ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme už pri Turkoch, chceme ich ešte lepšie poznať v tom, čo jim je najdôležitejšieho a základ jich fanatismu.

Tu stojí na prvom mieste jich Mekka, tento Rím mohamedánov. Živý moslem (Turek) nemodlí sa ináč, len s tvárou k Mekke obrátenou, kde sa jeho prorok narodil, i umierajúci tak obráti hlavu v tú stranu, kde to sväté mesto leží; a nemôže sa na bojišti k smrti ranenému Turkovi väčšia vďaka preukázať, ako keď sa mu jeho tvár v tú stranu napraví.

Rodisko prorokovo „sväté mesto“ je obecné pútnické mesto, ktoré každý Turek aspoň raz v živote navštíviť musí, jestli pokojne umreť a do smyselne rozkošného tureckého raja dostať sa chce.

Štyri sväté mestá poskytuje starý svet, ktoré sa hlavnými zdrojmi staly slepému fanatismu: Jeruzalem, Rím, Byzanc a Mekka; ale tie tri prvé spolu vzaté, sotvy na takú lavinu náboženskej vytržitosti a ztreštenosti vystúpily, ako Mekka. Pri svätej Kaabe v Mekke drží stráž najvyšší kňaz „pravoveriacich“, všetkých vyznavačov toho proroka a je „širif“ svätiny; jeho slovo, jeho napomenutie má pre mohamedánsky svet ešte väčší, mocnejší význam, ako snáď slovo pápeža pre katolícke národy.

Kraj, v ktorom Mekka leží, ukazuje sa ako tesná, skaliskami ohradená dolina; po celom východe je ona známa pod tým menom „Hedža“. Mekka je otvorené mesto, na jehožto južnej strane dom boží „Baitullah“ sa vypína. To je tá ohromná mošeja mekkanská, ktorá chýrečnú Kaabu obsahuje. Celé to stavisko, ktorým tá tesná dolina je zabarikadovaná, pôsobí podlhovatý štvorhran, smerom od severu k juhu a je 250 krokov dlhá a 200 široká. Všetkých kaplíc má 152 a na celej dlžke visia po klenutinách sklenené lampy, ktoré v čas „ramadanu“ (veľký pôst) všetky zapálené bývajú. Stlpy najstaršie a premnohé sú z obyčajných skalín, novejšie z mramoru, granitu a porfiru. Nuž a táto mošeja s tými stlpami otáča „svätý“ dom — Kaabu. Ona sama je malé, massívne stavisko, asi 40 stôp šírky. Turecká poverčivosť a všakové povedalky moc divného o ňom navymýšlali, medzi iným, že vraj otec Abraham (Ibrahim) bol prvý staviteľ Kaaby, to je pevná viera všetkých mohamedánov. Jeho syn Ismael že mu ku stavbe kamene dodával, ktoré divom božej všemohúcnosti hneď hotové, vykresané zo zeme vychodily. Tá jama, v ktorej Abraham a Ismael vápno a vakovinu hotovili, ešte sa tam nachodí, ako i kameň ktorí Abrahamovi na miesto podstavku slúžil a ten pri murovaní rovno s múrom prirastal, tak že otec Abraham nemal potrebu s rebríkami a štelážami sa trápiť. Pri tom kameni je hlavné miestečko, na ktorom pútnici svoje modlitby vykonávajú. V jednom kúte Kaaby leží ten chýrečný „čierny kameň“, ktorý podľa poviestky pán Boh Abrahamovi, ako znak obzvláštnej milosti, podaroval, k čomu? o tom poviestka mlčí. Je dokázané, že je to meteorský kameň, povetroň a tak v skutku s neba spadol. Drahocenné voskové sviece a kadidlá naplňujú Kaabu zarážajúcim zápachom.

Všetci veriaci, ktorí do Kaaby vstupujú chceliby aspoň poboskať ten kameň svätý, preto je taký hladký a vyleštený, jako je ten hrubý prst svätého Petra v Petrovom kostole v Ríme. — Na západnej strane Kaaby nalezá sa chýrečný „zlatý žľab“ z čistého zlata, po ktorom s ploského dachu odteká dážďovka, ktorá má zázračnú moc a tam, kde voda padá, má byť hrob Agarin a jej syna Ismaela. Štyri vonkajšie steny Kaaby sú čiernou, hodbávnou látkou obtiahnuté, ktorá sa každoročne v čas veľkej púte obnovuje a v tej látke sú modlitby votkané. Za kúštikom z tej materie sa každý divoko namáha, jeden zdrap z nej znamená toľko, ako skrz pápeža posvecené pátriky (ružence). Ako tie zdrapy, tak i svätá zemina z Mekky býva sbieraná, potom tiež i prach z Kaaby a „svätá“ voda. Tieto veci tvoria znamenité články kupecké na celom východe. V Carihrade sa voda zo studne „cem-cem“ draho predáva.

