ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dunaj sa vždy len búril. Z prelubín, ktoré rybári narobili, aby ponukladali svoje siete, pena vrela z nich, berúc všetko sebou, čo jej stálo v ceste. Rieka bojuje ešte raz oproti tyrannstvu zimi a vystupujúce stĺpy vody sú pred poslami nového boja.

Hmla sa tak husto složila na povrch rieky, že kto zašiel do nej, ako by chodil v obrovskej sieti, ktorá mu hrozí zadusením. Ustavičné búchanie — hučanie naplňuje povetrie, ako by sa ohromná sklená budova rúcala a časom počuť ohromný tresk. Povrch rieky zdá sa vždy pozdvihovať, lebo nemôže sa rozdiel urobiť pre veľkú hmlu. Už i búra sa zamieša a ženie pred sebou ohromné stĺpy sňahu.

Jedon jazdec sa usiluje napred v hustej hmle. Vietor mu fúka do tváre zamrznutý sňah a z odevu len tak mu tečie voda. Či i on poblúdil vo víchrici, a či sám zišiel z riadnej cesty, aby hľadal niekoho? Pustí sa celkom na vôľu svojho koňa, ktorý tak veľmi pozor dá, ako by on mal myslieť i na miesto svojho gazdu. Múdra paripa prozretedlne stúpa; zavše zastane, premerá dialku a jedným skokom už preletí otvorenú hlbinu. Inokedy sa obráti a stupká nazad; ľad je tu slabší nezdržal by dvojakú ťarchu. Jazdec rozpráva za ten čas paripe všeličo a múdre zviera špicuje ušima, ako by každému slovu gazdovmu porozumelo.

„Dávno sme sa nevideli, môj koníčok Ráró. Ty si jedol chlieb milosti, kým som ja bojoval v temnom žalári, žalovaním prosil nebo a preboriť chcel birinčokámi studenú stenu. Poviazali ma, ako by bol obyčajný zlodej a akoby ma boli lapili pri kradení sliepok. A veru ty dobre vieš, že som sa ja nepustil nikdy do takého! Niekedy-niekedy, keď sa mi niektorý koník alebo koníča zapáčilo pravda, že som sa posadil naň i bez sedla.

„Čo že je v tomto? Čo snáď niet dosť koníčeniec na ďalekej puste? A práve za to je to nie dobre, že takto zachodia sudcovia stolice s jedným úbohým mládencom, zbojníkom!… Oni ale nepočúvali na moje ponosujúce reči, ale ma zavreli do žaláru. Do tmavého, vlhkého žaláru, môj koníčok Ráró! Samotný som bol, nevidel som slnce, modré nebo, a ubiehajúce oblaky, tym viac ale potkanov a smutných pamiatok. Prišla mi na pamäť moja niekdajšia, úbohá manželka a Hatvanová, tá pekná vdovica. Tú čistú, peknú laliju, ako že som mohol len pošliapať a do prachu hodiť pre tú jedovú rastlinu? Neviem, aký zlý duch ma prenasledoval, že som opustil tú dobrú, vernú ženu, a natrápil pre túto naničhodnicu. Oj či som veľmi obanoval, oželel môj skutok.“

„Zvedel som neskoršie i to, že táto zlomyslná žena neskoršie i hriech spáchala a do žaláru sa dostala. Mnoho, ach premnoho som sa navzdychal, lebo ma srdce a i duša bolela pre smrť mojej dobrej manželky.“

Paripa v tom zarehotala sa hlasne. Bálint Pinťok zanechal svoj rozhovor a hore pozrel. Hlbina bola pred ním, a s druhej strany sa v tme trápili dve ľudské postavy. Kto vie či sa to nie tí, ktorých on hľadá.

— Hej, hej, ľudia! Čo robíte tam? — prekríkol cez hlbinu.

— Pán Boh sám to môže povedať, — znela odpoveď — tak sa ale zdá, že dobrú cestu hľadáme.

— Nie je tade! Dajte pozor, hneď som tam pri vás.

Pohladkal hrdlo koňa, jeden skok a už tam bol pri nich.

— Kde sa sánky? — spýtal sa, obzerajúc sa do vôkola, na čo starý Lastovička odpovedal:

— Sánky? Tie plávajú už i s koňmi snáď niekde pri Sekčővi jestli neprimrzly niekde k dnu Dunaja. I my by sme tam boli, keby sa Štefan, môj syn nebol zavčasu dochytil ľadu a keby i mne ta nebol pomohol.

Pohľad Bálinta Pinťokov sa zableskol radosťou. Pohľadkal láskave hlavu Štefanovu.

— Štefan? Štefan poriadny, driečny šuhaj bude z teba… Teraz je ale nie o tom otázka. Peší nedôjdete na breh, to je raz pravda. Ja sa skorej môžem odvážiť, lebo ja poznám Dunaj so všetkými jeho hĺbkami. Sadnite si teda vy na Ráróva ten vás zanesie na dobré, isté miesto. On vás unesie. Len jedno ťa prosím Peter Lastovička.

— Čo je to?

— Keď budete na brehu, tak sostúpte dolu a veďte Ráróva po povrázku po Udvard. Potom ho nakrmte dobre obrokom, lebo nebol zvyknutý chudák ku dvojnásobnej ťarche.

— A čo že bude s tebou?

— O mňa sa netráp! Poznám Dunaj a i ten mňa pozná; lepšie ako ty Peter Lastovička.

— A kto si ty? spýtal sa ho starec — naprávajúc sa v sedle.

— Moje meno je Bálint Pinťok!

Päsťou udrel na chrbát koňa a prv ako by sa bol starý Lastovička vzpamätoval z podivenia už ich paripa ďaleko niesla od ich osloboditeľa. Asi o pol noci došli do Udvardu, peší stúpajúc za ľadom Dunaja, ako to Bálint Pinťok si žiadal pri rozídení sa. Ťažko sa dal Ráró napred pohínať: vždy sa len chcel navrátiť ku svojmu gazdovi.

Ľudský pohľad ale toho nevidel už nikdy viac živého. Ako by ho Dunaj bol prehltol, alebo ako by sa bol od strachu pred pandúrmi ztratil, Peter Lastovička nepočul o ňom nikdy nič. Ale len po jar. Dunaj v apríli pod Moháčom vyhodil mrtvolu na breh a vyslaný výbor úradne dokázal, že je to zo žaláru uskočený Bálint Pinťok.

Keď Peter Lastovička počul tento chýr, zavolal syna do chyže a takto k nemu prehovoril:

— Synku Štefan! Pomodli sa modlitbu za odumrelého.

Lastovičková ale šla ešte toho dňa do madarašského cintorína a položila veniec na kríž pri hrobe, na ktorom sa dalo prečítať meno Bálintovej Pinťok a tichým, akoby modlitebným hlasom takto preriekla:

— Teraz už odpočívať môžeš v pokoji, úbohá Marka. Ten, kto ťa vohnal do smrti a ty si ho predsa milovala, svoju chybu napravil. Oslobodil život svojho syna, zaplatiac to svojím vlastným životom.

… Snáď za cely jeho život sa toľko nemodlili za Bálinta Pinťok, ako tohto jednoho dňa. A každej modlitby to boly ostatné slová:

„Odpusť mu, dobrý Bože: veď on trpel za svoje viny!“