ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hviezdoslav: Skica o veľkosti a smrti

Mlyn v Tatrách, jedno z posledných diel, na ktorých pracoval básnik Pavol Országh–Hviezdoslav, nestihlo nikdy uzrieť svetlo sveta. Jeho príbeh je skicou o veľkosti a smrti básnika.

Po vyjdení prvých šiestich kapitol Hájnikovej ženy v roku 1883 sa Hviezdoslavovi dielo dlho nedarilo dokončiť.

K prekážkam v pracovnom živote sa pridalo ešte aj znechutenie - sťažuje sa, že celkom stratil oduševnenie, preťahuje termíny a vydavateľa prosí, len aby mal s jeho „tvrdošijnou múzou“ trpezlivosť.

Posledné kapitoly dopisuje v apríli 1886, s výsledkom je pramálo spokojný.

Napriek tomu sa už o dva roky púšťa do ďalšieho epického diela Mlynu v Tatrách. Motívom lásky a situovaním do krásnej slovenskej prírody sa malo ponášať na Hájnikovu ženu.

Nenaplnená láska a príroda

Z bohatých poznámok vieme, ako mal príbeh vyzerať: mlynár zaľúbený do krásnej Mariše si pre zisk vezme jej matku. Keď po rokoch do mlynu príde mladý tovariš, všemožne zabraňuje ich rodiacej sa láske. Tesne pred smrťou mlynár zaľúbencom oznamuje, že sa nemôžu milovať, lebo sú v skutočnosti bratom a sestrou.

„Už na torze poznať básnikovu chuť scénovať dej na veľkolepom prírodnom javisku,“ napísal tesne po Hviezdoslavovej smrti do Slovenských pohľadov český literárny kritik Albert Pražák. Už v úvodných riadkoch opisuje farby a zvuky tatranského lesa, hovorí o „kobercoch machu“ a o „pokraji lesa, ktorý je nad strminou zavesený, ako nejaký prehodený plášť“.

Dôkladná príprava

Poznámky nám okrem iného odkrývajú, ako dôkladne Hviezdoslav pracoval na svojich dielach.

V 1888 začal navštevovať mlyny vo svojom okolí. Od mlynárov vyzvedal reálie z ich života, všetko si dôkladne značil. Keď uvidel základ mlyna, zapísal si: „dve žulové zruty“ a hneď si k nim pridal i to, čo mu poskytla jeho fantázia: „Perún kedys ich v hneve zrazil z pliec Kriváňa vzdorných.“

Z mlynov si odnášal veľké množstvo termínov („žernov“, „kozel“, „paprica“), keďže mu nestačili, so žiadosťou o pomoc sa obrátil aj na viacerých priateľov, medzi inými aj na Martina Kukučína. Tam sa začalo ich priateľstvo, písali si potom aj v čase, keď Kukučín opustil Slovensko.

Hviezdoslav sa v diele snažil využiť svoje spomienky na detstvo na Orave, epiku obohacoval o vlastné úvahy a reflexie.

Do poslednej chvíle

Básnik však onedlho dielo zanechal a začal sa venovať lyrike. Vrátil sa k nemu tesne pred smrťou v rokoch 1920 a 1921.

Očití svedkovia pri smrteľnej posteli zaznamenali tieto jeho slová: „Bože môj, prečo si ma nevyslyšal a nedal mi aspoň rok života, aby som mohol dať vrch svojmu dielu?“

S istotou vieme, že patrili aj Mlynu v Tatrách, dielu, ktoré chcel ešte dokončiť, no nestihol.

A my teraz čítame

V Archíve literatúry a umenia v Martine sa nachádza rukopis Mlynu v Tatrách.

http://zlatyfond.sme.sk/djvu/?id=38

Máme pred sebou krasopisne napísané štyri strany textu, v prvej štvrtine piatej je vynechaný kúsok miesta a potom nasledujú už iba dva posledné verše: „Ale čože? Otca i najmenšie slovo,/bársby“ a potom pero ustane.

Ako by pokračovalo? Dá sa aj zo štyroch strán a poznámok usúdiť, aké by bolo? Podľa univerzitného profesora Jána Gbúra, ktorý sa Hviezdoslavom dlhodobo zaoberá, fragmenty diel sa v literatúre vždy budú posudzovať len ako skice k výslednému slovesnému tvaru – „ako nápad, tvorivé gesto, prípravu k väčšej práci“. Ťažko vraj polemizovať, čo by z diela nakoniec vzniklo – „Nevedno, ako by vyzerala jeho výsledná podoba a aký čitateľský ohlas by bola vzbudila,“ myslí si.

Napriek tomu Mlyn v Tatrách pre nás má svoj význam. Je dokumentom o práci básnika, odrazom jeho snahy, ktorá na našu škodu už nestihla nájsť naplnenie.