ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žijeme v dobe myšlienky a vedy. Z tlačiarní vychádzajú každoročne žurnále, časopisy v nesčíselných exemplároch. Niektoré dosiahly ohromný rekord vyše milliona exemplárov. Pred piatimi rokmi nemecká štatistika vykázala asi 20 tisíc nových samostatných diel, ktoré v jazyku nemeckom vyšly. Povedzme, že každé dielo tlačili priemerne v 2 tisíc exemplároch, to učiní ohromnú summu 40 millionov kusov kníh. Na parížskych boulevardoch zkazí sa denne na všelijaké prospekty, agitačné plakáty papieru toľko, že človek nad tou massou až žasne. V Anglii, v Nemecku a vo Francúzsku vychodia často brošúry vo vyše milliona exemplárov. Počet odborných časopisov vo väčších krajinách Europy udre na tisíce. Produkcia na literárnom poli je vôbec taká ohromná, že nakladatelia nútení sú často cenné práce odmrštiť. V kultúrnych štátoch západnej Europy každý odborne vzdelaný človek hľadí zariadiť si pracovňu s privátnou knižnicou. Budgety ministerství osvety a umenia sú s roka na rok väčšie, čitateľské spolky, knižnice zakladajú sa v krajinách pravej slobody požívajúcich v nesčíselnom počte. Počet universít a odborných škôl udre len v Europe na tisíce. V každej, i najmizernejšej kneipe nemeckej najdeš celý počet žurnálov. Atď. atď.

Po konštatovaní týchto vecí, myslím, je evidentné, že literatúra je jedným z najmohutnejších činiteľov kultúrneho života v národe. Ona je nielen živým obrazom, ale i kultúrnym hýbadlom patričného národa. To, čo národ cíti, myslí, po čom túži, to spisovatelia jeho vlejú do literárnej formy.

Čím komplikovanejšie sú kultúrne pomery národa, tým rozmanitejší je jeho literárny život. Národ mohutný má i literatúru mohutnú. V národe prekvitajúcom kvitne i literárny život, rodia sa myšlienky, vzmáha sa veda. Národ malý a chatrný má i literatúru malú a chatrnú. V národe chúlostivom myšlienka i najoriginálnejšia a najgeniálnejšia nemá pôdy, nemá budúcnosti. Jeho literárne produktá sú zväčša belletristické veci, málo produkuje z odborných vied a zriedka niečo z odboru filosofie.

Literatúra nosí na sebe charakter patričného národa. S týmto súvisí ďalej i to, že nie každý národ produkuje na literárnom poli rovnako. Literárne produktá závisia od školstva, od politických a hospodárskych pomerov patričného národa.

*

Pomery, v ktorých literatúra slovenská nachodí sa, nie sú závidenia hodné. Literatúra každého národa stojí v najužšom spojení s jeho pädagogickými inštitúciami, s jeho školami. V tomto ohľade u nás je smutno. Nemáme odborných škôl, kde by garda slovenských literátov odchovaná byť mohla. Máme síce, alebo možno riecť: mali sme slovenské ľudové školy, kde sa slovenčine vyučuje. Ale otázka je: či tie naše ľudové školy odchovaly nejaké čítajúce obecenstvo. Práve vtedy, keď sa slovenské školstvo slobodnejšie hýbať mohlo, nebolo čítajúceho obecenstva, a teraz, keď slovenské školstvo je poputnané rozličnými zákonmi, začína sa vzmáhať smysel pre čítanie v širších massách ľudu. Tento zjav súvisí najužšie s tými politickými bojmi, do ktorých Slovensko pred pár rokmi vstúpilo. Pravda, obecenstvo, ktoré číta noviny, nestojí naskrze v pravom pomere s kvantumom slovenskej massy. Je toho čítajúceho obecenstva pramálo. Slovák rád číta obzvlášte náboženskú knihu, ktorá uňho požíva úplnú úctu. Nechybuje v dome ani kalendár. Náboženská kniha a kalendár, toto sú tie dva až do nedávna výlučné pokrmy duchovné Slovenska. Do nich si vpisuje Slovák všetky zvláštnejšie udalosti, ktoré naňho v živote pôsobia.

