ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prudká až do zbláznenia bola láska, akou zahorel Chruňo k urodzenej panne Mandragore.^[1] Ale čože? Bol mamľas. Miloval len zďaleka tak, že vyvolená jeho srdca nič o tom nevedela. Chodieval každodenne na vežu a odtiaľ miloval urodzenú pannu Mandragoru. Keď sa zjavila na dvore, v záhrade, alebo v okne, on bozkal svoju ruku, fúkol na to a tak jej posielal svoje poľúbky. Doma potom napísal zamilované verše, chcejúc prinajmenej tak osláviť svoju Mandragoru, ako Petrarca Lauru,^[2] Kollár Mínu. V tomto bol majster. Znelky a madrigaly^[3] jeho dokázaly by učiniť všetkých ľudí zamilovanými, nevynímajúc ani mníchov. Pred jeho Mandragorou len kľaknúť a vzývať. Ale do kaštieľa ísť a vyjaviť city srdca svojho, na to nemohol sa odvážiť. Odkladal s tým so dňa na deň, s týždňa na týždeň. Vždy bol plný najväčšieho nepokoja, keď už čas prichádzal, a len vtedy mu trochu odľahlo, keď ho odložil zase naďalej. Taká je láska!

Naposledok si ale predsa dodal smelosti. Obliekol sa čo najsviatočnejšie, postavil si vysočizný pinč na hlavu, natiahol si biele rukavičky a pošiel pokašliavajúc do kaštieľa, pevne odhodlaný vyjaviť už raz po dvoch rokoch nemej lásky vrelú túžbu svoju, a to vo veršoch. Napísal báseň tak dojímavú, že by aj kameň bola musela vzrušiť, naučil sa ju nazpamäť a vycvičil sa dobre v zrkadle, ako ju bude odriekať.

Keď však vstúpil ostýchave do vydláždeného a pieskom vysypaného dvora a práve vyšla panna Mandragora v širočiznej krinolíne,^[4] so svojou shrbenou starou babušou o barle, vzala nad ním moc zajačia prirodzenosť. Odskočil nabok do záhrady, skryl sa medzi krovie a čušal tam do odchodu zbožňovanej milenky, siroty bez otca a matky. O námluvách nemohlo už teraz byť reči. Záletník potratil všetky koncepty, zabudol i prvú slohu ohnivej svojej ódy. Pomyslel si teda, že príde druhý raz.

Idúcky našiel na kriačku ako dáke koleso rozprestretú bielučkú novovyhladenú batistovú letnicu. Strepotalo pritom jeho srdce. Lebo už dávno si prial vládnuť čo len jednou nitkou od svojej najmilejšej, a tu, hľa, celá krásna letnica! Zastal, poobzeral sa placho, a chmat! strhol letnicu, šmykol svinutú pod halenu a pratal sa rýchle preč. Taká je láska!

Doma pobozkal stokrát letnicu, vinul k srdcu, áno i vzal ju na seba, vliezol do nej. Keď sa v nej natešil, rozostrel si ju na posteľ a hľadiac na ňu, napísal v svojom oduševnení túto znelku:

V kaštieli darmo hľadali po celej záhrade vyšívanú letnicu starej babuše o barle. Táto nadávala, keď Chruňo jej letnicu objímal.

Blažený majetkom letnice, hotovil sa na nové zálety, opravoval svoje verše, učil sa ich, cvičil sa v rečnení, aby už len vypadly dáko tie pytačky. Ale vždy, keď prišiel určený čas, keď mal už ísť neomylne do kaštieľa, odložil to na čas ďalší. Len z veže vídaval a bozkával každodenne svoju budúcu. Každým svojím zjavením vylúdila krásavica básnikovi jednu znelku.

Túto radosť mu pretrhol Mandragorin odchod do kúpeľov, lež súčasne naplnil ho dobrou nádejou.