Konečne dodať musíme že to, čo „širit“ z mambaru (kancla) káže, jeho slovo platí všetkým mohamedánom, a býva v troch čiastkach sveta slyšano a zachovávano. Inšie ceremonie, akými by sa strany zaplnily, pomlčíme. Nasleduje nám:

Ed-džihad — „svätá vojna“ a „zástava Mohamedova“. Budete zvedaví, Slováci, čo je to u Turkov tá „svätá vojna“ do jakej sa, pri Mohamedovej zástave, Turci voslep s najväčším fanatismom, ako rozpajedené včely, proti neturkom, najmä proti kresťanom hrnú, čo je potom ani nie vojna, ale divá povíchrica, ktorá všetko, čo jej príde v ústrety dočista zmetie.

Nuž Mohamed, tento výbojný, cti a vlády lakomý výtržnik a pôvodca mohamedánismu, ktorý toľko krve ľudskej, k vôli svojmu Koránu a náboženstvu vymyslenému vylial, chcel ešte i po smrti byť postrachom sveta a pekelným mučiteľom najmä kresťanov.

K tomu cieľu dal pripraviť na smrteľnej posteli zo zasteradla svojej najmilšej ženštiny zástavu, ktorú by jeho vodcovia do vojny nosili a s ňou (akoby ona miesto prorokovo zastupovala) svoje mužstvo oduševňovali, fanatizovali. Podľa kanonických zákonov islamu, môže sa „svätá vojna“ pri tej zástave i vtedy vyhlásiť, keďby len najchatrnejšie prikázanie a nariadenie Koranu v nebezpečí bolo alebo keďby „veriacich“ nútili taký spôsob života prijať, ktorý „sumrahom“ t. j. napísaným zákonom islamu nezakazuje sa síce, ale ani doslovne neodobruje.

Tento „džihad“ nemusí pravé od šeik-ul-Islama pochodiť, ale môže (ako to vykladači Koranu už v ôsmom storočí vysvetlili) od každého znalca písma, ba v čas potreby, práve od každého moslema (Turka) byť vyhlásený. Medzitým pozdejšie vykladači vyhlásenie „džihadu“ i laikom t. j. nekňazom pririekli, keďby sa o povstanie proti niektorému nie moslemskému kniežaťu jednalo; alebo keďby moslemský knieža zákon vydal, ktorý ustanoveniam Koranu srovna odporuje. Tak na pr. r. 1837 Abdel Kader, strachonosný hrdina Algira, napriek tomu, že len laikom bol, Francúzom „džihad“ vypovedal, a niekoľko rokov pozdejšie práve i marokánskemu sultánovi Sidi Abdurrahamovi, z tej príčiny, že tento zabránil svojim poddaným, aby svojich bratov viery proti Francúzsku podporovali.

Povinnosti, ktoré „svätá vojna“ veriacim nakladá, sú nasledujúce: knieža, vladár, jestli sa o vojne s venkovským nepriateľom jedná, na predok postaviť a sám ich do boja viesť musí, — všetci veriaci, ktorí 13. rok života prekročili, sú povinní meč chytiť a do ohňa tiahnúť, — veriaci, ktorí nemôžu stúpať, ako starci, ženy, deti, nemocní, sú povinní za bojovníkov všetky roboty vybaviť a ich živiť, — môže vôdca bojujúcich všetky majetky národa, ešte i tie mošejam prislúchajúce, k vojenským cieľom upotrebiť, aby sa svätá vojna príslušne viesť mohla, — môžu sa, ale len dočasne, príkazy Koranu, ktoré by vojne závadné boly, za neplatné vyhlásiť a vyzdvihnúť.

Jako náhradu za príčinenie, môžu naproti tomu veriaci, v nepriateľskom kraji, podržať sebe všetko, čo len cenu má, ako: peniaze, pole, ženy atď. Tí ale, čo v tomto boji pohynú, prejdú hneď, a čoby v živote najväčší zločinci boli bývali, do raja tureckého. Dodať ešte treba, že keď je „džihad“ raz vypovedaný, tedy nesmie skôr prestať, až keď je nepriateľ cele ujarmený, alebo k islamu obrátený. Krátke prímerie môže sa urobiť, ale nikdy formálny pokoj.

