ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odkedy Slováci tu v tejto svojej vlasti bývajú, to je tak dávno, že to svet ani nepamätá. Ale zo starých spisovateľov vieme, že Slovania už pred Kristom žili tu sriadený život.

Maďari prišli do Europy z Asie až koncom IX. stoletia po Kristu.

Uhorsko nebolo nikdy maďarským, ale bolo odjakživa, tak, ako je aj dnes, krajinou polyglottnou, viacrečovou, lebo bývaly tu vždy rozličné národy. Slovenský jazyk bol užívaný a ctený nie len vo vysokých rodinách, ale aj na kráľovskom dvore. Štefan kráľ I. (997 — 1038) dal svojmu synovi Imrichovi naučenie (Sancti Stephani primi regis Hungariae decretorum liber I. ad Sanctum Emericum ducem), aby tú polyglottnosť, tú viacrečovosť zachoval, lebo že „kráľovstvo (ako uhorské) jednoho jazyka a mravu je slabé a krehké… Preto rozkazujem ti, synu môj, aby si ich (národy) dobrou vôľou pestoval a statočne udržoval.“

Dynastia Arpádovská panovala v Uhorsku do začiatku XIV. stoletia (1301), ale i v tejto panujúcej rodine, najmä v XI. a XII. století, bola značná časť krve slovanskej, nakoľko niektorí panovníci mali Slovanky za ženy. Tak Gejza (972 — 997), otec sv. Štefana, mal za ženu kňažnu Adelheidu, sestru poľského kniežaťa Mečislava I.; Andrej I. (1046 — 1061), privrženec cirkve pravoslávnej, ruskú kňažnu Anastasiu Jaroslavovnu; jeho brat Bela I. (1061 — 1063), dcéru Mečislava II. poľského; kráľ Koloman (1095 — 1114) ruskú kňažnu Eufemiu Vladimirovnu; Bela II. (1131 — 1141) srbskú kňažnu Elenu, dcéru Uroša Veľkého, a jeho syn Gejza II. (1141 — 1162) ruskú kňažnu Eufrosinu Mstislavovnu. Ešte častejšie prichodily do rodiny kráľovia z domu Arpádovského so slovanskými panujúcimi rodinami vydávaním svojich dcér za ích členov. Asi za pol stoletia sedeli na uhorskom kráľovskom prestole rodení Slovania, tak menovite: Přemyslovič Václav III., Jagajloviči Vladislav I. (1439 — 1444) a potom Vladislav II. a Ludvik II. (K. J. Grot: ??????? ? ??????? ?? ????????. ??????? 1893.)

Terajšie Uhorsko utvorilo sa dobrovoľnými smluvami s poťažnými národami. Tak Horvatsko pripojilo sa k Uhorsku na začiatku XII. stoletia, keď uhorský kráľ Koloman (1095 — 1114) vyvolený bol za kráľa horvatského a r. 1102 zaviazal sa smluvou, že bude brániť a zachovávať samosprávu Horvatska. Sedmohradsko bolo pripojené k Uhorsku r. 1687 pod Leopoldom I., ako autonómne kniežatstvo, a srbský Banát r. 1718 na základe smluvy s Tureckom v meste Požarevci.

O dákom nadpráve jednoho národa alebo jazyka nad druhým nebolo tu nikdy ani reči. V škole, v stolici a pri súdoch bol jazyk latinský, podobne medzi zemianstvom a intelligenciou v spoločnosti i v domácnosti. Pod slovom „gens“ v starom uhorskom zákonníku („Corpus juris“) rozumeli sa všetci obyvatelia, pod slovom „nationes“ všetky národnosti; rozdiel bol len v tom, že domorodí (nativi) mali väčšie občianske práva, ako prisťahovalci. Už z. čl. 10 a 13: 1608, podobne z. čl. 44: 1609 ustanovujú, že pri obsadzovaní úradov má panovať rovnoprávnosť, bez ohľadu, k akému náboženstvu alebo národu kto patrí („absque ullo Religionis, vel Nutionis discrimine“).

Ako sa to stalo, že práve maďarčina začala sa tu šíriť, že ujaly sa snahy maďarisačné, a ako sa to vyviňovalo, o tom chceme si tu pohovoriť.

*

Maďari boli odjakživa nepriateľmi Nemcov a nemeckého jazyka. Už r. 1550 pod Ferdinandom a 1569 pod Maximilianom II. uzavreli na sneme, že uhorský následník trónu má sa aj maďarsky učiť.

Ked r. 1649 prišli dvaja vyslanci na snem v nemeckom obleku, nechceli ich tam trpeť a pustili ich len na prímluvu arcibiskupa Liptaia, ale s tým upozornením, aby na budúce ináč prišli oblečení (Bidermann v „Revue du droit international.“)

Silnejšie národné povedomie začalo sa budiť medzi Maďarmi (rozumiem tu ovšem len zemianstvo) až koncom XVIII. stoletia, ked cisár Jozef II. začal natískať nemčinu.

Ale podobné snahy mala už jeho matka Maria Teresia (1740 — 1780), lebo už ona uvádzala nemčinu miesto latiny do škôl a do spoločnosti. V svojej úprave pre školy („Ratio educationis“) uznáva a vypočituje sedem hlavných národov v Uhorsku, ako sú: Maďari, Nemci, Slováci (Slavi), Horvati, Rusi, Srbi, Rumuni, ktorí všetci hovoria svojimi vlastnými, ale medzi sebou rozdielnymi jazyky, a preto odporúča všetkým nemčinu, ako „zvlášte užitočnú“ a „nevyhnutne potrebnú“, „aby každý Uhor, ktorý venuje sa vojenskému alebo kupeckému stavu, alebo chce byť remeselníkom, nemecky vedel.“ A XVI. z. čl. 1741 práve ustanovuje, že vysoké cirkevné hodnosti a beneficia môžu zaujať len Uhria, čo znajú práva, obyčaje a jazyk vlasti (linguae patriae gnari Hungari). Koľká opatrnosť! Lenže „Lingua patria“ bola každá z tých siedmich.

Ani sa jej v tom nikto neprotivil. Magnátom nanajvýš lichotilo, že svojho syna Jozefa dala vychovávať od pml. grófa Karola Batthyányiho a že medzi učebné predmety vriadila aj dejiny Uhorska, ktoré mal prednášať piarista Bajtay. Ona založila aj rád sv. Štefana, ktorým vyznačila viacerých magnátov.

No nemčina predsa nešla im k duhu. Keď r. 1741 na korunovačnom sneme jágerský biskup gr. Erdödy začal nemecky hovoriť, a že sa len zabehol, pretrhnul ho vesprímsky biskup slovami: „Ký dämon hovorí tu po nemecky? Konečne na uhorskom sneme začne sa aj po francúzsky hovoriť a o dvadsaťpäť rokov nepočujeme tu ani slova maďarského.“

Ale Jozef II. (1780 — 1790) počínal si veľmi prudko; on chcel mať celú ríšu nemeckú, na nemecké kopyto sriadenú. On hovoril, že ak štát chce byť silný, musí mať jednu reč, a síce nemeckú. Vyslovil to už v svojom programme pri nastúpení trónu. A kto vie, či nebolo by sa mu darilo, keby bol ináč kráčal šľapajami svojej matky; ale on rušil ústavu, rušil zvyky a obyčaje a tým vzbudil odpor.

Matej Ráth vydával vtedy v Prešporku časopis „Magyar Kurir“ a písal, že poneváč tu bývajú v hojnom počte Horvati, Slavonci, Srbi, teda Slovania, aby za úradnú reč prijatá bola slovenská (tót). A potom neskoršie r. 1817 Gregor Berzeviczy v jednom svojom spise hovorí, že táto mienka Ráthova je na uváženie (Berzeviczy Gergely élete és müvei. Irta Gaal Jenö. Str. 214. Budapest. 1902.)

Historik a ethnograf Belsazar Hacquet, rodom Francúz, ktorý za 40 rokov žil v Rakúsku a bol miláčkom Jozefa II., rozpráva síce v svojom diele „Oryctographia Carniolica“ (Leipzig 1801), že keď Jozef II. — „nesmrteľný Jozef“, ako ho on menuje — nastúpil vládu, predložil ministerskej rade otázku, že ktorý jazyk mal by byť v jeho ríši za všeobecný uvedený, či slovanský a či nemecký? No či mu tak poradili a či — pravdepodobne — išiel za hlasom svojho srdca, stalo sa, že dal prednosť nemčine a tú šíril.

Dňa 11. mája 1784 vydal reškript, ktorým uviedol nemčinu do všetkých úradov, a poneváč v Uhorsku na to ľudí nebolo, poslal sem nemeckých úradníkov. To považovalo sa za narušenie ústavy. Biharská stolica jednoducho zakázala nemecky úradovať. Konečne Jozef II. bol prinútený svoj reškript odvolať, čo stalo sa r. 1790.

Vtedy prišli maďarskí magnáti k tomu presvedčeniu, že latinský jazyk svoju moc dlho nepodrží a že bude museť ustúpiť jazyku živému, a aby to nebola nemčina, zaumienili si všemožne na tom pracovať, aby maďarčina uvedená bola za jazyk úradný, a to nie len medzi Maďarmi, ale v celej krajine, tak ako bola latina. V svojich domácnosťach, v spoločenskom živote vždy viac a viac užívali svoj jazyk, vydávali maďarské časopisy a knihy, vôbec celou silou pripravovali pole svojmu jazyku. Že chceli by uviesť maďarčinu miesto latiny, to oni ovšem zrejme nevyslovili, ích boj bol naoko len proti nemčine a za latinu, a to preto, aby nevzbudili žiarlivosť a odpor magnátov a vyslancov nemaďarských národností. Tým docielili na pr., že aj horvatskí magnáti s celou rozhodnosťou stáli v tom boji proti Viedni, proti nemčine a za latinu.

Ale Jozef II. poznal svojich ľudí. Kráľ. uhorskej kancellárii a námestnej rade predložil otázku, či je maďarská reč súca za úradnú, a z oboch miest dostal odpoveď zápornú, preto smele povedať mohol, že „maďarčina nemá žiadneho práva stať sa v krajine jazykom všeobecným“. (Springer: Geschichte Oesterreichs).

Hneď aj uviedol nemčinu do administrácie a do súdu a úradníkom naložil, že za tri roky majú sa naučiť po nemecky a na budúce že nikto nedostane úrad, kto nebude vedieť nemecky. Do škôl uviedol nemčinu a biskupom naložil len takých kňazov vychovávať, čo vedia nemecky. Magnáti naľakali sa, že prídu do krajiny nemeckí úradníci, ale uspokojil ich prípisom na stolice, že cudzincami úrady neobsadí.

Horvati zavčasu spozorovali, aké úmysly majú vlastne maďarskí magnáti, že tým nejde o obranu latiny, ale o uvedenie maďarčiny. A to ukázalo sa dosť skoro.

Na korunovačnom sneme 1790 žiadali už Maďari od kráľa Leopolda II. „pestovanie národného jazyka“. A XVI. z. čl. 1791 už ustanovuje, že na gymnásiach, akademiách a na universite majú osobitní professori vyučovať maďarský jazyk, „aby sa väčšmi rozšíril a vzdelal, žeby tým, čo nevedia a chcú sa naučiť, ako aj tým, čo vedia a chcú sa zdokonáliť, príležitosť poskytnutá bola, ale jazykom administrácie zostane nateraz len latinský“. No nešlo to ľahko.

Započal sa domáci boj, lebo medzi nemaďarskými národnosťami vzbudil sa podobný ruch. Dňa 7. septembra 1790 podali Srbi cisárovi adressu, v ktorej žiadali potvrdenie svojich práv s úplnou autonomiou, na tom ohraničenom území, kde Srbi v Uhorsku bývajú. Vláde to bolo vítané a hneď aj 23. apríla 1791 sriadila „Illyrskú dvornú kancelláriu“.

V tom samom roku vystúpili sedmohradskí Sasi so svojimi žiadosťami, a sedmohradský snem uznal ich aj za „politický národ“ a ích jazyk vyhlásil za úplne rovnoprávny s maďarským.

Ozvali sa aj Rumuni, a sedmohradský snem na vyzvanie kráľa Leopolda II. od 15. mája 1790 aj týchto vyhlásil za rovnoprávny politický národ.

Ale r. 1792 nastúpil trón Franc I., o ktorom stojí v úvode k zákonom toho roku, že má k národu maďarskému „obzvláštnu náklonnosť“ a už v VII. z. čl. vyslovil snem pri súhlase kráľa, že reč maďarská vriaďuje sa v škole medzi riadne predmety a že každý domorodý povinný je osvojiť si maďarčinu, lebo že na budúce len ten dostane verejný úrad, kto bude vedeť maďarsky.

R. 1793 domáhali sa, aby úradnou rečou snemu bola maďarčina, aj protokolly aby sa písaly len po maďarsky. To stretlo sa s veľkým odporom. Mnohí vyslanci, ktorí maďarsky nevedeli, ako na pr. zo slovenských stolíc, ba aj početní maďarskí, menovite ale Horvati, postavili sa proti tomu s celou rozhodnosťou. Následkom toho snem uzavrel, že Horvati smú na sneme hovoriť po latinsky a protokolly že budú sa viesť i po latinsky, aj keby kráľ privolil, žeby maďarčina uvedená bola za úradný jazyk snemu.

Odpor nemaďarských národností viedeňská vláda zase len všemožne podporovala. Tak na pr. povýšila ruským kňazom štátnu dotáciu z 8000 na 30.000 zl., sriadila v Maria-Poči, v sabolčskej stolici, präparandiu s ruskou naukosdelnou rečou a v Ungváre prednášali theologiu po rusky a po rumunsky; vydala illyrský (srbsko-horvatský) slovník, a v smysle uzavretia snemu (IX. z. čl. 1792) maly byť uhorské pluky dľa národností podelené (Gumplowicz: Das Recht atď.)

V takýchto okolnostiach, ale celkom samostatne povstala r. 1793 v Trnave slovenská literárna spoločnosť „Učené slovenské Tovarišstvo“ pričinením A. Bernoláka a J. Fándlyho.

A čože slovenskí magnáti, biskupi a zemäni? Boh vie, či neboli dosť obozretní a či už vtedy panovala korrupcia. Mnohé rodiny boly spríbuznené s maďarskými, menovite následkom prisťahovania maďarských rodín na naše Horniaky pod tureckým prenasledovaním, daly sa prehovoriť, umlčať; nižšie zemianstvo malo síce hlas, ako to aj neskoršie uvidíme, ale jeho moc bola slabá. Tak stalo sa, že slovenská aristokracia, keď aj nechtiac, zachytená bola prúdom maďarisácie, a tak sa do toho vžila, že nie len v tom prúde až po dnes tonie, ale dala si aj nahovoriť, že je ona maďarská. Slovenskej aristokracie že vôbec nebolo, ani že jej niet. Nuž nebolo jej, nakoľko vtedy nerobil sa rozdiel národnostný, lenže práve tak nebolo ani maďarskej, ale bola len uhorská; no vieme, že do zemianskeho stavu prišly celé slovenské rodiny, ba celé slovenské sedliacke obce, ktoré nikdy maďarsky nevedely a ani dnes nevedia.

Horlivý slovenský rodoľub bol knieža-primas uhorský, kardinál-arcibiskup ostrihomský Alexander Rudnay (* 4. oktobra 1760 v nitrianskom Sv. Kríži, † 13. septembra 1831 v Ostrihome). Keď mu magnáti vytýkali jeho slovenskosť, smelo osvedčil: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero!“ (Slovák som a keby som bol na stolici Petrovej, Slovákom budem.)

Ale Maďari neustávali, a okolnosti boly im nanajvýš prajné. Vo Francúzsku vypukla revolúcia a celá Európa strhnutá bola do vojenného víru, a poneváč aj na viedeňskú vládu prišly ťažké časy, nuž aby si Maďarov neznepriatelila, bola im vo všetkom povoľná.

Vojenný pohyb sa šíril. Napoleon I. vypovedal Rakúsku vojnu (20. apríla 1792), ktorá tak vypadla, že po bitke u Slavkova na Morave dňa 2. decembra 1805 Rakúsko na základe prešporského pokoja (26. decembra) utratilo čiastku Horvatska, Dalmáciu, Tyrolsko, Benátky, čiastku Štýrska a Istrie. Tým odpor Horvatov prirodzene oslabol a Maďari pokračovali v svojich snahách úsilnejšie, ale opatrne.

R. 1801 — 1802 založili (Hamaliar, Palkovič, Tablic) v Prešporku „Spolek literatury slovenské“, ktorý však hneď aj zanikol. Ale z toho potom povstala r. 1803 na ev. lyceume kathedra reči a literatúry slovenskej.

Zák. článkom XIV: 1805 uvedená bola maďarčina za úradný jazyk uhorskej dvornej kancellárie a politické vrchnosti boly vyzvané, aby s municipiami maďarsky dopisovaly, len stoličným kongregáciám bolo na vôľu ponechané, či chcú v maďarčine viesť svoje veci a pri súdoch a pravotách maďarskú reč užívať.

Z. čl. VIII: 1808 ustanovuje postaviť v Pešti „Museum nationale“ na pestovanie maďarskej reči a právomocnosti vyzývajú sa k príspevkom.

R. 1811 chcel snem uviesť maďarčinu do škôl za naukosdelnú, ale bol rozpustený.

R. 1812 povstala (A. Lovich, J. Rybay, B. Tablic) „Societas slavica montana“ (Literárna spoločnosť baňská), ktorá ale dosť skoro zanikla a zaniklo aj trnavské „Tovarišstvo“ pod tlakom maďarisácie.

Vtedy čím ďalej, tým smelšie, sebavedomejšie počínali si Maďari, vlastne ich aristokracia, bo veď ľud maďarský bol taký nevoľný, akokoľvek aj nemaďarský. A akí boli smelí. Roku 1825 bol snem zase svolaný. Mohutný kancellár Adam Revický (* 1786, † 1862), úhlavný nepriateľ Metternichov, ale dôverník a miláček cisárov, mal stavom oznámiť, že cisár zavrhnul uzavretie snemu o vyhlásení maďarskej reči za diplomatickú, ale on naopak oznámil snemu, že cisár to uzavretie potvrdil; potom utekal do Viedne a keď rozložil, že v daných pomeroch ináč urobiť nemohol, riekol: „Vaše veličenstvo prehral som hlavu!“ — „Dobre si urobil, milý Adamko!“ odpovedal cisár a bolo po všetkom. (K. Adámek: Základy vývoje Maďarův. 1879.) Jeho nástupcom stal sa gróf Fidel Pálffy, ktorý ani maďarsky nevedel a bol silnou oporou viedeňského dvoru, preto aj u Maďarov veľmi nenávidený.

R. 1825 založili maďarskú akadémiu, menovite pričinením gr. Štefana Széchenyiho, ktorý na ten cieľ venoval jednoročný dôchodok zo svojho majetku, čo učinilo asi 60.000 zl. Széchenyi chcel tým oduševniť vysokú šľachtu, ktorá nebárs obetive mala sa k maďarskej literatúre; veď ešte r. 1817. písal Berzsenyi Kazinczymu, že maďarskí magnáti nazývajú maďarčinu „rečou cigáňov“.

V tom samom 1825. roku chceli maďarčinu vyhlásiť za jazyk administrácie, ale to rozbilo sa na odpore Horvatov a slovenských vyslancov z nitrianskej a liptovskej stolice.

Maďarisátorskí streštenci počínali si divoko. Roku 1827 v Lajoš-Komárne, v stolici vesprímskej, uväznili a palicovali tých, čo nechceli upustiť od slovenskej reči pri službách Božích (Martin Bartoš 64 palíc a mesiac žalára, Juro Junáček 50 palíc, Pavel Rus 40 a Štefan Vrabec pre vysoký vek 24 palíc). — Kaločský arcibiskup Patacsics dal pred svojím kaštieľom vyťať po 12 palíc každému svojmu poddanému, ktorý opovážil sa hovoriť po slovensky.

R. 1827 uzákonili maďarskú akademiu (XI. z. čl.) a palatín arciknieža Jozef stal sa jej protektorom.

Dňa 27. júla 1829 uzavrela šopronská stolica, že po kostoloch má sa kázať po maďarsky všade, kde i len trochu vie dakto maďarsky; to samé stalo sa v aradskej, rábskej, čanádskej a mošonskej stolici. Na mnohých miestach museli predstavení obcí maďarskú prísahu skladať, ačkoľvek jej nerozumeli.

Zák. článkom VIII.: 1830 ustanovuje sa, že námestná rada i kúria majú úradovať po maďarsky; kto chce mať verejný úrad, musí vedeť po maďarsky, a bez toho nepripustí sa nikto ani k advokátskej cenzúre.

R. 1834 založený bol v Pešti „Spolek milovňíkov reči a literatúry slovenskej.“ Trval desať rokov a vydal štyri sväzky Hollého spisov. Zakladatelia: Martin Hamuliak a dr. Anton Ottmayer.

R. 1836 III. zák. článkom vyhlásená bola maďarská osnova zákonov za hodnovernú, maďarský jazyk pri kráľ. tabuli za úradný, a cirkevným vrchnostiam v maďarských obciach naloženo viesť matriky po maďarsky.

Mnohí vyslanci nevedeli alebo len málo vedeli po maďarsky.

Turčiansky vyslanec Franc Justh (bol vyslancom 1832 — 1836) ozval sa na sneme v Prešporku, že aby slovenčina bola diplomatickou rečou; za to dostalo sa mu prezývky „tót király“ (slovenský kráľ).

Zák. článok XLI.: 1836 ustanovuje postaviť v Pešti maďarské divadlo cieľom pestovania a šírenia maďarského jazyka.

Zák. článkom VI.: 1840 pod Ferdinandom V. vyhlásený bol maďarský jazyk za úradný pri repräsentáciach snemu ku korune, pri súdoch, pri miestodržiteľstve, pri cirkevných vrchnostiach, ktorým naloženo, že matriky majú sa viesť po maďarsky v celej krajine, lebo že kňazi bez rozdielu musejú vedieť po maďarsky; krajinské pokladnice manipulujú sa v reči maďarskej, a známosť maďarčiny má sa rozšíriť i na Vojenskú Hranicu.

