ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Takéhoto si myslím i obra v bájke, keď udrený hromom leží na zemi a cvergle po ňom skáču. Veľký Dunaj pozná nad sebou len jednoho pána: zimu. Ale i tejto sa poddá tiež len veľmi ťaško. Boj trvá i za viac dní, mnoho ráz preborí rieka krištálové steny ľadového žaláru, do ktorého zima ho vtisnúť chce. Ale zima vždy znove a neunavne pletie svoju sieť. Zprvu je ľad tenký, neskoršie hrubší, až naposledy i najťažšie ťarchy unesie. Pod ním rieka hučiac tečie a šľahá steny žaláru. Zavše ľad dáva také hlasy, akoby ruka obrovskú strunu chytila: trasúce, vzdychajúce hlasy. V ten čas rybár veľmi pozoruje a mladý spytuje sa starého:

— Nepočul ste? Akoby vzdychal Dunaj?

Soberú rýchle siete a ponáhľajú sa k brehu, lebo presvedčenie naučilo už, že je nie dobre stúpať vtedy na telo obra, keď tento vzdychá.

— Minulo sa šestnásť rokov od toho času, keď Štefan pod pokryvou Lastovičkovou zazrel svet. Dlhý je to čas a dostatočný, aby príležitosť podal šťastiu, aby ono svoju dobrú vôľu oproti niekomu dokázalo. Tak sa zdá, že šťastie si zaľúbilo Lastovičku, alebo bola to sieť dobrého ducha, že Lastovičková tak obratne zastávala ho pri narodení sa Štefana? Dosť na tom, že z pol gazdu šesť sessiový gazda sa stal, koliba ostala kolibou, ale v nej už rodina Lastovička nebývala. Mal na najkrajšom mieste dediny veľký dom, so šindlovým prikryvom, chodbou a pred ním s krásnou kvetnou zahradou. Ba mal i v sporiteľni peknú summu peňazí; slovom pán Lastovička bol ten, koho zvykli dobrým, majetným gaždom menovať.

Malý Štefan už nariastol tiež a ho už i veľkým Štefanom mohli menovať. Starí pyšní boli na driečneho chlapca, a ani inak nemysleli, len ako na svoje vlastné dieťa. A toto tým snadnejšie mohli urobiť, lebo veru nenašlo sa živej duše v dedine, kto by sa bol ináčej nazdal o tejto veci krome nich; ten človek ale, ktorý vedel to ináč ďaleko bol z dediny, ďaleko od slobodných ľudí. Bálint Pinťok sedel už od dávnych rokov v žalári stolici.

Stalo sa tak, že po smrti jeho manželky, ktorej on bol príčinou ešte viac sa oddal pitiu. Nech je akýkoľvek veľký zo syru spravený vrch, veru dobrých zubov a hľadná myška sa prežere časom predsa cezeň. A jestli je tá myš jedna troviaca žena a vrch zo syru nie na toľko vrch, ale len neveľký dedinský majetok? Hatvanová nepotrebovala ani celé dva roky, aby z Bálinta Pinťok žobráka pretvorila, ktorému ľahký život nielen že dom a zem odniesol, ale i jeho vôľu k praci na veky.

Keď ale strovili spoločne majetok, pekná vdovica dlho nerozmýšľala. Ukázala svojmu milencovi, že kade je východ a potom si hľadala a i lapila iného blázna.

Bálint Pinťok sa ztratil z dediny, ale chýr o ňom prišiel neraz. Vraveli, že sa stal zbojníkom a zbojstvom si vyhľadáva chlieb. Tak i bolo. Snáď za jedon rok prevádzal toto zlé remeslo, keď ho lapili, a poneváč mu pravda nie vraždu, ale len mnoho zbojstvov a vlámanín sa dokázali, odsúdili ho na 20 rokov do žaláru.

Dôkladné príčiny tedy mal starý Lastovička a jeho poriadna manželka, aby zatajili pred Štefanom, že kto mu je otcom. Na čo že by bolo treba nakaziť za mladi toto detinské srdce, ktoré sa vyviňovalo tak čestne a čisto, ako by celý jeho život sa bol prekonal pred oltárom. Dobrý chlapec nazdal sa, že je on dieťa Lastovičkovcov a nenašla sa taká zlá, alebo ukrutná duša, ktorá by ho bola o inom presvedčila.

V tom čase, keď Dunaj ešte bojoval najúdatnejšie oproti ľadovému pancieru, ktorý mu odňal jeho slobodný dych, takto prehovoril pán Lastovička jednoho pekného zimného dňa ku svojmu synovi:

— Štefanko! Priveď do poriadku sánky. Prevezieme sa do Baloni, navštívime tetku Alžbetu.

Tetka Alžbeta bola milovaná sestra starého a i Štefan bol tam milerád, ale predsa urobil starostlivú tvár: „Nebude to dobre apko. Čas sa uľavuje a my musíme cez ľad Dunaja prejsť.“

— Aj, no! Zdrží ten ešte sto takých mládencov, ako si ty, synku! — odpovedal starec žartovlive.

