zemi ubytovali sa otcovia vaši v časoch nepamätných, o ktorých dokonca aj povesti povymierali, a našli ju tŕnistú a zapustnutú. Ale oni, osadiac sa, začali ju pomaly obrábať, vyklčovali tŕnie a bodľačie a pluhom orali ju v potu tvári, zasiali a vysadili, aby niesla zbožie a ovocie. I urodila im zem hojné zbožie a priniesla chutné ovocie, i tešili sa otcovia nad prácou svojou.

Naširoko a ďaleko rozprestierali sa husté a neprehľadné lesy, napĺňajúce obyvateľov hrôzou tmavými tieňmi a chovajúce v dúpätách svojich dravú zver. I prerúbali husté lesy a na čistinách zbudovali domky, v ktorých ubytovali sa s rodinami svojimi, a bolo im tam bývať dobre a radovať sa z práce svojej.

Vzmáhali sa rodiny, s nimi množili sa domky a blížili sa jedny k druhým; z hustejších domkov vzrástli dediny a dediny sa vzmohli na mestečká a mestá. Darilo sa otcom i ďakovali a obetúvali za to vrúcne bohom svojim. Nebolo ich ešte osvietilo božské učenie Krista, lež korili sa modlám bohov a bohýň, ktorých si vytesávali z dreva a z kameňa. Schádzali sa často v roku na veľkú poctu bohov a po jej vykonaní odovzdávali sa radovánkam a napĺňali lesy ľúbezným spevom. I načúvali lesy piesňam, šumeli nimi a roznášali ohlasy radostné v končinách: i panoval pokoj a blaženosť v rodinách ich.

Ale hrozí dňu noc, siatinám kvitnúcim búrka, i hrozilo otcom nebezpečenstvo od národov nepokojných a lúpežných, a tak bolo im potrebné spojiť sa mocnejšie, aby spojení vzoprieť sa mohli nájazdcom a obrániť sa. I vyvolili si vládcu a zaviazali sa mu poslušnosťou a požehnali ho.

Ktože to ide s palicou v ruke, zahalený plášťom chatrným a ošúchaným a vystupuje na skalu, stojacu osamele na poli pustom, a aký to zástup navôkol, hľadiaci s úctou na statnú postavu na skale? To je vyvolený vládca, ktorý pamätať má, odkiaľ vyšiel, a zísť môže, ak nebude vládnuť spravodlivo ľudu svojmu. I vládli vládcovia spravodlivo ľudu a ľud ctil a oslavoval vládcov svojich.

Roku osemsto šestnásteho od narodenia Pána panoval nad Veľkou Moravou kráľ Mojmír. Letopisy ho ako prvého na tróne Veľkej Moravy uvádzajú. On už prijal krst svätý a jeho nasledovali ochotne mnohí z ľudu. Panoval starostlivo a múdro nad ľudom ako dobrý otec čeľadný nad domom svojím. Tasil tiež meč, aby uchránil krajinu pred záhubou. Ale cisárovi nemeckému nepáčilo sa chrabré počínanie jeho a zosilnenie krajiny Slovákov, a preto vtrhol s vojskom do nej a zhodil z trónu Mojmíra kráľa. I zarmútil sa národ nad zneuctením seba a zvrhnutím kráľa dobrého a nariekal nad stratou svojou.

I nastúpil po ňom synovec jeho Rastislav na trón veľkomoravský i vynikal synovec nad strýcom, lebo prevýšil ho i múdrou radou i bojovnosťou hrdinskou. Viedol on kruté vojny proti Nemcom a oslobodil svoju zem od akéhokoľvek poddanstva, ktoré si osobovali Nemci nad krajinou otcov vašich. No nezamestnával sa len vojnami, ale mal starosť aj o spasenie ľudu svojho, lebo povolal do zeme svojej Cyrila a Metoda, dvoch bratov zo zeme gréckej, aby, idúc krajinou, vyučovali ľud božiemu slovu Krista. A idúc vyučovali a ľud počul ich rozprávajúcich o veľkých veciach a divoch božích, a všetky modly zrúcal a sklonil šiju pred Hospodinom. I zaľúbilo sa Hospodinovi dobre v ľude tom, lebo rozmnožoval ho a rozširoval hranice krajiny jeho. Ale vyhnal satan Nemcov na záhubu bohu oddaného kráľa i učinil, aby bol prenasledovaný zradou a padol do rúk nepriateľov svojich. I postihnutý bol kráľ, starec nábožný a hrdinský, hroznými reťazami na rukách i nohách a vlečený potupne do zeme Nemcov a oni ho postavili pred súd a odsúdili na smrť. Ale nespáchali na ňom vraždu, lež z milosti, ktorú im diabol vnukol, vyklali mu oči a vrhli do väzenia. Skonal kráľ mukami trápený v temnici, nemajúc nikoho, čo by bol obliekol a pochoval zmučené telo jeho, lebo vypustil ducha ďaleko od zeme a ľudu svojho, uprostred cudzincov a vrahov. I zhrozil sa národ nad osudom kráľa dobrého a nebolo nikoho, čo by ho bol potešiť mohol v zármutku a nariekaní jeho.

I nasledoval po ňom Svätopluk, synovec jeho, ktorý sa múdrosťou a bojovnosťou vyvýšil nad kráľmi a kniežatami sťa topoľ vzrastom svojím nad vŕbami. Rozpútala sa vojna s Nemcami, ale padol oheň jej na hlavy Nemcov, lebo pobil Svätopluk pluky ich a zvyšky rozohnal a rozplašil. I padol strach na Nemcov, že nemohli postaviť sa proti sile kráľa veľkého a rozmýšľali, ako by ho zmárniť mohli. V tom práve čase dobehli do Sedmohradska túlaví úskoci,[4] Maďari zvaní, ktorých naháňal strach pred inými národmi, lebo vykradli sa z vlasti svojej pri Urale, aby neboli podmanení i živili sa lúpežou a konským mäsom. Týmto teda hovorili Nemci: „Poďte a oborte sa spolu s nami na krajinu Slovákov, lebo oboriac sa sami, ani my ani vy nič s ľudom tým bojovným nevykonáte, ale uderiac na nich spolu, premôžeme ich; vy budete mať kraje pekné a úrodné na obývanie a my zbavíme sa strašných nepriateľov.“ I uposlúchli tuláci radu, bo nemali miesto, kde by sa rozložili a napásli kone svoje.