Medzi nemaďarskými vyslancami, menovite medzi Horvatmi, zapríčinilo to ohromný rozruch. Na sneme 1840 vytýkal Franc Deák Ljudevitovi Gajovi, že búri Juhoslovanov. Gaj privolal Deákovi: „Maďari sú ostrov v slovanskom oceáne; ja som ten oceán nestvoril, ani jeho vlny som nezbúril, ale vy dajte pozor, aby sa tie vlny nad vašimi hlavami nezavrely a vás nepohltily.“ (Springer: Geschichte Oesterreichs.)

Viedeňská vláda podporovala odpor. Žiadosť horvatských vyslancov, aby na uhorskom sneme mohli hovoriť po latinsky, bola kráľ. reškriptom zo dňa 12. oktobra 1840 za oprávnenú uznaná, s odvolaním sa na uzavretie snemu r. 1791. Ale náruživosť bola tak rozprúdená, že snem po búrlivej debatte kráľovský reškript zavrhol.

Maďarské časopisectvo silne bojovalo za maďarisáciu. „Századunk“ r. 1840 (č. 28) navrhoval, že kto nebude vedieť maďarsky, aby nesmel mať žiaden nepohnuteľný majetok, ak nezaplatí ročne aspoň 1 zl. (od 400 zl. dôchodku) na šírenie maďarčiny. A „Pesti Hirlap“ r. 1841 (č. 162) že požehnanie ústavy má sa rozprestierať len na tých, ktorí „predovšetkým stanú sa Maďarmi rečou, citami, i politicky.“ — Keď v lete r. 1842 chceli slovenskí študenti so svojimi priateľmi v Trenčíne hrať slovenské divadlo a mestský kapitán im to zakázal, Kossuth ho v „Pesti Hirlape“ za ta oslavoval. — „Társalkodó“ písal r. 1841, že Slovákov bolo by najlepšie pomaďarčiť pomocou maďarských husárov.

Na ev. generálnom konvente v septembri 1841 verejne hlásalo sa, že Slovákov a slovenskú reč treba vykynožiť, a kto sa proti tomu ozve, tomu že treba na čelo pribiť biľag vlastizrady a ako s takým nakladať. Tu objavily sa už snahy „unionistické“. Gr. Mik. Zay a spol. v tom videli záujem maďarstva, aby previedla sa unia medzi cirkvou luteránskou a kalvínskou, ktorá posledná je „cirkev maďarská“; tak že ľahko by bolo Slovákov pomaďarčiť. Boj stále viedol sa potom po všetkých cirkevných sboroch.

R. 1842 bola vo Viedni slovenská deputácia (superintendent Jozeffy, M. M. Hodža, Chalupka, Ferienčík), a tam podala pred trón svoje spravedlivé žiadosti, viac sto podpisami vážnych mužov duchovného i svetského stavu opatrené. Kráľ odpovedal: „Každý národ v Uhorsku nech vzdeláva sa na ceste zákona a spravedlivosti a nech vyviňuje sa všemožne v svojej národnej reči. Najvyššia vláda nie len že nebude mu v tom robiť žiadne prekážky, ale ho vo všetkom napomôže.“ — A keď tí mužovia navrátili sa domov, boli inkvirovaní, prenasledovaní. Tuhý boj viedol sa po ev. konventoch.

Na shromaždení maďarskej akademie dňa 24. novembra 1842 gr. Széchenyi vystríhal pred násilnou maďarisáciou. Podobne barón Mikuláš Wesselényi v svojom „Szózat-e“ (Lipcsében, Wigand Ottónál 1843), lebo „násilenstvo nevedie k cieľu, skôr naopak“, ale aj on dopúšťa užívanie nemaď. rečí len natoľko, aby to „neprekážalo šíreniu a u každého občana znalosti maď. reči, a jednote národa“ (str. 280), dopúšťa teda Nemaďarom materinský jazyk len v privátnom živote, v obcovaní.

Ale vtedy bol už Ludvik Kossuth pánom situácie.

Odpor sa zmáhal. Voľby do spoločného snemu 1843 vypadly v Horvatsku v prospech národnej strany. A tu zase stalo sa, že snem nechcel uznať latinsky vystavené mandáty horvatských vyslancov, ani týmto nechcel dovoliť latinsky hovoriť.

V magnátskej tabuli gr. Erdödy vytýkal Horvatom, že robia ruskú propagandu; do týchto čias nebolo počuť tejto výčitky. Sám palatín hovoril vtedy v duchu maďarisátorskom, ako vôbec hovel snahám šovinistickým. Ked bola uňho deputácia slovenskej ev. cirkve peštianskej, ktorej farárom bol slávny Ján Kollár, v otázke míestodržiteľstvom už povoleného pozemku na cirkevnú budovu a rečník deputácie hovoril mu o národoch Uhorska, skočil mu palatín do reči a s hnevom mu odvrkol: „Ja znám v Uhorsku len jeden národ a to je národ maďarský!“

Ale magnáti predsa neprijali uzavretie snemovne vyslancov, aby v potyku s Horvatmi užívaná bola reč maďarská. Za zavrhnutie toho uzavretia hovorili menovite gr. Széchenyi a Eötvös; no ináč aj magnáti vyhlásili maďarský jazyk za diplomatický a úradný, miesto latinského.

V rokoch 1842 — 1843 viedol sa tuhý publicistický boj medzi českým grófom L. Thunom a Fr. Pulszkym, tamten bránil práva a záujmy Slovákov, tento stanovisko Maďarov. Ale to vec nezmenilo.

Dňa 31. decembra 1843 odstránili Ľudevíta Štúra, ako námestného professora slovenskej reči na prešporskom ev. ústave, lebo že rozširoval panslvistické idey. Slovenska mládež demonštratívne opustila Prešporok a šla do Levoče pokračovať v svojich študiach.

Z. čl. II. 1844 ustanovuje, že všetky kráľovské reškripty a nariadenia uhorskej dvornej kancellárie, všetky zákony majú byť maďarsky osnované a pojednávania snemu maďarsky vedené, vyjmúc rečí tých horvatských vyslancov, ktorí maďarsky nevedia, ale aj to len za šesť rokov; súdy tiež po maďarsky, teda aj „sväté stolice“. Na všetkých školách má byť maďarčina rečou naukosdelnou.

To odpor stupňovalo. Na horvatskom sneme razom zmizla latinčina. Ivan Kukuljevič Sakcinski a Horváth dňa 12. mája 1843 prví začali hovoriť po horvatsky a za nimi ostatní rečníci. Horvatský jazyk uplatnil sa na celej čiare. Dňa 3. októbra 1845 smelo už privolal Kukuljevič: „Každý rečník má právo latinsky alebo slovansky hovoriť, lebo ja slovanský jazyk držím za samospasiteľné palladium mojej vlasti.“

S 1. augustom 1845 začal Ľudevít Štúr v Prešporku vydávať „Slovenskje Národňje Novini“ a hneď nastal silný žurnalistický boj. Už to stálo mnoho práce, chodenia, prosieb (jedna prosba išla od turčianskeho zemianstva), kým dostal povolenie.

V tom samom roku založili (M. M. Hodža, L. Štúr, K. Fejérpataky, M. J. Hurban) v Liptovskom Sv. Mikuláši slovenský literárny spolok „Tatrín“, ale vláda ho nepovolila pre „panslavistické tendencie“, kdežto vtedy ešte len trpeným Židom povolila spolok za spolkom, lebo tie maly tendenciu maďarisačnú.

Ale dobrý duch letel povetrím. V zasadnutí turčianskej stolice dňa 7. októbra nižšie zemianstvo hlučne volalo: „Po slovensky, po slovensky! My chceme vedieť, čo sa tu robí!“ — V tom samom mesiaci a roku bol na stoličnom dome bál „ochranného spolku“ a tam stoličný fiškál Karol Zathureczky pri stolovaní pripil hlavnému županovi po slovensky a tento, barón Ďorď Révay, poďakoval sa tiež po slovensky. Ktosi síce privolal fiškálovi, aby hovoril po maďarsky, ale tento rázne odsekol: „Kto nechce tu počuť materinskú reč, nech ide von.“ (Viď „Slovenskje Národňje Noviny“, dopis z Turca.) Podžupanom bol vtedy Imrich Lehotský z Bystričky, ktorý nevedel po maďarsky.

Maďari pochopili význam pohybu a obrátili sa k Viedni. Na návrh Ludvika Kossutha uzavrela peštianska stolica 16. novembra 1845 protestovať u kráľa proti „neústavnému“ pokračovaniu horvatského snemu, ale deputácia, ktorá niesla ten protest, nebola pripustená. Protest bol poslaný aj na iné stolice, aby ho podporovaly, ale slovenské ho zväčša zavrhly, podobne prípis stolice prešporskej proti tomu, že kráľ deputáciu neprijal.

Dňa 13. marca 1846 podali slovanskí študujúci na peštianskej universite 109 podpisami opatrenú prosbu pred kráľ. námestnú radu, aby tam postavená bola kathedra slovanských jazykov; výsledku to nemalo.

Na štvrťročnom stoličnom výbore v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 14. decembra 1846 valným počtom shromaždení nižší zemäni hlučne žiadali, aby predmety pojednávania predložily a vysvetlily sa aj po slovensky, ale hl. župan Majthényi to odoprel.

Na 7. novembra 1847 svolaný bol do Prešporka snem. Za palatína vymenovaný bol dňa 12. nov. arciknieža Štefan, ktorý složil prísahu po maďarsky. To Maďarov posmelilo. V zasadnutí dňa 22. nov. už Kossuth žiadal, aby v prípise na kráľa vyslovily sa ponosy ohľadom maďarčiny. A gr. Széchenyi prízvukoval, „aby sa ukázalo, že chceme byť Maďarmi!“

Dňa 11. decembra predložený bol snemu návrh zákona o uhorskom štátnom občianstve, kde zreteľne vysloveno, že k dosiahnutiu občianskeho práva požaduje sa, aby patričný vedel maďarsky.

V zasadnutí dňa 18. dec. trenčiansky vyslanec Kubicza vyslovil svoju ľútosť nad tým, že národná (maďarská) reč nie je aj jeho materinskou, ale chce, aby národná reč bola všade uvedená; preto žiada doniesť zákon: 1. aby sa kráľ. kniežatá maďarskej reči vyučovaly, 2. aby vo všetkých školách a ústavoch rečou naukosdelnou bola reč maďarská a že aj úradníci v Horvatsku povinní sú vedieť maďarsky.

Proti tomu ozvali sa Horvati, menovite Metel Ožegovič ohnivou rečou.

Dňa 21. decembra 1847 i dňa 13. marca 1848 vystúpil náš nesmrteľný Ľudevít Štúr, vyslanec mesta Zvolena, v otázke urbárskeho odkúpenia za zastupiteľstvo ľudu a za práva kráľ. miest. Je to omyl, keď hovorí sa, že zrušenie urbárskej služby a roboty je zásluhou Kossuthovou. Kossuth z počiatku ani nebol za to. Keď Štúr hovoril, že „ak jesto v krajine našej vec dôležitá a jej šťastlivé riešenie medzi najvrúcnejšie a najspravedlivejšie túžby prislúcha, je to podľa môjho náhľadu do porady vzatý predmet urbárskeho odkúpenia, — vykúpenie úbohého poplatného ľudu“, Kossuth odpovedal, že „obecný ľud je akémusi osudu ponechaný“. Kossuth len neskoršie vzal na seba plášť liberalismu, lebo vedel, že ho to pozdvihne v očiach massy, na ktorú on pre svoje záujmy rátať potreboval a musel. Všeobecnému západno-europejskému pohybu za svobodu potlačeného ľudu nemohlo vyhnúť ani Uhorsko.

Potískanie maďarčiny do popredia bolo stále na dennom poriadku. Koncom decembra 1847 a v januári 1848 snem pretriasal podrobný rozšírený návrh z r. 1844. o uvedení maďarskej reči do úradov svetských i cirkevných a do škôl.

Za práva Horvatska pozdvihol mohutné slovo dňa 7. a 15. januára 1848 náš slávny rodák Štefan Moyses, záhrebský kanonik, ako zástupca kapitule (od 1851 biskup baňsko-bystrický).

Dňa 15. januára povstal aj Ľudevít Štúr proti maďarisovaniu cirkve a školy. Štúr hovoril: „Že povýšila sa živá reč miesto mŕtvej latinskej za diplomatickú vo vlasti našej, to — ako myslím — každý za dobré uzná, nech mŕtvi pochovajú mŕtvych a živí nech žijú medzi živými. Ale platnosť a cena tejto zásady záleží najmä v tom, aby živí napospol mohli sa lepšie a cieľu primeranejšie rozvíjať a vzdelávať, čo je ale hlavný námer veku nášho, že namáha sa vzdelanosť všeobecne rozšíriť. Za svobodou ide vek náš, za svobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej svobody prísne vyhľadáva sa vzdelanosť, bez ktorej tamtá vonkoncom nedá sa uskutočniť. Medzitým, ako je povinnosťou jednotlivých krajín a štátov tieto dobrodenia rozšíriť a ich užívanie aj jednotlivcom dopriať, tak aj jednotlivci majú právo žiadať, aby k dosiahnutiu tohto cieľa podaly sa im potrebné prostriedky od vrchností krajinských a aby sa nikomu neodoprely. A z tohoto stanoviska prosím St. a R., aby ráčily porobiť také poriadky, podľa ktorých podržala by sa reč materinská v tak zvaných elementárnych školách vo všetkom vynaučovaní, menovite v školách ľudu slovenského aby rečou vyučovacou zostala reč slovenská. Tak som presvedčený, že to veľmi leží v záujme našej krajiny, aby sa ľud tento vzdelal a duchovne nezanedbal. Osvobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa svobode a ľud náš je predsa posiaľ obyčajnými feudálnymi pomerami a ťarchami zavalený, a to tým viac, že má neúrodné zeme a na horných stranách Uhorska nachodí sa pomerne o moc väčší počet aristokracie, ako na dolnej zemi a tak je vplyv na ľud o moc ťažší, ako tuto. Tento zchudobnelý ľud, ako irský, musí bojovať s hladom; okrem toho na mnohých miestach zemskí páni vystavili pálenice, tak že už všetek zoslabnutý, zbľadlý a otrhaný vláči sa len ako tôňa. Keby pri tomto nešťastí malo ho ešte potkať to, žeby nedostal ani vyučovania v svojej materinskej reči, naozaj, celkom pohrúžil by sa do sprostoty a upadol by do hroznej duchovnej i materiálnej zaostalosti. Každý učiteľ vie z každodennej zkúsenosti, že je reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia k vyučovaniu, bo v tejto naučení sme nie len mysleť, ale aj cítiť, a k dobrému vyučovaniu a vzdelávaniu je aj toto potrebné. Dieťa chudobného človeka môže chodiť do školy len za krátky čas a keby k tomu ešte nevyučovalo sa v reči materinskej a len mechanicky v cudzej reči, také vyučovanie nemohlo by mať dobré, ale naopak len škodné následky. Preto prosím slávne St. a R. v záujme tohto ľudu, aby riadne vyučovanie dostával v reči materinskej a v tej samej reči aby sa mu neporušené ponechalo aj odbavovanie služieb Božích.“ — Ozaj skromná žiadosť!

Oproti tomu hovoril nitriansky vyslanec Tarnóczy, že slovenský ľud nitrianskej stolice chce sa pomaďarčiť, čo ovšem neskoršie Nitranci sami dôkladne a makave podvrátili.

Predložené návrhy boly prijaté.

Pri návrhu o kolonisácii všetci rečníci vyslovili sa proti sťahovaniu cudzích Židov; viacerí žiadali, aby pustatiny zaľudnately sa slovenským ľudom, ktorý by sa tak ľahšie pomaďarčil — Satmársky vyslanec Kende vyslovil svoje podivenie, prečo sú Maďari takí neplodní, keďže pod Arpádom bolo ich na million a teraz r. 1848 ešte len 4 milliony. — Ľ. Štúr vyslovil sa za to, aby Židia ani na ďalej v baňských mestách bývať nemohli. „Ako pôsobia Židia na náš biedny ľud, je známo: vyciciavajú jeho krv, ako pijavice.“

Dňa 4. februára 1848 vystúpil v magnátskej tabuli záhrebský biskup Georg Haulík, tiež rodom Slovák, z Trnavy, za práva Horvatov a proti návrhu o pomaďarčení škôl. Hovoril medzi iným: „Myslím, že ohľadom reči a národnosti zákonodarstvo musí si viesť veľmi opatrne, lebo tlak vzbudzuje odpor, najmä teraz, kde každý národ počína ujímať sa svojej národnosti a za ňu horliť.“ Menovite proti tomu ozval sa Haulík, aby na dedinských školách učila sa reč maďarská; na čo odpovedal mu gr. Batthyány, že „Horvati môžu byť radi, keď v domácich horvatských záležitostiach dovolí sa im užívať aj horvatský jazyk“.

Návrhy o pomaďarčení školy boly prijaté a prijala ich aj snemovňa veľmožov hneď v zasadnutí dňa 5. februára, s tým dodatkom, že „Horvatom ponecháva sa predbežne na vôľu“.

Dňa 3. marca uzavrela snemovňa vyslancov repräsentáciu na kráľa, v ktorej žiada sa národná vláda: zodpovedné uhorské ministerstvo. Repräsentácia bola vo Viedni dňa 15. marca zvláštnym vyslanstvom odovzdaná. Zodpovedné ministerstvo povolené pod predsedníctvom gr. Lud. Batthányiho. Palatin, ako námestník kráľov má krajinu z Budína spravovať; aj snem má prejsť do Pešti.

*

Čo teraz nasledovalo, to vymyká sa z rámca týchto riadkov: zmena na zmenu, prekvapenie za prekvapením. Od 13. marca šľahal už plameň revolúcie a každý výraz štátnej moci bol ozvenou okamžitých dojmov. Situáciu opanoval Kossuth. Priebeh tých udalostí nepatrí sem.

Dňa 23. marca vymenovaný bol Jelačič za horvatského bána.

Prípisom zo dňa 2. apríla na biskupa Haulíka sľúbil cisár a kráľ Ferdinand brániť horvatský národ a jeho práva.

Dňa 11. apríla vydaný bol cisársky patent, ktorým bol prešporský snem zatvorený a všetky od konca r. 1847 až posiaľ donesené zákony potvrdené. Tieto zákony, ktoré volajú sa zákonami z r. 1848, obsahujú pre Maďarov tie najväčšie svobody. Uhorsko má zodpovedné ministerstvo a palatina s neobmedzenou mocou, temer samostatného panovníka. Tým bola vlastne postavená koruna všetkým maďarisačným snahám, aké javily sa od r. 1830. Zák. čl. V: 1848 vyhlasuje maďarský jazyk za jediný diplomatický a zákonodarný jazyk Uhorska. Na základe toho hneď vysloveno, že snemovým vyslancom môže byť len ten, kto vie maďarsky. A XVI. z. čl. lit. E. ustanovuje, že maďarský jazyk je aj úradným jazykom všetkých stolíc.

Tak na sneme. Spoločnosť hnala sa tým samým prúdom. Kto i len slovo povedal za ľud a za Slovákov, toho hneď obviňovali z panslavismu, z vlastizrady, inkvirovali a prenasledovali; menovite divoko išlo po ev. konventoch; aj z katol. seminárov vyobcovali theologov. V slovenských cirkvách nakladali po maďarsky kázať, ako na Sarvaši, na Čabe, a aby nik z kostola nevyšiel, postavili ku dverám hajdúchov.

Medzi nemaďarskými národnostiami povstal prirodzene čulý ruch.

Dňa 28. marca 1848 sišiel sa v Liptovskom Sv. Mikuláši stoličný výbor na vyhlásenie zákona o zrušení urbárskej služby a roboty. Tam vystúpil hybský notár Klein a menom shromaždeného národa predniesol Žiadosti Slovákov: 1. Slovenský jazyk má byť vo všetkých Slovákmi obydlených stoliciach jazykom verejného pokonávania. 2. Má byť jazykom súdov a 3. naukosdelným jazykom v školách. 4. Slovenská národnosť má byť uznaná v politickom i spoločenskom živote. Tieto žiadosti slovenského národa, podporované výrečnosťou M. M. Hodžu, stolica prijala a do zápisnice zaznačila, ale potom na pokyn vlády pod komissárom Karolom Szentiványim odvolala a proti Hodžovi a iným zaviedli vyšetrovanie.

V ten samý deň bolo veľké shromaždenie ľudu na Brezovej, kam prišly z okolia tisíce národa. Aj tam boly prednesené a podpísané také žiadosti, ako v Liptovskom Sv. Mikuláši. Hlavným rečníkom a dušou shromaždenia bol tu J. M. Hurban. — V podobnom smysle, keď aj nie v takej určitej forme, ozvali sa početní rečníci aj po iných slovenských stoliciach.

Súčasne ozvali sa sedmohradskí Sasi adressou na cisára za svoju národnosť a samostatnú politickú organisáciu, ale gubernátor gr. Jozef Teleki odbyl ich menom uhorskej vlády tým, že pre nemecko-národné plány niet v Uhorsku žiadneho miesta.

Dňa 3. mája uzavreli Srbi na svojom národnom kongresse v Karlovciach pod predsedníctvom generála Ďura Stratimiroviča: 1. Srbi vyhlasujú sa za politicky svobodný a neodvislý národ pod rakúskou dynastiou a protektorátom uhorskej koruny. 2. Srbský národ žiada znovusriadenie „Srbskej Vojvodiny“. 3. Srbský národ uzaviera politickú uniu medzi Srbskou Vojvodinou a Trojjediným královstvom.

Aby vyslovily sa žiadosti národa slovenského, svolaná bola na deň 10. mája do Lipt. Sv. Mikuláša všeobecná schôdzka a tam prijaly sa „Žiadosti slovenského národa pred kráľa, pred snem, pred palatina, pred uhorské ministerstvo a pred všetkých priateľov človečenstva a národnosti“, v podstate tie samé, čo 28. marca, len že určitejšie a ráznejšie. — Ako odpoveď z Pešti vyhlásený bol po slovenských stoliciach náhly súd.