Nie sú pomery priaznivejšie ani u intelligencie slovenskej. Ani tam niet dostatočného smyslu pre knihu, pre čítanie a pre kultivovanie literatúry. Slovom u nás niet literárneho ducha. Toto tvrdenie mohol by som typickými príkladmi dokázať. U nás na Slovensku patria medzi unica tí, ktorí majú pracovňu s privátnou knižnicou, kde by metodicky podľa istého vyznačeného cieľa pracovali.

U nás na Slovensku chybuje na literárnom poli to Horacovo „sudavit et arsit“, čo je nevyhnuteľnou podmienkou každého napredovania, pokroku, teda napredovania a pokroku i na literárnom poli. U nás ťažko sa číta a ešte ťažšie sa píše. Často nad Slovenskom zavejú pohromy, ktoré na literárnom poli nenechajú po sebe nijakých stôp, ktorých dojmy, keby vliate boly do literárnej formy, tvorily by pekné odseky zo života slovenského ľudu.

Ja príčinu tohoto nachodím v slovenskej povahe. Slovák vo svojej zádumčivosti ľahko znesie všetko, čo sa nad ním strhne, neotvoriac ani úst. U nás vyvinula sa istá letargia v literárnych veciach.

Ale toto nie je dosť. Človek keby i chcel a proboval niečo, vyskytnú sa nepremožiteľné ťažkosti práve na rodnej pôde.

Toto je atmosfära dusná, ktorá prečistená byť musí. V takejto atmosfäre myšlienka originálna nerada sa rodí, alebo keby sa i zrodila, ako nedochudča zahynie. Nové idey aby vznikly a aby sa uplatnily, potrebná je nielen originalita duchov, ale i vnímavosť, smysel pre ne širších vrství ľudí. Bez tejto vnímavosti myšlienka i najoriginálnejšia, najgeniálnejšia nemá budúcnosti. V takejto atmosfäre niet, mohol by som riecť, ani odhodlanosti pre nejaké literárne účinkovanie. Či je nie zrovna odstrašujúca ironia, že Slovák práve doma nemôže uplatniť to, čo v sebe skrývať môže. Takáto dusná atmosfära potrebuje vetra, hromobitia a prudkého dažďa, aby očistená bola.

Slovenská literatúra je prevažne belletristická. To, čo sa na poli belletristiky dokázalo, možno riecť, že je v daných okolnostiach, keď i nie dostatočné, predsa značné a uznania hodné. Vajanský a Hviezdoslav už dávno dosiahli vrchola slovenských klassikov… Nechcem tu podať register našich belletristov. Iste, na poli slovenskej belletristiky stojí celý rad pracovníkov, ktorí tvoria pre slovenské čitateľstvo duševné pokrmy.

Predmety naši belletristi čerpajú zo života slovenského ľudu. Boje, útrpnosti slovenského národa sú predmetom obľúbeným. V týchto dielach javí sa všade výraz nádeje na lepšiu budúcnosť. Pomery terajšie nie sú najlepšie. S jednej strany potlačovanie, s druhej strany nevšímavosť, netečnosť. Jednako nádej je nie ztratená. Očakáva sa, jako deus ex machina, lepšia budúcnosť.

Mne sa tak zdá, že by sa tu malo klopať väčšmi na morálnu silu, na duševné schopnosti ľudu, lebo od morálnej sily a od duševných schopností závisí budúcnosť každého národa a tak i budúcnosť Slovenska. Básnik nemá byť len opisovateľom svojich subjektívnych citov, musí byť i historikom a prorokom. On svojou inšpiráciou nazre do budúcnosti, ktorá je a má byť predmetom básnických tvorieb. A to vieme, že každý národ tvorí si sám svoju budúcnosť svojou morálnou silou, svojimi schopnosťami ducha a svojou hospodárskou súcosťou.

