Holuby a Šulek

Holuby a Šulek. Smutnohra v 5 jednáňu

Vydaná na napomoženie druhej slovenskej školy evanj. v Pešti

(V starej slovenčine v Tatrách žijúcej)

V Pešti 1850

Tlačou J. M. Trattner-Károlyiho

Textová poznámka

Tri hry zborníka vznikli v rôznych obdobiach a odzrkadľujú nielen rozličný stupeň vývinu mladej a literárne nevyskúšanej spisovnej reči, ale i jej iné autorské osvojenie. Navyše, hry vyšli postupne v rozdielnom jazykovom prostredí (Budapešť, Nový Sad, T. Sv. Martin), čo značne ovplyvnilo úroveň používania slovenského jazyka.

Podhradský sa už dramatickou prvotinou prihlasuje k slovenčine, respektíve k starej slovenčine. Pravda, jeho reč nesie všetky črty neustálenosti, s množstvom hláskoslovných, tvaroslovných i lexikálnych dvojtvarov. Používa napríklad predpony naj i nej, pre i pro, kolíšu podoby musí, mosí aj misí. Častejšie sa prejavuje fonetický spôsob písania (hneť, veť) a rovnako redukcia spoluhláskových skupín (povedz-povec, všetci-všeci). Nie je však jednotný a používa podobu vlastný aj vlasný, šťastlivý aj šťaslivý, a to nielen v rozmedzí všetkých troch hier, ale aj v jednom texte. Zjavne pod vplyvom latinskej, ale i srbskej ortografie, nevyznačuje dĺžky a mäkčene podľa našich dnešných zvyklostí. Na druhej strane to vyrovnáva až nadmerným označovaním dlhých a mäkkých slabík, aby zachytil zvukovú podobu preťahovaných a mäkkých slabík v tvrdom západoslovenskom nárečí.

Pri celkovej autorovej jazykovej nevyhranenosti (s pochopiteľnými ohlasmi spisovnej i nespisovnej češtiny, ktorú sústavnejšie využíva na jazykovú charakteristiku) nesmie čitateľa udiviť, že v jednotlivých prípadoch (hrách) sú výkyvy v jazykovej norme výraznejšie, kým inde ich badať menej.

Textová úprava, keďže chce zachovať jazyk i čas, v ktorom hry vznikali aj sa odohrávali, ponecháva toto „kolísanie“ v hláskosloví, tvarosloví, ba aj v slovníku (nespisovná čeština, nárečie, autorské zvláštnosti), takže nevyváženosť výrazových prostriedkov jednotlivých textov sa stáva zjavnou. Ak sa teda nemala zotrieť táto rozdielna úroveň, nemohol ju zrušiť nejaký zjednocujúci prístup.

Naopak, jednotne a podľa spisovnej normy sa upravuje písanie i a y, predpôn a predložiek s, so a z, zo, veľkých písmen a cudzích slov. Súčasným zásadám sa prispôsobuje interpunkcia a vyznačovanie dlhých a mäkkých slabík. Avšak pri rýmoch a pre zachovanie rytmického pôdorysu vety sa od nich upúšťa. Označenia, ako sa už spomenulo, nemá ani autor jednotné. Ponechávajú sa topografické názvy a minimálne sa zasahuje do tvaroslovia, keďže príslušné výrazy sú neraz v rýmovej polohe. Okrem toho autor používa nárečovú gramatiku systémovo, pod vplyvom prostredia aj v autorskej reči.

V rámci zachovania autentickosti textov nezjednocuje sa ani označovanie dejstiev a výstupov, len spôsobu písania autorských poznámok sa dáva dnešný úzus.

Textová úprava teda je a musí byť istým kompromisom. Maximálne dbá na autora a časový i krajový kolorit, ale zároveň odstraňuje čitateľsky najrušivejšie miesta.

— — —

Vydanie tejto publikácie, ktoré vychádza ako 4. zv. edície Divadelná knižnica — divadelné hry v Národnom divadelnom centre Bratislava 1998, financoval Štátny fond kultúry Pro Slovakia.