Dňa 15. mája uzavreli Rumuni v Blažori: 1. Rumunský národ žiada úplnú národnú autonomiu, účasť v zákonodarstve a administrácii dľa počtu obyvateľstva pomerným počtom vyslancov a úradníkov, ktorých by si on svobodne volil; svobodné užívanie rumunského jazyka vo všetkých oboroch zákonodarstva a administrácie; právo každoročne smieť vydržiavať národné shromaždenie na ochranu svojich záujmov pod vedením v tom shromaždení voleného stáleho výboru. 2. Rumunský národ žiada emancipáciu svojej cirkve a jej urovnoprávnenie; znovusriadenie rumunskej metropoly, každoročnú synodu s pritiahnutím svetských a svobodnú voľbu biskupov, ktorí majú miesto a hlas na sneme.

So všeobecným národnostným ruchom museli už aj vo Viedni počítať.

Dňa 25. apríla 1848 vydalo ministerstvo Pillersdorfovo novú konštitúciu, kde v 4. § stojí, že „všetkým národom zaručuje sa nenarušiteľnosť ích národnosti a jazyka“. - Aká opatrnosť a dobroprajnosť, keď je úzko! A podobných prejavov nasledoval potom celý rad, ale bez účinku.

Dňa 18. mája sišiel sa vo Frankfurte n. M. „parlament“ oboslaný aj rakúskymi Nemcami, na znak jednoty nemeckého národa; oproti tomu svolaný bol do Prahy na 31. mája slovanský kongress, kde boli aj Slováci zastúpení. Tam po prvý raz vyslovená bola myšlienka federalismu. Zvláštneho výsledku tento kongress mať nemohol, lebo už stál pod bajonetami.

Na Slovensku plnily sa žaláre slovenskými „buričmi“ a stavaly sa šibenice z rozkazu vlády Kossuthovej. Na šibenicu boli posúdení: Štefan Marko Daxner, Ján Francisci a Michal Bakulini, ale boli osvobodení postupom pomocného vojska ruského.

Slovanské národy v Uhorsku (Horvati, Srbi, Slováci) povstaly so zbraňou v ruke na obranu svojích práv a záujmov. Slovenské povstanie riadila „národná rada“: Ľud. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža.

Viedeňská vláda musela dalej pokročiť.

Dňa 20. mája vydaný bol cisársky manifest „K Mojim národom“, kde stálo doslovne: „… naopak budem vždy náklonný slušné žiadosti Mojích národov zákonnou cestou vyslyšať a národným i provinciálnym záujmom vyhovieť.“

Dňa 22. júla zahájená bola ústavodarná ríšska rada, kde arciknieža Johann, ako námestník cisára, v svojej zahajujúcej reči osvedčil: „Všetky národnosti rakúskej monarchie stoja rovnako blízko srdcu Jeho veličenstva. V ích vernom sbratení, v úplnej rovnoprávnosti všetkých, ako aj v úprimnom spojení s Nemeckom (to malo lichotiť Nemcom) nájdu všetky záujmy svoj pevný základ.“

Dňa 19. septembra pri debatte o pripustení maďarskej deputácie pred ríšsku radu, hovoril minister zahraničia: „Vláda dňa 31. júla osvedčila Maďarom, že udržanie jednoty monarchie a urovnoprávnenie všetkých národností je ten cieľ, ktorý má pred očami aj v uhorsko-horvatskej otázke“.

Dňa 17. oktobra Kossuth vymazal Hodžu, Štúra, a Hurbana zpomedzi občanov krajiny a na hlavu každého vypísal po 50 zlatých v striebre. Obesení boli: Langsfeld, Holuby a Šúlek. Mnohí len šťastlivou náhodou alebo zakročením rakúskeho vojska osvobodili sa od istej smrti.

Cisár a kráľ Ferdinand I. uznal za potrebné ozvať sa k svojim národom. Vo svojom manifeste z Olomúca dňa 20. oktobra hovorí: „Každá národnosť našla u Nás vždy ochranu a v Nás starostlivého pestovateľa svojho vývinu. Tento smer budeme vždy nasledovať a nedopustíme, aby jedna národnosť druhú potlačovala. Rovné právo pre všetkých je Naším cieľom.“

V novembri presťahovala sa ríšska rada do Kromeríža a tu zastihla ju zpráva o zmene na tróne.

V svojom manifeste dto 2. decembra 1848 vyslovil cisár Franz Jozef I.: „Na základe pravej svobody, na základe rovnoprávnosti všetkých národov ríše a rovnosti všetkých štátnych občanov pred zákonom, ako aj účasti zástupcov ľudu na zákonodarstve, povstane vlasť znovu v starej veľkosti, ale s obnovenou silou neohrožená budova v búrkach času, priestranný byt pre kmeny rozličných jazykov, ktoré pod berlou Naších otcov od století spojuje bratský sväzok.“

Patentom dňa 15. decembra daná bola Srbom a patentom 21. decembra sedmohradským Sasom úplná národná samostatnosť a autonomia.

Patentom 4. marca 1849 bolo vyslovené, že jednotlivým národným kmenom má byť poskytnutá možnosť vzdelať sa v svojom jazyku.

Kromerížska ríšska rada pracovala medzitým na novej ústave.

Ale z Viedne začal už povievať iný vietor; už ukazovaly sa snahy centralistické.

Dňa 4. marca bola Kromerížska ríšska rada rozpustená a v poťažnom patente boly už vynechané slová „rovnoprávnosť národov“ a vyzdvihnuto, že „v znovuzrodení vlasti, v úzkom spojení jej čiastok uznáva zdravý smysel ľudu prvú podmienku zpätuvedenia narušeného poriadku a blahobytu…“ Ďalej vyzdvihuje sa potreba spoločnej ústavy pre „jednotné a nerozdeliteľné cisárstvo rakúske“ s uznaním „samostatnosti jednotlivých korunných krajín v rámci ríšskej ústavy“.

V § 5. tej novej ústavy vysloveno: „Všetky národné kmeny sú rovnoprávne a každý má nenarušiteľné právo na pestovanie svojej národnosti a svojho jazyka.“

Táto marcová ústava neuspokojila nemaďarské národnosti. Srbi a Horvati vyslali do Kromeriža deputáciu s prosbou o zmenu ústavy.

Dňa 20. marca bola v Kromeríži u cisára aj slovenská deputácia (Kozaček, Štúr, Hurban, Kuzmány), ale už bolo po všetkom.

Dňa 14. apríla 1849 vyhlásil snem v Debrecíne, že panujúcu habsburgskú dynastiu pozbavuje uhorského trónu.

V ten samý deň zomrel na Dobrej Vode slávny slovenský básnik Ján Hollý (* 24. marca 1785 v Búr-Sv.-Mikuláši.)

Dňa 14. júna vyslovil minister Bach v svojej súdobnej ústave a potom dňa 15. augusta ministeriálnym nariadením, že úradníci v miešaných okresoch majú sa vynasnažovať (!) osvojiť si jazyk patričného okresu. A ministeriálnym nariadením zo dňa 25. oktobra vyslovil, že „každý národný kmen má požívať ochranu svojich práv a pestovanie svojich jazykových a iných záujmov v smysle ústavy dto 4. marca“. Ale exekutiva tých nariadení sverená bola orgánom, ktoré nemaly k tomu ani vôle, lebo boly viac menej práve v protivnom smysle interessované.

V Segedíne prišiel už Kossuth k tomu presvedčeniu, že chybil, keď od počiatku tak nepriateľsky postavil sa proti nemaďarským národnostiam. Bol by i to chcel napraviť. Dňa 28. júla 1849 dal zákonom vyhlásiť rovnoprávnosť všetkých národností, no bolo pozde.

(Ludvik Kossuth pochodil z rodiny Košútovcov v obci Košúty v Turci. Jeho otec vysťahoval sa ako mládenec do zemplínskej stolice a tam sa oženil. Ludvik Kossuth, ako chlapec, často chodieval do Turca k svojmu strýkovi Ďurkovi Košútovi, ktorý bol horlivý slovenský rodoľub [Dr. Hurban venoval mu II. ročník „Nitry“; † 1. augusta 1848.] Z Košút chodieval Ludvik do záturčianskej školy. [Záturčie leží oproti Košútom na druhej strane rieky Turca] a učil sa abecedu zo slovenského Šlabikára. Tento Šlabikár bol ešte v rokoch sedemdesiatych u Alexandra Liebhardta, vtedajšieho notára vrútockého, ktorý býval v Košútoch a mal za ženu Košútovskú. Raz stalo sa, že Ludvik, „samopašné dieťa“, ako chlapci bývajú, u strýka v Košútoch padol na dvore do hnojnice, odkiaľ ho jeho stryná vytiahla. Keď táto potom roku 1848 počula, čo Ludvik robí, vyslovila sa, že keby bola vedela, že vyrastie z neho taký „nezdarný syn“, že bola by ho do tej hnojnice ešte posotila.

Aj najprednejší maďarský básnik Alexander Petőfy pochodil z rodičov slovenských. Volal sa Petrovič a len v 20. roku si meno pomaďarčil. Jeho rodičia: Štefan Petrovič, rodom z Novohradu, a Maria Hrúzova z Liešneho v Turci, boli v Asóde 15. sept. 1818 po slovensky sobášení. Alexander narodil sa 1. januára 1823 v Malom Kereši, kde jeho otec bol mäsiarom. R. 1835 poslaný bol na Asód do školy k nášmu rodákovi, professorovi Štefanovi Koreňovi. (Viď almanach „Živena“ II. 1885.)

Složením zbrane pri Világoši pod Görgeyom dňa 30. augusta 1849 pred ruským pomocným vojskom pod generálom Paskievičom skončilo povstanie.

*

Čo teraz nasledovalo? Viedenská vláda nepreukázala dosť dobrej vôle smieriť sa s národami a urobiť im po práve.

Nemčina pestovala sa menovite v škole. V jednom druhom zákone alebo ministeriálnom nariadení bola ešte aká taká vzpomienka, ale zákony zo dňa 31. decembra 1851 málo už vedia o rovnoprávnosti „národných kmenov“, o rovnakom práve na ochranu a pestovanie národnosti a jazyka.

Mesto Veľká Revúca, v stolici gemerskej, r. 1853 uzavrela založiť slovenskú reálku a složila potrebný kapitál; aj iné mestečká a obce pripojily sa so značnými sumami. Od vrchnosti prišla odpoveď, aby menovanie professorov ponechalo sa námestnej rade a za naukosdeľný jazyk aby sa prijala nemčina.

Dňa 16. decembra 1854 a dňa 1. januára 1855 vyšly ministeriálne nariadenia, ktorými vyhlásená bola nemčina za naukosdelný jazyk na všetkých gymnásiách v Uhorsku a len na niektorých v nižších triedach ponechaný „materinský“ jazyk, ako výpomocný; tak menovite v Levoči a v Baňskej Bystrici.

Tieto pomery trvaly do r. 1857. Až cesta cisára do Uhorska zavdala pohnútku ku zmene vládneho systému.

Cisárskym reškriptom dto 9. septembra 1857 dostal generálny gubernátor uhorský rozkaz, že „má sa brať slušný ohľad na pestovanie jazyka rozličných národných kmenov“.

Hlavný obrat v politike nastúpil po porážke rakúskeho vojska pri Magente (4. júna 1859) a pri Solferine (24. júna 1859.)

Maďari vycítili dosah tohto obratu a začali ho v svoj prospech vykorisťovať. Strana starokonservativcov (Maďari mávali a majú strany na všetky prípady) vypracovala adressu na korunu za zpätuvedenie uhorského štátneho práva. Adressa nebola síce prijatá, ale mala silný mravný účinok.

Dňa 1. septembra 1859 vydaný bol cisársky patent na usporiadenie pomerov v ev. cirkvi. Sriadená bola slovenská patentálna superintendencia a 1860 Karol Kuzmány vyvolený za superintendenta. To unionistov-maďarisátorov rozzúrilo.

Dňa 8. septembra 1859 vyšlo ministeriálne nariadenie, ktoré hovorí, že vyzdvihuje sa nariadenie zo dňa 16. decembra 1854 o uvedení nemeckého jazyka za naukosdelný do všetkých gymnásií, ale že na každý prípad má sa žiadať znalosť nemčiny pri maturitných zkúškach. Gymnásia začali sa maďarisovať.

Dňa 31. mája 1860 sišiel sa vo Viedni takzvaný „sosilnený rajchsrát“, lebo boli tam už aj vyslanci z Uhorska.

Hned v štvrtom zasadnutí pozdvihli uhorskí vyslanci ponosu proti germanisácii. Pri debatte o vedení pozemných kníh vytýkal gr. Barkóczy, že deje sa to nemecky. Minister pravosudia Nádasdy odpovedal, že v početných okresoch vedú sa pozemné knihy po maďarsky; so stanoviska rovnoprávnosti, že v prešporskom a košickom administratívnom dištrikte maly by sa viesť po slovensky, lebo taká je tam väčšina obyvateľstva, a poneváč tu o maďarčine nemôže byť reči, nuž že uviedly sa pozemné knihy nemecké!! Tak chápali vo Viedni rovnoprávnosť.

Maďarskí vyslanci gr. Szécsen, Andrássy a Majláth žiadali maďarské pozemne knihy v celom Uhorsku. V tom podporovali ich Poliaci.

„Rovné povinnosti, rovné ťarchy, rovné práva! — odpovedal biskup Jozef Juraj Strossmayer. — Okrem Maďarov sú v Uhorsku aj Slováci a Rumuni; aj tým treba priznať právo a urovnoprávniť ich.“ — V tom smysle hovoril aj rumunský metropolita Šaguna.

A následok? Dňa 20. Oktobra 1860 vydaný bol na gr. Vaya znejúci cisársky reškript, ktorým „vyhlasuje sa maďarský jazyk za úradný pri všetkých politických a súdobných vrchnostiach“, s tým doložením, že obce majú právo v svojich obecných, cirkevných a školských záležitostiach ustanoviť si svoju reč, a vrchnosti že v tej reči majú s nimi dopisovať; podobne že každý má právo v stolici a v obci svojím jazykom hovoriť, aj predlohy k vrchnostiam podávať. Čo týka sa naukosdelnej reči na gymnásiach, o tom že vypočuť sa má mienka udržovateľov, panovníkovi že má sa podať zpráva a rozhodnutie že stane sa neskoršie.

V ten samý deň vyšiel tak zvaný „oktobrový diplom“, ktorým uznáva sa samostatnosť a autonomia, „kráľovství a krajín“, ale uznávajú sa aj „krajinské jazyky“.

To zapríčinilo pád ministerstva Goluchowského a prišiel Schmerling. Tento mal úlohu previesť zásady októbrového diplomu. Započal to vydaním „februárového patentu (26. febr. 1861) v smysle centralistickom a germanisačnom s heslom „za vedu a svobodu“. Olej na oheň. S takou politikou nemohla byť spokojná žiadna strana, mimo Nemcov.

Dňa 19. marca vyšlo v Budíne 1. č. „Pešťbudínskych Vedomostí“, politického orgánu národa slovenského.

Na 6. apríla 1861 svolaný bol do Pešti uhorský snem. Zahájil ho krajinský sudca gr. Ďuro Apponyi ako k tomu od Jeho veličenstva vymenovaný komissár. Snem podal proti februárovému patentu protest a odoprel vyslať na rajchsrát delegátov.

Dňa 1. mája bola vo Viedni zahájená ríšska rada. Jeho veličenstvo hovoril medzi iným: „Pevne som presvedčený, že svobodné inštitúcie pri svobodnom zachovávaní a prevedení zásad rovnoprávnosti všetkých národov monarchie, rovnosti všetkých občanov pred zákonom a účasti zástupcov ľudu v zákonodarstve povedú k blahonosnému preporodeniu celej monarchie.“

Dňa 16. mája započala sa na uhorskom sneme debatta o adresse. V Deákovom návrhu adressy stojí: „My chceme náš ústavný život na základe úplnej rovnosti práva vyvinovať a zabezpečiť. Chceme, žeby ohľadom užívania občianskeho práva ani náboženstvo ani národnosť medzi občanmi vlasti žiadneho rozdielu nerobily, a želáme všetky tie rozkazy a zákony, ktoré úplnú rovnosť práva obmedzujú, ešte na tomto sneme podľa slušnosti a spravedlivosti premeniť.“

A Tisza, ako vodca opposicie, hovorí v svojom návrhu uzavretia, ktorý predložil snemu dňa 1.júna: „… zamýšľame všetkým národnostiam na základe rovnoprávnosti všetko to povoliť, čo nestojí v odpore s integritou spoločnej vlasti; my chceme, keď v našej vlasti niet žiadnej výsadnej triedy, aby každý bol rovný, žeby každý vlasť svoju rovnou mierou ľúbiť mohol, preto želáme z naších zákonov vymazať všetko, čo protiví sa rovnoprávnosti.“

Vyslanec August Trefort, pozdejšie ako minister osvety zúrivý maďarisator školy, hovoril pri debatte dňa 22. mája: „Čo týka sa ostatných na území Uhorska žijúcich kmeňov, nechcem prekážať ich vývinu v smere národnom, poneváč potlačovanie národností, ako nesrovnáva sa so svobodou, tak bolo by aj zlou a bezúčelnou politikou. Srbi, Rumuni, Nemci, Slováci a Rusi nech vedú svoje municipálne záležitosti v svojej reči, nech v školách užívajú takú reč, akú chcú… Na území Uhorska nemôže byť žiadnej privilegovanej národnosti. Kde je obyvateľstvo miešané, tam neutvoria sa nikdy štáty podľa národných zásad.“

Schmerling napomáhal ruch proti Maďarom, či úprimne, to je ovšem iná otázka („Divide et impera!“), ako vôbec Bachovská a Schmerlingovská doba budú potrebovať náležitého objasnenia.

Dňa 6. a 7. júna 1861 sišiel sa v Turčianskom Sv. Martine, na pozvanie mesta uzavretím so dňa 9. mája, národný kongress Slovákov, kde pod predsedníctvom Jána Francisciho v známom „Memorandume“ vyslovené boly žiadosti slovenského národa v Uhorsku. Pri uznaní jednoty a nedeliteľnosti kráľovstva uhorského, pri uznaní maďarského jazyka za diplomatický v krajine a s prízvukovaním solidarity nemaďarských národností v Uhorsku žiada sa: slovenský jazyk v cirkvi, v ľudovej a strednej škole, v administrácii a pri súdoch v potyku s obecenstvom; slovenská osnova zákonov, slovenská právnická akademia, spravedlivé zastúpenie slovenského národa na sneme a zaokrúhlenie tých stolíc, kde Slováci bývajú s uznaním a zabezpečením práva neslovenských menšín.

Hlavnými rečníkmi na kongresse boli: Štefan Marko Daxner, osnovateľ „Memoranduma“, Dr. J. M. Hurban a Ján Palárik.

V ohromnom zástupe národa zo všetkých slovenských stolíc boli tam aj: barón Šimon Révay, hlavný župan stolice turčianskej, Martin Szentiványi, hlavný župan stolice liptovskej a Jozef Justh st., snemový vyslanec a predseda Deákovského klubu, (za mladí nevedel po maďarsky a naučil sa len neskoršie), všetci verili sa so slzami v očiach, že však aj oni sú Slováci, ale že oni to tak nemôžu.

Opisovať ďalšie osudy „Memoranduma“ nepatrí sem. Ale účinok nevystal.

Dňa 10. júna podal b. Jozef Eötvös na sneme návrh, aby vyslaný bol 27-členový odbor, „ktorý porobil by také predpráce, aké nevyhnutne vyžadujú sa, žeby táto vážna (národnostná) otázka rozlúštila sa zákonom k uspokojeniu občanov rozličného jazyka a k blahu vlasti“, lebo že, sotvy jesto vážnejšej otázky, ako otázka o uspokojení slušných žiadostí rozličných národností.

„Memorandum slovenského národa“ mala odovzdať snemu a kráľovi deputácia pod vedením b. Révaya, prípadne M. Szentiványiho, ale v patričný čas jeden „ochorel“, druhý „nebol doma“. Deputácia pod vedením Jána Francisciho dňa 26. júna odovzdala „Memorandum“ podpredsedovi snemovne vyslancov Kol. Tiszovi (predseda Ghyczy bol vo Viedni.) Tisza odpovedal, že „Memorandum“ snemu predloží. „Na základe rovnoprávnosti národnej môžu všetky národnosti očakávať od snemu vyplnenie všetkých takých žiadostí, ktoré srovnávajú sa s celistvosťou a jednotou krajiny.“

V ten samý deň vyvolený bol v snemovni vyslancov 27-členový „odbor pre otázku národností“.

Dňa 27. oznámil predsedajúci Tisza, že bolo mu odovzdané Memorandum národného slovenského shromaždenia v Turčianskom Sv. Martine, ktoré doručí sa „odboru pre otázku národností“.

V zasadnutí dňa 18. júla zrušili voľbu ruského vyslanca Adolfa Iv. Dobrianskeho. Vynašli si všeliaké výkrutky, ale hlavný dôvod bol ten, že Dobriansky služil pod vládou absolutistickou.

Kráľovský reškript na adressu zo dňa 21. júla a dňa 22. v sneme prečítaný vytýka medzi iným, že adressa odvoláva sa na zákony z r. 1848, „ktoré veľkú časť pod korunou uhorskou žijúcich národov v ích národných záujmoch urážajú“, i vyzývajú sa obe snemovne, „aby či následkom Naších kráľovských predlôh, či následkom snemového návrhu prikročily k rokovaniu o takom návrhu zákona, ktorý obsahoval by určite a zreteľne formulované práva národností nemaďarských obyvateľov Nášho kráľovstva uhorského, týchto objem, tak ohľadom vyvinovania reči a národnosti, ako aj ohľadom na ích pomery k verejnej správe“.