V tejto nádeji vybral sa i sám do krivošanských kúpeľov a mal také šťastie, že dostal hospodu^[5] prosto oproti hospode Mandragorinej. Vídal ju každodenne, tu cez okno, tam, predo dvermi na lavici. Všetko temer, čo robili v chyži, videl. A aby lepšie vidieť mohol, užíval ďalekohľad a mal vždy otvorené okno, ktoré však vždy skoro zaklopil, náhle Mandragora otvorila svoje, alebo keď vyšla predo dvere s babušou o barle. To boly slávne okamženia pre Chruňa. Činil také posunky, že by bola mala dobrú zábavu, keby to bola videla.

Keď vyšla na prechádzku do hory, Chruňo šiel vždy za ňou zďaleka a hľadel zpoza stromov, ako sa prechodí s babušou o barle.

Na túto mal poriadne ťažké srdce. Myslel si, že by najpríhodnejšie bolo osloviť Mandragoru dakde v húšti, v tieni stromov, ale stará bdela, vláčila sa všade za dievčaťom ako tieň, neodstúpila ani na okamženie. Ako tu, pred takým scvrklým svedkom, vrhnúť sa na kolená a rečniť ohnivú báseň? To, hľa, bolo, odkiaľ jeho ostýchavosť hlavne pochádzala. Nemohol sa stretnúť s bohyňou svojou osamote.

Naposledok všade predsa dostriehla jeho vytrvalosť i toto žiaduce okamženie. Mandragora vyšla zase do hory, prechádzala sa po stromoradí, vysypanom pieskom, a Chruňo, ako obyčajne, písal za bukom zamilované verše. Sňal ju štetcom básnickým celú, opísal podrobne, ako mu vyzerala, aké šaty sa vliekly za ňou, aký sačok tienil^[6] labutiu jej šiju, ako pôvabne držala hrdú hlavičku.

Tu zunovaná prechádzkou stará babuša o barle sadne si na kamennú lavicu a kašle. Mladá víla sa vezme, nadvihne krinolínu tak, že už raz bolo vidno i biele nôžky, keď bys’ ináč bol myslel, že nemá žiadne, i vyšívané tenunké letničky a poď sama nabok, hore úbočím, chcejúc si odtrhnúť sopár rumenných jahôdok.

Šla veru práve na tú stranu, kde Chruňo čihal na ňu a šla prosto k nemu. Čo ale myslíte? Že sa zaradoval nad tým? Bolo mu za bukom, ako čo by si strelil do neho. Nohy triasly sa pod ním, pot mu vystúpil na čelo, sliny vyschly v ústach. „Čo to už teraz bude?“ tázal sa sám seba a div, že neumrel od strachu. Čím viac sa blížila Mandragora, tým prudkejšie tĺklo jeho zamilované srdce. Taká je láska!

Bola už len tri kroky od buka, za ktorým sa Chruňo trepotal ako stíhaný zločinec. Prišla až k samému buku, minula ho a práve sa schýlila za jahodami, pričom sa zjavilo pol tucta bielučkých a mäkučkých letníc a dve útle nožičky v bielych pančuškách a čiernych črievičkách.

Oj! To muselo vzrušiť takého ženkýla,^[7] akým bol Chruňo. Vzmuží sa skutočne, dodá si smelosti, pokročí, pokročí na prstoch, prikradne sa odzadku a potrhe Mandragoru za letnicu so zajakave preneseným „Frajle!“

Preľaknutá Mandragora zhíkne: „Jesus!“ Ale i Chruňo predesil sa nad svojou opovážlivosťou tak, že prv zmizol za bukmi a jedľami, než Mandragora stihla vyprostiť a obzrieť sa.

Pošla potom s achkaním a jesusovaním k starej babuši o barle, nevediac čo sa s ňou stalo.

Chruňo utekal tak, že až doma sa ohliadol, zanechajúc i šaty v kúpeľoch. Bol prirodzene nespokojný sám so sebou, ale predsa nezdar pripisoval hlavne starej babuši o barle. I pomstil sa na nej jednou znelkou hneď za horúca, ako uvidíme.

Urodzená panna Mandragora oproti tomu zabavovala sa veľmi dobre s urodzeným mladým pánom Čakľošom, majiteľom Žabliaka. Pretože stará zažmúrila jedno očko, učinili veľmi dôvernú známosť.