Vypravili Nemci zástupy a spojili sa s tulákmi, oborili sa na kráľovstvo Slovákov, ale zle im vypálil prvý pokus, bo Svätopluk rozplašil i Nemcov i tulákov i porazil ich na hlavu. Zaznela sláva veľkému vodcovi a kráľovi od Dunaja k Tatrám a Tatry odrazili ju široko-ďaleko po končinách rozsiahlych. I rozzúrili sa Nemci a tuláci sa rozutekali a pokryli po lesoch, číhajúc na lepší čas pre lúpež.

Stalo sa, že ochorel kráľ Svätopluk a videl blízky deň skonania svojho. Povolal teda troch synov svojich k smrteľnej posteli a rozdeliac krajinu svoju medzi nich, napomínal ich k svornosti a bázni božej. I prevzali synovia podiely svoje a kráľ veľký skonal. Veľký, ale nešťastný kráľ, ty si založil kráľovstvo Slovákov, ale podkopal si základy jeho podelením krajiny medzi synov svojich. Oslavujeme ťa pre činy tvoje, ale ponosujeme sa na teba, že si uvrhol na dlhé veky do nešťastia potomkov a vykopal si hrob vlasti, ktorú si založil silou svojou!

I nastúpil vládu po otcovi najstarší syn Mojmír,[5] ktorý dostal najväčší podiel z panstva otcovho. Ale závideli mu to bratia a vzbúriac sa proti nemu, zapálili vojnu domácu, ktorej oheň naposledy strávil krajinu. Potešil sa satan, že sa dobre vedie zámerom jeho, i vyhnal z hôr napochytre pohanských Maďarov na kresťanských Slovákov a vyhnal aj Nemcov na zničenie vlasti ich. I pritiahli húfom a vidiac, že sa roztrojila sila Slovákov, udreli na nich prudko a zničili ríšu. Vtedy odbila nešťastná hodina Slovákom! Spamätali sa nešťastní synovia, ale už bolo pozde, lebo sila bola zmarená a pluky tulákov už vypásali lúky a role ich a kŕmili sa z potu a práce ich. Padol Mojmír na bojisku pri Prešporku, vtedy Bratislavou volanom, roku po Kristu 907 a s ním umrela vláda veľkomoravská. Druhý brat nesporne zahynul tiež v bitke a tretí, pykajúc za hriechy svoje, ušiel na Zobor a tam skrytý v jaskyni stal sa pustovníkom, aby, pozerajúc z vrchu na Nitru, rozpamätal sa vždycky živo na bezbožnosť spáchanú a tým úprimnejšie ľutoval hriechy svoje. Čo je hoden plač dieťaťa nad hrobom matky, ktorú už neuvidí, to bolo hodno tvoje pokánie, bezbožník, rodákom vlasti tvojej!

I zašumel Dunaj bolestne a rozpenil sa, dojatý pádom ríše bratov, v brehoch svojich a zahalila sa Tatra smútkom, a akýsi hlas clivý a temný sťa hlas kuvika o polnoci zaznel zo zamračených vrcholcov jej „Slováci“. Rozišiel sa hlas po horách a dolinách a odvšadiaľ zvučalo temné „Slováci“. A Slováci oplakávali ríšu a slávu svoju!

A sídlom kráľov veľkomoravských odprvoti a hlavou krajiny Slovákov boli odprvoti mestá Velehrad a Nitra. Ó, Nitra, Nitra, ktože si spomenie na teba bez úžasu a ktože si spomenie na dávnu slávu tvoju, aby nevyronil slzy nad tebou? Od počiatku nám vravia, aby sme veselí boli a tancami sa zabávali, ale akože môžeme veselí byť a tancami sa zabávať, keď nám ty stojíš pred zrakom?!

Zdvihla si sa bola nad mestami a krajinami ako veže nad domami, ako sťažne lodí nad morom a ako labuť nad vlnami vôd: a teraz ležíš v prachu!

Mala si za podnož krajiny rozľahlé, ktoré pozerali na teba s úctou ako na vojvodkyňu svoju: a teraz stojíš na zemi nízkej!

Tebe na chválu ozývali sa piesne nespočetné a zo všetkých strán prichádzali k tebe spevcovia, aby ti priniesli úctu v hlase harfy svojej a poklonili sa sláve tvojej: a teraz len ak verný potomok dávnych vyvolencov tvojich zaspieva o tebe smutnú!

Slnko vychádzajúce hneď osvetľovávalo ťa a zapadávalo s bleskom na kopulách veží tvojich a na hrade tvojom: ale teraz pozde ti vychádza a zavčasu zapadá, lebo si zložená na nížinu a skláňajúci sa nad teba Zobor je smútočnou vŕbou tvojou!

Ó, Nitra, Nitra, ktože si spomenie na teba bez úžasu a ktože si spomenie na dávnu slávu tvoju, aby nevyronil slzy nad tebou?

I bolo po krajine, po sláve, po šťastí Slovákov, ale nebola ešte zničená sila ich, ktorou sa mohli vyslobodiť a vykúpiť od surovcov dávnu krajinu svoju.

Pozorovali to tuláci a pretože sa im v krajine Slovákov zapáčilo väčšmi ako všade inde, povedali: „Osaďme sa v zemi tejto, ale neprenasledujme Slovákov, ktorých sme tak ťažko premôcť mohli, aby, povstanúc ozbrojene proti nám, nevyhnali nás z krásnej svojej zeme a my zas netúlali sa po svete bez vlasti, lež pripojme ich k sebe, aby sa im zdalo, že bývajú v dávnej vlasti svojej; potom dobre nám bude bývať medzi národom týmto pracovitým, usilovným a pokojným.“ I učinili tak, ako povedali, prijmúc zákony, ktorými sa Slováci spravovali, za svoje vlastné, ponechajúc dávne rozdelenie vlasti a pomenovanie krajov a pripustiac význačnejších otcov čeľadných Slovákov k zemianstvu. Pristali Slováci na dohodu túto i zaviazali sa na boha svojho, že sa pokojne správať budú a nechopia sa zbrane proti nim, a Maďari naradovaní, že dosiahli, čo chceli, logali krv na potvrdenie dohody, lebo boli ešte pohania. A bolo k dohode ešte pridané, že Slováci nebudú znepokojovaní vo vzývaní boha pravého a všetky veci domáce i verejné budú môcť vykonávať vlastnou rečou a podľa obyčaje svojej. I osadili sa Maďari za Dunajom a pri Tise a Slováci zostali vo svojich milých Tatrách, a tí, čo bývali za Dunajom, presťahovali sa do Tatier, aby žili pokojne medzi rodákmi svojimi.