— Ale ľad Dunaja je plný takéhoto času prerublinámi, lebo rybári teraz zprobujú ostatný raz šťastie v tomto roku. Vo dne a peší je priechod tohto času nebezpečný; a ešte v noci vo veľkej hmle. A veru už neskorná noc bude, kým by sme prišli k Dunaju.

Starec si premýšľal za chvíľku a zdalo sa, že uzná reč chlapcovu, ale predsa odpovedal takto:

— Múdra je to reč, čo hovoríš, synku, — ale si sa opozdil s ňou. Sľúbil som tetke Alžbete, že strávime u nej sviatok, a to veru už môžeš vedieť, že čo raz starý Lastovička sľúbil…

Štefan to dobre vedel, a ani nečakajúc koniec reči starca, zapriahol kone do saní. Odobrali sa od „matky“, teplú bundu si prehodili na chrbát a sane leteli ako pulec o pol hodiny po sňahom zapadlej hradskej. Ťahaly ich dve dobré paripy, ako holub nesie lístok, do ktorého zamilovaný milenec vpísal celý svoj žiaľ ku mladému dievčaťu.

Mrak sa spustil na Dunaj, kým prišli ku rieke. Starý Mikuláš prievozník vyzrel cez jedinký oblôček jeho domku a díval sa v tú stranu, kde z Báčky prichodiáce vozy zvykly na lod Dunaja schodiť. Starec hnevlive krútil hlavou a mrmlal sám v sebe:

— Veď snáď len nebudú takí šialení! Musí to byť ľud veľmi neskúsený, alebo priveľmi odvážlivý, ktorý chce v takomto čase cez Dunaj prejsť.

Ale tak sa zdalo, že predsa mali vôľu a odvážlivosť. Starý Mikuláš udrel nahnevane päsťou na dasku obloka. Blázni!… Ale by on bol ešte väčším bláznom, keby on chcel bláznov zachytiť. I tak by ich nedohonil, len by sa úsad a lámka usadly lepšie do jeho nôh.

Nech uvidí každý, ako prejde a vykoná svoju vec najlepšie. Starý Mikuláš si to namyslel, že si ľahol na bundu a sľúbil sám v sebe, že ver nestane ani pre biskupa ztade do druhého rána.

Ale napísané bolo v knihe losu, osudu, že myšlienku úbohého človeka sám Pán Boh vie. Sotva že zašmúril Mikuláš oči na pol hodinku, tu klopú mu strmo na obloku.

— Kto tu chodí? — vykríkne hlavu nahnevane natiahnuc.

— Ja som, no, Bálint Pinťok!

— „Čertovo semä“? Čo by tu hľadal?

— Otvor dvere, starý, veď ti rozpoviem. Alebo ak chceš i cez oblok ti rozpoviem. Zunoval sa mi už pokrm stolice a tak som ho odhodil od seba so stáržou, i s birinčokami. Chcem isť do Šomoďskej, do Balone. Sem daj rýchle môjho koňa, pandúri sú mi na stope.

Strýk Mikuláš hneď bol pred dvermi von.

— Po ľade cez Dunaj? Z toho veru nebude nič? Snáď ty ani nevieš, že Dunaj vzdychal?

— Čo ma do toho? Dosť som sa i ja navzdychal cez desať rokov, ktoré som strávil v žalári… Čo že robí môj koň Ráro.

— Spytuješ sa brat o Rárovi? Pravda že ostarel, od toho času, ako si ho sveril na mňa, ale za to som ho opatroval verne, akoby bol môj vlastný. Uvidíš, že ťa ešte pozná.

Zastali pred maštalou. Bálint Pinťok stískal vrele starcovu ruku.

— Viem, starý, že si mojím dobreprajúcim!

— To som, lebo som jedol chlieb v detinstve tvojho blahoslaveného otcov. A zato som ja zostal tvojím verným, keď ťa zanechal celý svet, keď si sa zanechal i sám. Ej veru, Bálint, nie je to dobre, že sa to takto stalo.

— Nerozprávaj starý, lebo nespomôžeš s týmto i tak v nešťastí, iba mrháme s tým čas. Pandúri sa mi veru už na stope!

— Lepšie by bolo, keby si sa tak neponáhľal. Dnes je nie taký nebezpečný pandúr, ako búriaci Dunaj… Dvaja sa tiež pohli po ľade asi pred pol hodinou: kto vie, v ktorej prelubine už mrznú od toho času obidvaja.

— Či to boli z naších ľudí?

— O nie! Starý Lastovička a jeho syn. Prišli z Madarášu.

Bálint Pinťok sa potácal.

— Starý Lastovička a… jeho syn? zbľadnutý mrmlal — istý si v tomto?

— No počuješ, snáď len verím mojim očiam!

Bálint Pinťok bol jedným skokom na koni. Bez odporúčania popichal koňa a cválal rovno k Dunaju. Starý prievozník sa díval za ním s otvorenými ústami.

No, hlaď že! — mrmlal sám v sebe, — a čo že sa stalo s týmto? Snáď len čert nepožaduje od neho svoju čiastku?

Starec sa obrátil, šiel nazad do domku, pokračovať v pretrhnutom sne.