Ešte tu o zástave prorokovej, ktorú Turci „sandšak šerif“ menujú, toto dokladáme. Bola ona, ako známo, skrze Mahmuda II., roku 1826 pri príležitosti janičiarského povstania ostatný raz rozvinutá. Stalo sa to takto: večer pred tým povolal sultán Mahmud všetkých svojich ministrov, potom šeikh-ul-islama (najväčšieho kňaza), oboch „kadi-askerov“ (veľrychtárov) Rumelie a Anatolie do paláca a sdelil jim, že on má úmysel druhého dňa zástavu kalifátsku rozvinúť a veriacich vyvolať, aby rebelantských synov Hadži Bentaša s tvári zemi vyhladili. Prítomní náhľad sultána odobrili, a šeikh-ul-islam napísal jeden „fetvah“ (mienku), v ktorom z Korána dokazoval, že terajšia rebelia janičiarov je jedno „fitmah“ pokus vábenia proti Bohu, a že tedy khalif má právo týchto bezbožníkov docela vykoreniť. Na to odstránili sa všetci prítomní, len sám šeikh-ul-islam pozostal, s ktorým potom sultán celú noc na modlitbe trvali.

Druhého dňa vybral sa sultán so svojimi ministri a hodnostármi do starého serailu, kde sa v jednej komnate zástava a inšie pozostatky prorokove ochraňujú. K oslave tohoto dňa sultán i celé jeho komorstvo meče si opásali, čo sa u Turkov inokedy nikdy nestáva, aby pri bohoslužobnom výkone so zbrojom sa dostavili. Keď prišli do komnaty, počal jeden ulem prorokov životopis čítať, na konci držal dlhú reč, v ktorej na radosti pobožných v raji poukazoval a všetkých prítomných uisťoval, že oni všetci spolu na tých rajských (telesných, smyselných!) rozkošách podiel mať budú.

Teraz doniesli truhlicu, v ktorej tá stará handra v štyridsiatich prísterkách zavinutá leží a šeikh-ul-islam počal tých 40 prísteriek po jednej soberať. Vždy keď taká prísterka na zem padla, hodili sa všetci prítomný na zem a volali hlasite: „edžhad, an la liah, illa Allah, va-Muhamab Rassul Allah!“ (týmto dosvedčujem, že niet nikoho krome boha a Mohamed je prorok jeho). Keď ostatnia prístera padla a zástava sa zjavila, tu oduševnenosť prítomných neznala žiadnych hraníc. Hodili sa na zem, dotýkali sa jej čelom a nahlas citovali tri razy tú mohamedánsku kabbalistickú výpoveď: „Boh je veliký! Boh je mocný! Boh je povýšený! atď.“

Po tomto šeikh-ul-islam predložil sultánovi zástavu k poľúbeniu a ten plnou vrúcnosťou pritisnul na ňu svoje ústa, pri čom sa mu po jeho dlhej brade slze lialy. Na to šeikh-ul-islam pripravil na jednu žrď zástavu a oddal sultánovi, ktorý ju zas niektorým ulemom doručil, tým totižto, ktorých za jej nosičov ustanovili. Hlasitým: „Allah akbar!“ (boh je veliký!) vytasil na to Mahmud svoj meč z pošvy a postavil sa za zástavou, v čom ho ostatní ministri a štátni radcovia nasledovali. Teraz sa rušila zástava, nasledovaná svojím jasavým kortégom von pred palác, kde ju už na tisíce ozbrojených čakalo.

Pri spatrení tejto relikvie vyrútila sa celá hromada, aby tiež pod týmto výkrikom: „Allah akbar!“ svoje meče vytasila. Nastala teraz od obyvateľstva Carihradu „vojna proti buntošiacim janičiarom“; vyhľadali ich v jejich kasárňach a nemilosrdne zrúbali. Prirodzene, že sa janičiari postavili k obrane a ztínali i oni „veriacich“ a tak sa valila krv janičiarov, pomiešaná s krvou mešťanstva potokmi na uliciach mesta. Na uliciach Štambula ležaly tohoto dňa porazené hlavy a trupy mrtvol po ce1ých hromadách, a len prácne mohla sa zástava cez tieto strašlivé hromady mrtvých predrať do Atmeidanu (hypodromu, kde sa držaly dostihy koňské i vojsko cvičilo), tu ju postavili, kam sa sultán so svojím komonstvom dostavil. Len málo janičiarov ušlo vtedy tomuto krvavému kúpeľu a dosť nevinných pohynulo, keď každému veriacemu bolo voľno, jestli naproti niekomu zášť mal, obviniť ho, že je prívržencom janičiarov a hneď ho zoťať, abo pred seraskiera predviesť a ten krátky proces urobil.

Po dobytom víťazstve nad janičiarmi, vystupovaly vo všetkých mošejach mesta diekučiniace modlitby do vysoka k Allahovi.

Tak pominuli, hľa tí preukrutní janičiari, o ktorých hrozné veci poznačila historia, a na jich miesto nastúpili ešte ukrutnejší bašibozuci, čerkesi a divokí seybekovia, čo toľko bulharských kresťanských rodín vyhubili.

Bláznovstva dosť pri viere mohamedánskej. Ubohý ľud! Kedy vzejde raz i tebe svetlo sveta, totiž rozumné a spasitedlné učenie Kristovo! Ľud sfanatizovaní je tomuto o veľa neprístupnejším, než ľud bez všetkej viery!