A pretože Maďari podľa dohody nemohli i báli sa drancovať Slovákov, aby neboli vyhnaní, a nijako ešte privyknúť nemohli na stály život a na prácu, naučení živiť sa z mozoľov iných, vyrojili sa na lúpež do krajiny vlašskej[6] a nemeckej, aby, donesúc si ju domov, pásli sa na nej nejaký čas. Ale zle sa im povodilo v Nemecku, lebo Nemci porazili ich na hlavu a zobrali všetko, čo boli nalúpili. Najstrašnejšie boli porazení na bojisku merseburskom,[7] kde všetci padli pod ostrím nemeckého meča s výnimkou siedmich, ktorým poobtínali Nemci uši a poslali domov, aby zvestovali rodákom záhubu vyslaných lupičov a povedali, že nedočkajú sa nijakej koristi.

I zhrozili sa doma pozostalí nad neslýchaným nešťastím rodákov svojich a bolo im clivo, že nebudú sa môcť už živiť z lúpeže; vidiac teda svoju prehru, prišli k Slovákom a prosili ich, aby učili ich orať, obrábať pole a pripravovať si živnosť. Privolili na to Slováci, vyučiac ich obrábaniu poľa a darujúc im množstvo pluhov, ktorými by započali prácu a naučili sa zostrojovať podľa nich nové. I ďakovali im postrašení Maďari za takú dobročinnosť a prijali hojnosť slov slovenských, k hospodárstvu poľnému patriacich, lebo ich nemali v reči svojej, nepoznajúc predtým živnosť hospodársku, lež žijúc iba z lúpeže.

I ťažko bolo privykať Maďarom k práci poľnej a vystavovať sa ťarche horúčavy letnej, nuž popadla ich chuť vybrať sa znova na lúpež, ale Slováci zdržovali ich od lúpežníctva a ukazovali im, čo oni vydobyli z lona zeme prácou svojou, hovoriac, že sa aj im tak dariť bude, ak privyknú na prácu, a tak im dodali odvahu príkladom svojím.

Chytili sa Maďari napokon do práce a vidiac, že im doniesla zem zbožie a práca ich odplatená bola, nakloňovali sa a privykali na ňu. Radovali sa Slováci, že Maďari pracovať začínajú, lebo dobre vedeli, že len takto upustia od dávnej surovosti svojej a oni s nimi pokojne v jednej krajine prebývať budú môcť.

A nemali Maďari predtým byty trvalé a domky, lež vedúc život túlavý, mávali iba napochytre postavené chalupy biedne a chatrče, v ktorých nečistota hniezdila a kde nebolo nijaké náradie; i naučili ich Slováci stavať príbytky čisté a priestranné a naviedli ich zostrojovať si rozličné náradie pre potreby domáce.

A boli Maďari pohania, vzývajúci rozličné tvory v slepote svojej. I ľúto bolo Slovákom pozerať na ľud, nič nevediaci o bohu pravom, stvoriteľovi nebies i zeme, nad ktorého niet pána, ktorý panuje nad všetkým, ktorého trónom je nebo a podnožou zem s vodami morskými. I povedali si: „Vyšlime učiteľov k národu tomu, ktorý ešte Pán neopustil, aby netápal už vo tmách, ale pozdvihol tvár svoju k Hospodinovi, od ktorého pochádza všetko dobrodenie, ktorého láska väčšia je než akákoľvek láska otca k deťom svojim.“ I učinili tak a poslali k nemu učiteľov, ktorí zvestovali ľudu tápajúcemu v tmách slovo Pána a rozprávali, aké čudné veci urobil a oslávil sa v dielach svojich. Ale nebol ešte nadišiel čas ľudu zaslepenému v pohanstve.

I zhrozili sa Slováci nad zatvrdilosťou ľudu a povedali si: „Ešte nenadišiel čas jeho, ale my neustávajme v počínaní svojom a prosme Hospodina, aby ukázal ľudu zaslepenému milosrdenstvo svoje a neodtiahol ruku od neho.“ I vyslali znova k nemu učiteľov, aby zvestovali boha pravého a ukázali ľudu hluchému slávne diela jeho a rozprávali slepému o láske nekonečnej a milosrdenstvách jeho premnohých. Požehnal boh počínanie ich, lebo Maďari, vidiac, že Slováci mnoho dobrého im vykonali a zo všetkého, čokoľvek im Slováci radili a robiť kázali, úžitok mali, prijímali pomaly aj boha ich a začali sa mu koriť. I zaplesali Slováci, že preukázal boh ľudu tomu milosrdenstvo svoje.

Vládol vtedy nad Uhorskom Gejza[8] roku po narodení Pána 980. Vidiac on, že náboženstvo kresťanské sa medzi ľudom rozširuje, sám sa tiež starať začal o rozšírenie jeho. I privolal do zeme svojej Vojtecha,[9] arcibiskupa pražského, muža nábožného a učeného, aby apoštoloval v zemi, a dal mu pokrstiť syna svojho Štefana, ktorý mal po ňom nasledovať v panovaní. Bola z toho radosť veľká po okolitých zemiach, že už aj sami vojvodovia uhorskí prijali krst svatý, a muž, ktorý prvého pokrstil, bol Čech, pokrvný Slovákov. A prišlo s Vojtechom aj viac kňazov zo zeme českej a tí rozišli sa v zemi a kázali ľudu celému slovo Pána jazykom slovenským.