Dostal o tom chýr i Chruňo. Preto si umienil neodkladať ďalej, lež predísť nebezpečného soka. Opraviac teda ešte raz svoje verše, dobre sa ich naučil a pošiel znovu, po návrate panny Mandragory do kaštieľa, upravujúc na sebe šaty, obzerajúc sa, postávajúc, odkašliavajúc. Lebo mu zase hrozne tĺklo srdce, a to tým väčšmi, čím viac sa blížil k vrátam.

Ale už len šiel, poručeno Bohu, keď mu teraz nikto neprichádzal v ústrety. Bol už pri samých dverách.

Tu zastal, utrel si pot s čela, prihladil vlasy, vysiakal nos, upravil na sebe vestu, bo už mal vstúpiť do pitvora, a to nie žart. Váhal, strojil sa, ako kto má skočiť do zimnej vody, až zlá náhoda všetko pokazila. Pri dvorných vrátach zadupotaly kone, zahrčal koč. Pytač sa obzrie, a aj, nebezpečný jeho sok, Čakľoš, pán zo Žabliaka na štyroch!

Chruňo prišiel do najväčšej nesnádze. Kamže už teraz? Dnu nemôže, lebo tam by teraz námluvy neboly namieste; von vrátami tiež nie, lebo tam by sa stretol s pyšným Čakľošom.

Vbehne teda rýchle do blízkeho, práve prázdneho a otvoreného svinského chlieva mysliac si, že sa vyprace z tejto hospody, náhle mladý pánik sosadne z koča a vojde do kaštieľa.

Prv však, ako by bol stihol opustiť smradľavú skrýšu, príde tí neplecha dievka a zatvorí za neborákom pytačom dvere. Nestalo sa to preto, že by bola vedela o ňom, lež z púhej náhody, že chcela dvor poriadiť.

Zatvorený kričať nemohol, lebo prezradiť sa v žiadnom prípade nechcel. Mlčal teda a sedel v úzkom árešte trpezlivo. Rátal s tým, že pred večerom, keď sa budú mať navrátiť s poľa zákonní obyvatelia dočasnej jeho hospody, chliev otvoria.

Toto nemilé väzenie osladilo mu trochu zjavenie sa Mandragory na dvore, v najbližšom jeho susedstve. Škrelo ho síce, že sa vodí ruka v ruke s Čakľošom, ale videl zase cez škáru jej biele nôžky, počul šuštiace šaty a zvoniaci hlas i ľúbezný smiech. Začo by to nebol dal?

Bol by blažený býval, keby nie nová náhoda. Mandragora zdvihla na dvore svitok papierov. „Čo to?“ Verše. Chruňo si siahne do vrecka a zbledne. Mandragora číta nahlas:

„Teraz som si dal!“ šklbal si Chruňo vlasy. Všetko vyšlo najavo. Mandragora rozprávala s velikým smiechom svoju príhodu v hore a Čakľoš sa rehotal, až mu slzy zalialy oči. Ostatné básne pošli čítať do chyže.

„Dobre, čítajte,“ potešil sa Chruňo v nádeji, že básne jeho krásavicu dojmú. Hneď dúfal, hneď zúfal vo svojom nepohodlnom postavení. Taká je láska!

Predvečerom rástla jeho úzkosť. Bál sa, že pri otváraní chlieva zočí ho čeľaď; preto zaryl sa do vlhkej slamy až po uši.

V takomto položení počul rozmluvy služobnej čeliadky, že Čakľoš paničku vypýtal a že o dva týždne bude veselie.

Bol by už i to zniesol, keby len tú prekliatu závoru z tých dverí odmykli. Ale nič a nič. Už počul i grúnenie a krochkanie po dvore a chliev ešte vždy zatvorený.

Teraz už videl, že s poctivosťou neuskočí; šlo mu len o to, aby predsa dáko uskočil. Lebo bál sa poriadne takej spoločnosti, v akej mu prichádzalo prenocovať. Prihotovil sa teda na skok. A keď dievka privolala svine a otvorila dvierka, fuk! vyskočí, ako zajac z chrasti, celkom zaslamenený a znečistený.

