ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičná poznámka

Najzáhadnejší rukopis v staršej slovenskej literatúre predkladáme čitateľovi v preklade z latinčiny. Zachovali sa z neho tri odpisy.

Prvý odpis (154 strán) má titul Brevis consignatio Eorum, quae facta sunt cum Ministris Euang. Ecclae Hung. in Eorundem condemnatione et ad Triremes Hispanicas abductione, in specie in mei cum comite Liberatione et Peregrinatione (Krátke opísanie toho, čo sa stalo s kňazmi uhorskej evanjelickej cirkvi, keď ich odsúdili a odviedli na španielske galeje, najmä čo sa týka môjho a spoločníkovho vyslobodenia a putovania.) Odpis zhotovil skalický evanjelický farár Martin Lauček (1732 — 1802). Odpisovať začal 3. júla 1754. Nad titulom je neskôr dodatočne pripísané ceruzou: Masnicius Tobiás. K rukopisu je pripojený odpis obsiahlej zbierky zaujímavých listov, ktorých adresátmi boli Tobiáš Masník a Ján Simonides (str. 155 — 270). Rukopis má veľmi úhľadné písmo. Nachádza sa v gymnaziálnej knižnici v Szarvasi v Maďarsku (konvolút sign. XXX. 11 m, časť d). V szarvašskej knižnici bol kedysi aj ďalší odpis s tým istým titulom a pripisovaný rovnako Masníkovi (sign. XXX. 20. F), ktorý zhotovil Ján Batisz-Csepcsany (dátum — akiste ukončenia — 12. jún 1773). Druhý odpis (115 listov) má ten istý titul ako prvý odpis (len namiesto „in mei“ je „in mea“). Autor, odpisovateľ a datovanie nie sú uvedené, ale odpis pochádza zaiste z druhej polovice 18. stor. Rukopis má vcelku čitateľné písmo. Je uložený v knižnici maďarskej akadémie vied (Magyar Tudományos Akadémiai Könyvtára) v Budapešti (sign. Tört. 4-r, č. 211). Tretí odpis (183 listov) má titul Peregrinatio Tobiae Masnicii cui praemittitur Brevis Consignatio eorum, quae facta sunt cum Ministris Evang. Ecclae Hung. in eorundem condemnatione et ad Triremes abductione. Inde Vero Liberatio et in Germania Peregrinatio Tobiae Masnicii (Putovanie Tobiáša Masníka, ku ktorému je predoslané Krátke opísanie toho, čo sa stalo s kňazmi uhorskej evanjelickej cirkvi, keď ich odsúdili a odviedli na galeje. Potom však Tobiáša Masníka vyslobodenie a putovanie v Nemecku). Na konci odpisu (str. 183) je poznámka: Conscripsit Adamus Pénter pro Memoria existens Ephebus apud Illustrissimum nec non Magnificum Dominum L. Baronem Dominum Johannem ab Hellenbach Ao Dni 1774. d. 3. aug. (Odpísal Adam Pénter na pamiatku, keď bol ako mládenec u osvieteného a vznešeného pána slobodného baróna, pána Jána z Hellenbachu, roku Pána 1774, dňa 3. augusta). Rukopis má vcelku čitateľné písmo a je rovnako vo fonde knižnice budapeštianskej akadémie vied (sign. Tört. 4-r, č. 159).

Prvý i druhý odpis (Laučekov a anonymný odpis) môžeme považovať za jeden variant, lebo sú medzi nimi len nemnohé a malé štylistické diferencie. Odpisovali sa zrejme z tej istej (alebo podobnej predlohy. Zhotovovateľ druhého odpisu mohol poznať aj predlohu, z ktorej odpisoval tretí odpisovateľ (Pénter). Svedčilo by o tom zopár rovnakých štylizácií v druhom a treťom odpise, napr. „poro nos“ (ďalej my — v druhom odpise l. 52 a, v treťom odpise l. 62 b) na rozdiel od prvého odpisu („iam nos“ — už my, str. 68).

Celkom iný charakter má prvý a tretí odpis (Laučekov a Pénterov odpis). Rozdiely medzi nimi sú také podstatné, že musíme hovoriť o dvoch variantoch: o Laučekovom a Pénterovom variante.

Laučekov variant je pisársky precíznejší a prezrádza dobrého znalca latinčiny. Pénterov variant je pisársky dosť povrchný a hmýri sa odpisovačskými chybami, neraz elementárnymi, ba až nezmyselnými (časť jedného slova spojená s druhým slovom a pod.). Oba varianty sa v podstate dopĺňajú, lebo jeden i druhý vynecháva určité slová, slovné spojenia, vety a celé pasáže. Zdá sa, že Laučekov variant je približne v prvých troch štvrtinách vernejší (po str. 126), hoci aj Pénterov variant obsahuje v tejto časti (po l. 118 b) veľa cenných pasáží, ktoré v Laučekovom variante chýbajú. Laučekov variant však v poslednej štvrtine (od str. 126) vypúšťa čím ďalej tým viac pasáží, ba napokon sa stáva len akýmsi stručným výťahom (od str. 146). Na konci sa ešte na niekoľkých stranách zmieňuje o Simonidesových osudoch po rozchode s Masníkom (str. 150 — 154). Pénterov variant zachováva ďalej charakter podrobného opisu (od l. 118 b) a v tomto duchu pokračuje aj pri obšírnom vykresľovaní Masníkových osudov po rozchode so Simonidesom a pri opätovnom stretnutí oboch druhov (l. 156 b — 183 a).

