ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičná poznámka

Juraj Fándly aj so svojím rozsiahlym dielom reprezentuje už sebavedome národne uvedomenú bernolákovskú generáciu, ktorá sa usilovala zveľaďovať našu literatúru v kodifikovanom domácom spisovnom jazyku. Fándlyho prvá práca Dôverný rozhovor medzi mníchom a diablom (1789) bola zároveň i prvá knižka vytlačená bernoláčtinou dva roky po vyjdení Bernolákovej Dissertacie a Orthographie (1787). Na rozdiel od Bajzovho knižného jazyka prepleteného jeho vlastnými neologizmami, medzi ktoré sa zriedkavo dostávajú hovorové prvky, vo Fándlyho jazyku sa v nebývalom dotiaľ rozsahu uplatňujú živé hovorové, ľudové prvky, konkrétne západoslovenské nárečie severotrnavského typu, ktorý v autorovom rodisku i v Ompitáli susedí so záhorskými a v pôsobisku (Naháči) so záhorskými aj považskými nárečiami. Fándlyho jazyk oplýva nárečovou lexikou najmä v textoch s určitým námetom a hovorová syntax v menšom rozsahu sa uplatňuje zväčša len v statiach úvahového rázu; kde autor musí objasniť abstraktné pojmy, tam si vypomáha aj zaužívanou knižnou lexikou a syntaxou. Korektúra bratislavských teológov-literátov dala teda tejto premiérovej publikácii v bernoláčtine jazykovú podobu celonárodnejšieho dosahu podľa najnovšieho pravopisu.

No fonetický pravopis a nedostupnosť publikácií tohto obdobia (J. Hollý je vzácna výnimka) priam „zaáreštovali“ — povedané Fándlyho termínom — priekopnícku spisbu našej národnej literatúry do časového rámca jej vzniku. Literárni pracovníci neprestávali síce oboznamovať s ňou a jej problematikou verejnosť, no vlastné jej texty v pôvodnej podobe sa čoraz väčšmi vzďaľovali mladším generáciám najmä svojou gramatickou podobou, za ktorou ostávala utajená i aktuálna smelá myšlienka. Medzi širšie vrstvy slovenského čitateľstva nedostal sa ani vydarený prierez Fándlyho prácami v prepotrebnej už reedícii J. Tibenského Juraj Fándly — Výber z diela, SAV 1954, a tak sa po skúsenosti s Bajzovým Reném prikročilo k redakcii zväzku výberu z Fándlyho tvorby v dnešnej slovenčine.

Pri práci na živom hovorovom Fándlyho texte či — v istom zmysle — pri reštaurácii jeho próz s fabulou, kde sú zrejmé nielen náučnovýchovné zámery, ale možno v nich postrehnúť aj určité literárne ambície, bolo treba rešpektovať predovšetkým lexikálnu a syntaktickú zložku originálu jednak preto, že rozhodne patrili do základnej zásoby vtedajšieho národného jazyka, a jednak že sa veľa z nich dodnes uplatňuje na širokom území trnavského nárečia a s ním susediacich nárečí ako súčasť aj dnešného národného jazyka.

Iný prístup k originálu pri úprave si vyžiadali Fándlyho veršovné práce. Fándly sa traduje ako autor výchovno-náučnej prózy, jeho verše bližšie poznal iba užší kruh literárnych pracovníkov. Preto sa do tohto zväzku zaradili vari všetky prístupné slovenské veršované práce Fándlyho, ktorý sám spomína, že už ako „žák ze školy pátej… verše som skládal“. A skutočne Fándly často využil príležitosť zaveršovať si v časomiere i v rýmoch vo väčšine svojich publikácií, pričom nový spisovný jazyk vyproboval aj na prekladoch najmä latinských veršov, veršovaných sentencií, prísloví a pod.

Keďže toto vydanie prvý raz sprístupňuje azda všetky Fándlyho verše (okrem latinských skladieb) a tak sa stáva do veľkej miery východiskovým, do textovej podoby sa zasahovalo minimálne. Podľa súčasného pravopisného úzu prepisovali sme w > v, g > j; i > i, y, v prípadoch, kde namiesto dnešného spisovného e má originál nárečový variant i, ponechala sa jota. Odstránil sa mäkčeň v skupinách de, te, le, ne, di atď., zjednotilo sa písanie mäkkého -ť v infinitívnych tvaroch, inde sa do označenia mäkkosti nezasahovalo. Podobne sa nezasiahlo do označovania kvantity, ktorá je značne rozkolísaná, ba miestami takmer nevyznačená. Podľa dnešného úzu sa píšu začiatočné písmená slov. Fonetická transkripcia znelých koncových hlások v origináli sa prepisovala do patričnej znelej podoby (napr. déšť, déšď > déžď, osoch > osoh, boch > boh, kních > kníh, uš > už, téš > též), predložky s, se, z, ze podľa pádového spojenia (s inštr. s, se, v ostatných prípadoch z, ze), podobne pres > prez. Ponechali sme tvary kdo, nekdo, hamba, hambit sa (okrem do spisovnej podoby transkribovaného názvu Zahanbený posmievač Antifándly), kunšt, kunštovný a pod. Písanie prísloviek sa prispôsobilo dnešnému úzu. Kvôli zrozumiteľnosti obsahu, náležitému vymedzeniu vety a jej častí upravila sa vetná interpunkcia atď.

Za autorovho života publikované verše prešli istou jazykovou redakciou, no do posmrtne vydaných rukopisných prác editori zrejme nezasahovali. Aj naša redakcia ich ponechala v takej podobe (okrem vetnej interpunkcie), aby sa nám zachoval autorov jazykový úzus na porovnanie s úzom vtedajšej oficiálnej bernolákovskej školy, ktorej zásahy sa takto jasnejšie javia vo Fándlyho publikovanej próze i vo veršoch.

Z polemík prevzaté verše sa ponechali v takej podobe, ako ich publikoval I. Kotvan v záslužnej reedícii Bernolákovské polemiky, SAV 1966; tam je aj príslušný poznámkový aparát o úprave textu.

Napokon — v tomto zväzku nám opäť ide predovšetkým o vyžadujúce sa už sprístupnenie Fándlyho diela i autora, a to ako literáta, nášmu dnešnému čitateľovi, aby sa takto oživené slovo významnej našej epochy spred dvoch storočí stalo živým slovom prítomnosti.

Bibliografické poznámky

Rozprávky o mníchoch tvoria vybrané, fabulačne ucelenejšie úryvky z Fándlyho prvej knižky Dôverný rozhovor medzi mníchom a diablom o prvých počiatkoch, o starodávnych aj včuľajších premenách rehoľníckych… Prešporok 1789. Viaceré z textov vyšli aj v publikácii J. Tibenského Juraj Fándly — Výber z diela, Bratislava, SAV 1954. Názvy jednotlivých statí (rozprávok) tohto výberu sú prevažne nové, na použitie pôvodných názvov všade upozorňujeme.

Túto knižku…, v orig. ako „Predmlúva“, str. 3 — 5.

Dôverný rozhovor mnícha Atanáza s diablom Titinillom, orig. 11 — 15.

Na chórusoch, orig. 66 — 79.

Žalostné lúčenie, orig. 184 — 192.

Strašný obraz diabla, orig. 231 — 233, 262, 263.

O kveštároch, orig. 273 — 278, 284 — 334.

V spovednici, orig. 346 — 350, 352 — 358.

Mnísi a povery, orig. 369 — 382.

Kordáši a pásikári, orig. 407 — 421.