Dňa 8. augusta predložil snemu Deák návrh odpovede na reškript. Pridŕža sa zásad v adresse vyslovených. Ďalej stojí tam: „My vieme, že vždy viac vyviňujúci sa cit národný zasluhuje pozornosti a že nemožno ho merať mierou predošlých časov a zákonov. My nezabudneme, že nemaďarskí obyvatelia Uhorska sú práve tak uhorskými občanmi, a s ochotou chceme zákonom zabezpečiť všetko, čo v tomto ohľade požaduje ich záujem a všeobecný záujem vlasti.“

Dňa 22. augusta bol snem rozpustený.

Schmerling v zasadnutí ríšskej rady dňa 23. aug. ospravedlňoval svoje pokračovanie aj tým, že snem pridŕžal sa zákonov z r. 1848, ktoré „urážajú uhorské národy nemaďarského jazyka“. „Jeho veličenstvo cíti sa povinným v tejto krajine žijúce Jeho najvyššiemu srdcu drahé mnohé milliony slovanských, rumunských a nemeckých obyvateľov otcovskou láskou a starostlivosťou chrániť v ích rovnom práve na uznanie a pestovanie národnosti, čo im zákony z r. 1848 nie len neposkytujú, ale ich práve ťažko ukracujú.“

Politickú činnosť preniesli Maďari do stolíc. A námestnou radou vyslané povereníctvo pre reorganisáciu katol. gymnásií už začiatkom septembra vyslovilo, že naukosdelnou rečou tých gymnásií má byť maďarská!

Dňa 5. novembra 1861 vymenovaný bol gr. Móric Pálffy za miestodržiteľa Uhorska. Stoličné výbory boly rozpustené a sriadené súdy vojenské.

Nemaďarské národy vysielaly do Viedne deputácie so žiadosťami na svojich národných kongressoch donesenými. Slovenská deputácia, vyslaná národným shromaždením so dňa 6. a 7. júna, ktorá bola najprv v Pešti pod vedením Jána Francisciho, prišla do Viedne dňa 12. decembra a tam pod vedením baňsko-bystrického biskupa Štefana Moysesa odovzdala do rúk Jeho veličenstva prosbu s dvoma prílohami: „Memorandum“ a podrobný operát, ako najsnadnejšie mala by sa previesť rovnoprávnosť národa slovenského v Uhrách bez urazenia krajinskej ústavy. Spolu odovzdal biskup Moyses ním podpísanú prosbu na ochranu katol. gymnásií pred maďarisovaním. Jeho veličenstvo odpovedal; „Teší Ma, že vás tu vidím, ako tlumočníkov smýšľania Môjho, vo všetkých ťažkých okolnostiach času verného a loyálneho národa slovenského z uhorských čiastok. Ponosy a prosby vaše vezmem do povahy a podľa možnosti budem na ne brať ohľad. Čo týka sa školských záležitostí, dotyčné nariadenia, ako sami udávate, vydané boly proti Mojej vôli, a tu čím najskorej naložím, aby sa tomu odpomohlo.“

Aj konsistorium munkáčskej diecézy na vyzvanie A. Iv. Dobrianskeho zo dňa 30. októbra obrátilo sa k Jeho veličenstvu s prosbou dto 24. decembra 1861 o také urovnoprávnenie ruského národa v Uhorsku, akého dostane sa ostatným nemaďarským národom.

Dňa 12. februára 1862 vyšlo pod č. 75.207 nariadenie kráľ. námestnej rady, že naukosdelnou rečou na gymnásiach má byť miešano materinská a maďarská. — Tak pretvorené bolo katol. gymnásium v Baňskej Bystrici na sloyensko-maďarské a postavené pod správu Martina Čulena.

Dňa 27. júla 1862 vyšiel z Laxenburgu datovaný cisársky reškript, ktorým kancellárovi gr. Forgáchovi nakladá sa, aby v usrozumení s námestnou radou dal vypracovať a hore predostreť návrh zákona, ktorým boly by jasne a určite ustanovené práva obyvateľov nemaďarského jazyka v kráľovstve uhorskom na ich jazyk a národný (nemzeti) vývin namerené.

Dňa 21. augusta 1862 vyšlo najvyššie rozhodnutie o potvrdení stanov „Matice Slovenskej“.

V septembri toho roku otvorené bolo patronátske ev. gymnásium slovenské vo Veľkej Revúci. — Ako by majáky krajšej budúcnosti!

Dvadsaťpäť slovenských obcí stolice spišskej podaly k Jeho veličenstvu prosbu (dto 2. januára 1863) v záležitosti neužívania reči slovenskej ani v úradovaní pri stolici ani vo vyučovaní mládeže na katol. gymnásiume v Levoči.

Na ev. lyceume v Prešporku začala sa persekúcia pre „panslavismus“ a ôsmi žiaci prinútení boli lyceum opustiť; odišli na katol. gymnásium v Baňskej Bystrici.

Dňa 4. augusta 1863 bolo prvé riadne valné shromaždenie „Matice Slovenskej“ v Turčianskom Sv. Martine, kde oznámeno, že Jeho veličenstvo vstúpil za člena Matice s 1000 zl. príspevkom. V tom čase vymenovaný bol predseda Matice biskup Štefan Moyses za skutočného tajného radcu.

Z tohto shromaždenia vyslatá deputácia poďakovať sa Jeho veličenstvu prijatá bola vo Viedni dňa 10. septembra. Na prívet vodcu deputácie, predsedu Matice a biskupa Štefana Moysesa odpovedal Jeho veličenstvo medzi iným : „Ochotný budem i napotom vziať pod Svoju ochranu verný slovenský národ.“

Situácia ukazovala sa priaznivejšou. Dňa 7. júna 1864 písal vládny „Sürgöny“: „Idea, ktorá rovnoprávnosť národov vo vývine a užívaní reči vystavila za právnu zásadu, založená je na pravde. Zapieranie tejto zásady je tak veľký hriech, ako násilenstvo na svedomí, a ako toto i tamto je obrazením ľudskej hodnosti.“

Vo svojom spise o národnostnej otázke v Uhorsku hovorí b. Jozef Eötvös, že proti odcudzeniu sa nemaďarských národov Uhorska je len jeden prostriedok: „aby sme slušné žiadosti nemaďarských národností našej vlasti uspokojili a tým príčinu národnostných pohybov odstránili,“ lebo národnostná otázka nepovstala umele následkom agitácií, búrenia jednotlivcov, tak zvaných panslávov. „Opravdivé žriedlo národnostného pohybu je oná pieta, ktorou visí každý lepší človek na pamiatke svojich predkov a na zdedenej od nich reči, onen prirodzený pud po osobnej svobode, ktorý nás dotiaľ nenechá na pokoji, kým tú svobodu vo všetkom, menovite vo veciach, na ktorých srdce naše visí, uznanú nevidíme.“

Dňa 26. oktobra vymenovaný bol Ján Francisci, vtedy miestodržiteľský radca, za hlavného župana liptovskej stolice, ale už v júni 1865. postavený bol do disponibility.

Boly to všetko len vňadidlá!

Experimentovanie ministerstva Schmerlingovho bolo marné. Schmerling padol dňa 16. augusta 1865. Jeho heslo: „My môžeme čakať,“ sa neuskutočnilo.

Na jeho miesto prišiel gr. R. Belcredi, nepriateľ germanisácie a nastal obrat.

Cisárskym manifestom dto 20. septembra konštatoval sa nezdar „februárového patentu“; tento sa vyzdvihuje a nastupuje sa „cesta dorozumenia s legálnymi zástupcami národov“. Započali vyjednávať s Maďarmi a maďarisácii otvorilo sa široké pole.

V novembri boly voľby do snemu. Vystúpilo aj 14 slovenských kandidátov, ale bez úspechu. Uhorské „voľby“!

Dňa 14. decembra zahájený bol uhorský snem prestolnou rečou, ktorá už národnostnú otázku nespomína, len štátoprávnu; adressa podobne, ač ozvali sa za to peknými rečiami nemaďarskí vyslanci, menovite Dobriansky, Miletič a Stratimirovič v dňoch 19., 20. a 21. februára 1866.

Dňa 26. júna 1866 bol snem odročený pre vojnu „bratov s bratmi“.

Po „víťaznej“ a predsa nešťastnej vojne s Italiou a ešte nešťastnejšej s Pruskom padol Belcredi. Na jeho miesto povolaný bol 30. októbra Sas gróf Beust.

Dňa 19. novembra sišiel sa zase snem a pripravovalo sa vyrovnanie s Uhorskom.

Dňa 15. decembra bola na sneme zajímavá debatta o návrhu adressy na kráľovský reškript. Proti návrhu vystúpil Dr. Svetozár Miletič, lebo je v ňom zásadou dať Uhorsku pečať rázu maďarskej národnosti, prečo aj všade spomína sa len maďarský národ (magyar nemzet); podobne Jur Stratimirovič, Adolf Iv. Dobriansky, Alexander Mocsonyi a i. Ale adressa bola prijatá v pôvodnej osnove.

Začiatkom februára 1867 bolo gymnásium baňskobystrické zase pomaďarčené.

Dňa 17. februára vyšlo cisárske rozhodnutie, ktorým sdeleno peštianskemu snemu, že je ústava prinavrátená na základe zákonov z r. 1848 a gróf Július Andrássy že je poverený s utvorením zodpovedného ministerstva.

Dňa 8. júna bol Jeho veličenstvo Franc Jozef I. za uhorského kráľa korunovaný.

*

Rakúsko-uhorské vyrovnanie previedlo sa na zásade tak zvaného „dualismu“, ktorého smysel je ten, že v Uhorsku mali panovať Maďari a v Rakúsku Nemci. Že vyrovnanie previedlo sa výlučne v záujme maďarskej menšiny na úkor väčšiny nemaďarských národností, a ako sa previedlo, menovite aký zástoj hral pri tom Beust, aký gr. Július Andrássy atď. to vysloviť a náležite objasniť bude môcť len budúcnosť.

Dľa posledného popisu obyvateľstva v Uhorsku a Sedmohradsku bez Horvatska so dňa 31. decembra 1890 (popis z r. 1900 nie je ešte úradne sostavený a prevedený bol na inom základe) bolo tu: Maďarov 7,356.874, Rumunov 2,589.066, Nemcov 1,988.589, Slovákov 1,896.641, Srbov 678.447, Rusov 379.782, iných 243.795, spolu teda Nemaďarov 7,776.320. A to hovorí úradná statistika. V skutočnosti bolo by to ináč vyzeralo, lebo na pr. v slovenských stoliciach popísali celé zástupy, celé obce za Maďarov, keď patriční na zúmyselne chybne predloženú otázku odpovedali, že sú „Uhri“, po maďarsky „magyarok“. My počítame na pr. Slovákov 2,500.000. Je to vôbec veľkým nedostatkom maďarskej reči a zapríčiňuje zmätky, že pre oba pochopy: Maďar a Uhor, má len jeden výraz — magyar, a to vzbudzuje a udržuje neoprávnené nároky.

Z vyrovnania vyplývajú ďalšie úspechy pre Maďarov.

Slováci neochabovali.

Roku 1867 otvorené bolo slovenské ev. nižšie gymnásium v Turčianskom Sv. Martine.

R. 1868 prichodily na snem s rozličných strán petície v záležitosti riešenia národnostnej otázky. Tak medzi iným vo februári od 21 obcí zo Spiša, dňa 23. mája od 25 obcí stolice liptovskej a dňa 6. novembra od 20 obcí stolice gemerskej. A za to všade inkvisicie pre „panslavistické agitácie“. Martina Čulena, vtedy už direktora levočského gymnásia, preto dali do pensie.

„Národy sú nespokojné — hovoril Adolf Iv. Dobriansky, keď predložil peticiu liptovskú — lebo v časoch provisoria sľubovalo sa im všeličo a ony vidia sa sklamanými. Uspokojme slušné nároky nemaďarských spoluvlastencov, ako synov spoločnej vlasti, ktorí všetky ťarchy spoločne znášajú, a urobme to tak, aby láska k vlasti rovnako zaplápolala v prsiach každého národa krajiny, lebo len tak stať sa môžeme bez drahého vojska silnými a svobodnými v opravdovom a najšľachetnejšom smysle slova.“

Rok 1868 konečne doniesol nám zákon o tak zvanom urovnoprávnení národností (44. z. čl.), sankcionovaný 6. dec. a v oboch snemovňách vyhlásený dňa 7. decembra 1868. Uhorské štátne právo vriaďuje ho tiež medzi tak zvané základné zákony, ktoré tvoria základ uhorskej ústavy. Tento zákon veľmi chudobne nameral nemaďarským národnostiam. Zná síce národnosti, ale iba jeden politický národ („magyar“), a z toho vyplyvajú ďalšie následky: jeden národ — maďarský, jeden „štátny jazyk“ — maďarský. Pôvodcom návrhu bol Franc Deák.

Debatta započala sa dňa 24. novembra.

So strany nemaďarských vyslancov bol prvým rečníkom rumunský vyslanec Alexander Mocsonyi, ktorý odporúčal návrh menšiny. Dňa 25. nov. vystúpil Adolf Ivanovič Dobriansky. V dlhej peknej reči hovoril: Riešenie národnej otázky je životnou podmienkou našej vlasti. Návrh väčšiny nevyhovuje žiadosťam nemaďarských národov, lebo mlčaním pomíňa ich skutočné a zákonné jestvovanie. Ďalej hovorili v tom smysle: Alexander Roman, Al. Trifunac, Stratimirovič, Babesiu.

Dňa 28. novembra sa hlasovalo a návrh väčšiny prijatý bol 267 hlasmi proti 24.; 113. vyslanci sa absentovali.

Dňa 29. podal v snemovni Alexander Mocsonyi menom nemaďarských vyslancov osvedčenie, že poneváč za základ rokovania prijatý návrh zákona odporuje ich presvedčeniu a poneváč nemajú nádeje preraziť s dodatočnými návrhami, ktorými zmenila by sa základná zásada toho návrhu, oni voči svojim voličom nemôžu vziať na seba veľkú zodpovednosť za spolupôsobenie pri tvorení tohto zákona. — Na to nemaďarskí vyslanci opustili snemovňu a nezúčastnili sa podrobnej debatty.

Zákon „o urovnoprávnení národností!“ Už sám názov mnoho hovorí. Tu nejde o národnú ani o jazykovú rovnoprávnosť, ale len o to, v akej miere môžu sa užívať nemaďarské jazyky voči maďarskému, veľkými a mnohonásobnými predprávami nadelenému.

No i to, čo je v tom zákone obstojného, zostalo až dosiaľ len na papieri; ba skutočnosť dokazuje nám práve protivu na celej čiare verejného života, ako to ďalej uvidíme. Od ministra počnúc nadol žiadna vrchnosť ho nezachováva. A behom času boly práve donesené početné zákony, ktoré národnostný zákon úplne podvracajú a illusorným robia.

V marci 1869 boly voľby do snemu. Z 19 národných kandidátov zvíťazili dvaja: Viliam Pauliny-Tóth v kulpínskom a Ján Uhlárik v illavsko-púchovskom okrese.

Dňa 24. apríla bol snem otvorený. Dňa 10. mája, popri iných návrhoch adressy, predložil aj srbský vyslanec dr. Svetozár Miletič svoj osobitný, obšírne odôvodnený návrh, v ktorom mužnými slovami žiada urovnoprávnenie všetkých národov krajiny. Tento návrh nebol ovšem prijatý.

Dňa 4. augusta bolo v Turčianskom Sv. Martine prvé valné shromaždenie „Živeny“, vzdelavateľného spolku slovenských žien.

S 1. oktobrom otvorené bolo autonomné slovenské reálne gymnásium katolícke v Kláštore pod Znievom.

(Kláštorské a či zniovské gymnásium povstalo zvláštnym spôsobom. Prvý ohlas v slovenských časopisoch vyšiel r. 1868 s podpisom „Viac svetských katolíkov.“ A to bola samá mládež. Mladá chasa neuspokojila sa s ohlasom k slovenskému obecenstvu, ale prikročila hneď aj k praktickej stránke: obrátili sa na starostu mestečka Kláštora pod Znievom Jána Capku, aby gymnásium tam bolo umiestené, a keď už odtiaľ mali súhlas, potom požiadali písomne v národe vynikajúcich mužov: gymnásialného direktora v Levoči Martina Čulena, opáta Jána Gočára a tajomníka Matice Slovenskej Fr. V. Sasinka, aby teraz už oni vzali vec do ruky. Cúvnuť nebolo možno. A zdar nevystal. Aby reku aj toto bolo zaznačené na pamiatku, ako dakedy veľké veci povstávajú.)

Dňa 21. októbra posúdený bol dr. Jozef Miloslav Hurban tlačovým súdom v Pešťbudíne na 6 mesiacov štátneho väzenia a 200 zl. pre článok „Čomu nás učia dejiny?“ ktorý vyšiel dňa 23. januára 1869 v „Pešťbudínskych Vedomosťach“ a v ktorom štátny zástupca videl „poburovanie proti Maďarom a proti vlasti“.

V novembri otvorená bola v Turčianskom Sv. Martine slovenská účastinárska kníhtlačiareň.

Dňa 17. februára 1870 predložil V. Pauliny-Tóth snemu peknou rečou odôvodnený návrh, v smysle ktorého mala by snemovňa vyzvať ministra, aby ku podpore „Matice Slovenskej“ navrhnul okolnostiam primeranú summu z krajinskej pokladnice.

Dňa 23. februára podal Ž. Popovič nemaďarskými vyslancami podpísaný návrh, ktorým vyzýva sa minister osvety, aby prikročil k uvedeniu do života § 17. 44. z. čl.: 1868 ohľadom založenia štátnych nemaďarských škôl. Tento návrh prišiel na denný poriadok dňa 28. februára, a tu minister b. Eötvös osvedčil, že predloží snemu návrh na reorganisovanie stredných škôl a tam že bude vyhoveno aj návrhu Popovičovmu. Snem vzal to v známosť.

Návrh Pauliny-Tóthov prišiel na pretras dňa 2. marca. Móric Jokai podal všeobecný návrh na podporu všetkých krajinských vedeckých spolkov bez rozdielu reči a národnosti. K tomuto návrhu pripojil sa aj Pauliny-Tóth. Debatta bola tuhá, ale pri hlasovaní návrh Jókaiov prepadol 101 hlasmi proti 87.

Dňa 13. marca vyšlo 1. č. „Národných Novín“ v Turčianskom Sv. Martine. Je to vlastne pokračovanie „Pešťbudínskych Vedomostí“.

Na turčianskych stoličných výboroch rokovalo sa vtedy napospol po slovensky, lebo len málo kto vedel po maďarsky. Sám stoličný fiškál Franc Ujhelyi (otec terajšieho hlavného slúžneho Attilu Ujhelyiho) rečnil po slovensky, lebo maďarsky vedel veľmi málo a latinsky neboli by mu rozumeli. — Poznamenávam, že v zemianskych rodinách na našich stranách do novších čias hovorilo sa len po slovensky a pekne po slovensky, aj si pekne vykali, lebo ináče ani nevedeli. Mnohé vzácne veci jazyka i obyčajov, množstvo slovenských spevov zemianské rodiny nám zachovaly. Nehovoriac o spisovateľoch zo zemianskeho stavu v národe svojou rodoľubou činnosťou vynikajúcich a napospol známych, aj ináč vyskytli sa v zemianskych rodinách početní slovenskí spisovatelia, básnici, ako sú na pr. Gašpar Fejérpataky, Marek Pongrác, Ján Čemický atď. (Viď „Slovenské Pohľady“ 1894.)

Dňa 26. júla odhlasovala snemovňa 150 hlasmi proti 101 (149 nebolo prítomných) návrh zákona o sriadení municipií (42 z. čl. Roku 1886 zmenený ako 21. z. čl.) Nemaďarskí vyslanci ozvali sa pri debatte proti návrhu — Pauliny-Tóth 12. júna — ako proti takému, ktorý je tiež na újmu nemaďarským národnostiam. Aby nezmohol sa dáko vplyv nemaďarských národností tak to nastrojili, že polovica stoličných výborníkov sú virilisti, najväčšiu daň platiaci, aj arendátori (temer napospol Židia), tak že jeden majetok na viac čiastok do arendy vydaný má aj toľko virilistov, a aby rodoľubí Nemaďari, akokoľvek kvalifikovaní, nemohli dostať sa do úradu, ustanovené je, že do šestčlenovej kandidačnej komissie vyšle výbor troch členov, troch vymenuje si hlavný župan a on v komisii predsedá, nasledovne pri rovnosti hlasov on rozhoduje. Takýmto spôsobom len ten môže byť kandidovaný a volený, koho on chce, a pre „bezpečnosť“ stáva sa, že kandidovaný je len jeden, a potom má si výbor voliť!

Dňa 23. februára 1871 Zoltán Zmeškal obnovil na sneme návrh na podporu „Matice Slovenskej“ zo štátnej pokladnice, ale márne.

Donesený bol zákon a sriadení obcí (18. z. čl. Roku 1886 zmenený ako 22. z. čl.) Tento zákon dáva hlavnému slúžnemu, poťažne jeho zástupcovi, predsedovi voľby obecného predstavenstva, tú moc, že na úrad rychtára, starostu, on kandiduje, koho za „hodného“ uzná. Aj tu deje sa tak, že kandiduje len jednoho (druhého, ak práve chce, naskrze nesúceho). Takto hľa vylúčení sú z voľby aj len za obecného rychtára rodoľubí Nemaďari. Podobne deje sa pri voľbách okresných notárov a okresných lekárov.

Na deň 27. septembra 1871 svolané bolo do Nitry výročité valné shromaždenie slovenského katolíckeho literárneho spolku sv. Vojtecha. Shora nasnované škandále prekazily to shromaždenie „panslávov“.