Potom nastúpil v panovaní Štefan roku 997 a ako sa ujal vlády, všetkými silami dal sa do rozširovania učenia Pána, chodiac sám s kňazmi, od ktorých sa všetkým článkom viery kresťanskej v slovenskom jazyku vyučil, krajinou a vysvetľujúc to všetko ľudu svojmu jazykom maďarským. Staval chrámy a kláštory a osádzal v nich ľudí nábožných, rodených Čechov alebo Slovákov. I nazývaný je preto, že apoštoloval sám v zemi svojej, kráľom apoštolským a vyhlásený po smrti od cirkvi za svätého.

Bol síce povstal proti horlivému kráľovi Kupa,[10] vodca buričov maďarských, ktorí šomrali na slovo božie, chcejúc aj naďalej tápať v temnotách pohanských. Ale porazil kráľ buriča i zberbu jeho, v čom najmä pomáhali kráľovi nábožnému Slováci.

Takto, hľa, vyrástlo a rozšírilo sa učenie Pána medzi národom maďarským a upevňovala sa pomaly vzorne založená obec. I tešili sa Slováci zo zeme tejto a pokroku susedov svojich v kresťanstve, ktoré boli medzi nimi rozšírili, v orbe, remeslách a obchode, čomu ich boli vyučili, a spojili sa s nimi pevne vo vlasti jednej, uhorskej. A ona mala byť na všetky budúce časy matkou oboch, Slovákov i Maďarov, lebo rovnakými v nej boli nadelení právami a výsadami.

I žili od toho času svorne vo vlasti tejto Maďari a Slováci, oddaní verne obaja obci svojej. Volili si rozličných kráľov pre správu zeme a preukazovali im aj zákonitú poslušnosť a vernosť neoblomnú. A bolo im tu dobre bývať, lebo vzmáhala sa zem v svornosti ich.

Hrozili síce z času na čas nebezpečenstvá vlasti od rozličných surových a vraždivých národov, Mongolov, kurucov[11] a Turkov, ale spojené meče svorných synov porozrážali bystro akúkoľvek zberbu, čo prišla vypásať bujné trávniky, ťažkými klasmi pokryté role a cediť krv obyvateľov zeme našej. Najmä však s Turkami, strašiacimi divokosťou svojou národy európske, zvádzali sa krvavé vojny a najčastejšie sa rozliehal štrngot mečov bojujúcich strán na rovinách belehradských tam dole na Dunaji.

Belehrad, Belehrad,[12] koľkokrát si vídal na pláňach svojich zápasy smrteľné ozbrojených plukov a koľkokrát si bol zahalený dymom z tlamy smrť chrliacich vojen? Ty, s ktorým si zahrávali vojny sťa s loptou, ktorého osud sa rovnal výsledku bitiek, ty si najlepšie cítil rany ich, ty by si najlepšie rozprávať vedel o bojoch tých!

Belehrad, Belehrad, koľko tisíc sĺz vytieklo pri spomínaní mena tvojho matkám slovenským, ktorých synovia tiahli do bojov k hradbám tvojim a odkiaľ sa už nevrátili!

Okolo teba valí sa Dunaj, jeho vody farbievali sa krvou hrdinov našich a z vôd na krv premenené splývali ta do mora. Pláne tvoje sú hroby a hroby tie zvyšky, hranice, na ktorých sa spaľovali žertvy Slovákov za Uhorsko, rodnú zem našu.

Ale nebudem nariekať nad pádom tisícov hrdinov, krajanov našich, bo oni ľahli slávne za vlasť svoju.

Toľko, hľa, vykonali otcovia naši, krajania, pre zem, ktorú obývame, toľké obete priniesli Uhorsku! A ktože by ich spočítal všetky a ich pospomínať vedel? Nebudem sa zapodievať vymenúvaním ich, bo bez počtu sú, pretože Slováci po všetky veky preslávievali sa pracovitosťou, chrabrosťou a veľkou vybrúsenosťou rozumu, takže ak spočítate mužov, vyznačených vysokou múdrosťou v Uhorsku, budete ich musieť s malými výnimkami pripočítať rodom k Slovákom, mužom vašim.

I tešili sa z toho Maďari, že majú taký národ vo vlasti, na ktorý sa vo všetkom spoľahnúť a oprieť môžu, a žili s nimi v pokoji, lebo uznávali zásluhy ich o vlasť uhorskú, ktorá aj Maďarov živila.

No vynikanie toto Slovákov nad Maďarmi a väčšia, ich usilovnosťou nadobudnutá majetnosť vzbudzovali im závistníkov u Maďarov, ktorí sa hnevali, že nemôžu ani umom, ani majetnosťou vyrovnať sa Slovákom. I začali závistníci vymýšľať všelijaké ohovárky na Slovákov a uvažovať o spôsobe, ako vyniknúť nad nich, čo keď sa im hneď nedarilo, nenávisť ich rástla a vzmáhala sa. Ale Slováci nedbali na ohováračnú luzu, ktorá nemôžuc sa sama vyznačiť, vedomá si svojej podradnosti, na vynikajúcich sa pomstieva tupými posmechmi, a nevšímali si záludnosti nenávistníkov, tlejúcich ohňom náruživosti svojej.

Vypočuli ste, krajania moji, starý vek Slovákov a teraz mal by som vám vyprávať o novom, ktorého sme sa dožili, nešťastní.

Nechce sa mi do vyprávania o ňom, pretože bolestné sú veci, o ktorých vyprávať mám, ale som váš krajan bedlivý a verný i musím vás teda zoznámiť so všetkým, čo sa vás týka a čo vás čaká, a vy usilovne počúvate, nuž počujte teda, krajania poslucháči!

*

So začiatkom terajšieho storočia započal sa nový, strastný vek Slovákov.

Iskru nenávisti maďarskej proti Slovákom rozduchovali silnejšie a silnejšie po sebe nasledujúce veky a roznietili ju v plameň a plameň ten vybuchol počiatkom veku nášho.

Pýcha povyšuje len samu seba, pohŕda inými a kde možno, šliape ich; i zmocnila sa pýcha Maďarov a zatemnila ich.