Slovenská literatúra má ráz optimistický a idealistický. A toto je veliká chyba. Slovenskí spisovatelia majú pred sebou ľud „krásny“. Jeho spevy, jeho výšivky, jeho kroje, jeho kraje s lesy i potôčkami, toto je to, čo na ich dušu účinkuje. Pritom nevidia celý rad miserie duševnej a hmotnej slovenského ľudu. Čo hnusoby morálnej, biedy duševnej a hmotnej nachodí sa v jednej otrhanej slovenskej dedine, nad tým prejde človeka až strach. A týmto veciam do očú nazreť naši spisovatelia nemajú dosť smelosti. Ja tak myslím: keby Slovensko tak ideálne bolo, ako je ono predstavené vo velikej väčšine literatúry slovenskej, pomery u nás by inakšie maly byť. A i vtedy, keď bieda ľudu je literárnym predmetom, je to nie tá nahá bieda, ktorá záleží v ruinách hmotného a v prostracii duševného blahobytu, ale je to bieda idealisovaná, neviem akým, ale istým nimbusom obvinutá. Idealisovanie biedy je však najväčšie nešťastie pre národ.

Predmety belletristickej spisby majú najrozmanitejšie veci národa. V tomto ohľade naša literatúra má svoje nedostatky. Za posledných pár rokov politické udalosti Slovenska, Amerika, sociálne a hospodárske otázky rozšírily obzor Slovenska v miere dosaváď neobyčajnej. Či sú tieto veci všetky predmetom našej krásnej spisby? Či máme nejaký monumentálny opis Slováka-robotníka, konajúceho v nejakej dielni tvrdú, krvopotnú prácu, kde život jeho na nitke visí? Alebo či máme do hlbín morálneho citu prenikajúci opis duševnej spustlosti, ktorú zapríčiňuje u nás alkohol, táto najväčšia zkaza slovenského ľudu? To sú otázky, na ktoré odpoveď záporne zneje.

Tak sa mi zdá, ako by poslednej otázke vyhybovali slovenskí spisovatelia. Toto je naskrze nie korrektná vec. Spisovateľ má ranu národa svojho opísať, a má ju podať k výstrahe čitateľskému obecenstvu. Nechcem tvrdiť, že by sa u nás proti alkoholu vôbec nebolo písalo. Sú to malé populárne knižočky, ale nemáme v podobe monumentálneho poetického výtvoru výstražné napomenutie proti tejto najväčšej zkaze Slovenska. Ja by som si želal, keby k tomu povolaný spisovateľ napísal slovenský l’ Assomoir.

Spisovateľ musí byť anatomom duše. Jako anatom na klinike operuje so žilami, s nervami a svaly, takú operáciu musí konať i spisovateľ. On musí poznať všetky zjavy ducha: city, myšlienky, úmysly, ich súvislosť, vôbec musí poznať celú podstatu a energiu, patologiu a hygienu ľudského ducha. K tomu potrebné je odborné študium, potrebná je psychologia. Belletristická spisba začína vstupovať na pole psychologie. Nie opisovanie zovňajších okolností, ale to, čo človek v sebe má, toto začína byť predmetom vôbec belletristickej spisby. Objasniť všelijaké úkazy ľudského ducha, toto je úlohou spisovateľov-belletristov. Toto vyžaduje napnutie duševných síl, vhlbenie sa celou dušou svojou, celou bytnosťou svojou do zjavov, do úkazov, do zákonov ľudského ducha.

Konečne poznamenať treba, že predmety sú zväčša vzaté z každodenného života nášho ľudu. Ale málo je predmetov universálnych, vôbec ľudských.

Ale pri všetkých nedostatkoch belletristickej literatúry nemožno súdiť príliš prísne. Možno riecť, opätujem, že v daných okolnostiach to, čo sa produkuje, je, ačkoľvek nie dostatočné, predsa značné a uznania hodné.

Keď o belletristickej literatúre takto súdime, nemožno to isté povedať o literatúre vedeckej. U nás veda je macošské dieťa. U nás vedou zapodievať sa je najnevďačnejšia vec. U nás veda nielen že uznania nemá, ale je zrovna znevážená. Probuj zapodievať sa nejakou vedeckou otázkou, tam máš námietky: Načo to? Niet z toho nijakého osohu!

