ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil sa 11. marca 1932 v Novej Vieske v sedliackej rodine. Do základnej školy začal chodiť v rodisku, maturoval na Pedagogickom gymnáziu v Nitre. Pracoval ako knihovník vo viacerých knižniciach a od roku 1961 bol v invalidnom dôchodku. Žil v Stupave, kde aj 7. novembra 2000 zomrel.< >

Do literatúry vstúpil roku 1956 sériou básní uverejnených v Mladej tvorbe a v Slovenských pohľadoch. Roku 1958 pripravil na vydanie rukopis debutu Vajíčko s témou rodiny, detstva, dospievania, domova, ale v daných kultúrno-politických podmienkach kniha nemohla byť vydaná. (Pod názvom Vajíčko vyšla roku 1984 zbierka časopisecky publikovaných básní z rokov 1956-1963.)

Od roku 1958 ho uvádzali v spojitosti s "trnavskou skupinou", ktorej bol v tom čase najproduktívnejším autorom. Oficiálnym debutom bola jeho druhá zbierka Šialený mesiac (1965). Na rozdiel od spoločnej poetiky sa Ondrušova poézia nerozvíja v preexponovanom metaforizovaní, ale priamo vytvára formy údesnosti, ničivosti, lásky, života i smrti. Na základe poznania ľudskej sebaničivosti priamo definuje základné ľudské stavy. Je to typ fenomenalistickej poézie, ktorá zoči-voči premenlivosti a zložitosti človeka a sveta, neriešiteľným rozporom v samom človeku hľadá stále fenomény s pevnou štruktúrou a odôvodnením v sebe samých (Vlas, Ihla, Strom, Jazva, Studňa). Každé uchopenie človeka je bipolárne. Ondrušove básnické hry majú elementárnu povahu. Ide v nich o existenciu človeka.

Ďalšie zbierky - Posunok s kvetom (1968), V stave žlče (1968), Kľak (1970) a Mužské korenie (1972) - rozvíjajú problémy vyslovené v Šialenom mesiaci. Ondrušova poézia azda najradikálnejšie v slovenskej poézii zbavila báseň tradičnosti, rezignovala na všetky vonkajšie znaky básne až do podoby básnického asketizmu. Báseň sa skladá z vecných výpovedí potláčajúcich tradičnú expresivitu. Básnický slovník je obmedzený na niekoľko kľúčových slov a slovných spojení, ktoré sa vyznačujú veľkou intenzitou. Táto asketická poézia disponuje totiž neobyčajnou básnickou magickosťou.

J. Ondruš je jediným slovenským básnikom po 2. svetovej vojne, ktorý si zaslúži atribút absolútneho básnika, pretože úplne odolal deštruktívnemu tlaku ideológií, a pritom svojou poéziou reagoval na stav povojnového ľudstva. Ide o veľkého básnického existencialistu. Ondrušova báseň "žije jazyk ako drámu", o čom vydáva svedectvo posledná satirická zbierka Ovca vo vlčej koži (1997). Autor celé svoje dielo v posledných rokoch prepracoval a vydal v knihe Prehĺtanie vlasu, a preto túto jeho podobu treba pokladať za definitívnu a autorizovanú.

Ján Ondruš bol v rokoch 1994, 1999 a 2000 navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru predsedom PEN-klubu (3x) a profesorom Milanom Hamadom (2x).

TEXT: LITERÁRNA NADÁCIA STUDŇA