I zišli sa vodcovia a náčelníci ich na poradu a povedali: „Naša je táto zem a všetci, čo ju obývajú, v našej sú moci, nuž môžeme s nimi naložiť a naložme podľa vôle a ľúbosti našej.“

I zazneli hlasy krikľúňov a pochábľov prítomných na tejto porade: „Dobre, dobre, nech žije rada tá!“

Zapáčilo sa to vodcom a náčelníkom, že rady ich múdrymi sú nazývané, i povedali osmelení: „Ktokoľvek by z nás neuznal rady naše za múdre a pravé, nie je hoden, aby zasadal na porade našej, a ktokoľvek by sa opovážil postaviť sa proti ustanoveniam našim, nie je hoden užívať právo a čokoľvek je dobré v zemi našej.“ I zazneli znova hlasy krikľúňov ľahkomyseľných: „Nie je hoden, nie je hoden, nech žijú vodcovia a náčelníci!“

I chcejúc neočakávané a čudné rady svoje ospravedlniť, vodcovia tí volali ďalej: „Panstvo nad zemou touto patrí nám podľa práva výboja a víťazstva otcov našich a národy, ktoré sme tu našli, sú ako vybojované, v službe a poddanosti našej, a preto naložiť s nimi, ako sa nám páči, môžeme podľa práva.“

I bolo počuť mnoho hluku a hulákania márnivcov krikľavých, lebo slová porady lichotili pýche a nízkym pudom panovania ich.

Pokračovali teda radcovia a povedali: „Pretože národ maďarský je to, ktorý vydobyl zem túto a osvojil si panstvo nad ňou, patrí sa, aby aj reč jeho panovala nad všetkými národmi a rozširovala sa a reči iných služobných národov korili sa jej a časom vykorenené boli, lebo dobré je a potrebné, aby len jedna reč vo vlasti panovala a ňou sa hovorilo a tá má byť právom rečou panovníkov.“

Ozývala sa sieň poradná škrekotom, neustávajúcim po slovách tých, lebo márnivcom zišlo na um, že od tohoto času nebudú sa musieť učiť už jazyky, ale pri jednom zostať budú môcť.

I šla rada ďalej a povedala: „Slováci sú podmanení, nech sa teda učia jazyk pánov, ktorý ak sa raz naučia, zabudnú a zrieknu sa svojho jazyka a budú Maďarmi.

Práve tak musia urobiť Nemci, ktorých sme túlajúcich sa mimo vlasti do domov našich prijali a všetkým dobrým obdarovali, bez čoho by boli hladom a biedou pohynuli. A podobne to musia urobiť všetky iné národy v Uhorsku. Vydajme teda pre tento cieľ ostré zákony a započnime dielo svoje!“

A nebolo konca hluku a hulákaniu kriklúňov, lebo teraz dostali nádej, že nenávisť svoju k iným národom budú na nich môcť vyvŕšiť.

Pridali k tomu vodcovia a náčelníci: „Slováci i Nemci a všetky iné národíky sú okrem toho z vďačnosti podlžní zrieknuť sa svojho materinského jazyka, lebo na maďarskej zemi sa živia, maďarský chlieb prijímajú a všetko dobré tu z lásky maďarskej zakusujú.“

„Tak je, tak je,“ preskakovali kriky zachrípnutým už hrdlám krikľúňov po sieni, „nech žijú vodcovia a náčelníci!“

I skončila sa porada na ten čas a rozišla sa a za nimi sa vyvolávalo: „To sú veľkí mužovia vlasti našej a radcovia spravodliví, tým leží na srdci jedine blaho vlasti a pravda.“ „Nech žijú,“ rozliehalo sa za nimi a vyprevádzalo ich.

A bol prítomný na porade aj hodný počet krajanov — rodákov vašich, Slováci, ale boli jedni z nich bojazliví vetroplachovia, druhí plaziví maškrtníci, tretí nadutí chvastúni a tí všetci schválili rady vodcov a náčelníkov maďarských; a tí prví, aby neboli prenasledovaní ústami vodcov a krikľúňov, druhí, aby sa zalíškali im, a poslední, aby sa zdalo, že aj oni sú páni zeme a nepatria k tým, ktorým sa ona upiera. Ba čo viac, pustili sa do kriku urážlivého a nejapného, prevyšujúc ešte aj vodcov maďarských.

I rozmýšľajúc nad uzavreniami rady tej, pustil som sa v myšlienkach krajmi slovenskými, po ktorých tak rada kráča noha moja. Nepozorujúc ani, kam ma nohy nesú, videl som sa zrazu na brehoch Váhu šumného, ktorého hučiace vlny vytrhli ma zo zábudy na seba. I zjavili sa mi na brehoch jeho pahorky a vŕšky, o ktorých sa rozpráva, že uchovávajú v sebe popolnice dávno zomrelých otcov našich. A rozmýšľajúc, či by mohli byť pravdivé výroky porady vodcov a náčelníkov maďarských a či neklamalo ma podanie písem o dohode otcov našich s otcami ich, zachcelo sa mi vyvolať na svedectvo tiene dávno zosnulých otcov. Práve noc bola začala ustieľať si lôžko na zemi, lebo už súmrak večerný kúdolil sa dolinou; i pustím sa do volania:

„Povstaňte, duchovia otcov našich, vy, čo tam žili ste za Svätopluka a Mojmíra kráľa, povstaňte, zaklíname vás, z hrobiek svojich, aby sme sa dozvedeli od vás, či ste nám zachovali vlasť a miesto v nej bezpečné a či ste ju vydali nemilobohu cudzincom!

Povstaňte a odpovedajte, aby sme sa alebo tešili z poručeného dedičstva vášho, alebo priťažili vás kliatbou v hrobkách vašich!“

I bolo vidieť zo zeme po pahorkoch na brehu Váhu sťaby vyblkujúce ohníky, ktoré ustavične rástli, až napokon bolo vidieť celé postavy tieňov, na ktorých zjavenie sa zašumeli vetry dolinou. I vystúpili tiene a zostali stáť nepohnute. Bolo to už predsa deväťsto rokov, čo zabudli na život a teraz vyvolal ich na svet hlas syna prenikavý.

„Vy ste tiene a duchovia otcov našich?“ A tiene pokývali hlavami svojimi.

„Vydali ste vy vlasť svoju a zem potomkov svojich bez dohody cudzincom, aby oni zbavení mohli byť práva k nej a cudzinci zachádzali s nimi podľa ľubovôle svojej?“

I bolo ticho a ani jediná postava neprisvedčila z tieňov.

