ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Lica,“ riekla útla, krásna deva, ako rozviňujúci sa púčok, k obstarnej žene, ktorá držala v rukách nádherné rúcho, „Lica, nechaj si tie handry pre vaše turecké ženy! I v Neretve, vo svojom zajatí, chcem ostať Bosniačkou, kresťankou! Rozumieš? Svoju bielu sukienku nezamením s vašimi plachtami, svoju vyšívanú hunku nedám za vaše plášte; svoje črievice si nezamením s tureckou obuvou; svoju tvár, ktorú slnko krášlievalo, nezahalím tašmakom,^[1] svoje kadere fezom korunované neschovám pod plachtu. Rozumieš? Len vtedy, keď sa moje srdce zmení, oblečiem sa po bisurmánsky, a to, pomôže Bohorodica, nestane sa — nikdy!“

„Pani moja,“ riekla otrokyňa, „k vôli Ali —“

„Nie!“ zvolá a zahriakne ju deva.

„Nehnevaj sa, pani moja!“

„Nespomínaj mi Aliho! Som Bosniačka, Srbka, kresťanka! Ali?… Tŕň nie je ruža. Ja?… Ruža nie je tŕň.“

„Ali ťa miluje nad prorokove hurysky, Allah mi je svedkom, že ťa miluje i nad proroka!“

„Nemiluje,“ tvrdo riekla Bosniačka. „Kto ma otročí, ten ma nemôže milovať. — Načo sú mi vaše koberce, divány, kvety, drahé perly a váš otrocký spev? Gabriela miluje len otcov dom, naučená je chodiť po zelenej tráve, sama si spieva a — miluje slobodu! Pozri,“ zastane si k oknu, „pozri sa len na čarokrásne vrchy môjho rodiska! Tam pod nimi leží Rakovec, kde býva môj otec a moja družina. Tam je môj — život!“

Gabriela svojou krásou zahanbila zapadajúce slnko.

„Krásne sú naše vrchy. Moje srdce sa raduje, že vrchy, kde ono spievalo, môže vidieť. Vy, Turci, nepoznáte našu lásku k vlasti a k posvätnej slobode. Nad vami panuje šajtanov sluha, nad nami milostivý Boh.“

„Pani moja,“ riekla Lica, složiac ruky krížom na prsia a až k zemi sa skloniac, „tvoje sú hory a rája^[2] bude tebe slúžiť, lebo ty budeš kadunou^[3] Aliho.“

„Lica, nikdy sa to nestane! Moja rodná krv, ktorú ty rájou nazývaš, nikdy mi nebude slúžiť. Markova Gabriela nikdy sa nestane Aliho kadunou. Bez srdca ma môže mať Ali, ale so srdcom nikdy! Vieš, čo je srdce?!“

„A chceš zahynúť? Gabriela, ty nevieš milovať a opovrhuješ edenom!“

„Zahynúť? Čo na zemi zničíte, to má v nebi svoj majetok! Lica, Lica, nikdy sa nechcem dostať do vášho edena. Že neviem milovať? Turkov, ktorí nás vyničili, nikdy nebudem milovať! Srdcu sa nedá rozkazovať — srdce je slobodné. My sa vás, čo nás i ničíte a vraždíte, nebojíme; dušu nezničíte.“

„Ebliza^[4] ťa potrestala —“

„Aby mi ebliza nemohla škodiť, vzdiaľ sa, lebo ty si ebliza. Počula si môj rozkaz?“

Lica odišla.

Gabriela sedela na diváne a dumala. Jej duch blúdil po horách krásnej Bosny a len telo bolo uväznené v bohatej komnate.

„Otče drahý,“ snila Gabriela. „Krásni naši junáci. Myslela som, že som v Rakovci,“ strhla sa Gabriela. „Bože môj, Bože! Hrozný deň to bol, keď nás napadli poturčenci a mnohých povraždili! Dosiaľ sa ešte desím, keď si predstavím, ako sa divý Turek blížil ku mne s jatagánom! Prežehnala som sa svätým krížom a seba tebe, Bohorodica, som odporúčala. Turek ma neusmrtil, lebo som sa mu zaľúbila. Nešťastná krása! Tá baba, nie junák, vzal ma na svojho alogona^[5] a uháňal so mnou z Rakovca. Ali, ty si ma za Rakovcom oslobodil a priviedol do tohoto hradu, a chceš, aby som ťa milovala! Gabriela — Turka? Nikdy, nikdy! — Krása a láska Aliho ma nesmie učarovať. Mňa len kresťan môže ľúbiť.“ Tak sa Gabriela potešovala. V izbe sa zatiaľ uhostila tma. Nezbadala, že jej rozhovor počúva Ali.

„Hosudarka moja!“ oslovil Gabrielu.

Gabriela sa preľakla.