Dňa 23. januára 1872 bola na sneme reč o tom, že srbské gymnasium v Novom Sade i na ďalej má dostať štátnu podporu. Vláda nebola by dbala, ale len pod tou podmienkou, že ona potvrdí učebný plán a ona že bude vymenúvať istý počet professorov; gymn. patronát tie podmienky neprijal, preto minister vyslovil sa proti podpore a za založenie štátneho srbského gymnasia v Báčke. Ale zúrivosť maďarisátorov nechcela dopustiť ani jedno ani druhé. Vtedy privolal im Deák: „Každá národnosť má právo žiadať, aby jej boly poskytnuté prostriedky a cesty, žeby mohla svoje deti vzdelávať a vychovávať. Keby sme chceli národnosti nútiť, aby svoje deti, ktoré maďarsky ani nevedia alebo len veľmi málo, dali študovať po maďarsky, tým znemožnili by sme pokrok mládeže, rodičia vyhodili by nadarmo svoje peniaze a deti márnily by darmo čas. Ak vôbec chceme národnosti získať, nesmieme to tak robiť, aby sme ich za každú cenu pomaďarčiť hľadeli, my získame ich len tak, keď im uhorské pomery urobíme milými a príjemnými. Lebo dvoje jasno stojí predo mnou: chcieť ich vykynožiť, bolo by bezbožné barbarstvo, ešte i vtedy, keby neboly tak početní, následkom čoho ich znivočiť nemožno, a urobiť ich našími nepriateľmi, to nie je naším záujmom.“ No Deáka prekričali. Ozvaly sa i hlasy, aby národnostný zákon bol zrušený, ale vláda nebola za to, už aj z tej príčiny, že pred svetom treba chlúbiť sa liberalismom; previesť ten zákon, na to žiadna vláda nemala vôle.

*

V. Pauliny-Tóth, I. podpredseda a Fr. V. Sasinekr tajomník „Matice Slovenskej“, predostreli predsedovi ministerstva Szlávymu, v mysle uzavretia výboru dto 15. januára „Pro Memoria“ proti osočovaniu „Matice Slovenskej“ po maďarských časopisoch „pre jej nevlastenecké a panslávske účinkovanie“. Szlávy prípisom dto 1. marca č. 492 odpovedal medzi iným: „Vláda s úplnou radosťou prijíma túto zábezpeku (že Matica, verná svojmu v stanovách vytknutému cieľu zaoberá sa výlučne napomáhaním duchovného vzdelania slovenskej národnosti a vytvorením všetkej politiky) a so svojej strany len pozdraviť a za slušné uznať môže toto v spomenutom „Pro Memoria“ podrobne rozvinuté účinkovanie, pri čom s ochotou poskytuje vzájomnú zábezpeku, že spolok pri nenarušenom užívaní jeho práv, vždy vďačne podporovať bude.“

V januári 1873 utvorila sa v Pešti krajinská maďarisátorská spoločnosť „Magyar szövetség“.

Dňa 25. februára predložil Ján Francisci a spol. ministerstvu vnútra mutatis mutandis tie isté stanovy, čo mal „Magyar Szövetség“, s prosbou o potvrdenie „Slovenskej jednoty“. Cieľom tejto „Jednoty“ dľa § 2. malo byť: „ochrana slovenských národných záujmov, dvíhanie národnej vzdelanosti a tým účelom zakladanie vidieckych spolkov po všetkých vidiekoch krajiny k podobnému cieľu a tých spolkov jednotné sriaďovanie“. Ale minister vnútra tieto stanovy prípisom dto 8. augusta pod č. 8930 nepotvrdil.

To ovšem maďarisátorov posmelilo.

Dňa 29. novembra 1873 povolaný bol Andrej Kmeť, farár krnišovský, pred okresný súd v Baňskej Štiavnici za svedka. Poneváč žiadal si, aby bol po slovensky vypočutý a od tejto žiadosti upustiť nechcel, k čomu mal v smysle § 8. národnostného zákona úplné právo, okresný sudca Štefan Slamka pokutoval ho na 50 zl.

Začiatkom februára 1874 mali nemaďarskí snemoví vyslanci poradu, a tam Alexander Mocsonyi urobil návrh, aby utiahli sa na pole trpnej opposície keďže pri zaťatosti a urputnosti vládnej strany aj opposície i tak nič vykonať nemožno. Porada si návrh neosvojila.

Dňa 14. febr. predložil snemu Ž. Borlea návrh uzavretia, aby ten 21-členový odbor, ktorý bol dňa 22. dec. 1873 vyslaný na preskúmanie finančných záležitostí krajíny, upravený bol v porozumení s ministerstvom preskúmať základne podmienky k uspokojeniu nemaďarského obyvateľstva ohľadom národnosti, reči a osvety, a aby predložil zprávu, ako to uviesť do života. V zasadnutí dňa 28. febr. Borlea urgoval, aby jeho návrh so dňa 14. febr. postavený bol na denný poriadok, ale väčšina to neprijala.

Dňa 19. marca podal Szlávy demissiu a dňa 23. predstavil sa snemu Št. Bittó, ako nový ministerpredseda.

Dňa 15. apríla uzavrel stoličný výbor zvolenský na návrh podžupana Belu Grünwalda vyzvať ministra osvety, aby zrušil slovenské gymnasia vo Veľkej Revúci, v Kláštore pod Zniovom a v Turčianskom Sv. Martine; návrh má sa poslať aj ostatným stoliciam na podporovanie. — A vláda už 27. apríla riešila, že má sa previesť vyšetrovanie.

Dňa 5. mája rokoval turčiansky stolíčný výbor o uzavretí zvolenskom; návrh bol zavrhnutý, ako ničím neodôvodnený a bezzákladný.

Dňa 20. mája 1874 predložil minister vnútra gr. Szapáry podrobný návrh na zmenu volebného zákona. V odôvodnení hovorí minister, že vzatý je ohľad aj na „cudzie“ národnosti. Teda praobyvatelia tejto krajiny stali sa odrazu „cudzími“! Tendencia návrhu bola zrejme proti nemaď. národnostiam namerená; census práve na nemaďarských stranách veľmi vysoký, na vôľu popisujúcich komissií ponechaný, a vládny „P. Ll.“ rovno osvedčil, že aj tresty, aké zákon určuje, majú sa týkať len „národnostných buričov“.

Pri pojednávaní dňa 2. júla hovoril dr. Polit, že návrh neznamená pokrok, ale zpiatočníctvo. Už roku 1848 chceli štát stotožniť s maďarstvom. „Presvedčený som, že Uhorsko stane sa časom nie štátom národným, ale štátom národností; Uhorsko buďto bude východným Švajciarskom, alebo ho vôbec nebude!“

*

Pre Slovákov nastala doba krutého prenasledovania. Jednotlivci, rodiny, spolky, ústavy rovnako boly vystavené zlobe maďarisátorov. Títo nasnovali diabolské plány.

Pod titulom ľudomilstva, ochrany „sirôt“, už v júli 1874 úradne odvádzali zástupy slovenských detí, siroty-nesiroty z trenčianskej stolice na maďarské Dolniaky. Chudobným rodičom nahovorili, že ako im oni ích deti opatria, že budú tam chodiť do školy, že budú z nich „páni“, bohatí ľudia; kde sľuby nepomohly, tam upotrebili násilia, žandárskych bodákov. Len smelí, uvedomelí vedeli si svoje deti obrániť. Odvážali ich, tie „siroty“, železnicou ciaškované, ako ciaškujú hovädá. A na tých Dolniakoch rozdali ich z trhu jednotlivcom za učňov, za pastierikov a p. S ktorými tam surovo zachodili, tie pešo zutekaly domov smerom železničnej čiary. Cieľ toho odvádzania bol tie deti pomaďarčiť. A to opakovalo sa za viac rokov. Slovanské časopisy ostro karhaly tento obchod s ľudským mäsom. Neskôr dokázalo sa, že táto „ľudomilná akcia“ bola finančne podporovaná shora.

Teraz už padala rana na ranu.

Úradný „Budapesti Közlöny“ od 25. augusta 1874 uverejňuje v úradnej časti na prvom mieste: „Jeho cis. a apošt. kráľ. veličenstvo na predostretie uhorského kráľ. ministra kultu a verejnej výučby, na základe dňa 20. augusta t. r. vydaného najvyššieho rozhodnutia, bývalé ev. a. v. gymnasium vo Veľkej Revúci a tamejší učiteľský seminár, ponechávajúc zakladateľom právo naloženia so svojími základinami — cestou gemerskej stolice konečne rozpustiť nariadil.“

Prípisom ministra Augusta Treforta dto 21. septembra pod č. 1312 na turčiansku stolicu naloženo katol. gymnasium v Kláštore pod Zniovom neotvoriť, kým otázka jeho odovzdania (štátu) nebude vybavená. (Poznamenávam, že štátny sekretár Gedeon Tanárky, vyslaný ministrom na vyšetrenie tohto gymnasia, dňa 11. júna 1874 osvedčil pred prof. sborom: „Teší ma, pánovia, že musím vám zalichotiť a povedať, že takého gymnasia, ako je toto vaše, niet ani v čisto maďarských mestách, a poviem to aj p. ministrovi, a jestli bude treba, aj na sneme budem zastávať túto svoju mienku.“)

Začiatkom novembra zakázaná literárna škola na ústrednom seminári v Pešti.

Dňa 29. decembra započalo sa vyšetrovanie proti „Matici Slovenskej“.

Dňa 8. januára 1875 uverejnil „Budapesti Közlöny“ nasledujúce oznámenie: „Jeho cisársko- a apoštolsko-kráľovské veličenstvo na predostretie uhor. kráľ. ministra kultu a verejnej výučby najvyšším rozhodnutím dto Gedelov 30. dec. 1874 nariadiť ráčil konečné cestou turčianskej stolice previesť sa majúce rozpustenie zniovského katolíckeho a turč. sv. martinského ev. gymnasia, ponechávajúc ích zakladateľom právo svobodného naloženia so svojími základinami.“ — A potom vo februári minister predsa nariadil sekvestrovať majetok zniovského gymnasia a v gymnasiálnej budove je podnes okresný súd!

A tak chudobná študujúca mládež slovenská rozohnatá bola v časoch najtuhšej zimy do všetkých kútov bez potechy a bez nádeje na možnosť ďalšieho zaopatrenia.

Dňa 16. januára Alexander Trifunac interpelloval ministra osvety, že čo ho pohlo a na základe akých dôvodov predostrel kráľovi návrh na zrušenie slovenských gymnasií. — Interpellácia odovzdala sa ministrovi.

Dňa 17. januára uzavrela ev. a. v. cirkev turč. sv. martinská založiť nové cirkevné ev. gymnasium. — Ale už 22. januára pod č. 131 naložil minister Trefort stolici otvorenie toho nového gymnasia nedovoliť.

Na 20. januára svolané zasadnutie výboru „Matice Slovenskej“ bolo prípisom ministra vnútra dto 19. jan. č. 251 na podžupana turčianskej stolice zakázané.

Dňa 3. marca predstavilo sa snemu nové ministerstvo pod predsedníctvom b. Wenckheima; minister vnútra Koloman Tisza.

Dňa 6. apríla bola činnosť „Matice Slovenskej“ nariadením ministra vnútra pod č. 1125 zastavená a jej majetok pod zátvor postavený.

Dňa 13. apríla rokovalo sa na sneme o krajinskej podpore 300.000 zl. na opravu maďarského divadla. — Proti tomu hovoril dr. Svetozár Miletič. „Je to nespravedlivé, aby podporoval sa maďarský ústav pre zábavu, keď štát nepodporuje nemaďarské národnosti ani len vo vystavení vzdelávajúcich ústavov, ba čo viac, zatvára ešte i také ústavy, čo si národnosti samy postavily.“ Podobne vyslovil sa dr. Michal Polit. „Vaše stanovisko je, že Uhorsko je národný štát, vtedy však opravte statistiku, prisilte milliony Slovákov, Srbov, Rumunov, aby stali sa Maďarmi, lebo len tak mohli by ste dekretovať, že je tento štát národný.“ Koloman Tisza hovoril, že „Uhorsko je štat maďarský a keby pán vyslanec Polit opovážil sa tak hovoriť von zo snemu, presvedčil by sa, že maďarský štát má dosť sily, aby rozšliapal (össze-tiporni) svojich nepriateľov!“

Dňa 4. novembra predstavil sa Tisza v sneme ako ministerpredseda a zaroveň minister vnútra.

Nariadením ministra vnútra so dňa 12. novembra pod č. 4873 „Matica Slovenská“ rozpustená a celý jej do 100.000 zl. obnášajúci majetok shabaný.

Takto boli Slováci razom obratí o svoje vzdelávateľné ústavy.

A § 26. 44. z. čl.: 1868 hovorí: „Ako i dosiaľ mali právo jednotliví občania ktorejkoľvek národnosti, podobne obce, cirkve, cirkevné obce, tak budú mať právo i napotom vlastnými silami alebo cestou spolčovania zakladať nižšie, stredné a vyššie školy. Tým cieľom, ako i ku zakladaniu iných na zveľadenie reči, umenia, vedy, hospodárstva, priemyslu a kupectva slúžiacich ústavov spojiť sa môžu jednotliví občania vlasti pod zákonným dozorstvom štátu v jednoty a spolky a spojeno môžu si utvoriť pravidlá, môžu v smysle štátnou vládou odobrených pravidiel pokračovať, peňažitú základinu shromažďovať a ju, tiež pod dozorstvom štátnej vlády, i svojim zákonným národnostným nárokom zodpovedajúcne zavedovať.“

Tak zákon. A predsa zatvorili i školy i literárny ústav. Prečo? Ak v tých školách pestovali protištátneho ducha, tento predsa nebol ukrytý v múroch, mohli to robiť len professori, a tomu bolo by sa dalo odpomôcť odstránením patričných professorov. Ale toho „zlého ducha“ nenašli, ani ho ničím nedokázali. — Ak „Matica“ vydala dáky spis, obsahu protištátneho, nevlasteneckého, tam je tlačový zákon, mali patričného autora pohnať pred súd. Ale takého spisu nebolo.

*

Menom dr. Jozefa Kozačeka, ako predsedu patronátu zrušeného slovenského katol. gymnasia v Kláštore pod Zniovom, podal Pavel Mudroň žalobu pred kráľ. súd za vydanie konfiškovaného majetku toho gymnasia, keďže v smysle stanov, vládou potvrdených, malo by nad tým majetkom rozhodnúť mimoriadne valné shromaždenie patronátu. Žaloba bola vo všetkých inštanciách zavrhnutá, kráľ. kúriou, ako najvyšším súdom, výrokom dňa 6. oktobra 1875.

Dňa 12. novembra zakázal minister Tisza v trenčianskej stolici blahodarne účinkujúci spolok miernosti „Sv. Ruženca“, tiež „zo štátnych záujmov“. Židovskí krčmári ponosovali sa, že oni nemôžu daň platiť, lebo že sú krčmy prázdne; spolok mal totižto vyše 40.000 členov.

Dňa 4. decembra podal dr. Svetozár Miletič náležite odôvodnenú zo 7 bodov záležujúcu interpelláciu na ministra Tiszu, prečo zatvoril „Maticu Slovenskú“. — Tisza odpovedal na interpelláciu dňa 15. decembra svojím spôsobom, rozličnými výkrutkami a patriotickými frásami bez vecných dôvodov. Majetok „Matice“ shabal vraj preto, poneváč nemal ho komu odovzdať, keďže „v Uhorsku niet slovenského národa“, aký spomína sa v stanovách. Ale Tisza dobre vedel, že v smysle § 34. Jeho veličenstvom potvrdených matičných stanov na prípad prestatia spolku malo nad majetkom rozhodnúť posledné valné shromaždenie, ktorému však sísť sa on nedovolil.

V januári 1876 uzavrely kráľ. súdne stolice v Baňskej Bystrici a v Dolnom Kubíne, že na budúce nebudú prijímať žiadne skrze advokátov podané predlohy, ktoré nebudú v maďarskej reči osnované, čo zrejme protiví sa § 9. 44 z. čl. 1868. Podobne stalo sa medzi Rumunmi, Srbmi a Sasmi, čo dokazuje, že nariadenie išlo shora. Vysvitá to aj z odpovede ministra pravosudia Perczela, ktorú dal dňa 22. febr. na poťažnú interpelláciu E. Trauschenfelsa so dňa 19. januára.

Proti tomu boly podané rekursy, ale bez výsledku.

Dňa 28. januára 1876 zomrel Fraňo Deák, tvorca národnostného zákona.

Koncom júna meškal v Kláštore pod Zniovom istý fabrikant z Varšavy, turčianskym kupcom dobre známy. Ktosi udal ho u vlády, ako ruského emisára, ktorý agituje s rubľami. Zavedené bolo vyšetrovanie, ale bez „želaného“ výsledku.

Dňa 28. júla bola v Tisovci inkvisícia s občanom Manicom pre sbierku „v prospech ranených Juhoslovanov a ich rodín“, lebo že to „panslavismus“.

Dňa 8. novembra vyzdvihli z úradu Jána Petsnera, poštmajstra v Liptovskom Sv. Mikuláši, preto, že očiernili ho u direkcie ako „pansláva“.

V tomto roku bola rusko-turecká vojna. Víťazňá zbraň ruská silne pohýbala verejnou mienkou. V Uhorsku, menovite po slovenskom kraji, plno chýrov o „panslavistických“ pohyboch, o ruských emisároch a rubľoch a — nové persekúcie.

Na ev. lyceume v Baňskej Štiavnici obžalovaní 9 slovenskí žiaci, že majú tajný panslávsky spolok a že pestujú a rozširujú ducha nevlasteneckého. Z vyšetrovania vysvitlo, že to bola lož a že tí slovenskí žiaci len preto boli obžalovaní, poneváč nechceli zúčastniť sa na sbierke v prospech „šľachetného tureckého národa“.

Dňa 26. januára bola v nitrianskom výbore tuhá debatta o panslavisme. Žid Kaufman navrhnul vyzvať biskupa Roskoványiho, aby v seminári dal prednášať po maďarsky a nie po latinsky; tento seminár že je hniezdom panslavismu. — Návrh uznal sa za nepríhodný.

Čo nového? Na túto otázku dávajú maďarské noviny (na pr. „Hon“ v dopise z Nových Zámkov) slovenským drevokupcom do úst nasledujúcu odpoveď: Ľud trpí veľkú biedu, dane sú veľké, uhorská vláda zachodí s nimi tak, ako Turci so Srbmi; vojnu Ruska považujú za počiatok osvobodenia všetkých slovanských kmenov od panstva cudzích národov; po Turkoch že príde rad na Maďarov. Vláda vytisla materinskú reč Slovákov, preto musejú sa obracať na advokátov, ktorí z toho koristia. Keď spoja sa Maďari s Turkami, aby ich potom ešte aj o náboženstvo nepripravili, žiadajú si Slováci aby ich „baťuška cár“ osvobodil, žeby si mohli založiť slovenské kniežatstvo. — Hľa, koľké osočovanie!

„Pozsonyvidéki Lapok“ (v júní) strašia Trenčínom; tam že schádzajú sa panslávi a vyspevujú ruskú hymnu.

Tiež prešporské noviny „W. Gr.“ doniesly denunciáciu, že v Novom Mesto n/V. a na okolí akísi agenti predávajú „modlitebné knižky“. Naoko to skutočne tak vyzerá a na prvých stranách sú modlitby, ale v skutočnosti je to slovenský pamflet, v ktorom Slováci vyzývajú sa k ráznej činnosti proti svojím potlačovateľom Maďarom. Na konci je modlitba za „slovanského cára“. — A nikto tam takej knižky nevidel.

V Kláštore pod Zniovom neprijali v auguste do učiteľskej präparandie dvanásť slovenských mladíkov, lebo že „nie sú v politickom ohľade spoľahliví“.

Do toho samého mesta išla v septembri vyšetrujúca komissia pod vedením podžupanovým. Bola obžaloba, že v lete mali tam zábavu, kde prednášali poburujúce a vlastizradné reči a ruský emisár že pri tej príležitosti rozdával ruble. — Lož!

Vo februári 1878 vydal zvolenský podžupan Bela Grünwald divoko zúrivú brošúru „Felvidék“, v ktorej vyzýva pozornosť vlády na šíriací sa po hornom vidieku panslavismus a na ruské ruble a žiada zničiť všetky slovenské časopisy. — Grünwalda odbyl vecne a rázne dr. Michal Mudroň maďarskou odvetou pod tým samým nápisom.

Dr. J. M. Hurban odhodlal sa ísť do Viedne pred kráľa v záležitosti „Matice Slovenskej“. Mal predložiť pamätný spis o utrpeniach Slovákov, no nebol pripustený a pamätný spis odovzdal v kabinetnej kancellárii: „Jeho veličenstvo neráčil ničoho ustanoviť“. S tou poznámkou prišiel pamätný spis do Pešti a odtiaľ vrátený bol cestou superitendenta Ludvika Gedulyho dr. J. M. Hurbanovi.

Začiatkom 1879 r. chystala vláda návrh zákona, aby maďarská reč uvedená bola za obligátny predmet do všetkých elementárnych škôl v krajne.

Dňa 13. februára mala vo Viedni audienciu dvanásťčlenová deputácia rumunského episkopátu a cirkevného konsistoria a tam predložila prosbu proti projektovanému návrhu, ktorý protiví sa zákonu národnostnému. Jeho veličenstvo v svojej odpovedi vyslovil nádej, že ani vláda ani snem nič takého neurobia, čo mohlo by narušiť pokoj medzi národnostiami.

Minister Trefort predložil ten návrh snemu dňa 12. marca. Debatta započala sa dňa 29. apríla.

Z nemaďarských vyslancov prvý vystúpil v ten deň proti návrhu dr. Michal Polit.

Medzi iným hovoril: „Niet pochybnosti, ani nerobí sa z toho žiadna tajnosť, že cieľ predloženého návrhu zákona je prevažne politický. Maďarskou rečou v ľudových školách má sa napomáhať a docieliť štátna assimilácia. Ale mali by sme byť predsa na čistom o podstate a hraniciach štátnej assimilácie. Áno, assimilácia hrá vážny zástoj pri tvorení štátov. V stredoveku prevádzala sa štátna assimilácia výbojom a mocou zbrane; ale v novšom čase ponechaná je assimilácia civilisácii a kultúre. Cestou zákonodarstva a administrácie sa to dosiahnuť nedá. Kde niet podmienok pre takú assimiláciu, tam ju dekretovať nemožno… Už zákonný článok 44: 1868 dopustil sa v tom veľkej chyby. Hovorí sa tu o „uhorskom národe“ a o „národnostiach“. Ale to nevydrží vedeckú kritiku, lebo kde je národ, tam nemôžu byť národnosti, a kde sú národnosti, tam nemôže byť „národ“ — vyjmúc ak to slovo znamená štátne občianstvo. Či ozaj myslíte, že „národ“ v Uhorsku môže toľko znamenať, čo „národ“ vo Francúzsku? Jestli áno, nuž ovšem ste oprávnení ťahať konsekvencie štátnej assimilácie, ale v tom prípade nemáte predkladať také návrhy zákona, ako je tento. Že Bretonci hovoria francúzsky, na to vo Francúzsku netreba žiadneho osobitého zákona. Ale vo Francúzsku sú snáď predsa iné pomery, ako v Uhorsku, menovite čo týče sa počtového pomeru francúzskej národnosti! Že je tento pomer v Uhorsku celkom rozdielny, to uznávate práve predloženým návrhom zákona, lebo keby nebol rozdielny, bolo by predloženie tohto návrhu zákona celkom zbytočné.