Je to v najväčšej miere chybné chápanie veci, keď sa tvrdí, že malé národy nemôžu mať vedy, a nemôžu ju pestovať. Kultivovatelia a pôvodcovia vedeckých myšlienok sú nie massy, ale individua. Massa tvorí ľudovú poesiu, bájky atď., individuálni myslitelia sú nosičmi vedeckých myšlienok. Originálnych myšlienok pôvod je v najväčšom počte pádov trud, práca, námaha, študium. Pravda, že trudenie nie je dostatočné. Bez potrebnej duchovnej súcosti, nadanosti nijaký trud nič nestojí. My Slováci, čo sa duševných schopností našich týče, nie sme inferiornejší od iných indogermánskych národov. Inferiornejší sme, čo sa našej energie týka. Inferiornejšími nás robí naša letargia, naša neodhodlanosť, naša duševná chabosť.

Kto túto inferioritu energie v sebe necíti? O tomto predmete shováral som sa s viacerými Slovákmi. Od každého dostal som odpoveď: To všetci cítime. Táto letargia, mohol by som riecť, je jedna črta slovenského charakteru.^[1]

U nás je to temer móda po zabezpečení „chleba“ s vedeckým trudami dať si pokoj. A následky toho sú ten neslýchaný ignorantismus a obscurantismus, s ktorým pri niektorom intelligentovi slovenskom sa stretáme.

Opätujem: k tomu, aby sme mali akú-takú vedeckú literatúru, potrebné je, aby sme mali dostatočnej duševnej smelosti a energie. Nemyslím to, že by sme my mohli mať všelijaké vedecké „magaziny“, ale aspoň to, čo nám je najnevyhnuteľnejšie potrebné.

Len pred dvoma rokmi, možno riecť, nemali sme politickej a sociologickej literatúry. A teraz už ju máme. Články, ktoré „Slovenský Obzor“ priniesol, sú znamenité vedecké plody. Takýto časopis je na čase. Teraz, keď Slovensko vstúpilo do politickej činnosti, do politického boja, potrebné je kus politickej a sociologickej vedy, politickej a sociologickej kritiky, politickej a sociologickej školy. Otázka sociálna je istotne teraz jedna z najpálčivejších otázok. A kto má cítiť vážnosť tejto otázky, ak nie Slovák, ktorý všetek čas života svojho trávi v ustavičnej tvrdej robote.

Pri dobrej vôli a pevnej energii mohli by sme mať i peknú juridickú literatúru. Či u nás majetkové pomery nie sú interessantné a literárneho bádania hodné? Či na poli trestného práva nemohol by slovenský jurista niečo cenného produkovať? Crimina páchajú sa na Slovensku práve tak, ako i u iných národov. Štatistika, ak je pravá, vykazuje, že krádež medzi Slovákmi je najrozšírenejšia v Uhorsku. A sami uznávame, že alkoholismus je dedičný hriech slovenského ľudu, macula inveterata na slovenskej duši. Či sú toto nie interessantné veci pre juristu? Či by učenec nemohol pri skúmaní týchto vecí dokázať moc svojho intellektu, svojho úsudku, svojej logiky?

A jako stojíme s teologiou? My slovenskí teologovia cítime potreby teologickej vzdelanosti. U nás sa hromží na nedostatok výučby našich teologických ústavov a na negatívny deštruktívny smer. Pomôcť v nedostatku hľadá sa spôsob v cudzine. Medzi staršími kňazmi sotva jest, kto by nebol býval na nejakej nemeckej fakulte. Novšia generácia začína sa toho štítiť, čo je naskrze nepochopiteľné. Vzdor tomu, že naši slovenskí kňazi, obzvláštne starší, dosť početne navštevovali cudzozemsko, o nejakom vedeckom duchu v našich kňazských kruhoch neslýchať. Po nejakom konventuálnom zasadnutí pri obede shromaždení kňazi vedia si zapolitisovať, jedno-druhé o dôchodkoch prehovoriť, zažartovať si, ale že by nejaká vedecká myšlienka prišla na pretras, to neexistuje. To sú nie symposia, to sú epulae.

Pastorálne konferencie tiež nie sú vedecké porady. Na nich prídu na pretras otázky cirkevného života, ale nie otázky vedecké, otázky teologické. V privátnych kňazských domoch teologia visí na klinci.