„Uzavreli ste teda dohodu s cudzincami a stali ste sa ňou takými obyvateľmi novozaloženej vlasti, akými ste boli v predošlej a vymienili ste si to právo i pre potomkov svojich?“

I prisvedčili tiene a prikývol hlavou každý z nich.

„Zostúpte teda v pokoji do príbytkov svojich, duchovia otcov našich, a nech nič vás už neruší v tichosti vašej. Blažená nám je pamiatka vaša ako spomínanie na prešlosť.“

I mizli tiene do hrobiek svojich, až sa napokon sťa ohník stratili, vietor nato zašumel bolestne dolinou.

Pretože však medzitým noc sa rozostrela po zemi a nebolo vidieť nablízku nijaký domček, ľahol som si na odpočinok na pahorky, v ktorých odpočívajú otcovia naši.

I nemohol som dlho spať, lebo mi ustavične na mysli bolo zjavenie, až napokon asi o polnoci upadol som do tvrdého spánku, a hľa, ukázalo sa mi zas zjavenie, ale neboli to už tiene, ale kostlivci, sem-tam vyčíňajúci. Predložil som im znova otázku svoju a oni znova prisvedčili hlavami a dupli nohami mocne o zem, takže bolo počuť hrkotanie kostí ich, načo schytili ma a vyniesli na vrch i ukázali krajinu navôkol a dupli opäť nohami svojimi a potom znesúc ma, uložili ma na lôžko moje. I spal som tvrdo a nezobudil sa skôr, až keď slnko osvietilo krajinu a robotníci už pracovali na poliach svojich. Zostúpim potom v myšlienkach o podivnom sne a kráčam ďalej brehom Váhu šumného. A ako tak kráčam, zazriem roľníka, ktorý hrdlačí na roli vrchovitej, otočenej skalami a úvalmi. Idem k nemu a želám mu, aby mu pomáhal boh v práci, na čo dostanúc poďakovanie, dám sa s ním do zhovoru, keďže práve prišiel bol k raňajkám.

„Od koho si dostal roľu túto, muž dobrý?“

„Zdedil som ju po predkoch mojich a vykonávam za jej vlastnenie roboty týždenné.“

„Neobrába roľu tú nik iný namiesto teba, roľník?“

„A ktože by ju obrábal a namáhal sa miesto mňa? Vy dávate mi čudnú otázku, akú ešte nepočul som. Majiteľ rolí musí sám alebo pomocou domácich obrábať role svoje, ak chce, aby úžitok prinesený roľou patril jemu. Ak by popustil ju iným na obrábanie, zbavil by sa úžitku z role svojej.“

„A kto ti dáva semeno na osiatie jej, roľník?“

„Ktože by mi dával iný než ja sám? Ak mi nezvýši semeno z úrody vlaňajšej, musím si ho za peniaze kúpiť a práve tohoto roku kúpil som žito na semeno tam dole v Nových Zámkoch za drahé peniaze od predavačov maďarských.“

„Teda ty neješ chlieb cudzí, roľník, ani nedostávaš nič z dobročinnosti iných pre vyživenie svoje? Nezazlievaj mi, že som ti predložil otázky tieto, veď bolo povedané, že ty a tebe rovní z vďačnosti iných sa živíte a nie z majetku a práce svojej.“

„Nech boh opatruje všetku dobročinnosť cudziu, my nechceme a nepotrebujeme ju!“

„Ostávaj zbohom, muž dobrý, nech je stonásobne požehnaná práca tvoja!“

*

Stalo sa však raz, že hospodár, bohatý na polia a vinice, ochorel a v chorobe svojej nemohol viesť hospodárstvo rozľahlé. I pozval k lôžku synov svojich a rozdeliac im role, ktoré by každý zaujať mal, povedal im: „Pracujte usilovne, synovia moji, každý na roli svojej, aby každá z nich hojný úžitok prinášala a ani jedna nazmar nevyšla. Podelil som síce role medzi vás, nie však preto, aby ste každý pre seba hospodárili, lež aby každá z nich dobre obrobená hojný úžitok vydávala a hospodárstvo vaše spoločné zo dňa na deň rástlo a hojnú odmenu za prácu prinášalo.“

Umrel otec krátko nato a synovia začali hospodáriť, no chcejúc každý z nich byť sám pre seba pánom a domnievajúc sa každý, že pri podiele otcovskom ukrivdený bol, zvadili sa nezadlho a nesvornosť medzi sebou vyvolali, lebo im vypadlo z mysle, že majú dovedna hospodáriť a že hospodárstvo spoločné každému z nich by najvýnosnejšie bolo bývalo. I stalo sa počas nesvornosti ich, že cudzinec akýsi prišiel do končín susedných a vidiac nesvornosť synov, zaujal časť polí jedného, ktorý vlastnou silou nemohol mu odolať a vyhnať ho z užívania jednej časti polí svojich, a druhí bratia nedbali na ukrivdenie brata svojho, lebo každý sa nazdával, že teraz zámožnejší bude ako on. Ale keď spozorovali iní cudzinci, že tomu prvému sa to bolo dobre podarilo, strojili sa taktiež prepadnúť polia bratov a privlastniť si každý z nich toľko, koľko by vydrapiť bratom mohol, čo keď bratia spozorovali, povedali si medzi sebou: „Ako zle sme urobili, že sme sa podelili o polia otcovské a nesvornosť medzi sebou vyvolali, hľa, už vytrhnutý je jeden kus bratovi z polí jeho a my každý deň môžeme niečo podobné očakávať podľa toho, ako sa hovorí: dnes tebe, zajtra mne; nuž spojme sa zas jednou vôľou a spojme hospodárstvo naše, ktoré nám bude spoločným.“ I urobili tak synovia a spojac sa chceli prepadnúť cudzinca, ktorý bol zaujal do vlastníctva jednu časť bratových polí, ale ako uvažovali o prepadnutí jeho, zišli sa zrazu na poradu a povedali: „Nechajme cudzincovi, čo si bol vzal, veď aj tak začína privykať na obyčaje naše, a pozvime ho, aby pristúpil taktiež k hospodárstvu spoločnému a bol s nami zajedno, aby sme odolať mohli jeho pomocou tým ľahšie všetkým cudzincom, striehnúcim na polia naše.“

I urobili tak a pozvali cudzinca k hospodáreniu spoločnému a aby s nimi zajedno bol, na čo on odpovedal, hovoriac: „Budem s vami spoločne hospodáriť, lebo páči sa mi medzi vami a budem s vami zajedno.“

I hospodárili od toho času synovia s cudzincom spoločne a boli priatelia a hospodárili synovia, vnukovia a potomkovia ich, radiac si vo všetkom vospolok a obraňujúc hospodárstvo proti všetkým nápadom cudzincov. A boh požehnal hospodárstvo ich.