— Ovšem že sú aj na západe Európy štáty, kde niet genetickej assimilácie a predsa je assimilácia štátna. A poneváč je tá skutočne tu, nuž ani v týchto štátoch „národnosť“ neznamená kmenovú, ale štátnu príslušnosť. Švajčiarskej, belgickej, severoamerikánskej národnosti nemôže vlastne ani byť, poneváč niet švajčiarskej, belgickej a severoamerikánskej reči. A predsa príslušníci týchto štátov cítia sa asi tak, ako by pochodili z jednoho kmena, bez toho, žeby pre túto štátnu assimiláciu bola potrebná assimilácia genetická. Naopak v týchto štátoch vystríha sa štátna moc jednotlivým národnostiam ublížiť, nie to ešte upotrebiť donucovacích prostriedkov, lebo tým urazili by štátny záujem, keby urazili záujmy jednotlivých kmenov.

— Načo teda donucovacie prostriedky tohto návrhu zákona? Načo mysle rozčulovať, načo náruživosti podnecovať? To veru nemohlo byť úmyslom tých štátnikov, ktorí s vyrovnaním z r. 1867 chceli mať aj pokoj a svornosť národností Uhorska, lebo mali to ešte v sviežej pamäti, koľké nešťastie zapríčinily národnostné spory v našej vlasti.

— Alebo či predložený návrh zákona môže mať dáky pädagogický cieľ? V pädagogike je uznanou zásadou, že ľudové školy nesmú byť školami jazyka a že elementárné známosti majú sa vysvetlovať dieťaťu v ľudovej škole len jeho materinským jazykom. Ak dieťa krem materinského jazyka má sa v škole učiť ešte aj iný jazyk, to môže sa stať len na účet elementárnej výučby, na účet všeobecného vzdelania. Ale keby sa dieťa maďarsky aj naučilo, čo je veľmi pochybné, či to skoro nezabudne, keď musí ísť za svojím povolaním? S kým že sa má sedliak v slovenskej, rumunskej, srbskej, saskej dedine maďarsky shovárať? Veď maďarský učiteľ nemôže vždy za nim chodiť! Kde znalosť maďarského jazyka má dáky cieľ, tam ho národnosti do svojich konfessionálnych škôl dávno dobrovoľne uviedly.

— Otázky moci môžu pozdvihnúť len homogenné veľké štáty a národy…

— Uhorsko má svoju tisícročnú historiu, ale to Uhorsko, ktoré by ste vy utvoriť chceli, nemá ešte za sebou ani pol stoletia a už bolo raz vo velkom nebezpečenstve. Šťastie, že národy Uhorska majú viac smyslu za bratskosť, ako niektorí štátnici, ktorí zo chauvinismu chceli by urobiť patriotickú cnosť.“

Tak dr. Polit.

Proti návrhu hovorili aj iní nemaďarskí vyslanci; z Maďarov jeden jediný Ludvik Mocsáry, čo zaslúži zvláštneho pripomenutia. Mocsáry hovoril dňa 30. apríla medzi iným: „Tak sa zdá, že uhorský štát zamýšľa vyvinúť akciu v záujme rozšírenia maďarskej reči, a síce všetkými prostriedkami, ktoré stoja v jeho moci. Dľa ministeriálneho odôvodnenia nemožno v návrhu iné hľadať, ako to, aby Nemaďarom poskytla sa príležitosť naučiť sa maďarsky. Toto tvrdenie je neobyčajne naivné, poneváč všetci vieme, že rozširovaním maďarčiny chceme odpomôcť tomu zlu, že 15 millionov obyvateľstva krajny nie sú Maďari od koreňa. Počet maďarskej fajty možno rozmnožiť len na úkor ostatných národností. Toto však nebude mať iných následkov, ako znovuzrodenie časov pred r. 1848.“ Rečník porovnáva návrh s národnostným zákonom, ktorý stojí s návrhom v direktnej protive; ani neverí, žeby nový zákon mohol mať želaný výsledok. Podobne neverí, že podarí sa štátnymi prostriedkami premeniť rozličné národnosti tejto vlasti v samých Maďarov, už ani preto nie, poneváč všetky národnosti — vyjmúc Nemcov — skôr assimilujú sa v ktorúkoľvek inú národnosť. My musíme sa spriateliť s tou skutočnosťou, že Uhorsko je štát polyglottný. Z toho nasleduje: Jestli chceme žiť, musíme sa chrániť, i len vysloviť tú snahu, že chceme podkopať existenciu ostatných národností. Ani čas nie je k tomu príhodný, aby dvíhala sa národnostná otázka. Práve preto v hlbine duše cíti rozochvenie, keď vidí, že vláda práve teraz hádže tento žeravý uhoľ medzi národnosti…

Volanie na púšti. Chauvinismus zvíťazil a návrh prijatý bol i sankcionovaný, ako XVIII. z. čl.: 1879.

V tom istom roku zakladali po Horniakoch maďarisačné spolky obecných a okresných notárov. Nitriansky spolok v svojich stanovách (§ 3.) nakladá každému notárovi „maďarskú reč pestovať a k jej udržaniu v každom ohľade potrebnú činnosť vyvinúť“.

Po jednotlivých mestečkách vláda valom zakladala čisto maďarské občianske školy (polgárky).

V Tisovci, v gemerskej stolici viacerí občania chceli si založiť spevácky spolok. Darmo čakali na potvrdenie stanov a vzdor opätným a opätným prosbám, urobili to 13 ráz, darmo čakajú až po dnes, lebo tí, čo stanovy predložili sú „panslávi“. Pred verejnosť podali ponosu proti vláde a rozšírili ju po mnohých časopisoch, ale odpovede odnikiaľ!

Odpor sa netrpel nikde. Ján Trokan, ev. senior nitriansky, rozposlal obežník na ev. konfessionálnych učiteľov svojho seniorátu, v ktorom vystríha ich pred vstúpením do spolku nekonfessionálnych učiteľov. Žalovali ho a nitrianska súdna stolica posúdila ho 31. mája 1880 pre popudzovanie proti uhorským štátnym inštitúciám a proti maďarskému národu na mesiac väzenia.

Dňa 8. novembra 1880 pojednávali na sneme návrh zákona o finančnom vyrovnaní s Horvatskom. Dr. M. Polit v duchaplnej reči bránil záujmy Horvatska a uvažujúc pomery na východe, volal: „Vaša je minulosť, naša je budúcnosť!“ — Ministerpredseda Koloman Tisza, reflektujúc na túto reč, vyslovil: „Len ten národ má budúcnosť, ktorý nestavia ju na rumoch iných kmenov!“

V decembri 1880 akýsi politik robí v „Egyetértési“ návrh, aby sa utvorila veľká krajinská základina a z jej úrokov aby sa kupovaly kravy pre takých slovenských mladoženíchov, ktorí brali by si za ženy dievčatá maďarské! — Naivnosť. Máme dosť príkladov, že deti z takého manželstva boly v dobrom, slovenskom národnom duchu vychované.

*

S nasledujúcim rokom počína sa systematické prenasledovanie slovenskej študujúcej mládeže. Táto mládež pochopujúc svoju úlohu a predvídajúc svoje povinnosti v živote, nemárnila čas nemilobohu; netúlala sa po verejných lokáloch, ale v svobodných hodinách cvičila sa v slovenskom jazyku a literatúre, keďže v škole nemala k tomu príležitosti. A to počítali jej za hriech, biľagovali nevlastenectvom, panslavistickým búrením a pokutovali ju.

V máji 1881 vylúčili z präparandie v Lučenci 7 študujúcich, pre „pestovanie a rozširovanie proti štátu a maďarskej národnosti poburujúcich a nenávisť budiaciach zásad“.

Vo februári 1882 vyhodili z učiteľskej prípravovne a lycea v Prešove 7 študentov.

Dňa 21. marca z prešporského lycea 5 a z právnickej akademie jednoho.

To dodalo maďarisátorom chuti.

V auguste 1882 uzavrel potisský ev. dištriktuálny konvent v Rožňave, že kto nepestuje maďarský jazyk a vlasteneckého ducha maďarského, nemôže byť kňazom ani učiteľom.

Podobne v marci 1882 bol po slovenských stoliciach celý pohon na „ruských emisárov“ a ruble; no zo všetkého vyšiel poctivý smiech. A to opakovalo sa potom s roka na rok.

V máji vyhodili z ev. gymnasia v Rimavskej Sobote jednoho a z právnickej akademie v Prešporku jednoho.

Roku 1883 založený bol so sídlom v Nitre „Felsőmagyarországi közművelödési egyesület“ (zkráteno „Femke“), ktorý má za cieľ šíriť maďarisáciu vo všetkých oboroch verejného života. Protektorom bol (teraz už zosnulý) arciknieža Jozef.

Dňa 3. febr. tlačová pravota „Katolíckych Novín“ pred porotou v Prešporku.

Dňa 5. marca započala sa na sneme debatta o návrhu zákona na úplné pomaďarčenie stredných škôl; súčasne predložené boly početné peticie cirkevných autonomných sborov, katolíckych i evanjelických proti tomu návrhu, ako takému, ktorý siaha do práv cirkví.

Dňa 6. marca hovoril proti návrhu saský vyslanec Karol Wolf. Návrh protiví sa národnostnému zákonu z r. 1868. V polyglottnej krajine, ako je Uhorsko, kde sú Maďari v menšine, uvádzať ustanovizne rýdzo maďarského štátu, je neprirodzené, ba nebezpečné. U nás považuje sa láska k materinskej reči za nevlastenectvo, preto hľa zatvorili slovenské gymnasia. Ustanovenie, aké obsahuje návrh zákona, môže vohnať nemaďarské národnosti do takého stavu, aby sa cítily, ako v žalári, aby túžily po osvoboditeľovi a obracaly svoje zraky za hranice. On ale nežiada záhubu tejto vlasti.

Dňa 15. marca hovoril dr. Michal Polit. Rozšírením tak zvanej štátnej reči nemožno v Uhorsku stvoriť kultúrnu jednotu; ale Uhorsko môže mať svoju budúcnosť aj bez toho. Keď sa stredná škola zákonom pomaďarčí, bude na gymnasiach hlavnou vecou, či kto vie maďarsky, a nie, či vôbec dačo vie. Ak jestvuje vyšší štátny záujem, nuž je ten, aby sa národnosti nedráždily, ale aby sa uspokojily. Jestli existuje vyššia úloha, nuž je tá, aby uviedla sa svornosť, priateľstvo, bratstvo medzi národnostiami a maďarstvom. A predsa to chceme, jedni i druhí. A prečo toho niet? Poneváč niet vlády, ktorá vedela by vyšvihnúť sa na výšku svojho povolania. Vláda mala by podopreť kultúru národností. Predložený návrh protiví sa tomuto duchu.

Snemovňa väčšinou hlasov návrh prijala.

Maďarské časopisy vymyslely si, že po slovenských stoliciach putujú početní ruskí agenti, a akýsi Kállay (olim Abraham Kaufmann, žid) oznámil stoličnému výboru nitrianskemu, že panslávi z Ruska, Čiech a Uhorska shromažďujú sa v Novom Meste nad Váhom a tam kujú nebezpečné plány na potrhanie krajny.

Slúžny dr. Janič v Nitre mal toľko drzosti, že dal habať „Národného Hlásnika“ nielen po poštách, ale aj po súkromných domoch, a poštárku v Ašakerti odstránili, že ten časopis predplatiteľom vydávala.

Pri pojednávaní učebného plánu pre ev. stredné školy dňa 19. augusta 1884 uzavrel turčiansky ev. seniorát, že bude žiadať, aby slovenská reč a literatúra zaviedla sa za riadny predmet na všetkých cirkvou udržiavaných stredných školách pre žiakov slovenskej národnosti. — Následkom toho hurhaj po maďarských časopisoch, že hľa — panslavismus!

Dňa 10. septembra bol ministerpredseda Koloman Tisza vo Veľkom Várade a tam pred svojími voličmi vyslovil, že bude žiadať od snemu plnomocenstvo, aby mohol voči národnostiam neobmedzene pokračovať a uviesť výnimečné mimozákonné poriadky, zvlášte oproti tlači. — Tomu dala výraz i prestolná reč, ktorou zahájený bol snem dňa 29. septembra: „Poburovanie, ktoré vedie k treniciam medzi národnostiami, konfessiami a spoločenskými triedami, bude celou energiou odstránené.“

V Turčianskom Sv. Martine založená bola banka „Tatra“, ktorej stanovy vláda potvrdila len pod tou podmienkou, že ona potvrdí (t. j. nadiktuje) predsedu a podpredsedu, aby dáko nedostal sa do ústavu „panslavismus“.

Vo februári 1885 založili v Pešťbudíne „Magyarországi tót közművelődési egyesület“, spoločnosť ktorá mala by vydávať slovenské knihy a časopisy v duchu „vlasteneckom“. Tejto spoločnosti oddal minister Kol. Tisza matičný dom a museálné sbierky v Turčianskom Sv. Martine a prisľúbil jej dávať aj úroky z matičnej základiny, teda všetko majetok cudzí, protizákonne konfiškovaný. Aká to spoločnosť, vidno z toho, že v správe boli i sú zúriví nepriatelia Slovákov.

Dňa 4. júla bola v Pešťbudíne deputácia členov „Matice Slovenskej“ s prosbou pred kráľa, aby nariadenie ministra vnútorných diel z r. 1875 pod präs. č. 4873. o rozpustení „Matice Slovenskej“ bolo vyzdvihnuté a oddanie spolkového majetku „Magyaror. tót közmüv. egyesületu“ zamedzené. Deputácia bola aj u ministerpredsedu Tiszu. Tento drzo prijal deputáciu a vytýkal jej protivlastenecké snahy, na čo člen deputácie Ján Gerometta smelo a opätovne privolal mu: „Az rágalom!“ (To je osočovanie.) Kráľ bol vzdialený, audiencie neprijímal, prosba oddatá v kabinete.

Cestou turčianskeho podžupana dostala deputácia odpoveď dto 29. augusta, že „prosba poslaná bola z kabinetnej kancellárie Jeho veličenstva k uh. kráľ. ministrovi vnútorných diel bez všetkej poznámky, alebo riešenia, následkom toho nemohla byť základom ďalšieho pojednávania a preto v záležitosti tejto nebudú žiadne poriadky robené.“

V oktobri 1885 rada ev. theologickej akademie v Prešporku vylúčila troch theologov zo všetkých krajinských ústavov, piatich z prešporskej akademie, troch gymnasistov z prešporského lycea a jednoho zo všetkých krajinských ústavov. — Príčina: že sa spolu schádzali, slovensky si zarečnili a zaspievali.

Začiatkom decembra 1885 vylúčili dvoch klerikov z katol. kňazského seminára v Ostrihome pre „nevlasteneckého ducha“.

V Tisovci, v stolici gemerskej, založili, učňovskú školu so slovenskou rečou naukosdelnou. Poneváč ale bola tam štátna maďarská škola a tá nemala žiakov, slovenskú zakázali. — Tak stalo sa to aj na iných miestach, menovite aj v Turčianskom Sv. Martine.

Pri pojednávaní krajinského rozpočtu na sneme ozval sa dňa 8. februára Ludvik Mocsáry peknou rečou za národnosti a proti vytváraniu slovenskej mládeže zo škôl.

Vo fašiangy chytili v Harmanci Jozefa Kozlíka, sklenára zo Zliechova v trenčianskej stolici, na udanie Židovky, ako ruského emisára; sedel v Baňskej Bystrici 11 dní, kým sa nedokázalo, že je on veru len „od Trenčína“.

V marci 1886 vynašly „Szepesi Lapok“ nový prostriedok maďarisácie: Do každej dediny na obecné útraty dve maďarské dojky, tak že to pôjde!

V apríli vyzval minister vnútra stoličné vrchnosti, aby bedlily, žeby obecné predstavenstvá na úradné listy len maďarské adressy písaly.

Dňa 6. júna turčianska stoličná vrchnosť zakázala v Turčianskom Sv. Martine svätiť 25-ročnú pamiatku „Memoranduma“ z r. 1861.

Začiatkom júna vyhodili z katol. štátneho gymnasia v Levoči 11 žiakov, a síce 9 zo všetkých krajinských škôl a 2 z levočského gymnasia pre „panslavistické agitácie“, ktoré v tom záležaly, že spievali slovenské piesne, čítali slovenské knižky, že dopisovali si s nebezpečnými panslávmi, že viac ráz shovárali sa s ruskými agentami a že dostávali mesačne 150 rubľov! A minister Trefort ten výrok potvrdil. Maďarský úradný časopis publikoval ministerský výrok dňa 7. júla a tam výslovne stojí, že tí žiaci vyhadzujú sa „pre panslavistické pletichy a pre rozširovanie tých pletích“.

Zvolenská a prešporská stolica uzavrela mená obcí pomaďarčiť.

L. Mocsáry zase vydal brošúru (Néhány szó a nemzetiségi kérdésről. Budapest.) proti maďarisátorskej divokosti.

Marmaroš-sihoťský súd posúdil ruského obecného notára Michala Andrušáka pre „panslavistické agitácie“ na 18 mesiacov žalára.

V Nových Zámkoch je asi 2000 Slovákov a katol. farár Ján Fábián zakázal v kostole slovenský spev; na pohraby chodil so žandármi, aby sa ani tu slovensky nespievalo. Ľud prestal chodiť do kostola, protestoval, všetko marne; vyššia vrchnosť nenie lepšia.

V Bytči, v trenčianskej stolici, vyobcovali dvoch katol. učiteľov (Franko Macvejda a Anton Svoboda), lebo že šírili ducha „nevlasteneckého“.

Do Ujlaku pri Nitre, obce čisto slovenskej, dali za katol. farára istého Steinhofera, ktorý ani nevie po slovensky. — Ale takýchto prípadov je mnoho a v každom biskupstve.

V Štítniku stalo sa, že v prvý vianočný sviatok začal ev. farár služby Božie po maďarsky svojou vôľou. Cirkevníci opustili kostol a išli do katolíckeho.

1887. Dňa 15. februára pri rokovaní o rozpočte ministra osvety vystúpil Ludvik Mocsáry a v peknej reči vypočítal niektoré naše krivdy; poukázal na vytvorenie slovenských žiakov z levočského gymnásia a na maďarčenie mien obcí v zvolenskej stolici a privolal vláde, že je svrchovaný čas, aby nemaďarským národnostiam prislúžila sa pravda podľa zákona. — V snemovni nastal ohromný krik a začali mu nadávať, menovite po novinách; jeho vlastná strana, krajná ľavica, ktorej on bol za desať rokov predsedom, oborila sa naňho tak, že bol prinútený vystúpiť z jej klubu, a v júni pri všeobecných snemových voľbách dala mu prepadnúť!

Maďarské časopisy s hrôzou oznamujú, že „národnostný buriči“ nie sú už zriedkaví ani v Amerike. Istý Alexander Kozub zo Šariša, ačpráve vie po maďarsky, predsa že rozširuje panslavismus a lásku k Rusom medzi Slovákmi v Amerike, popudzujúc ich k nenávisti proti Maďarom a vychvalujúc cára všetkých Rusov a Slavianov.

V slovenskej obci Orosláne v stolici komárňanskej na bezzákladné osočovanie ev. farára, 76-ročného starca, Jura Moštenana a notára Št. Cablka z „panslavistického búrenia“ od akehosi Pohánku zaviedli proti obom spomenutým vyšetrovanie a tak proti nim búrili, že oba prinútení boli vzdať sa svojich úradov.

Niektoré súdne stolice na našich stranách naložily advokátom, že všetky prílohy k svojim pravotám musia dávať maďarské a žiadne slovenské, zrejme proti zákonu z r. 1868.

Vláda vydala nariadenie, že aj horári a sluhovia pri štátnych lesoch do r. 1889 musia vedieť maďarsky.

Dňa 3. augusta usporiadal ženský spolok „Živena“ v Turčianskom Sv. Martine výstavku slovenských výšiviek. Po novinách strhol sa hurhaj proti návšteve výstavky, preto, že tam boly nápisy slovenské; to že je tiež „panslavismus“.

Z ústredného seminára v Pešťbudíne vylúčili dvoch najpilnejších, najnadanejších teologov: Andreja Bieleka a P. V. Rovnianka, preto, že chceli podať pred rektorát prosbu, aby im zavrenú slovenskú knižnicu otvorili. Dačo takého prosiť je tiež panslavismus!

Ev. dištrikt potisský uzavrel konventuálne, že koho ev. cirkevná vrchnosť uzná za „pansláva“, ten že nemôže byť v žiadnej cirkvi ani kňazom ani učiteľom.

Dňa 29. septembra advokátska komora v Prešporku dala silentium advokátovi Vendkovi Kutlíkovi, lebo že šíril medzi študujúcou mládežou „panslavismus“.

Dňa 6. novembra odviezli z trenčianskej stolice 170 slovenských detí, udajne „sirôt“, na maďarské Dolniaky. Mnohé deti brali rodičom násilne.

1888. Dňa 24. februára nočnou dobou žandári odviedli na Mýte v stolici zvolenskej farára Krausza do väzenia do Brezna, ako „pansláva“, lebo že pri voľbe rychtára búril proti Maďarom. Hovoril vraj: „Nevoľte si Maďara, ale Slováka!“ A na Mýte niet ani jednoho Maďara, a Krausz bol známy, ako „dobrý vlastenec“.