Dievka vresk, svine krochkajú, psi brešú, čeľaď sa sbehne. Krik, lárma: „Zbojník! Zlodej!“ Panstvo otvorí okno a vreští: „Lapajte ho!“

Ale len toľko, že uzreli utekajúceho človeka v atile. Lebo strach činí ľahkým i mocným. Čeľaď ešte ani nezatvorila otvorené ústa, už Chruňo bol za štachetami.^[8] Preskočil ich ako srna. Len psi ho sprevádzali. Lež i títo upustili od prenasledovania, keď jedného kopol, druhého ovalil kameňom. Prchol nešťastný záletník nie domov, lež prosto do lesa.

Čože si ty teraz počneš, ty milý môj Chruňo? V noci štekajú psi po dedinách; to platí nášmu hrdinovi. Na poli obnociari^[9] domnievajú sa vidieť mátohu; to je rýchle kráčajúci Chruňo. Ide v daždi a vetre na šiestu dedinu; ide zničiť soka, keď sa mu nepodarilo získať si srdce panny Mandragory.

Slnce božie osvietilo ho na Žabliaku, v kaštieli Čakľošovom, celkom premočeného a zablateného.

Aký bol, taký trielil dnu. Čeľaď ho nechce vpustiť, bo že mladý pán ešte spia, ale Chruňo je teraz iný človek. Zastupujúcich mu cestu odstrčí a vrazí hurtom do svetlice, kde maznavý Čakľoš vyvaľoval sa ešte lenivo na posteli.

„Čo chcete?“ zdvihne a podoprie sa o lakeť.

„Hm, čo chcem! Máte vy svedomie? Bojíte sa Boha? Tak mne uchvátiť zpod nosa moju najmilšiu! Preto, že ja chodím peši, vy na koči? Myslíte, že chudobný ani srdce nemá? Vy aristokrat, vy tyran!“

„A koho milujete?“

„Tú, ktorú mi odnímate, vy spupný, vy násilný aristokrat. Ale ja vás naučím!“

„Teda pannu Mandragoru, a vy ste Chruňo,“ sadol si na posteľ Čakľoš. „A či vás miluje ona?“

„Ako by nie, keď ja milujem ju?“

„Ale či vám to povedala?“

„Ako by mohla povedať, keď som sa ja ešte pred ňou nevyslovil?“

„Srdečne ste mi smiešny,“ rozrehotal sa Čakľoš. „Iďte!“

„To nie tak, iďte!“ postavil sa vzdorovite Chruňo. „Nepôjdem z vášho domu, dokiaľkoľvek sa neodrieknete panny Mandragory mne kvôli.“

„Ukážte hlavu,“ vstal Čakľoš a ohmatal mu lebku i čelo. „Horúca je. Janči! Ochlaďte a omyte trochu tohoto pána pri studni.“

A Janči pochopil úplne vôľu pánovu. Vyviedol Chruňa von a uskutočnil, pomocou čeliadky, na ňom to, čo galantní parobci zvykli dokazovať na Velikú noc dievkam, aby boly čerstvé. Dvaja mu roztiahli ruky a Janči mu vyšustol tri vedrá vody do tváre, za rehotu dívajúceho sa na to Čakľoša.

Po zimnom kúpeli vznikly v Chruňovi hrozné myšlienky. Mandragora ho vysmeje a Čakľoš je tvrdý aristokrat. Čo teda? Neostáva nič iného, ako nepustiť ho na sobáš, zaskočiť mu cestu.

Na dosiahnutie tohto úmyslu umienil si Chruňo sohnať zbojnícku spoločnosť. Za vzor si vzal povestného Jánošíka, ktorý pánom bral a chudobným dával, kupoval voly, meral súkno od buka do buka. Ale teraz nie je taký svet. Niet viac smelých, odvážlivých mužov. Nedal sa nikto nahovoriť.