Sú však nesvorní synovia starodávni otcovia vaši a otec ich správca upadlej krajiny vašej a prišlý cudzinec, s ktorým otcovia spoločne hospodáriť začali, sú Maďari a hospodárstvo spoločné je vlasť naša a potomkovia oných synov ste vy Slováci a cudzinec Maďari, spojení zväzkom spoločnej vlasti. Striehnúci a vpádom hroziaci do zeme vašej cudzinci sú národy barbarské a nepriateľské, ktoré ste od hraníc zeme svojej víťazne odrazili s Maďarmi.

I obrábali usilovne Slováci po všetky časy zeme hospodárstva spoločného, pracujúc snažive na všetkom dobrom vo vlasti a dodržali verne dohody, zaviazané s Maďarmi; a akože sme aj nemali dodržať dohody, krajania, pre starú vlasť našu?

Kto však pracoval verne a obrábal svedomite po celý čas zeme hospodárstva spoločného, znášajúc bremeno horúčavy letnej a nehody zimné, či nie je hoden, aby dosiahol príslušnú mzdu z obilnice spoločnej? Či nemá on podiel rovnaký na práve so spoločníkmi? A obilnicou hospodárstva nášho je blaho vlasti našej a spoločníkmi sme my, krajania, spolu s inými spoločníkmi; a nemáme teda mať rovnaký podiel s inými na blahu a šťastí vlasti, ktoré ona vymeriava robotníkom svojim? A kto sa opovažuje odoprieť nám ho a robiť to v mene vlasti, ktorá rovnako miluje všetky deti svoje? Ale povstali falošní proroci a hovoria „v mene vlasti“: „Vyzývame vás, aby ste sa odriekli reči a obyčají svojich a pretvorili sa na Maďarov.“

Nehovorte a nevolajte v mene vlasti, vy falošní proroci, a nepredstierajte nám, že to robíte pre blaho jej, lebo ona nemôže byť šťastná bez šťastia detí svojich a slovenské deti jej nemôžu byť šťastné, ak sa nevzdelajú vo všetkom dobrom a bohu slúžiť nebudú v materinskej reči svojej.

Nevolajte a nežiadajte v mene vlasti to, čo ona nežiada a žiadať nemôže, ale vy, vy žiadate prenárodnenie nás na upokojenie nenávisti a pýchy vašej, vy opovážlivci daromní!

Bolo veru mnoho vlastí, v ktorých sa hovorilo mnohými jazykmi a vlasti tie boli šťastné.

Aj teraz je viac vlastí, v ktorých sa hovorí viacerými jazykmi, a viac národov v nich býva, a vlasti tie sú šťastné, lebo všetkým obyvateľom sväté je blaho vlasti bez toho, žeby sa vyvyšovali jedni nad druhých alebo sa nenávideli navzájom, lež žijú v svornosti, aby vlasť ich šťastná bola a oni s ňou. Rozličné národy nájdeš v zemi švajčiarskej: Talianov, Francúzov a Nemcov a počuješ každého hovoriť materinským jazykom svojím, a prebýva v končinách vlasti ich mier a blaho, lebo nechcú panovať jeden nad druhým, ale všetci sú poslušní voči jedinej vlasti, spoločnej matke svojej.

Tak isto rozličným jazykom hovorí sa v zemi anglickej:[13] i anglickým, škótskym a valiským podľa rozličnosti národov jej, a vlasť ich je veľká a šťastná, lebo nevolá ani jeden z nich: „My samojediní sme vlasť a vy ostatní poddaní naši,“ lež vlasť tvoria všetci, ktoríkoľvek bývajú v končinách zeme, poslúchajú jej zákony spoločné a prinášajú jej obete.

*

Hlboko si upadol, rod môj, že rozkazy k mukám a záhube svojej sám vykonávaš, ktoré by iný odmietol s nevôľou najväčšou. Podhodil si sa nohám šliapateľov svojich a oni teraz stvárajú po tebe s potupou a výskaním.

Víchor, keď šumí, ozýva sa hlasom šumu svojho, vták spieva hlasom svojím a hovädo nezaprie bučanie prirodzené, a tebe, človeče, zabraňujú hovoriť jazykom tvojím.

Šliapatelia tvoji stavajú teba nižšie ako hovädo, nižšie ako vtákov a nižšie ako ríšu neživotnú, a ty hľadíš na to ľahostajne.

Upadol si hlboko, rod môj! Ktože zdvihne ťa z pádu, kto bude Spasiteľom tvojím? Pozdvihni sa sám, rod môj, a potom ťa pozdvihnú iní a uznajú ľudské práva tvoje!

Tečú rieky z Tatier, šumia, a zlejúc sa dovedna, plynú do mora a šum ich rozlieha sa v priestranstvách.

Tečú rieky i na severe, šumia, a naplniac šumom svojím povetrie, plynú do hlbiny morskej.

I kto rozumný preklínať bude rieky Tatier, že šumia tak, ako šumia rieky na severe, a kto bude taký bláznivý, aby veril, že rieky Tatier vábia šumom svojím rieky zo severu a že ich pritiahnu, aby zaliali končiny tieto vodami svojimi? Či nešumia všetky rieky a nie je to prirodzený hlas ich?

Stoja rady vrchov na juhu a stoja rady vrchov na severe, tamtie sršia ohňom a vychrľujú lávu, ale tieto pokojné sú a tiché. I kto múdry tvrdiť bude, že sa vrchy na severe stanú sopkami, pretože sú vrchmi ako tie na juhu?