Do Sődu v peštianskej stolici, do farnosti Slovákmi obydlenej, dali v máji za farára istého Tragora, ktorý nevie po slovensky. Farníci vyslali k vacovskému biskupovi deputáciu s prosbou, aby im dal takého kňaza, ktorý vie po slovensky. Biskup prosbe nevyhovel.

Minister pravosúdia vydal nariadenie, že do pozemno-knižného úradu všetky listiny musia sa podávať po maďarsky.

Maďarčenie mien obcí započalo sa aj v tekovskej stolici.

Dňa 26. mája vyvolili Rumuni v Karanšebeši Ludvika Mocsáryho za snemového vyslanca.

Dňa 2. júla zbavený bol Karol Salva v Klenovci cirkevnou vrchnosťou učiteľstva preto, že v svojom „Domovom Kalendári“ búril vraj proti Maďarom. A Kalendár podlieha predsa zákonu tlačovému!

Z trenčianskej stolice odviedli zase na maďarské Dolniaky 85 „sirôt“ v rovnošate s ciaškami, teraz už aj 12 — 15-ročné dievčatá proti vôli rodičov. — Z predošlých ta odvezených „sirôt“ mnohé utekajú domov pešky k rodičom a známym. (Viď: Alexandre Papkoff: L’ esclavage au centre de l’ Europe. St. Pétersbourg. 1889.)

Dňa 11. oktobra generálny konvent ev. cirkve uzavrel zaviesť proti Pavlovi Mudroňovi, ako cirkevnému dozorcovi, vyšetrovanie, preto že bol v Kieve na slávnosti 900-ročnej pamiatky pokresťanenia ruského národa! — Ten istý konvent prijal návrh, aby preddunajskému dištriktu naložilo sa, žeby svoje matriky po maďarsky viedol.

Stoličný úrad prešporský naložil mestečku Stupave, aby svoje obecné knihy po maďarsky viedlo.

Trenčiansky stoličný výbor uzavrel, aby priemyselníci a kupci na území stolice len maďarské vývesy užívali.

1889. Uhorsko-ruský „Listok“ ponosuje sa, že ako špatne vzdeláva sa ruská mládež po školách. Najdú sa mladí kňazi, ktorí ani nevedia písať po rusky a ich kázne že sú strašné, lebo všetko učia sa po maďarsky.

Z Nitry oznamujú, že maďarská herecká spoločnosť zápasila tam s veľkou biedou; herci odišli po uši zadlžení a herečky musely popredať svoje „skvosty“, len aby mohly sa preč dostať.

V nemeckej obci Kompolte v hevešskej stolici naložil kaplán Barcsák z Kápolny na Vzkriesenie maďarský spev. Z toho povstala vzbura a kaplán len že zutekal.

Maďarské časopisy žalujú sa, že na dolnej zemi sú obce, ktoré boly predtým čisto maďarské a teraz že občania nevedia už iba po rumunsky. Taká obec je vraj na pr. Sajtény.

Maďarské časopisy ohrievajú starú povedačku o ruských emisároch, ktorí vraj v celých zástupoch chodia po Slovensku. — A druhá povedačka je, že po slovenských obciach prešporskej stolice rozdávajú (kto?) medzi ľud akési knižky a Kalendáre, v ktorých predpovedá sa vraj, že bude založená veľká slovenská krajina a že zanedlho zrúti sa maďarské jarmo.

Maďarské časopisy zúrily. „Pesti Napló“ písal v č. 110: „Uhorsko buďto bude maďarským alebo prestane existovať!“

Na zmarenie „panslavistickej“ agitácie a na obľahčenie pomaďarčenia Slovákov časopisy odporúčajú, aby vláda, trebárs expropriáciou, poskupovala pozemky na Slovensku a aby ta maďarských sedliakov kolonisovala.

1890. Dňa 13. marca oznámil Tisza snemu, že kráľ prijal jeho demissiu. Ako by bolo krajine trochu odľahlo. Tisza bol násilník, pod ním kvitla korrupcia. No mnohému naučili sa od neho aj jeho nasledovníci.

Na jeho miesto vymenovaný bol gr. Jul. Szapáry.

Čango-Maďari, ktorých boli doviedli z Bukoviny do Uhorska, utekajú do svojej starej vlasti.

V tekovskej stolici politická vrchnosť prinútila 54 obcí pomaďarčiť si svoje slovenské mená.

V Pešťbudíne zakázali policajne spolok „Svornosť“, lebo že rozširuje panslavistické myšlienky.

Ev. cirkev v Turč. Sv. Martine uzavrela založit v svojom lone ev. slovenské gymnásium. Dištriktuálny konvent prijal to za svoje a sľúbil podporovať.

S 31. decembrom prevedený bol popis obyvateľstva krajiny. Celé čisto slovenské obce popísané boly za maďarské. Stalo sa to tak, že na otázku: „Čo si ty?“ ponúknutá bola hneď aj odpoveď, že „Uhor“, teda „magyar“.

V tomto roku dostavený bol v Turčianskom Sv. Martine spoluvlastnícky „Dom“ hotel, spolu aj miestnosti pre knižnicu, prípadne aj pre museálne sbierky, ako aj dvorana pre divadelné predstavenia a zábavy. Tomuto „Domu“, v ktorom sú hosťovské izby a kaviareň, nedala vláda, vzdor viacnásobným prosbám a jasnému zákonu, licenciu predávania nápojov, lebo žeby to bolo napomáhaním „panslavistickej“ spoločnosti. Podobne a pre tú samú príčinu nedovolila tam umiestenému „Turčianskemu Kasínu“, aby v svojich miestnostiach, výlučne pre svojich členov mohlo si držať a predávať nápoje.

R. 1891 donesený bol zákon (XV. z čl.) o detských opatrovniach (óvodách), ktorý pod pokutou nakladá, že každé dieťa od 3 — 6 roku, ak nemá doma náležitej opatery, musí chodiť do „óvody“, kde je výchova čisto maďarská.

Barón Desider Prónay mal v júli pri návrhu zákona o reforme administrácie ostrú protidynastickú reč. Aby sa to dáko krylo, z Pešti rozhlásili, že náš Pavel Mudroň ide s vynikajúcim ruským politikom gr. Ignatievom do Prahy a potom do Belehradu, kde bude vraj držať veľkú reč, že Slovanom v Rakúsko-Uhorsku nezbýva nič iného, len aby všetci prestúpili na pravoslávnu vieru.

V auguste toho roku spišský biskup Császka naložil, aby v katol. kostole v Liptovskom Sv. Mikuláši, vo fare čisto slovenskej, služby Božie štyri razy do roka v maďarskej reči odbavované boly. Žiadali si to štátni a stoliční úradníci a židia.

1892. V januári košický biskup Bubics vydal pastiersky list, v ktorom hovorí, ako ho to bolí, že v jeho diecési žije ešte aj taký ľud, ktorý nevie po maďarsky! Vyzýva duchovenstvo, aby aj tu konalo svoju povinnosť.

Dňa 28. mája prišla do Viedne deputácia uhorských a sedmohradských Rumunov, asi 300 osôb, roľníkov, kňazov, advokátov. Deputácia mala Jeho veličenstvu predostreť Memorandum, v ktorom obsažené sú ponosy, ako nespravedlive zachodí sa tu s nemaďarskými národnosťami a panovník prosí sa v poddanskej úcte, aby tomu odpomohol. — Deputácia nebola od panovníka pripustená a svoj pamätný spis odovzdala v kabinetnej kancellárii. Táto „opovážlivosť“ Rumunov náramne pobúrila kruhy pešťbudínske. Osnovatelia Memoranduma boli pred súd postavení a pozatváraní.

Ev. synoda uzavrela v júni, že kto prehreší sa „proti vlasti a maďarskému národu“, má byť stíhaný cirkevnou vrchnosťou. Senioráty: turčiansky, liptovsky, nitriansky, trenčiansky a oravský boly proti tomu, lebo že cirkev nemá sa miešať do politiky.

Dňa 8. septembra mal byť v Hlbokom odhalený pomník dr. J. M. Hurbana. Politická vrchnosť zakázala prístup na cintorín, ani vdovu a deti zvečnelého ta nepripustili a keď chceli si obzreť hrob svojho miláčka s neďalekého kopca, žandári zahnali ich aj odtiaľ.

V septembri sobrali slovenské „siroty“ z okolia Žabokriek a Veľkých Topolčian v nitrianskej stolici pod rozličnými skvelými sľubami. Deti už z Nitry chceli utiecť domov, ale maďarisátorskí hajčiari ich nepustili. Odviezli ich do Hódmező-Vásárhelyu, kde si ich ľudia na trhu rozobrali. Malé deti musely konať ťažké práce; mnohé zutekaly svojim „dobrodincom“ a 30 prišlo ich dňa 19. septembra do svojho rodného kraja.

Aj v Liptove v Lužnej sobrali vyše 20 dietok; pohon viedol tamejší farár Rovder.

V oktobri popisovaly slovenské „siroty“ v stolici zvolenskej.

Odvážanie slovenských sirôt prostredkoval maďarisačný spolok „Femka“. Ústredný výbor tohto spolku mal dňa 28. novembra v Nitre zasadnutie, kde aj o tom podali zprávu, že koľko detí rodičom odviedli, že brali aj nesiroty proti vôli rodičov; deti že boly u kalvínov beznábožensky vychovávané, že boly veľmi zle opatrené, že odtial utekaly, že chceli ich pomaďarčiť. A všetci členovia výboru osvedčili, že to musí už prestať.

Pod vplyvom udalostí na hlbockom cintoríne dňa 8. septembra vyšiel dňa 13. sept. v „Národních Novinách“ č. 107 článok „Hyenismus v Uhrách“ od Svetozára Hurbana Vajanského. Pôvodca bol zažalovaný pre „poburovanie proti vrchnosti a maďarskej národnosti“. Dňa 17. decembra stál pred porotou v Prešporku; porota uznala ho za vinného a súd posúdil ho na jeden rok štátneho väzenia, 300 zl. peňažnej pokuty a 257 zl. 50 kr. pravotných trov.

Gustáv Maršall, medik, z Petrovca, obžalovaný bol z poburovania, akého dopustil sa vraj svojim toastom, v ktorejsi veselej spoločnosti. Dľa obžaloby hovoril: „Dunaj je a bude riekou slovanskou; na jeho brehoch rastie mnoho vŕb, keby len na každej jeden maďarón odvisol.“ Súdna stolica v Novom Sade Maršalla osvobodila, podobne kráľovská tabula v Segedíne, ale kúria vidí v tom „hlbokú nenávisť proti maďarskému národu“ a posúdila ho na šesť mesiacov štátneho väzenia.

1893. V marci začali vydávať v Honte v Šahách stoličný úradný časopis maďarský. Podžupan naložil všetkým obciam, aj slovenským, po 3 ex. predplatiť.

V Asóde násilne uviedli do ev. služieb Božích každú druhú nedeľu maďarskú kázeň. — Ľud následkom toho prestal chodiť do kostola. — V obci Dág v ostrihomskej stolici naložil primas Vaszary aj maďarské kázne. Keď na Veľkú noc bola kazeň maďarská, veriaci demonštrativne opustili kostol; kňaz nemal komu kázať.

Dňa 26. apríla predložila vláda snemu dva návrhy zákona: o štátnych matrikách maďarských a o recepcii židov.

Dňa 27. mája odobrali v Prešporku dvoch slovenských ev. theologov k vojsku a tí žiadali si složiť prísahu po slovensky. Poverení oficieri dovolili im to síce, ale najprv im hrubo nadali. Professori theologie zaviedli proti nim inkvisiciu a odňali im všetky beneficia, alumneum, štipendia.

Dňa 1. a 2. augusta maly byť v Turčianskom Sv. Martine a v Mošovciach slávnosti na 100-ročnú pamäť narodenia Jána Kollára. Slávnosti politická vrchnosť zakázala a minister vnútra Hieronymi, následkom rekursu, zákaz potvrdil. Z naloženia politickej vrchnosti bolo vybubnované, že hostia musia byť oznámení slúžnovskému úradu za jednu hodinu po príchode pod pokutou 5 — 100 zl. a násilného vyobcovania z mesta. Zakázané boly aj spevácke večierky, spoločný obed, tanečná zábava. Z Turca i zo súsedných stolíc boli tu shromaždení žandári, rozháňali hosťov na ulici a s nasadenými bodákmi strážili miestnosti „Domu“. V Mošovciach, rodisku Jána Kollára, dve hodiny diaľky od Turčianskeho Sv. Martina, shromaždily sa zástupy, aby celkom v tichosti ozdobily jeho rodné miesto, no ozbrojená moc ich rozohnala a vence, kytky pošliapala. V Turčianskom Sv. Martine ani v privátnych miestnostiach nesmelo sa viac ľudí sísť. Písomný pozdrav od Slovanského spolku v Petrohrade poštou doposlaný, ktorý mal byť verejne čítaný, bol úradne otvorený a shabaný.

Minister osvety gr. Albin Csáky vydal v oktobri nariadenie, ktorým nakladá politickým vrchnostiam, aby každý učiteľ, ktorý nevie maďarsky, hneď bol odstránený.

V oktobrovom výbore stolice prešporskej predložený bol návrh, že obce majú v svojom úradovaní, pri vydávaní svedoctví a p. štátny maďarský jazyk užívať. Člen výboru dr. Jozef Dérer rekuroval proti tomu s odvolaním sa na 20 a 22 § národnostného zákona, ale minister Hieronymi rekurs zavrhol, s tým odôvodnením, že podžupan má právo v svojom obore aj pri obciach štátnej maďarskej reči vždy väčšiu platnosť vyzískať.

V oktobrovej kongregácii jász-naďkun-solnockej uzavrelo sa peticionovať na snem, aby cestou stoličnej prirážky, teda odanením všetkých stolíc, utvorená bola krajinská základina na zabezpečenie a rozšírenie maďarskej národnej kultúry na národnostných vidiekoch a jazykových hraniciach.

Slováci založili si so sídlom v Turčianskom Sv. Martine „Museálnu slovenskú spoločnosť“. Takéto spolky dostávajú krajinskú podporu, ale tejto spoločnosti sľúbená podpora len pod tou podmienkou, jestli po svojich miestnostiach dá nápisy maďarské!

Viacerí občania turčiansko-sv.-martinskí chceli založiť telocvičny a turistický spolok. Vláda stanovy nepotvrdila, lebo že tým mohol by sa rozširovať „panslavismus“, ačkoľvek tie stanovy vypracované boly celkom dľa stanov vládou už potvrdených spolkov maďarských.

Na Poltáre, čisto slovenskej obci v Novohrade, zaviedli na návrh ev. farára Alexyho štyri razy do roka maďarské služby Božie. Cirkevníci nevedeli o tom a na tie maď. služby Božie nikto nechodil.

Prešovský „Felv. Szemle“ upozorňuje patričné kruhy, že v Šariši veľmi šíri sa panslavismus z Ameriky.

Dňa 2. decembra minister Desider Szilágyi predložil snemu návrh zákona o povinovatom civilnom manželstve.

Dňa 17. dec. chceli v Turčianskom Sv. Martine, dňa 28. decembra v Mošovciach vydržiavať shromaždenia ľudu. Odtiaľ mala sa podať na snem ponosa, že národnostný zákon z r. 1868 nie je ešte v ničom do života uvedený; zároveň malo sa protestovať proti cirkevno-politickým zákonom, poneváč majú snahu maďarisačnú. Tieto shromaždenia, ako aj na iných slovenských stranách politická vrchnosť zakázala, lebo že by to bolo búrením proti krajine!

1894. V Prešporskom Sv. Jure ležia posádkou husári rozličnej národnosti. Týmto vraj k vôli začal tamejši katol. farár Marschall držať maďarské kázne. Veriaci, nevediac o tom, shromaždili sa do kostola valným počtom, ale ako začal farár po maďarsky kázať, vyšli hromadne z kostola.

Dňa 5. marca pri rokovaní na sneme o cirkevno-politických zákonoch hovoril aj horno-liptovský vyslanec Peter Matúška a osvedčil, že je on aj preto za civilné manželstvo, poneváč potom budú razom všetky matriky maďarské a to že prispeje k rozšíreniu pravého patriotismu.

Z ev. gymnásia v Kežmarku vyhodili v marci štyroch výtečných žiakov, preto, že schádzali sa v svobodných hodinách, cvičili sa v slovenskej materinskej reči a úlohy si písali.

V apríli mal výbor maďarisačného spolku „Femky“ zasadnutie v Nitre a tam uzavreli rozdať 2000 maďarských modlitebných kníh medzi slovenské deti.

Dňa 12. apríla snemovňa vyslancov väčšinou 175 hlasov prijala návrh zákona o civilnom manželstve.

Dňa 7. mája prijala ev. synoda v Pešťbudíne návrh na také podelenie dištriktov, aby dištrikt preddunajský, väčšinou slovenský, bol roztrhaný, čisto v záujme maďarisácie. — Dňa 10. oktobra kráľ potvrdil zákon, v smysle ktorého Liptov, Orava a Turec vylučujú sa z dištriktu preddunajského.

Pre rumunské „Memorandum“, ktoré bolo dňa 28. mája 1902 v kabinetnej kancellárii vo Viedni odovzdané, pozdvihla vláda tlačovú pravotu proti celému 25-členovému výboru rumunskej národnej strany, preto, že ten výbor „Memorandum“ vydal a rozširoval. Pravota započala sa dňa 7. mája v Kluži a trvala 17 dní. Dňa 25. mája vyhlásený bol výrok. Posúdení boli: dr. Lucaciu na päť rokov, dr. Comsu na tri roky, väčšina na 2 a pol roka štátneho väzenia; všetci dohromady aj na zaplatenie pravotných trov 3238 zl. 63 kr.

Dňa 21. júna snemovňa magnátov pri druhom hlasovaní prijala návrh zákona o civilnom manželstve väčšinou štyroch hlasov.

Dňa 16. a 17. augusta bol v Turčianskom Sv. Martine dištriktuálny konvent ev. cirkve dištriktu preddunajského. Tu podaný bol návrh, aby dištrikt neposlal vylancov na generálny konvent, lebo že tam neberú sa do ohľadu žiadosti tohto dištriktu a slovenských členov konventu že dovoľujú hrubo urážať. Biskup Baltík nedovolil o tom návrhu hlasovať a rozpustil konvent.

Dňa 6. oktobra snemovňa magnátov zavrhla návrh zákona o všeobecnej náboženskej svobode a dňa 8. oktobra návrh o recepcii židovského náboženstva.

Dňa 6. novembra vyhlásené boly na ev. synode kráľom už potvrdené zákony na nové podelenie dištriktov. Delegáti dištriktu preddunajského synodu opustili.

Dňa 8. novembra generálny konvent ev. cirkvi prijal návrh školskej komissie, aby nebolo povolené založiť v Turčianskom Sv. Martine nové ev. gymnásium s naukosdeľnou rečou slovenskou, lebo niet vraj záruky, žeby bolo dosť vlastenecké, ba že slovenské gymnásium vôbec je nebezpečné.

Dňa 10. decembra oznámil ministerpredseda Wekerle snemu, že kráľ potvrdil cirkevno-politické zákony.

Nový pravotný poriadok nakladá, že keď to sudca chce, musia byť pri pravotných spisoch všetky prílohy v uhodnovernenom maďarskom preklade pripojené. Nová ťarcha na nemaďarské obyvateľstvo, lebo za preklad a uhodnovernenie treba platiť.

Dňa 19. decembra bol v Prešporku konvent nového už ev. dištriktu preddunajského. Tam uzavreli, že úradná reč dištriktu bude len maďarská a zápisnice i prípisy že budú len v maďarskej reči vydávané. Slovenské senioráty, liptovský, trenčiansky a nitriansky, neboly zastúpené.

Pod vládou Wekerlovou bolo narušené listové tajomstvo, nakoľko poštovým úradom vláda dovolila otvárať listy, v ktorých myslely by nájsť na pr. zakázané amerikánske slovenské časopisy. A to tiež patrí k svobode!

Na deň 28. decembra svolané bolo shromaždenie slovenských voličov okresu turčiansko-sv.-martinských, aby sa poradili o národnostnej otázke, o národnostnom zákone z r. 1868 a o reforme volebného zákona. Hlavný slúžny shromaždenie zakázal.

1895. Dňa 11. januára poverený bol bar. Desider Bánffy sostavíť nové ministerstvo.

Keď predstavil sa snemu dňa 19. januára, v svojej programnej reči hovoril medziiným, že pri podržaní a upevnení maďarko-národného („magyar nemzeti“) charakteru uhorského štátu vláda chce byť slušnou oproti „oprávneným žiadostiam občanov nemaďarského jazyka, ktoré títo na základe národnostného zákona z roku 1868 pozdvihnúť môžu.“ — A predsa ministerstvo Bánffyho vyznamenávalo sa neslýchanými násilenstvami proti nemaďarským národnostiam.

V ministerstve vnútra sriadený bol „národnostný odbor“ pod vedením Alexandra Jeszenszkého. Tento odbor nemal inej úlohy, ako prísny pozor dávať na národnostné pohyby a vláde predkladať návrhy, ako tie pohyby udusiť.

Vo vládnom učiteľskom časopise vypísaný je súbeh na učiteľskú stanicu v obci Zohor v prešporskej stolici a v tom súbehu stojí doslovne, že „hlavnou úlohou učiteľa v tejto slovenskej obci bude maďarčenie“!

V Pešťbudíne bola „millenárna výstavka“ s náterom čisto maďarským; netrpeli ani slovenské mená vystaviteľov (miesto Bohúň muselo byť Bohum), aby sa svet dáko nedozvedel, že sú tu aj Nemaďari.