Následok tejto ľahostajnosti je často neslýchaná neorientovanosť v najprimitívnejších veciach teologického a vedeckého života vôbec. V intelligentných kruhoch Slovenska hrá kňažstvo len podriadenú rollu. To vidíme z tých úsudkov, ktoré mladší intelligenti v druhých odboroch prejavujú o slovenskom kňažstve. Niektorí intelligenti vynášajú o nás čo najprísnejšiu kritiku, medziiným na pr. že je slovenské kňažstvo zadebnované pre každú voľnejšiu myšlienku.

Keď pred pár rokmi volil sa celý rad mladých kňazov, intelligentné kruhy Slovenska videly v tom zábezpeku v istej miere lepšieho obratu. Slovenská verejnosť sa v tom úplne sklamala. O nás mladších hovorí sa teraz to, že sme horší, ako sú tí starí.

V tejto mienke nachodí sa kus pravdy. Mladšia generácia je teraz vychovaná na teologických ústavoch v duchu liberálnom. Vstúpiac do verejného cirkevného života Slovenska, kde je puhá ortodoxia, niet energie liberálnu mienku svoju dať na javo. Ak by sa to stalo, hneď by sa volalo, aby sme anachronického výrazu použili: ad leones. A zase niet v mladších kňazoch ortodoxného ducha a presvedčenia, čoho na podiv hodná dosa nachodí sa u starších, nieto toho, čo by mladšiu generáciu k jakej-takej práci literárnej inspirovalo. Preto mladšia generácia musí složiť masku.

Od mladšieho kňažstva očakával sa v spoločenskom živote smysel pre sociálnu otázku Slovenska, vo vedeckom živote práca a pokrok. Ani jednému ani druhému očakávaniu sa nevyhovelo. Prečo?…

Ani náš pobyt v cudzozemsku nám veľmi neprospieva. Do cudziny ide sa viac zo zvyku, nie z potreby duševnej. Dva semestre na nejakej fakulte pobudnúť mojím zdaním nie je ešte dosť. Opytujem sa, kto počas svojho pobytu v Nemecku prečítal nejaké monumentálne dielo? Vraciame sa z cudzozemska viac ako slepí obdivovatelia cudziny, ale nie ako samostatní myslitelia.

A doma? Kde a jaké motívy človek obdrží? Doma sa chvastáme našou ortodoxiou slovenskou, týmto najpohodlnejším stanoviskom. Pre tento skamenelý konservativismus u nás nejaká myšlienka teologická vzniknúť nemôže.

Keď 20. storočie také ohromné úlohy stavia na kultúrneho človeka, samo sebou rozumie sa, že toto platí o všetkých stavoch ľudskej spoločnosti. I nám kňazom potrebné je dopracovať sa istého stupňa teologickej vedy. Keď slovenské duchovenstvo vie spievať žalmy na náboženskú horlivosť ľudu (často ad absurdum), potrebné je tento náboženský život skúmať, opísať. Tento duševný život má byť predmetom vedeckého bádania. Tu by sme boli na poli špeciálne slovenských teologických trudov. Či je to na príklad nie interessantné vedieť, aký zjav ľudského života je náboženská horlivosť nášho ľudu a pri jeho devotisme alkoholismus a všetko to, čo s týmto súvisí? Či sme tu nie na poli náboženskej psycho-patologie? Pri dobrej vôli a stálej energii mohol by sa slovenský kňazský dom stať opravdovým chrámom myšlienky a vedy.

Netvrdím, že kde je teologia, že by s ňou spolu šiel i cirkevný život. Historia teologie svedčí i proti tomu. Ale upreť nemožno, že teologia je často i regenerátorom cirkevného života.

Teologia, ako veda, chce ukojiť inštinkty ducha, jako každý odbor vedy. Inštinkty tieto panujú v každom človeku normálnom. Netreba tieto inštinkty udusovať, ale treba ich seriósnou prácou, seriósnym myslením ukojiť.

*

Chceme ešte niekoľko slov povedať o filosofii. U nás odborné vedy nie sú kultivované, a tým menej môže byť sama filosofia. U nás hrajú istú rollu jednotlivé filosofické výrazy. Tak idealismus a realismus. I vyvinuly sa isté trenice medzi idealistmi a realistmi, lež otázky tie de facto neboly otázky filosofických sporov.

