ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každý národ, hoci stojí na akomkoľvek nízkom stupni vývinu, má svoju osobitú kultúru. To je fakt, ktorý poprieť nijakými teóriami nemožno. Národ, ktorý sa dopracoval vyššieho stupňa kultúry, môže síce hľadieť s istou ľútosťou na národ stojaci na nižšom stupni, no predsa u neho nemôže odtajiť isté kultúrne výdobytky. My, Slováci, si uvedomujeme, že sme národ síce malý, ale že máme svoju kultúru. Toto povedomie odobruje každého verného Slováka v snahe vyvíjať svoju kultúru, dopracovať sa vyššieho stupňa a priniesť obete na jej zveľadenie. Toto povedomie je však slabé, neisté. Viem, že je málo Slovákov, a to inteligentov, ktorí by si boli vedomí toho, v čom pojem slovenskej kultúry tkvie, lebo len tak je možné to bagatelizovanie a nihilizovanie kultúrnych výdobytkov zo strany mnohých Slovákov. Ak si sami nevieme vážiť to, čo máme a mať môžeme, nesmieme sa diviť tomu, keď nám iné národy krivdia. Sám bratský český národ hovoril donedávna o nás s poľutovaním. Videl v nás masu bez povedomia a bez snáh. Úbohí Slováci - bol bežný výrok, keď sa hovorilo o slovenskej veci. A v tých slovách väzila hodná dávka potupy, hoci mohli pochádzať z najsúcitnejšieho srdca. Potešiteľný jav je, že takéto predstavy o nás u Čechov začínajú miznúť. Československá jednota vykonala v tomto ohľade dobrú vec.

A čo povedať o mienke druhých národov? Tam, kde Slováka len v podobe drotára vidia, môže táto mienka o Slovensku a o jeho kultúre byť ešte krivšia. Taký názor, nezakladajúci sa na skutočnom poznaní Slovenska, ani za zloprajný považovaný byť nemôže. Najlepším prostriedkom proti takým falošným predstavám je: oboznamovať cudzozemsko so všetkým, čo sa na poli slovenskej kultúry vydobylo.

Pre kultúrny život národa je charakteristické, či má kultúrne povedomie alebo nie. Národ stojaci na vysokom stupni kultúry, vedomý si svojej sily, týmto povedomím obodrovaný je k ďalším kultúrnym výdobytkom. Národ malý, neuvedomujúci si svoje sily, nevie si náležite oceniť ani to čo má, a čo by mu najvzácnejšie malo byť. Kultúrne povedomie vplýva, prirodzene, na celý národný charakter. Kde ho niet, tam nemôže byt národného charakteru. Jednou z najvážnejších príčin toho, že sa na Slovensku stretáme s toľkými hnusnými prípadmi bezcharakternosti, je, že nieto dostatočne vyvinutého kultúrneho povedomia. Pravda, pridružujú sa k tomu aj iné príčiny, o ktorých budem mať dostatočnú príležitosť hovoriť.

Pozrime sa, ako sa o národnom žití a bytí u nás zmýšľa. Nechcem popierať, že u mnohých slovenských činiteľov národné povedomie bolo a je to najčistejšie a najideálnejšie. Ale súčasne poznamenávam, že bolo často zveličené, nezakladajúce sa na reálnej skutočnosti života. Mnohí naši činitelia natoľko svoj národ slovenský idealizovali, že v tých ideáloch sa rozplynula ich národná práca. Menovite tu mám na mysli idealistov Štúrovej doby. Národné ideály natoľko rozpaľovali mysle slovenských vodcov, že na iné ani myslieť nestačili. U nich masa národa vynikala tými najpeknejšími cnosťami. Videli v nej všetku krásu, všetko dobré, všetko šľachetné, avšak národ v jeho nahej skutočnosti nepoznali. V dobách prebúdzania národného povedomia to tak býva. Buditelia osnúvajú svoje idey, a tie idey v ich fantázii nadobudnú často až nevídané rozmery.

I v prítomnej dobe stretáme sa s takýmto zrodom ideí. Tu menovite pripomínam našich idealitov Hviezdoslava a Vajanského. I u nich máme pred sebou národ krásny, šľachetný, boriaci sa s každodennou hrudou, ale postrádame u nich nahú skutočnosť slovenského života.