Pokúsme sa teraz vyriešiť otázku autorstva rukopisu.

V oboch variantoch figuruje ako autor Masník (v Laučekovom variante dodatočne pripísaný ceruzou a v Pénterovom variante uvedený výslovne v titule).

V Laučekovom variante však na rozdiel od Pénterovho variantu vystupuje v prvej osobe ako rozprávač (autor) Simonides. Z niektorých odpisovačských omylov a nedôsledností je však zrejmé, že v Laučekovom variante ide o adaptáciu nejakého neznámeho variantu, v ktorom vystupoval ako rozprávač (autor) Masník. Uveďme aspoň jeden príklad. Odpisovač, ktorý adaptoval text, prehliadol, že líščie kožušiny zo šiat odhodil Masník, ktorý neskôr aj predal šaty (Pénterov variant, l. 48 a, l. 50 b). Nechal pôvodnú štylizáciu (Pelles vulpinas ex veste… Tob. Masnicius abiecit — Líščie kožušiny zo šiat… zahodil Tobiáš Masník, str. 53; Pannum ex veste mea seu vestem sine pellibus… vendidi — Látku zo svojich šiat čiže šaty bez kožušín… som predal, str. 54). Tak sa stalo, že Simonides vyhlasuje, že predal šaty bez kožušín a kožušiny odhodil Masník.

Podľa uvedených údajov by sa zdalo, že autorom rukopisu je Masník. Ale keď analyzujeme ostatné Simonidesove a Masníkove diela s touto tematikou (napr. Simonidesov rukopis Galeria omnium sanctorum — Galéra všetkých Bohu oddaných, 1676, Masníkov rukopis Vezení i vysvobození k. Tobiáše Masniciusa, 1616, a spoločne vydané dielo Gottes Kraft und Gnade — Božia moc a milosť, Wittenberg 1681), musíme hlavné autorstvo pripísať Simonidesovi. Jeho rukopis Galeria omnium sanctorum v podstate kompozične, motivicky a štylisticky reprezentuje silne skrátenú verziu prvých troch pätín zachovaných rukopisných variantov (prešporský súd, leopoldovské väznenie, odchod na neapolské galeje, útek z galejníckeho sprievodu, vyslobodenie z capracottského žalára a pobyt v Neapole — Laučekov variant, str. 1 — 98, Pénterov variant l. 1 a — l. 89 a). Na kompozičnú, motivickú a štylistickú príbuznosť napokon poukazujú aj adekvátne pasáže v diele Gottes Kraft und Gnade, ktoré napísal Simonides (od súdu, väznenia, odchodu na galeje, vyslobodenia až do putovania po cudzine a návratu domov — do Šariša pri Prešove). Simonides dal teda textu základnú podobu (najpravdepodobnejšie roku 1676), kým Masník ako spoluautor prispel iba menšími pasážami, týkajúcimi sa špeciálne jeho osoby (možno o niečo neskôr). Na rozdiel od Simonidesa však podrobnejšie opísal svoje osudy v záverečnej kapitole — až do roku 1683 (Simonides len do roku 1677). Za možné pokladáme aj to, že Masník rozšíril poslednú stručnú štvrtinu Simonidesovho rukopisu o väčšie pasáže, ktoré opisujú návštevu niektorých nemeckých miest (od Norimbergu, Laučekov variant, od str. 146 — Pénterov variant, od l. 145 b). Svedčilo by o tom uvádzanie novej formy datovania, ktorá sa používa v niektorých pasážach tejto štvrtiny, ale i záverečnej kapitoly, opisujúcej Masníkove osudy po rozchode so Simonidesom (datovanie podľa tzv. starého a nového spôsobu). Nie je však vylúčené ani to, že pasáže o ďalších stretnutiach a spoločných cestách (cesta do Gdanska r. 1678 a do Augsburgu r. 1680), ktoré sú zaznamenané len v Pénterovom variante (l. 167 a — 168 b, 168 b — 179 a), pochádzajú zo Simonidesovho pera.

Nepriamym dôkazom toho, že Simonides bol hlavným koncipientom diela, sú nemecké vsuvky. V Laučekovom simonidesovskom variante sa niekoľko ráz zdôrazňuje, že nemčinu ovládal Simonides (napr. str. 91). Sú v ňom napokon aj rozsiahlejšie pasáže v nemeckom jazyku (napr. str. 143). V Pénterovom masníkovskom variante tieto zmienky a pasáže chýbajú.