Šiel teda do hôr sám jediný a striehol s valaškou, kedy pôjde Čakľoš po nevestu, čo sa skutočne onedlho stalo. Čakľoš viezol sa pyšne na štyroch.

Chruňovi vstávaly dubkom vlasy, keď uzrel zďaleka štyri koče. Druhý, menej hrdinský muž, nebol by mal toľko smelosti oddať sa do tak mnohých sám jediný, ale Chruňo zaťal do toho. Taká je láska!

Vyskočil, keď nadchádzaly koče, zpoza buka a padnúc koňom v zubadlá, zareval ako ten lev, čo na hnoji ryje: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“

Bolo teraz strachu! Panie a paničky omdlely všetky z povinnosti, ako to býva na pohreboch. Čakľoš zavinul si ako ubijcami napadnutý Cézar hlavu do svojej sviniarskej čuhy,^[10] aby ani nevidel, ako ho zabijú.

Len kočiš si podržal duchaprítomnosť a ochránil všetkých.

„Dám ja tebe zbojstva!“ zdvihol bič a vyzutínal zbojníka po hlave; tento pustil zubadlá a odskočil, lapajúc sa za uši a kričiac: „Jaj, uši moje, uši!“

Svadobníci odgalopírovali so smiechom.

Nepozostávalo teraz zbojníkovi nič iného, ako bežať peši za kočmi a byť svedkom triumfu nenávideného soka.

Medzi divákmi v chráme vidíme i Chruňa. Hľadí tam s iskriacimi sa očima, so zaťatými zubmi, stisnutou päsťou, ako panna Mandragora pristupuje k oltáru s Čakľošom.

Keď sa farár tázal mladej nevesty, či miluje Čakľoša, odpovedal z lavice Chruňo: „Nie! Nenávidím ho ako smrť.“

Zato ho vysotil kostolník z chrámu.

Bol by teraz zúfal, keby nie to božské básnictvo. Pomyslel si, že to zčasti aj dobre, keď ho osud núti na to, čo si Petrarca samochtiac pritiahol. Totiž tento venčený básnik volil vzdychať v objatí inej krásotinky za Laurou, než túto zavesiť si na krk a tak ju chváliť. Potom by mu bezmála bola prešla chuť zbožňovať svoju Lauru, keby mu vždy bola vrčala za chrbtom a dudranie svoje spojila s krikom detí, pýtajúcich chlieb a šaty. A tak bezpochyby bolo by sa stalo i s naším Chruňom. Skutočnosť bola by značne ochladila zamilovaný jeho zápal. Teraz dostal tento zápal novú potravu. Čo doposiaľ písal, to bola láska šťastná: čo potom bude písať, to bude lamento,^[11] hrdličí nárek krušiaci srdce, ako je to obyčajné u básnikov láskopejných. Nadchnutie jeho bude čerpať vždy novú posilu z letnice starej babuše o barle, ktorú choval ako vzácnu relikviu.

Na nešťastie stretla ho nehoda, pri ktorej nemohol použiť v plnej miere a v pravom čase povstalú v ňom rozčúlenosť. Večer sa prizeral oknom na tancujúcich svadobníkov a videl i svoju Mandragoru krepčiť s nenávideným sokom. Žiarlivosť vzbudila v ňom hnev a hnev splodil výstupok. Trepol päsťou do okna tak, že črepy vletely do chyže. Taká je láska!

Upláchnuť po tom nečine sa mu nepodarilo. Naskutku ho zajali a poslali do Viedne — medzi bláznov.

Kto on vlastne bol, to až teraz, po vzbudenej zvedavosti povieme. Bol vyštudovaným právnikom, ale na skúške prepadol. A prepadol preto, že miesto študovania paragrafov študoval dievčatá a písal slovenské verše. Zostal potom na krku otcovi, zámožnému mäsiarovi v Čepuchove. Nehotovil sa na novú skúšku, lež činil, k čomu ho srdce tiahlo a čo mu večnú slávu pritiahlo, miloval a básnil. Holúbok bol takej povahy, že sa zamiloval do každej paničky, ktorú zočil; nie div teda, že mu i Mandragora padla do srdca.