„A nikdy nebudeš Aliho milovať? Tvoja duša nikdy nepomenuje Aliho svojím? Boh kresťanov, stvoriteľ neba i zeme je mi svedkom, že ťa milujem neskonalou láskou! Čo je tvoja hora bez spevu bosniackych diev, kvet bez vône, matka bez detí, tým je moje srdce, môj život bez tvojej lásky!“

Svetlo ožiarilo komnatu. Ali si sadol na diván ku Gabriele.

„Ali,“ vstala Gabriela.

„Áno, tak cítim, tvoj Ali. Nezaklínam sa na proroka, ani na Kaabu, ani na svoju moc, lebo ťa milujem; chcem si vaším spôsobom, láskou, vydobyť tvoje srdce.“

„Srdce bez lásky je kvet bez vône,“ chladne povie Gabriela.

„A prečo je, hosudarka, tvoje srdce bez lásky?“

„Ty si Turkom a ja vyznavačkou Ježiša, ktorého vy nenávidíte!“

„Gabriela, moje ústa vyznávajú Krista a nie proroka. Poznám Bohorodicu a jej Syna.“

„Odriekaš sa i proroka? Vy, Turci, nikdy nehovoríte pravdu!“

„Huryska moja,“ prosí mladík. „Ali ti hovorí pravdu. Či som ťa neoslobodil? Či som si nevydobyl právo, aby som ťa mohol svojou pomenovať?“

„Vráť ma otcovi, a on sa ti bohate odmení. Žiadaj od otca Stambul, a položí ti ho k nohám. Máš ma v moci a len preto s tebou hovorím, že som ti veľká dlžnica.“

„Nič si mi nie dlžná. Vo svojom srdci uväzni moje biedne srdce. Či by si v Bosne neoslobodila topiace sa dieťa? Či by si nepoliala kvietok studenou vodou, keby mal vyschnúť? Či by si mladé vtáča, ktorému sokol zaškrtil matku, nechovala? Gabriela, všetko by si to urobila a mňa, biedneho nechceš milovať!“

Gabriela sa zamyslela. Ali sa díval na tvrdohlavú Bosniačku.

„My Bosniačky vieme milovať, ale len Bosniakov, kresťanov,“ zahanbene riekla.

„I ja som Bosniak, i ja budem opravdovým kresťanom!“

„Ty si v Bosne pánom.“

„Verejne idem vyznávať Krista; vždy som bol jeho tajným vyznavačom — a ty ma naučíš poznať ho dokonale. Verím v Boha, verím i v Krista —“

„A v Ducha Svätého?“

„I v Ducha Svätého!“

„Ali, neklameš ma?“

„Ľúbezná Gabriela, neveríš?“

„Na slobode, v Rakovci, dám ti odpoveď.“

„Gabriela! Prečo chceš nemožnosť? Prečo ma sužuješ? Aby som ti mohol dokázať svoju lásku, Rakovec dám postaviť.“

„Spálili ste Rakovec?“

„Poturčenci.“

„Môj otcovský dom je spálený! A kde je môj otec? Bože môj, Bože môj!“

Ali mlčal a Gabriela v duchu hľadala svojho otca v Rakovci. Ali jej chytil ruku. Prebudila sa zo snenia, do ktorého sa bola pohrúžila.

„Ali, ctím si ťa, ale milovať ťa nemôžem. Každá Bosniačka príde o nebo, ak miluje Kristovho nepriateľa. Ver mi, milšie mi je nebo nad Aliho. Ak mi prinavrátiš slobodu —“

„Prinavrátim!“

„Ak sa dáš pokrstiť —“

„Dám sa pokrstiť.“

„Ak sa staneš hajdúchom —“

„Budem hajdúchom.“

„Potom ťa budem milovať.“

„Džinovia^[6] osvietily tvoju dušu a ty ma miluješ.“

„Ešte nie! Musíš vyplniť podmienky. Vy Turci všetko ľahkoverne sľubujete a sľuby nesplníte.“

„Ali ťa neoklame! Na svoju blahú matku ti prisahám, že tvoje podmienky vyplním. Poď, Gabriela!“

„Moja matka sa tu v Kristovom kostolíku modlievala k Bohorodici a tam pred jej obrazom ti složím prísahu, že vyplním tvoje žiadosti.“

Otvoril tajné bočné dvere. Pred Gabrielou stála malá osvetlená kaplnka, do ktorej Ali vbehol a kľakol si pred oltárik.

„Bože!“ hlasne sa začal modliť, „Bože, prisahám mojej Gabriele, že všetko urobím, čo chce.“

Gabriela si kľakla pred oltár a prežehnajúc sa so svätým krížom, hlasne sa modlila.

„Ježiši! Ali ťa bude hľadať, chce sa stať tvojím nasledovníkom. Ak je to tvoja vôľa, ukáž mu cestu spasenia. Mňa ochraňuj v čistote a nevinnosti pre tvoju nebeskú lásku.“

„Amen!“ zaznelo z tretích úst.

Ali a Gabriela sa obzreli, ale nevideli toho, ktorý ich modlitby amenom potvrdil.