Dňa 10. augusta bol v Pešťbudíne kongress zástupcov nemaďarských národností, ktorému predsedali: zo Slovákov Pavel Mudroň, zo Srbov dr. Polit a z Rumunov Georg Pop. Tam prijatý bol program: Nemaďarské národnosti v každom smere chcú chrániť a udržať jednotu a nenarušiteľnosť krajín ku korune sv.-štefanskej patriacich; nemaďarské národnosti uzavierajú medzi sebou sdruženie k spoločnej obrane; ponechávajúc maďarskej reči prednosť pri vyšších úradoch a súdoch, žiadajú nadol všade užívanie jazyka patričnej národnosti v škole, pri súdoch a úradoch, tým cieľom žiadajú národnostný zákon tak zmeniť, aby všetkých uspokojil; žiadajú samosprávu Sedmohradska v rámci jednoty krajín koruny sv.-štefanskej; žiadajú zmenu volebného zákona, spravedlivejšie podelenie volebných okresov, odstránenie vplyvu úradníkov na voľby a tajné hlasovanie; žiadajú zákon na svobodné právo shromažďovania a spolkovitosti; žiadajú zmenu cirkevno-politických zákonov; žiadajú, aby pre každú nemaďarskú národnosť bol stále jeden minister, ktorý chránil by jej záujmy a bol prostredníkom medzi národnostiami a korunou. Nemaďarské národnosti budú mať stály ústredný výbor, ktorý vypracuje pamätný spis pred kráľa o postavení nemaďarských národností v Uhorsku, a vôbec povedie všetky ich záležitosti.

S 1. oktobrom vstúpily do života: zákon o civilnom manželstve a o civilných matrikách maďarských.

Dňa 3. oktobra pokonávaná bola pred porotným súdom v Pešťbudíne tlačová pravota „Národních Novín“ pre článok „Nehľadaj u čerta svätenú vodu“ z č. 20. odo dňa 16. februára. Štátny fiškus našiel v článku „priestupok poburovania proti maďarskej národnosti“. Obžalovaný pôvodca článku Izidor Žiak Somolický, spolupracovník „Nár. Novín“, posúdený bol na dva mesiace štátneho väzenia 50 zl. peňažnej pokuty a zaplatenie pravotných trov.

1896. Dňa 6. februára pokonávali v Pešťbudíne tlačovú pravotu „Národních Novín“ pre článok v 27. č. z roku 1895 „Maďarisátorská nehanebnosť“. Pôvodca článku Izidor Žiak Somolický posúdený bol pre „poburovanie proti maďarskej národnosti na dva mesiace štátneho väzenia 50 zl. a zaplatenie pravotných trov.

Horno-uhorský maďarisačný spolok „Femka“ poslal vláde prípis, v ktorom špince na „panslávov“, osočuje slovenských kňazov, učiteľov a slovenské spolky a žiada proti nim prísne zakročiť, menovite proti ich časopisom.

Dňa 9. marca bola pred pešťbudínskou porotou tlačová pravota „Národních Novín“ pre článok „Politické banditstvo“ z č. 59: 1895. Izidor Žiak Somolický posúdený bol pre „priestupok osočovania vlády a vrchnosti“ na štyri mesiace väzenia, 100 zl. peňažnej pokuty a zaplatenie pravotných trov.

Dňa 15. apríla chceli na Myjave usporiadať slovenské divadelné predstavenie; slúžny Csenkey im zakázal, lebo že by to mohlo byť „zárodkom národnostných treníc“.

Dňa 5. mája malo byť v Ružomberku už povolené slovenské divadelné predstavenie; slúžny zakázal ho prípisom dňa 3. mája pre „protištátne“ pohyby.

Podobne bolo zakázané na 6. októbra oznámené divadelné predstavenie v Tisovci, lebo že slúžny nenašiel tam dosť „politickej garancie“.

Minister vnútra rozpustil ešte len v máji potvrdený meštiansky čitateľský spolok na Myjave „pre národnostné pletichy“.

Slovenské divadelné predstavenie chceli usporiadať v Brezne, ale mestský kapitán na pokyn politickej vrchnosti to nedovolil, lebo že bojí sa národnostného búrenia.

Dňa 5. oktobra bol snem rozpustený a nové voľby vyslancov na dni 28. oktobra do 6. novembra vypísané.

Bánffy nemal na sneme spoľahlivej väčšiny a aby mohol svobodne šafáriť a bašovať, vyprostredkoval si od kráľa, aby bol snem rozpustený a nové voľby vypísané. Nuž boly „voľby“ a Bánffy ukázal sa v pravom svetle. Takých volieb v Uhorsku sotvy kedy bolo a, dá Boh, ani nebude.

Uhorské voľby sú vo všeobecnosti známe: nesprávny popis voličov (census ponechaný na vôľu panujúcej strany; dakde má hlas, kto platí 30 kr., inde, kto platí 10 — 15 zl. dane), potom prídu kortešačky sľubami, hrozbami, pijatikou, podplácaním (nejedna voľba stojí kandidáta, poťažne jeho stranu do 100.000 zl.), a sama voľba, menovite teraz Bánffyovská, je také monštrum, o akom inde ani pochopu nemajú. Strana vládna pracovala s úradmi, so židmi, peniazmi, úradným nátlakom, klamom a direktným odoberaním práva hlasovania, nepripustením celého zástupu voličov k volebnej urne, pomocou žandárov a vojska. Nikto nikdy nevypustil z úst väčšej lže, ako že to boly voľby svobodné. Samy maďarské časopisy písaly, že nemecká vláda Schmerlingova bola v tom poctivejšia. A najhoršie šarapatily vládne orgány po slovenských okresoch. Tie voľby stály milliony. Vláda predávala rády a hodnosti, grófstva, barónstva a takým spôsobom dostala, ale aj strovila na volebné ciele 3 milliony zl., ako jej to verejne vyslanec Rohonczy na sneme vykričal. Tak Bánffy zvíťazil.

Vláda vydala nariadenie, že v sozname osôb k vojsku povinných majú byť uvedené krstné mená po maďarsky (na pr. Vladimír = Elemér!) a priezviská tak, ako sú v civilnej matrike zapísané.

Na ev. lyceume v Baňskej Štiavnici vylúčili zo škôl troch študentov preto, že v svobodných hodinách schádzali sa spolu (že vraj spolok!) a učili sa v slovenčine.

1897. Dr. Samo Daxner a Ivan Daxner v Tisovci posúdení boli, ako „známi nepriatelia maďarského štátu“ po 125 zl., lebo že ich malé deti malý v lete 1896 na majálesi slovenské zástavky. A dokázalo sa, že to boly len dvojfarebné ozdobné stužtičky.

Maďarisátori započali silnú akciu, aby do cirkve pravoslávnej s Rímom spojenej („uniati“) uvedené boly služby božie maďarské. Túto akciu podporovali aj uniátski biskupi Firczák a Vályi, a už započali to aj prakticky vykonávať. Pápež uvedomil ich písomne, že sa to pod prísnou pokutou zakazuje, lebo že v katolíckej cirkvi ani niet živej reči bohoslužobnej.

Prední mužovia slovenskí chceli založiť v Turčianskom Sv. Martine interkonfessionálné gymnasium s naukosdeľnou rečou slovenskou, k čomu mali právo v smysle 26. § národnostného zákona, a Pavel Mudroň predložil vláde stanovy na sbieranie potrebnej základiny, s prosbou, aby tie stanovy potvrdila. Od ministra Perczela došla odpoveď dto 9. apríla, že vláda tie stanovy nepotvrdí, lebo že také gymnasium pre Slovákov nie je potrebné!

Po slovenských stoliciach započaly úradne akciu, aby slovenské mená obcí boly pomaďarčené. To síce v smysle zákona nesmie sa stať bez privolenia dotyčných obcí, ale úrady podporované vládou, smele v tom pokračova]y. Minister vnútra v oktobri predložil snemu návrh zákona, ktorý hovorí, že každá obec smie mať jen jedno úradné meno, a v úradných listinách, na obecných pečiatkach a v školských knihách nesmie sa inakšie meno upotrebiť; právo ustanoviť meno obce že patrí ministrovi vnútra. Aj mená vrchov, riek, honov majú sa pomaďarčiť.

Snem návrh prijal.

Na ev. seniorálnom konvente čanádsko-čongrádskom v oktobri chceli Slovenskému Bánhedešu nadiktovať maďarské služby božie, ale bánhedešský farár upozornil konvent, žeby to bolo možné len pri vojenskej assistencii.

1898. Proti návrhu zákona o maďarčení mien obcí nemaďarské národnosti chcely sa ozvať na verejných shromaždeniach, ale politické vrchnost tie shromaždenia zakázaly.

Dňa 10. a 11. januára zasedal v Pešťbudíne národnostným kongressom dňa 10. augusta 1895 vyvolený výkonný výbor nemaďarských národností a vydal protest proti pomaďarčeniu mien obcí. V tomto proteste vypočítané sú všetky krivdy, aké páchaly sa dosiaľ na nemaďarských národnostiach. Národnostný zákon je len na papieri, Slovákom zatvorili gymnasia a Maticu, nechcú im dovoliť školy zakladať, zo snemu vytisnutí sú Nemaďari násilníckymi voľbami, a teraz chceli by im ešte aj mená obcí pomaďarčiť. „Slováci Rumuni a Srbi dotiaľ neprestanú neohrožene bojovať za svoje národné práva, za svoje urovnoprávnenie, kým svoj cieľ nedosiahnu.“

Do Viedne vybrala sa ku kráľovi veľká deputácia saských žien zo Sedmohradska, s prosbou, aby Jeho veličenstvo ten návrh zákona nepotvrdil. „My prisahaly sme — stojí v tej prosbe — pred oltárom, neopustiť svojich manželov ani v nebezpečenstve a skľúčení ducha, a my, saské devy, pamätlivé sme štvrtého Božieho prikázania, ktoré nám nakladá, mierniť ťažké starosti a súženia našich otcov.“ — Ale Bánffy vykonal vo Viedni, že tá deputácia žien ku kráľovi pripustená nebola.

Kráľ potvrdil ten návrh zákona.

Donesený bol zákon na štátne podporovanie kňazov, ktorí nemajú 1600 korún ročitého dôchodku. V 8. a 9. § ale výslovne stojí, že ktorý kňaz je v podozrení „štátu nepriateľského smýšľania“ (t. j. ak je verný svojmu rodu) podpory nedostane, a ktorý ju už má, tomu sa viac nedá.

Dňa 18. apríla pokonávané boly pred peštianskou porotou razom tri tlačové pravoty „Národních Novín“ pre články „Maďarsko-rumunská alliancia“ č. 223: 1897, „Herodes“ č. 242: 1897 a „Ľudu pomáhať“ č. 246: 1897. — Obžalovaný Izidor Žiak Somolický bol pri jednom osvobodený, ale pre druhé dva posúdili ho na osem mesiacov väzenia a 600 zl.

V Ružomberku chceli si založiť slovenský spevácky spolok, ale vláda stanovy nepotvrdila, lebo že by vraj ten spolok pestoval iné, tajné ciele!

Dňa 23. júna boly v Pešťbudíne dve tlačové pravoly „Národních Novín“ pre články: „Otrokárstvo hore i dolu“ (č. 159 „N. N.“ dto 15. júla 1897) písaný z príležitosti štrajku tehlárov v Budíne a „Paralysa progressiva“ (č. 100 dto 3. mája 1897), v ktorom slovenské obce vyzývajú sa, aby si nedaly mená pomaďarčiť. Redaktor Ambro Pietor oznámil zasielateľa článkov, Eduarda Kováča, a v smysle zákona i dosavádnej praksi tento mal byť na zodpovednosť bratý. Ale štátny fiškus to uznať nechcel a zažaloval redaktora. Porota vyslovila, že v inkriminovaných článkoch obsažené je búrenie proti triede (proti židom) a proti maďarskej národnosti a redaktor Ambro Pietor posúdený bol na 8 mesiacov štátneho väzenia, 600 zl. peňažnej pokuty a na náhradu pravotných trov.

Ignác Országh, statkár v Laclavej, posúdený bol na tri mesiace štátneho väzenia „pre poburovanie“, ktoré v tom záležalo, že na majálesi v Kláštore pod Zniovom povedal toast o našich krivdách a prenasledovaniach.

Direkcie uhorských železníc vyzvaly všetkých železničných úradníkov a sluhov, aby si mená pomaďarčili.

Správa spolku židovských učiteľov vyzvala všetkých členov s nemaďarskými menami, aby si ich pomaďarčili.

1899. Hneď po povestných voľbách do snemu r. 1896 započala sa v parlamentárnych kruhoch proti násilníkovi Bánffymu podkopná práca, a s prajným výsledkom. Bánffy padol a na jeho miesto vymenovaný bol za ministrapredsedu Koloman Széll.

Nová vláda predstavila sa snemu dňa 1. marca. V svojej programnej reči ministerpredseda vyzdvihol: vláda bude sa pridržiavať ústavných zákonov z r. 1867, bude všemožne pracovať na zmohutnení jednotného maďarského štátu a maďarského národa, zabezpečí pokoj medzi štátom a cirkvami a bude vládnuť bez ohľadu na národnostné, triedové a cirkevné rozdiely „dľa zákona, práva a spravedlivosti“ (törvény, jog és igazság).

Krásne heslo! A skutočnosť? Poneváč nemám v úmysle v tejto práci ďalej pokračovať, uvediem len štyri príklady.

Ešte r. 1895 podali viacerí slovenskí mužovia k vláde prosbu, aby mohli založiť gymnasium s naukosdeľnou rečou slovenskou. Vláda Bánffyho prosbu zavrhla. Teraz, keď nová vláda Széllova vyslovila, že chce vládnuť „dľa zákona, práva a spravedlivosti,“ bola tá prosba obnovená, ale — zavrhnutá.

„Živena“, spolok slovenských žien, uzavrela založiť v Turčianskom Sv. Martine gazdinskú školu, kde slovenské dievčatá učily by sa variť, piecť, šiť, pridomové zahradníctvo a vôbec, čo ženskej vedieť treba. A vláda Széllova ani túto školu nepovolila!

V decembri 1900 vylúčili z ev. theol. ústavu v Prešove šiestich slovenských a jednoho nemeckého theologa. Obžalovaní boli dvanásti, a síce preto, že dali sa spolu fotografovať na pamiatku a že na niektoré exempláre podpísali si mená po slovensky, čo že je „presvedčujúcim dôkazom ich nevlasteneckého chovania“. Piatich pokutovali pokarhaním a odňatím všetkých beneficií. A vláda Széllova to potvrdila!

V júni 1902 vydal minister Vlassits nariadenie na škôldozorcov, v ktorom prikazuje, aby v elementárnych školách bez rozdielu venovalo sa 9 hodín týždenne na maďarskú konversáciu a 8 hodín na maďarské písanie a čítanie, čo je spolu 17 hodín, ktoré že dľa možnosti treba rozšíriť na 24 hodín týždenne. A všetkých hodín v elementárnych školách je 26 do týždňa! — Hľa, aká výchova! A to tiež pod Széllovým heslom: „zákon, právo, spravedlivosť“!

*

Ešte niektoré prípady prenasledovania z časov a z naloženia vlády Bánffyho, ktoré však vybavené boly pod vládou Széllovou.

Dňa 12. júna 1899 pokonávaná bola pred porotným súdom v Pešťbudíne tlačová pravota „Národních Novín“ pre článok »Slováci a koruna sv. Štefana“ č. 239, 240, 260, 286: 1898. Obžalovaný spoluredaktor „Nár. Novín“ Jozef Škultéty posúdený bol na tri týždne štátneho väzenia, 150 zl. a náhradu pravotných trov.

Dňa 4. decembra bola vybavená ďalšia tlačová pravota „Národních Novín“ pre slovenské preklady poľských a ruských článkov „Hlasy v Slovanstve o Slovákoch“ č. 21, 22, 27 a 28 „N. Novín“ 1899, ktoré napísali Ján Baudouin de Courtenay a Timotej Dimitrievič Florinský o potlačovaní Slovákov, lebo že v tých článkoch je búrenie proti Maďarom. Obžalovaný Anton Novák posúdený bol na týždeň štátneho väzenia a 50 zl. peňažnej pokuty.

Posúdenie redaktora „Nár. Novín“ Ambra Pietra v tlačovej pravote dňa 23. júna 1898 malo neslýchanú dohru. Keď nasledujúceho dňa prišiel posúdený domov, privítali ho na železničnej stanici početní občania turčiansko-sv.-martinskí. Z celého zástupu vybrali si a zažalovali 24 a posúdili 21 a dve slečny pre „poburovanie“, akého že dopustili sa vítaním posúdeného. V treťom forume, na kurii, posúdení boli: Matúš Dula na 6 mesiarov; Svetozár Hurban 5 mesiacov ; Blažej Bulla, Pavel Mudroň, Andrej Halaša, každý na tri mesiace; Vladimir Mudroň, Jozef Škultéty, Jozef Capko, Štefan Cablk, Ján Cablk, Ludvik Soltész, Jozef Fábry, Jozef Cipár, Samo Kuchárik, Ďuro Čajda, Konštantin Hurban, Peter Kompiš, Gedeon Turzo, Julius Branecký, Anton Novák a Anton Bielek, každý na dva mesiace obecného väzenia; slečna Etelka Cablkova a slečna Elena Švehlova na 100 korún peňažnej pokuty. — Teda pre priateľské privítanie!

Sem patrí aj väzenie Jozefa Škultétyho roku 1902. Škultéty bol totižto oznámil žandárskeho poručíka Lázára a dvoch žandárov pre falošné svedčenie v uvedenej pravote. Súd v druhej inštancii vyslovil, že Škultéty dopustil sa tým „osočovania pred vrchnosťou“ a posúdil ho na 1-mesačné obecné väzenie.

Slováci v Amerike. Je ich tam už asi pol milliona. Kedy začali sa ta sťahovať, to ťažko vyskúmať. Tu doma bieda, zárobkov niet a výdavky veľké. A ešte väčšia je bieda duchovná pod panstvom a ťarchou maďarisácie. Idú teda v zástupoch za more hľadať si lepšie, ľudskejšie živobytie. A v Amerike, aspoň zväčša, aj nachádzajú, čo hľadajú. A majú tam aj občiansku svobodu, čoho dôkazom sú ich školy, cirkve, početné spolky a časopisy a veľkolepá organisácia, čoho tu doma mať nemôžu a nesmú. Svoj materinský jazyk môžu pestovať celkom svobodne.

Už r. 1886 začaly v Pittsburgu vychodiť „Amerikánsko-Slovenské Noviny“, r. 1888 v Streatore III. „Nová vlasť“. Od tých čias majú celý roj časopisov, ba majú už aj „Denník“, a tie všetky vedú ľud k národnému povedomiu, k hrdosti a k národnej činnosti.

Majú veľké spolkové organisácie, ako sú menovite: „Národný Slovenský Spolok“, „Katolícka Jednota“, „Evanjelická Jednota“, „Slovenský Sokol“, (telocvičná Jednota), „Živena“, a tieto spolky majú stá a stá odborov po rozličných mestách a tisíce členov.

Slováci v Amerike štedre pamätajú aj na svojich bratov tu doma, na Slovensku. Boh ich žehnaj!

A maďarisátori chceli by aj tam šarapatiť. Na hatenie rodoľubej práce vysielajú ta niektorí uhorskí biskupi odrodilých kňazov a uhorská vláda podporuje niekoľko protislovenských časopisov, lebo že z Ameriky ide do Uhorska záplava „panslavismu“. Marné počínanie!

*

Končím. Situácia je jasná. V záujme maďarisácie upotrebuje sa dnes všemožného násilia; zákonodarstvo, vláda, úrady, i spoločnosť pretekajú sa v tom. U jedných je to otázkou úplného pomaďarčenia Uhorska a utvorenia národného štátu maďarského, u iných otázkou stavovskej a rodinnej moci a chleba, a predsa všetci, chtiac nechtiac, pracujú na upevnení cudnej kapitalistickej moci a tým samým podkopávajú budúcnosť svoju i budúcnosť krajiny.

Maďarisácia zaplavila naše kraje, ako zkazonosná povodeň. V škole učí sa mládež v jazyku, ktorému nerozumie a má učiteľov, ktorí jej nerozumejú. — Zo stredných škôl a seminárov vyhadzujú nám roduvernú mládež.

Vrchnosti a súdy medzi slovenským ľudom vedú všetko po maďarsky a ľud často ani nevie, o čo ide, len keď ho exekvujú. — Za sudcov posielajú nám ľudí, ktorí slovensky nevedia. Do úradov a k súdom roduverný Slovák sa nedostane. Podobne je to na železniciach.

I cirkev stala do služby maďarisácie. Žiaľ pozreť na výchovu theologov, z ktorých majú byť „duchovní otcovia ľudu“. Posmech, hanba a pohoršenie, keď počuť ich kázať, ak len jeden druhý necvičil sa súkromne po kútoch, aby ho nik nevidel, lebo ináčej vyobcujú ho z múrov „bohabojnosti, lásky a osvety“; učenosťou i príkladným životom vynikajúci roduverní kňazi neprídu k slušnému postaveniu. Nie Bohu sa klaňať, nie cirkvi majú slúžiť, ale maďarisácii.

Spolky nám nedovolujú, ani len vzdelanostné, zábavné, ani spolky miernosti, za to ovšem dovolujú, a shora aj všemožne podporujú spolky maďarisačné. Na dôkaz tlačovej svobody slovenské časopisy stíhajú tlačovými pravotami, aby ich finančne podkopali, a ich redaktorov väznia.

Keď síde sa dakde niekoľko slovenských rodoľubov, alebo urobia si výlet do hory, už v tom vidia vrchnosti panslavistický komplot a posielajú na stráž žandárov.

Maďarisácia trvá už od dávna, ale jej výsledky sú tak slabé, že nezodpovedajú ani najskromnejšiemu očakávaniu maďarisátorov, znak toho, že nemá mravnej sily, že nemá tu pôdy; ba maďarský statistik Körösi práve ponosuje sa, že sa celé maďarské obce slovenčia.

Nápor je silný, no niet obavy: čo je hnilé, odpadne, ale ľud náš, táto pevná hradba národa nášho, ten zostane nenarušený; žiaľ, že vo všeobecnom pokroku na istý čas zaostane.

Ako utvoria sa veci ďalej, to je záhadou budúcnosti, ale že nemaďarské národy so svojimi právami a snahami prídu k platnosti, za to ručí nám ich mravná húževnatosť, ručí nám božská spravedlnosť a logika svetových dejín. Hore srdcia, Slováci!