Idey národno-kultúrneho uvedomenia dostali u nás nový smer hnutím mládeže asi pred štrnástimi-šestnástimi rokmi a od toho času tečú bystrým tokom. Osnované nie sú vo fantázii, lež zakladajú sa na reálnom živote. Slovenské pomery nie sú viac idealizované; poukazuje sa síce i na pekné vlastnosti, cnosti, výdobytky, teda na to, čo tvorí kultúrnosť jedného národa, tvorí, ale zároveň sa nemešká poukázať na zaostalosť a surovosť slovenskej masy, teda na to, čo národ robí nekultúrnym. Ľud nie je viac ideálna masa, lež masa ktorá má popri dobrých vlastnostiach i hodne zlých.

Len takýmto zdravším stanovením kultúrnych ideí je umožnená kultúrna práca na Slovensku. A len odkedy kultúrne idey sú takto vytýčené, nastal na Slovensku rezkejší život. I keď sa usilujem náležite oceniť toto osnovovanie kultúrno-národných ideí na Slovensku, čo je zásluhou mladšej slovenskej generácie, nezabúdam poznamenať i to, že niektoré veci sú prehnané, urážajúce a pre vývin Slovenska priam škodlivé.

Poľutovaniahodné je však to, že slovenský národ, tvoriaci vážny element v Uhorskej krajine, nevydobyl si ešte ani zďaleka to postavenie, aké by mal mať. Vinu na tom máme sami. Navyknutí na dolce far niente^[1] nechce sa nám svoje sily náležite napnúť a dokázať svoju životaschopnosť a kultúryschopnosť. A tak najhoršie názory o našej kultúrnej hodnote majú naši švagrovia Maďari. Ich pochopy sú napospol zdrvujúce. Stojac pred takýmito faktmi môžeme vážnu úlohu splniť len vtedy, keď si uvedomíme, v čom vlastne výdobytok kultúry slovenského národa spočíva.

Tento predmet našich úvah je cenný preto, lebo objasní niektoré nejasné predstavy o kultúre. Lebo že predstava nie je často jasná samým slovenským inteligentom, toho dôkazov jesto hojný počet. Vyzdvihovaná, nad druhé preceňovaná, býva jedna alebo druhá stránka kultúrneho života, druhé zase bývajú podceňované, a tak povstáva chaos, nejasný, kusý obraz. Často sa stáva zase to, že niečo, čo je a má byť považované za kultúrny výdobytok, od slovenských nespokojencov býva neuznávané.

Robiac pokus podať obraz kultúrneho života Slovenska, chcem uviesť na pravú mieru všetko to, čo sa o našom kultúrnom živote hovorí a píše. A myslím, že takýmto činom zavrátim chytrákov bagatelizujúcich a nihilizujúcich slovenské kultúrne poklady. A mám tiež nádej, že zobudím niektorých ľahostajníkov.

Predmet, ktorý mám rozvinúť, je vskutku široký. Chcem totiž poukázať na všetky tie okolnosti, podmienky a faktory, ktoré menujeme kultúrnym životom Slovenska. Vo všeobecnosti je o kultúrnom živote rozšírená veľmi úzkoprsá mienka. Váha býva kladená buď na jednu, buď na druhú stránku, a tak kultúrny život Slovenska býva videný jednostranne. Nezriedka býva vec tak pochopená, akoby ideál kultúrneho života Slovenska bol už dosiahnutý vybojovaním politických práv. Iní zase zdôrazňujú hospodársku stránku kultúrneho života a jeho kultúrny ideál vidia v materiálnom zveľadení Slovenska. Rozšírená je i tá mienka, akoby osvetový kultúrny ideál mal byť dosiahnutý žurnalistikou. Nemožno nepriznať, že v každej z týchto mienok o kultúrnom živote Slovenska väzí isté jadro pravdy, lež ani jednou nie je ani cieľ, ani pojem kultúry vyčerpaný.

Presvedčiť o tom môže každého mysliteľa objektívny pohľad. Sú národy, ktoré požívajú slobodu v politickej oblasti, a v kultúrnom živote idú naspäť. Sú národy, ktoré v hospodárskom ohľade žijú zlaté časy, a predsa v kultúre dopracovať sa pokroku nie sú vstave. História zase poskytuje príklady, že národy v materiálnom ohľade nie najlepšie postavené, dosiahli vysoký stupeň kultúry.