Originál rukopisu vznikol na základe záznamov, ktoré si Simonides a Masník robili pri vhodnej príležitosti už od začiatku svojho strastiplného životného údelu.

Literárne ich spracoval predovšetkým Simonides. Autorstvo diela sa neuvádzalo v titule, ale zjavilo sa len v neskorších odpisoch. Anonymita symbolizovala a manifestovala jednotu mysle a spoločný osud dvoch priateľov, trpko skúšaných rovnakými pohromami. Už od začiatku ju však mohol odhaliť obsah, lebo nie je vylúčené, že každý z autorov pripravil na základe rukopisu skoncipovaného Simonidesom svoj vlastný variant. Preto v simonidesovskom variante vystupoval ako rozprávač (autor) Simonides a v masníkovskom Masník. Pravda, takéto varianty mohli urobiť aj odpisovači. Originál rukopisu ani simonidesovský variant sa nezachoval. Laučekovmu a Péterovmu variantu slúžil ako predloha ten istý masníkovský variant, ktorý nepoznáme. Chybné štylizácie, ktoré možno nájsť v Pénterovom variante, sa v Laučekovom variante nenachádzajú alebo sa podáva správna podoba týchto štylizácií. Pénter masníkovský variant prepísal a Lauček adaptoval a znovu uviedol ako simonidesovský variant. Nesmieme pritom zabúdať, že aj odpisovači boli neraz spolutvorcami diela, ale pri takomto texte bola ich tvorivá účasť zaiste minimálna a okrajová. Na ich účet možno pripísať i skutočnosť, že v Laučekovom variante sú vynechané niektoré pasáže, ktoré sa týkajú výlučne len Masníka (Pénterov variant, l. 23 b — 25 b), a v Pénterovom variante pasáže, ktoré vravia len o Simonidesovi (Laučekov variant, str. 60).

Základ nášho prekladu tvorí Laučekov variant. Slová, slovné spojenia, vety a celé pasáže, ktoré v Laučekovom variante chýbajú, dopĺňame z Pénterovho variantu. Doplnky ohraničujeme v texte šikmými zátvorkami. Logická výstavba a nadväznosť textu si vyžadovala, aby sme uvádzali vlastnou štylistickou formulkou („vraví Masník“) tie doplnky, v ktorých vraví Masník priamo o sebe.

V oboch variantoch sa odseky (vlastne menšie kapitolky) číslujú pomocou paragrafov (§ 1 atď.). Pretože nám ide o moderný čitateľský preklad, nedržíme sa takéhoto členenia textu, ale tvoríme odseky podľa dnešného štylistického úzu.

V takom istom duchu prekladáme aj rafinované barokové vetné konštrukcie, ktoré sa vyznačujú zložitými súvetiami, ale aj skratkovito koncipovanými vetami hromadiacimi abreviačné štylistické prostriedky (particípiá a absolútne ablatívy). Nahrádzame ich jednoduchšími vetami a súvetiami. Nevzdávame sa však niektorých špecifických štylistických prostriedkov, ktoré nenarúšajú zrozumiteľnosť a vytvárajú emocionálnosť a expresívnosť textu (napr. dvojčlenná slovná a obrazová amplifikácia a kumulácia).

Dnes sa dá už veľmi ťažko zistiť, ktoré z opisovaných reálií nezodpovedajú skutočnosti, preto sme opravovali len zjavné omyly (napr. premiestenie amfiteátra z Verony do Brescie, str. 126). Zásadnejšie sme upravovali a moderne prepisovali zemepisné názvy (najmä pomenovania obcí, dedín a miest), ktoré sa uvádzajú po latinsky (napr. namiesto Theta Chieti) alebo skomolene (napr. namiesto Mencusslag Mürzzuschlag). Rešpektovali sme, pokiaľ sa dalo, historickú podobu.

Nemecké názvy na slovanskom území sme nahrádzali slovanskými (napr. Feistric v Slovinsku na Bistrica, Freuenstadium v Poľsku na Wschowa). Pri takom veľkom množstve zemepisných názvov (neraz zastaraných a skomolených) sa nám nepodarilo všetky identifikovať. Na Slovensku to boli napr. Kraľovany pri Piešťanoch (Krakovany?), na Morave Hradosin (Hodonín?), v Čechách Iskow (Žižkov?), v Poľsku Benčiče (Bienkovice?), Gestinec (Gościęcin?), Bremburg (?), rieka Zür (?), v Rakúsku Stragenspurg (Rabensburg?), v Nemecku Martisburg (Merseburg?), Cola (Dölau?, Könnern?), Peretzch (Bergedorf?), v Helvécii Elha (Elgg?) a v Itálii Bavanum (Baccano?), Gabsa (Gubbio?), Putra Mala (?).

J. M.