*

Toto je, Slováci, starý i nový vek váš, ktorý sme vám vypravovali pravdivo, úprimne a srdečne. Vypravovali sme vám ho, lebo prišli časy pokušenia a láska naša k vám je veľká; vypravovali sme vám ho, aby v časoch týchto strastných z neporiadkov, ktoré sa vystrájajú u nás, nepovstalo nič zlé pre vlasť našu, ku ktorej rovnako ako vy všetci prechovávame lásku velikú.

Veru nehovorili sme k vám z iných zámerov alebo pohnútok než z lásky k pravde, k vám a k vlasti našej. Platia slová o nás, hoc nehodných, ktoré povedal o sebe Pavol apoštol[14] v druhej kapitole k Tesaloničanom, ktoré si starostlivo prečítajte, krajania poslucháči, a rozumejte ich v časoch i okolnostiach našich.

*

Nad čím smútíte, vy rozložené po Tatrách, horách slovenských, mraky temné?

Nad smutným stavom obyvateľov ich, mládenče!

Spravodlivý je smútok váš, mraky temné!

Nad čím smútite, vy zakalené vŕšky a vrchy Tatier, hôr slovenských, vznášajúce sa do výšky slobodne?

Že rodáci naši nevedia vzniesť sa do vzduchu voľného, ale sú sťa prikovaní k zemi, mládenče!

Spravodlivý je smútok váš, vŕšky a vrchy tatranské!

Nad čím smútite, vy vypnuté skaly ohromné, ktoré ste pretrvali tisíce rokov sťa deň na Tatrách?

Že rodáci naši menia sa v úmysloch svojich a nevedia vytrvať v predsavzatí svojom, mládenče!

Spravodlivý je smútok váš, skaly tatranské!

Nad čím úpiete, vy vetry búrlivo šumiace po Tatrách?

Že rodáci ich nemajú sa k životu a nechcú sa odhodlať k činu, mládenče!

Spravodlivý je smútok váš, vetry tatranské!

Nad čím trúchlite, vy vánky vznášajúce sa po lúkách a nivách tatranských lahodne?

Že rodáci naši nie sú spokojní, ako my, s pokrmom vzduchu kvetín, ale viac dbajú o hmotu než slobodného ducha, mládenče!

Spravodlivý je smútok váš, vánky lahodné!

Nad čím kvílite, vy potoky a rieky Tatier, šumiace bôľne do mora?

Že rodáci naši nestýkajú sa pamäťou, ako my vodami našimi, s pôvodom svojím a že život ich nehrčí, ale plynie tak nevedome a sťaby potajme do mora života národov, mládenče!

Spravodlivý je smútok váš, potoky a rieky tatranské!

Nad čím smútite, vy štíhle jedle a silné duby, strmiace do výšky na pohorí tatranskom?

Že rodáci naši dajú sa šliapať ničomníkom a nepostavia sa udatne proti nim, ako my proti vetrom svojvoľným, mládenče!

Spravodlivý je smútok váš, štíhle jedle a silné duby na pohorí tatranskom!



[1] Starý i nový vek Slovákov

Vo výbere ide o povyberané časti zo Štúrovho spisu Starý i nový věk Slováků, ktorý podľa nájdeného rukopisu knižne vydal Josef Jirásek v Bratislave 1935. Štúrov rukopis pochádza z konca roku 1841 a autor sa na ňom označuje pseudonymom Bedlivý Luborod. Do výberu pojaté časti sú v Jiráskovom vydaní na str. 13 — 24 (súvislý začiatok diela), 30 — 31, 43 (lyrické vložky) a 49 — 50 (súvislé zakončenie). Štúr v tomto diele, ktoré za jeho života nevyšlo tlačou, odsúdil vo forme Mickiewiczových Księg Narodu Polskiego i Pielgrzymstwa Polskiego (Knihy poľského národa a pútnictva poľského) šovinistické maďarizačné úsilia. — Pôvodné české texty sme vo výbere prepísali do slovenčiny.

[2] Poludnie, poludňajší — juh, južný

[3] polnoc, polnočný — sever, severný

[4] Úskoci — tak sa nazývali Srbi a Chorváti, ktorí najmä v 16. storočí utekali pred Turkami z podmanených krajov do susedných krajín a odtiaľ bojovali proti utláčateľom. Tu však Štúr používa tento výraz v prenesenom zmysle o Maďaroch.

[5] Mojmír II. — podľa všetkého umrel asi v bojoch s Maďarmi, nevedno však, kedy, ako, ani to, kedy zanikla jeho ríša. Po hroznej bitke pri Bratislave roku 907 niet už o nich zpráv.

[6] Krajina vlašská — Itália, kam Maďari tiež prenikali svojimi výbojmi

[7] Merseburg — mesto v Sasku, kde boli Maďari roku 933 porazení

[8] Gejza (972 — 997) — maďarský knieža, ktorý dal pokrstiť svojho syna Štefana (997 — 1038) a nadviazal bližšie vzťahy s kresťanskou západnou Európou

[9] Vojtech (955 — 997) — pražský biskup, šíril v Uhorsku kresťanstvo spolu so svojimi misionármi. On asi pokrstil Gejzovho syna a nástupcu Štefana.

[10] Kupa — legendárny povstalec proti Štefanovmu šíreniu kresťanstva roku 998. Štefan Kupu porazil, jeho telo dal rozsekať na štyri časti a rozhodiť na štyri strany sveta. (Porovnaj i báseň Sama Chalupku Odboj Kupov.)

[11] Kuruci — tento názov sa z pôvodného zmyslu prenášal na Tatárov, Turkov a vôbec všetky lúpežné hordy

[12] Belehrad, Belehrad… — ohlas piesne, ktorú uvádza aj Kollár v Národných spievankách. Pri Belehrade bolo niekoľko vojen s Turkami.

[13] V zemi anglickej sa okrem angličtiny hovorí aj po škótsky (v severnom Anglicku — Škótsku) a valisky (v juhozápadnom Anglicku — tzv. Wales), ktoré nárečia sa čiastočne udržujú aj v literatúre.

[14] Pavol apoštol v druhej kapitole svojho listu k Tesaloničanom (Solúnčanom) práve vysvetľuje, že nehovoril „z nejakých bludných alebo nepoctivých pohnútok“, aby sa zapáčil ľuďom, ani sa nezaliečal, nehľadal ľudskú slávu ap. Štúr teda veľmi vhodne aplikuje tieto slová na svoje úsilie.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.