Teda jasne možno vidieť, že nie v jednostrannom prízvukovaní istých kultúrnych elementov spočíva kultúrny život.

1. Ja chcem obraz slovenskej kultúry podať v rámci systematického vedeckého diela, ktoré by malo slúžiť ako prostriedok budenia slovenského národného povedomia. Pristupujem k vykonaniu tejto práce „sine ira et studio“ a podľa tohto pravidla budem pokračovať všade, lebo som presvedčený, že láska k veci môže viac dobrého vykonať než nihilizovanie alebo bagatelizovanie. Veľkou chybou u nás je, že k slovenskej veci nieto lásky a že túto lásku nevieme prebúdzať. Ba poviem viac: nielenže jej nemáme, ale ľahostajnosť k slovenskej veci dosiahla nedozerné rozmery.

Žiaľno je, že na Slovensku sa nachodia ľudia, o ktorých môžem smelo povedať, že ich duševným športom je deštrukcia^[2]. Títo ľudia, nemajúc rozhľad a vedeckú vytríbenosť, podrobení okamžitým dojmom, nie sú schopní objektívnym okom nahliadnuť do slovenského života, vystihnúť jeho cenu, ale zo svojho fantasticko-idealistického stanoviska popierajú všetko, čo sa na poli slovenskej kultúry vyprodukovalo. V rozhovoroch, ktoré som mal so slovenskými vedúcimi ľuďmi, badať veľkú depresiu, pesimizmus najhrubšieho zrna. Takíto ľudia môžu na Slovensku zaujímať prvotriedne postate, no slovenskej veci viac škodia, ako osožia.

Majúc na zreteli vždy lásku a oddanosť k veci, pokúsim sa dokázať, že veľmi hrešíme proti samým sebe, keď si nevážime to, čo by sme mali za najvzácnejšie a najsvätejšie považovať. Lebo život má len dovtedy cenu, dokiaľ si ho človek vie vážiť. Len čo si človek prestáva život, jeho ciele a úlohy vážiť konzekventne musí upadnúť do fatalizmu a nihilizmu, do týchto najväčších nepriateľských prúdov národného života. A to, že v našom národnom živote nachádza sa veľa fatalizmu a nihilizmu, predsa odtajiť nemožno.

Pousilujem sa dokázať, že náš slovenský život, hoci je v ňom mnoho strasti, predsa poskytuje i mnohé radosti. Nemáme sa teda čo hanbiť, že sme Slováci, národ síce nie vyspelý, ale národ, ktorý má dobré vlastnosti, národ, ktorý túži po lepšom živobytí, po lepšom osude. Poukážem na to, že my nie sme žiadny „úbohý“ národ v tom zmysle, ako donedávna brali, tento pojem nám blízki Česi, a mám tú pevnú nádej, že svojimi vývodmi dobrej veci Slovenska v nemalej miere poslúžim.

2. O mnohom, čo toto dielo obsahuje, sa už v slovenskej spisbe písalo. Veľmi mnoho triezvych poznámok nachodí sa roztratených v Pokroku, Slovenskom denníku, v Slovenskom týždenníku, v Národných novinách, v Prúdoch a v iných znamenitých slovenských časopisoch. Avšak nebolo zatiaľ badať ani najmenší pokus o sústavnú systematickú prácu. Národ malý a chtivý potrebuje rozmýšľať o svojom živote ako o celku a nielen o jednotlivých každodenných problémoch. Veď skutočná cena otázok každodenného života vysvitá často len v súvise s celým životom. Neraz sa nám zdá, akoby otázky, ktorými sa zapodiava myseľ jednotlivých ľudí alebo celého národa, mali vysokú cenu, lenže keď o nich uvažujeme v súvise s celým životom, v skutočnosti majú chatrnú hodnotu. Najmä tu ide o otázky, ktoré sú inšpirované vášňou, ktoré často rozčuľujú celý národ, na kúsky ho rozdrobia, ale ktoré národu sú len na škodu. Často zase vážne problémy a myšlienky nemôžu si pre neprajnosť okolností prebiť cestu.