Filosofia vždy smeruje ta, aby podala názor na svet hmoty a na svet ducha. Ona teraz nekonštatuje tento názor na základe nejakých v človeku vrodených ideí, ale ona chce všetky otázky jednotlivých vied priviesť do súvisu, systému. Filosofia vyznačuje cenu a smysel jednotlivých vecí v universume. Filosofia hľadí na každý zjav hmoty a ducha nie jako na isolovaný zjav, ale vždy ho berie v súvise s celým universumom.

Opytujem sa, či by u nás jednotlivé filosofické otázky nemohly byť kultivované? Toto myslím nezávisí od ničoho iného, jako od odhodlanosti slovenských intelligentov. Nám stojí najbližšie a nám je najpálčivejšia otázka národná. S touto otázkou by súvisela filosofia historie. Kto sa u nás s ňou zapodieval? Najdú sa síce tak u Hviezdoslava, jako u Vajanského hlboké filosofické myšlienky. Toto sú blesky geniálnych duchov. Tu myšlienky laik ani nevycíti. Tak na jednom, jako na druhom nachodia sa črty istého goetheismu, to jest istej poetickej filosofie a filosofickej poesie. Dala by sa monografia napísať o ich názore na Slovensko, a táto monografia by istotne posvietila na hlbokosť smýšľania oboch spisovateľov.

Význam národa nezáleží v tom, jakú cenu má on pre naše individuálne city, ale v tom, aký smysel má v súvise historických národov a historických dejov.

Aký význam máme my v histórii národov? Toto by bola otázka vážna filosofie historie. Nenie nám dosť zapolitisovať si, ale potrebné je politicky mysleť a historicko-filosoficky smýšľať. Mnohým falošným pochopom by sa vyhlo na poli spoločenského života nášho.

Filosofia historie posvieti vôbec na cenu jednotlivých národov. Poukáže na to, čo je v patričných národoch cenného, aké sú ich nedostatky, a vytkne im národné ciele.

Intellektualita a moralita sú merítka, podľa ktorých cena jednotlivých národov meraná býva. Ako stojíme my v intellektuálnom a v morálnom ohľade? Toto by bolo tých dvoje vážnych témat, s ktorými by sme sa zapodievať mali. Ohromné pole bádania!

Nech mi nikto neimputuje nejakú zchytralosť. Ja si nepredstavujem vec tak, jako by sme my za jeden rok mohli mať zastúpené všetky odbory vedy. Možno, že v niektorých odboroch nedopracujeme sa nikdy istého stupňa. Ale zase v niektorých odboroch dopracovať sa toho, čo sa vyžaduje, je nie najťažšia vec. Predbežne by šlo o informatívnu čiastku celej veci. Oboznamovať so stavom vedy by bolo istotne užitočné. S tým spolu by mohly ísť pôvodné vedecké trudy, ktorých predmet by bol čisto slovenský život. Pravda, nám je ťažko na literárnom poli hýbať sa. Nové podniky by sa sotva udržať mohly. Tie sú konečne ani nie potrebné. Mnoho by sa vmestilo do rámca už jestvujúcich slovenských časopisov, do Slovenských Pohľadov, Slovenského Obzoru a iných politických časopisov.

K čomu by nám takáto vec poslúžila? Veda ešte nikoho blaženým neurobila, veda je nie multiplikátorom ani morálky ani blaha. Človek prírody môže byť blaženejší, ako najväčší polyhistor. Ba veda môže z niekoho urobiť najväčšieho pessimistu. A predsa intellektualismus je niečo vyššieho, nežli ignorantismus tak v individuálnom ako v kollektívnom smysle. Das Wissen ist Macht, súdi Nemec. U nás, mohol by človek riecť, súdi sa opačne. U nás veda uznania nemá, a vážnym vedeckým trudom nevenuje sa nijaká pozornosť. Nepreháňame!

Povedali sme, že intellektualita a moralita sú tie dva faktory, čo národom dávajú cenu. Toto isté platí i o individuálnom živote. Tento smysel má každý vedecký trud.

-k.