Akú cenu má národ a aký zmysel majú jeho snahy a námahy? To je otázka, na ktorú každý mysliaci Slovák hľadá odpoveď. Ako krátko a vážne znie otázka, tak krátko a vážne znie i odpoveď. Cieľom každého národa je, aby kultúru tvoril, a tak i slovenský národ má za cieľ rozvoj svojej kultúry. Tento rozvoj kultúry dáva cenu jeho životu a zmysel jeho snahám a námahám. Dokiaľ národ, akýkoľvek malý a nepatrný, ľne ku svojim kultúrnym ideám, dokiaľ je schopný za tieto kultúrne idey bojovať i mrieť, dovtedy má nádej v tuhej borbe národov na existenciu. Všetky naše boje a utrpenia nie sú nič iné ako kultúrny boj. Uvedomenie si tohto má pobádať všetkých roduverných Slovákov k čulejšej práci — jedných k telesnej, druhých k duševnej — pamätlivých súc toho, že každé hlivenie je najväčším nepriateľom kultúrneho rozvoja. Je všeobecne známa, až povestná naša letargia. Ľudia, ktorí len koľko-toľko nazreli do života slovenského národa nezabúdajú to zdôrazňovať. Nečinnosť bola a je najväčšou prekážkou kultúrneho rozvoja Slovenska. Pousilujem sa neskôr na inom mieste vysvetliť toto hlivenie ako psychický jav nielen jednotlivcov, ale aj masy.

A tak si myslím, že ak v tejto kultúrno-filozofickej štúdii podrobím systematicky kritickej úvahe celý náš slovenský život, moje úsilie a námaha budú považované za správne.

3. Ak spomínam systém, nech sa nikto neľaká toho slova. Moja snaha bude písať vecne, zreteľne, bez hmlistých výrazov, ktoré neraz namiesto toho, aby vec objasnili, ju len zatemnia. Dielo chcem nastoliť v takej forme, aby ho i ľud i inteligent mohol s osohom čítať. Veď práve forma býva často prekážkou myšlienky. Ťažkopádna forma, ktorou je myšlienka podaná, je neraz príčinou toho, že si cestu nie je vstave prebiť. Inokedy zase ľahká, šikovná forma propagandu robí nie práve prvotriednym myšlienkam alebo myšlienkam už raz vypovedaným, ktoré si pre nešikovnú formu nevedeli prekliesniť cestu.

4. Hoci o všeličom, čo je v tomto diele obsiahnuté, sa už písalo, predsa v mnohom budem kráčať doteraz neprešliapanými chodníkmi. Vidím, že doteraz sa nikto nepokúsil ani zďaleka podať úplný obraz slovenského života, hoci vo svojej rozmanitosti poskytuje mnoho zaujímavého. Príčinu toho vidím sčiastky vo vedeckej nevyškolenosti slovenskej inteligencie, ale sčiastky i v nesmelosti slovenských učencov.

Čo v tomto diele podávam, nebude vždy obraz úplný. Poniektoré state chcú byť len pokynom k bádaniu pre chtivých mladých slovenských učencov. Vedomý som si teda i nedostatkov, ktoré toto dielo obsahuje. Preto mám i nemalé obavy, že menovite u chytrých Slovákov nenájde náležitého porozumenia.

5. Za potrebné držím poznamenať i to, že vo svojom skúmaní nebudem sa opierať nikde o nijaké fantasticko-idealistické konštrukcie. Taká metóda môže síce uľahčiť bádanie niektorých otázok, ale v nej väzí nebezpečenstvo, že skúmateľ upadne do predpojatosti. Komplikovaný život národa nemôže byť skúmaný podľa istých subjektívnych konštrukcií, ale musí sa opierať o reálnu skutočnosť. Teda metóda, ktorú použijem, bude induktívna, metóda prírodných vied. Len takáto metóda poskytne nám možnosť nazrieť skutočne do života slovenského ľudu a národa a umožní nám pochopiť rozmanitosť života. Dokladám ešte to, že početné fakty, ktoré sa v tomto diele nachodia, sú v ňom nevyhnutne potrebné.

6. Dielo delím na teoretickú časť: o princípoch kultúrneho života, a na praktickú čiastku: o ich formách.